Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 131/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov

, , ,

, , ,

, , , všetci zastúpení Advokátskou

kanceláriou ANDRAŠOVIČ & PARTNERS, s. r. o., Lermontovova 14, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Eduard Andrašovič, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn.

zo 16. septembra 2016, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 15. marca 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľov ,

a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , a

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Levice (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 16. septembra 2016 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 15. marca 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľov je vedená pod sp. zn. a v súlade

s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019

bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená

a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konanom 4. decembra 2019 na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie

vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch

príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec

pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí

do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu

v zložení Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú

sťažnosť sťažovateľov preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví

tohto rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom

sa sťažovatelia v právnom postavení žalobcov podanou žalobou z 13. mája 2009 domáhali

od Slovenskej republiky, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 690 712,35 € s príslušenstvom z titulu náhrady

škody, ktorá im mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom súdnej exekútorky

(ďalej len „súdna exekútorka“) v exekúcii vedenej pod sp. zn.

Ex 725/2003 a postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „exekučný súd“) v exekučnom

konaní vedenom pod sp. zn. , a to v zmysle

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

5. Predmetné exekučné konanie vedené pod sp. zn. (v ktorom mali

sťažovatelia právne postavenie povinných) sa začalo 4. marca 2003 na základe návrhu

obchodnej spoločnosti , ,

(ďalej len „oprávnená“), na vykonanie exekúcie, pričom podkladom na jej výkon bola

notárska zápisnica č. z 9. marca 2002, ktorou bola sťažovateľom uložená

povinnosť vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území evidované

na liste vlastníctva č. (ďalej len „vypratávané nehnuteľnosti“). Na základe žiadosti

súdnej exekútorky jej exekučný súd 8. septembra 2003 udelil poverenie na vykonanie

exekúcie. Sťažovatelia tvrdiac, že exekúcia je vedená neoprávnene, využili v exekučnom

konaní na svoju obranu inštitút námietok proti exekúcii a podali aj návrh zastavenie

exekúcie, ktoré boli exekučným súdom zamietnuté uznesením z 27. júla 2005. Na základe

opätovného návrhu na zastavenie exekúcie podaného jedným zo sťažovateľov exekučný súd

uznesením sp. zn. z 27. októbra 2005 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 24. mája 2012 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

6. Podľa sťažovateľov im bola škoda spôsobená nesprávnym úradným postupom

súdnej exekútorky, ktorá požiadala exekučný súd o udelenie poverenia a vo vykonávaní

exekúcie pokračovala aj napriek tomu, že vedela, resp. mohla vedieť, že návrh na vykonanie

exekúcie podala oprávnená, ktorá v tom čase už nebola vlastníčkou vypratávaných

nehnuteľností. Nesprávneho úradného postupu sa podľa sťažovateľov dopustil aj exekučný

súd, ktorý súdnej exekútorke udelil poverenie na vykonanie exekúcie bez toho, aby sa

zaoberal prípustnosťou exekúcie, neskúmal, či notárska zápisnica z 9. marca 2002

je spôsobilým exekučným titulom a či návrh na vykonanie exekúcie podala oprávnená

osoba. Sťažovatelia ďalej poukazujú na skutočnosť, že súbežne boli vedené dve exekučné

konania s totožnými účastníkmi konania, ktorých predmetom bolo vypratanie tých istých

nehnuteľností. „Ako prvé prebiehalo exekučné konanie pod sp. zn. a pred

jeho právoplatným skončením súd vydal dňa 08.09.2003 poverenie vedené pod sp. zn.

. Uznesenie o zastavení exekúcie vedenej pod sp. zn. nadobudlo

právoplatnosť dňa 19.09.2003. V oboch prípadoch vydával poverenie na vykonanie

exekúcie ten istý sudca. Pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nebral do úvahy

prekážku litispendencie, prekážku právoplatne rozhodnutej veci a neoprávnenosť osoby

domáhajúcej sa vypratania, ktorá v čase podania návrhu nebola vlastníkom nehnuteľností.“

7. V tejto súvislosti sťažovatelia namietajú, že exekučný súd „pri vydaní poverenia

na vykonanie exekúcie, nezistil skutkový stav a nesprávnym právnym posúdením veci, došlo

k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré malo byť zamietnuté. Povolením exekúcie

umožnil nevlastníkovi z absolútne neplatného právneho úkonu, získať poverenie

na vykonanie exekúcie, formou vypratania nehnuteľnosti a využitím súdnej exekútorky

a exekučného súdu sa snažil skutočných vlastníkov pripraviť o nehnuteľnosť. Konanie

súdnej exekútorky a Okresného súdu Levice, boli v rozpore s a 3

Slovenskej republiky a článkom 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho Dohovoru.“.

8. Okresný súd o žalobe sťažovateľov, ktorou si uplatnili náhradu škody spôsobenú

nesprávnym úradným postupom podľa , rozhodol napadnutým

rozsudkom, ktorým žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.

9. Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil

napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny a žalovanej nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania.

10. Proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie, ktorého prípustnosť

vyvodili z a Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), a namietali taktiež nesprávne

právne posúdenie veci krajským súdom ( ).

11. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov odmietol

a žalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.

12. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti poukazujú na odôvodnenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu a namietajú, že v prípade, ak sa najvyšší súd nezaoberal vecou

samou, nemohol dospieť ani k dôvodom odmietnutia ich dovolania. Ďalej podrobne

popisujú priebeh exekučného konania vedeného pod sp. zn. a argumentujú,

že pred všeobecnými súdmi listinnými dôkazmi dostatočne preukázali nesprávny úradný

postup súdnej exekútorky a exekučného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

čo však konajúce súdy nevzali pri rozhodovaní o ich žalobe o náhradu škody do úvahy.

13. Sťažovatelia následne špecifikujú nemajetkovú ujmu, ktorú utrpeli v dôsledku

nesprávneho úradného postupu súdnej exekútorky a exekučného súdu. Tvrdia,

že od udelenia poverenia súdnej exekútorke na vykonanie exekúcie až po právoplatné

zastavenie exekúcie, t. j. po dobu ôsmich rokov „zažívali opodstatnenú obavu o svoj

majetok...

... postup oboch orgánov nesmierne negatívne zasiahol do ich pracovného,

spoločenského a súkromného života, vplýval na ich česť, vážnosť, povesť a rodinné vzťahy“.

14. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd síce ich žalobu napadnutým rozsudkom

zamietol, avšak v odôvodnení rozsudku „polemizuje a bagatelizuje“, že v konaní boli

preukázané procesné pochybenia exekučného súdu a súdnej exekútorky. Krajský súd mal

preto namiesto vydania potvrdzujúceho rozsudku rozhodnúť o zrušení napadnutého

rozsudku okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

15. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Levice, rozhodnutím zo dňa 16.09.2016, sp. zn. -273,

Krajský súd Nitra rozhodnutím zo dňa 15.03.2017, sp. zn. , a Najvyšší súd SR

rozhodnutím zo dňa 25.10.2018, sp. zn. , porušili základné práva

sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 SR.

Rozhodnutie Okresného súdu Levice, sp. zn. -273 zo dňa 16.09.2016

sa zrušuje.

Porušovatelia sú povinní zaplatiť sťažovateľom náhradu trov konania k rukám

právneho zástupcu sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

19. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru opakovane

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Právne posúdenie ústavným súdom

24. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenia základného práva

sťažovateľov podľa a taktiež práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

25. V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa

(a práva podľa dohovoru) vydaním napadnutého rozsudku

okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, podľa ktorého má sťažovateľ právo domáhať sa ochrany základného práva

pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

26. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného

aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

27. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutý rozsudok

okresného súdu bol predmetom prieskumu zo strany krajského súdu na základe odvolania

podaného sťažovateľmi, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom.

Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý

poukazuje . To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum

ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia základných práv napadnutým rozsudkom

okresného súdu.

28. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

v zmysle ktorej ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,

v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom

vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými procesnými úkonmi (,

).

29. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľov

v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

30. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu (28. decembra 2018, pozn.) právnemu zástupcovi sťažovateľov

zachovaná.

31. Podľa je úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

32. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. , ).

33. Prv ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej sťažnostnej argumentácie

uvedenej v ústavnej sťažnosti, pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu ústavný súd

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými súdmi

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

34. Ústavný súd považuje za nutné pripomenúť, že je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej

úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v čl. 46

až (). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom

práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivý súdny proces

(čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s (,

)].

35. Súčasťou práva na súdnu ochranu však nie je právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na súdnu ochranu je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

36. Sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, v ústavnej sťažnosti

v podstate vyjadrujú len svoj nesúhlas a nespokojnosť so závermi všeobecných súdov,

pokiaľ ide o posúdenie ich nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom pri výkone verejnej moci. Napadnutý rozsudok krajského súdu (a rovnako

aj napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu)

sťažovatelia označujú za nezákonné a neústavné.

37. Podľa vety prvej štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

38. Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že posúdenie naplnenia

predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom je otázkou tzv. podústavného práva, do ktorého riešenia nie je ústavný súd

oprávnený akokoľvek vstupovať, pretože by išlo o neprípustný zásah do rozhodovacej

činnosti nezávislých orgánov verejnej moci. Výnimku by, ako už bolo uvedené,

predstavovalo napríklad porušenie procesných pravidiel zakladajúcich porušenie práva

na súdnu ochranu alebo vyslovenie úplne extrémnych právnych záverov, ktoré

by vybočovali z interpretačných metód, či vôbec nemali oporu v skutkových zisteniach.

39. Ústavný súd sa preto oboznámil s napadnutým rozsudkom krajského súdu,

aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľmi označených článkov

a dohovoru, ktorých porušenie namietajú.

40. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd

preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho

výrokom a odôvodnením. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu

sa aj krajský súd zaoberal jednotlivými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu –

vznikom škody a jej výškou, protiprávnym úkonom a príčinnou súvislosťou, pričom

v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 13) uviedol, že „žalobcom

žiadna majetková škoda nevznikla, pretože v exekučnom konaní k vyprataniu nehnuteľností

napokon nedošlo a vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nestratili. Exekučné

konanie evidentne prebiehalo na podklade ustanovení Exekučného poriadku, zákona

č. v znení v tom čase účinnom. Pokiaľ žalobcovia žiadali náhradu

nemajetkovej ujmy z dôvodu, že trpeli právnou neistotou až do doby, kým bola exekúcia

zastavená, a túto náhradu vyčíslili sumou 190.957,70 eur t. j. 9,96 eura za každú hodinu

právnej neistoty pre každého zo žalovaných (správne má byť žalobcov, pozn. ústavného

súdu), odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neopodstatnenosti tejto

časti žaloby. Pri otázke náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovia totiž nepreukázali v čom

konkrétne mala spočívať nemajetková ujma, ktorá im mala vzniknúť, v akom rozsahu,

resp. do akej miery bolo do ich práv zasiahnuté.“.

41. Krajský súd prisvedčil aj názoru okresného súdu, podľa ktorého v konkrétnom

prípade neboli kumulatívne splnené základné predpoklady na vznik zodpovednosti štátu

za škodu, a v tejto súvislosti uviedol (bod 15), že „aj v prípade, že by došlo k nesprávnemu

úradnému postupu zo strany exekučného súdu – čo však nad všetky pochybnosti preukázané

nebolo – žalobcom majetková škoda ani nemajetková ujma nevznikla a z toho dôvodu

nebolo možné ani konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a škodou resp. nemajetkovou ujmou“.

42. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich

a nadväzujúcich na prvostupňové konanie. Ústavný súd nezistil, že by tieto závery

krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd

presvedčil, že krajský súd sa dostatočne zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľov

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že títo dostali odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu.

43. V danom prípade preto niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto

časti odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

44. Rovnako ani v postupe najvyššieho súdu ústavný súd nezistil akékoľvek

vybočenie z medzí ústavnosti, pričom ani odôvodnenie napadnutého uznesenia „netrpí“

žiadnymi nedostatkami. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd

neodmietol zaoberať dovolaním sťažovateľov, ktorým napadli rozsudok krajského súdu,

ich dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania

nezistil, dospel k právnemu záveru o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného

prostriedku, a dovolanie podľa odmietol.

45. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

46. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

47. Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť

iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

48. Podľa dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,

v čom spočíva táto vada.

49. Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť

iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

50. Podľa dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie

právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť

tohto právneho posúdenia.

51. Ústavný súd overil, či najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne

akceptovateľným spôsobom vysvetlil dôvody odmietnutia dovolania sťažovateľov.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že sťažovatelia podali dovolanie

aj z dôvodu existencie vady zmätočnosti podľa , avšak podľa najvyššieho

súdu dovolací dôvod nevymedzili spôsobom zodpovedajúcim citovanému .

K tomu najvyšší súd v bode 14 napadnutého uznesenia uviedol, že sťažovatelia „v dovolaní

ani len slovným vyjadrením nevystihli niektorý pojmový znak významný z hľadiska

zadefinovania procesnej vady konania v zmysle . Aj pri posudzovaní

ich dovolania podľa obsahu ( a ) nie je zrejmé, či vôbec

namietajú existenciu procesnej vady zmätočnosti uvedenej v tomto ustanovení.“.

52. Sťažovatelia v podanom dovolaní namietali aj nesprávne právne posúdenie veci

krajským súdom, pričom však ani v tomto prípade najvyšší súd nepovažoval spôsob

vymedzenia dovolacieho dôvodu sťažovateľmi za súladný s citovaným ustanovením § 432

ods. 2 v spojení s . V relevantnej časti odôvodnenia (bod 17) k tomu

uviedol, že „z dovolania podaného žalobcami dovolací súd ani výkladom nezistil,

akú právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, mal odvolací súd

vyriešiť nesprávne. Sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu zhodnými

so závermi súdu prvej inštancie o nesplnení zákonných predpokladov zodpovednosti štátu

za škodu podľa alebo prosté spochybňovanie správnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní

veci však významovo nezodpovedá kritériám pre vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu

uvedeným v v spojení s .“.

53. Na základe uvedeného najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľov podľa § 447

písm. f) , podľa ktorého dovolací súd odmietne dovolanie ak, nie je odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom

uvedeným v § 431 až § 435.

54. Po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd sa v odôvodnení ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi

prípustnosti dovolania, pričom presvedčivo a zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov

nebol meritórny prieskum vo veci možný.

55. Navyše, v ústavnej sťažnosti sťažovatelia neuviedli žiadne konkrétne argumenty,

ktoré by spochybňovali právne závery najvyššieho súdu, resp. by akýmkoľvek spôsobom

signalizovali porušenie základného práva sťažovateľov podľa

(a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Tvrdenie

sťažovateľov, podľa ktorého, ak sa najvyšší súd nezaoberal meritom veci, nemohol dospieť

ani k dôvodom odmietnutia ich dovolania, možno označiť za nelogické. Najvyšší súd totiž

prioritne posudzuje prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené zákonné podmienky

pre vecné prejednanie veci a až v prípade, že dospeje k záveru o ich splnení, pristúpi

k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu veci.

56. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle

ktorého patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho rozhodovať

o naplnení predpokladov na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti samotného dovolania podľa a . Na tomto základe

ústavný súd zastáva názor, že neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby

do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zasahoval. Právne závery najvyššieho súdu

koncipované v napadnutom uznesení nemožno totiž podľa názoru ústavného súdu

považovať za arbitrárne alebo ústavne neakceptovateľné.

57. Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľov

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

58. V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že len samotná skutočnosť,

že všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach dospeli k právnym názorom, s ktorými

sa sťažovatelia nestotožňujú, sama osebe nezakladá dôvodnosť ich ústavnej sťažnosti.

Ako už ústavný súd uviedol, základné právo na súdnu ochranu totiž nemožno stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom strán sporu, vrátane ich dôvodov a námietok

(, , ).

59. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu