Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 146/2020
PDF · 494.57 KB
No categories available
I. ÚS 146/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyne spravodajkyne) a zo sudcov Rastislava
Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky obchodnej
spoločnosti chodoslovenská distribučná, a. s., Mlynská 31, Košice, IČO 36 599 361,
zastúpenej advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s. r. o.,
Dunajská 32, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Miloš Kvasňovský, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 105/2016 z 23. februára 2017
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 53/2018 z 27. marca
2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s.,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s.,
Mlynská 31, Košice, IČO 36 599 361 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 105/2016 z 23. februára 2017 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Cdo 53/2018 z 27. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že žalobou podanou
Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 28. júla 2014 sa (ďalej aj
„žalobca v 1. rade“) a (ďalej aj „žalobkyňa v 2. rade“ alebo spolu aj „žalobcovia“)
domáhali proti sťažovateľke (žalovanej) vydania rozsudku, ktorým by okresný súd určil, že
výpoveď z 25. apríla, ktorou sťažovateľka podľa § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho
zákonníka vypovedala žalobcom nájom bytu, je neplatná. Žalobcovia v žalobe uviedli, že
medzi žalobcom v 1. rade a právnou predchodkyňou sťažovateľky –
, bola 22. decembra 2000 uzatvorená nájomná zmluva
na dobu neurčitú, predmetom ktorej bol prenájom bytu (ďalej len „nájomná zmluva“).
Od roku 2005 užíva byt aj žalobkyňa v 2. rade ako manželka žalobcu v 1. rade.
Sťažovateľka výpoveď z nájmu bytu odôvodnila tým, že nutne potrebuje realizovať svoju
podnikateľskú činnosť v celej budove vrátane priestorov, ktoré sú predmetom nájmu
v zmysle nájomnej zmluvy, čo je podľa názoru žalobcov v rozpore s výpovedným dôvodom
podľa § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje, že prenajímateľ
môže vypovedať nájom bytu, ak prenajímateľ potrebuje byt pre seba, manžela, pre svoje
deti, vnukov, zaťa alebo nevestu, svojich rodičov alebo súrodencov.
3. Sťažovateľka sa v predmetnom konaní bránila tým, že:
- priestory, ktoré sťažovatelia užívajú, sa nachádzajú v administratívnej budove, a nie
sú bytom v zmysle § 2 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o vlastníctve bytov“), ktorý ustanovuje, že bytom sa na účely tohto zákona rozumie
miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené
na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky;
- pre neexistenciu takéhoto rozhodnutia stavebného úradu, resp. pre neexistenciu
bytu, je nájomná zmluva absolútne neplatná;
- žalobkyňa v 2. rade nie je aktívne legitimovaná na podanie žaloby.
4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 36 C 153/2014 z 24. novembra 2015 rozhodol, že
výpoveď z 25. apríla 2014, ktorou sťažovateľka vypovedala žalobcom nájom bytu, je
neplatná. Okresný súd v rámci vykonaného dokazovania, vychádzajúc z výpovede žalobcu
v 1. rade na pojednávaní konanom 24. februára 2015, ktorý uviedol, že predmetný byt
pôvodne patriaci Mestskému stavebnému podniku v Košiciach mal charakter služobného
bytu a že od roku 1972 v ňom bývali rodičia žalobcu v 1. rade, ktorí pre tento podnik
pracovali; z rozsudku Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 11 C 940/1991 z 26. novembra
1991, v ktorom uviedol, že Miestny úrad mestskej časti Košice-Juh svojím podaním
z 25. septembra 1991 konštatoval, že predmetný byt má charakter bytu podnikového,
služobného; ako aj z ďalších dôkazov zistil, že nehnuteľnosť užívaná žalobcami na základe
nájomnej zmluvy je bytom. Daný fakt akceptovala aj právna predchodkyňa sťažovateľky.
Skutočnosť, že v katastri nehnuteľnosti je nehnuteľnosť, kde sa tento byt nachádza,
evidovaná ako budova – druh stavby „iná budova“, a nie ako „bytový dom“, nemá podľa
názoru okresného súdu po právnej stránke žiadny vplyv na zistený charakter časti
nehnuteľnosti ako bytu. Katastrálny úrad nerozhoduje o charaktere nehnuteľnosti a v zásade
plní iba evidenčnú funkciu, prípadne iné zákonné funkcie.
4.1 Podľa názoru okresného súdu nájomná zmluva obsahuje všetky podstatné
náležitosti a bola uzavretá platne. Z obsahu § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka
vyplýva, že prenajímateľ by mohol dať nájomcovi výpoveď iba v prípade, že by byt
potreboval pre seba, manžela, pre svoje deti, vnukov, zaťa alebo nevestu, svojich rodičov
alebo súrodencov. Uvedené zákonné ustanovenie ani iné zákonné ustanovenia nedávajú
sťažovateľke oprávnenie vypovedať nájomnú zmluvu na účel realizácie svojej
podnikateľskej činnosti. Výpoveď nájmu bytu je v rozpore s § 685 ods. 1 poslednou vetou
Občianskeho zákonníka a § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, preto je podľa § 39
Občianskeho zákonníka neplatná.
4.2 Okresný súd zároveň konštatoval, že žalobcovia ako manželia sú podľa § 704
ods. 1 Občianskeho zákonníka spoločnými nájomcami bytu patriaceho sťažovateľke.
Nájomný vzťah vznikol medzi pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti ako prenajímateľom
a žalobcom v 1. rade ako nájomcom na základe nájomnej zmluvy. Neskôr sa
prenajímateľom v danom právnom vzťahu nadobudnutím vlastníctva k príslušnej
nehnuteľnosti stala sťažovateľka, a to podľa § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
5. Na základe odvolania sťažovateľky, v ktorom opakovaním argumentov uvedených
v bode 3 tohto uznesenia namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd
konštatoval, že pokiaľ bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tu istú otázku
posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (R 3/2013). Keď Mestský súd
v Košiciach rozsudkom sp. zn. 11 C 940/1991 z 26. novembra 1991 zrušil právo rodičov
žalobcu v 1. rade užívať dvojizbový podnikový byt (v ktorom žalobcovia dosiaľ bývajú),
definoval charakter súboru miestností slúžiacich na bývanie ako byt. V predmetnom konaní
sťažovateľka nepreukázala opak a v tomto smere je jej odvolacia námietka týkajúca sa
neexistencie bytu v zmysle § 2 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov právne irelevantná a ničím
nepreukázaná. Bez právneho významu sú aj ďalšie odvolacie námietky sťažovateľky
týkajúce sa absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy, keďže sťažovateľka (právnická osoba)
nemôže uplatniť výpovedný dôvod v zmysle § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka,
ako aj nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne v 2. rade, a to s odkazom na 704 ods. 1
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa niektorý z manželov stal nájomcom bytu
pred uzavretím manželstva, vznikne obom manželom spoločný nájom bytu uzavretím
manželstva.
6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie podľa § 421 ods. 1
písm. a) a c) Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016, ďalej aj „CSP“),
v ktorom uviedla, že v danom spore súdy nižších inštancií opomenuli zohľadniť rozhodnutie
Obvodného národného výboru Košice-Juh (odbor výstavby) sp. zn. 838/284/72 z 22. marca
1972, ktoré povolilo uviesť budovu označenú ako „Prevádzková a administratívna budova
MSP“ do trvalého užívania, a v ktorom nie je žiadna zmienka o účelovom určení sporného
priestoru v danej nehnuteľnosti na bývanie. Sťažovateľka opätovne vyslovila presvedčenie,
že keďže predmetom nájmu nebol byt, ako ho definuje § 2 ods. 1 zákona o vlastníctve
bytov, v konaní nešlo o neplatnosť výpovede nájmu bytu podľa § 711 ods. 6 Občianskeho
zákonníka, ale o určenie, že došlo k zániku nájmu podľa § 677 Občianskeho zákonníka, teda
všeobecnej úpravy skončenia nájmu, čo súdy nižších inštancií neposúdili správne.
7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol podľa
§ 447 písm. f) CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že
sťažovateľka síce formálne uviedla, že prípustnosť dovolania uplatňuje podľa § 421 ods. 1
písm. a) a c) CSP, avšak v dovolaní neoznačila konkrétnu právnu otázku, ktorú odvolací súd
riešil nesprávne. Podľa názoru najvyššieho súdu si sťažovateľka dostatočne neuvedomuje
rozdiel medzi neexistenciou rozhodnutia stavebného úradu ako predpokladu toho, aby určité
miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov (resp. civilnoprávnych
vzťahov, pozn.) ako byt, a situáciou, kedy deklarovaný charakter bytu z nejakého dôvodu
(napr. skartácia, strata rozhodnutia stavebného úradu a pod.) nie je možné preukázať.
Námietka sťažovateľky, že došlo k zániku nájmu v zmysle § 677 Občianskeho zákonníka, je
právne bezvýznamná. Zo súdneho spisu totiž jasne vyplýva, že predmetom konania bola
neplatnosť výpovede z nájmu bytu podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, a nie
určenie, že došlo k zániku nájmu v zmysle § 677 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie
odvolacieho súdu na riešení tejto otázky nespočívalo, t. j. neviedlo k záverom vyjadreným
v rozhodnutí odvolacieho súdu.
8. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej
sťažnosti uvádza, že vzhľadom na ústavne nekonformnú interpretáciu § 118 ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov v spojení s § 43b ods. 4, § 76
ods. 1, § 82 a § 85 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“),
§ 685 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 137 písm. c) CSP, resp. § 80 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku účinného v čase podania žaloby (ďalej aj „OSP“) považuje napadnutý
rozsudok krajského súdu za jednostranný, arbitrárny a zjavne neodôvodnený v takom
rozsahu, že ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie. Podľa názoru sťažovateľky posudzovanie, či určité
miestnosti vôbec môžu slúžiť na trvalé bývanie, patrí stavebnému úradu. Kolaudačné
rozhodnutie na priestory, ktoré sú predmetom užívania zo strany žalobcov na trvalé bývanie,
nebolo vydané. Otázka právneho posúdenia charakteru prenajímaných priestorov
vychádzala v čase rozhodovania Mestského súdu v Košiciach z absolútne iného právneho
stavu než otázka právneho posúdenia v čase rozhodovania okresného súdu a krajského súdu,
preto ani nemohla predstavovať právoplatne vyriešenú prejudiciálnu otázku vo vzťahu
k predmetu sporu v napadnutom konaní. Dôkazné bremeno kladené krajským súdom
na sťažovateľku je zjavne neprimerané. Okresný súd a krajský súd na zistený skutkový stav
nesprávne aplikovali legálnu definíciu pojmu „byt“ v zmysle § 2 ods. 1 zákona o vlastníctve
bytov, pričom práve výklad tohto pojmu bol kľúčový pre posúdenie charakteru žalobcami
užívaných priestorov, platnosti nájomnej zmluvy, existencie naliehavého právneho záujmu,
ako aj rozhodnutie vo veci samej.
9. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka v ústavnej
sťažnosti uviedla len to, že podaním dovolania splnila podmienku ustanovenú § 53 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (účinného do 28. februára 2019), a teda ústavný súd je oprávnený vo veci konať.
10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov
konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS
19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu
rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
17. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS
82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením
zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného
znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická
súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne
záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa
musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť
na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo
nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto
znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods.
1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu
18. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým
rozhodol, že výpoveď z 25. apríla 2014, ktorou sťažovateľka vypovedala žalobcom nájom
bytu, je neplatná (body 4, 4.1, 4.2 a 5).
19. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie
ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona
o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia
najvyššieho súdu (27. mája 2019) sťažovateľke zachovaná.
20. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS
71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
21. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
22. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej
obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax
a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces (IV.
ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
23. súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je
potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako
aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd
neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo
strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to
explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.
49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
24. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za jednostranný,
arbitrárny a zjavne neodôvodnený vzhľadom na ústavne nekonformnú interpretáciu § 118
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov v spojení s § 43b ods.
4, § 76 ods. 1, § 82 a § 85 ods. 1 stavebného zákona, § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka,
§ 137 písm. c) CSP, resp. § 80 písm. c) OSP účinného v čase podania žaloby. Podľa názoru
sťažovateľky otázka právneho posúdenia charakteru prenajímaných priestorov vychádzala
v čase rozhodovania Mestského súdu v Košiciach z absolútne iného právneho stavu než
otázka právneho posúdenia v čase rozhodovania okresného súdu a krajského súdu, preto ani
nemohla predstavovať právoplatne vyriešenú prejudiciálnu otázku vo vzťahu k predmetu
sporu v napadnutom konaní. Okresný súd a krajský súd na zistený skutkový stav nesprávne
aplikovali legálnu definíciu pojmu „byt“ v zmysle § 2 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov,
pričom práve výklad tohto pojmu bol kľúčový pre posúdenie charakteru žalobcami
užívaných priestorov, platnosti nájomnej zmluvy, existencie naliehavého právneho záujmu,
ako aj rozhodnutie vo veci samej (bod 8).
25. Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich
na prvoinštančné konanie, pričom tieto závery krajského súdu nemožno považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (Občianskeho zákonníka,
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016, Civilného sporového poriadku),
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa
ústavný súd taktiež presvedčil, že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľky
zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu.
26. Ústavný súd konštatuje, že predmet konania pred všeobecnými súdmi je
vo všeobecnosti vymedzený petitom návrhu na začatie konania (žaloby) a základ
uplatneného nároku je určený skutkovými okolnosťami, ktorými je petit zdôvodnený. Niet
žiadnych pochýb o tom, že v danom prípade bolo predmetom konania pred všeobecnými
súdmi rozhodovanie o určenie neplatnosti výpovede z 25. apríla 2014, ktorou sťažovateľka
podľa § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka vypovedala žalobcom nájom bytu.
Tvrdenie sťažovateľky, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie
o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy, resp. rozhodovanie o určenie neplatnosti výpovede
podľa § 677 Občianskeho zákonníka, teda všeobecnej úpravy skončenia nájmu, sa
nezakladá na pravde.
27. Podľa § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka prenajímateľ môže
vypovedať nájom bytu, ak prenajímateľ potrebuje byt pre seba, manžela, pre svoje deti,
vnukov, zaťa alebo nevestu, svojich rodičov alebo súrodencov.
28. Podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka neplatnosť výpovede môže nájomca
uplatniť na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú
až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa zamietne návrh na určenie
neplatnosti výpovede nájmu bytu.
29. V tejto súvislosti súdna prax dospela k názoru, že určovacou žalobou nie sú
žaloby na určenie právnej skutočnosti, pri ktorých naliehavý právny záujem vyplýva
z právneho predpisu (z § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka) a netreba ho osobitne
preukazovať podľa § 80 písm. c) OSP [účinného do 30. júna 2016 – teraz § 137 písm. c)
CSP, pozn.] (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 137/2003 z 30. apríla 2004).
Výpovedný dôvod podľa § 711 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka môže uplatniť len
prenajímateľ – fyzická osoba s tým, že vo výpovedi je potrebné uviesť, v prospech ktorej
fyzickej osoby potrebuje prenajímateľ byt na bývanie a uspokojovanie vlastných bytových
potrieb. Prenajímateľ – právnická osoba nemôže uplatniť výpovedný dôvod podľa § 711
ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka; neprichádza u neho do úvahy potreba bytu na účely
bývania osôb, ktoré by boli vo vzťahu k nemu osobami blízkymi (R 70/2004).
30. Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp.
senátov) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu
samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa
odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby
svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu
materiálneho právneho štátu (III. ÚS 289/2017, ZNaU 43/2017), ako aj princípu právnej
istoty a princípu predvídateľnosti rozhodnutia (čl. 2 CSP).
31. Neobstojí preto ani námietka sťažovateľky, že v danom prípade otázka právneho
posúdenia charakteru prenajímaných priestorov nemohla vychádzať z rozsudku Mestského
súdu v Košiciach sp. zn. 11 C 940/1991 z 26. novembra 1991.
32. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v
právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných
kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS
264/05, ZNaU 100/2005).
33. V danom prípade nič nenasvedčuje tomu, že by sa krajský súd svojvôle
pri výklade použitých právnych noriem dopustil, resp. že by výklad použitých právnych
noriem krajským súdom bol ústavne neudržateľný.
34. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich
dôvodov a námietok. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí
právo sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08).
35. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
36. Ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu,
ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí, keďže vo vzťahu k nemu neuviedla žiadnu ústavne
relevantnú námietku.
37. Ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemá ex offo prieskumnú
právomoc, t. j. nemá oprávnenie bez námietky sťažovateľky en bloc preskúmavať napádané
rozhodnutie a iniciatívne vyhľadávať prípadné ústavne neudržateľné pochybenia. Inými
slovami, tvrdenie sťažovateľky bez jeho konkretizácie v interakcii s napádaným
rozhodnutím, opatrením, prípadne iným zásahom nepostačuje na meritórne konštatovanie
o porušení sťažovateľkou označených práv a slobôd (I. ÚS 245/2018).
III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods.
1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
38. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol podľa
§ 447 písm. f) CSP (bod 7).
39. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka v ústavnej
sťažnosti uviedla len to, že podaním dovolania splnila podmienku ustanovenú § 53 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(účinného do 28. februára 2019), a teda ústavný súd je oprávnený vo veci konať (bod 9).
Námietku porušenia označených práv najvyšším súdom bližšie nekonkretizovala.
40. Ako bolo uvedené, ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemá
oprávnenie bez námietky sťažovateľky en bloc preskúmavať napádané rozhodnutie a
iniciatívne vyhľadávať prípadné ústavne neudržateľné pochybenia.
41. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu