Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 187/2020
PDF · 220.98 KB
No categories available
IV. ÚS 187/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Viktorom
Novýsedlákom, advokátom, Ludvíka Svobodu 1, Poprad, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Poprad č. k. 14 Ps 14/2016-61 z 29. septembra 2017, uznesením Krajského
súdu v Prešove č. k. 22 CoP 4/2018-78 z 26. februára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 113/2018 z 30. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 Ps 14/2016-61
z 29. septembra 2017 (ďalej len „rozhodnutie súdu prvej inštancie“), uznesením Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 22 CoP 4/2018-78 z 26. februára 2018 (ďalej
len „rozhodnutie odvolacieho súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 113/2018 z 30. apríla 2019 (ďalej len „rozhodnutie
dovolacieho súdu“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi v súlade
s čl. X bodom 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Plénum ústavného súdu
prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu práce. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c)
rozvrhu práce bola vec sťažovateľa 17. októbra 2019 prerozdelená a náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi
Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom štvrtého senátu
ústavného súdu.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal
na okresnom súde návrh na zmenu opatrovníka pre opatrovanú . Žiadal
odvolať z funkcie dovtedajšieho opatrovníka , ktorý je bratom sťažovateľa,
a navrhoval, aby súd za nového opatrovníka ustanovil sťažovateľa. Svoj návrh odôvodnil
tým, že opatrovanec prejavil vôľu, aby bol jeho opatrovníkom sťažovateľ, a že v rodine
dovtedajšieho opatrovníka nemá poskytnutú adekvátnu starostlivosť. Rozhodnutím súdu
prvej inštancie bol návrh sťažovateľa zamietnutý.
4. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie. Namietal,
že okresný súd bezdôvodne odmietol vykonať ním navrhované dôkazy, výsluchy svedkov,
ktorými preukazoval svoje tvrdenia. Krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu.
5. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie. Dovolacím
dôvodom bol nesprávny procesný postup podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „CSP“), pretože „súd nevykonal
výsluchy žalobcom navrhnutých svedkov“. Sťažovateľ namietal aj nesprávne právne
posúdenie veci, pretože odvolací súd sa nestotožnil s návrhom sťažovateľa týkajúcim sa
zmeny pomerov, ktoré mali zapríčiniť zmenu v osobe opatrovníka. Najvyšší súd dovolanie
odmietol.
6. Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, rozhodnutie odvolacieho
súdu, ako aj rozhodnutie dovolacieho súdu sú arbitrárne a nepreskúmateľné. Konajúce súdy
mu nedali odpoveď na otázku, z akého dôvodu nevykonal súd prvého stupňa ním
navrhované výsluchy svedkov na preukázanie oprávnenosti jeho návrhu.
7. Podľa názoru sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami malo dôjsť k porušeniu
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že všeobecné súdy svoje rozhodnutia
nedostatočne odôvodnili. Tým, že sťažovateľ nemohol pred súdom prvého stupňa vykonať
navrhované výsluchy svedkov, mu bola odňatá možnosť argumentovať vo svoj prospech.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom takto:
„Uznesením Okresného súdu Poprad 14Ps 14/2016 – 61, Uznesením Krajského súdu
Prešov 22CoP 4/2018 – 78 a Uznesením Najvyššieho súdu SR 1Cdo 113/2018 zo dňa
30.04.2019 bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Uznesenie Okresného súdu Poprad 14Ps 14/2016 – 61 a Uznesenie Krajského súdu
Prešov 22CoP 4/2018 – 78 sa zrušujú a vec vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie,
rozhodnutím odvolacieho súdu a rozhodnutím dovolacieho súdu z dôvodu ich namietanej
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím súdu
prvej inštancie
17. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
18. Vo vzťahu k uplatňovaniu spomínaného princípu subsidiarity judikatúra
ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže
byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho
názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne
konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním
a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah
na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv
sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav
napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
súdu prvej inštancie konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu
ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
20. V tomto prípade sťažovateľ využil dostupný prostriedok nápravy a proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa
rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal
nárok na náhradu trov konania. Ochrana ústavných práv sťažovateľa mu bola poskytnutá
krajským súdom, ktorý v rámci svojej rozhodovacej činnosti bol viazaný ústavou
a dohovorom a primerane ich aj aplikoval.
21. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu
k napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a)
v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu a napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu
22. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľa
v časti namietaného porušenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu a napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu
zistil, že je daná jeho právomoc, sťažovateľ je zastúpený advokátom, ústavná sťažnosť má
náležitosti ustanovené zákonom, je prípustná, bola podaná včas a oprávnenou osobou;
ústavný súd však z materiálneho hľadiska musel skonštatovať jej zjavnú neopodstatnenosť.
23. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 209/05).
24. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť
(m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne (IV. ÚS 195/07, II. ÚS 7/97).
25. Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu aj rozhodnutie dovolacieho
súdu sú nepreskúmateľné a arbitrárne. V tejto súvislosti sa ústavný súd oboznámil
s obsahom oboch napadnutých rozhodnutí.
26. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že na zmenu v osobe
opatrovníka neboli splnené zákonné podmienky. Sťažovateľ ako navrhovateľ v konaní
nepoukázal na takú zmenu pomerov, ktorá by odôvodnila odvolanie opatrovníka z jeho
funkcie podľa § 277 ods. 2 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok
v platnom znení (ďalej len „CMP“). Krajský súd uviedol, že na zistenie skutkového stavu
veci postačovali dôkazy vykonané okresným súdom, a to potvrdenie obce
z 3. júla 2017 a stanovisko prokurátora Okresnej prokuratúry Poprad. Okrem toho sa
oboznámil aj s obsahom spisu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
15 Ps 25/2014, ktorého predmetom bolo ustanovenie dovtedajšieho opatrovníka
. V uvedenom konaní bol sťažovateľ vyhodnotený ako nevhodný na výkon funkcie
opatrovníka z dôvodu zneužitia opatrovanca na uzatvorenie zmluvy o úvere. Z pohľadu
krajského súdu skutkový stav veci zistený okresným súdom bol na rozhodnutie o návrhoch
sťažovateľa dostatočný aj s prihliadnutím na predchádzajúce konanie o ustanovení
opatrovníka a výsluch svedkov navrhovaných sťažovateľom nebolo potrebné vykonať.
27. Najvyšší súd odmietol dovolanie podané sťažovateľom, pretože nezistil vady
odôvodňujúce uplatnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúci
v nedostatočnom, resp. v arbitrárnom rozhodnutí odvolacieho súdu. K námietkam
o nevykonaní dôkazov najvyšší súd uviedol, že táto námietka bez ďalšieho nemôže byť
považovaná za dôvod zakladajúci vadu zmätočnosti konania. Sťažovateľ uplatnil
prípustnosť dovolania aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, teda že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi ešte nebola riešená.
Podľa názoru sťažovateľa bolo potrebné v konaní zistiť aj názor opatrovanej osoby.
Najvyšší súd uzavrel, že táto námietka nie je právnou otázkou, ale otázkou skutkovou,
k čomu ďalej uviedol, že nesprávne skutkové zistenia nie sú dovolacími dôvodmi v zmysle
28. Argumentácia, o ktorú krajský súd oprel svoje závery, podľa názoru ústavného
súdu spĺňa ústavnoprávnu požiadavku na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorá je
obsiahnutá v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Námietky sťažovateľa sú
vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam odvolacieho súdu a dovolacieho súdu totožné
a týkajú sa jeho nesúhlasu s postupom okresného súdu, ktorý nevykonal ním navrhované
dôkazy. Civilné mimosporové konanie ako celok, ktorého súčasťou je aj konanie
o ustanovení opatrovníka upravené v § 272 a nasl. CMP, sa riadi vyšetrovacím princípom
upraveným v čl. 6 CMP, podľa ktorého súd postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania tak,
aby zistil skutočný stav veci. Súd je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci
vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli. Z uvedeného
vyplýva, že súd v záujme zistenia skutočného stavu veci vykoná dôkazy podľa svojho
vlastného uváženia bez ohľadu na to, či ich účastníci konania navrhli alebo nie.
V sťažovateľovom prípade už okresný súd zistil skutočný stav veci na podklade
vykonaných dôkazov a primerane na neho aplikoval príslušné právne normy, čo potvrdil aj
krajský súd. Krajský súd navyše prihliadol aj na skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní
o ustanovení opatrovníka vedenom pod sp. zn. 15 Ps 25/2014, najmä na konanie
sťažovateľa v súvislosti so zmluvou o úvere, ktorú uzatvoril v mene opatrovanca, hoci na to
nebol oprávnený. Takto súdom zistený skutkový stav neodôvodňoval odvolanie súčasného
opatrovníka a ustanovenie sťažovateľa do tejto funkcie.
29. Napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu posúdil ústavný súd v kontexte
dovolacích námietok sťažovateľa. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho
súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr. IV. ÚS 238/07,
IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012, II. ÚS 98/2017). Otázka posúdenia prípustnosti
dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka zákonnosti a v tomto smere sa
najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia s tým, že jej riešenie samo osebe nemôže
viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016).
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal
s dovolacími námietkami sťažovateľa a nezistil žiadne pochybenie zakladajúce
nepreskúmateľnosť, resp. arbitrárnosť tohto rozhodnutia. Ústavný súd akceptuje závery
najvyššieho súdu, že dovolaním sa nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvej a druhej inštancie ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd
má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými
deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady
voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP (z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 105/2019, rovnako aj
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 54/2019).
30. Právo strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 383/06). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky,
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).
31. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(z novších rozhodnutí napr. I. ÚS 418/2019, ktoré zároveň odkazuje na staršie rozhodnutia
I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
32. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu ani napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu nedošlo k porušeniu
sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
33. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy
napadnutými rozhodnutiami odvolacieho súdu, ako aj dovolacieho súdu, avšak v tomto
smere v ústavnej sťažnosti absentuje akákoľvek argumentácia, v čom vidí sťažovateľ
porušenie práva vlastniť majetok. Vyslovenie porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy je obsahom
petitu ústavnej sťažnosti a na žiadnom inom mieste sa v ústavnej sťažnosti neuvádza.
Sťažovateľ ničím nepreukázal porušenie tohto práva, žiaden zásah do vlastníckeho práva ani
netvrdí. Nedošlo teda k preukázaniu existencie príčinnej súvislosti medzi napadnutými
rozhodnutiami súdov a namietaným porušením označeného základného práva a z tohto
dôvodu je ústavná sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy
rovnako zjavne neopodstatnená.
34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2020
Miroslav Duriš predseda senátu