Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 235/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti RAVIL s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36790869, právne zastúpenej

advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a ,

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomeniami o zastavení starej exekúcie

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Dulinu sp. zn. EX 234/2000 z 23. februára 2020 v časti

výziev na úhradu trov starej exekúcie a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVIL s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVIL s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36790869 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

upovedomeniami o zastavení starej exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Dulinu

(ďalej len „súdny exekútor“) sp. zn. EX 234/2000 z 23. februára 2020 (podľa tabuľky

uvedenej v ústavnej sťažnosti) v časti výzvy na úhradu trov starej exekúcie (ďalej len

„napadnuté upovedomenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola

v predmetnom exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom v procesnom postavení

oprávnenej. Exekučné konanie bolo začaté a vedené podľa zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“). Národná rada Slovenskej republiky v snahe riešiť

dlhotrvajúce bezúspešné exekúcie prijala o ukončení niektorých

exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „

Z. z.“), ktorým v ustanovení § 1 ods. 2 zaviedla legálny pojem „stará exekúcia“ na exekúcie

začaté pred 1. aprílom 2017. Zároveň, za splnenia stanovených podmienok (§ 2 zákona

č. ), stanovila ex lege zastavenie starých exekúcií. Súdny exekútor, aplikujúc

, napadnutým rozhodnutím upovedomil sťažovateľku o zastavení

starej exekúcie. Súčasťou napadnutého upovedomenia bola aj výzva adresovaná

sťažovateľke na zaplatenie trov starej exekúcie v sume 42 € určenej podľa § 6 zákona

č. (tzv. paušálnych trov exekúcie).

3. Sťažovateľka namieta, že napadnutým upovedomením o zastavení exekúcie v časti

výzvy na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie, ktoré jej boli adresované,

bolo zasiahnuté do jej označených práv. Sťažovateľka v sťažnosti kritizuje predmetnú

právnu úpravu , v zmysle ktorej paušálne trovy znáša

oprávnený. Túto zákonnú konštrukciu zavedenú zákonodarcom považuje za protiústavnú.

Argumentuje tým, že v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla

2017 a zodpovedajúcich ustanovení právnej úpravy trov exekútora účinných predtým trovy

exekútora platí v zásade povinný a oprávnený platí trovy exekútora len vo vymedzených

prípadoch, ak ich vznik možno oprávnenému pričítať. Tvrdí, že ustanovenie § 6 ods. 2

je potrebné vykladať ústavnokonformne, a to tak, že len oprávnený

je povinný hradiť paušálne trovy starej exekúcie len vtedy, ak vznik týchto paušálnych trov

by bolo možné pričítať oprávnenému. Domnieva sa a tvrdí, že ona zastavenie starej

exekúcie nezapríčinila a nemohla ani predvídať nemajetnosť povinných ani pri náležitej

opatrnosti. Predmetnú úpravu považuje za protiústavnú a nesúcu znaky retroaktivity,

v rozpore s jej legitímnymi očakávaniami ako oprávnenej. V závere svojej argumentácie

sťažovateľka v súhrne tvrdí, že „porušovateľ svojím opatrením, ktorým aplikoval § 6 ods. 2

bez nadväznosti na v znení účinnom

do 31. 1. 2002 resp. bez nadväznosti na v znení

účinnom od 1. 2. 2002 do 31. 3. 2017 a požaduje od sťažovateľky ako oprávnenej znášať

paušálne trovy exekútora bez posúdenia miery zavinenia sťažovateľky - oprávnenej

na zastavení exekúcie, porušil“ označené práva sťažovateľky.

4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

o jej sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Dulina porušil upovedomeniami o zastavení

starých exekúcii vydaných dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky vyššie)

začatých na základe poverenia vydaného okresnými súdmi (podľa tabuľky vyššie)

č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie) na vymoženie peňažných

nárokov sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-povinným v časti výzva

na úhradu trov starej exekúcie vo výške 42 eur základné právo sťažovateľky vlastniť

majetok zaručené článkom 20 ods. 1 a článkom 11 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku zaručené

článkom 1 ods. 1 prvá veta Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené

článkom 46 ods. 1 a článkom 36 Listiny základných práv

a slobôd a právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovor

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje upovedomenia o zastavení starých

exekúcii vydané súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Dulina dňa (podľa tabuľky vyššie)

sp. zn. (podľa tabuľky vyššie) začatých na základe poverenia vydaných okresnými súdmi

(podľa tabuľky vyššie) č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie)

na vymoženie peňažných nárokov sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-

povinným v časti výzva na úhradu trov starej exekúcie vo výške 42 eur a veci vracia

súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolf Dulina na ďalšie konania.

3. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Dulina je povinný poskytnúť sťažovateľke primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 eur.

4. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Dulina je povinný uhradiť sťažovateľke trovy

konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho

zástupcu Fridrich Paľko, s. r. o. Grösslingova 4, 811 00 Bratislava, do troch dni

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

7. Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

8. Podľa § 56 ods. 1 zákona ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a ústavnoprávne východiská v judikatúre

ústavného súdu

9. Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je len chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie

základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane

uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu

alebo inú ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , , ).

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

11. Tieto východiská, hoci formulované vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných

súdov, sú podľa názoru ústavného súdu plne aplikovateľné a aktuálne aj vo vzťahu

k rozhodovaniu súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci pri výkone jemu zverenej

kompetencie v rámci súdnej moci. Exekučné konanie je osobitným druhom civilného

súdneho konania, a nie podnikateľskou činnosťou súdneho exekútora, ako by sa mohlo javiť

z podanej sťažnosti.

III.1 K namietanému porušeniu označených procesných práv napadnutým

upovedomením súdneho exekútora

12. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým námietka porušenia základného

práva sťažovateľky zaručeného v , listiny a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým upovedomením o zastavení starej exekúcie

v časti výzvy na úhradu paušálnych trov exekúcie v sume 42 €, ktorému sťažovateľka

vytýka, že je arbitrárne a že súdny exekútor ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou § 6

ods. 2 zasiahol do jej označených práv.

13. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne

iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

14. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ

by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného

právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny

rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu) či celkom

nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (, ,

, , ).

15. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd nemôže

porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy

v civilnom súdnom konaní (, ). Podľa judikovaného názoru

ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno

uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci

priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.

Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden

diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný

možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy

tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite

aplikácie práva“ (uznesenie vo veci sp. zn. z 20. novembra 2012

uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.

80/2012).

16. Podľa paušálne trovy znáša oprávnený.

Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení

starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.

17. Ústavný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, si v prvom rade

dovolí osvetliť niektoré právne a procesné súvislosti danej problematiky tzv. starých

exekúcií v kontexte namietaných výziev na úhradu paušálnych trov starej exekúcie.

Zmyslom a účelom prijatia bolo riešiť neúnosnú situáciu

na exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaniach viedla exekúcia

proti povinným dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval

až do kolízie s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto

situáciu neriešil novelou Exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým,

ako už bolo uvedené, zaviedol okrem iného aj pojem stará exekúcia. Za splnenia zákonných

predpokladov súdny exekútor vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť oprávneným,

že ex lege došlo k zastaveniu týchto starých exekúcií. V rámci svojho včasného

upovedomenia má súdny exekútor možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy

zastavenej exekúcie v presne stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné

konštatovať, že je vo vzťahu k Exekučnému poriadku úpravou

lex specialis, ktorá osobitne upravuje tam stanovené situácie, a to tak vo vzťahu k ďalšiemu

trvaniu exekučného konania, ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši

v porovnaní s Exekučným poriadkom osobitným spôsobom – na jednej strane povinnosť

má oprávnený, na druhej strane neuspokojuje sa skutočná výška trov exekútora,

ale len zároveň upravuje,

čo treba v tomto prípade a na účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť

povinného. Pre úplnosť je potrebné dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie

pri zastavení konania pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných

prípadoch obsahuje aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení

od 1. februára 2002 do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017

je to § 199c ods. 1, pozn.).

18. Ústavný súd, vychádzajúc zo znenia právnej úpravy ,

konštatuje, že nárok na paušálnu náhradu vzniká ex lege, a to čo sa týka základu,

aj čo sa týka výslednej sumy. Procesný postup exekútora určuje priamo lex specialis.

Preto nie je možné uvažovať o porušení základných práv sťažovateľky nezohľadnením

výkladu úpravy lex generalis a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej aplikácia

je vylúčená existenciou a povinnosťou úpravy lex specialis. Na základe uvedeného ústavný

súd považoval túto časť argumentácie sťažovateľky za nenáležitú a právne bez významu.

19. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že právna úprava

nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej

exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom, v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych

výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný

inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá, alebo nie.

Keď na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné

konanie sa zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť

nadviažu, sú kvázi technickej povahy − administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie

sa ex lege zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov

a v stanovenej sume. V kontexte týchto skutočností a s poukazom na svoju judikatúru

citovanú v bode 18 považoval ústavný súd argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala

ústavne konformného výkladu a aplikácie ,

za nedôvodnú, pretože súdny exekútor nemal diskréciu pri vzniku a rozsahu nároku

na náhradu paušálnych trov zastavenej starej exekúcie a tento si uplatnil v súlade s platným

právom.

20. V okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľka, vychádzajúc zo znenia § 6

ods. 4 písm. b) , ďalej namietala, že nemá vedomosť o tom,

či v jej označenej exekučnej veci bola exekúcia zapísaná v Centrálnom registri exekúcií,

pretože preverenie tejto skutočnosti ako predpoklad vzniku nároku na náhradu trov exekúcie

je spoplatňované. Sťažovateľka podľa vlastných slov „nie je v stave pri niekoľko tisíc

ex lega zastavených exekúciách zisťovať, či táto podmienka je splnená a preto jej splnenie

spochybňuje“. Ústavný súd na základe citovanej formulácie sťažovateľky dospel k záveru,

že sťažovateľka netvrdí, že v posudzovanom prípade exekúcia nebola zapísaná v centrálnom

registri, a preto konštatuje, že za daných okolností (absencia výslovného tvrdenia porušenia

povinnosti súdneho exekútora) ústavný súd takéto spochybnenie nemá povinnosť

preverovať v konaniach podľa , kde nepôsobí ako skutkový súd.

21. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podstatná a najrozsiahlejšia argumentácia

sťažovateľky smerovala k námietke protiústavnosti samotnej úpravy

Z. z., najmä v časti úpravy povinnosti oprávneného hradiť paušálne trovy starej exekúcie

v prípade jej zastavenia, pričom poukazovala a analyzovala právnu úpravu v okolitých

štátoch, citovala viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, Ústavného súdu

Českej republiky, Ústavného tribunálu Poľskej republiky, Ústavného súdu Lotyšska,

ako aj konkrétnu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva – vec Van

der Muselle proti Belgicku (rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70). Ústavný súd v tomto

smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v konaní o sťažnosti fyzickej

alebo právnickej osoby podľa senát ústavného súdu nie je oprávnený

preskúmavať súlad právnych predpisov s , pretože takýto prieskum je vyhradený

plénu ústavného súdu v konaní podľa . Ústavný súd už viackrát

zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type

konania (napr. , , ). Argumentácia sťažovateľky

o protiústavnosti právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej sťažnosti

právnickej osoby podľa nedôvodná.

22. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že napadnuté upovedomenie v časti výzvy

na úhradu paušálnych trov starej exekúcie je ústavne udržateľné, rešpektuje a primeraným

spôsobom interpretuje do úvahy prichádzajúce aplikované právne normy. Ústavný súd

dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho

základného práva podľa , listiny a práva podľa

dohovoru napadnutým upovedomením v časti výzvy na úhradu paušálnych trov starej

exekúcie je zjavne neopodstatnená.

III.2 K namietanému porušeniu označených hmotných práv napadnutým

upovedomením súdneho exekútora

23. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa , listiny

a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutým upovedomením v časti výzvy na úhradu paušálnych trov starej exekúcie. Ide o

práva hmotnoprávnej povahy. Sťažovateľka ich porušenie argumentačne odvíjala od

namietaného porušenia jej práv procesnej povahy. Vychádzajúc z argumentácie

sťažovateľky, nevyhnutným predpokladom porušenia jej hmotných práv by bol záver o tom,

že došlo k porušeniu jej procesných práv (namietaná arbitrárnosť výzvy na náhradu

paušálnych trov starých exekúcií, pozn.). Keďže ústavný súd vylúčil možnosť porušenia

označených procesných práv sťažovateľky napadnutým upovedomením súdneho exekútora,

rovnako dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v časti, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie svojich označených hmotných práv napadnutým

upovedomením súdneho exekútora.

24. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutým

upovedomením súdneho exekútora a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky podľa , podľa listiny a práva podľa

dodatkového protokolu. S prihliadnutím na zákonnosť upovedomenia súdneho exekútora,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

25. V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že sťažovateľka procesne nezavinila

zastavenie starej exekúcie, ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, vychádzajúc

z informácií obsiahnutých v sťažnosti a jej prílohách, že v okolnostiach posudzovanej veci

exekučným titulom bolo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Sociálnej poisťovne,

ktoré Sociálna poisťovňa zmluvne previedla na sťažovateľku ako subjekt súkromného práva

na základe zmluvy. Samotný tento fakt, že Sociálna poisťovňa sa rozhodla tieto pohľadávky

nevymáhať od povinných a radšej ich zmluvne previedla na sťažovateľku za odplatu,

indikuje, že Sociálna poisťovňa disponovala informáciami o ich sťaženej vymáhateľnosti

vzhľadom na finančnú situáciu povinných. Sťažovateľka pri odplatnom prevode týchto

pohľadávok vzniknutých zo sociálneho poistenia za zlomkovú hodnotu si musela byť

vedomá rizika, že vymožiteľnosť týchto pohľadávok je neistá. Napriek tomu išla

do podnikateľského rizika a podala návrhy na súdne vymoženie týchto pohľadávok,

resp. nastúpila do procesného postavenia oprávneného v prebiehajúcich exekučných

konaniach iniciovaných jej právnou predchodkyňou. Predmetná exekúcia bola dlhodobo

(v danom prípade viac ako desať rokov, pozn.) vykonávaná bez úspechu, preto existuje

dôvodná pochybnosť o tom, že sťažovateľka postupovala pri zachovaní primeranej

opatrnosti, tak ako to v sťažnosti tvrdila. Aj v režime podľa predchádzajúcej právnej úpravy,

teda v čase podania návrhu pôvodného oprávneného na vykonanie exekúcie, existovala

„hrozba“ znášania trov pri nemajetnosti povinného, dokonca v sume skutočných trov

súdneho exekútora. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že potenciálny

negatívny dopad na majetkové práva sťažovateľky ako oprávnenej nesúvisí s aplikáciou

a napadnutými upovedomeniami súdnej exekútorky, ale skôr

s rozhodnutím sťažovateľky znášať podnikateľské riziko spojené s vymáhaním postúpených

pohľadávok.

26. Ústavný súd tak v závere konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi

označenými právami hmotnej povahy a napadnutým upovedomením súdneho exekútora

ani v tejto argumentačnej rovine. Navyše, je potrebné dodať, že sťažovateľke nič nebráni

podať opätovne návrh na vykonanie tejto starej exekúcie podľa Z.

z., v rámci ktorého si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad

spojený s uplatnením pohľadávky.

27. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalším

návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu