Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 256/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti FECUPRAL, spol. s r. o., Ľudovíta

Štúra 17, Veľký Šariš, právne zastúpenej advokátom JUDr. Ondrejom Petránom,

Puškinova 16, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti FECUPRAL, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FECUPRAL, spol. s r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. novembra 2017. Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 8. marca 2018.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 22. marca 2010

žiadosť o vydanie integrovaného povolenia pre prevádzku „Nadregionálne centrum

materiálového a energetického zhodnocovania odpadov“ (ďalej len „dotknutá prevádzka“),

ktorého súčasťou bolo aj stavebné konanie o povolení stavby dotknutej prevádzky.

Slovenská inšpekcia životného prostredia, inšpektorát životného prostredia Košice (ďalej

len „prvostupňový správny orgán“) ako príslušný orgán štátnej správy pre životné prostredie

rozhodnutím č. 4838-3220/2011/Kov, Mer/571380108 z 3. februára 2011 nepovolil

vykonávanie činnosti v dotknutej prevádzke z dôvodu nesúhlasného záväzného stanoviska

dotknutého orgánu mesta Prešov ako miestne príslušného stavebného úradu.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodla

Slovenská inšpekcia životného prostredia, ústredie – útvar integrovaného

povoľovania a kontroly (ďalej len „druhostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. 4682-

/Šop z 13. júla 2011 tak, že odvolanie zamietla a rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

3. Sťažovateľka sa žalobou z 19. augusta 2011 podanou na príslušnom Krajskom

súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhala zrušenia rozhodnutia druhostupňového

správneho orgánu, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z dôvodu, že

napadnuté rozhodnutia trpia vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobné

námietky sťažovateľky boli totožné s odvolacími námietkami proti rozhodnutiu

prvostupňového správneho orgánu.

Krajský súd žalobu rozsudkom č. k. -285 z 10. marca 2016 zamietol,

pričom sa v odôvodnení rozhodnutia stotožnil s argumentáciou druhostupňového správneho

orgánu.

Na základe odvolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu rozhodoval

najvyšší súd v konaní, ktorého ústavnosť je predmetom tohto konania pred ústavným

súdom. Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 29. novembra 2017 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Rozsudok

najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 9. januára 2018.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:

«Sťažovateľ považuje Rozsudok NS SR, ako aj jemu predchádzajúci Rozsudok KS PO

za nezákonný, a to najmä z dôvodu ich nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť

a nedostatok dôvodov. Súčasne sa sťažovateľ domnieva, že rozhodnutia spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci a v konaní došlo k podstatným vadám, ktoré majú

za následok zásah do ústavného práva na súdnu ochranu sťažovateľa.

Predovšetkým Rozsudok NS SR a rovnako aj Rozsudok KS PO trpí vadou

nepreskúmateľnosti, a to najmä v tom:

a) NS SR, ako súd odvolací, sa nezaoberal všetkými odvolacími dôvodmi v zmysle

odvolania sťažovateľa zo dňa 13.06.2016 proti Rozsudku KS PO. V odvolaní, okrem iného,

sťažovateľ tvrdí, že dotknutý orgán (Mesto Prešov) v stavebnom konaní vydalo dve záväzné

stanoviská, a to záväzné stanovisko zo dňa 09.01.2008 (ďalej len „Skoršie záväzné

vyjadrenie 2008“) a následne v poradí druhé záväzné stanovisko zo dňa 20.04.2010 (ďalej

len „Neskoršie záväzné vyjadrenie 2010“). Tak ako v prvoinštančnom konaní, tak aj

v konaní odvolacom sťažovateľ tvrdil, že Neskoršie záväzné vyjadrenie 2010 svojím

obsahom rozporuje Skoršiemu záväznému vyjadreniu 2008, pričom obidve stanoviská majú

tú istú právnu silu. S týmto tvrdením sťažovateľa sa odvolací súd, ale ani súd prvej inštancie

dostatočným spôsobom nevysporiadali, čo spôsobilo nepreskúmateľnosť rozhodnutia

odvolacieho súdu. Sťažovateľ stále tvrdí, že pokyny uvedené v Skoršom záväznom vyjadrení

2008 splnil, pričom nebol následný dôvod v tom istom stavebnom konaní vydávať Mestom

Prešov Neskoršie záväzné vyjadrenie 2010. Ak sa tak aj stalo, v poradí ďalšie Neskoršie

záväzné vyjadrenie 2010 je nezákonné.

b) Sťažovateľ od počiatku tvrdí, že v konkrétnom prípade jeho činnosť (spaľovanie

nebezpečného dopadu v SR z environmentálneho ako aj z koncepčného hľadiska) je nielen

celospoločenským záujmom, ale aj verejným záujmom zúčastnenej osoby v súdnom konaní

(Mesta Prešov). Teda ak odvolací súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania, došlo

na strane sťažovateľa k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Už aj toto zistenie

sťažovateľa je dôvodom minimálne na zrušenie Rozsudku NS.

c) Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup a rozhodnutia súdov

boli preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovali dostatok relevantných dôvodov

objasňujúcich výroky a súčasne, aby také rozhodnutia neboli arbitrárne. Zákonom

ustanovená povinnosť súdu dbať na splnenie zákonných náležitosti samotného výroku

rozhodnutia, ako aj jeho odôvodnenia (vrátane zistenia skutkového stavu a jeho hodnotenia

v dostatočnom rozsahu) predstavuje nielen jednu zo základných podmienok na zákonu

zodpovedajúce rozhodnutie, ale je tiež jedným zo základných znakov zákonom

garantovaného postupu a ochrany práv.

d) Ďalším dôvodom je nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci zo strany

prvostupňového a odvolacieho súdu. Nesprávne právne posúdenie sa prejavilo v prvom

rade v nesprávnom právnom posúdení a vyhodnotení dôkazov, predložených listinných

dokumentov, stanovísk a vyjadrení, ktoré sťažovateľ predložil do súdneho spisu. S listinnými

dôkazmi a najmä právnou argumentáciou podloženou ustálenou judikatúrou a platnými

zákonmi Slovenskej republiky sa súdy nevysporiadali, čo má zásadný vplyv pre správne

rozhodnutie vo veci samej...

... Vyššie uvedené námietky vzniesol a vznášal sťažovateľ opakovane od počiatku

v administratívnom konaní pred prvostupňovým správnym orgánom, následne v odvolacom

konaní o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu a rovnako tak aj

v samotnej žalobe o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu a zároveň v odvolacom

konaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie...

... Súdy sa v Napadnutých rozhodnutiach úplne opomenuli vysporiadať s námietkami

sťažovateľa, hoci právna argumentácia v nich obsiahnutá má zásadný význam

pre rozhodnutie vo veci samej. Súdy sa iba obmedzili na konštatovanie, že „toto“ sťažovateľ

uviedol a že argumentácia/námietky sťažovateľa „považuje za nedôvodné“, a to bez

ďalšieho. Žiadne dôvody, vysvetlenia a ani čo i len náznak popisu úvahy súdov, ktorými boli

vedení pri hodnotení dôkazov v kontexte vecnej právnej argumentácie sťažovateľa

rozhodnutia neobsahujú.

Absencia dôvodov v Napádaných rozhodnutiach a rozhodnutiach správnych orgánov

nie je jediným dôvodom ich nezákonnosti. Pristupuje k nej rovnako tak absencia

odôvodnenia Neskoršieho záväzného vyjadrenia 2010, v ktorom malo byť dotknutým

orgánom v súlade s ust. § 140b ods. 3 SZ jasne uvedené, že už skôr bolo na žiadosť

sťažovateľa vydané Skoršie záväzné vyjadrenie 2008, akej veci sa týkalo, prečo je vydávané

neskoršie záväzné vyjadrenie 2010, v čom dotknutý orgán vidí splnenie zákonných

predpokladov na zmenu či zrušenie skoršieho záväzného vyjadrenia a v neposlednom rade

vysvetlenie, prečo a na základe akých zákonných predpokladov v zmysle princípu legality

verejnej moci podľa článku 2 ods. 2 SR je záväzné vyjadrenie vydávané s odkazom

na ešte neúčinný „Územný plán“.

... Domnievame sa, že z odôvodnenia Napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že

prvostupňový súd ani odvolací súd sa o preskúmanie „podkladových“ správnych aktov

(záväzných vyjadrení Mesta Prešov) ani len nepokúsil, čoho dôsledkom nemôže byť nič iné,

než nezákonnosť Napádaných rozhodnutí z dôvodu ich nepreskúmateľnosti pre nedostatok

dôvodov.»

5. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. z 29.11.2017

porušil základné právo spoločnosti FECUPRAL, spol. s r.o., so sídlom Ľudovíta Štúra 17,

082 21 Veľký Šariš, IČO: 36 448 974 na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivý proces zaručené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

I. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 29.11.2017 a rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 10.03.2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie.

II. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť spoločnosti FECUPRAL, spol. s r.o. náhradu

trov konania na účet jeho právneho zástupcu do 15 dni od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

9. Integrované povoľovanie je osobitným druhom správneho konania, v rámci

ktorého orgán štátnej starostlivosti o životné prostredie realizuje svoju rozhodovaciu

právomoc v právnom režime o integrovanej prevencii a kontrole

znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného

do 14. marca 2013, teda v čase rozhodovania o žiadosti o vydanie integrovaného povolenia

pre dotknutú prevádzku.

III.

10. Ako to z petitu sťažnosti zjavne vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny

proces podľa dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odôvodňujúc to jeho

nepreskúmateľnosťou pre nedostatočné odôvodnenie.

11. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

12. Ústavný súd preto v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti

považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu:

«Najvyšší súd sa s poukazom na ustanovenie stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a konštatuje správnosť dôvodov,

na základe ktorých krajský súd rozhodol.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj rozhodnutia žalovanej (teda

druhostupňového správneho orgánu, pozn.) najvyšší súd dospel k rovnakému záveru ako

krajský súd, a to, že žalovaná postupovala v súlade so zákonom, ak nepovolila žalobkyni

vykonávanie činnosti v prevádzke „Nadregionálne centrum materiálového a energetického

zhodnocovania odpadov“ z dôvodu nesúhlasného záväzného stanoviska Mesta Prešov

podľa § 120 ods. 2 Stavebného zákona, ktorého správnosť overoval aj Krajský stavebný

úrad Prešov.

Odvolací súd uvádza, že správne orgány postupovali správne, keď si vyžiadali

pre vydanie integrovaného povolenia záväzné stanovisko všeobecného stavebného úradu.

Vzhľadom na námietky žalobkyne v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho

orgánu si žalovaná správne podľa § 140b ods. 6 Stavebného zákona vyžiadala potvrdenie

alebo zmenu stanoviska od Krajského stavebného úradu Prešov. Krajský stavebný úrad

Prešov listom č. 2011-412-02 zo dňa 17.06.2011 potvrdil svoje predchádzajúce vyjadrenie,

ktoré potvrdzovalo správnosť negatívneho záväzného stanoviska Mesta Prešov, stavebného

úradu. S poukazom na § 8 ods. 4 zákona o IPKZ a § 120 ods. 1, ods. 2 Stavebného zákona

to znamená, že žalovaná konala na základe stanoviska všeobecného stavebného úradu,

potvrdeného krajským stavebným úradom, ktoré je pre Inšpektorát životného prostredia

Košice, ako špeciálny stavebný úradu podľa § 140b ods. 1 Stavebného zákona záväzné.

Inšpektorát nie je oprávnený overovať dodržanie podmienok určených územných plánom

zóny, ak sa územné rozhodnutie nevydáva. V priebehu konania vykonaného aj podľa § 140b

ods. 5 Stavebného zákona nebolo nesúhlasné záväzné stanovisko Mesta Prešov, ako miestne

príslušného stavebného úradu, zmenené ani zrušené.

Na námietky žalobkyne, týkajúce sa existencie dvoch rozdielnych záväzných

stanovísk a nesplnenie podmienok na zmenu existujúceho záväzného stanoviska odvolací

súd uvádza, že nie sú dôvodné. Z administratívneho spisu vyplýva, že záväzné stanovisko

Mesta Prešov zo dňa 09.01.2008 sa týkalo územného konania, v ktorom Mesto Prešov

uviedlo, že stavba Nadregionálne centrum v areáli prevádzkovateľa v súlade s § 39a ods. 3

písm. d) Stavebného zákona si nevyžaduje vydanie rozhodnutia o umiestení stavby. Záväzné

stanovisko Mesta Prešov, ako dotknutého orgánu podľa § 10 ods. 4 písm. b) zákona o IPKZ

a § 140a ods. 1 písm. b) Stavebného zákona zo dňa 20.04.2010 bolo doručené Inšpektorátu

životného prostredia Košice dňa 28.04.2010, ktoré bolo vydané podľa § 140b Stavebného

zákona v súlade s § 120 ods. 2 Stavebného zákona, v ktorom je uvedené, že po posúdení

projektovej dokumentácie pre navrhovanú stavbu nesúhlasí s vydaním integrovaného

povolenia pre stavbu Nadregionálne centrum v areáli prevádzkovateľa. Z uvedeného je

zrejmé, že ide o záväzné stanoviská v dvoch rozdielnych konaniach, a preto sa odvolací súd

s tvrdením žalobkyne, že existujú dve rozdielne záväzné stanoviská a že neboli splnené

podmienky na zmenu skoršieho záväzného stanoviska nemohol stotožniť.

Na námietku žalobkyne, podľa ktorej sa krajský súd nedostatočne vysporiadal

s námietkami uvedenými v žalobe odvolací súd uvádza, že nie je dôvodná. Z rozhodnutia

krajského súdu je zrejmé, že ten sa zaoberal všetkými podstatnými žalobnými námietkami

a svoje závery dostatočným spôsobom aj odôvodnil. Z uvedeného dôvodu odvolací súd

námietke žalobkyne nevyhovel.

Po preskúmaní podaného odvolania najvyšší súd konštatuje, že s opakovanými

právnymi námietkami odvolateľa sa súd prvého stupňa ako aj žalovaná v rozhodnutí riadne

vysporiadali a nenechali otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo

na odvolacom súde, a preto námietky uvedené v odvolaní vyhodnotil najvyšší súd ako

bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.»

13. Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

nezaoberal všetkými odvolacími dôvodmi, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Najvyšší súd dal jasnú, zrozumiteľnú

a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Uvedené platí, aj pokiaľ ide sťažovateľkou namietané

rozhodnutie najvyššieho súdu vydané bez nariadenia pojednávania. Aj v tomto najvyšší súd

v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že krajský súd verejne prerokoval vec

a verejne vyhlásil rozhodnutie, a preto odvolací súd nepovažoval za potrebné na prejednanie

veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom.

Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke najvyššieho súdu.

14. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti právnickej osoby podľa

proti rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená

na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní

a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené

práva alebo slobody právnickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná

vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo

konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca

všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci

prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich

judikatúru.

15. Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo

na spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,

že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , , , ).

16. Ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie odvolania sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade jednoduchého práva, ktorý by popieral jeho účel

a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľky

a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní.

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

18. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi rozhodnutím

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

19. Ústavný súd je v zmysle návrhom

(sťažnosťou) viazaný. Citované ustanovenie pritom vo svojej judikatúre stabilne interpretuje

ako viazanosť petitom sťažnosti (napr. , ). Keďže v petite

sťažnosti sťažovateľka žiada vysloviť len porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a porušenie práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je prípustné meritórne sa zaoberať námietkou porušenia aj

čl. 36 ods. 1 listiny, ktorú sťažovateľka, súdiac podľa úvodu jej sťažnosti, zrejme chcela

uplatniť tiež. Keďže ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti, považuje namietané

porušenie tých práv, ktoré sťažovateľka nepremietla do petitu vo vzťahu ku konkrétnemu

porušovateľovi, len za súčasť jej právnej argumentácie.

20. Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2018