Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 187/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Viktorom

Novýsedlákom, advokátom, Ludvíka Svobodu 1, Poprad, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Poprad č. k. -61 z 29. septembra 2017, uznesením Krajského

súdu v Prešove č. k. -78 z 26. februára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. -61

z 29. septembra 2017 (ďalej len „rozhodnutie súdu prvej inštancie“), uznesením Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -78 z 26. februára 2018 (ďalej

len „rozhodnutie odvolacieho súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. apríla 2019 (ďalej len „rozhodnutie

dovolacieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi v súlade

s čl. X bodom 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Plénum ústavného súdu

prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu práce. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c)

rozvrhu práce bola vec sťažovateľa 17. októbra 2019 prerozdelená a náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi

Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom štvrtého senátu

ústavného súdu.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal

na okresnom súde návrh na zmenu opatrovníka pre opatrovanú . Žiadal

odvolať z funkcie dovtedajšieho opatrovníka , ktorý je bratom sťažovateľa,

a navrhoval, aby súd za nového opatrovníka ustanovil sťažovateľa. Svoj návrh odôvodnil

tým, že opatrovanec prejavil vôľu, aby bol jeho opatrovníkom sťažovateľ, a že v rodine

dovtedajšieho opatrovníka nemá poskytnutú adekvátnu starostlivosť. Rozhodnutím súdu

prvej inštancie bol návrh sťažovateľa zamietnutý.

4. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie. Namietal,

že okresný súd bezdôvodne odmietol vykonať ním navrhované dôkazy, výsluchy svedkov,

ktorými preukazoval svoje tvrdenia. Krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu.

5. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie. Dovolacím

dôvodom bol nesprávny procesný postup podľa

v platnom znení (ďalej len „“), pretože „súd nevykonal

výsluchy žalobcom navrhnutých svedkov“. Sťažovateľ namietal aj nesprávne právne

posúdenie veci, pretože odvolací súd sa nestotožnil s návrhom sťažovateľa týkajúcim sa

zmeny pomerov, ktoré mali zapríčiniť zmenu v osobe opatrovníka. Najvyšší súd dovolanie

odmietol.

6. Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, rozhodnutie odvolacieho

súdu, ako aj rozhodnutie dovolacieho súdu sú arbitrárne a nepreskúmateľné. Konajúce súdy

mu nedali odpoveď na otázku, z akého dôvodu nevykonal súd prvého stupňa ním

navrhované výsluchy svedkov na preukázanie oprávnenosti jeho návrhu.

7. Podľa názoru sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami malo dôjsť k porušeniu

a dohovoru z dôvodu, že všeobecné súdy svoje rozhodnutia

nedostatočne odôvodnili. Tým, že sťažovateľ nemohol pred súdom prvého stupňa vykonať

navrhované výsluchy svedkov, mu bola odňatá možnosť argumentovať vo svoj prospech.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom takto:

„Uznesením Okresného súdu Poprad – 61, Uznesením Krajského súdu

Prešov – 78 a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

30.04.2019 bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené SR

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Uznesenie Okresného súdu Poprad – 61 a Uznesenie Krajského súdu

Prešov – 78 sa zrušujú a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je

tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie,

rozhodnutím odvolacieho súdu a rozhodnutím dovolacieho súdu z dôvodu ich namietanej

arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím súdu

prvej inštancie

17. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

18. Vo vzťahu k uplatňovaniu spomínaného princípu subsidiarity judikatúra

ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže

byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom

rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa právneho

názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne

konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním

a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah

na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv

sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav

napraviť (m. m. ).

19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

súdu prvej inštancie konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu

ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

20. V tomto prípade sťažovateľ využil dostupný prostriedok nápravy a proti

rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa

rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal

nárok na náhradu trov konania. Ochrana ústavných práv sťažovateľa mu bola poskytnutá

krajským súdom, ktorý v rámci svojej rozhodovacej činnosti bol viazaný

a dohovorom a primerane ich aj aplikoval.

21. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a)

v spojení s pre nedostatok právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu a napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu

22. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľa

v časti namietaného porušenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu a napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu

zistil, že je daná jeho právomoc, sťažovateľ je zastúpený advokátom, ústavná sťažnosť má

náležitosti ustanovené zákonom, je prípustná, bola podaná včas a oprávnenou osobou;

ústavný súd však z materiálneho hľadiska musel skonštatovať jej zjavnú neopodstatnenosť.

23. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

24. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nie je zásadná odlišnosť

(m. m. ), a preto ich porušenie skúma spoločne (, ).

25. Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu aj rozhodnutie dovolacieho

súdu sú nepreskúmateľné a arbitrárne. V tejto súvislosti sa ústavný súd oboznámil

s obsahom oboch napadnutých rozhodnutí.

26. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že na zmenu v osobe

opatrovníka neboli splnené zákonné podmienky. Sťažovateľ ako navrhovateľ v konaní

nepoukázal na takú zmenu pomerov, ktorá by odôvodnila odvolanie opatrovníka z jeho

funkcie podľa

v platnom znení (ďalej len „CMP“). Krajský súd uviedol, že na zistenie skutkového stavu

veci postačovali dôkazy vykonané okresným súdom, a to potvrdenie obce

z 3. júla 2017 a stanovisko prokurátora Okresnej prokuratúry Poprad. Okrem toho sa

oboznámil aj s obsahom spisu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

15 Ps 25/2014, ktorého predmetom bolo ustanovenie dovtedajšieho opatrovníka

. V uvedenom konaní bol sťažovateľ vyhodnotený ako nevhodný na výkon funkcie

opatrovníka z dôvodu zneužitia opatrovanca na uzatvorenie zmluvy o úvere. Z pohľadu

krajského súdu skutkový stav veci zistený okresným súdom bol na rozhodnutie o návrhoch

sťažovateľa dostatočný aj s prihliadnutím na predchádzajúce konanie o ustanovení

opatrovníka a výsluch svedkov navrhovaných sťažovateľom nebolo potrebné vykonať.

27. Najvyšší súd odmietol dovolanie podané sťažovateľom, pretože nezistil vady

odôvodňujúce uplatnený dovolací dôvod podľa spočívajúci

v nedostatočnom, resp. v arbitrárnom rozhodnutí odvolacieho súdu. K námietkam

o nevykonaní dôkazov najvyšší súd uviedol, že táto námietka bez ďalšieho nemôže byť

považovaná za dôvod zakladajúci vadu zmätočnosti konania. Sťažovateľ uplatnil

prípustnosť dovolania aj podľa , teda že rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi ešte nebola riešená.

Podľa názoru sťažovateľa bolo potrebné v konaní zistiť aj názor opatrovanej osoby.

Najvyšší súd uzavrel, že táto námietka nie je právnou otázkou, ale otázkou skutkovou,

k čomu ďalej uviedol, že nesprávne skutkové zistenia nie sú dovolacími dôvodmi v zmysle

ani .

28. Argumentácia, o ktorú krajský súd oprel svoje závery, podľa názoru ústavného

súdu spĺňa ústavnoprávnu požiadavku na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorá je

obsiahnutá v , ako aj v dohovoru. Námietky sťažovateľa sú

vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam odvolacieho súdu a dovolacieho súdu totožné

a týkajú sa jeho nesúhlasu s postupom okresného súdu, ktorý nevykonal ním navrhované

dôkazy. Civilné mimosporové konanie ako celok, ktorého súčasťou je aj konanie

o ustanovení opatrovníka upravené v a nasl. , sa riadi vyšetrovacím princípom

upraveným v , podľa ktorého súd postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania tak,

aby zistil skutočný stav veci. Súd je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci

vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli. Z uvedeného

vyplýva, že súd v záujme zistenia skutočného stavu veci vykoná dôkazy podľa svojho

vlastného uváženia bez ohľadu na to, či ich účastníci konania navrhli alebo nie.

V sťažovateľovom prípade už okresný súd zistil skutočný stav veci na podklade

vykonaných dôkazov a primerane na neho aplikoval príslušné právne normy, čo potvrdil aj

krajský súd. Krajský súd navyše prihliadol aj na skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní

o ustanovení opatrovníka vedenom pod sp. zn. , najmä na konanie

sťažovateľa v súvislosti so zmluvou o úvere, ktorú uzatvoril v mene opatrovanca, hoci na to

nebol oprávnený. Takto súdom zistený skutkový stav neodôvodňoval odvolanie súčasného

opatrovníka a ustanovenie sťažovateľa do tejto funkcie.

29. Napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu posúdil ústavný súd v kontexte

dovolacích námietok sťažovateľa. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr. ,

, , ). Otázka posúdenia prípustnosti

dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka zákonnosti a v tomto smere sa

najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia s tým, že jej riešenie samo osebe nemôže

viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr. , ).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal

s dovolacími námietkami sťažovateľa a nezistil žiadne pochybenie zakladajúce

nepreskúmateľnosť, resp. arbitrárnosť tohto rozhodnutia. Ústavný súd akceptuje závery

najvyššieho súdu, že dovolaním sa nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvej a druhej inštancie ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd

má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými

deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady

voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces (), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle

(z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , rovnako aj

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ).

30. Právo strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky,

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (, ).

31. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(z novších rozhodnutí napr. , ktoré zároveň odkazuje na staršie rozhodnutia

, tiež napr. , , , ).

32. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu ani napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu nedošlo k porušeniu

sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa ani práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) pre zjavnú neopodstatnenosť.

33. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľ namieta aj porušenie

napadnutými rozhodnutiami odvolacieho súdu, ako aj dovolacieho súdu, avšak v tomto

smere v ústavnej sťažnosti absentuje akákoľvek argumentácia, v čom vidí sťažovateľ

porušenie práva vlastniť majetok. Vyslovenie porušenia je obsahom

petitu ústavnej sťažnosti a na žiadnom inom mieste sa v ústavnej sťažnosti neuvádza.

Sťažovateľ ničím nepreukázal porušenie tohto práva, žiaden zásah do vlastníckeho práva ani

netvrdí. Nedošlo teda k preukázaniu existencie príčinnej súvislosti medzi napadnutými

rozhodnutiami súdov a namietaným porušením označeného základného práva a z tohto

dôvodu je ústavná sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie

rovnako zjavne neopodstatnená.

34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2020

Miroslav Duriš predseda senátu