Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 235/2020
PDF · 246.66 KB
No categories available
II. ÚS 235/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti RAVIL s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36790869, právne zastúpenej
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomeniami o zastavení starej exekúcie
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Dulinu sp. zn. EX 234/2000 z 23. februára 2020 v časti
výziev na úhradu trov starej exekúcie a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVIL s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVIL s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36790869 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
upovedomeniami o zastavení starej exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Dulinu
(ďalej len „súdny exekútor“) sp. zn. EX 234/2000 z 23. februára 2020 (podľa tabuľky
uvedenej v ústavnej sťažnosti) v časti výzvy na úhradu trov starej exekúcie (ďalej len
„napadnuté upovedomenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola
v predmetnom exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom v procesnom postavení
oprávnenej. Exekučné konanie bolo začaté a vedené podľa zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Národná rada Slovenskej republiky v snahe riešiť
dlhotrvajúce bezúspešné exekúcie prijala zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých
exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019
Z. z.“), ktorým v ustanovení § 1 ods. 2 zaviedla legálny pojem „stará exekúcia“ na exekúcie
začaté pred 1. aprílom 2017. Zároveň, za splnenia stanovených podmienok (§ 2 zákona
č. 233/1999 Z. z.), stanovila ex lege zastavenie starých exekúcií. Súdny exekútor, aplikujúc
zákon č. 233/2019 Z. z., napadnutým rozhodnutím upovedomil sťažovateľku o zastavení
starej exekúcie. Súčasťou napadnutého upovedomenia bola aj výzva adresovaná
sťažovateľke na zaplatenie trov starej exekúcie v sume 42 € určenej podľa § 6 zákona
č. 233/2019 Z. z. (tzv. paušálnych trov exekúcie).
3. Sťažovateľka namieta, že napadnutým upovedomením o zastavení exekúcie v časti
výzvy na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie, ktoré jej boli adresované,
bolo zasiahnuté do jej označených práv. Sťažovateľka v sťažnosti kritizuje predmetnú
právnu úpravu § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., v zmysle ktorej paušálne trovy znáša
oprávnený. Túto zákonnú konštrukciu zavedenú zákonodarcom považuje za protiústavnú.
Argumentuje tým, že v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla
2017 a zodpovedajúcich ustanovení právnej úpravy trov exekútora účinných predtým trovy
exekútora platí v zásade povinný a oprávnený platí trovy exekútora len vo vymedzených
prípadoch, ak ich vznik možno oprávnenému pričítať. Tvrdí, že ustanovenie § 6 ods. 2
zákona č. 233/2019 Z. z. je potrebné vykladať ústavnokonformne, a to tak, že len oprávnený
je povinný hradiť paušálne trovy starej exekúcie len vtedy, ak vznik týchto paušálnych trov
by bolo možné pričítať oprávnenému. Domnieva sa a tvrdí, že ona zastavenie starej
exekúcie nezapríčinila a nemohla ani predvídať nemajetnosť povinných ani pri náležitej
opatrnosti. Predmetnú úpravu považuje za protiústavnú a nesúcu znaky retroaktivity,
v rozpore s jej legitímnymi očakávaniami ako oprávnenej. V závere svojej argumentácie
sťažovateľka v súhrne tvrdí, že „porušovateľ svojím opatrením, ktorým aplikoval § 6 ods. 2
zákona č. 233/2019 Z. z. bez nadväznosti na § 203 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom
do 31. 1. 2002 resp. bez nadväznosti na § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení
účinnom od 1. 2. 2002 do 31. 3. 2017 a požaduje od sťažovateľky ako oprávnenej znášať
paušálne trovy exekútora bez posúdenia miery zavinenia sťažovateľky - oprávnenej
na zastavení exekúcie, porušil“ označené práva sťažovateľky.
4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o jej sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Dulina porušil upovedomeniami o zastavení
starých exekúcii vydaných dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky vyššie)
začatých na základe poverenia vydaného okresnými súdmi (podľa tabuľky vyššie)
č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie) na vymoženie peňažných
nárokov sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-povinným v časti výzva
na úhradu trov starej exekúcie vo výške 42 eur základné právo sťažovateľky vlastniť
majetok zaručené článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku zaručené
článkom 1 ods. 1 prvá veta Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené
článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 36 Listiny základných práv
a slobôd a právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovor
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje upovedomenia o zastavení starých
exekúcii vydané súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Dulina dňa (podľa tabuľky vyššie)
sp. zn. (podľa tabuľky vyššie) začatých na základe poverenia vydaných okresnými súdmi
(podľa tabuľky vyššie) č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie)
na vymoženie peňažných nárokov sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-
povinným v časti výzva na úhradu trov starej exekúcie vo výške 42 eur a veci vracia
súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolf Dulina na ďalšie konania.
3. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Dulina je povinný poskytnúť sťažovateľke primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 eur.
4. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Dulina je povinný uhradiť sťažovateľke trovy
konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho
zástupcu Fridrich Paľko, s. r. o. Grösslingova 4, 811 00 Bratislava, do troch dni
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
7. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a ústavnoprávne východiská v judikatúre
ústavného súdu
9. Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je len chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie
základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane
uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu
alebo inú ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Tieto východiská, hoci formulované vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných
súdov, sú podľa názoru ústavného súdu plne aplikovateľné a aktuálne aj vo vzťahu
k rozhodovaniu súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci pri výkone jemu zverenej
kompetencie v rámci súdnej moci. Exekučné konanie je osobitným druhom civilného
súdneho konania, a nie podnikateľskou činnosťou súdneho exekútora, ako by sa mohlo javiť
z podanej sťažnosti.
III.1 K namietanému porušeniu označených procesných práv napadnutým
upovedomením súdneho exekútora
12. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým námietka porušenia základného
práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým upovedomením o zastavení starej exekúcie
v časti výzvy na úhradu paušálnych trov exekúcie v sume 42 €, ktorému sťažovateľka
vytýka, že je arbitrárne a že súdny exekútor ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou § 6
ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. zasiahol do jej označených práv.
13. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne
iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
14. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ
by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného
právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny
rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu) či celkom
nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011,
III. ÚS 47/2013, III. ÚS 457/2014, III. ÚS 609/2014).
15. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže
porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy
v civilnom súdnom konaní (II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013). Podľa judikovaného názoru
ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno
uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci
priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.
Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden
diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný
možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy
tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite
aplikácie práva“ (uznesenie vo veci sp. zn. III. ÚS 575/2012 z 20. novembra 2012
uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.
80/2012).
16. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. paušálne trovy znáša oprávnený.
Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení
starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
17. Ústavný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, si v prvom rade
dovolí osvetliť niektoré právne a procesné súvislosti danej problematiky tzv. starých
exekúcií v kontexte namietaných výziev na úhradu paušálnych trov starej exekúcie.
Zmyslom a účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z. bolo riešiť neúnosnú situáciu
na exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaniach viedla exekúcia
proti povinným dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval
až do kolízie s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto
situáciu neriešil novelou Exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým,
ako už bolo uvedené, zaviedol okrem iného aj pojem stará exekúcia. Za splnenia zákonných
predpokladov súdny exekútor vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť oprávneným,
že ex lege došlo k zastaveniu týchto starých exekúcií. V rámci svojho včasného
upovedomenia má súdny exekútor možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy
zastavenej exekúcie v presne stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné
konštatovať, že zákon č. 233/2019 Z. z. je vo vzťahu k Exekučnému poriadku úpravou
lex specialis, ktorá osobitne upravuje tam stanovené situácie, a to tak vo vzťahu k ďalšiemu
trvaniu exekučného konania, ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši
v porovnaní s Exekučným poriadkom osobitným spôsobom – na jednej strane povinnosť
má oprávnený, na druhej strane neuspokojuje sa skutočná výška trov exekútora,
ale len zákonom ustanovená paušálna suma. Zákon č. 233/2019 Z. z. zároveň upravuje,
čo treba v tomto prípade a na účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť
povinného. Pre úplnosť je potrebné dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie
pri zastavení konania pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných
prípadoch obsahuje aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení
od 1. februára 2002 do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017
je to § 199c ods. 1, pozn.).
18. Ústavný súd, vychádzajúc zo znenia právnej úpravy zákona č. 233/2019 Z. z.,
konštatuje, že nárok na paušálnu náhradu vzniká ex lege, a to čo sa týka základu,
aj čo sa týka výslednej sumy. Procesný postup exekútora určuje priamo lex specialis.
Preto nie je možné uvažovať o porušení základných práv sťažovateľky nezohľadnením
výkladu úpravy lex generalis a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej aplikácia
je vylúčená existenciou a povinnosťou úpravy lex specialis. Na základe uvedeného ústavný
súd považoval túto časť argumentácie sťažovateľky za nenáležitú a právne bez významu.
19. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že právna úprava zákona č. 233/2019 Z. z.
nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej
exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom, v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych
výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný
inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá, alebo nie.
Keď na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné
konanie sa zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť
nadviažu, sú kvázi technickej povahy − administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie
sa ex lege zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov
a v stanovenej sume. V kontexte týchto skutočností a s poukazom na svoju judikatúru
citovanú v bode 18 považoval ústavný súd argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala
ústavne konformného výkladu a aplikácie § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z.,
za nedôvodnú, pretože súdny exekútor nemal diskréciu pri vzniku a rozsahu nároku
na náhradu paušálnych trov zastavenej starej exekúcie a tento si uplatnil v súlade s platným
právom.
20. V okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľka, vychádzajúc zo znenia § 6
ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z., ďalej namietala, že nemá vedomosť o tom,
či v jej označenej exekučnej veci bola exekúcia zapísaná v Centrálnom registri exekúcií,
pretože preverenie tejto skutočnosti ako predpoklad vzniku nároku na náhradu trov exekúcie
je spoplatňované. Sťažovateľka podľa vlastných slov „nie je v stave pri niekoľko tisíc
ex lega zastavených exekúciách zisťovať, či táto podmienka je splnená a preto jej splnenie
spochybňuje“. Ústavný súd na základe citovanej formulácie sťažovateľky dospel k záveru,
že sťažovateľka netvrdí, že v posudzovanom prípade exekúcia nebola zapísaná v centrálnom
registri, a preto konštatuje, že za daných okolností (absencia výslovného tvrdenia porušenia
povinnosti súdneho exekútora) ústavný súd takéto spochybnenie nemá povinnosť
preverovať v konaniach podľa čl. 127 ústavy, kde nepôsobí ako skutkový súd.
21. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podstatná a najrozsiahlejšia argumentácia
sťažovateľky smerovala k námietke protiústavnosti samotnej úpravy zákona č. 233/2019
Z. z., najmä v časti úpravy povinnosti oprávneného hradiť paušálne trovy starej exekúcie
v prípade jej zastavenia, pričom poukazovala a analyzovala právnu úpravu v okolitých
štátoch, citovala viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, Ústavného súdu
Českej republiky, Ústavného tribunálu Poľskej republiky, Ústavného súdu Lotyšska,
ako aj konkrétnu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva – vec Van
der Muselle proti Belgicku (rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70). Ústavný súd v tomto
smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v konaní o sťažnosti fyzickej
alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu nie je oprávnený
preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený
plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát
zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type
konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia sťažovateľky
o protiústavnosti právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej sťažnosti
právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nedôvodná.
22. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že napadnuté upovedomenie v časti výzvy
na úhradu paušálnych trov starej exekúcie je ústavne udržateľné, rešpektuje a primeraným
spôsobom interpretuje do úvahy prichádzajúce aplikované právne normy. Ústavný súd
dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým upovedomením v časti výzvy na úhradu paušálnych trov starej
exekúcie je zjavne neopodstatnená.
III.2 K namietanému porušeniu označených hmotných práv napadnutým
upovedomením súdneho exekútora
23. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny
a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým upovedomením v časti výzvy na úhradu paušálnych trov starej exekúcie. Ide o
práva hmotnoprávnej povahy. Sťažovateľka ich porušenie argumentačne odvíjala od
namietaného porušenia jej práv procesnej povahy. Vychádzajúc z argumentácie
sťažovateľky, nevyhnutným predpokladom porušenia jej hmotných práv by bol záver o tom,
že došlo k porušeniu jej procesných práv (namietaná arbitrárnosť výzvy na náhradu
paušálnych trov starých exekúcií, pozn.). Keďže ústavný súd vylúčil možnosť porušenia
označených procesných práv sťažovateľky napadnutým upovedomením súdneho exekútora,
rovnako dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v časti, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie svojich označených hmotných práv napadnutým
upovedomením súdneho exekútora.
24. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutým
upovedomením súdneho exekútora a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu. S prihliadnutím na zákonnosť upovedomenia súdneho exekútora,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
25. V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že sťažovateľka procesne nezavinila
zastavenie starej exekúcie, ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, vychádzajúc
z informácií obsiahnutých v sťažnosti a jej prílohách, že v okolnostiach posudzovanej veci
exekučným titulom bolo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
ktoré Sociálna poisťovňa zmluvne previedla na sťažovateľku ako subjekt súkromného práva
na základe zmluvy. Samotný tento fakt, že Sociálna poisťovňa sa rozhodla tieto pohľadávky
nevymáhať od povinných a radšej ich zmluvne previedla na sťažovateľku za odplatu,
indikuje, že Sociálna poisťovňa disponovala informáciami o ich sťaženej vymáhateľnosti
vzhľadom na finančnú situáciu povinných. Sťažovateľka pri odplatnom prevode týchto
pohľadávok vzniknutých zo sociálneho poistenia za zlomkovú hodnotu si musela byť
vedomá rizika, že vymožiteľnosť týchto pohľadávok je neistá. Napriek tomu išla
do podnikateľského rizika a podala návrhy na súdne vymoženie týchto pohľadávok,
resp. nastúpila do procesného postavenia oprávneného v prebiehajúcich exekučných
konaniach iniciovaných jej právnou predchodkyňou. Predmetná exekúcia bola dlhodobo
(v danom prípade viac ako desať rokov, pozn.) vykonávaná bez úspechu, preto existuje
dôvodná pochybnosť o tom, že sťažovateľka postupovala pri zachovaní primeranej
opatrnosti, tak ako to v sťažnosti tvrdila. Aj v režime podľa predchádzajúcej právnej úpravy,
teda v čase podania návrhu pôvodného oprávneného na vykonanie exekúcie, existovala
„hrozba“ znášania trov pri nemajetnosti povinného, dokonca v sume skutočných trov
súdneho exekútora. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že potenciálny
negatívny dopad na majetkové práva sťažovateľky ako oprávnenej nesúvisí s aplikáciou
zákona č. 233/2019 Z. z. a napadnutými upovedomeniami súdnej exekútorky, ale skôr
s rozhodnutím sťažovateľky znášať podnikateľské riziko spojené s vymáhaním postúpených
pohľadávok.
26. Ústavný súd tak v závere konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi
označenými právami hmotnej povahy a napadnutým upovedomením súdneho exekútora
ani v tejto argumentačnej rovine. Navyše, je potrebné dodať, že sťažovateľke nič nebráni
podať opätovne návrh na vykonanie tejto starej exekúcie podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z.
z., v rámci ktorého si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad
spojený s uplatnením pohľadávky.
27. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalším
návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu