Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 56/2020
PDF · 256.65 KB
No categories available
IV. ÚS 56/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti
, zastúpenej advokátskou kanceláriou Burian & partners,
s. r. o., Vojtecha Tvrdého 1, Žilina, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin
Burian, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 44 Cb 93/2018 (predtým pod sp. zn. 19 Rob 416/2014) takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 44 Cb 93/2018 (predtým pod sp. zn. 19 Rob 416/2014) p o r u š e n é b o l i .
2. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý nahradiť obchodnej spoločnosti
, trovy konania v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov)
na účet advokátskej kancelárie Burian & partners, s. r. o., Vojtecha Tvrdého 1, Žilina,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 93/2018 [predtým pod sp. zn. 19 Rob 416/2014 (ďalej
len „napadnuté konanie okresného súdu“)] .
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 27. októbra 2014 bola okresnému
súdu doručená žaloba sťažovateľky o zaplatenie sumy 52 804 € s príslušenstvom, o ktorej
nebolo do dňa doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu právoplatne rozhodnuté.
3. Sťažovateľka okrem chronológie jednotlivých úkonov v napadnutom konaní
v ústavnej sťažnosti uviedla, že „odo dňa 27.10.2014, kedy Sťažovateľ podal na súd návrh
na vydanie platobného rozkazu resp. odo dňa 27.11.2014, kedy Sťažovateľ podal na súd
čiastočné späťvzatie návrhu Okresný súd Žilina vykonal len úkony týkajúce sa povinnosti
Sťažovateľa zaplatiť súdny poplatok. Do pozornosti dávame najmä obdobie od vydania
Uznesenia Krajského súdu zo dňa 1.10.2015, sp. zn. 13Cob/259/2015, ktorým Krajský súd
vrátil vec Okresnému súdu v Žiline, kedy Okresný súd v Žiline následne v roku 2016,
opätovne dvakrát v roku 2017 vyzýval Sťažovateľa na zdokladovanie majetkových pomerov,
pričom tieto doklady boli súdu zasielané Sťažovateľom opätovne, pričom Sťažovateľ
poskytoval súdu maximálnu súčinnosť a požadované doklady viackrát predložil. Okresný
súd v Žiline v období od 1.10.2015 neurobil žiaden úkon, ktorým by sa venoval meritu
sporu, nevydal platobný rozkaz, nevytýčil pojednávanie, a to napriek žiadosti o vytýčenie
termínu pojednávania Sťažovateľa zo dňa 13.4.2017. Opätovnými a zbytočnými výzvami na
dokladovanie aktuálnych pomerov účastníka konania (4.1.2016, 15.6.2017, 13.11.2017)
Okresný súd v Žiline nerozhodol do dňa 9.1.2018 (Uznesenie o nepriznaní oslobodenia od
súdnych poplatkov) ani len o nároku Sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Okresný súd v Žiline od doručenia žaloby dňa 27.10.2014 nevykonal žiaden úkon v merite
sporu, do 9.1.2018 (za obdobie viac ako 3 rokov) sa Okresný súd v Žiline nevysporiadal ani
len s takou elementárnou vecou ako je nárok na oslobodenie od povinnosti zaplatiť súdny
poplatok a Sťažovateľa len opakovane vyzýval na dokladovanie pomerov, pričom vo veci
nekonal. Za prieťahy vo vyššie uvedenom konaní zodpovedá Okresný súd Žilina, nakoľko
súd má povinnosť postupovať v konaní bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ sa o
predĺženie doby konania nijako nepričinil a na všetky súdne výzvy reagoval promptne
s poskytnutím maximálnej súčinnosti.“.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým vysloví porušenie jej v bode 1 označených práv postupom okresného súdu
v napadnutom konaní. Sťažovateľka sa zároveň domáha, aby ústavný súd prikázal
v napadnutom konaní okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Okrem toho sa
sťažovateľka domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a náhrady trov
právneho zastúpenia.
II.
Procesný postup ústavného súdu a vyjadrenie odporcu k ústavnej sťažnosti
5. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 56/2020-25 z 13. februára 2020 ju podľa § 56 ods. 1 a 2 zákona č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie
konanie.
6. Na základe výzvy ústavného súdu sa k priebehu napadnutého konania okresného
súdu vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu podaním sp. zn. 1 SprS 98/2020
z 10. marca 2020. Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 2. apríla 2020 podpredsedníčka
okresného súdu okrem iného uviedla:
„K neprimeranému časovému odstupu medzi jednotlivými úkonmi súdu došlo od
08.02.2016 (č. 1. 85 spisu), kedy sťažovateľka predložila súdu požadované tlačivo potrebné
pre opätovné rozhodnutie ojej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, do
09.01.2018, kedy bolo ojej žiadosti rozhodnuté (č. 1. 151 spisu). Medzi uvedenými
dátumami boli síce sťažovateľke zaslané dve výzvy súdu na doplnenie dokladov k jej
žiadosti, ale prvá z nich až dňa 15.06.2017 (č. 1. 97 spisu) a druhá dňa 13.11.2017 (č. l.
116) - táto výlučne z dôvodu potreby uvedenia aktuálnych údajov. Mám za to, že mimo
uvedené obdobie súd v zásade vykonával úkony vo veci priebežne. Na dĺžku konania mala
prirodzene vplyv aj samotná existencia žiadosti sťažovateľky ojej oslobodenie od súdnych
poplatkov s následným využitím opravných prostriedkov proti rozhodnutiam súdu. Po
zaplatení súdneho poplatku (13.7.2018) súd vo veci konal v zmysle ustanovení Civilného
sporového poriadku a na deň 29.03.2019 nariadil pojednávanie.
V súvislosti s podanou ústavnou sťažnosťou však považujem za dôležité poukázať na
skutočnosť, že sťažovateľka v konečnom dôsledku nemala záujem na prerokovaní jej veci.
Dňa 17.12.2018 (č. 1. 227 spisu) bola sťažovateľka vyzvaná na vyjadrenie sa k vyjadreniu
žalovanej k podanej žalobe. Na uvedenú výzvu súdu nereagovala a dňa 12.01.2019 (č. l.
273 spisu) podala sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky, v ktorej namietala
prieťahy v konaní. Všeobecný súd vo veci nariadil na deň 29.03.2019 pojednávanie.
Sťažovateľka dňa 28.03.2019 (č. 1. 237) doručila súdu späťvzatie žaloby, ktoré odôvodnila
tým, že po tak dlhej dobe od podania žaloby nemá záujem uplatňovať svoje práva a nároky
súdnou cestou.
Je bezpochyby legitímnym právom žalobcu disponovať s podanou žalobou a túto
v ktoromkoľvek štádiu konania vziať späť. Zároveň sa však domnievam, že právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je možné posudzovať izolovane a oddeliť ho
od účelu, ktorý sleduje, a tým je ochrana uplatnených práv a právom chránených záujmov
dotknutých subjektov. S poukazom na dôvod uvedený sťažovateľkou v späť vzatí žaloby
možno konštatovať, že jej rozhodnutie nepokračovať v konaní nemalo podklad
v objektívnych vonkajších okolnostiach, ale vychádzalo výlučne z jej vnútorného postoja
k uplatnenému nároku. Z tohto dôvodu sa domnievam, že motiváciou sťažovateľky v prípade
podanej ústavnej sťažnosti nie je dosiahnutie ochrany svojich ústavných práv, ale výlučne
finančného zadosťučinenia.“
7. Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku, ktorým reagoval na vyjadrenie
podpredsedníčky okresného súdu, uviedol, že «sťažovateľ si k uvedeným skutočnostiam
tvrdeným porušovateľom dovoľuje uviesť, že sťažovateľ dodržiaval všetky stanovené lehoty
riadne a včas, a preto nie je v súlade so základným právom sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, aby
porušovateľ vyruboval súdny poplatok v období 5 rokov od podania žaloby. Vo vzťahu
k tvrdeniu porušovateľa, že sťažovateľke bola zaslaná výzva (druhá dňa 13.11.2017 –
výlučne z dôvodu potreby uvedenia aktuálnych údajov, uvádzame, že keby konal
porušovateľ bez prieťahov, tak k tomuto nemuselo dôjsť. Sťažovateľ zobral žalobu v celom
rozsahu späť po analýze svojim účtovným poradcom, ktorý vyhodnotil predmetnú
pohľadávku za „ťažko vymožiteľnú“ (nerentabilne uplatnenú), a s tými spojenými prieťahmi
zo strany porušovateľa.».
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia
práv uvedených v bode 1.
III.
Chronológia procesných úkonov v napadnutom konaní okresného súdu
9. Ústavný súd z ústavnej sťažnosti a zo spisu okresného súdu, ktorý bol vyžiadaný,
zistil tento priebeh napadnutého konania okresného súdu:
- 27. októbra 2014 sťažovateľka doručila okresnému súdu žalobu o zaplatenie sumy
52 804 € s príslušenstvom;
- 5. novembra 2014 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho
poplatku;
- 27. novembra 2014 sťažovateľka doručila okresnému súdu čiastočné späťvzatie
žaloby, odvolanie proti výzve na zaplatenie súdneho poplatku a návrh na oslobodenie
od súdnych poplatkov;
- uznesením okresného súdu z 11. mája 2015 nebolo sťažovateľke priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov a proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie;
- uznesením Krajského súdu v Žiline z 1. októbra 2015 bolo uznesenie okresného
súdu z 11. mája 2015 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie;
- 4. januára 2016 okresný súd vyzval sťažovateľku na vyplnenie tlačiva
pre dokladovanie pomerov účastníkov konania;
- 8. februára 2016 sťažovateľka doručila okresnému súdu vyplnené tlačivo
pre dokladovanie pomerov účastníkov konania;
- 13. apríla 2017 sťažovateľka podala na okresnom súde žiadosť o skoré nariadenie
termínu pojednávania;
- 15. júna 2017 okresný súd vyzval sťažovateľku na doloženie daňového priznania
za rok 2016 a výpisov z účtov za posledné 3 mesiace;
- 26. júna 2017 sťažovateľka doručila požadované listiny okresnému súdu;
- 13. novembra 2017 okresný súd vyzval sťažovateľku na opätovné predloženie
aktuálnych dokladov pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov;
- 12. decembra 2017 sťažovateľka doručila požadované listiny okresnému súdu;
- uznesením okresného súdu z 9. januára 2018 nebolo priznané sťažovateľke
oslobodenie od súdnych poplatkov a proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala sťažnosť;
- uznesením okresného súdu z 27. marca 2018 bola zamietnutá sťažnosť
sťažovateľky;
- 15. mája 2018 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku
vo výške 1 674 €;
- 13. júla 2018 bol sťažovateľkou zaplatený súdny poplatok;
- 30. júla 2018 bola vec sťažovateľky prevedená do registra Cb a bola jej pridelená
sp. zn. 44 Cb 93/2018;
- uznesením okresného súdu z 25. septembra 2018 bola protistrana vyzvaná, aby sa
vyjadrila k žalobe;
- 29. októbra 2018 protistrana doručila okresnému súdu vyjadrenie k žalobe;
- uznesením okresného súdu z 22. novembra 2018 bola sťažovateľka vyzvaná, aby sa
vyjadrila k vyjadreniu protistrany k žalobe;
- vo februári 2019 bol nariadený termín pojednávania na 29. marec 2019
(upovedomenie o termíne bolo sťažovateľke doručené 1. marca 2019);
- 28. marca 2019 sťažovateľka doručila okresnému súdu späťvzatie žaloby;
- 29. marca 2019 bolo hlavné pojednávanie odročené z dôvodu späťvzatia žaloby;
- uznesením okresného súdu z 29. marca 2019 bolo konanie zastavené a protistrane
bol priznaný nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu;
- uznesením okresného súdu sp. zn. 44 Cb 93/2018 z 10. júla 2019 bolo rozhodnuté
o výške trov konania;
- uznesením okresného súdu sp. zn. 44 Cb 93/2018 z 9. septembra 2019 bolo
rozhodnuté o vrátení súdneho poplatku sťažovateľke.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Sťažovateľka sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia
základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
14. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
15. Základnou povinnosťou súdu a zákonného sudcu je preto zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu
a sudcu vychádzala z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca bol podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť
vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie
dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplývala z § 119 ods. 1 OSP, podľa
ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
bol súd prvého stupňa podľa § 226 OSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
16. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), ktorý nahradil Občiansky súdny
poriadok a ktorý v čl. 17 upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania. Podľa § 157
ods. 1 CSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (obdobne § 100 ods. 1 OSP).
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04,
I. ÚS 398/2016) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky.
18. Pri posudzovaní prvého kritéria ústavný súd konštatuje, že v tejto veci okresný
súd rozhodol o zastavení napadnutého konania na základe späťvzatia žaloby sťažovateľkou.
Ústavný súd neskúmal právnu a skutkovú zložitosť tejto veci, lebo tá v konečnom dôsledku
nemohla mať vplyv na celkovú dĺžku napadnutého konania okresného súdu.
19. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd
pri preskúmaní súdneho spisu nezistil nedostatočnú aktivitu či súčinnosť zo strany
sťažovateľky ako účastníčky konania. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka svojím
správaním neprispela k predĺženiu napadnutého konania okresného súdu.
20. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu v bode 1 uvedených základných práv, bol postup samotného okresného súdu.
Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu v bode 1 uvedených
práv sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že to tak je, a to napriek tomu, že plynulému
postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).
21. Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že v napadnutom konaní okresný súd
spočiatku postupoval plynulo. Okolnosťou, ktorá neskôr narušila plynulosť konania, bola
nečinnosť okresného súdu, a to v období od 8. februára 2016, keď sťažovateľka doručila
okresnému súdu vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníkov konania,
do 15. júna 2017, keď okresný súd vyzval sťažovateľku na doloženie daňového priznania
za rok 2016 a výpisov z účtov za posledné 3 mesiace.
22. Ústavný súd nepovažuje výzvy okresného súdu zo 4. januára 2016 a 13. apríla
2017, na základe ktorých okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie dokladov,
za efektívne úkony. Túto skutočnosť odôvodňuje tým, že okresný súd po predložení
požadovaných dokladov bezprostredne nerozhodol o žiadosti sťažovateľky o oslobodenie
od súdnych poplatkov (ďalej len „žiadosť sťažovateľky“), čím sa neskôr tieto doklady stali
neaktuálnymi. Z tohto dôvodu bola sťažovateľka opätovne vyzvaná na ich predloženie
(výzva z 13. novembra 2017), čím sa predlžovalo rozhodovanie okresného súdu v tejto
otázke (spoločne v bode 21 uvedenou nečinnosťou), čo malo vplyv aj na celkovú dĺžku
napadnutého konania.
23. Ústavný súd tiež dodáva, že okresný súd po právoplatnom rozhodnutí o žiadosti
sťažovateľky konal priebežne, riadne a bez prieťahov až do skončenia napadnutého
konania.
24. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa
ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,
aby o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04,
IV. ÚS 380/08, I. ÚS 158/2010).
25. Podpredsedníčka okresného súdu tiež konštatovala, že na dĺžku konania mala
vplyv aj samotná žiadosť sťažovateľky vrátane využitia opravných prostriedkov proti
rozhodnutiam súdu týkajúcim sa súdneho poplatku (ďalej len „opravné prostriedky“).
26. Pokiaľ sťažovateľka v napadnutom konaní podala žiadosť a tiež využila
opakovane opravné prostriedky, ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej využitie možností daných účastníkom konania procesnými predpismi (napr.
v aktuálnom čase podľa Občianskeho súdneho poriadku, neskôr podľa Civilného sporového
poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie jej práva v občianskom súdnom konaní
spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup,
ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Využitím svojich práv
na podanie žiadosti a opravných prostriedkov teda sťažovateľka neprispela svojím
správaním k zbytočným prieťahom v konaní, avšak musela si byť vedomá toho, že tým
prirodzene dochádza k oddialeniu rozhodnutia v jej veci.
27. Okresný súd bol povinný postupovať tak, aby o žiadosti sťažovateľky bolo čo
najskôr právoplatne rozhodnuté. Ústavný súd konštatuje, že o žiadosti sťažovateľky bolo
s konečnou platnosťou rozhodnuté až uznesením okresného súdu z 27. marca 2018. V tejto
súvislosti ústavný súd považuje dĺžku rozhodovania okresného súdu o žiadosti sťažovateľky
(skoro 40 mesiacov) za absolútne neakceptovateľnú. Okresný súd teda nezvolil procesný
postup v napadnutom konaní smerujúci k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
(do späťvzatia žaloby) sťažovateľka nachádzala. Je zrejmé, že len rýchla ochrana
subjektívnych práv môže byť dostatočne spravodlivá a účinná, šetriaca náklady nielen
účastníkov konania, ale aj samotného súdu a pôsobí aj preventívno-výchovne
či stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov.
VI.
Záver
K bodu 1 výrokovej časti nálezu
28. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
K bodu 2 výrokovej časti nálezu
29. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
30. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd postupoval podľa
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“).
31. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3
vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola vo výške 980 €) a zo sadzby za náhradu hotových
výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 € (1/100
výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).
32. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia
pred ústavným súdom v celkovej sume 415,51 € vrátane dane z pridanej hodnoty [ďalej len
„DPH“ (ústavný súd považuje za preukázané, že právny zástupca sťažovateľky je platcom
DPH)], a to za 2 úkony právnej pomoci vykonané v roku 2019 zvýšené o 20 % DPH, t. j.
prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom [§ 13a ods. 1 písm. a)
vyhlášky] a písomné podanie ústavnej sťažnosti [§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky], a dve
paušálne náhrady hotových výdavkov v roku 2019 zvýšené o 20 % DPH. Ústavný súd
nepriznal právnemu zástupcovi sťažovateľky odmenu a režijný paušál za repliku
k vyjadreniu okresného súdu k ústavnej sťažnosti sťažovateľky. Túto skutočnosť ústavný
súd odôvodňuje tým, že právny zástupca sťažovateľky v tomto podaní zopakoval
skutočnosti, ktoré už uviedol v ústavnej sťažnosti (súčinnosť sťažovateľky v napadnutom
konaní, dĺžka rozhodovania okresného súdu o súdnom poplatku). Právny zástupca
sťažovateľky tiež uviedol skutočnosti, ktoré samy osebe vyplývajú z priebehu napadnutého
konania (neefektívne úkony okresného súdu, ku ktorým sa ústavný súd vyjadril v bode 22).
Právny zástupca sťažovateľky teda síce reagoval na vyjadrenie podpredsedníčky okresného
súdu, ale bez uvedenia nových skutočností, ktoré by mali vplyv na rozhodnutie ústavného
súdu vo veci samej (vrátane dôvodov späťvzatia žaloby sťažovateľkou). Z uvedených
dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto
nálezu.
33. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
K bodu 3 výrokovej časti nálezu
34. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
35. Sťažovateľka sa tiež domáhala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu
v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Keďže napadnuté konanie
okresného súdu bolo právoplatne skončené, ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti
nevyhovel.
36. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
37. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha.
38. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
39. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 € z dôvodu, že „právna neistota Sťažovateľa v uvedenej veci a porušovanie
jeho práva na prerokovanie veci bez prieťahov a práva na prerokovanie záležitosti
v primeranej lehote pretrváva už viac ako 4 roky...“.
40. Berúc do úvahy najmä skutočnosť, že sťažovateľka v dôsledku späťvzatia žaloby
(bez ohľadu na dôvod) stratila záujem na meritórnom prerokovaní veci, s ktorou sa obrátila
na okresný súd, a preto už ani nemôže trvať na odstránení stavu právnej neistoty, ktorá je,
ako už bolo uvedené, podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ústavný súd sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal.
VII.
41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2020
Miroslav Duriš predseda senátu