Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 567/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou

GRIŠČIK & PARTNERS s. r. o., v mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Griščik,

Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

zo 17. januára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 4. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) č. k. zo 17. januára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. februára 2015,

ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované

Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 01. 2012, č. k.

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. 02. 2015, sp. zn.

porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 01. 2012, č. k.

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. 02. 2015,

sp. zn. sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní

nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktorých výška ku dňu podania sťažnosti

predstavuje 355,73 EUR.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,

sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného Okresným súdom Žiar

nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa

, , ako žalobca (ďalej len „žalobca“) domáhal proti

sťažovateľovi určenia, že do výlučného vlastníctva žalobcu v celosti patrí CKN

2

parc. č. zastavaná plocha vo výmere 17 midentifikovaná v geometrickom pláne

2

č. pre k. ú. Banská Štiavnica z pôvodnej KN parc. č. vedenej

na (ďalej len „pozemok“).

Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že pozemok užíva, užívací stav bol vytvorený

rozdelením pôvodného vlastníctva zapísaného v pzkn. vl. č. pre k. ú. Banská Štiavnica,

ku ktorému došlo v roku 1961 geometrickým plánom č. , keď pôvodný celok

tvorili dva domy a medzi nimi nachádzajúci sa dvor. Pri deľbe pripadla časť dvora k domu

súp. č. spolu s pozemkom CKN parc. č. pôvodne evidovaným ako parc. č. ,

ktorý je vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Druhá časť dvora pripadla k domu súp. č. a je

vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa spolu s pozemkom CKN parc. č. .

Takto vytvorený právny aj užívací stav bol rešpektovaný každým vlastníkom. Žalobcovi

bol reštitučnou dohodou o vydaní nehnuteľnosti registrovanou Štátnym notárstvom

pod č. vydaný majetok tak, ako bol identifikovaný po deľbe v roku 1961,

2

teda dom s pozemkom vo výmere 242 m, avšak na list vlastníctva bol zapísaný tento

majetok podľa identifikačných údajov podľa mapovania na prelome 80. a 90. rokov

2

20. storočia, teda pozemok parc. č. iba s výmerou 216 m. Tomuto zápisu žalobca

nevenoval pozornosť, keďže pozemok nerušene užíval. Sťažovateľ nadobudol vlastníctvo

k svojej nehnuteľnosti kúpnou zmluvou č. a medzi účastníkmi vznikol spor

o užívanie časti dvora, ktorý bol predmetom určenia vlastníckeho práva v súdnom konaní.

Sťažovateľ vychádzal zo stavu evidovaného v katastri nehnuteľností, ktorý však bol chybný,

a žalobca zo stavu vytvoreného v roku 1961. Žalobca je preto vlastníkom pozemku, ktorý je

predmetom sporu a ktorý je ako vlastníctvo sťažovateľa zapísaný na liste vlastníctva iba

v dôsledku chyby spôsobenej orgánom evidencie nehnuteľností pri prevzatí mapovania.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. zo 4. augusta 2009

tak, že žalobu zamietol. Výsluchom svedkov , a (od roku 1995

postupne predchádzajúcich vlastníkov nehnuteľnosti sťažovateľa) zistil, že užívali celú

dvorovú časť nehnuteľnosti, so žalobcom nedochádzalo k žiadnym sporom, čo sa týka jej

užívania, vlastníctvo spornej časti nehnuteľnosti nebolo žalobcom spochybňované,

pred kúpou nehnuteľnosť ohliadli na mieste samom, nehnuteľnosť zakupovali v presvedčení,

že k domu súp. č. patrí i celá dvorová časť, žalobcovi bolo umožnené prechádzať aj cez

spornú časť pozemku, ktorá tvorí prístup k jedinému vchodu do domu súp. č. . Svedkyňa

potvrdila, že spornú časť pozemku upravil a spevnil žalobca, zrekonštruoval aj

bráničku, žalobca ju užíva a má tam umiestnené kvety. Z výpovedí týchto svedkov mal

okresný súd preukázané, že predmet sporu bol pri prevodoch vždy ich súčasťou, dvor bol

zakupovaný ako celok, fakticky predmet sporu nepretržite „ovládali“ svedkovia (právni

predchodcovia sťažovateľa) od roku 1995, boli preto jeho oprávnenými držiteľmi, rovnako

ako neskôr aj sťažovateľ, teda v trvaní zákonom ustanovenej desaťročnej vydržacej lehoty.

Na odvolanie žalobcu krajský súd rozsudkom č. k. 165

z 10. februára 2010 rozsudok okresného súdu č. k. zo 4. augusta 2009 zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že sa nezaoberal titulom nadobudnutia

predmetu sporu žalobcom, pričom opomenul, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sú

záväzné a hodnoverné iba do času, kým sa nepreukáže opak. Okresný súd sa zaoberal

vydržaním nehnuteľnosti sťažovateľom, hoci bol zapísaný ako jej vlastník v katastri

nehnuteľností, a nezaoberal sa predchádzajúcimi zápismi vlastníctva k nehnuteľnosti

žalobcu od roku 1960. Krajský súd uložil okresnému súdu zamerať sa na zistenie

historického prierezu prechodu vlastníckeho práva od roku 1960, na otázku rozdelenia

vlastníckeho práva, požiadal o vyjasnenie a doloženie týchto skutočností Správu katastra

v Banskej Štiavnici. Ak žalobca preukáže opak údajov zapísaných v katastri nehnuteľností,

potom bude na sťažovateľovi, aby prípadne preukázal vznik svojho vlastníckeho práva iným

spôsobom alebo vlastníctvo bude svedčať sťažovateľovi na základe hodnoverných údajov

katastra a bude to žalobca, ktorý bude musieť dokazovať, že získal vlastnícke právo

k spornej ploche iným spôsobom než klasickým prevodom. Okresnému súdu uložil zaoberať

sa aj otázkou rozsahu reštituovaného sporného majetku žalobcom v zmysle dohody o jeho

vydaní.

Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k.

zo 14. decembra 2010 tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, že žalobca na základe

dohody o vydaní nehnuteľností uzatvorenej v zmysle o zmiernení

následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov nadobudol

4

2

do výlučného vlastníctva parcelu č. o výmere 216 m. Dohodou o vydaní

nehnuteľnosti však nenadobudol spornú plochu, preto jeho návrh na určenie vlastníckeho

práva nebol dôvodný. V danej veci preto bolo potrebné vychádzať z toho, že údaje v katastri

nehnuteľností sú záväzné a hodnoverné, pretože nebol preukázaný opak. Naproti tomu

sťažovateľ preukázateľne nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe

kúpnej zmluvy uzatvorenej 10. apríla 2003. Nehnuteľnosť v danom rozsahu nadobudol,

a to aj vrátane spornej plochy, a po nadobudnutí vlastníckeho práva k nej túto nehnuteľnosť

dobromyseľne a v rozsahu podľa zápisu v katastri nehnuteľností aj užíval.

Krajský súd rozsudkom č. k. zo 17. januára 2012 zmenil

rozsudok okresného súdu tak, že určil žalobcu výlučným vlastníkom pozemku. Rozsudok

odôvodnil takto:

„Z obsahu spisu vyplýva, že podaným návrhom sa navrhovateľ domáhal určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti identifikovanej ako CKN parc. č. zastavaná

2

plocha o výmere 17 mvedenej na pre kat. úz. Banská Štiavnica. Predmetná

nehnuteľnosť bola vytvorená z pôvodnej CKN parc. č. vedenej na .

Sporná v danom konaní bola okolnosť, komu svedčí vlastnícke právo k nehnuteľností

2

identifikovanej ako CKN parc. č. /2 zastavaná plocha o výmere 17 m. Vzhľadom

na uvedené bolo potrebné sa zaoberať otázkou, či sporná plocha, ktorá bola vytvorená

z parcely č. patrí vlastníkovi tejto parcely, teda označenému odporcovi, alebo

vlastnícke právo k nej patrí navrhovateľovi tak, ako tento uvedené právo uplatňuje.

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že parcela a boli vytvorené

z pôvodnej pozemno knižnej parcely č. vedenej vo vložke č. pre kat. úz. Obce

Banská Štiavnica. Táto bola vedená na meno , rod.

a každému v 1/2. Na parcele č. sa nachádzali dva domy, dom

č. p. a a medzi nimi bola dvorová časť nehnuteľnosti, ktorej sa týka aj sporná

plocha uplatňovaná návrhom na začatie konania.

Na základe rozhodnutia Rady Krajského národného výboru v Banskej Bystrici

finančného odboru zo dňa 28. 6. 1960 bolo rozhodnuté o rozdelení pôvodnej pozemno

2

knižnej parcely č. na dve parcely a to parcelu /1 o výmere 181 ms rodinným

domom č. a parcelu č. /2, na ktorej je dom č. a pozemok s celkovou

2

výmerou 242 m. Podľa uvedeného rozhodnutia novovytvorená parcela č. /1 o výmere

2

181 ms domom bola ponechaná vo vlastníctve pôvodných vlastníkov a parcela

2

č. /2, na ktorej sa nachádza dom o výmere 242 mprešla do vlastníctva štátu

a bola pridelená Mesta Banská Štiavnica. Uznesením okresného

súdu v Žiari nad Hronom zo dňa 19.6.1961 č. d. bol vykonaný zápis vo vložke č.

pre kat. úz. Banská Štiavnica tak. že podľa geometrického plánu vyhotoveného Strediskom

geodézie pracovnej skupiny v Banskej Štiavnici č. uloženého u tamojšieho

súdu v zbierke listín pod č. sa rozdelila parcela č. na parcelu /1 dom

2 2

a dvor o výmere 181 ma parcela č. /2 dom a dvor o výmere 242 m. Parcela č. /1

spätne sa zapísala do vložky č. tejto knihy k dobru doterajších vlastníkov a pokiaľ ide

o parcelu č. /2, tak podľa rozhodnutia Rady KNV v Banskej Bystrici finančného

odboru zo dňa 28. 6. 1960 č. sa povolil vklad prevodu vlastníckeho

práva na nehnuteľnosť parcela č. /2 v prospech Československého štátu v správe

Mesta Banská Štiavnica. Uvedená parcela bola odpísaná do novej

vložky č. tejto knihy. Z geometrického polohopisného plánu č.

pre kat. úz. Banská Štiavnica zo dňa 30. 1. 1960 vyplýva, akým spôsobom bola rozdelená

parcela . Z tohto geometrického plánu vyplýva, že ku parcele /2 a to na nej sa

nachádzajúcej domovej nehnuteľnosti bola pričlenená aj plocha zo spoločného dvora,

2

takže celková výmera novovytvorenej parcely č. /2 bola vo výmere 242 m.

Z uvedeného geometrického plánu vyplýva, ako boli ohraničené hranice parcely č. /2

a parcely č. /1. Pokiaľ v konaní bol vyhotovený geometrický plán č.

, tak z tohto geometrického plánu vyplýva, že na ňom zakreslená sporná plocha

označená ako parcela /2 tvorí plochu, ktorá ku parcele /2 bola pričlenená aj

geometrickým plánom v roku 1960. Z uvedeného teda vyplýva, že sporná

plocha označená ako parcela /2 pri odňatí pôvodným vlastníkom a nadobudnutí

Československým štátom patrila vždy k parcele /2. Nepatrila k parcele /1, ktorá

zostala pôvodným vlastníkom.

Keďže pôvodní vlastníci nadobudli parcelu /1 v hraniciach vyznačených

geometrickým plánom a Československý štát v tam určených hraniciach nadobudol parcelu

6

/2, tak mohli byť plochy ohraničené týmito hranicami, ako parcela č. /1, /2

prevádzané len v uvedenom rozsahu.

Ak potom dňa 17. 3. 1966 prevádzal kúpnou zmluvou rodinný

dom č. s parcelou č. /1 zapísaný vo vložke č. v pozemkovej knihe kat. úz.

Banská Štiavnica nehnuteľnosť na kupujúcu len v takom rozsahu, ako táto

parcela bola vytvorená geometrickým plánom v roku 1960 v rámci hraníc tohto

geometrického plánu. Predávajúci mohol preto previesť len toľko

práv, koľko k nehnuteľnosti mal. Následne aj ďalšie prevody nehnuteľností mohli byť len

v danom rozsahu. Z obsahu spisu vyplýva, že predávala nehnuteľnosť

2

parcelu č. /1 s domom č. o výmere 181 mmanželom a

kúpnou zmluvou zo dňa 8. 3. 1974. Títo následne kúpnou zmluvou z 1. 7. 1977

2

odpredali predmetnú nehnuteľnosť, teda parcelu č. /1, dom č. p. o výmere 181 m

.

Na Okresnom súde v Žiari nad Hronom prebiehalo súdne konanie pod sp. zn.

, kde navrhovateľmi boli a proti odporcovi

. Predmetom tohto konania bolo určenie vlastníckeho práva k časti

parcely č. /1. V tejto veci rozhodol Okresný súd v Žiari nad Hronom rozsudkom zo dňa

2

28. 09. 1979 pod sp. zn. tak, že určil, že plocha o výmere 15 m

z nehnuteľnosti parcela č. EN /1 v katastrálnom území Banská Štiavnica patrí

do výlučného vlastníctva navrhovateľov, ako súčasť parcely č. EN /1 katastrálneho

územia Banská Štiavnica. Aj z pripojeného geometrického plánu a výkazu výmer k nemu

2

vyplýva, že parcela č. /1 po odobratí plochy z tejto parcely mala výmeru 166 m.

Kúpnou zmluvou zo dňa 10. 10. 1995 však prevádzal už novooznačenú parcelu

2

s rodinným domom vo výmere 182 m. Už z tejto okolnosti je zrejmé, že identifikovaná

2

sporná plocha ako parcela č. o výmere 17 mpatriaca k pôvodnej pozemnoknižnej

parcele /2 bola pričlenená bez právneho dôvodu k parcele č. /1 a zahrnutá

do novovytvorenej parcely č. . Keďže vlastnil iba parcelu /1 a išlo

o zmenu hranice len v jej hornej časti, tak nemohol prevádzať viac práv ako k tejto

nehnuteľnosti mal. Mohol prevádzať parcelu č. /1 len v hraniciach vytvorených

geometrickým plánom z roku 1960 a po jej úprave geometrickým plánom č. ,

ktorý bol daný do súdneho konania sp. zn. Okresného súdu v Žiari nad Hronom.

Prevádzal však parcelu vo väčšom rozsahu a teda už aj so zabratou plochou

identifikovanou parcelou č. /2. Ak administratívne došlo k pričleneniu predmetnej

spornej plochy k pôvodnej pozemnoknižnej parcele /1 bez právneho dôvodu, nemožno

to považovať u , ale ani ďalších nadobúdateľov za nadobúdací titul pre

nadobudnutie vlastníckeho práva, keďže tento k spornej ploche u nich v skutočnosti

neexistoval. Sporná plocha sa tak nemohla platne stať súčasťou parcely č. . Nemohli

ju, teda platne nadobudnúť právni nástupcovia po a teda ani označený

odporca v konaní.

Pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva navrhovateľa, tak tu poukazuje krajský

súd na podanie žiadosti o navrátenie jeho majetku, ktorá bola adresovaná navrhovateľom

v Žiari nad Hronom. Z tejto žiadosti vyplýva,

že navrhovateľ sa ako oprávnená osoba domáhal navrátenia majetku tak, ako bol

tento odňatý rozhodnutím ONV v Banskej Štiavnici na základe Vládneho nariadenia

č. a to parcely č. /2, na ktorej sa nachádzal dom popisné číslo .

Z uvedeného vyplýva, že takto smerovala žiadosť navrhovateľa vo vzťahu k povinnej osobe.

V zmysle tejto žiadosti bola vyhotovená aj dohoda o vydaní nehnuteľnosti ,

Žiar nad Hronom a zo dňa 09. 04. 1991, kde v bode I. je

2

uvedený predmet vydania majetku, ako parcela č. /2 dom č. o výmere 242 m.

Do tejto dohody je evidentne dopisovaný údaj, že má ísť o parcelu EN o výmere

2

216 m. Z pripojeného spisu R VI 14/1991 nevyplýva, že by parcela č. /2 tak, ako bola

táto pôvodne žiadaná bola nejakým spôsobom bližšie v rámci tohto konania identifikovaná,

tak ako táto zodpovedala hraniciam jej odňatia v roku 1960. Zámerom dohody o vydaní

nehnuteľností tak, ako to vyplýva zo spisu R VI. 14/1991 bolo vydanie nehnuteľnosti tak, ako

táto bola odňatá, teda ide o vydanie v rozsahu pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. /2

s domom č. . K tomuto smerovala aj dohoda oprávnenej a povinnej osoby. Krajský súd

je preto názoru, že predmetom dohody o vydaní nehnuteľnosti bola aj sporná plocha

označená ako parcela č. /2. Údaj o dodatočnom uvedení parcely č. EN o výmere

2

216 mdo bodu I. dohody o vydaní nehnuteľnosti nemôže byť za daných okolností

8

v neprospech navrhovateľa, ak pôvodne bola žiadaná parcela č. /2, ktorá nebola

riadnym spôsobom zidentifikovaná.

Keďže sporná plocha označená ako parcela č. /2 nikdy nepatrila k pôvodnej

pozemnoknižnej parcele /1, ale vždy k parcele č. /2, tak mal krajský súd za to, že

dohodou o vydaní nehnuteľnosti nadobúdal navrhovateľ aj spornú plochu teda parcelu

č. /2, ktorú v rámci dohody o vydaní nehnuteľnosti tiež požadoval. Z obsahu spisu, ako

aj ohliadky miesta samého vyplýva, že predmetná sporná plocha označená ako parcela

č. /2 slúžila a slúži ako prechod k domovej nehnuteľnosti navrhovateľa, tak aj domovej

nehnuteľnosti odporcu. Československý štát prostredníctvom svojho správcu socialistickej

organizácie, ktorá parcelu č. /2 s domom číslo popisné užívala, umožňovala

pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti parcely č. /1 a domu číslo popisné , aby

cez spornú plochu mali prístup ku nehnuteľnosti, ktorá zostala v ich vlastníctve. Prechod

vlastníkom pozemnoknižnej parcely č. /1 a domu č. tak bol umožnený právom

prechodu k domovej nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na parcele č. /1 vzhľadom k tomu,

že sporná plocha patrila k parcele č. /2. Pokiaľ sa teda prístup cez spornú plochu

umožňoval pôvodným vlastníkom nehnuteľností ako aj ich nadobúdateľom, tak mohlo

pre vlastníkov pôvodnej pozemnoknižnej parcely /1 a domu č. vzniknúť vecné

bremeno práva prechodu cez spornú časť nehnuteľností. Ak sa takýto právny stav

rešpektoval aj po vydaní nehnuteľnosti navrhovateľovi, tak táto okolnosť sama osebe

neznamená, že by mala byť dôvodom pre nadobudnutie vlastníckeho práva v prospech

vlastníkov pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. /1, teraz parcela .

Ak na základe dohody o vydaní nehnuteľností navrhovateľ dobromyseľne držal aj

identifikovanú spornú plochu označenú ako parcela č. /2, tak držal túto plochu

dobromyseľne z dôvodu, že stále patrila k pôvodnej pozemnoknižnej parcele /2 tak, ako

táto bola vytvorená v roku 1960 a tak, ako táto okolnosť bola navrhovateľovi známa.

Navrhovateľovi už pri predaji nehnuteľnosti bolo známe, že im

na základe rozhodnutia Rady Krajského národného výboru v Banskej Bystrici finančného

odboru č. F IN/3 1537/1960 zo dňa 28. 06. 1960 zostala v pôvodnom vlastníctve len

parcela č. /1 v hraniciach určených geometrickým plánom, preto následne mohol

kúpnou zmluvou ďalej prevádzať túto nehnuteľnosť len v rozsahu ako bola vytvorená deľbou.

V zmysle ust. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má

nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide

o nehnuteľnosť.

Z obsahu vyhotovenej dohody o vydaní nehnuteľností, keď bolo žiadané aj vydanie

odňatej nehnuteľnosti ako parcely č. /2 a teda vrátane aj spornej plochy treba mať

za to, že bol navrhovateľ v súlade s ust. dobromyseľným držiteľom tejto

časti nehnuteľnosti, v presvedčení, že táto plocha vždycky patrila k pôvodnej

pozemnoknižnej parcele č. /2. Vzhľadom na uvedené okolnosti aj obsah spisu možno

potom vyvodiť, že navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo vydržaním nehnuteľnosti pokiaľ

by nebolo možné zaujať záver, že už dohodou o vydaní nehnuteľností bola navrhovateľovi

v rámci vydávania pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. /2 vydatá aj sporná plocha,

ktorá je predmetom návrhu na určenie vlastníckeho práva. Z uvedených dôvodov preto

krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

rozhodnutia.“

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie odôvodnené tým,

že rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a konanie

pred odvolacím súdom má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V dovolaní sťažovateľ argumentoval tým, že krajský súd nevzal do úvahy vydržanie

pozemku sťažovateľom, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s touto obranou

sťažovateľa a vec po skutkovej i právnej stránke nesprávne posúdil. V konaní boli podľa

názoru sťažovateľa preukázané všetky podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva

sťažovateľom ak nie inak, tak vydržaním, v dôsledku čoho aj v prípade, ak by v minulosti

skutočne došlo k chybe v mapovaní pozemkov, mala byť žaloba zamietnutá. Záver o tom, že

2

predmetom reštitučnej dohody boli pozemky o výmere 242 m, neobstojí, pretože dohoda

výslovne uvádza, že štátny podnik , je v evidencii nehnuteľností vedený ako

2

užívateľ parc. č. o výmere 216 ma reštitučná dohoda sa mohla týkať iba tej veci, ktorá

bola v držbe povinnej osoby. Pokiaľ krajský súd uvádzal, že údaj o výmere bol dopisovaný,

z jeho rozsudku nie je zrejmé, kto a najmä kedy údaj dopísal, či to bolo pred podpisom

dohody alebo po jej podpise. Ak si žalobca myslí, že mu mal štátny podnik ,

10

vydať väčšiu výmeru pozemkov, mal ho žalovať. Žalobca nemohol byť potom ani

dobromyseľný držiteľ predmetu sporu, ak z reštitučnej dohody vyplývalo, že mu bola

2

vydaná iba výmera 216 ma v takejto výmere bola parcela zapísaná i na liste vlastníctva

ako vlastníctvo žalobcu.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 4. februára 2015 dovolanie

sťažovateľa zamietol. Dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je dostatočne

odôvodnené, a teda konanie pred odvolacím súdom netrpí inou vadou, ktorá má za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, a krajský súd vec správne právne posúdil, keď správne

aplikoval ustanovenia o vydržaní a správne po tom, čo mal preukázané vydržanie

nehnuteľnosti žalobcom, sa nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia, prečo

nepovažoval za preukázané, že sťažovateľ pozemok nevydržal.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. februára 2015 bol

sťažovateľovi doručený 19. marca 2015.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. zo 17. januára 2012 a rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. zo 4. februára 2015 odôvodnil sťažovateľ tým, že tieto

rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené a právne závery v nich obsiahnuté sú zjavne

nedôvodné a arbitrárne. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca je

vlastníkom pozemku buď na základe reštitučnej dohody, alebo vydržaním – ani jedna

možnosť však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a to z dôvodov, ktoré sťažovateľ

uviedol už v dovolaní. Na druhej strane sa krajský súd nezaoberal argumentmi sťažovateľa o

tom, že sťažovateľ vlastnícke právo k pozemku riadne zapísané v katastri následne

nadobudol, a to ak už nie kúpnou zmluvou, tak vydržaním. Krajský súd neuviedol ani

žiadne dôvody, pre ktoré zmeňovaný rozsudok okresného súdu a v ňom vyslovený právny

názor neobstojí. Neobstojí ani právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého ak sa

preukázalo, že žalobca nadobudol vlastnícke právo, je už bez významu, či sťažovateľ splnil

podmienky vydržania. Iba to, že jeden subjekt nadobudol vlastníctvo vydržaním, ešte

nevylučuje, aby ho neskôr rovnako vydržaním mohol nadobudnúť iný subjekt. Najvyšší súd

tento svoj právny názor nijako neodôvodnil a neodôvodnil ani svoj záver, podľa ktorého

práve argumenty v prospech vydržania pozemku žalobcom obstoja a v prospech vydržania

sťažovateľa obstáť nemôžu. V dôsledku toho sťažovateľ dodnes nevie, z akého dôvodu má

stratiť vlastníctvo k pozemku, ktoré je jednak riadne zapísané v katastri a jednak jeho

predmet je sťažovateľom a jeho predchodcami užívaný dobromyseľne ako oprávnenými

držiteľmi po dobu dlhšiu ako desať rokov pred podaním žaloby žalobcom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

12

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia týchto

práv jednak zmeňujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. 318

zo 17. januára 2012 a jednak rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. februára 2015 vydaným po meritórnom preskúmaní rozsudku krajského súdu

najvyšším súdom ako súdom dovolacím.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

krajského súdu č. k. zo 17. januára 2012.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa a dospel k záveru, že

vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie

jeho postupu zveruje (ďalej len „OSP“) v tomto prípade

dovolaciemu súdu. Najvyšší súd ako súd dovolací vo veci o podanom dovolaní sťažovateľa

meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 4. februára 2015. Najvyšší súd

ako súd dovolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či dovolanie sťažovateľa bolo

dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd preto podľa odmietol sťažnosť sťažovateľa

v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu pre nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. februára 2015. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa je právomoc

ústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. zo 4. februára 2015 odôvodnil takto:

14

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s .p.) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený

advokátom ( ), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti výroku

rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie prípustné.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa je

dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej.

Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 ) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

So zreteľom na ustanovenie dovolací súd najskôr skúmal, či v konaní

nedošlo k procesnej vade v zmysle V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. V dovolacom konaní existencia takejto vady nevyšla najavo.

Pokiaľ dovolateľ označil vo svojom dovolaní, že konanie pred odvolacím súdom má

inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z obsahu jeho dovolania

možno vyvodiť, že namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktoré

(ne) konanie „malo porušiť garantované právo žalovaného na spravodlivé

konanie.“ Žalovaný súdu vytýka nerešpektovanie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa (ďalej len „“) každý má právo

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť

všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (). Vada nedostatku dôvodov

rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou

ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (,

, ).

Vzhľadom na námietky žalovaného bolo aj v tomto dovolacom konaní potrebné

zaujať právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia

zakladá procesnú vadu konania v zmysle alebo či má za následok

procesnú vadu konania v zmysle

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé

porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle

Na posúdenie prípustnosti dovolania aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f/ – je zásadne príslušný dovolací súd (viď ).

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým

v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy

v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu

obsahuje , ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj

možnosť vzniku procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti

na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady

a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti

konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú

taxatívne vymenované v , pripisuje osobitný

význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď §

237 ) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď ).

16

Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti

procesných vád v zmysle pripisuje význam.

Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [tzv. „iné (v

taxatívne nevymenované) vady“)] považuje ale na rozdiel od procesných vád

vymenovaných priamo v len za relevantný dovolací dôvod (viď

písm. b/ ), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež

v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2

), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa č1.1 ods. 1

. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto

ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých

ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj

a aktuálne tiež ).

V prejednávanej veci najvyšší súd dospel k záveru, že žalovaným namietaný

nedostatok odôvodnenia rozhodnutia nevykazuje znaky odňatia mu možnosti konať

pred súdom ( ). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový

stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k predmetu

rozhodovania, obsah odvolania, vyjadrenia k nemu a právne predpisy, z ktorých odvolací

súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv žalovaného.

Z obsahu podaného dovolania je však zrejmé, že dovolateľ tvrdí, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. d/ ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Úlohou

dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci

( ), je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil

správny predpis a či ho aj správne interpretoval.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade

splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby

s vydržacej doby) – dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom

stanovene a musia byť splnené kumulatívne ak z nich nie je splnená čo i len jedna,

nedochádza k vydržaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné

na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením

, v znení

do účinnosti , 134 v znení od 1. januára

1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.

Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí

ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou.

Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa,

ktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie

nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa však navonok

prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania

a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť

objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka,

a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno

vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo

nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí.

Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke

právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Odvolací súd sám

18

doplnil dokazovanie a presvedčivo odôvodnil skutočnosti týkajúce sa vzniku a následného

priebehu vlastníctva žalobcu. Ak dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, že sa nezaoberal

otázkou vydržania žalovaným, treba poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v sporovom

konaní preukazuje svoj záujem na výsledku sporu a z tohto pohľadu odvolací súd pristúpil

i k hodnoteniu vykonaných dôkazov tak súdom prvého stupňa, ale najmä dôkazov, ktoré sám

vykonal. Je preto zrejmé, že keď dospel odvolací súd k záveru o vydržaní (a vlastníctve)

predmetnej nehnuteľnosti zo strany žalobcu, ktorý záver i podrobne odôvodnil, nebolo

potrebné odôvodňovať záver, prečo nepovažoval za preukázané, že žalovaný predmetnú

parcelu nevydržal. Odpoveď na túto otázku tak dal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Odvolací súd v prejednávanej veci otázku vydržania spornej nehnuteľnosti riešil na základe

správnej aplikácie a interpretácie zákonných ustanovení a s jeho záverom o splnení

podmienok vydržania sa dovolací súd stotožňuje; záver odvolacieho súdu pri posudzovaní

otázky dobrej viery žalobcu je v súlade s vykonaným dokazovaním a dovolací súd

na správne závery odvolacieho súdu v plnom rozsahu poukazuje.

Z uvedených dôvodov je zrejmé, že žalovaný neopodstatnene napadol rozsudok

odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v ,

ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa

zamietol.»

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany vymedzenými podaným dovolaním, ktoré boli v konaní

nastolené – reagoval na sťažovateľom tvrdený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b)

i dovolací dôvod podľa . Vysvetlil, z akého dôvodu dospel

k záveru, že rozhodnutie krajského súdu netrpí vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, i to, prečo považoval právne posúdenie veci sťažovateľa krajským

súdom za správne.

Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. februára 2015

spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný

( ), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľom

tvrdeného porušenia základného práva podľa a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd

dovolanie sťažovateľa zamietol napriek tomu, že rozsudok krajského súdu bol založený

na nesprávnom posúdení veci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , ).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo

na spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol

20

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,

že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , , ).

Ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

zamietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré

by bolo založené na takom výklade jednoduchého práva, ktorý by popieral jeho účel

a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa

a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.

Ústavný súd nezistil ani takú aplikáciu ustanovení hmotného práva na vec sa

vzťahujúcich, ktorá by poprela ich účel a zmysel. Otázka vydržania spornej nehnuteľnosti

bola vyriešená na základe správnej aplikácie a interpretácie zákonných ustanovení a správny

je i záver o splnení podmienok vydržania pozemku žalobcom a o jeho dobrej viere, ktorý je

v súlade s vykonaným dokazovaním. Za tejto situácie, keď bol vznik a existencia

vlastníckeho práva žalobcu k pozemku preukázaný, nič na tomto závere nemôže zmeniť

argumentácia sťažovateľa, podľa ktorej (aj) on, resp. jeho právni predchodcovia, pozemok

užívali v presvedčení, že sú jeho vlastníkmi. Ústavný súd preto považuje za primeraný

i záver najvyššieho súdu, podľa ktorého ak bolo preukázané nadobudnutie vlastníckeho

práva vydržaním žalobcom, nebolo potrebné odôvodňovať, prečo sťažovateľ predmetnú

parcelu nevydržal.

Právne názory dovolacieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn.

zo 4. februára 2015 ani podľa názoru ústavného súdu preto nevybočujú z medzí pravidiel

ústavne konformnej aplikácie ustanovení citovaných v rozhodnutí najvyššieho súdu

upravujúcich inštitút vydržania.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015

22