Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 152/2020
PDF · 192.45 KB
No categories available
I. ÚS 152/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Ľubicou Blažejovou, Krivánska 4, Banská Bystrica, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 211/2015 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 11C 211/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným
na okresnom súde 11. júna 2015 domáhal vypratania nehnuteľnosti – bytu, ktorého je
výlučným vlastníkom, a to z dôvodu zániku nájomného vzťahu medzi žalobcom
a žalovanou. O návrhu žalobcu okresný súd rozhodol 17. septembra 2015 rozkazom
na plnenie č. k. 11 C 211/2015-38, proti ktorému žalovaná podala v zákonom stanovenej
lehote odpor. Okresný súd po zrušení rozkazu na plnenie č. k. 11 C 211/2015-38 nariadil
vo veci pojednávanie a o nároku žalobcu rozhodol rozsudkom sp. zn. 11 C 211/2015
z 25. novembra 2015 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel, žalovanej uložil povinnosť
nehnuteľnosť žalobcu vypratať do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zaviazal žalovanú
k náhrade trov konania.
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalovaná podala 28. decembra 2015
odvolanie spolu s návrhom na opravu výroku rozhodnutia. Okresný súd 25. februára 2016
predložil na vec sa vťahujúci súdny spis na rozhodnutie o odvolaní žalovanej Krajskému
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd 7. apríla 2017 vrátil spis
okresnému súdu bez rozhodnutia ako predčasne predložený z dôvodu, že okresný súd
nerozhodol o návrhu žalovanej na opravu výroku rozhodnutia.
2.2 Podľa tvrdenia sťažovateľa bol okresný súd vo veci 16 mesiacov nečinný
a k obnove plynulosti konania pristúpil až po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní
predsedovi okresného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (sťažnosť na prieťahy bola
okresnému súdu doručená 30. júla 2017, pozn.).
2.3 Krajský súd rozhodol o odvolaní žalovanej rozsudkom č. k. 13 Co 271/2018-114
z 27. septembra 2019, ktorým rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 211/2015-69
z 25. novembra 2015 v spojení s opravným uznesením č. k. 11 C 211/2015-102
zo 14. augusta 2018 potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.
2.4 Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uviedol, že „... samotné konanie tak
trvalo od podania žaloby dňa 11.06.2015 do vydania právoplatného rozhodnutia súdom
II. inštancie 27.09.2019 tj. 4 roky a 3 mesiace, pričom časový sklz 29 mesiacov tj. 2 roky
a 5 mesiacov zapríčinil nesprávnym úradným postupom a nečinnosťou výlučne odporca...
... Sťažovateľ je toho názoru, že postup odporcu v tejto veci sa vyznačoval
nečinnosťou, resp. neefektívnou činnosťou, ktorej dôsledkom boli nielen zbytočné prieťahy
v jednotlivých obdobiach konania, ale aj celková neprimeraná dĺžka konania v pomerne
jednoduchej, ale pre neho zároveň dôležitej veci, akou je vypratanie bytu užívaného
bez právneho základu cudzou osobou ale najmä - s tým spojená nemožnosť výkonu
vlastníckych práv k jemu patriacemu majetku...“.
3. V nadväznosti na už uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví,
že základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní porušené boli. Súčasne sa
domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a náhrady trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
7. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania je
sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
9. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené
v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia podľa § 34
a § 35 zákona o ústavnom súde a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu (§ 37 zákona o ústavnom súde), návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne
neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť [napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08] a ich prípadné porušenie možno preskúmavať
spoločne.
12. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní.
13. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom
konaní meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 11 C 211/2015-69 z 25. novembra 2015.
13.1 Krajský súd ako súd druhej inštancie rozhodol o odvolaní žalovanej rozsudkom
č. k. 13 Co 271/2018-114 z 27. septembra 2019, ktorým rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdil a priznal žalobcovi 100 % nárok na náhradu trov konania. Z uvedeného skutkového
stavu vyplýva, že napadnuté konanie sa presunulo do fázy rozhodovania o výške trov
konania samostatným uznesením súdu prvej inštancie [§ 262 ods. 2 CSP].
13.2 V rámci prípravnej fázy konania predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti
ústavný súd overil stav napadnutého konania a konštatuje, že okresný súd rozhodol o výške
trov konania uznesením č. k. 11 C 211/215-127 z 8. novembra 2019, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 29. novembra 2019.
13.3 Ústavný súd na tomto mieste uzatvára, že v čase podania ústavnej sťažnosti
sťažovateľom (4. marca 2020) ústavnému súdu bolo napadnuté konanie na okresnom súde
právoplatne skončené nielen v merite veci, ale aj v časti rozhodovania o výške náhrady trov
konania, ktorá v súlade s judikatúrou ESĽP tvorí integrálnu súčasť súdneho konania
[k tomu pozri bod 50 rozsudku ESĽP Čičmanec proti Slovenskej republike z 28. 6. 2016,
sťažnosť č. 65302/11].
14. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie [m. m. I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, II. ÚS 101/03, I. ÚS 88/07, III. ÚS 155/09, II. ÚS 66/2011, IV. ÚS 473/2012,
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa
rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím
(I. ÚS 167/03). Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej
sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom
už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010, I. ÚS 544/2012, I. ÚS 559/2014), a preto
už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia
ústavnej sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06, III. ÚS 176/2018,
16. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú [§ 56 ods.2 písm. g) zákona o ústavnom súde], pretože konanie o takej
sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru [napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06,
16.1 Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP
[pozri rozhodnutie vo veci Mazurek proti Slovenskej republike z 3. 3. 2009, sťažnosť
č. 16970/05].
17. Z uvedeného tak nesporne vyplýva, že ak v čase podania ústavnej sťažnosti
(4. marca 2020, pozn.) už bolo napadnuté konanie meritórne skončené (bod 13),
k namietaným prieťahom už zjavne dochádzať nemohlo. Tento skutkový stav bol preto
so zreteľom na obsah ústavnej sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel
ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov základom
pre záver ústavného súdu, že ústavná sťažnosť sťažovateľa proti postupu okresného súdu
je zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom
prerokovaní [ § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
21. Predmetom konania ústavného súdu je rozhodovanie o namietanom porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
22. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
23. Ústavný súd konštatuje, že ústavná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne
relevantné odôvodnenie, z ktorého by jednoznačne vyplývalo, v čom sťažovateľ vidí
porušenie svojich práv (bod 21). Táto skutočnosť vytvára nežiaduci priestor pre domnienku
ústavného súdu, že porušenie práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy a čl. 6 ods.1 dohovoru
sťažovateľ vidí v nečinnosti okresného súdu v napadnutom konaní a v skutočnosti,
že okresný súd „... jednoznačne zapríčinil zbytočné plynutie času v trvaní - od predčasného
predloženia spisu odvolaciemu súdu od 25.02.2016 do jeho vrátenia bez rozhodnutia
do 07.04.2017 tj. v trvaní 13 mesiacov a od 07.04.2017 do vydania opravného uznesenia
dňa 14.08.2018 tj. v trvaní ďalších 16 mesiacov, spolu zbytočne uplynulo 29 mesiacov
tj. 2 roky a 5 mesiacov nevydal opravné uznesenie...“.
24. Rozsah nedostatkov zákonných náležitostí ústavnej sťažnosti spočívajúcich
v nedostatočnom odôvodnení ústavnej sťažnosti v danej časti sťažovateľom namietaných
práv spôsobuje nedostatky, ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
[napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné].
25. Pretože ústavná sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie
právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a to jednoznačné
odôvodnenie ako východiskový rámec ústavnej sťažnosti obsahovo korešpondujúce
s určitým návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom
na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
26. Ústavný súd nad rámec uvedeného podotýka, že ak by aj túto ústavnú sťažnosť
vo vzťahu k sťažovateľom namietaným právam podľa čl. 46 ods.1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru neodmietal z dôvodu, že neobsahuje zákonom ustanovené náležitosti, musel by ju
v danej časti sťažovateľom namietaných práv odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
27. K dôvodom vedúcim ústavný súd k záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej
sťažnosti sťažovateľa (bod 14) nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu [IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08].
28. Z pohľadu argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v ústavnej sťažnosti v kontexte
dĺžky napadnutého konania pred okresným súdom ústavný súd nevzhliadol žiadnu
okolnosť, ktorá by zakladala možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda pri meritórnom posudzovaní
ústavnej sťažnosti sťažovateľa by ju ústavný súd musel odmietnuť pre jej zjavnú
neopodstatnenosť [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho
významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu