Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 86/2020
PDF · 392.36 KB
No categories available
IV. ÚS 86/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom
Kolesárom, Špitálska 5, Michalovce, ktorou namieta porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom
pod sp. zn. 19 Er 394/2014, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Napadnutý postup orgánu verejnej moci, proti ktorému ústavná sťažnosť
smeruje, a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Michalom Kolesárom, Špitálska 5, Michalovce, ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 Er 394/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je
účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 19 Er 394/2014
v procesnom postavení povinného. Exekučným titulom, na podklade ktorého je napadnuté
konanie vedené, je rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 24 P 1/2010-430
z 10. decembra 2012, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému
(maloletý ) bežné výživné v sume 100 € mesačne a dlžné výživné
v sume 3 026,27 €, ktoré bolo povinnému povolené splácať spolu s bežným výživným
v mesačných splátkach v sume po100 € pod stratou výhody splátok.
3. Návrhom na vykonanie exekúcie doručeným Exekútorskému úradu súdneho
exekútora JUDr. Richarda Gibartiho, Konštantínova 6, Prešov (ďalej len „súdny exekútor“),
16. mája 2014 sa oprávnený v zastúpení zákonnou zástupkyňou
(matka maloletého) domáhal výkonu exekúcie – dlhu na bežnom výživnom v sume 280 €
a splatného dlžného výživného z dôvodu straty výhody splátok v celkovej sume 2 026,67 €.
4. Okresný súd poveril 12. decembra 2014 súdneho exekútora vykonaním exekúcie
na vymoženie povinnosti zaplatiť dlžné výživné za obdobie od 23. apríla 2009
do 30. novembra 2012 v sume 2 026,67 € a za obdobie od 19. februára 2014
do 16. mája 2014 v sume 280 € (poverenie č. 5702 081121, sp. zn. 19 Er 394/2014).
5. Upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. EX 400/2014 zo 16. februára 2015 bolo
sťažovateľovi doručené 26. apríla 2015. Sťažovateľ podal súdnemu exekútorovi
3. októbra 2016 návrh na zastavenie exekúcie, ktorý bol následne súdnym exekútorom
10. októbra 2016 doručený okresnému súdu. V návrhu sťažovateľ žiadal zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017 (ďalej len
„Exekučný poriadok“) z dôvodu, že jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
6. Uznesením okresného súdu sp. zn. 19 Er 394/2014 z 9. júla 2019 (ďalej len
„uznesenie z 9. júla 2019“) bol návrh sťažovateľa zamietnutý a „o odvolaní proti tomuto
uzneseniu doposiaľ rozhodnuté nebolo.“.
7. Sťažovateľ zdôrazňuje, že „z dôvodu dlhodobej nečinnosti... Okresnému súdu
v Humennom doručil sťažnosť proti porušovaniu ústavných práv a slobôd podľa čl. 127
ústavy zo dňa 20.04.2019. Nečinnosť súdu vo veci prejednania návrhu na zastavenie
konania považujem za hrubé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov...“.
8. Podľa sťažovateľa je okresný súd zodpovedný za celkovú neprimeranú dĺžku
namietaného konania a nerozhodnutie vo veci v zákonnej lehote. Podľa jeho názoru
nemožno „rozhodnutie po viac ako 33 mesiacoch... nazvať a chápať ako efektívne.“.
9. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prizná sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie v sume 21 000 000 € a náhradu trov konania.
10. Sťažovateľ v podstatnom odôvodňuje priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v pocitoch totálnej neistoty
a bezmocnosti „zo stavu nielen v namietanom konaní, ale už aj v iných konaniach pred
okresným súdom a ostatnými všeobecnými súdmi.“.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
13. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
K ďalším dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu
(m. m. IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 62/08).
15. V kontexte namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jednou
zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05,
IV. ÚS 369/08). V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu sa ochrana právu
zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje len vtedy, ak bola ústavná sťažnosť pred
ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu tohto práva ešte mohlo
dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00,
II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).
16. Rovnako ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy či práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).
17. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného
súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
18. S prihliadnutím na skutočnosť, že napadnutým je exekučné konanie (v kontexte
sťažnostnej argumentácie sťažovateľ napáda postup okresného súdu pri rozhodovaní vo veci
návrhu na zastavenie exekúcie), ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu rozhodovaciu
činnosť, v ktorej konštantne zdôrazňuje, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu
v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí
vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) a ústava
v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov
nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu
zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne
rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia
súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne
III. ÚS 15/03, IV. ÚS 551/2013).
19. V súlade s už uvedenými východiskami však ústavný súd, akcentujúc svoju
doterajšiu judikatúru, zároveň dodáva, že pri rozhodovaní vo veci zbytočných prieťahov
v napadnutom exekučnom konaní je potrebné rozlišovať medzi rozhodovaním
o jednotlivých návrhoch v rámci exekučného konania ako takého. Takéto „rozdeľovanie“
exekučného konania na relatívne samostatné úseky je dôsledkom skutočnosti, že exekučný
súd nie je štátnym orgánom, ktorý vykonáva samotný výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu
(výnimkou je výkon rozhodnutia vo veciach maloletých), keďže právomoc exekučného
súdu rozhodovať v exekučnom konaní (zasahovať do exekúcie vedenej súdnym
exekútorom) nastáva až po splnení zákonom ustanovených podmienok. Po právoplatnom
rozhodnutí exekučného súdu v konkrétnej veci, t. j. o jednotlivom návrhu v rámci
exekučného konania, sa jeho ingerencia do exekučného konania končí, až kým znovu
nevznikne potreba, aby v exekučnom konaní opäť rozhodoval exekučný súd. Exekučný súd
preto nemôže zodpovedať za potenciálne porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov spôsobené dĺžkou celého exekučného konania, ale len za dĺžku
jeho „jednotlivých rozhodovaní“ v rámci exekučného konania (m. m. III. ÚS 867/2016).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Predmetom predbežného prerokovania je primárne rozhodovanie o ústavnej
sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom exekučnom konaní.
21. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ odôvodňuje porušenie práv zaručených ústavou
a dohovorom, spočívajú v postupe okresného súdu, ktorý vo veci jeho návrhu na zastavenie
exekúcie rozhodoval neprimerane dlho (k tomu pozri body 7 a 8 tohto uznesenia).
22. Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté exekučné konanie, ktorý si ústavný súd
na účely náležitého zistenia skutočností dôležitých pre rozhodnutie v sťažovateľovej veci
zadovážil, bolo zistené, že okresnému súdu bol zo strany súdneho exekútora návrh vo veci
zastavenia exekúcie predložený 10. októbra 2016 a okresný súd vo veci návrhu rozhodol
uznesením z 9. júla 2019, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 12. augusta 2019.
23. Ústavný súd preto s prihliadnutím na už uvedené konštatuje, že v čase podania
ústavnej sťažnosti (19. novembra 2019, pozn.) už vo veci návrhu sťažovateľa na zastavenie
exekúcie zo strany okresného súdu bolo rozhodnuté. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola
teda uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom
už v súvislosti s rozhodovaním o sťažovateľom podanom návrhu na zastavenie exekúcie
nemohlo dochádzať.
24. Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu
30. augusta 2019 proti jeho uzneseniu z 9. júla 2019 odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ
rozhodnuté (bod 6 tohto uznesenia). Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené
okresným súdom vyplýva, že okresný súd dosiaľ nevyhnutné procesné úkony súvisiace
so sťažovateľom podaným odvolaním nerealizoval.
25. Ústavný súd neopomína, že k vzniku zbytočných prieťahov v exekučnom konaní
môže dôjsť aj v súvislosti s neefektívnym predkladaním opravného prostriedku
na rozhodnutie príslušnému orgánu verejnej moci, resp. neefektívnym uskutočňovaním
procesných úkonov, ktoré predchádzajú predloženiu spisu na rozhodnutie príslušnému
orgánu verejnej moci. V konkrétnych okolnostiach veci však ojedinelú nečinnosť okresného
súdu pri predkladaní spisu príslušnému orgánu verejnej moci v trvaní niekoľkých mesiacov
(6 mesiacov) nemožno bez ďalšieho kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd už len pre úplnosť zdôrazňuje,
že možnosť sťažovateľa obrátiť sa na ústavný súd s novou ústavnou sťažnosťou v prípade
ďalej trvajúcej nečinnosti okresného súdu súvisiacej s predkladaním spisu príslušnému
orgánu verejnej moci je zachovaná.
26. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi
namietaným postupom okresného súdu v napadnutom konaní a sťažovateľom namietaným
porušením jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu porušenia označených práv
sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
27. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu