Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 142/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

,

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 21. marca 2019 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a uznesením Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 12. augusta 2019 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 21. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 12. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie

krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ aktuálne vykonáva

trest odňatia slobody . Sťažovateľ

vo svojej ústavnej sťažností tvrdí, že vo väzení sa stretol s , ktorý mu

mal povedať, že v pôvodnom trestnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

vypovedal proti sťažovateľovi nepravdivo na základe účelovej dohody

s orgánmi činnými v trestnom konaní a v prípade obnovy konania by už vypovedal

pravdivo. Sťažovateľ preto 11. novembra 2015 podal na okresnom súde návrh na obnovu

konania, o ktorom rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že ho zamietol. Proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd

svojím napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.

3. Sťažovateľ tvrdí, že ak okresný súd znova nevypočul v rámci rozhodovania

o povolení obnovy konania (na základe tvrdenia sťažovateľa, že

vypovedal v pôvodnom konaní nepravdivo a účelovo, pozn.),

nemohol zodpovedne ustáliť, či by táto nová výpoveď nebola skôr

neznámym dôkazom alebo skutočnosťou podľa

v znení neskorších predpisov, a preto sa sťažovateľ domnieva, že

nevypočutím okresný súd porušil jeho základné právo podľa čl. 50 ods. 3

a rovnako jeho základné právo podľa .

4. K napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ iba stručne uviedol, že aj

tento porušil jeho základné právo podľa , pretože neodstránil ním

vytýkané nedostatky v napadnutom uznesení okresného súdu.

5. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že celé konanie trvalo neprimerane dlho. Od podania

návrhu na obnovu konania (11. novembra 2015) do momentu, keď mu bolo doručené

uznesenie krajského súdu (21. decembra 2019), uplynuli podľa neho 4 roky a 10 dní,

a pritom len samotný okresný súd rozhodoval 3 roky, 4 mesiace a 10 dní. Podľa sťažovateľa

bolo preto postupom okresného súdu porušené jeho právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ si proti okresnému súdu

zároveň uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 €, pretože neprimerané

prieťahy okresného súdu ho uvrhli do stavu právnej neistoty.

6. Sťažovateľ zároveň vo svojej ústavnej sťažnosti žiadal, aby mu ústavný súd

pridelil právneho zástupcu, pretože si ho momentálne nemôže z finančných dôvodov

dovoliť.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Okresný súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

sťažovateľove práva podľa SR a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 €, ktoré

je Okresný súd v Nitre povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplátnosti

tohto nálezu

3. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. a svojím rozhodnutím zo dňa

12. augusta 2019 porušil sťažovateľove právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR

4. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. 8. 2019 sp. zn. sa

zrušuje a prikazuje sa, aby Krajský súd vo veci znova konal a rozhodol.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Sťažovateľ namietal, že okresný súd a krajský súd nevypočutím ním

navrhovaného svedka porušili jeho základné právo na obhajobu a na súdnu ochranu,

a zároveň tvrdil, že okresný súd porušil jeho právo na prerokovanie jeho záležitosti

v primeranej lehote.

18. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

III.A K namietanému porušeniu napadnutým uznesením

okresného súdu

19. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t.j. na princípe subsidiarity.

20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

21. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (m. m. ,

).

22. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie

okresného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom

na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. Konanie o tejto sťažnosti bolo skončené

napadnutým uznesením krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti

namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením okresného súdu je teda

podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje

právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia

označených práv zaručených a dohovorom napadnutým rozsudkom okresného

súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc,

preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

[ ].

III.B K namietanému porušeniu napadnutým uznesením

krajského súdu

23. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je

umožniť každému reálny prístup k súdu a tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť

súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

24. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (,

).

25. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je aj

ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní,

v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv

pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo.

Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany

v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa

preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie

takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech

v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu

odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom

zákonom ( ). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva

na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,

aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

26. Z napadnutého uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského

súdu, ktoré sťažovateľ pripojil k svojej ústavnej sťažnosti, vyplýva, že dôraz vo svojom

návrhu na obnovu konania kládol na existenciu metodík posudzovania ceny nepovolených

látok, ktorá v čase vydania odsudzujúceho rozsudku okresného súdu nebola známa a ktorá

by odôvodňovala iné rozhodnutie o vine. Vo vzťahu k výpovedi iba

poukázal na to, že v prípravnom konaní navštevoval vo väzbe vyšetrovateľ

aj prokurátor. To podľa sťažovateľa znamenalo, že si svoj nižší trest vykupčil

u prokurátora obvinením sťažovateľa. V sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu uviedol, že navrhol znova vypočuť, pretože podľa neho v pôvodnom

trestnom konaní klamal. Príbeh o tom, že sa mu zdôveril vo väzení s tým,

že v pôvodnom trestnom konaní proti nemu účelovo klamal, sťažovateľ prvýkrát uviedol až

vo svojej ústavnej sťažnosti.

27. Ústavný súd už viackrát deklaroval, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich

základných práv a slobôd uplatní až v konaní pred ústavným súdom námietku, ktorú mohol

efektívne uplatniť a neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej

posúdenie nemá právomoc (, , , ,

, , , ). Pri rozhodovaní

všeobecného súdu v konaní, ktorého je sťažovateľ účastníkom, totiž sťažovateľ nemôže len

pasívne vyčkávať na rozhodnutie a v prípade, ak je preňho nepriaznivé, napadnúť ho

ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ale v záujme ochrany svojich práv sa má

snažiť ovplyvniť všeobecný súd svojou argumentáciou ešte pred jeho rozhodnutím.

28. Keďže sťažovateľ svoj návrh na opätovné vypočutie nepodložil

tvrdením o jeho priznaní vo väzení (že v trestnom konaní účelovo klamal v neprospech

sťažovateľa, pozn.) už v konaní o svojom návrhu na obnovu konania pred všeobecným

súdom, ale až vo svojej ústavnej sťažnosti, ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

[ ].

29. Ústavný súd zároveň dodáva, že tvrdenie sťažovateľa o už uvedenom priznaní

je extrémne nepravdepodobné. K sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu totiž pripojil svoje vyjadrenie aj spoluobvinený .

V tomto vyjadrení ale nie je žiadna zmienka o jeho účelovom klamaní v pôvodnom

trestnom konaní. Vyjadril sa iba v zmysle, že okresný súd v pôvodnom trestnom konaní

nebral do úvahy prílohy dôkazov Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv, kde je uvedené,

že pseudoefedrín nebol a nie je v zozname zakázaných látok. Okrem toho poukázal

na nesprávny výpočet hodnoty drogy, za ktorú sa mala predať, teda na tvrdenie v súlade

s hlavným dôvodom sťažovateľovho návrhu na obnovu konania, ktorého posúdenie

všeobecnými súdmi sťažovateľ svojou ústavnou sťažnosťou žiadnym spôsobom nenapadol.

Tvrdenie sťažovateľa, ktorým odôvodnil svoju ústavnú sťažnosť proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu, teda nie je ničím podložené (nad rámec toho, že ústavný súd

nemá ani právomoc, aby sa ním zaoberal, pozn.).

III.C K namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

30. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný

súd si osvojil názor (v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Enea

proti Taliansku zo 17. 9. 2009, č. 74912/01, bod 97), podľa ktorého pôsobnosť

(aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného

rozhodnutia o vine a treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje na konanie

o obnove konania, pretože v tejto fáze sa už nerozhoduje o oprávnenosti trestného

obvinenia. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o typ súdneho konania

spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho absentuje vecná súvislosť

medzi namietaným porušením tohto článku dohovoru a napadnutým postupom okresného

súdu.

31. Ústavný súd aj s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ pri podaní ústavnej

sťažnosti nebol právne zastúpený (jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu sa

ústavný súd zaoberal v stati IV tohto uznesenia, pozn.), identifikoval, že sťažovateľ touto

časťou svojej ústavnej sťažnosti de facto napádal prieťahy spôsobené postupom okresného

súdu. Ústavný súd podotýka, že ústavnou sťažnosťou na prieťahy (aj v konaní o návrhu

na obnovu konania) by sa zaoberal, ak by ju sťažovateľ oprel o porušenie čl. 48 ods. 2

. Sťažovateľ poukázal síce v texte svojej ústavnej sťažnosti aj na tento článok,

ale neuviedol ho už v jej petite, čím neboli splnené zákonné podmienky, aby sa

potenciálnym porušením tohto článku ústavný súd zaoberal. Ale vzhľadom na postavenie

sťažovateľa (t. j. jeho zjavnú nekompetentnosť, ktorá sa prejavila aj v opomenutí čl. 48 ods.

2 v petite jeho ústavnej sťažnosti) a s poukazom na snahu ústavného súdu o čo

najširšiu ochranu základných práv identifikovaných sťažovateľom v materiálnom zmysle

ústavný súd preskúmal v tejto časti aj potenciálne porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

32. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (resp. právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru, ak by išlo o konanie o oprávnenosti trestného obvinenia, pozn.) poskytuje

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

tohto základného práva označenými orgánmi (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo

trvať. Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo

dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, resp. práva

postupom všeobecného súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť zásadne odmieta ako zjavne

neopodstatnenú.

33. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že ústavná sťažnosť v tomto kontexte

zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú,

aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

).

34. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd konštatuje, že okresný súd konečným

a právoplatným rozhodnutím o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania ešte

pred doručením ústavnej sťažnosti ústavnému súdu (11. februára 2020) vykonal všetky

zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty

sťažovateľa. Po tom, čo bola sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

napadnutým uznesením krajského súdu zamietnutá (21. decembra 2019), teda už nemohol

trvať stav právnej neistoty sťažovateľa vo vzťahu k ním napadnutému konaniu

pred okresným súdom.

35. Keďže sťažovateľ namietal postup okresného súdu v napadnutom konaní

ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu v čase, keď bola predmetná vec už

právoplatne skončená, v dôsledku tejto skutočnosti už k porušovaniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa zo strany

okresného súdu už nemohlo dochádzať. Taktiež ako už ústavný súd uviedol (bod 30 tohto

uznesenia), medzi možnosťou porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom okresného súdu v konaní o návrhu na povolenie

obnovy konania absentuje akákoľvek vecná súvislosť, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť

v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

IV.

Žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu

36. Na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, musí najprv zistiť, či sú kumulatívne splnené

tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery

odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku

na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné

uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak okrem iného je daná

právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená

ani zjavne neopodstatnená.

37. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia zistí,

že v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná

sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda to znamená, že nie

je splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom, v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom vyhovieť.

38. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa jednak preto, lebo

nemá právomoc na jej prerokovanie (state III.A a III.B), a jednak z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (stať III.C), je preto zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné

uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. , ).

39. Pretože nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

ústavný súd nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu