Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 146/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyne spravodajkyne) a zo sudcov Rastislava

Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky obchodnej

spoločnosti chodoslovenská distribučná, a. s., Mlynská 31, Košice, IČO 36 599 361,

zastúpenej advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s. r. o.,

Dunajská 32, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Miloš Kvasňovský, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 23. februára 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca

2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s.,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s.,

Mlynská 31, Košice, IČO 36 599 361 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 23. februára 2017 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že žalobou podanou

Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 28. júla 2014 sa (ďalej aj

„žalobca v 1. rade“) a (ďalej aj „žalobkyňa v 2. rade“ alebo spolu aj „žalobcovia“)

domáhali proti sťažovateľke (žalovanej) vydania rozsudku, ktorým by okresný súd určil, že

výpoveď z 25. apríla, ktorou sťažovateľka podľa § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho

zákonníka vypovedala žalobcom nájom bytu, je neplatná. Žalobcovia v žalobe uviedli, že

medzi žalobcom v 1. rade a právnou predchodkyňou sťažovateľky –

, bola 22. decembra 2000 uzatvorená nájomná zmluva

na dobu neurčitú, predmetom ktorej bol prenájom bytu (ďalej len „nájomná zmluva“).

Od roku 2005 užíva byt aj žalobkyňa v 2. rade ako manželka žalobcu v 1. rade.

Sťažovateľka výpoveď z nájmu bytu odôvodnila tým, že nutne potrebuje realizovať svoju

podnikateľskú činnosť v celej budove vrátane priestorov, ktoré sú predmetom nájmu

v zmysle nájomnej zmluvy, čo je podľa názoru žalobcov v rozpore s výpovedným dôvodom

podľa , ktorý ustanovuje, že prenajímateľ

môže vypovedať nájom bytu, ak prenajímateľ potrebuje byt pre seba, manžela, pre svoje

deti, vnukov, zaťa alebo nevestu, svojich rodičov alebo súrodencov.

3. Sťažovateľka sa v predmetnom konaní bránila tým, že:

- priestory, ktoré sťažovatelia užívajú, sa nachádzajú v administratívnej budove, a nie

sú bytom v zmysle

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vlastníctve bytov“), ktorý ustanovuje, že bytom sa na účely tohto zákona rozumie

miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené

na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky;

- pre neexistenciu takéhoto rozhodnutia stavebného úradu, resp. pre neexistenciu

bytu, je nájomná zmluva absolútne neplatná;

- žalobkyňa v 2. rade nie je aktívne legitimovaná na podanie žaloby.

4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 24. novembra 2015 rozhodol, že

výpoveď z 25. apríla 2014, ktorou sťažovateľka vypovedala žalobcom nájom bytu, je

neplatná. Okresný súd v rámci vykonaného dokazovania, vychádzajúc z výpovede žalobcu

v 1. rade na pojednávaní konanom 24. februára 2015, ktorý uviedol, že predmetný byt

pôvodne patriaci Mestskému stavebnému podniku v Košiciach mal charakter služobného

bytu a že od roku 1972 v ňom bývali rodičia žalobcu v 1. rade, ktorí pre tento podnik

pracovali; z rozsudku Mestského súdu v Košiciach sp. zn. z 26. novembra

1991, v ktorom uviedol, že Miestny úrad mestskej časti Košice-Juh svojím podaním

z 25. septembra 1991 konštatoval, že predmetný byt má charakter bytu podnikového,

služobného; ako aj z ďalších dôkazov zistil, že nehnuteľnosť užívaná žalobcami na základe

nájomnej zmluvy je bytom. Daný fakt akceptovala aj právna predchodkyňa sťažovateľky.

Skutočnosť, že v katastri nehnuteľnosti je nehnuteľnosť, kde sa tento byt nachádza,

evidovaná ako budova – druh stavby „iná budova“, a nie ako „bytový dom“, nemá podľa

názoru okresného súdu po právnej stránke žiadny vplyv na zistený charakter časti

nehnuteľnosti ako bytu. Katastrálny úrad nerozhoduje o charaktere nehnuteľnosti a v zásade

plní iba evidenčnú funkciu, prípadne iné zákonné funkcie.

4.1 Podľa názoru okresného súdu nájomná zmluva obsahuje všetky podstatné

náležitosti a bola uzavretá platne. Z obsahu

vyplýva, že prenajímateľ by mohol dať nájomcovi výpoveď iba v prípade, že by byt

potreboval pre seba, manžela, pre svoje deti, vnukov, zaťa alebo nevestu, svojich rodičov

alebo súrodencov. Uvedené zákonné ustanovenie ani iné zákonné ustanovenia nedávajú

sťažovateľke oprávnenie vypovedať nájomnú zmluvu na účel realizácie svojej

podnikateľskej činnosti. Výpoveď nájmu bytu je v rozpore s § 685 ods. 1 poslednou vetou

a , preto je podľa

neplatná.

4.2 Okresný súd zároveň konštatoval, že žalobcovia ako manželia sú podľa § 704

ods. 1 spoločnými nájomcami bytu patriaceho sťažovateľke.

Nájomný vzťah vznikol medzi pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti ako prenajímateľom

a žalobcom v 1. rade ako nájomcom na základe nájomnej zmluvy. Neskôr sa

prenajímateľom v danom právnom vzťahu nadobudnutím vlastníctva k príslušnej

nehnuteľnosti stala sťažovateľka, a to podľa .

5. Na základe odvolania sťažovateľky, v ktorom opakovaním argumentov uvedených

v bode 3 tohto uznesenia namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd

konštatoval, že pokiaľ bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka

hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tu istú otázku

posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (R 3/2013). Keď Mestský súd

v Košiciach rozsudkom sp. zn. z 26. novembra 1991 zrušil právo rodičov

žalobcu v 1. rade užívať dvojizbový podnikový byt (v ktorom žalobcovia dosiaľ bývajú),

definoval charakter súboru miestností slúžiacich na bývanie ako byt. V predmetnom konaní

sťažovateľka nepreukázala opak a v tomto smere je jej odvolacia námietka týkajúca sa

neexistencie bytu v zmysle § 2 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov právne irelevantná a ničím

nepreukázaná. Bez právneho významu sú aj ďalšie odvolacie námietky sťažovateľky

týkajúce sa absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy, keďže sťažovateľka (právnická osoba)

nemôže uplatniť výpovedný dôvod v zmysle ,

ako aj nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne v 2. rade, a to s odkazom na 704 ods. 1

, podľa ktorého ak sa niektorý z manželov stal nájomcom bytu

pred uzavretím manželstva, vznikne obom manželom spoločný nájom bytu uzavretím

manželstva.

6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie podľa § 421 ods. 1

písm. a) a c) (účinného od 1. júla 2016, ďalej aj „CSP“),

v ktorom uviedla, že v danom spore súdy nižších inštancií opomenuli zohľadniť rozhodnutie

Obvodného národného výboru Košice-Juh (odbor výstavby) sp. zn. 838/284/72 z 22. marca

1972, ktoré povolilo uviesť budovu označenú ako „Prevádzková a administratívna budova

MSP“ do trvalého užívania, a v ktorom nie je žiadna zmienka o účelovom určení sporného

priestoru v danej nehnuteľnosti na bývanie. Sťažovateľka opätovne vyslovila presvedčenie,

že keďže predmetom nájmu nebol byt, ako ho definuje § 2 ods. 1 zákona o vlastníctve

bytov, v konaní nešlo o neplatnosť výpovede nájmu bytu podľa § 711 ods. 6 Občianskeho

zákonníka, ale o určenie, že došlo k zániku nájmu podľa , teda

všeobecnej úpravy skončenia nájmu, čo súdy nižších inštancií neposúdili správne.

7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol podľa

. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že

sťažovateľka síce formálne uviedla, že prípustnosť dovolania uplatňuje podľa § 421 ods. 1

písm. a) a c) , avšak v dovolaní neoznačila konkrétnu právnu otázku, ktorú odvolací súd

riešil nesprávne. Podľa názoru najvyššieho súdu si sťažovateľka dostatočne neuvedomuje

rozdiel medzi neexistenciou rozhodnutia stavebného úradu ako predpokladu toho, aby určité

miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov (resp. civilnoprávnych

vzťahov, pozn.) ako byt, a situáciou, kedy deklarovaný charakter bytu z nejakého dôvodu

(napr. skartácia, strata rozhodnutia stavebného úradu a pod.) nie je možné preukázať.

Námietka sťažovateľky, že došlo k zániku nájmu v zmysle , je

právne bezvýznamná. Zo súdneho spisu totiž jasne vyplýva, že predmetom konania bola

neplatnosť výpovede z nájmu bytu podľa , a nie

určenie, že došlo k zániku nájmu v zmysle . Rozhodnutie

odvolacieho súdu na riešení tejto otázky nespočívalo, t. j. neviedlo k záverom vyjadreným

v rozhodnutí odvolacieho súdu.

8. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej

sťažnosti uvádza, že vzhľadom na ústavne nekonformnú interpretáciu § 118 ods. 2

, zákona o vlastníctve bytov v spojení s ,

ods. 1, a o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“),

a nasl. , , resp. Občianskeho

súdneho poriadku účinného v čase podania žaloby (ďalej aj „OSP“) považuje napadnutý

rozsudok krajského súdu za jednostranný, arbitrárny a zjavne neodôvodnený v takom

rozsahu, že ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie. Podľa názoru sťažovateľky posudzovanie, či určité

miestnosti vôbec môžu slúžiť na trvalé bývanie, patrí stavebnému úradu. Kolaudačné

rozhodnutie na priestory, ktoré sú predmetom užívania zo strany žalobcov na trvalé bývanie,

nebolo vydané. Otázka právneho posúdenia charakteru prenajímaných priestorov

vychádzala v čase rozhodovania Mestského súdu v Košiciach z absolútne iného právneho

stavu než otázka právneho posúdenia v čase rozhodovania okresného súdu a krajského súdu,

preto ani nemohla predstavovať právoplatne vyriešenú prejudiciálnu otázku vo vzťahu

k predmetu sporu v napadnutom konaní. Dôkazné bremeno kladené krajským súdom

na sťažovateľku je zjavne neprimerané. Okresný súd a krajský súd na zistený skutkový stav

nesprávne aplikovali legálnu definíciu pojmu „byt“ v zmysle § 2 ods. 1 zákona o vlastníctve

bytov, pričom práve výklad tohto pojmu bol kľúčový pre posúdenie charakteru žalobcami

užívaných priestorov, platnosti nájomnej zmluvy, existencie naliehavého právneho záujmu,

ako aj rozhodnutie vo veci samej.

9. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka v ústavnej

sťažnosti uviedla len to, že podaním dovolania splnila podmienku ustanovenú § 53 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (účinného do 28. februára 2019), a teda ústavný súd je oprávnený vo veci konať.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej

základných práv podľa a , ako aj práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov

konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , I. ÚS

19/02, , , , ). Úlohou ústavného súdu

rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné ().

17. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , , I. ÚS

82/07, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením

zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného

znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická

súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne

záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa

musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť

na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti alebo

nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto

znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods.

1 a a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

18. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým

rozhodol, že výpoveď z 25. apríla 2014, ktorou sťažovateľka vypovedala žalobcom nájom

bytu, je neplatná (body 4, 4.1, 4.2 a 5).

19. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia

najvyššieho súdu (27. mája 2019) sťažovateľke zachovaná.

20. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS

71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

21. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

22. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej

obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax

a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces (IV.

ÚS 115/03, ).

23. súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je

potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako

aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

24. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za jednostranný,

arbitrárny a zjavne neodôvodnený vzhľadom na ústavne nekonformnú interpretáciu § 118

ods. 2 , zákona o vlastníctve bytov v spojení s ods.

4, , a stavebného zákona, a nasl. ,

, resp. účinného v čase podania žaloby. Podľa názoru

sťažovateľky otázka právneho posúdenia charakteru prenajímaných priestorov vychádzala

v čase rozhodovania Mestského súdu v Košiciach z absolútne iného právneho stavu než

otázka právneho posúdenia v čase rozhodovania okresného súdu a krajského súdu, preto ani

nemohla predstavovať právoplatne vyriešenú prejudiciálnu otázku vo vzťahu k predmetu

sporu v napadnutom konaní. Okresný súd a krajský súd na zistený skutkový stav nesprávne

aplikovali legálnu definíciu pojmu „byt“ v zmysle § 2 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov,

pričom práve výklad tohto pojmu bol kľúčový pre posúdenie charakteru žalobcami

užívaných priestorov, platnosti nájomnej zmluvy, existencie naliehavého právneho záujmu,

ako aj rozhodnutie vo veci samej (bod 8).

25. Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich

na prvoinštančné konanie, pričom tieto závery krajského súdu nemožno považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (,

účinného do 30. júna 2016, ),

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa

ústavný súd taktiež presvedčil, že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľky

zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu.

26. Ústavný súd konštatuje, že predmet konania pred všeobecnými súdmi je

vo všeobecnosti vymedzený petitom návrhu na začatie konania (žaloby) a základ

uplatneného nároku je určený skutkovými okolnosťami, ktorými je petit zdôvodnený. Niet

žiadnych pochýb o tom, že v danom prípade bolo predmetom konania pred všeobecnými

súdmi rozhodovanie o určenie neplatnosti výpovede z 25. apríla 2014, ktorou sťažovateľka

podľa vypovedala žalobcom nájom bytu.

Tvrdenie sťažovateľky, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie

o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy, resp. rozhodovanie o určenie neplatnosti výpovede

podľa , teda všeobecnej úpravy skončenia nájmu, sa

nezakladá na pravde.

27. Podľa prenajímateľ môže

vypovedať nájom bytu, ak prenajímateľ potrebuje byt pre seba, manžela, pre svoje deti,

vnukov, zaťa alebo nevestu, svojich rodičov alebo súrodencov.

28. Podľa neplatnosť výpovede môže nájomca

uplatniť na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú

až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa zamietne návrh na určenie

neplatnosti výpovede nájmu bytu.

29. V tejto súvislosti súdna prax dospela k názoru, že určovacou žalobou nie sú

žaloby na určenie právnej skutočnosti, pri ktorých naliehavý právny záujem vyplýva

z právneho predpisu (z ) a netreba ho osobitne

preukazovať podľa [účinného do 30. júna 2016 – teraz

, pozn.] (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2004).

Výpovedný dôvod podľa môže uplatniť len

prenajímateľ – fyzická osoba s tým, že vo výpovedi je potrebné uviesť, v prospech ktorej

fyzickej osoby potrebuje prenajímateľ byt na bývanie a uspokojovanie vlastných bytových

potrieb. Prenajímateľ – právnická osoba nemôže uplatniť výpovedný dôvod podľa § 711

ods. 1 písm. a) ; neprichádza u neho do úvahy potreba bytu na účely

bývania osôb, ktoré by boli vo vzťahu k nemu osobami blízkymi (R 70/2004).

30. Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp.

senátov) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu

samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa

odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby

svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu

materiálneho právneho štátu (, ZNaU 43/2017), ako aj princípu právnej

istoty a princípu predvídateľnosti rozhodnutia ( ).

31. Neobstojí preto ani námietka sťažovateľky, že v danom prípade otázka právneho

posúdenia charakteru prenajímaných priestorov nemohla vychádzať z rozsudku Mestského

súdu v Košiciach sp. zn. z 26. novembra 1991.

32. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v

právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných

kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS

264/05, ZNaU 100/2005).

33. V danom prípade nič nenasvedčuje tomu, že by sa krajský súd svojvôle

pri výklade použitých právnych noriem dopustil, resp. že by výklad použitých právnych

noriem krajským súdom bol ústavne neudržateľný.

34. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich

dôvodov a námietok. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru) totiž nepatrí

právo sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, ,

, ).

35. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

36. Ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho

základného práva podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu,

ústavný súd odmietol podľa pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí, keďže vo vzťahu k nemu neuviedla žiadnu ústavne

relevantnú námietku.

37. Ústavný súd v konaní podľa nemá ex offo prieskumnú

právomoc, t. j. nemá oprávnenie bez námietky sťažovateľky en bloc preskúmavať napádané

rozhodnutie a iniciatívne vyhľadávať prípadné ústavne neudržateľné pochybenia. Inými

slovami, tvrdenie sťažovateľky bez jeho konkretizácie v interakcii s napádaným

rozhodnutím, opatrením, prípadne iným zásahom nepostačuje na meritórne konštatovanie

o porušení sťažovateľkou označených práv a slobôd ().

III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods.

1 a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

38. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol podľa

(bod 7).

39. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka v ústavnej

sťažnosti uviedla len to, že podaním dovolania splnila podmienku ustanovenú § 53 ods. 1

zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(účinného do 28. februára 2019), a teda ústavný súd je oprávnený vo veci konať (bod 9).

Námietku porušenia označených práv najvyšším súdom bližšie nekonkretizovala.

40. Ako bolo uvedené, ústavný súd v konaní podľa nemá

oprávnenie bez námietky sťažovateľky en bloc preskúmavať napádané rozhodnutie a

iniciatívne vyhľadávať prípadné ústavne neudržateľné pochybenia.

41. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol

podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu