Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 339/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-107

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, , , ,

, , ,

, , ,

, , , ,

, , , ,

, , , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, ,

, , , ,

, , , ,

, , ,

, , , ,

, ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , , ,

, , a spoločnosti

, , , zastúpených Advokátskou

kanceláriou Kurucová s. r. o., Hurbanova 486/2, Senica, v mene ktorej koná konateľka

a advokátka Jana Kurucová, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Senica č. k. -390

z 18. februára 2019 takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti , , ,

, , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , ,

, , , , ,

, , , ,

a spoločnosti , n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

, , , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , , ,

, ,

, , , ,

, , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, , ,

, , , ,

, , ,

, a spoločnosti , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -390 z 18. februára

2019 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

2. Sťažovatelia sú spoluvlastníkmi bytového domu súp. číslo

v Senici. Ako zo sťažnosti vyplýva, proti sťažovateľom ako žalovaným podal žalobca

žalobu o zaplatenie 11 950 eur z titulu odplaty za právo zodpovedajúce vecnému bremenu

a vydanie bezdôvodného obohatenia. Celkový počet žalovaných bolo 52, 44 žalovaní boli

zastúpení jedným právnym zástupcom, z toho 32 žalovaných, t. j. sťažovateľov, podáva túto

ústavnú sťažnosť. Žalobca je vlastníkom pozemkov, na ktorých je bytový dom postavený

a ku ktorým bolo na základe

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vlastníctve bytov“) zriadené vecné bremeno v prospech vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v bytovom dome.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -274 z 26. júla 2017 žalobu v celom

rozsahu zamietol a žalovaným (sťažovateľom) priznal náhradu trov konania v rozsahu

100 %. Proti rozsudku okresného súdu sa žalobca odvolal a Krajský súd v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 13. júna 2018 rozsudok okresného súdu

potvrdil a priznal žalovaným (sťažovateľom) aj náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

4. Po právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. -274 z 26. júla 2017

a rozsudku krajského súdu č. k. -343 z 13. júna 2018 si sťažovatelia, zastúpení

právnou zástupkyňou, vyčíslili trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia, pričom

postupovali podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o odmenách“). Keďže predmetom konania neboli

práva k nehnuteľnosti, ale zaplatenie sumy 11 950 eur, ktorú žalobca požadoval aj

v žalobnom petite, sťažovatelia si základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby uplatnili podľa § 10 ods. 1 vyhlášky o odmenách. Základná sadzba tarifnej odmeny

bola podľa § 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách znížená o 50 %, keďže ide o spoločné úkony

pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, a vynásobená počtom zastúpených, t. j. 44

žalovanými. Spolu aj s DPH si sťažovatelia uplatnili náhradu trov konania pred súdom prvej

inštancie vo výške 68 744,72 eur a v odvolacom konaní vo výške 16 093,44 eur.

5. Uznesením okresného súdu č. k. -357 z 13. decembra 2018, ktoré

vydal vyšší súdny úradník, bol žalobca zaviazaný zaplatiť žalovaným náhradu trov

právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvej inštancie vo výške 56 937,25 eur a náhradu

trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 15 181,15 eur. Týmto uznesením

okresný súd nepriznal odmenu a režijný paušál za úkon označený ako „štúdium spisu zo

dňa 14.11.2016“ z dôvodu, že nejde o osobitne odmeňovaný úkon právnej služby v zmysle

vyhlášky o odmenách, ale o prípravu na vykonanie iného samostatne odmeňovaného úkonu

právnej služby, ktorým bolo v danom prípade vyjadrenie z 22. novembra 2016. Okresný súd

nepriznal ani režijný paušál za 44 úkonov, ale iba za jeden, a to z dôvodu, že podľa § 16

ods. 3 vyhlášky o odmenách patrí režijný paušál za jednotlivé úkony právnej služby bez

ohľadu na počet zastupovaných osôb. Podobne okresný súd nepriznal režijný paušál za 44

úkonov ani v odvolacom konaní.

6. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -357 z 13. decembra 2018 podal

žalobca sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd namietaným uznesením č. k. 9 C 65/2012-

390 z 18. februára 2019, v ktorom zaviazal žalobcu na úhradu trov právneho zastúpenia

pred súdom prvej inštancie vo výške 2 316,73 eur a na úhradu trov právneho zastúpenia

v odvolacom konaní vo výške 710,30 eur. Okresný súd bol toho názoru, že úkony právnej

služby nemožno v tomto prípade považovať za spoločné úkony v zmysle § 13 ods. 2

vyhlášky o odmenách, pretože žalovaní vystupovali v procesnom postavení nerozlučných

spoločníkov, čo malo vyplynúť aj z formulácie petitu, podľa ktorého mali byť zaviazaní na

zaplatenie žalovanej sumy spoločne a nerozdielne. Ich procesné nerozlučné spoločenstvo

vyplýva aj z hmotného práva, keďže spor sa týkal neplatenia odplaty na zriadenie vecného

bremena, ktoré bolo v prospech žalovaných ako podielových spoluvlastníkov bytového

domu, zriadené zákonom o vlastníctve bytov. Podľa okresného súdu nebol v postavení

nerozlučného spoločníka len žalovaný v poslednom rade – spoločnosť ,

ako správca bytového domu. V takom prípade nebolo možné podľa okresného súdu

požadovať náhradu za právne úkony vykonané za 44 žalovaných, ale len za právne úkony

vykonané v prospech dvoch subjektov, a to jeden vykonaný v prospech podielových

spoluvlastníkov bytového domu v postavení nerozlučného spoločenstva a jeden v prospech

správcu domu.

7. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že namietané uznesenie okresného súdu

je absolútne nesprávne, nezákonné a svojvoľné, bez opory v zákone. Okresný súd mal

porušiť ich ústavné práva na spravodlivý súdny proces, právo na právnu pomoc a ústavné

právo vlastniť majetok. Súd sa podľa sťažovateľov neriadil zákonmi ani vyhláškou

o odmenách a nesprávne aplikoval jednotlivé ustanovenia zákona. Namietané rozhodnutie

považujú aj za nespravodlivé. Každý zo sťažovateľov si splnomocnil advokáta, čo je jeho

zákonné právo, ktoré potvrdil aj krajský súd, a advokát má v zmysle vyhlášky o odmenách

právo na odmenu za úkony právnej služby, ktoré vykoná v prospech klienta. Postup, ktorý

mal podľa sťažovateľov okresný súd zvoliť, bol taký, že v prípade zastupovania viacerých

účastníkov patrí advokátovi tarifná odmena za zastupovanie všetkých zastúpených po jej

znížení o 50 %, pričom takto znížená odmena sa násobí počtom zastúpených osôb v konaní.

Tento postup zodpovedá zaužívanej súdnej praxi. Okresný súd však podľa sťažovateľov

svojvoľne rozhodol bez ohľadu na súdnu prax, platnú judikatúru i rozhodnutia ústavného

súdu. Jeho rozhodnutie bolo nesprávne aj v tom, že spoločnosť , bola

žalovaná ako jeden zo spoluvlastníkov bytového domu, teda tiež patrila k nerozlučnému

procesnému spoločenstvu žalovaných. Sťažovatelia tiež uviedli, že proti namietanému

uzneseniu okresného súdu podali podnet na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky

(ďalej len ,,generálna prokuratúra“) na podanie dovolania generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny prokurátor“), keďže podľa nich došlo

k porušeniu zákona.

8. Sťažovatelia prostredníctvom právnej zástupkyne podaním doručeným ústavnému

súdu 19. júna 2019 upresnili, že v petite omylom uvedená sťažovateľka nie

je sťažovateľkou, keďže právnej zástupkyni sa nepodarilo od nej zabezpečiť plnú moc.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľov , , ,

, , , ,

, , , , ,

, , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , ,

, na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, základné právo vlastniť majetok zaručené v

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu v Senici sp. zn. -390 z 18. februára 2019 porušené

boli.

2. Uznesenie Okresného súdu v Senici sp. zn. -390 z 18.2.2019 zrušuje

a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , ,

, , , priznáva

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12146,64 Eur (1 úkon právnej službe je 287,14

eur vychádzajúc zo sumy 11.950 Eur, Pri zastupovaní viacerých osôb sa jeden spoločný

úkon právnej služby zníži o 50 % t.j. 143,57 Eur, prevzatie a príprava zastúpenia 143,57

Eur, 1x paušál 9,80 Eur, sťažnosť na ÚSSR 143,57 Eur, Ix paušál 9,80 Eur +20% DPH =

368,08 eur x 33 sťažovateľov, t.j. 12146,64 Eur ), ktorú je im Okresnú súd v Senici povinný

vyplatiť na účet ich právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie Kurucová, s.r.o., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

10. Ústavný súd dopytom na generálnu prokuratúru zistil, že podnet sťažovateľov

na podanie dovolania generálneho prokurátora, ktorý smeroval proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu, bol 30. mája 2019 pod č. k. VI/1 Pz 69/19/1000-5 odložený bez

prijatia ďalších opatrení.

11. Ústavný súd uznesením č. k. -50 z 10. septembra 2019

po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

12. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril

k prijatej sťažnosti a aby uviedol, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti.

13. Predseda okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu vyjadril podaním

doručeným ústavnému súdu 30. septembra 2019, v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu

pridŕža pripojeného stanoviska zákonnej sudkyne vo veci

z 23. septembra 2019. Zákonná sudkyňa vo veci zopakovala podstatu odôvodnenia

napadnutého uznesenia okresného súdu, uviedla, že právne úkony vykonané právnou

zástupkyňou za zastúpených vlastníkov bytov a podielových spoluvlastníkov spoločných

priestorov nemožno považovať za spoločné úkony v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky

o odmenách, pretože žalovaní boli v procesnom postavení nerozlučných spoločníkov, podľa

petitu mali byť zaviazaní na úhradu žalovanej sumy spoločne a nerozdielne. Žalobný petit

pritom vychádzal z hmotného práva, keďže spor súvisel s ich podielovým

spoluvlastníctvom k bytovému domu. Súd pri rozhodovaní vychádzal jednak z vyhlášky,

z definície spoločenstva obsiahnutej v a zohľadnil rozhodnutia

iných súdov v obdobných veciach, s ktorými sa stotožnil. Zákonná sudkyňa konkrétne

poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 24. júla 2017,

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. apríla 2013, z ktorých

vyplýva, že v nerozlučnom spoločenstve, aj keď advokát robí určitý úkon v mene viacerých

spoločníkov, má sa považovať stále za jeden úkon, a nie za spoločný úkon. Taktiež odkázala

na uznesenie ústavného súdu č. k. -7 zo 6. októbra 2011, ktorým ústavný

súd odmietol sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -175

z 13. apríla 2011, ktorý o trovách konania uplatnených účastníkmi tvoriacimi nerozlučné

spoločenstvo rozhodol rovnako ako okresný súd v tejto veci. Vzhľadom na uvedené

zákonná sudkyňa zotrváva na svojom rozhodnutí a jeho odôvodnení.

Predseda okresného súdu zároveň oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil

od ústneho pojednávania.

14. O prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie podľa § 56 ods. 6

bola listom z 2. októbra 2019 upovedomená aj zúčastnená osoba,

t. j. žalobca . Vyjadrenie zúčastnenej osoby bolo ústavnému súdu

doručené 23. októbra 2019. Zúčastnená osoba zopakovala podstatu súdneho sporu, v ktorom

sa v postavení žalobcu domáhala odplaty vo výške 11 950 eur s príslušenstvom za užívanie

pozemkov v jej vlastníctve sťažovateľmi, vyjadrila súhlas s napadnutým rozhodnutím

okresného súdu o výške trov konania, na ktorých zaplatenie bola zúčastnená osoba

zaviazaná, a vyjadrila presvedčenie, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených základných práv a slobôd. Odkázala

na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktoré podľa nej potvrdzujú

uvedené závery, a zároveň argumentovala aj tým, že zo strany právneho zástupcu

sťažovateľov došlo k nesprávnemu vyčísleniu hodnoty jedného úkonu právnej služby,

právna zástupkyňa si mala „umelo navýšiť“ svoju odmenu o daň z pridanej hodnoty,

a zároveň uviedla, že skutočnosť, že ústavnú sťažnosť nepodali všetci žalovaní tvoriaci

procesné spoločenstvo, tvorí procesnú prekážku zrušenia napadnutého uznesenia okresného

súdu.

15. Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby sa v lehote 10 dní

od doručenia výzvy vyjadril k stanovisku zúčastnenej osoby

z 23. októbra 2019, ako aj k stanovisku okresného súdu z 30. septembra 2019. Zároveň ho

vyzval, aby ústavnému súd oznámil, či sťažovatelia súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

16. V úvode svojho vyjadrenia, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 13. novembra

2019, sťažovatelia uviedli, že súhlasia s upustením od ústneho pojednávania. Sťažovatelia

poukázali na ustálenú rozhodovacou prax súdov aj ústavného súdu, z ktorej podľa nich

vyplýva, že naopak v porovnaní s tvrdením okresného súdu a zúčastnenej osoby sa na

prípady nerozlučného spoločenstva aplikuje § 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách, pričom

zákonná sudkyňa sa pri rozhodovaní o výške náhrady trov touto zaužívanou súdnou praxou

neriadila. Sťažovatelia opakovane poukázali aj skutočnosť, že žalovaný

vystupoval v konaní ako spoluvlastník bytového domu, a nie ako správca, ako sa to

nesprávne pri výpočte náhrady trov v namietanom uznesení uvádza. Sťažovatelia v ďalšom

rozoberajú judikatúru, na ktorú v svojom vyjadrení odkazovala zákonná sudkyňa

a zúčastnená osoba, a argumentujú dôvodmi, prečo sa uvedená judikatúra nevzťahuje

na tento prípad. V závere sa sťažovatelia vyjadrili, že na podanej ústavnej sťažnosti

v plnom rozsahu trvajú a odvolávajú sa na jej odôvodnenie.

17. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní pred všeobecnými súdmi na strane

žalovaných vystupovalo celkom 52 osôb, z čoho len 32 žalovaní podali ústavnú sťažnosť,

20 žalovaných, ktorí ústavnú sťažnosť nepodali, sú v súlade s ustanovením § 33 ods. 1

v postavení zúčastnených osôb, t. j. osôb, ktorí boli účastníkmi

konania pred orgánom verejnej moci, v ktorom bolo vydané právoplatné rozhodnutie,

prijaté opatrenie alebo vykonaný iný zásah, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv

a slobôd sťažovateľov. Ústavný súd tak podľa

upovedomil týchto 20 žalovaných, konkrétne , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , o prijatí ústavnej sťažnosti

sťažovateľov na ďalšie konanie, doručil im ústavnú sťažnosť a poskytol lehotu

na vyjadrenie.

18. Možnosť vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti využila a

, ktoré v podstate zhodne uviedli, že s ústavnou sťažnosťou súhlasia a sú toho

názoru, že aj ich základné práva boli napadnutým rozhodnutím okresného súdu porušené.

Zvyšné zúčastnené osoby menované v bode 16 tohto uznesenia buď svoje právo na

vyjadrenie nevyužili, alebo sa ústavnému súdu nepodarilo doručiť im oznámenie na súdu

známu adresu.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

19. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

22. Podľa od ústneho pojednávania môže

ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

23. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

24. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

25. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

26. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

28. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

29. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

30. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži

o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

31. Podstatou sťažnosti sťažovateľov je tvrdenie, že napadnutým rozhodnutím

okresného súdu č. k. -390 z 18. februára 2019 došlo k porušeniu sťažovateľmi

označených základných práv a slobôd, keďže okresný súd mal v rozpore z ustálenou

judikatúrou všeobecných súdov nesprávne posúdiť výšku nároku sťažovateľov na náhradu

trov konania, v ktorom boli úspešní. Okresný súd podľa nich postupoval arbitrárne, keď

jednotlivé úkony právnej služby právnej zástupkyne sťažovateľov nepovažoval za spoločný

úkon, pri ktorom sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 % a následne násobí počtom

zastúpených osôb, ale považoval ich len za jeden úkon právnej služby, pri ktorom

neaplikoval ustanovenie § 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách. Sťažovatelia navyše namietali,

že uvedené rozhodnutie okresného súdu je aj vecne nesprávne, keďže žalovaný

, nevystupoval v konaní ako správca bytového domu, ale ako jeden

zo spoluvlastníkov bytového domu, teda člen nerozlučného spoločenstva.

32. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

33. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným

súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len

v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis

mutandis , , , ).

34. V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách pri

výpočte trov právneho zastúpenia sťažovatelia na jednej strane a odporca a zúčastnená

osoba na strane druhej argumentujú najmä judikatúrou všeobecných súdov.

35. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách sa základná sadzba tarifnej odmeny

znižuje o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S účinnosťou do 31. mája 2009 bolo uvedené upravené v ustanovení § 13 ods. 3 vyhlášky

o odmenách, pričom základná sadzba tarifnej odmeny sa pri spoločných úkonoch znižovala

o 20 %. Takto znížená sadzba tarifnej odmeny sa v zmysle judikatúry všeobecných súdov

násobí počtom zastúpených osôb. Uvedené však neplatí pri uplatňovaní tzv. režijného

paušálu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky o odmenách, ktorý sa uplatňuje ku konkrétnemu úkonu

právnej služby, a teda nenásobí sa počtom zastúpených osôb (pozri uznesenie Najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. augusta 2010, uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 3. mája 2017).

36. Právna úprava § 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách (ani predtým § 13 ods. 3

vyhlášky o odmenách) pri výpočte odmeny advokáta výslovne nerozlišuje medzi

samostatným a nerozlučným spoločenstvom účastníkov.

37. V jednej línii rozhodovacej činnosti všeobecných súdov pri rozhodovaní o výške

náhrady trov právneho zastúpenia, ktorú ústavný súd identifikoval, všeobecné súdy

priznávajú náhradu trov právneho zastúpenia aplikovaním § 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách

(predtým § 13 ods. 3 vyhlášky o odmenách) vo výške zníženej základnej sadzby tarifnej

odmeny, ktorú následne vynásobia počtom zastúpených osôb bez toho, aby sa zaoberali

povahou spoločenstva týchto účastníkov (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 16. decembra 2015). V uznesení sp. zn. z 20. septembra

2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že nepovažuje skutočnosť, či išlo

o účastníkov, ktorých procesné postavenie malo povahu nerozlučného procesného

spoločenstva alebo samostatného procesného spoločenstva, za relevantnú, a to z toho

dôvodu, že trovy svojho zastupovania si hradí každý účastník sám, a to bez ohľadu

na povahu procesného spoločenstva, v ktorom vystupuje.

38. V rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa však objavuje aj prístup, ktorý

v prejednávanej veci zvolil okresný súd v napadnutom uznesení. V týchto prípadoch

všeobecné súdy nepovažovali úkony právnej služby advokáta za spoločné úkony v zmysle

§13 ods. 2 vyhlášky o odmenách v prípadoch nerozlučného spoločenstva účastníkov.

Pri nerozlučnom spoločenstve platia úkony jedného zo spoločníkov aj pre ostatných

spoločníkov, ide o také spoločné práva a povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať

na každého, kto vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, rozhoduje sa o nich

v jednom výroku, ktorý vyznieva voči všetkým nerozlučným spoločníkom rovnako

(priaznivo alebo nepriaznivo). Podľa tejto judikatúry aj keď advokát robí určitý úkon

v mene viacerých spoločníkov v nerozlučnom spoločenstve, má sa považovať stále za jeden

úkon, a nie za úkon spoločný (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 27. apríla 2017, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. apríla

2013). Uvedený postup všeobecného súdu pri výpočte trov právneho zastúpenia potvrdil

aj ústavný súd, keď v uznesení č. k. -7 zo 6. októbra 2011 preskúmal

napadnuté uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. -175 z 13. apríla 2011,

v ktorom Krajský súd v Prešove vychádzal z rovnakého právneho záveru, že ustanovenie

§ 13 ods. 3 vyhlášky o odmenách (znenie účinné do 31. mája 2009, pozn.) sa nevzťahuje

na nerozlučné spoločenstvo, ale len na spoločenstvo samostatné. Krajský súd uviedol, že

žalovaní v posudzovanej veci vystupovali v nerozlučnom spoločenstve, a preto ak advokát

robil určitý úkon v mene žalovaných, je potrebné ho považovať za jeden úkon, a nie za úkon

spoločný. Ústavný súd v tomto prípade ústavnú sťažnosť uznesením č. k. -7

zo 6. októbra 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže dospel k záveru, že uvedený

výklad ustanovení právnych predpisov zo strany všeobecného súdu nemožno označiť

za ústavne nekonformný alebo nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení.

39. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený

posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej

(obdobne napr. , ), usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných

súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania

jeho ústavnej konformity) alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (napr.

, ).

40. Okresný súd v napadnutom uznesení č. k. -390 z 18. februára 2019

neprisvedčil námietke žalobcu o tom, že predmetom konania bolo určenie práva

k nehnuteľnosti. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy (konkrétne 11 950 eur), preto

postup vyššieho súdneho úradníka, ktorý rozhodoval o výške náhrady trov právneho

zastúpenia, keď vypočítal základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa žalovanej sumy, bol

podľa okresného súdu správny. Okresný súd sa však nestotožnil s aplikáciou § 13 ods. 2

vyhlášky o odmenách na prípad sťažovateľov (žalovaných v konaní), ktorí vystupovali

v postavení nerozlučných spoločníkov. Okresný súd uviedol, že to vyplynulo priamo

z obsahu žaloby aj žalobného petitu, v zmysle ktorého mali byť všetky žalované subjekty

zaviazané na zaplatenie žalovanej sumy spoločne a nerozdielne, ako aj zo spôsobu

zastupovania žalovaných právnou zástupkyňou, ktorá každý úkon vykonala vždy len raz

s pôsobnosťou pre každého jedného žalovaného, bez potreby ďalšej špecifikácie vo vzťahu

k jednotlivým žalovaným. Nerozlučné spoločenstvo nebolo založené žalobou, žalobný petit

vychádzal z hmotného práva. Žalovaná suma mala predstavovať bezdôvodné obohatenie

žalovaných z dôvodu neplatenia odplaty za zákonom zriadené vecné bremeno

k nehnuteľnostiam v ich spoluvlastníctve. V takom prípade tak podľa okresného súdu

nebolo možné požadovať náhradu trov konania za právne úkony vykonané v prospech 44

žalovaných, ale len za právne úkony vykonané v prospech dvoch subjektov. Jeden

v prospech spoluvlastníkov bytového domu v postavení nerozlučného spoločenstva a jeden

v prospech správcu domu. Na rozdiel od výšky trov právneho zastúpenia, ktoré vypočítal

vyšší súdny úradník, keď na prípad sťažovateľov aplikoval ustanovenia § 13 ods. 2

vyhlášky o odmenách (pri žalovanej sume 11 950 eur, trovy právneho zastúpenia v sume

56 937,25 eur v konaní pred súdom prvej inštancie a trovy právneho zastúpenia v sume

15 181,15 eur v konaní pred odvolacím súdom), tak okresný súd priznal sťažovateľom ako

úspešným žalovaným v konaní náhradu trov právneho zastúpenia (pri žalovanej sume

11 950 eur) v sume 2 316,73 eur za konanie pred súdom prvej inštancie a v sume 710,30 eur

za odvolacie konanie.

41. Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne

týmto súdom. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutie

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle

(, ).

42. Po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu dospel ústavný súd

k záveru, že odôvodnenie tohto uznesenia v okolnostiach konkrétneho prípadu nejaví

známky arbitrárnosti alebo svojvôle. Ústavný súd vzal na vedomie existenciu rôznej

judikatúry pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia a aplikácii §13 ods. 2

vyhlášky o odmenách, avšak zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať judikatúru

všeobecných súdov. Okresný súd svoj záver logicky a presvedčivo odôvodnil, pričom vzal

do úvahy účelnosť a spôsob realizovania jednotlivých úkonov právnej pomoci zo strany

advokáta. Dôvody, pre ktoré niektoré z úkonov právnej pomoci nepovažoval za účelne

vynaložené, okresný súd náležite uviedol. Bez toho, aby sa ústavný súd priklonil k jednej

z uvedených línií rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, konštatuje, že v danej veci išlo

o rozhodovanie o trovách konania, ktoré prislúcha najmä všeobecným súdom, a v tejto

konkrétnej veci ústavný súd neidentifikoval žiadne extrémne vybočenie z interpretácie alebo

aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktoré by v tejto veci mohli dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer.

43. Čo sa týka námietky sťažovateľov, že okresný súd náhradu trov aj tak

nevypočítal správne, keď správcu bytového domu nepovažoval taktiež za spoluvlastníka

bytového domu, a teda účastníka nerozlučného spoločenstva, ale pri výpočte náhrady trov

ho považoval za samostatného účastníka, ústavný súd pripomína, že nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Ak teda okresný súd nesprávne posúdil

postavenie správcu domu ako samostatného účastníka konania, hoci bol súčasťou

nerozlučného spoločenstva, pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia žalovaných by to

znamenalo, že priznal rovnako. Pri zastupovaní dvoch účastníkov sa totiž základná sadzba

tarifnej odmeny podľa § 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách znížená o 50 % vynásobí počtom

účastníkov, v tomto prípade dvomi, čo v konečnom výsledku znamená, že pri zastupovaní

dvoch účastníkov sú trovy právneho zastúpenia rovnaké ako pri zastupovaní jedného.

44. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým rozhodnutím

okresného súdu nedošlo vo svetle námietok sťažovateľov k porušeniu namietaného

základného práva na súdnu ochranu podľa alebo práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

45. Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti zároveň namietajú, že napadnutým

uznesením okresného súdu bolo porušené ich základné právo podľa ,

ktoré upravuje rovnosť účastníkov v konaní. Porušenie tohto základného práva odôvodnili

sťažovatelia tým, že ich ústavným právom je, aby mali možnosť sa vyjadriť ku všetkým

tvrdeniam a argumentáciám žalobcu, pričom toto právo im okresný súd odoprel napadnutým

uznesením, v ktorom im nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za dve vyjadrenia

k vyjadreniam žalobcu. Toto tvrdenie považuje ústavný súd samo osebe za rozporuplné,

keďže z neho vyplýva, že sťažovatelia sa k vyjadreniam žalobcu vyjadrili, teda táto

možnosť im súdom odopretá nebola. Postup súdu, ktorý vyhodnotil dva právne úkony

sťažovateľov v konaní ako neúčelné, svoje rozhodnutie v tomto smere odôvodnil a za tieto

dva právne úkony nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia, nepovažuje ústavný súd

vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na rovnosť v konaní

za taký, ktorý by bol spôsobilý porušiť v okolnostiach tohto prípadu toto základné právo

sťažovateľov.

46. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na majetok podľa čl. 20

ods. 1 a dodatkového protokolu sťažovatelia v odôvodnení svojej

sťažnosti neuviedli žiadnu argumentáciu. Ústavný súd nespochybňuje, že v okolnostiach

tohto prípadu by mohlo byť porušenie základného práva sťažovateľov na majetok

v príčinnej súvislosti s napadnutým uznesením okresného súdu. No sťažovatelia dôvodia

vo svojej sťažnosti nezákonnosťou a svojvoľnosťou napadnutého uznesenia okresného

súdu, v ktorom vidia porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivý

súdny proces, a keďže ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu uvedených práv

napadnutým uznesením okresného súdu nedošlo, bez relevantnej argumentácie

sťažovateľov vo vzťahu k základnému právu na majetok nemohol dospieť k záveru o jeho

porušení.

47. Ústavný súd je v zmysle návrhom (sťažnosťou)

viazaný. Citované ustanovenie pritom vo svojej judikatúre stabilne interpretuje ako

viazanosť petitom sťažnosti (napr. , , ,

). Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu petitom sťažnosti považuje

namietané porušenie tých práv, ktoré sťažovatelia nepremietli do petitu ústavnej sťažnosti

vo vzťahu ku konkrétnemu porušovateľovi, len za súčasť ich právnej argumentácie.

48. Ústavný súd preto rozhodol tak, že ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie

základných práv sťažovateľov podľa , , ,

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým

uznesením okresného súdu č. k. -390 z 18. februára 2019 nevyhovel.

49. Keďže ústavný súd sťažnosti nevyhovel, bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľov obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu