Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 142/2020
PDF · 455.83 KB
No categories available
IV. ÚS 142/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
,
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 33 Nt 21/2015
z 21. marca 2019 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a uznesením Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 4 Tos 58/2019 z 12. augusta 2019 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 33 Nt 21/2015 z 21. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 58/2019 z 12. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie
krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ aktuálne vykonáva
trest odňatia slobody . Sťažovateľ
vo svojej ústavnej sťažností tvrdí, že vo väzení sa stretol s , ktorý mu
mal povedať, že v pôvodnom trestnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.
6 T 38/2010 vypovedal proti sťažovateľovi nepravdivo na základe účelovej dohody
s orgánmi činnými v trestnom konaní a v prípade obnovy konania by už vypovedal
pravdivo. Sťažovateľ preto 11. novembra 2015 podal na okresnom súde návrh na obnovu
konania, o ktorom rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že ho zamietol. Proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd
svojím napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.
3. Sťažovateľ tvrdí, že ak okresný súd znova nevypočul v rámci rozhodovania
o povolení obnovy konania (na základe tvrdenia sťažovateľa, že
vypovedal v pôvodnom konaní nepravdivo a účelovo, pozn.),
nemohol zodpovedne ustáliť, či by táto nová výpoveď nebola skôr
neznámym dôkazom alebo skutočnosťou podľa § 374 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, a preto sa sťažovateľ domnieva, že
nevypočutím okresný súd porušil jeho základné právo podľa čl. 50 ods. 3
ústavy a rovnako jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
4. K napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ iba stručne uviedol, že aj
tento porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože neodstránil ním
vytýkané nedostatky v napadnutom uznesení okresného súdu.
5. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že celé konanie trvalo neprimerane dlho. Od podania
návrhu na obnovu konania (11. novembra 2015) do momentu, keď mu bolo doručené
uznesenie krajského súdu (21. decembra 2019), uplynuli podľa neho 4 roky a 10 dní,
a pritom len samotný okresný súd rozhodoval 3 roky, 4 mesiace a 10 dní. Podľa sťažovateľa
bolo preto postupom okresného súdu porušené jeho právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ si proti okresnému súdu
zároveň uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 €, pretože neprimerané
prieťahy okresného súdu ho uvrhli do stavu právnej neistoty.
6. Sťažovateľ zároveň vo svojej ústavnej sťažnosti žiadal, aby mu ústavný súd
pridelil právneho zástupcu, pretože si ho momentálne nemôže z finančných dôvodov
dovoliť.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vydal tento nález:
„1. Okresný súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Nt 21/2015 porušil
sťažovateľove práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
2. Priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 €, ktoré
je Okresný súd v Nitre povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplátnosti
tohto nálezu
3. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 4 Tos 58/2019 a svojím rozhodnutím zo dňa
12. augusta 2019 porušil sťažovateľove právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR
4. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. 8. 2019 sp. zn. 4 Tos 58/2019 sa
zrušuje a prikazuje sa, aby Krajský súd vo veci znova konal a rozhodol.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Sťažovateľ namietal, že okresný súd a krajský súd nevypočutím ním
navrhovaného svedka porušili jeho základné právo na obhajobu a na súdnu ochranu,
a zároveň tvrdil, že okresný súd porušil jeho právo na prerokovanie jeho záležitosti
v primeranej lehote.
18. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
III.A K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením
okresného súdu
19. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t.j. na princípe subsidiarity.
20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
21. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04,
22. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie
okresného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom
na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. Konanie o tejto sťažnosti bolo skončené
napadnutým uznesením krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti
namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením okresného súdu je teda
podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje
právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia
označených práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom okresného
súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc,
preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
[§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
III.B K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
krajského súdu
23. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
umožniť každému reálny prístup k súdu a tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť
súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť
konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
24. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd
odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne
preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (II. ÚS 8/01,
25. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní,
v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv
pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo.
Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany
v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa
preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie
takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech
v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu
odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom
zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva
na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,
aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).
26. Z napadnutého uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského
súdu, ktoré sťažovateľ pripojil k svojej ústavnej sťažnosti, vyplýva, že dôraz vo svojom
návrhu na obnovu konania kládol na existenciu metodík posudzovania ceny nepovolených
látok, ktorá v čase vydania odsudzujúceho rozsudku okresného súdu nebola známa a ktorá
by odôvodňovala iné rozhodnutie o vine. Vo vzťahu k výpovedi iba
poukázal na to, že v prípravnom konaní navštevoval vo väzbe vyšetrovateľ
aj prokurátor. To podľa sťažovateľa znamenalo, že si svoj nižší trest vykupčil
u prokurátora obvinením sťažovateľa. V sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu uviedol, že navrhol znova vypočuť, pretože podľa neho v pôvodnom
trestnom konaní klamal. Príbeh o tom, že sa mu zdôveril vo väzení s tým,
že v pôvodnom trestnom konaní proti nemu účelovo klamal, sťažovateľ prvýkrát uviedol až
vo svojej ústavnej sťažnosti.
27. Ústavný súd už viackrát deklaroval, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich
základných práv a slobôd uplatní až v konaní pred ústavným súdom námietku, ktorú mohol
efektívne uplatniť a neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej
posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 149/04, III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, II. ÚS 30/09,
IV. ÚS 76/2012, I. ÚS 26/2014, I. ÚS 350/2016, IV. ÚS 182/2019). Pri rozhodovaní
všeobecného súdu v konaní, ktorého je sťažovateľ účastníkom, totiž sťažovateľ nemôže len
pasívne vyčkávať na rozhodnutie a v prípade, ak je preňho nepriaznivé, napadnúť ho
ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ale v záujme ochrany svojich práv sa má
snažiť ovplyvniť všeobecný súd svojou argumentáciou ešte pred jeho rozhodnutím.
28. Keďže sťažovateľ svoj návrh na opätovné vypočutie nepodložil
tvrdením o jeho priznaní vo väzení (že v trestnom konaní účelovo klamal v neprospech
sťažovateľa, pozn.) už v konaní o svojom návrhu na obnovu konania pred všeobecným
súdom, ale až vo svojej ústavnej sťažnosti, ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
[§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
29. Ústavný súd zároveň dodáva, že tvrdenie sťažovateľa o už uvedenom priznaní
je extrémne nepravdepodobné. K sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu totiž pripojil svoje vyjadrenie aj spoluobvinený .
V tomto vyjadrení ale nie je žiadna zmienka o jeho účelovom klamaní v pôvodnom
trestnom konaní. Vyjadril sa iba v zmysle, že okresný súd v pôvodnom trestnom konaní
nebral do úvahy prílohy dôkazov Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv, kde je uvedené,
že pseudoefedrín nebol a nie je v zozname zakázaných látok. Okrem toho poukázal
na nesprávny výpočet hodnoty drogy, za ktorú sa mala predať, teda na tvrdenie v súlade
s hlavným dôvodom sťažovateľovho návrhu na obnovu konania, ktorého posúdenie
všeobecnými súdmi sťažovateľ svojou ústavnou sťažnosťou žiadnym spôsobom nenapadol.
Tvrdenie sťažovateľa, ktorým odôvodnil svoju ústavnú sťažnosť proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu, teda nie je ničím podložené (nad rámec toho, že ústavný súd
nemá ani právomoc, aby sa ním zaoberal, pozn.).
III.C K namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
30. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd si osvojil názor (v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Enea
proti Taliansku zo 17. 9. 2009, č. 74912/01, bod 97), podľa ktorého pôsobnosť
(aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného
rozhodnutia o vine a treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje na konanie
o obnove konania, pretože v tejto fáze sa už nerozhoduje o oprávnenosti trestného
obvinenia. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o typ súdneho konania
spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho absentuje vecná súvislosť
medzi namietaným porušením tohto článku dohovoru a napadnutým postupom okresného
súdu.
31. Ústavný súd aj s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ pri podaní ústavnej
sťažnosti nebol právne zastúpený (jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu sa
ústavný súd zaoberal v stati IV tohto uznesenia, pozn.), identifikoval, že sťažovateľ touto
časťou svojej ústavnej sťažnosti de facto napádal prieťahy spôsobené postupom okresného
súdu. Ústavný súd podotýka, že ústavnou sťažnosťou na prieťahy (aj v konaní o návrhu
na obnovu konania) by sa zaoberal, ak by ju sťažovateľ oprel o porušenie čl. 48 ods. 2
ústavy. Sťažovateľ poukázal síce v texte svojej ústavnej sťažnosti aj na tento článok,
ale neuviedol ho už v jej petite, čím neboli splnené zákonné podmienky, aby sa
potenciálnym porušením tohto článku ústavný súd zaoberal. Ale vzhľadom na postavenie
sťažovateľa (t. j. jeho zjavnú nekompetentnosť, ktorá sa prejavila aj v opomenutí čl. 48 ods.
2 ústavy v petite jeho ústavnej sťažnosti) a s poukazom na snahu ústavného súdu o čo
najširšiu ochranu základných práv identifikovaných sťažovateľom v materiálnom zmysle
ústavný súd preskúmal v tejto časti aj potenciálne porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
32. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (resp. právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ak by išlo o konanie o oprávnenosti trestného obvinenia, pozn.) poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
tohto základného práva označenými orgánmi (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo
trvať. Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, resp. práva
postupom všeobecného súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť zásadne odmieta ako zjavne
neopodstatnenú.
33. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že ústavná sťažnosť v tomto kontexte
zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú,
aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,
34. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd konštatuje, že okresný súd konečným
a právoplatným rozhodnutím o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania ešte
pred doručením ústavnej sťažnosti ústavnému súdu (11. februára 2020) vykonal všetky
zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty
sťažovateľa. Po tom, čo bola sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
napadnutým uznesením krajského súdu zamietnutá (21. decembra 2019), teda už nemohol
trvať stav právnej neistoty sťažovateľa vo vzťahu k ním napadnutému konaniu
pred okresným súdom.
35. Keďže sťažovateľ namietal postup okresného súdu v napadnutom konaní
ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu v čase, keď bola predmetná vec už
právoplatne skončená, v dôsledku tejto skutočnosti už k porušovaniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zo strany
okresného súdu už nemohlo dochádzať. Taktiež ako už ústavný súd uviedol (bod 30 tohto
uznesenia), medzi možnosťou porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom okresného súdu v konaní o návrhu na povolenie
obnovy konania absentuje akákoľvek vecná súvislosť, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť
v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
IV.
Žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu
36. Na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, musí najprv zistiť, či sú kumulatívne splnené
tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery
odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak okrem iného je daná
právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená
ani zjavne neopodstatnená.
37. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia zistí,
že v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná
sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda to znamená, že nie
je splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom, v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom vyhovieť.
38. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa jednak preto, lebo
nemá právomoc na jej prerokovanie (state III.A a III.B), a jednak z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (stať III.C), je preto zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017).
39. Pretože nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu