Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 86/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom

Kolesárom, Špitálska 5, Michalovce, ktorou namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom

pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutý postup orgánu verejnej moci, proti ktorému ústavná sťažnosť

smeruje, a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Michalom Kolesárom, Špitálska 5, Michalovce, ktorou namieta porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je

účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

v procesnom postavení povinného. Exekučným titulom, na podklade ktorého je napadnuté

konanie vedené, je rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. -430

z 10. decembra 2012, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému

(maloletý ) bežné výživné v sume 100 € mesačne a dlžné výživné

v sume 3 026,27 €, ktoré bolo povinnému povolené splácať spolu s bežným výživným

v mesačných splátkach v sume po100 € pod stratou výhody splátok.

3. Návrhom na vykonanie exekúcie doručeným Exekútorskému úradu súdneho

exekútora JUDr. Richarda Gibartiho, Konštantínova 6, Prešov (ďalej len „súdny exekútor“),

16. mája 2014 sa oprávnený v zastúpení zákonnou zástupkyňou

(matka maloletého) domáhal výkonu exekúcie – dlhu na bežnom výživnom v sume 280 €

a splatného dlžného výživného z dôvodu straty výhody splátok v celkovej sume 2 026,67 €.

4. Okresný súd poveril 12. decembra 2014 súdneho exekútora vykonaním exekúcie

na vymoženie povinnosti zaplatiť dlžné výživné za obdobie od 23. apríla 2009

do 30. novembra 2012 v sume 2 026,67 € a za obdobie od 19. februára 2014

do 16. mája 2014 v sume 280 € (poverenie č. 5702 081121, sp. zn. ).

5. Upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. EX 400/2014 zo 16. februára 2015 bolo

sťažovateľovi doručené 26. apríla 2015. Sťažovateľ podal súdnemu exekútorovi

3. októbra 2016 návrh na zastavenie exekúcie, ktorý bol následne súdnym exekútorom

10. októbra 2016 doručený okresnému súdu. V návrhu sťažovateľ žiadal zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017 (ďalej len

„Exekučný poriadok“) z dôvodu, že jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

6. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. júla 2019 (ďalej len

„uznesenie z 9. júla 2019“) bol návrh sťažovateľa zamietnutý a „o odvolaní proti tomuto

uzneseniu doposiaľ rozhodnuté nebolo.“.

7. Sťažovateľ zdôrazňuje, že „z dôvodu dlhodobej nečinnosti... Okresnému súdu

v Humennom doručil sťažnosť proti porušovaniu ústavných práv a slobôd podľa čl. 127

zo dňa 20.04.2019. Nečinnosť súdu vo veci prejednania návrhu na zastavenie

konania považujem za hrubé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov...“.

8. Podľa sťažovateľa je okresný súd zodpovedný za celkovú neprimeranú dĺžku

namietaného konania a nerozhodnutie vo veci v zákonnej lehote. Podľa jeho názoru

nemožno „rozhodnutie po viac ako 33 mesiacoch... nazvať a chápať ako efektívne.“.

9. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva zaručeného a práva zaručeného

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prizná sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie v sume 21 000 000 € a náhradu trov konania.

10. Sťažovateľ v podstatnom odôvodňuje priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v pocitoch totálnej neistoty

a bezmocnosti „zo stavu nielen v namietanom konaní, ale už aj v iných konaniach pred

okresným súdom a ostatnými všeobecnými súdmi.“.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

K ďalším dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu

(m. m. , ).

15. V kontexte namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jednou

zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

). V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu sa ochrana právu

zaručenému poskytuje len vtedy, ak bola ústavná sťažnosť pred

ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu tohto práva ešte mohlo

dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. , ,

, ).

16. Rovnako ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že nie každý

zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa či práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(m. m. , , ).

17. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom

na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ). V prípade, keď ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného

súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle , ústavnú sťažnosť spravidla odmietne

ako zjavne neopodstatnenú (napr. , , ).

18. S prihliadnutím na skutočnosť, že napadnutým je exekučné konanie (v kontexte

sťažnostnej argumentácie sťažovateľ napáda postup okresného súdu pri rozhodovaní vo veci

návrhu na zastavenie exekúcie), ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu rozhodovaciu

činnosť, v ktorej konštantne zdôrazňuje, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu

v exekučnom konaní (napr. ), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí

vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa (m. m. , ) a

v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov

nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu

zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne

rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia

súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne

, ).

19. V súlade s už uvedenými východiskami však ústavný súd, akcentujúc svoju

doterajšiu judikatúru, zároveň dodáva, že pri rozhodovaní vo veci zbytočných prieťahov

v napadnutom exekučnom konaní je potrebné rozlišovať medzi rozhodovaním

o jednotlivých návrhoch v rámci exekučného konania ako takého. Takéto „rozdeľovanie“

exekučného konania na relatívne samostatné úseky je dôsledkom skutočnosti, že exekučný

súd nie je štátnym orgánom, ktorý vykonáva samotný výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu

(výnimkou je výkon rozhodnutia vo veciach maloletých), keďže právomoc exekučného

súdu rozhodovať v exekučnom konaní (zasahovať do exekúcie vedenej súdnym

exekútorom) nastáva až po splnení zákonom ustanovených podmienok. Po právoplatnom

rozhodnutí exekučného súdu v konkrétnej veci, t. j. o jednotlivom návrhu v rámci

exekučného konania, sa jeho ingerencia do exekučného konania končí, až kým znovu

nevznikne potreba, aby v exekučnom konaní opäť rozhodoval exekučný súd. Exekučný súd

preto nemôže zodpovedať za potenciálne porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov spôsobené dĺžkou celého exekučného konania, ale len za dĺžku

jeho „jednotlivých rozhodovaní“ v rámci exekučného konania (m. m. ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Predmetom predbežného prerokovania je primárne rozhodovanie o ústavnej

sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom exekučnom konaní.

21. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ odôvodňuje porušenie práv zaručených

a dohovorom, spočívajú v postupe okresného súdu, ktorý vo veci jeho návrhu na zastavenie

exekúcie rozhodoval neprimerane dlho (k tomu pozri body 7 a 8 tohto uznesenia).

22. Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté exekučné konanie, ktorý si ústavný súd

na účely náležitého zistenia skutočností dôležitých pre rozhodnutie v sťažovateľovej veci

zadovážil, bolo zistené, že okresnému súdu bol zo strany súdneho exekútora návrh vo veci

zastavenia exekúcie predložený 10. októbra 2016 a okresný súd vo veci návrhu rozhodol

uznesením z 9. júla 2019, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 12. augusta 2019.

23. Ústavný súd preto s prihliadnutím na už uvedené konštatuje, že v čase podania

ústavnej sťažnosti (19. novembra 2019, pozn.) už vo veci návrhu sťažovateľa na zastavenie

exekúcie zo strany okresného súdu bolo rozhodnuté. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola

teda uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu práv zaručených a dohovorom

už v súvislosti s rozhodovaním o sťažovateľom podanom návrhu na zastavenie exekúcie

nemohlo dochádzať.

24. Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu

30. augusta 2019 proti jeho uzneseniu z 9. júla 2019 odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ

rozhodnuté (bod 6 tohto uznesenia). Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené

okresným súdom vyplýva, že okresný súd dosiaľ nevyhnutné procesné úkony súvisiace

so sťažovateľom podaným odvolaním nerealizoval.

25. Ústavný súd neopomína, že k vzniku zbytočných prieťahov v exekučnom konaní

môže dôjsť aj v súvislosti s neefektívnym predkladaním opravného prostriedku

na rozhodnutie príslušnému orgánu verejnej moci, resp. neefektívnym uskutočňovaním

procesných úkonov, ktoré predchádzajú predloženiu spisu na rozhodnutie príslušnému

orgánu verejnej moci. V konkrétnych okolnostiach veci však ojedinelú nečinnosť okresného

súdu pri predkladaní spisu príslušnému orgánu verejnej moci v trvaní niekoľkých mesiacov

(6 mesiacov) nemožno bez ďalšieho kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48

ods. 2 (obdobne dohovoru). Ústavný súd už len pre úplnosť zdôrazňuje,

že možnosť sťažovateľa obrátiť sa na ústavný súd s novou ústavnou sťažnosťou v prípade

ďalej trvajúcej nečinnosti okresného súdu súvisiacej s predkladaním spisu príslušnému

orgánu verejnej moci je zachovaná.

26. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi

namietaným postupom okresného súdu v napadnutom konaní a sťažovateľom namietaným

porušením jeho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu porušenia označených práv

sťažovateľa podľa a dohovoru. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

27. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu