Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 139/2020
PDF · 419.34 KB
No categories available
IV. ÚS 139/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , ktorou namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na vyjadrenie sa k všetkým vykonaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 Csp 127/2018, a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Návrhu na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na vyjadrenie sa
k všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 Csp 127/2018 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ vystupuje
ako žalobca v napadnutom konaní o zaplatenie sumy 637,70 € s príslušenstvom proti
obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o. (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ
uvádza, že žaloba bola okresnému súdu doručená 27. júna 2018. Sťažovateľ žalobu
následne doplnil 4. septembra 2018. Dňa 31. januára 2019 doručil sťažovateľ okresnému
súdu podanie označené ako „Návrh na vykonanie dôkazov“, v ktorom žiadal, aby okresný
súd vyzval žalovaného na predloženie kópie úverovej zmluvy pôvodného veriteľa uzavretej
so sťažovateľom, všeobecných obchodných podmienok vzťahujúcich sa na tento úver a aby
žalovaný objasnil rozdielne špecifikácie istiny, úrokov a nákladov na inkasné konanie
uvedené v špecifikovaných listoch. Okresný súd „ignoroval sťažovateľov návrh
na vykonanie dôkazov, nezaslal ho žalovanému, čím porušil Článok 48 ods. 2 ústavy SR...“.
3. Okresný súd zaslal žalobu a doplnenie žaloby žalovanému až 23. mája 2019,
čím sa „už v tomto úvodnom štádiu súdneho procesu dopustil zbytočných súdnych prieťahov
a vedomého porušenia zákonných lehôt pri zaslaní žaloby žalovanému!“. Dňa 10. júla 2019
doručil sťažovateľ okresnému súdu svoje vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného
zo 4. júna 2019.
4. Okresný súd výzvou doručenou 9. októbra 2019 vyzval sťažovateľa, aby „doplnil
určite a zrozumiteľne rozhodujúce skutočnosti, ktoré špecifikujú vydanie bezdôvodného
obohatenia uplatneného v tomto konaní, že z čoho konkrétne sťažovateľ odvodzuje
bezdôvodné obohatenie a jeho výšku, resp. aby sťažovateľ uviedol, či na žalobe trvá...“.
Sťažovateľ vzhľadom na doterajší postup okresného súdu v napadnutom konaní –
predovšetkým vzhľadom na nedoručenie návrhu na vykonanie dôkazov žalovanému
„nereagoval a ani nebude reagovať na výzvu súdu, ktorá nemá nič spoločné
s hospodárnym, rýchlym a spravodlivým konaním s ochranou slabšej strany a bude
sledovať, ako dlho budú pokračovať súdne prieťahy v tomto konaní a ako sa zákonný sudca
Okresného súdu v Prešove vysporiada s ochranou práv spotrebiteľov podľa § 290 až § 300
Csp...“. Okresný súd sťažovateľa prípisom z 26. septembra 2019 opätovne vyzval
na doplnenie žaloby.
5. Sťažovateľ poukazuje na to, že predsedovi okresného súdu podal sťažnosť
na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá nebola riadne vybavená
v zákonnej 30-dňovej lehote.
6. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti ponúka sťažovateľ rôzne definície pojmu
korupcia a tvrdí (bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia, pozn.), že súdne prieťahy
v napadnutom konaní sú dôsledkom korupcie. Zároveň poukazuje na viaceré ústavné
sťažnosti, ktoré už ústavnému súdu podal, a taktiež na nedostatky v rámci vymožiteľnosti
práva v Slovenskej republike.
7. Sťažovateľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €,
čo odôvodnil nečinnosťou okresného súdu, korupciou a psychickým týraním.
8. Napokon sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiada, aby mu štát zabezpečil právneho
zástupcu, keďže si ho nemôže zabezpečiť z vlastných zdrojov.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť opodstatnenosť námietok sťažovateľa
v ústavnej sťažnosti, podľa ktorých postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a na vyjadrenie sa k všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva
na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
18. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98,
I. ÚS 28/01, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).
19. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
20. Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto
základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska
jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch
(napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 434/08, I. ÚS 210/2018), prípadne ak argumentácia v ústavnej
sťažnosti nepreukázala v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného
základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04,
21. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že žaloba sťažovateľa bola doručená okresnému
súdu 27. júna 2018, t. j. v čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti napadnuté
konanie trvá približne jeden rok a 10 mesiacov. Z ústavnej sťažnosti je zrejmé, že okresný
súd v tomto období nebol nečinný – vykonával procesné úkony smerujúce k nariadeniu
pojednávania vo veci – doručoval žalobu žalovanému a následne vyjadrenie žalovaného
sťažovateľovi. Možno pripustiť, že okresný súd nepostupoval v napadnutom konaní
optimálne – doručovanie žaloby žalovanému na vyjadrenie takmer po roku od jej podania sa
javí byť neprimerané. Z ústavnej sťažnosti ale tiež vyplýva, že sťažovateľ svoju žalobu
doplnil podaním doručeným okresnému súdu 4. septembra 2018. Okresný súd vyzval
sťažovateľa opakovane na doplnenie žaloby – výzvami z 18. septembra 2019
a z 26. septembra 2019. Sťažovateľ – podľa vlastného vyjadrenia v ústavnej sťažnosti –
nereagoval a ani nebude reagovať na výzvy okresného súdu, keďže nemajú „nič spoločné
s hospodárnym, rýchlym a spravodlivým konaním s ochranou slabšej strany...“.
22. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že doterajšiu
dĺžku napadnutého konania v čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti nemožno
považovať za zjavne neprimeranú. Pochybenia okresného súdu v doterajšom priebehu
napadnutého konania nemajú takú intenzitu, aby boli ústavne relevantné. Rovnako tak už
v tomto štádiu napadnutého konania je zrejmé, že k doterajšej dĺžke napadnutého konania
prispel aj sťažovateľ tým, že vedome nereagoval na výzvy okresného súdu, ktoré
bezprostredne smerujú k odstráneniu nedostatkov žaloby. Ústavný súd takto nezistil
existenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom
okresného súdu v napadnutom konaní.
23. Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozhodovaciu prax a judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach
dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti
od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58
a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66).
24. Na základe týchto skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na vyjadrenie sa k všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
25. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv predovšetkým na tom základe,
že okresný súd nedoručil jeho podanie označené ako „Návrh na vykonanie dôkazov“
žalovanému a nevyzval ho na predloženie špecifikovaných dôkazov a na objasnenie
špecifikovaných skutočností.
26. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
27. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
28. Ústavný súd k tejto časti ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že napadnuté
konanie nie je v čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti právoplatne skončené.
Napadnuté konanie sa nachádza v jeho úvodnej fáze, okresný súd dosiaľ vykonal prvotné
procesné úkony nevyhnutné na nariadenie pojednávania a tiež na ustálenie dôkazov, ktoré
označujú a navrhujú strany sporu. Stále je teda priestor na to, aby okresný súd odstránil
nedostatok, ktorý sťažovateľ namieta, t. j. doručenie špecifikovaného podania žalovanému,
zabezpečenie požadovaných dôkazov a napokon aj vypočutie žalovaného aj na účely
objasnenia špecifikovaných skutočností.
29. Podľa údajov prezentovaných sťažovateľom v ústavnej sťažnosti, sťažovateľ
vystupuje v napadnutom konaní ako spotrebiteľ, preto zrejme ide o tzv. spotrebiteľský spor
a o spor s ochranou slabšej strany. V takomto prípade možno aplikovať § 295 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“),
podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.
Obdobne by bolo možné aplikovať aj § 296 CSP, podľa ktorého spotrebiteľ môže predložiť
alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr
do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania
a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.
30. Z uvedených skutočností vyplýva, že okresný súd má stále priestor na postup,
ktorý navrhuje sťažovateľ – na zaobstaranie a vykonanie predmetných dôkazov a objasnenie
špecifikovaných skutočností. V tomto štádiu napadnutého konania ústavný súd nemá
právomoc hodnotiť ústavnú akceptovateľnosť postupu okresného súdu v napadnutom
konaní v súvislosti s návrhom sťažovateľa. Okrem iného je relevantné, že postup okresného
súdu v napadnutom konaní a tiež jeho rozhodnutie bude spravidla oprávnený preskúmať
príslušný odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku – odvolania.
31. S prihliadnutím na princíp subsidiarity ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, keďže
nemá právomoc na jej prerokovanie.
III.3 K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
32. Predpokladom pre vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu je
kumulatívne splnenie troch podmienok: (i) existencia žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť a to, že (iii) nejde o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku
vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto
je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie
ústavnej sťažnosti, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne neopodstatnená.
33. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že v danej
veci nie je daná jeho právomoc, ústavná sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne
neopodstatnená, uvedený záver zároveň znamená, že v danej veci ide o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda nie je splnený jeden z predpokladov
pre vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
34. Pretože ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, je zjavné, že v danej veci
ide zároveň o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti
(m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017, I. ÚS 383/2019). Z tohto dôvodu ústavný súd
nevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom.
35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku ústavný súd nerozhodoval
o ďalších návrhoch sťažovateľa – osobitne o primeranom finančnom zadosťučinení, ktoré si
uplatnil sťažovateľ, pretože rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy).
36. Nad rámec veci ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi
obrátiť sa opätovne s ústavnou sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti postup
okresného súdu v napadnutom konaní vykazoval znaky neefektívnej činnosti a zbytočných
prieťahov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu