Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 146/2020
PDF · 351.93 KB
No categories available
III. ÚS 146/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku, zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti PATRIOT GROUP, s. r. o., Legionárska 7158/5, Trenčín, IČO 45 407 657,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou KONCOVÁ & PARTNERS, s. r. o., Legionárska
7158/5, Trenčín, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Barbora Koncová,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 62 Ek 290/2017 z 10. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti PATRIOT GROUP, s. r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti PATRIOT GROUP, s. r. o., Legionárska
7158/5, Trenčín, IČO 45 407 657 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 62 Ek
290/2017 z 10. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako oprávnená
v exekučnom konaní sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným okresnému súdu
domáhala proti povinným v 1. a v 2. rade vymoženia pohľadávky priznanej právoplatným
a vykonateľným rozhodcovským rozsudkom sp. zn. R 98/2017 z 30. augusta 2017 (ďalej len
„exekučný titul“). Okresný súd na návrh povinnej v 2. rade uznesením sp. zn. 62 Ek
290/2017 z 13. februára 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom exekúciu proti nej
zastavil v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“). O sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka rozhodol
sudca okresného súdu napadnutým uznesením, ktorým jej sťažnosť zamietol.
3. Sťažovateľka v odôvodnení ústavnej sťažnosti uviedla, že okresný súd „ako
skutočnosť, ktorá bráni vymáhateľnosti exekučného titulu vyhodnotil údajnú nulitu
právneho aktu, ktorým bolo dojednanie rozhodcovskej doložky vo vzťahu k povinnej 2“.
Okresný súd podľa sťažovateľky „týmto prekročil svoju právomoc, keď rozhodol
o otázkach, ktoré boli predmetom rozhodcovského konania, a ako také ani nepodliehajú
skúmaniu súdu v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Takýmto konaním by
exekučný súd mohol založiť nebezpečný precedens podľa ktorého, by exekučný súd
preskúmaval všetky hmotnoprávne otázky konania vedenom v rámci rozhodcovského
konania ako aj otázky riešené v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím by
v podstate mohol rozhodovať o každom návrhu na zastavenie exekúcie, aj keď
o hmotnoprávnej otázke už bolo rozhodnuté v rámci rozhodcovského konania, alebo
o procesnej otázke v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím de facto
rozhoduje o veci už prv rozhodnutej (res iudicata).“.
4. Sťažovateľka tiež poukázala na to, že okresný súd sa v jej veci „značne odchýlil od
ustálenej rozhodovacej praxe viď. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica spis. zn.
30Ek/50/2017, kde v bode 17 Odôvodnenia poukazuje na skutočnosť, že oprávnenie
exekučného súdu preskúmavať Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul nespočíva
v oprávnení preskúmavať ho vecne“. Sťažovateľka je toho názoru, že právoplatný
a vykonateľný rozhodcovský rozsudok je možné zmeniť/zrušiť len v rámci konania
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a to z dôvodov taxatívne vymenovaných v § 40 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
rozhodcovskom konaní“).
5. Podľa sťažovateľky «porušovateľ sa stavia do pozície tzv. „ochrancu slabšej
strany konania“ v tomto prípade spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že povinný 2/
nevystupuje v pozícii spotrebiteľa. Procesná pozícia povinného 2/ vyplýva z ručiteľského
záväzku, ktorý ako konateľ povinného 1/ uzatvorila so sťažovateľom... Povinný 2/ pritom
konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti resp. inej podnikateľskej činnosti, keďže
obchodnoprávny vzťah, v ktorom vystupuje v pozícii dlžníka vznikol jedine z dôvodu, že
povinný 1/ si objednal určitý tovar, vykonanie činnosti alebo služby za účelom ďalšieho
predaja, preto ani povinný 2/ ako konateľ a spoločník nemôže byť v pozícii spotrebiteľa.
Preto ani porušovateľ nemal právomoc skúmať (ktorú by mal jedine v prípade, že by išlo
o spotrebiteľský spor) platnosť dojednanej rozhodcovskej doložky/zmluvy, ktorej neplatnosť
vo vzťahu k povinnému 2/ mala byť namietaná v rámci rozhodcovského konania.». V tejto
súvislosti sťažovateľka poukázala na „Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V
87/2007“, podľa ktorého „Skutočnosť, že zmluva, ktorej obsahom je aj ručiteľský záväzok,
obsahuje iba jeden podpis za situácie, že záväzok obchodnej spoločnosti zabezpečuje
ručením jej spoločník, ktorý je zároveň konateľom spoločnosti, nespôsobuje bez ďalšieho jej
neplatnosť. Ak jedna osoba koná v procese vzniku zmluvy za alebo v mene jej viacerých
účastníkov, neznamená to, že na zmluve musí byť jej podpis osobitne za každého z nich.“.
6. Sťažovateľka ďalej konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé,
že okresný súd prekročil svoju právomoc, keď vecne/meritórne skúmal rozhodcovský
rozsudok a jednotlivé dôkazy („Dohodu o zaplatení dlhu v splátkach č. 00242017“), pritom
jeho oprávnenie ako exekučného súdu nespočíva v takomto prieskume. Podľa sťažovateľky
«Aj v prípade, keby rozhodcovský súd nesprávne zistil skutkový stav, alebo nesprávne
právne vec posúdil, exekučný súd nemôže v tomto rozsahu vec preskúmať. V opačnom
prípade si exekučný súd prisvojuje postavenie odvolacieho súdu, čím sa fakticky rozširuje
pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci „nachádzacieho“ konania
preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.
Exekučný súd pritom nie je súčasťou sústavy súdov v časti tohto nachádzacieho, konania
ale je súdom konajúcim v inom štádiu konania a to v štádiu vykonávacieho. Účelom
vykonávacieho konania je vymoženie judikovanej pohľadávky, nie posudzovanie
skutočností, ktoré predchádzali vydaniu exekučného titulu.».
7. Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že okresný súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia argumentuje „už prejudikovaným právnym názorom, pričom
odkazuje na jednotnú aplikačnú prax odvodenú od judikátu NS SR publikovaného v zbierke
súdnych rozhodnutí NS pod. č. 46/2012. Jedná sa o Uznesenie NS SR z 13.11.2011 spis. zn.
3 Cdo 146/2011“. Podľa sťažovateľky „toto rozhodnutie NS SR je v čase keď porušovateľ
rozhodoval o jeho návrhu na vykonanie exekúcie irelevantné nakoľko toto rozhodnutie bolo
judikované v čase účinnosti pôvodného znenia zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len exekučný poriadok), teda pred novelou prijatou
zákonom 2/2017 Z. z. Okrem toho vec prejednávaná vo vyššie uvedenom konaní bola
spotrebiteľskou vecou. Porušovateľ vôbec neprihliadal na novšiu judikatúru, najmä
Uznesenie NS SR spis. zn. 6E Cdo 7/2013, ani Nález ÚS spis. zn. II.US 300/2018 ktoré
prieskum exekučného titulu aj vo vzťahu ku právomoci rozhodcovského orgánu, ktorý vydal
exekučný titul vylučujú.“. Sťažovateľka konštatuje, že okresný súd nerešpektovaním novšej
judikatúry porušil čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ako aj zásadu prior tempore,
potior iure vyjadrenú aj v aktuálnej judikatúre, v „uznesení NS SR z 19.03.2018 spis. zn.
3 Cdo 198/2017“, z ktorého vyplýva „zákaz retrospektívneho uplatňovania staršej
judikatúry pred novšou“.
8. Sťažovateľka v závere konštatuje, že okresný súd porušil jej základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu, keď prekročil svoju právomoc a rozhodol o veci, ktorá nie
je v jeho kompetencii, a súčasne svojím rozhodnutím závažným spôsobom porušil princíp
právnej istoty. Podľa slov sťažovateľky „V prípade, že by takýto postup súdu mal mať oporu
v zákone, malo by to ďalekosiahle následky vo sfére subjektov súkromného práva
vstupujúcich do zmluvných vzťahov, v rámci ktorých by si dohodli rozhodcovskú
zmluvu/doložku. Žiadny z týchto subjektov by nikdy nemal absolútnu právnu istotu v tom, že
v prípade naplnenia zákonných podmienok by Rozhodcovské rozhodnutie bolo reálne
vykonateľné, teda, že by sa stalo spôsobilým exekučným titulom. Akceptáciou výkladu
porušovateľa by sa de facto obmedzilo uplatňovanie rozhodcovských zmlúv v rámci
súkromnoprávnych vzťahov, prevažne obchodného charakteru, nakoľko nikto nemá záujem
na Rozhodcovskom rozsudku; ktorý však v konečnom dôsledku nebude vykonateľný.“.
9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo spoločnosti PATRIOT GROUP, s.r.o., IČO: 45407657;
Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín na súdnu a inú ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezákonným Uznesením
Okresného súdu v Banskej Bystrici, spis. zn. 62Ek/290/2017 zo dňa 10.05.2019 porušené
bolo.
2. Okresnému súdu Banská Bystrica sa prikazuje, aby Uznesenie spis. zn.
62Ek/290/2017 zo dňa 10.05.2019 zrušil a vo veci ďalej konal.
3. Spoločnosti PATRIOT GROUP, s.r.o, IČO: 45407657, Legionárska 7158/5, 911
01 Trenčín priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo výške 500,00 Eur (slovom päťsto
eur), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný... vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia (nálezu).
4. Spoločnosti PATRIOT GROUP, s.r.o., IČO: 45407657, Legionárska 7158/5,
911 01 Trenčín priznáva náhradu trov konania a právneho zastúpenia v sume vo výške
314,33 Eur vrátane DPH...“
10. Vec napadla ústavnému súdu 9. júla 2019 a v súlade s pravidlami rozdeľovania
vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom spravodajcom
pridelené, vec sťažovateľky spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť
prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní ďalších
sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec
sťažovateľky prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II
bodov 3 a 5 rozvrhu práce je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu
v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.
II.
Relevantná právna úprava
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
14. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
15. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
16. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
19. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 62 Ek
290/2017 z 10. mája 2019, ktorým sudca okresného súdu zamietol sťažnosť sťažovateľky
proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o zastavení exekúcie.
21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
22. Podstatou sťažnostnej argumentácie je tvrdenie sťažovateľky, že exekučný súd
v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v nespotrebiteľskej
veci, nemôže preskúmavať v exekučnom konaní právomoc rozhodcovského súdu, teda ani
skúmať existenciu, resp. platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky). Podľa sťažovateľky
okresný súd, konajúc ako exekučný súd, tým, že meritórne preskúmal rozhodcovský
rozsudok, prekročil svoju právomoc a súčasne porušil princíp právnej istoty, čo malo
za následok porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
23. Okresný súd v uznesení z 13. februára 2019 vydanom vyšším súdnym úradníkom
uviedol, že preskúmaním dohody, ktorej súčasťou bola aj rozhodcovská doložka, dospel
k záveru, že „písomná forma o uzatvorení rozhodcovskej doložky medzi povinnou 2./ ako
fyzickou osobou konajúcou vo svojom mene, nie v mene právnickej osoby, nie je
preukázaná“. Okresný súd na základe zistenia, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul vydal rozhodca, ktorý nemal právomoc ho vydať, konštatoval neprípustnosť takto
vedenej exekúcie a v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekúciu vedenú
na podklade takéhoto exekučného titulu proti povinnej v 2. rade zastavil.
24. Okresný súd v napadnutom uznesení dospel k záveru o nedôvodnosti sťažnosti
sťažovateľky, keď sa stotožnil s odôvodnením uznesenia vyššieho súdneho úradníka
z 13. februára 2019 a nad rámec jeho dôvodov k sťažnosti sťažovateľky najmä uviedol:
«Po preskúmaní súdneho spisu sudca zistil, že oprávnený žiadal vykonať exekúciu na
podklade rozhodcovského rozsudku vydaného ad hoc rozhodcom v nespotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní. V rozhodcovskom rozsudku boli povinní 1/, 2/ zaviazaní plniť v ňom
uložené povinnosti oprávnenému spoločne a nerozdielne. Z predloženého rozhodcovského
rozsudku sudca ďalej zistil, že rozhodcovský súd svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť
vyvodil z rozhodcovskej zmluvy medzi oprávneným a povinnými 1/, 2/, ktorá mala vzniknúť
v zmysle § 4 ods. 1 ZoRK t.j. formou osobitnej dohody, a to podpísaním Dohody o zaplatení
dlhu v splátkach č. 00242017 (ďalej len „dohoda“) zo dňa 7.3.2017 zmluvnými stranami,
v ktorej bola obsiahnutá rozhodcovská doložka v čl. III. Sudca sa preto zaoberal skúmaním
oprávneným tvrdeného spôsobu vzniku rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, t.j. písomnou
formou uzatvorenej rozhodcovskej doložky v zmysle § 4 ods. 1 ZoRK medzi oprávneným
a povinnou 2/.
Sudca z vyššie uvedenej Dohody o zaplatení dlhu v splátkach č. 00242017 zo dňa
7.3.2017 zistil, že táto je uzatvorená medzi veriteľom
, so sídlom (ďalej len „veriteľ“), zastúpeným
oprávneným ako splnomocnencom veriteľa a povinným 1/ ako dlžníkom, konajúcim
štatutárnym orgánom. Takto sú zmluvné strany označené v záhlaví zmluvy. Veriteľ je
označený obchodným menom, sídlom, IČO, zastúpený je splnomocnencom (oprávneným)
označeným obchodným menom, sídlom, IČO. Povinný 1/ je označený obchodným menom,
sídlom, IČO a zastúpený je konateľom označeným menom, priezviskom a bydliskom,
pod čím je uvedené „dlžník“. Z takto označených strán dohody súd nezistil, že by ako strana
dohody bola označená aj povinná 2/. Obsahom dohody sú ďalej štyri články dohody, miesto
a dátum jej uzatvorenia (V Leopoldove dňa 7.3.2017) a podpisy zmluvy. Z obsahu zmluvy
súd zistil, že čl. II. bod 2.4. znie: „Veriteľ a konateľ dlžníka sa týmto v zmysle § 533 a nasl.
Občianskeho zákonníka dohodli, že tento splní za dlžníka jeho záväzok vyplývajúci z tejto
dohody č. 00242017.“ Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, táto je obsiahnutá v čl. III.
Dohody v znení: „Zmluvné strany a všetci účastníci tejto dohody, vrátane splnomocneného
zástupcu veriteľa a konateľa dlžníka sa dohodli, že okrem tých sporov, pri ktorých to zákon
č. 244/2002 Z. z... výslovne vylučuje, budú riešiť vzájomné spory, ktoré medzi nimi vznikli
alebo vzniknú v súvislosti s touto zmluvou alebo v súvislosti s inými právnymi vzťahmi
uzatvorenými medzi jej účastníkmi, či deliktuálnymi a kvázideliktuálnymi obligačnými
vzťahmi v rozhodcovskom konaní podľa ustanovení ZoRK a hmotného práva Slovenskej
republiky pred rozhodcom , so sídlom
, Slovenská republika, alebo pred iným rozhodcom, či rozhodcovským súdom
na území členského štátu Európskej únie určeným , so sídlom
, postupom upraveným v § 8 ods. 1 ZoRK (dojednaný
spôsob určenia rozhodcu). Konanie bude písomné podľa slovenského právneho poriadku,
podľa Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu ARBITRÁŽ (v prípade rozhodovania
rozhodcovským súdom), alebo Rokovacích pravidiel (v prípade rozhodovania rozhodcom)
uverejnených na internetovej stránke www.arbitraz.sk a v obchodno-právnych sporoch
podľa zásad spravodlivosti (§ 31 ods. 4 ZoRK). V prípadoch upravených ustanovením § 22a
ZoRK sa podanie návrhu nedoručuje protistrane.. Uvedená rozhodcovská doložka sa
vzťahuje aj na právny vzťah splnomocneného zástupcu veriteľa spol. PATRIOT GROUP,
s.r.o. a dlžníka, resp. pristupujúceho dlžníka, čo predmetné subjekty potvrdzujú svojim
podpisom na tejto dohode. Zmluvné strany a všetci účastníci tejto dohody sa podrobia
rozhodnutiu tohto súdu, pričom jeho rozhodnutie bude pre zmluvné strany a účastníkov tejto
dohody záväzné.“ Pokiaľ ide o podpisy, na dohode o zaplatení dlhu v splátkach sa
nachádza jeden nečitateľný podpis dlžníka, pod ktorým je rukou napísané „v.z. konateľkou
a konateľka “, jeden nečitateľný podpis veriteľa, za ktorého konal
splnomocnenec a jeden nečitateľný podpis splnomocnenca zhodný s podpisom veriteľa.
Tvrdenie oprávneného, že účastníkom dohody má byť aj konateľ dlžníka, t.j. povinná 2/, tak
nevyplývalo ani z obsahu zmluvy, ani z jej názvu, záhlavia, či podpisov. Zo spoločných
a záverečných ustanovení, ktoré sú obsiahnuté v čl. IV. Dohody súd zistil, že dohoda je
kumulatívnou nováciou, že ňou nevzniká nový záväzok a pôvodné lehoty splatnosti
zostávajú zachované a že nadobúda platnosť a účinnosť okamihom podpísania dlžníkom
a splnomocnencom veriteľa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, takto uzatvorenú dohodu, súd nepovažoval
za uzatvorenú povinnou 2/, ako to tvrdil oprávnený. Súd nemohol prisvedčiť tvrdeniam
oprávneného, ktorý k podpisovej časti dohody tvrdil, že z uvedenia slov „dlžník - v
zastúpení konateľkou a konateľka“ je nepochybné, že účastníkom dohody je aj konateľka
dlžníka, ako fyzická osoba a ďalšia zmluvná strana, t.j. povinná 2/. Z obsahu zmluvy ako
celku, súd rovnako konštatuje, že povinná 2/ predmetnú dohodu podpísala iba ako
štatutárny zástupca - konateľka povinného 1/. Ako fyzická osoba nebola jej účastníkom, ani
ju ako fyzická osoba konajúca vo svojom mene a na vlastný účet neuzatvorila, nepodpísala.
Uvedený záver vyplýva z označenia zmluvných strán, (kde označenie povinnej 2/ úplne
absentuje), z obsahu zmluvy (kde jedna veta zakomponovaná v závere rozhodcovskej
doložky sama o sebe nerobí z dvojstranného právneho úkonu viacstranný), ako aj z podpisu
dohody, ktorý je prinajmenšom pochybný. Na uvedenom závere nič nemení ani to, že pod
podpisom dlžníka - povinného 1/, je rukou dopísaný dovetok, cit.: „vz. konateľkou a
konateľka “, ktorý bez ďalšieho nemôže založiť postavenie povinnej 2/ ako
zmluvnej strany a už vôbec nemôže byť prejavom jej vôle uzatvoriť dohodu za situácie, keď
sama povinná 2/ tvrdí, že v čase keď predmetnú dohodu podpisovala za povinného 1/. tak
tam uvedený dovetok napísaný vôbec nebol. Teda, za skutkového stavu, že nie je zrejmé, kto
rukou dopísal ani kedy, uvedený dovetok pod podpis dlžníka, nemožno toto považovať za
konanie v súlade s poctivým obchodným stykom, ani za prejav slobodnej a vážnej vôle
povinnej 2/ s uzavretím rozhodcovskej doložky (ani s pristúpením k záväzku, či s
ručiteľským vyhlásením, ktoré oprávnený prvýkrát tvrdil v podanej sťažnosti). Danosť vôle
je pritom elementárnym predpokladom vzniku právneho úkonu, lebo vôľa je vôbec jeho
najzákladnejším konštitutívnym prvkom. Ak by konateľ dlžníka bol účastníkom dohody aj
ako fyzická osoba, t.j. tretia strana zmluvy, bol by ako strana dohody označený aj v záhlaví
zmluvy, čo v danom prípade tak nebolo.
V nadväznosti na uvedený záver, súd k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1
Obdo V 87/2007, na ktoré poukazoval oprávnený uvádza, že vyššie uvedené právne závery
exekučného súdu, sú zhodné so závermi judikovanými najvyšším súdom. Najvyšší súd
v predmetnom rozhodnutí dospel k svojmu záveru po preskúmaní zmluvy, v ktorej bolo
postavenie žalobcu ako veriteľa vyjadrené aj v úvodnej časti zmluvy, postavenie žalovaného
ako dlžníka bolo vyjadrené aj v úvodnej časti zmluvy a aj postavenie konateľa žalovaného
ako ručiteľa bolo vyjadrené aj v úvodnej časti zmluvy. Za týchto okolností, keď z úvodnej
časti zmluvy bolo zrejmé, kto je veriteľom, kto je dlžníkom a kto je ručiteľom, Najvyšší súd
SR konštatoval, že odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď za jediný
dôvod neplatnosti zmluvy považoval chýbajúci podpis dlžníka, ktorý bol podpísaný iba
nečitateľným podpisom bez toho, že by bol označený ako dlžník okrem podpisu aj uvedením
obchodného mena. (zhodne aj ZSR 33/2001, rozsudok NS SR sp. zn. 2Obdo 182/99)
V posudzovanej exekučnej veci je však skutková situácia odlišná v tom, že z úvodnej časti
zmluvy (z jej záhlavia) je zrejmé iba to, kto je veriteľ, kto je jeho splnomocnenec a kto je
dlžník. Teda, že ide o dvojstranný právny úkon uzatvorený medzi veriteľom (zastúpeným
splnomocnencom - oprávneným) a dlžníkom (zastúpeným svojím konateľom - povinným 1/).
Až v ďalšom obsahu zmluvy sa (nie celkom transparentne) jej stranou stáva aj samotný
splnomocnenec, ktorý je zrejme z toho dôvodu aj samostatne podpísaný. Na strane dlžníka
je uvedený jeden podpisujúci označený ako „dlžník“ (čo korešponduje so záhlavím dohody)
a iba jeden podpis.
Sudca tak dospel k záveru, že uzatvorenie rozhodcovskej doložky medzi veriteľom
zastúpeným oprávneným, resp. oprávneným samým a povinnou 2/ ako fyzickou osobou,
konajúcou vo svojom mene a na vlastný účet, nie je preukázané. Povinná 2/ pri podpise
Dohody o zaplatení dlhu v splátkach č. 00242017 (v ktorej je obsiahnutá rozhodcovská
doložka), konala iba ako štatutárny zástupca spoločnosti povinného 1/, v jeho mene
a na jeho účet. Rozhodcovská doložka medzi veriteľom zastúpeným oprávneným a povinnou
2/ a ani medzi oprávneným ako splnomocnencom a povinnou 2/, nebola uzatvorená. Ad hoc
rozhodca tak nemal danú právomoc na to, aby spor medzi nimi rozhodoval a jeho
rozhodnutie je voči povinnej 2/ ničotné.
... Súd sa ďalej zaoberal aj tvrdeniami oprávneného v podanej sťažnosti, o tom, že
exekučný súd napadnutým rozhodnutím prekročil svoju právomoc tým, že rozhodcovský
rozsudok preskúmal hmotnoprávne, pričom takýto prieskum je vylúčený ustálenou
judikatúrou a preskúmaval ho aj procesnoprávne, hoci ide o otázky, ktoré sa majú riešiť
v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Tým si mal exekučný súd prisvojiť právomoc
rozhodovať o veci už rozhodnutej. Súd k uvedeným tvrdeniam oprávneného uvádza, že tieto
nemožno akceptovať. Sudca zdôrazňuje, že exekučný súd je pri každom exekučnom titule
oprávnený a povinný v zmysle § 53 Exekučného poriadku skúmať jeho formálnu
a materiálnu vykonateľnosť a to bez rozdielu či ide o rozsudok všeobecného súdu alebo
o rozsudok rozhodcovského súdu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že rozsah
prieskumnej činnosti exekučného súdu je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný
orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne
vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno-právne legitimovaní z exekučného titulu.
V tomto rozsahu vyšší súdny úradník predložený exekučný titul aj preskúmal a preto
nemožno dospieť záveru, že by exekučný súd prekročil svoju právomoc. K preskúmavaniu
hmotnoprávnej správnosti exekučného titulu (napríklad vo vzťahu k uzatvoreniu tvrdenej
dohody o pristúpení k záväzku povinnou 2/) a už vôbec nie ku konaniu o jeho zrušenie,
nedošlo. Súd sa k hmotnoprávnej správnosti exekučného titulu nevyjadroval.
V prejednávanom prípade, kde je v návrhu na vykonanie exekúcie označený ako
exekučný titul rozsudok ad hod rozhodcu (v nespotrebiteľskej veci), sa exekučný súd
zaoberal výlučne iba otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy, t.j. či bola daná právomoc ad hoc rozhodcu o veci konať
a rozhodovať. Nedostatok právomoci súdu (všeobecného aj rozhodcovského) sa považuje
za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať
rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. V tejto
súvislosti súd považuje za vhodné zdôrazniť aj skutočnosť, že rozhodcovské súdy
nepredstavujú zložku verejnej moci, ale ide o súkromnoprávne orgány prejednávajúce
súkromnoprávne spory v súkromnoprávnom (nie verejnoprávnom) konaní. Ich právomoc
nie je daná zvrchovanou mocou štátu, ale predovšetkým je odvodená od výslovnej a
slobodnej vôle zmluvných strán takýmto spôsobom (alternatívnym k sporovému súdnemu
konaniu) prejednať prípadný spor medzi nimi, pričom na základe takejto ich vôle uzavrú
rozhodcovskú zmluvu, resp. rozhodcovskú doložku, v ktorej svoj súhlas vyjadria obe strany
dohody. Len ak je daná vôľa strán, môže byť daná právomoc súkromnoprávneho orgánu
prejednať spor medzi nimi, v opačnom prípade by mohol akýkoľvek subjekt vydať
rozhodnutie a prezentovať ho ako exekučný titul. Uvedený záver platí rovnako
v spotrebiteľskom, ako aj v nespotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Nemožno považovať
za právne udržateľné tvrdenia oprávneného o tom, že by mal exekučný súd skúmať
právomoc orgánu vydať exekučný titul (t.j. formálnu vykonateľnosť exekučného titulu) iba
a výlučne v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.
Preto, ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Aj Najvyšší
súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011 (na ktoré sa odvoláva aj
oprávnený), zaujal stanovisko, že: „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy“ a konštatuje, že: „Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie
je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je
jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané
orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej
(z aspektu obsahových náležitosti rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti,
a presnosti označenia subjektov práv a povinnosti, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať)“ Vzhľadom na skutočnosť že uvedené rozhodnutie bolo vydané
v súlade s právnymi predpismi účinnými v danom čase (ZoRK, Exekučný poriadok), sudca
konštatuje, že má za to, že postup súdu, keď súd aj v súlade so súčasnou právnou úpravou
skúmal formálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu, nemožno považovať
za posudzovanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku a tento postup ani nesmeruje
k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný titul nebol rozhodnutím vyššieho súdneho
úradníka zrušený (a to ani vo vzťahu k povinnej 2/).
Pokiaľ ide o posudzovanie nedostatku právomoci súdu, resp. iného orgánu pri
vydaní rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom, súd poukazuje aj na Uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011, v zmysle ktorého možno uzavrieť, že v rámci
exekučného konania je (všeobecný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v
exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré
nevyvoláva žiadne právne účinky...
Právna otázka posudzovania nedostatku právomoci súdu, resp. iného orgánu
pri vydaní rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom, exekučným súdom, je zhodne
vyriešená okrem staršej judikatúry aj v novších rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej
republiky, t.j. po zmene právnej úpravy po nadobudnutí účinnosti zák. č. 2/2017 Z.z., ktorým
sa novelizovalo znenie Exekučného poriadku. Súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 484/2018 z 13.9.2018, ktorý rozhodujúc o sťažnosti
v obdobnej právnej veci, v ktorej ad hoc rozhodca založil svoju právomoc konať iba
na jednostrannom právnom úkone, uviedol, že „Ústavný súd prisvedčuje názoru okresného
súdu, že je povinnosťou exekučného súdu ex offo skúmať a prihliadnuť na zistenú nulitu
aktu, ktorá je bez akýchkoľvek pochybností následkom vydania rozhodnutia orgánom, ktorý
nedisponuje právomocou na rozhodovanie veci a splnenie tejto povinnosti exekučným
súdom nemožno považovať za postup, ktorý je nad rámec jeho právomoci, ako to tvrdí
sťažovateľ. Za ústavne akceptovateľnú a udržateľnú ústavný súd považuje aj tú časť
odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa sudca okresného súdu nestotožňuje
s tvrdením sťažovateľa o existencii rozhodcovskej zmluvy, ktorú odvodzuje od vlastného
jednostranného vyhlásenia, resp. nečinnosti žalovaného v priebehu rozhodcovského
konania, o ktorom sa žalovaný nedozvedel a pri ktorom preto neboli naplnené zákonné
podmienky pre uplatnenie fikcie doručovania (keďže adresát bol na mieste doručovania
neznámy, pozn.)“.
Rovnako aj v rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 378/2018 zo dňa
16.10.2018, „Ústavný súd musí prisvedčiť okresnému súdu, že exekučný súd je (aj naďalej)
oprávnený a zároveň aj povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný,
tým ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ tak okresný súd v aktuálne
posudzovanej veci postupoval, nemožno mu ani v tomto smere nič vytknúť.“
Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR
nemožno preto prisvedčiť oprávnenému v tom, že by exekučný súd prekročil svoju
právomoc. Exekučný súd je, celkom nepochybne oprávnený skúmať právomoc orgánu, ktorý
vydal exekučný titul tak, ako to súd urobil aj v prejednávanej veci. Ak exekučný súd zistí, že
orgán, ktorý vydal exekučný titul nemal právomoc ho vydať, potom ide o takú okolnosť
pre ktorú je nútený výkon takéhoto rozhodnutia neprípustný a súd je oprávnený v zmysle
§ 53 Exekučného poriadku (t.j. aj podľa aktuálnej právnej úpravy) takýto návrh
na vykonanie exekúcie zamietnuť, resp. už začatú exekúciu zastaviť. Exekučný súd nemôže
rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade exekučného titulu
odporujúceho zákonu, v danom prípade rozhodcovského rozsudku, ak na jeho vydanie
rozhodcovský súd nemal danú právomoc od zmluvných strán, o ktorých spore rozhodoval.
Takéto rozhodnutie je nulitné a nikoho nezaväzujúce. Takéto rozhodnutie preto ani
nemožno považovať za exekučný titul v zmysle § 45 Exekučného poriadku, ktorý by bol
vykonateľným, čo je v rozpore s Exekučným poriadkom. Uvedená skutočnosť tak bráni
vymáhateľnosti exekučného titulu a je dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle § 61 k ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku. K uvedeným právnym záverom dospel súd použitím
metódy logického a systematického výkladu tohto ustanovenia so zreteľom na základné
právne princípy a celkový účel a zmysel zákona (Exekučného poriadku). Opačný výklad
dotknutých ustanovení zákona (vrátane ustanovenia § 53 Exekučného poriadku), z ktorého
by vyplývalo, že je vylúčené, aby exekučný súd skúmal právomoc orgánu, ktorý vydal
exekučný titul (ako to tvrdí oprávnený), z daných ustanovení nijako nevyplýva. Tento by bol
podľa názoru súdu neakceptovateľný a v rozpore s podstatou, zmyslom a celkovým účelom
Exekučného poriadku...
Súd opätovne zdôrazňuje, že pri skúmaní existencie rozhodcovskej zmluvy (doložky)
neposudzuje a ani v tomto prípade neposudzoval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku
a postup súdu nijako nesmeroval ani k „zrušeniu“ rozhodcovského rozhodnutia. Súd sa
nezaoberal otázkami, ktoré mali byť právne preskúmané a mali byť výsledkom právneho
posúdenia ad hoc rozhodcu ani tým, či ním boli posúdené vecne a právne správne.
Teda, s poukazom na právne závery vyplývajúce z vyššie citovanej judikatúry, možno
konštatovať, že postup vyššieho súdneho úradníka, keď sa v súlade s právnou úpravou
zaoberal otázkou, či exekučný titul vydal orgán oprávnený na jeho vydanie a keď skúmal
na to nadväzujúcu otázku existencie exekučného titulu a jeho vykonateľnosti vo vzťahu
k povinnej 2/, bol správny.»
25. Z argumentácie okresného súdu v napadnutom uznesení v spojení s uznesením
okresného súdu z 13. februára 2019 dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov okresný
súd zamietol sťažnosť sťažovateľky ako oprávnenej proti uzneseniu o zastavení exekúcie
vedenej proti povinnej v 2. rade. Tento právny záver ústavný súd nepovažuje za arbitrárny
a ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný.
26. Odôvodnenie napadnutého uznesenia v spojení s uznesením vyššieho súdneho
úradníka o zastavení exekúcie vedenej proti povinnej v 2. rade je obsiahle a vyčerpávajúce –
sťažovateľka dostala odpovede na ťažiskové právne otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Okresný súd sa špecificky a obsiahlo vysporiadal s otázkou možnosti preskúmavať
právomoc rozhodcovského súdu skúmaním existencie, resp. platnosti rozhodcovskej zmluvy
(doložky) a uviedol, že tento postup vyplýva z povinnosti exekučného súdu podľa § 53
ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zisťovať súlad exekučného titulu s Exekučným
poriadkom, t. j. aj to, či je exekučný titul podľa § 45 Exekučného poriadku vykonateľný.
Okresný súd pri odôvodňovaní svojho právneho záveru k tejto otázke poukázal nielen
na staršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ako to uvádza sťažovateľka, ale tiež na novšiu
judikatúru, najmä ústavného súdu, reflektujúcu zmenu právnej úpravy rozhodcovského
a exekučného konania. V tejto súvislosti preto nemožno hovoriť o porušení princípu právnej
istoty okresným súdom, ako to tvrdila sťažovateľka. Okresný súd tiež skúmal to, či povinná
v 2. rade bola účastníčkou rozhodcovskej zmluvy, a dospel k záveru, že uzatvorenie
rozhodcovskej doložky medzi oprávneným a povinnou v 2. rade ako fyzickou osobou
konajúcou vo vlastnom mene a na vlastný účet nebolo preukázané. Podľa okresného súdu
povinná v 2. rade pri podpise „Dohody o zaplatení dlhu“, v ktorej bola obsiahnutá
rozhodcovská doložka, konala iba ako štatutárny orgán spoločnosti povinného v 1. rade,
teda v jeho mene a na jeho účet. Okresný súd sa napokon vysporiadal aj s námietkou
sťažovateľky poukazujúcou na závery rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V
87/2007, na ktorú dal sťažovateľke špecifickú odpoveď. Tieto právne závery okresného
súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať alebo revidovať, naopak, ústavný súd
môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľky v plnom rozsahu odkázať,
keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a obsahujú relevantné a zrozumiteľne
formulované právne argumenty. Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti nijako neindikujú
také pochybenia v napadnutom uznesení okresného súdu, ktoré by mali ústavnoprávny
rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv
sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru.
27. Ústavný súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku sťažovateľky, že okresný súd
neprihliadol na novšiu judikatúru, a to na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 ECdo 7/2013 a nález ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 300/2018 z 5. septembra 2018. Ústavný súd sa v predmetnom náleze zaoberal
kľúčovou námietkou sťažovateľky, podľa ktorej sa Krajský súd v Trenčíne vo svojom
rozhodnutí nevysporiadal s judikatúrou najvyššieho súdu – uznesením sp. zn. 6 ECdo
7/2013 z 26. júna 2013 (bod 14 nálezu). Ústavný súd v predmetnom náleze citoval právne
závery najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 6 ECdo 7/2013 (bod 18 a 23 nálezu), konštatoval
tiež, že skutkové okolnosti prerokúvanej veci sú podobné (bod 19 nálezu). Ústavný súd
následne v predmetnom náleze v bodoch 24 a 25 uviedol:
„Z pohľadu ústavného súdu prichodí konštatovať, že krajský súd nijako nevysvetlil,
prečo sa odchýlil od uvedeného právneho názoru dovolacieho súdu. Takýto postup
krajského súdu je v rozpore s princípom právnej istoty, ako bol tento už definovaný.
Pokiaľ bol krajský súd toho názoru, že predmetný prípad sa z akýchkoľvek dôvodov
(skutkových či právnych) líši zásadným spôsobom od prípadu, o ktorom sa rozhodovalo
v dovolacom konaní, potom mal svoje príslušné úvahy dostatočným spôsobom uviesť, resp.
vysvetliť. Tým, že tak neurobil, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj... právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru...“
28. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd sa v náleze sp. zn. II. ÚS 300/2018 priamo
nevyjadril k ústavnej udržateľnosti preskúmavania rozhodcovského rozsudku exekučným
súdom z hľadiska jeho formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti, resp. skúmania
existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy (doložky) exekučným súdom pre účely
posúdenia právomoci rozhodcovského súdu. Je potrebné uviesť, že ústavný súd podobne
posúdil odôvodnenie nálezu sp. zn. II. ÚS 300/2018 aj v uznesení sp. zn. II. ÚS 50/2019.
29. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoju
rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej už vyslovil vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu
v nespotrebiteľskej veci, že je povinnosťou exekučného súdu ex offo skúmať a prihliadnuť
na zistenú nulitu aktu, ktorá je bez akýchkoľvek pochybností následkom vydania
rozhodnutia orgánom, ktorý nedisponuje právomocou na rozhodovanie veci, a splnenie tejto
povinnosti exekučným súdom nemožno považovať za postup, ktorý je nad rámec jeho
právomoci (IV. ÚS 484/2018, II. ÚS 50/2019). Ústavný súd tiež uviedol, že exekučný súd je
(aj naďalej) oprávnený a zároveň aj povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je
exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (III. ÚS 378/2018).
Od uvedených právnych záverov sa ústavný súd nemá dôvod odchýliť ani v aktuálne
prerokúvanej veci.
30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti,
ktoré by viedli k záveru o možnej príčinnej súvislosti medzi sťažovateľkou namietaným
porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením
okresného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uvedených už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu