Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 455/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. K., P., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P.,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove č. k. -175 z 13. apríla 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. F. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011

doručená sťažnosť JUDr. F. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -175

z 13. apríla 2011, ktorou žiadal vydať tento nález:

„1. Základné právo JUDr. F. K. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. -175 zo 13.4.2011 porušené

bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -175 zo 13.4.2011

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť JUDr. F. K. v sume 314,18 Eur na účet

jeho právnej zástupkyne JUDr. D. K., P., do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, sťažovateľ sa domáhal žalobou doručenou

Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 15. februára 2007 ako žalobca v konaní

vedenom pod sp. zn. po pripustení zmeny petitu (uznesením okresného súdu

z 20. novembra 2008) proti žalovanej M. G. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) zaplatenia

sumy 50,45 € so 6 % ročným úrokom z omeškania od 7. marca 2006 do zaplatenia a proti

žalovanému J. G. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) rovnako zaplatenia sumy 50,45 € so 6 %

ročným úrokom z omeškania od 7. marca 2006 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania,

ktorej zaplatenie žiadal uložiť žalovaným spoločne a nerozdielne. Žalobu odôvodnil tým, že

ako advokát poskytoval (na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb s dojednanou

tarifnou odmenou) právnu pomoc žalovaným v konaní pred okresným súdom pod sp. zn.

(vo veci M. G., J. G. c/a P. Š. a spol. o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho

práva) a žalovaná suma zodpovedá jemu dosiaľ žalovanými neuhradenej odmene za

jednotlivé úkony právnej služby, ktoré vykonal. Po skončení právneho zastupovania

žalovaných im vyúčtoval odmenu a výdavky za právne zastupovanie za jednotlivé úkony

celkovo u každého zo žalovaných vo výške 133,44 €. Po zohľadnení zálohy zaplatenej

žalovanými zostalo uhradiť každému zo žalovaných sťažovateľovi (podľa jeho vyúčtovania)

po 50,45 €.

Sťažovateľ takto vyfaktúroval každému zo žalovaných tarifnú odmenu za tri úkony

právnej služby [za prevzatie a prípravu zastupovania 9. júna 2005 podľa § 11 ods. 1

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „advokátska tarifa“) vo výške 1 154 Sk; za zastúpenie pri pojednávaní 24. októbra

2005 podľa § 13 ods. 3 advokátskej tarify vo výške 923 Sk; za návrh na vykonanie

znaleckého dokazovania z 24. októbra 2005 podľa § 13 ods. 3 advokátskej tarify vo výške

923 Sk], ďalej 3 x 150 Sk (režijný paušál) a DPH 570 Sk, z čoho bola odpočítaná záloha

zaplatená každým zo žalovaných vo výške 2 500 Sk. Výsledná suma na zaplatenie bola 1

520 Sk (t. j. 50,45 €) pre každého zo žalovaných. Žalovaní však vystavenú faktúru

sťažovateľovi neuhradili ani na základe jeho opakovaných výziev.

Žalovaní žiadali sťažovateľovu žalobu zamietnuť, pretože sťažovateľ odmenu (podľa

ich názoru) nesprávne účtoval. Zastávajú názor, že im nemala byť účtovaná odmena, resp.

trovy právneho zastúpenia pre každého žalovaného osobitne, pretože oni sú manželmi, išlo

o jednu nehnuteľnosť v ich bezpodielovom spoluvlastníctve, jednu vec a jeden súdny návrh.

Úkony právnej služby neboli robené zvlášť pre žalovanú v 1. rade a zvlášť pre žalovaného

v 2. rade. Žalovaní namietali i to, že úkon „návrh na znalecké dokazovanie“ bol vykonaný

iba ústne do zápisnice na pojednávaní, a nie je samostatným úkonom. Uviedli, že už zálohu

5 000 Sk zaplatili sťažovateľovi spoločne. Podľa ich názoru sťažovateľovi má patriť iba

odmena za dva úkony právnej služby po 1 154 Sk plus 2 x režijný paušál a daň z pridanej

hodnoty, teda spolu suma 3 047 Sk. Keďže zaplatili sťažovateľovi spolu 5 000 Sk, žiadali

súd, aby zaviazal sťažovateľa zaplatiť im rozdiel (64,83 € so 6 % ročným úrokom

z omeškania od ukončenia právneho zastupovania 16. decembra 2005 do zaplatenia)

a sťažovateľovu žalobu žiadali zamietnuť.

Okresný súd rozsudkom č. k. -155 z 30. septembra 2010 zaviazal

žalovaného v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi sumu 50,45 € so 6 % ročným úrokom

z omeškania od 7. marca 2006 do zaplatenia a rovnako zaviazal žalovaného v 2. rade

zaplatiť sťažovateľovi sumu 50,45 € so 6 % ročným úrokom z omeškania od 7. marca 2006

do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, zamietol vzájomný návrh žalovaných

a zaviazal ich zaplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 210,45 €.

Z pripojeného spisu sp. zn. považoval za preukázané, že sťažovateľ sa

zúčastnil pojednávania 24. októbra 2005, ako aj to, že 25. októbra 2005 doručil súdu

podanie, ktoré obsahuje otázky pre znalca, ktoré bolo neskôr znalcovi uložené okresným

súdom aj zodpovedať. Z obsahu tohto spisu okresný súd zistil i to, že sťažovateľ oznámil

okresnému súdu podaním z 20. decembra 2005, že došlo k vypovedaniu jeho plnej moci pre

toto konanie. Keďže okresný súd považoval vykonanie úkonov právnej služby, ktoré

sťažovateľ účtoval žalovaným, za preukázané a za správny považoval aj spôsob určenia

výšky odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, žalobe sťažovateľa vyhovel.

Proti vyhovujúcim výrokom tohto rozsudku podali žalovaní odvolanie, v ktorom

zopakovali svoju dovtedajšiu argumentáciu a znova zdôraznili, že sťažovateľ postupoval

nesprávne, ak účtoval odmenu za úkony právnej služby pre každého zo žalovaných

osobitne, čomu nasvedčuje aj to, že príjmový doklad na zaplatenie zálohy 5 000 Sk vystavil

sťažovateľ iba jeden, a nie pre každého žalovaného zvlášť. Proti výroku o zamietnutí ich

vzájomného návrhu žalovaní odvolanie nepodali.

Krajský súd rozsudkom č. k. -175 z 13. apríla 2011 zmenil rozsudok

okresného súdu tak, že žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nárok na náhradu

trov nepriznal. Vychádzal z toho, že žalobcovia tvorili v konaní, v ktorom im poskytoval

právne služby sťažovateľ, nerozlučné procesné spoločenstvo, ustanovenie § 13 ods. 3

advokátskej tarify sa vzťahuje iba na spoločenstvo samostatné. Celkovo teda sťažovateľovi

patrí voči žalovaným právo na zaplatenie iba 4 655 Sk, čo je menej ako zaplatili na zálohe

sťažovateľovi, a preto považoval žalobu za nedôvodnú. Sťažovateľovi bol rozsudok

krajského súdu doručený 9. mája 2011.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil sťažovateľ v sťažnosti ústavnému

súdu tým, že právny názor krajského súdu (na ktorom založil krajský súd zamietnutie jeho

žaloby), podľa ktorého sa v prípade nerozlučného spoločenstva odmena advokáta

nevypočítava u každého spoločníka v spore a advokátovho klienta samostatne, ale vždy pre

všetkých nerozlučných spoločníkov spoločne, popiera účel a zmysel ustanovenia § 13 ods. 3

advokátskej tarify. Výklad tohto ustanovenia krajského súdu neberie do úvahy, že

ustanovenie § 13 ods. 3 advokátskej tarify výslovne nerozlišuje medzi samostatným

a nerozlučným procesným spoločenstvom klientov advokáta. Navyše, krajský súd svoje

rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, jeho rozhodnutie nerešpektuje minimálnu mieru

racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie. Keďže otázka samostatnosti

alebo nerozlučnosti procesného spoločenstva v občianskom súdnom konaní má

procesnoprávny charakter, nemôže mať dopad na ustanovenie § 13 ods. 3 advokátskej

tarify, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné

úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Správny a ústavne súladný výklad tohto

ustanovenia je taký, že advokát má právo na odmenu voči každému klientovi vo výške

zníženej o 20 % za každý spoločne vykonaný úkon v zastúpení klientov. To, že sťažovateľ

v pôvodnom konaní zastupoval na základe zmluvy o právnej službe oboch žalovaných, bolo

v konaní preukázané. Sťažovateľ poukázal aj na to, že rozsudok krajského súdu v jeho veci

je v rozpore s inými rozhodnutiami súdov v analogických veciach.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ku ktorému malo

dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. -175 z 13. apríla 2011 tým, že krajský

súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a jednak z dôvodu, že rozhodnutie založil na

takej aplikácii § 13 ods. 3 advokátskej tarify, ktorá popiera jej účel a pravidlá ústavne

konformného výkladu.

Krajský súd odôvodnil rozsudok č. k. -175 z 13. apríla 2011 takto:

„Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní

( v znení neskorších

predpisov; ďalej len ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( ),

preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu prechádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ust. O. s. p, bez nariadenia pojednávania ( )

a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné. ...

Pri rozhodovaní o nároku žalobcu správne postupoval prvostupňový súd, ak si ako

dôkaz vyžiadal spis Okresného súdu Prešov sp. zn. . V označenom súdnom

konaní žalobca ako advokát na základe udeleného plnomocenstva zo dňa 09. 06. 2005

zastupoval žalovaných v súdnom spore o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva.

Uzavretím zmluvy o poskytnutí právnej pomoci medzi žalovanými ako klientmi a žalobcom

ako advokátom sa založil právny vzťah, v ktorom sa v medziach určených vyhláškou

o odmenách a náhradách advokátov uplatňuje princíp zmluvnej voľnosti (napr. čo sa týka

samej dohody o zmluvnej odmene, o jej druhu, výške a pod.). Účastníci zmluvy sa dohodli

na tarifnej odmene (§, 11 vyhlášky č. ) a žalovaní zaplatili žalobcovi

zálohu vo výške 5 000 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

predstavuje 1/13 výpočtového základu, lebo vo veci nebolo možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch. Je nepochybné, že žalobca ako advokát poskytol

žalovaným právne služby za tri úkony: prvý úkon – prevzatie a príprava zastupovania zo

dňa 09.06.2005, druhý úkon – účasť na pojednávaní 24.10.2005, tretí úkon – návrh otázok

pre znalca, ktoré boli vypracované písomným podaním na súd zo dňa 24.10.2005. Ako

vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní vo veci sp. zn. , na pojednávaní

dňa 24.10.2005 súd uložil účastníkom aby predložili konkrétne otázky vo vzťahu

k znaleckému dokazovaniu, príp. odbornému vyjadreniu, pričom žalobca písomne

vypracoval otázky pre znalca. Z uvedeného teda vyplýva, že účtovaný tretí úkon právnej

služby žalobcom bol dôvodný. Keďže žalovaní v konaní tvorili nerozlučné

spoločenstvo, pri náhrade trov konania sa odmena nevypočítava u každého spoločníka

samostatne ako pri samostatnom spoločenstve, ale vždy pre všetkých nerozlučných

spoločníkov spoločne. Ust. vyhlášky č. upravuje výpočet odmeny

advokáta pri zastupovaní viacerých účastníkov, ust. § 13 ods. 4 citovanej vyhlášky zase

výpočet odmeny pri spojenú viacerých vecí do jedného konania. Aplikácia ust. § 13 ods. 3

vyhlášky prichádza do úvahy vtedy, ak advokát v jednom konaní zastupuje viac ako jedného

účastníka. Vyhláška pri výpočte výšky odmeny advokáta výslovne nerozlišuje medzi

samostatným a nerozlučným spoločenstvom účastníkov. Pri úvahe o tom, na ktoré

spoločenstvo účastníkov sa ust. § 13 ods. 3 vyhlášky vzťahuje, možno si pomôcť podstatou

každého spoločenstva. Pri samostatnom spoločenstve ( ) sú spoločníci

oprávnení alebo zaviazaní na tom istom alebo aspoň podobnom skutkovom základe, avšak

v konaní nejde o ich spoločné právo alebo povinnosť. Ich vzájomná samostatnosť sa

prejavuje v tom, že každý z nich môže uplatniť voči odporcovi námietky, ktoré uzná za

vhodné a procesné úkony jedného nie sú na prospech ani na ujmu ostatných. Tak isto sa

rozhodnutie súdu týka každého osobitne a môže vyznieť voči každému inak. Pri

nerozlučnom spoločenstve platia úkony jedného zo spoločníkov aj pre ostatných zo

spoločníkov ( prvá veta ). Iba pre niektoré procesné úkony, ktoré sú

taxatívne vypočítané v ust. druhá veta sa vyžaduje súhlas všetkých

spoločníkov. Vzhľadom na povahu práva alebo povinností, ktoré sú predmetom konania,

rozhoduje sa o nich v jednom výroku, ktorý vyznieva voči všetkým nerozlučným spoločníkom

rovnako (priaznivo alebo nepriaznivo). Hmotnoprávny nárok teda neumožňuje, aby bol

prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi.

Z hľadiska účinkov úkonov právnej služby realizovaných žalobcom v konaní

je možné uzavrieť, že žalovaní tam vystupovali v nerozlučnom spoločenstve

(§ 91 ods. 2 O. s .p.), a preto ak žalobca ako advokát robil určitý úkon v mene žalovaných,

je potrebné považovať tento úkon stále len za jeden úkon a nie za spoločný úkon.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že výpočet základnej

sadzby tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby žalobcom za tri úkony predstavujú 3 x

1 154 Sk (1/13 výpočtového základu), režijný paušál 3 x 150 Sk, 19 % DPH 743 Sk, spolu

odmena predstavuje 4 655 Sk. Keďže takto vypočítaná odmena, ktorá patrí žalobcovi za

poskytnuté právne služby v konaní , je nižšia ako žalovanými zložená záloha

5 000 Sk, žaloba žalobcu je nedôvodná.

Odvolací súd preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcich

výrokoch ( ) a žalobu ako nedôvodnú zamietol.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský

súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Takto krajský súd

reagoval na tvrdenia žalovaných o tom, že niektoré zo sťažovateľom účtovaných úkonov

právnej služby účtované byť nemali, ako aj na otázku, z akých dôvodov dospel k záveru

o tom, že v prípade nerozlučného procesného spoločenstva klientov advokáta považuje za

jediný správny výklad ustanovenia § 13 ods. 3 advokátskej tarify taký výklad, podľa

ktorého sa toto ustanovenie na prípady nerozlučného spoločenstva nevzťahuje. Krajský súd

neponechal teda bez povšimnutia žiadny z argumentov účastníkov konania, ktoré majú pre

vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu však ďalej tvrdil, že tento je

založený na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem (§ 13 ods. 3

advokátskej tarify), ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Vo veci sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým

postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd naopak dôsledne

zvažujúc účel a zmysel aplikovaného ustanovenia právneho predpisu poskytol ochranu

žalovaným pred uplatňovaním práva sťažovateľom v situácii, keď nárok sťažovateľa podľa

názoru krajského súdu bol nedôvodný. V tomto prípade od krajského súdu ani účel

aplikovanej právnej normy, ani história jej vzniku, ani systematická súvislosť alebo niektorý

z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali vykladať dotknuté ustanovenie spôsobom, aký

sťažovateľ od krajského súdu žiadal. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem,

konkrétne právo rešpektujúc ústavné zásady.

Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých

ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo

nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, sťažnosť sťažovateľa

neobstojí.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

Za tejto situácie ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu č. k.

-175 z 13. apríla 2011 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa alebo práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011