Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 567/2015
PDF · 585.03 KB
No categories available
II. ÚS 567/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou
GRIŠČIK & PARTNERS s. r. o., v mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Griščik,
Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
14 Co 125/2011 318 zo 17. januára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 14 Co 125/2011 318 zo 17. januára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015,
ktorou žiada vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 01. 2012, č. k. 14Co/125/2011 318
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. 02. 2015, sp. zn.
5 Cdo 228/2012 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 01. 2012, č. k.
14Co/125/2011 318 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. 02. 2015,
sp. zn. 5 Cdo 228/2012 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní
nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktorých výška ku dňu podania sťažnosti
predstavuje 355,73 EUR.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,
sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného Okresným súdom Žiar
nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 4/2006, v ktorom sa
, , ako žalobca (ďalej len „žalobca“) domáhal proti
sťažovateľovi určenia, že do výlučného vlastníctva žalobcu v celosti patrí CKN
2
parc. č. zastavaná plocha vo výmere 17 midentifikovaná v geometrickom pláne
2
č. pre k. ú. Banská Štiavnica z pôvodnej KN parc. č. vedenej
na (ďalej len „pozemok“).
Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že pozemok užíva, užívací stav bol vytvorený
rozdelením pôvodného vlastníctva zapísaného v pzkn. vl. č. pre k. ú. Banská Štiavnica,
ku ktorému došlo v roku 1961 geometrickým plánom č. , keď pôvodný celok
tvorili dva domy a medzi nimi nachádzajúci sa dvor. Pri deľbe pripadla časť dvora k domu
súp. č. spolu s pozemkom CKN parc. č. pôvodne evidovaným ako parc. č. ,
ktorý je vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Druhá časť dvora pripadla k domu súp. č. a je
vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa spolu s pozemkom CKN parc. č. .
Takto vytvorený právny aj užívací stav bol rešpektovaný každým vlastníkom. Žalobcovi
bol reštitučnou dohodou o vydaní nehnuteľnosti registrovanou Štátnym notárstvom
pod č. vydaný majetok tak, ako bol identifikovaný po deľbe v roku 1961,
2
teda dom s pozemkom vo výmere 242 m, avšak na list vlastníctva bol zapísaný tento
majetok podľa identifikačných údajov podľa mapovania na prelome 80. a 90. rokov
2
20. storočia, teda pozemok parc. č. iba s výmerou 216 m. Tomuto zápisu žalobca
nevenoval pozornosť, keďže pozemok nerušene užíval. Sťažovateľ nadobudol vlastníctvo
k svojej nehnuteľnosti kúpnou zmluvou č. a medzi účastníkmi vznikol spor
o užívanie časti dvora, ktorý bol predmetom určenia vlastníckeho práva v súdnom konaní.
Sťažovateľ vychádzal zo stavu evidovaného v katastri nehnuteľností, ktorý však bol chybný,
a žalobca zo stavu vytvoreného v roku 1961. Žalobca je preto vlastníkom pozemku, ktorý je
predmetom sporu a ktorý je ako vlastníctvo sťažovateľa zapísaný na liste vlastníctva iba
v dôsledku chyby spôsobenej orgánom evidencie nehnuteľností pri prevzatí mapovania.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 4/2006 113 zo 4. augusta 2009
tak, že žalobu zamietol. Výsluchom svedkov , a (od roku 1995
postupne predchádzajúcich vlastníkov nehnuteľnosti sťažovateľa) zistil, že užívali celú
dvorovú časť nehnuteľnosti, so žalobcom nedochádzalo k žiadnym sporom, čo sa týka jej
užívania, vlastníctvo spornej časti nehnuteľnosti nebolo žalobcom spochybňované,
pred kúpou nehnuteľnosť ohliadli na mieste samom, nehnuteľnosť zakupovali v presvedčení,
že k domu súp. č. patrí i celá dvorová časť, žalobcovi bolo umožnené prechádzať aj cez
spornú časť pozemku, ktorá tvorí prístup k jedinému vchodu do domu súp. č. . Svedkyňa
potvrdila, že spornú časť pozemku upravil a spevnil žalobca, zrekonštruoval aj
bráničku, žalobca ju užíva a má tam umiestnené kvety. Z výpovedí týchto svedkov mal
okresný súd preukázané, že predmet sporu bol pri prevodoch vždy ich súčasťou, dvor bol
zakupovaný ako celok, fakticky predmet sporu nepretržite „ovládali“ svedkovia (právni
predchodcovia sťažovateľa) od roku 1995, boli preto jeho oprávnenými držiteľmi, rovnako
ako neskôr aj sťažovateľ, teda v trvaní zákonom ustanovenej desaťročnej vydržacej lehoty.
Na odvolanie žalobcu krajský súd rozsudkom č. k. 12 Co 372/2009 165
z 10. februára 2010 rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 4/2006 113 zo 4. augusta 2009 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že sa nezaoberal titulom nadobudnutia
predmetu sporu žalobcom, pričom opomenul, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sú
záväzné a hodnoverné iba do času, kým sa nepreukáže opak. Okresný súd sa zaoberal
vydržaním nehnuteľnosti sťažovateľom, hoci bol zapísaný ako jej vlastník v katastri
nehnuteľností, a nezaoberal sa predchádzajúcimi zápismi vlastníctva k nehnuteľnosti
žalobcu od roku 1960. Krajský súd uložil okresnému súdu zamerať sa na zistenie
historického prierezu prechodu vlastníckeho práva od roku 1960, na otázku rozdelenia
vlastníckeho práva, požiadal o vyjasnenie a doloženie týchto skutočností Správu katastra
v Banskej Štiavnici. Ak žalobca preukáže opak údajov zapísaných v katastri nehnuteľností,
potom bude na sťažovateľovi, aby prípadne preukázal vznik svojho vlastníckeho práva iným
spôsobom alebo vlastníctvo bude svedčať sťažovateľovi na základe hodnoverných údajov
katastra a bude to žalobca, ktorý bude musieť dokazovať, že získal vlastnícke právo
k spornej ploche iným spôsobom než klasickým prevodom. Okresnému súdu uložil zaoberať
sa aj otázkou rozsahu reštituovaného sporného majetku žalobcom v zmysle dohody o jeho
vydaní.
Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 4/2006 256
zo 14. decembra 2010 tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, že žalobca na základe
dohody o vydaní nehnuteľností uzatvorenej v zmysle zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení
následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov nadobudol
4
2
do výlučného vlastníctva parcelu č. o výmere 216 m. Dohodou o vydaní
nehnuteľnosti však nenadobudol spornú plochu, preto jeho návrh na určenie vlastníckeho
práva nebol dôvodný. V danej veci preto bolo potrebné vychádzať z toho, že údaje v katastri
nehnuteľností sú záväzné a hodnoverné, pretože nebol preukázaný opak. Naproti tomu
sťažovateľ preukázateľne nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe
kúpnej zmluvy uzatvorenej 10. apríla 2003. Nehnuteľnosť v danom rozsahu nadobudol,
a to aj vrátane spornej plochy, a po nadobudnutí vlastníckeho práva k nej túto nehnuteľnosť
dobromyseľne a v rozsahu podľa zápisu v katastri nehnuteľností aj užíval.
Krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 125/2011 318 zo 17. januára 2012 zmenil
rozsudok okresného súdu tak, že určil žalobcu výlučným vlastníkom pozemku. Rozsudok
odôvodnil takto:
„Z obsahu spisu vyplýva, že podaným návrhom sa navrhovateľ domáhal určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti identifikovanej ako CKN parc. č. zastavaná
2
plocha o výmere 17 mvedenej na pre kat. úz. Banská Štiavnica. Predmetná
nehnuteľnosť bola vytvorená z pôvodnej CKN parc. č. vedenej na .
Sporná v danom konaní bola okolnosť, komu svedčí vlastnícke právo k nehnuteľností
2
identifikovanej ako CKN parc. č. /2 zastavaná plocha o výmere 17 m. Vzhľadom
na uvedené bolo potrebné sa zaoberať otázkou, či sporná plocha, ktorá bola vytvorená
z parcely č. patrí vlastníkovi tejto parcely, teda označenému odporcovi, alebo
vlastnícke právo k nej patrí navrhovateľovi tak, ako tento uvedené právo uplatňuje.
V tejto súvislosti treba poukázať na to, že parcela a boli vytvorené
z pôvodnej pozemno knižnej parcely č. vedenej vo vložke č. pre kat. úz. Obce
Banská Štiavnica. Táto bola vedená na meno , rod.
a každému v 1/2. Na parcele č. sa nachádzali dva domy, dom
č. p. a a medzi nimi bola dvorová časť nehnuteľnosti, ktorej sa týka aj sporná
plocha uplatňovaná návrhom na začatie konania.
Na základe rozhodnutia Rady Krajského národného výboru v Banskej Bystrici
finančného odboru zo dňa 28. 6. 1960 bolo rozhodnuté o rozdelení pôvodnej pozemno
2
knižnej parcely č. na dve parcely a to parcelu /1 o výmere 181 ms rodinným
domom č. a parcelu č. /2, na ktorej je dom č. a pozemok s celkovou
2
výmerou 242 m. Podľa uvedeného rozhodnutia novovytvorená parcela č. /1 o výmere
2
181 ms domom bola ponechaná vo vlastníctve pôvodných vlastníkov a parcela
2
č. /2, na ktorej sa nachádza dom o výmere 242 mprešla do vlastníctva štátu
a bola pridelená Mesta Banská Štiavnica. Uznesením okresného
súdu v Žiari nad Hronom zo dňa 19.6.1961 č. d. bol vykonaný zápis vo vložke č.
pre kat. úz. Banská Štiavnica tak. že podľa geometrického plánu vyhotoveného Strediskom
geodézie pracovnej skupiny v Banskej Štiavnici č. uloženého u tamojšieho
súdu v zbierke listín pod č. sa rozdelila parcela č. na parcelu /1 dom
2 2
a dvor o výmere 181 ma parcela č. /2 dom a dvor o výmere 242 m. Parcela č. /1
spätne sa zapísala do vložky č. tejto knihy k dobru doterajších vlastníkov a pokiaľ ide
o parcelu č. /2, tak podľa rozhodnutia Rady KNV v Banskej Bystrici finančného
odboru zo dňa 28. 6. 1960 č. sa povolil vklad prevodu vlastníckeho
práva na nehnuteľnosť parcela č. /2 v prospech Československého štátu v správe
Mesta Banská Štiavnica. Uvedená parcela bola odpísaná do novej
vložky č. tejto knihy. Z geometrického polohopisného plánu č.
pre kat. úz. Banská Štiavnica zo dňa 30. 1. 1960 vyplýva, akým spôsobom bola rozdelená
parcela . Z tohto geometrického plánu vyplýva, že ku parcele /2 a to na nej sa
nachádzajúcej domovej nehnuteľnosti bola pričlenená aj plocha zo spoločného dvora,
2
takže celková výmera novovytvorenej parcely č. /2 bola vo výmere 242 m.
Z uvedeného geometrického plánu vyplýva, ako boli ohraničené hranice parcely č. /2
a parcely č. /1. Pokiaľ v konaní bol vyhotovený geometrický plán č.
, tak z tohto geometrického plánu vyplýva, že na ňom zakreslená sporná plocha
označená ako parcela /2 tvorí plochu, ktorá ku parcele /2 bola pričlenená aj
geometrickým plánom v roku 1960. Z uvedeného teda vyplýva, že sporná
plocha označená ako parcela /2 pri odňatí pôvodným vlastníkom a nadobudnutí
Československým štátom patrila vždy k parcele /2. Nepatrila k parcele /1, ktorá
zostala pôvodným vlastníkom.
Keďže pôvodní vlastníci nadobudli parcelu /1 v hraniciach vyznačených
geometrickým plánom a Československý štát v tam určených hraniciach nadobudol parcelu
6
/2, tak mohli byť plochy ohraničené týmito hranicami, ako parcela č. /1, /2
prevádzané len v uvedenom rozsahu.
Ak potom dňa 17. 3. 1966 prevádzal kúpnou zmluvou rodinný
dom č. s parcelou č. /1 zapísaný vo vložke č. v pozemkovej knihe kat. úz.
Banská Štiavnica nehnuteľnosť na kupujúcu len v takom rozsahu, ako táto
parcela bola vytvorená geometrickým plánom v roku 1960 v rámci hraníc tohto
geometrického plánu. Predávajúci mohol preto previesť len toľko
práv, koľko k nehnuteľnosti mal. Následne aj ďalšie prevody nehnuteľností mohli byť len
v danom rozsahu. Z obsahu spisu vyplýva, že predávala nehnuteľnosť
2
parcelu č. /1 s domom č. o výmere 181 mmanželom a
kúpnou zmluvou zo dňa 8. 3. 1974. Títo následne kúpnou zmluvou z 1. 7. 1977
2
odpredali predmetnú nehnuteľnosť, teda parcelu č. /1, dom č. p. o výmere 181 m
.
Na Okresnom súde v Žiari nad Hronom prebiehalo súdne konanie pod sp. zn.
6C/554/79, kde navrhovateľmi boli a proti odporcovi
. Predmetom tohto konania bolo určenie vlastníckeho práva k časti
parcely č. /1. V tejto veci rozhodol Okresný súd v Žiari nad Hronom rozsudkom zo dňa
2
28. 09. 1979 pod sp. zn. 6C/554/1979 60 tak, že určil, že plocha o výmere 15 m
z nehnuteľnosti parcela č. EN /1 v katastrálnom území Banská Štiavnica patrí
do výlučného vlastníctva navrhovateľov, ako súčasť parcely č. EN /1 katastrálneho
územia Banská Štiavnica. Aj z pripojeného geometrického plánu a výkazu výmer k nemu
2
vyplýva, že parcela č. /1 po odobratí plochy z tejto parcely mala výmeru 166 m.
Kúpnou zmluvou zo dňa 10. 10. 1995 však prevádzal už novooznačenú parcelu
2
s rodinným domom vo výmere 182 m. Už z tejto okolnosti je zrejmé, že identifikovaná
2
sporná plocha ako parcela č. o výmere 17 mpatriaca k pôvodnej pozemnoknižnej
parcele /2 bola pričlenená bez právneho dôvodu k parcele č. /1 a zahrnutá
do novovytvorenej parcely č. . Keďže vlastnil iba parcelu /1 a išlo
o zmenu hranice len v jej hornej časti, tak nemohol prevádzať viac práv ako k tejto
nehnuteľnosti mal. Mohol prevádzať parcelu č. /1 len v hraniciach vytvorených
geometrickým plánom z roku 1960 a po jej úprave geometrickým plánom č. ,
ktorý bol daný do súdneho konania sp. zn. 6C/554/79 Okresného súdu v Žiari nad Hronom.
Prevádzal však parcelu vo väčšom rozsahu a teda už aj so zabratou plochou
identifikovanou parcelou č. /2. Ak administratívne došlo k pričleneniu predmetnej
spornej plochy k pôvodnej pozemnoknižnej parcele /1 bez právneho dôvodu, nemožno
to považovať u , ale ani ďalších nadobúdateľov za nadobúdací titul pre
nadobudnutie vlastníckeho práva, keďže tento k spornej ploche u nich v skutočnosti
neexistoval. Sporná plocha sa tak nemohla platne stať súčasťou parcely č. . Nemohli
ju, teda platne nadobudnúť právni nástupcovia po a teda ani označený
odporca v konaní.
Pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva navrhovateľa, tak tu poukazuje krajský
súd na podanie žiadosti o navrátenie jeho majetku, ktorá bola adresovaná navrhovateľom
v Žiari nad Hronom. Z tejto žiadosti vyplýva,
že navrhovateľ sa ako oprávnená osoba domáhal navrátenia majetku tak, ako bol
tento odňatý rozhodnutím ONV v Banskej Štiavnici na základe Vládneho nariadenia
č. 15/1959 Zb. a to parcely č. /2, na ktorej sa nachádzal dom popisné číslo .
Z uvedeného vyplýva, že takto smerovala žiadosť navrhovateľa vo vzťahu k povinnej osobe.
V zmysle tejto žiadosti bola vyhotovená aj dohoda o vydaní nehnuteľnosti ,
Žiar nad Hronom a zo dňa 09. 04. 1991, kde v bode I. je
2
uvedený predmet vydania majetku, ako parcela č. /2 dom č. o výmere 242 m.
Do tejto dohody je evidentne dopisovaný údaj, že má ísť o parcelu EN o výmere
2
216 m. Z pripojeného spisu R VI 14/1991 nevyplýva, že by parcela č. /2 tak, ako bola
táto pôvodne žiadaná bola nejakým spôsobom bližšie v rámci tohto konania identifikovaná,
tak ako táto zodpovedala hraniciam jej odňatia v roku 1960. Zámerom dohody o vydaní
nehnuteľností tak, ako to vyplýva zo spisu R VI. 14/1991 bolo vydanie nehnuteľnosti tak, ako
táto bola odňatá, teda ide o vydanie v rozsahu pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. /2
s domom č. . K tomuto smerovala aj dohoda oprávnenej a povinnej osoby. Krajský súd
je preto názoru, že predmetom dohody o vydaní nehnuteľnosti bola aj sporná plocha
označená ako parcela č. /2. Údaj o dodatočnom uvedení parcely č. EN o výmere
2
216 mdo bodu I. dohody o vydaní nehnuteľnosti nemôže byť za daných okolností
8
v neprospech navrhovateľa, ak pôvodne bola žiadaná parcela č. /2, ktorá nebola
riadnym spôsobom zidentifikovaná.
Keďže sporná plocha označená ako parcela č. /2 nikdy nepatrila k pôvodnej
pozemnoknižnej parcele /1, ale vždy k parcele č. /2, tak mal krajský súd za to, že
dohodou o vydaní nehnuteľnosti nadobúdal navrhovateľ aj spornú plochu teda parcelu
č. /2, ktorú v rámci dohody o vydaní nehnuteľnosti tiež požadoval. Z obsahu spisu, ako
aj ohliadky miesta samého vyplýva, že predmetná sporná plocha označená ako parcela
č. /2 slúžila a slúži ako prechod k domovej nehnuteľnosti navrhovateľa, tak aj domovej
nehnuteľnosti odporcu. Československý štát prostredníctvom svojho správcu socialistickej
organizácie, ktorá parcelu č. /2 s domom číslo popisné užívala, umožňovala
pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti parcely č. /1 a domu číslo popisné , aby
cez spornú plochu mali prístup ku nehnuteľnosti, ktorá zostala v ich vlastníctve. Prechod
vlastníkom pozemnoknižnej parcely č. /1 a domu č. tak bol umožnený právom
prechodu k domovej nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na parcele č. /1 vzhľadom k tomu,
že sporná plocha patrila k parcele č. /2. Pokiaľ sa teda prístup cez spornú plochu
umožňoval pôvodným vlastníkom nehnuteľností ako aj ich nadobúdateľom, tak mohlo
pre vlastníkov pôvodnej pozemnoknižnej parcely /1 a domu č. vzniknúť vecné
bremeno práva prechodu cez spornú časť nehnuteľností. Ak sa takýto právny stav
rešpektoval aj po vydaní nehnuteľnosti navrhovateľovi, tak táto okolnosť sama osebe
neznamená, že by mala byť dôvodom pre nadobudnutie vlastníckeho práva v prospech
vlastníkov pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. /1, teraz parcela .
Ak na základe dohody o vydaní nehnuteľností navrhovateľ dobromyseľne držal aj
identifikovanú spornú plochu označenú ako parcela č. /2, tak držal túto plochu
dobromyseľne z dôvodu, že stále patrila k pôvodnej pozemnoknižnej parcele /2 tak, ako
táto bola vytvorená v roku 1960 a tak, ako táto okolnosť bola navrhovateľovi známa.
Navrhovateľovi už pri predaji nehnuteľnosti bolo známe, že im
na základe rozhodnutia Rady Krajského národného výboru v Banskej Bystrici finančného
odboru č. F IN/3 1537/1960 zo dňa 28. 06. 1960 zostala v pôvodnom vlastníctve len
parcela č. /1 v hraniciach určených geometrickým plánom, preto následne mohol
kúpnou zmluvou ďalej prevádzať túto nehnuteľnosť len v rozsahu ako bola vytvorená deľbou.
V zmysle ust. § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má
nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide
o nehnuteľnosť.
Z obsahu vyhotovenej dohody o vydaní nehnuteľností, keď bolo žiadané aj vydanie
odňatej nehnuteľnosti ako parcely č. /2 a teda vrátane aj spornej plochy treba mať
za to, že bol navrhovateľ v súlade s ust. § 130 ods. 1 OZ dobromyseľným držiteľom tejto
časti nehnuteľnosti, v presvedčení, že táto plocha vždycky patrila k pôvodnej
pozemnoknižnej parcele č. /2. Vzhľadom na uvedené okolnosti aj obsah spisu možno
potom vyvodiť, že navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo vydržaním nehnuteľnosti pokiaľ
by nebolo možné zaujať záver, že už dohodou o vydaní nehnuteľností bola navrhovateľovi
v rámci vydávania pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. /2 vydatá aj sporná plocha,
ktorá je predmetom návrhu na určenie vlastníckeho práva. Z uvedených dôvodov preto
krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
rozhodnutia.“
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie odôvodnené tým,
že rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a konanie
pred odvolacím súdom má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
V dovolaní sťažovateľ argumentoval tým, že krajský súd nevzal do úvahy vydržanie
pozemku sťažovateľom, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s touto obranou
sťažovateľa a vec po skutkovej i právnej stránke nesprávne posúdil. V konaní boli podľa
názoru sťažovateľa preukázané všetky podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
sťažovateľom ak nie inak, tak vydržaním, v dôsledku čoho aj v prípade, ak by v minulosti
skutočne došlo k chybe v mapovaní pozemkov, mala byť žaloba zamietnutá. Záver o tom, že
2
predmetom reštitučnej dohody boli pozemky o výmere 242 m, neobstojí, pretože dohoda
výslovne uvádza, že štátny podnik , je v evidencii nehnuteľností vedený ako
2
užívateľ parc. č. o výmere 216 ma reštitučná dohoda sa mohla týkať iba tej veci, ktorá
bola v držbe povinnej osoby. Pokiaľ krajský súd uvádzal, že údaj o výmere bol dopisovaný,
z jeho rozsudku nie je zrejmé, kto a najmä kedy údaj dopísal, či to bolo pred podpisom
dohody alebo po jej podpise. Ak si žalobca myslí, že mu mal štátny podnik ,
10
vydať väčšiu výmeru pozemkov, mal ho žalovať. Žalobca nemohol byť potom ani
dobromyseľný držiteľ predmetu sporu, ak z reštitučnej dohody vyplývalo, že mu bola
2
vydaná iba výmera 216 ma v takejto výmere bola parcela zapísaná i na liste vlastníctva
ako vlastníctvo žalobcu.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015 dovolanie
sťažovateľa zamietol. Dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je dostatočne
odôvodnené, a teda konanie pred odvolacím súdom netrpí inou vadou, ktorá má za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, a krajský súd vec správne právne posúdil, keď správne
aplikoval ustanovenia o vydržaní a správne po tom, čo mal preukázané vydržanie
nehnuteľnosti žalobcom, sa nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia, prečo
nepovažoval za preukázané, že sťažovateľ pozemok nevydržal.
Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015 bol
sťažovateľovi doručený 19. marca 2015.
Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu č. k. 14 Co 125/2011 318 zo 17. januára 2012 a rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015 odôvodnil sťažovateľ tým, že tieto
rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené a právne závery v nich obsiahnuté sú zjavne
nedôvodné a arbitrárne. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca je
vlastníkom pozemku buď na základe reštitučnej dohody, alebo vydržaním – ani jedna
možnosť však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a to z dôvodov, ktoré sťažovateľ
uviedol už v dovolaní. Na druhej strane sa krajský súd nezaoberal argumentmi sťažovateľa o
tom, že sťažovateľ vlastnícke právo k pozemku riadne zapísané v katastri následne
nadobudol, a to ak už nie kúpnou zmluvou, tak vydržaním. Krajský súd neuviedol ani
žiadne dôvody, pre ktoré zmeňovaný rozsudok okresného súdu a v ňom vyslovený právny
názor neobstojí. Neobstojí ani právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého ak sa
preukázalo, že žalobca nadobudol vlastnícke právo, je už bez významu, či sťažovateľ splnil
podmienky vydržania. Iba to, že jeden subjekt nadobudol vlastníctvo vydržaním, ešte
nevylučuje, aby ho neskôr rovnako vydržaním mohol nadobudnúť iný subjekt. Najvyšší súd
tento svoj právny názor nijako neodôvodnil a neodôvodnil ani svoj záver, podľa ktorého
práve argumenty v prospech vydržania pozemku žalobcom obstoja a v prospech vydržania
sťažovateľa obstáť nemôžu. V dôsledku toho sťažovateľ dodnes nevie, z akého dôvodu má
stratiť vlastníctvo k pozemku, ktoré je jednak riadne zapísané v katastri a jednak jeho
predmet je sťažovateľom a jeho predchodcami užívaný dobromyseľne ako oprávnenými
držiteľmi po dobu dlhšiu ako desať rokov pred podaním žaloby žalobcom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
12
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia týchto
práv jednak zmeňujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 125/2011 318
zo 17. januára 2012 a jednak rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 228/2012
zo 4. februára 2015 vydaným po meritórnom preskúmaní rozsudku krajského súdu
najvyšším súdom ako súdom dovolacím.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku
krajského súdu č. k. 14 Co 125/2011 318 zo 17. januára 2012.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa a dospel k záveru, že
vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie
jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v tomto prípade
dovolaciemu súdu. Najvyšší súd ako súd dovolací vo veci o podanom dovolaní sťažovateľa
meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015. Najvyšší súd
ako súd dovolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či dovolanie sťažovateľa bolo
dôvodné, a rozhodnúť o ňom.
Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa
v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu pre nedostatok právomoci.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 228/2012
zo 4. februára 2015. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa je právomoc
ústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015 odôvodnil takto:
14
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s .p.) po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti výroku
rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie prípustné.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je
dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.
V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
So zreteľom na ustanovenie § 242 O. s. p. dovolací súd najskôr skúmal, či v konaní
nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O. s. p. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. V dovolacom konaní existencia takejto vady nevyšla najavo.
Pokiaľ dovolateľ označil vo svojom dovolaní, že konanie pred odvolacím súdom má
inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z obsahu jeho dovolania
možno vyvodiť, že namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktoré
(ne) konanie „malo porušiť ústavou garantované právo žalovaného na spravodlivé
konanie.“ Žalovaný súdu vytýka nerešpektovanie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý má právo
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov
rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou
ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06,
Vzhľadom na námietky žalovaného bolo aj v tomto dovolacom konaní potrebné
zaujať právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. alebo či má za následok
procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé
porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle
Na posúdenie prípustnosti dovolania aj z aspektov významných v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07).
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým
v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy
v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu
obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj
možnosť vzniku procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti
na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady
a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti
konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú
taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný
význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď §
237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.).
16
Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti
procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam.
Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [tzv. „iné (v § 237 O. s. p.
taxatívne nevymenované) vady“)] považuje ale na rozdiel od procesných vád
vymenovaných priamo v § 237 O. s. p. len za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.
Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež
v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2
O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa č1.1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto
ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých
ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05
a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd dospel k záveru, že žalovaným namietaný
nedostatok odôvodnenia rozhodnutia nevykazuje znaky odňatia mu možnosti konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový
stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k predmetu
rozhodovania, obsah odvolania, vyjadrenia k nemu a právne predpisy, z ktorých odvolací
súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalovaného.
Z obsahu podaného dovolania je však zrejmé, že dovolateľ tvrdí, že napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. d/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Úlohou
dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci
(§ 241 ods. 2 písm. d O. s. p.), je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil
správny predpis a či ho aj správne interpretoval.
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade
splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby
s vydržacej doby) – dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom
stanovene a musia byť splnené kumulatívne ak z nich nie je splnená čo i len jedna,
nedochádza k vydržaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné
na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením
§ 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení
do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., 134 Občianskeho zákonníka v znení od 1. januára
1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.
Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí
ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou.
Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa,
ktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa však navonok
prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania
a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť
objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka,
a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno
vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo
nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí.
Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke
právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Odvolací súd sám
18
doplnil dokazovanie a presvedčivo odôvodnil skutočnosti týkajúce sa vzniku a následného
priebehu vlastníctva žalobcu. Ak dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, že sa nezaoberal
otázkou vydržania žalovaným, treba poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v sporovom
konaní preukazuje svoj záujem na výsledku sporu a z tohto pohľadu odvolací súd pristúpil
i k hodnoteniu vykonaných dôkazov tak súdom prvého stupňa, ale najmä dôkazov, ktoré sám
vykonal. Je preto zrejmé, že keď dospel odvolací súd k záveru o vydržaní (a vlastníctve)
predmetnej nehnuteľnosti zo strany žalobcu, ktorý záver i podrobne odôvodnil, nebolo
potrebné odôvodňovať záver, prečo nepovažoval za preukázané, že žalovaný predmetnú
parcelu nevydržal. Odpoveď na túto otázku tak dal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Odvolací súd v prejednávanej veci otázku vydržania spornej nehnuteľnosti riešil na základe
správnej aplikácie a interpretácie zákonných ustanovení a s jeho záverom o splnení
podmienok vydržania sa dovolací súd stotožňuje; záver odvolacieho súdu pri posudzovaní
otázky dobrej viery žalobcu je v súlade s vykonaným dokazovaním a dovolací súd
na správne závery odvolacieho súdu v plnom rozsahu poukazuje.
Z uvedených dôvodov je zrejmé, že žalovaný neopodstatnene napadol rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.) a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p.,
ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1 O. s. p.
zamietol.»
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany vymedzenými podaným dovolaním, ktoré boli v konaní
nastolené – reagoval na sťažovateľom tvrdený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b)
OSP i dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Vysvetlil, z akého dôvodu dospel
k záveru, že rozhodnutie krajského súdu netrpí vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, i to, prečo považoval právne posúdenie veci sťažovateľa krajským
súdom za správne.
Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015
spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný
(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľom
tvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd
dovolanie sťažovateľa zamietol napriek tomu, že rozsudok krajského súdu bol založený
na nesprávnom posúdení veci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného
práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol
20
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,
že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
zamietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré
by bolo založené na takom výklade jednoduchého práva, ktorý by popieral jeho účel
a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa
a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.
Ústavný súd nezistil ani takú aplikáciu ustanovení hmotného práva na vec sa
vzťahujúcich, ktorá by poprela ich účel a zmysel. Otázka vydržania spornej nehnuteľnosti
bola vyriešená na základe správnej aplikácie a interpretácie zákonných ustanovení a správny
je i záver o splnení podmienok vydržania pozemku žalobcom a o jeho dobrej viere, ktorý je
v súlade s vykonaným dokazovaním. Za tejto situácie, keď bol vznik a existencia
vlastníckeho práva žalobcu k pozemku preukázaný, nič na tomto závere nemôže zmeniť
argumentácia sťažovateľa, podľa ktorej (aj) on, resp. jeho právni predchodcovia, pozemok
užívali v presvedčení, že sú jeho vlastníkmi. Ústavný súd preto považuje za primeraný
i záver najvyššieho súdu, podľa ktorého ak bolo preukázané nadobudnutie vlastníckeho
práva vydržaním žalobcom, nebolo potrebné odôvodňovať, prečo sťažovateľ predmetnú
parcelu nevydržal.
Právne názory dovolacieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 228/2012
zo 4. februára 2015 ani podľa názoru ústavného súdu preto nevybočujú z medzí pravidiel
ústavne konformnej aplikácie ustanovení citovaných v rozhodnutí najvyššieho súdu
upravujúcich inštitút vydržania.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom
a rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015
22