Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 200/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Comdet

s. r. o., Strojárenská 1B/8800, Trnava, IČO 36 280 402, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3, Trnava, v mene ktorej koná

na základe substitučnej plnej moci advokát Mgr. Pavel Gavorník, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Comdet s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a vymedzenie napadnutého konania

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Comdet s. r. o.,

Strojárenská , Trnava, IČO 36 280 402 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. augusta 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa správnou žalobou domáhal

na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) preskúmania a zrušenia rozhodnutia

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“), ako aj predošlého

rozhodnutia Daňového úradu Trnava (ďalej len „úrad“). Rozsudkom krajského súdu č. k.

-100 zo 14. februára 2018 bola správna žaloba sťažovateľa zamietnutá ako

nedôvodná.

3. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 20. augusta 2019 bola

zamietnutá kasačná sťažnosť podaná sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu.

4. Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je vo svojom

obsahu ako celok nepreskúmateľný.

5. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že podanú kasačnú sťažnosť

odôvodnil tým, že a) nesprávnym procesným postupom mu bolo znemožnené uskutočniť

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, ďalej tým, že b) krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia

veci, a napokon tým, že c) krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

kasačného súdu [, a (ďalej len

„SSP“)].

6. V súvislosti s nesprávnym procesným postupom znemožňujúcim sťažovateľovi

uskutočniť jemu patriace procesné práva poukázal sťažovateľ v kasačnej sťažnosti na to,

že správnou žalobou z 2. decembra 2016 sa domáhal preskúmania a zrušenia celkom 10

rozhodnutí riaditeľstva vydaných 19. septembra 2016, 23. septembra 2016 a 29. septembra

2016 pod 10 rôznymi spisovými značkami. Všetky tieto rozhodnutia boli navzájom

prepojené, spolu súviseli a všetky spoločne vzišli z jednej daňovej kontroly vykonanej

u sťažovateľa.

7. Uznesením krajského súdu zo 17. februára 2017 (z pohľadu sťažovateľa neúčelne)

bolo preskúmanie žalobou napadnutých rozhodnutí riaditeľstva vylúčené do samostatných

konaní, v dôsledku čoho pôvodná žaloba stratila konzistentnosť a celistvosť, čo v konečnom

dôsledku oslabilo pozíciu sťažovateľa v jednotlivých konaniach. Sťažovateľ pritom

v správnej žalobe uvádzal, že rozhodnutiami riaditeľstva a rozhodnutiami úradu boli

poškodené jeho práva, všetky tieto rozhodnutia boli vo vzájomnej súvislosti nesprávne

a nezákonné, pričom bol daný predpoklad na ich úplné zrušenie krajským súdom.

8. Sťažovateľ napádal rozhodnutia riaditeľstva a úradu najmä preto, lebo skutkový

stav vzatý za základ rozhodnutí bol v rozpore s administratívnymi spismi, resp. v nich

nemal oporu, ďalej zistenie skutkového stavu zo strany riaditeľstva a úradu bolo

nedostačujúce na riadne posúdenie veci a napokon rozhodnutia riaditeľstva a úradu

vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

9. Predmetom konania tak v dôsledku vylúčenia na samostatné konanie bolo už len

preskúmanie rozhodnutia riaditeľstva č. 104010308/2016 z 29. septembra 2016. Týmto

rozhodnutím riaditeľstvo ako odvolací orgán potvrdilo rozhodnutie úradu ako správcu dane.

10. Krajský súd vylúčením vecí na samostatné konania značne oklieštil (obmedzil)

námietky sťažovateľa ako žalobcu v niektorých konaniach, ktoré sa tak už netýkali jeho

komplexných výhrad k daňovej kontrole, ale už len jej čiastkových výhrad ku konkrétnym

dodávateľom, čím jeho žaloba stratila kontext a utrpela na komplexnosti a celistvosti. Podľa

názoru sťažovateľa krajský súd už nemohol z dôvodu drobenia veci posúdiť túto komplexne

a vo vzájomnej súvislosti. Krajský súd nemohol ani objektívne posúdiť správnosť

rozhodnutia riaditeľstva, keďže nedisponoval úplnými informáciami z administratívnych

spisov v rámci celej daňovej kontroly, ale len čiastkovými. Krajský súd si takto nemohol

vytvoriť komplexný obraz o úkonoch riaditeľstva, resp. úradu a nemohol zohľadniť

jednotlivé okolnosti a aspekty súhrnne, ale len jednotlivo, v dôsledku čoho nesprávne

rozhodol, čo sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal.

11. Sťažovateľ sa domnieva, že v konečnom dôsledku bolo úvodné uznesenie

krajského súdu o vylúčení vecí na samostatné konania nesprávne, čo sťažovateľa poškodilo,

a to až do tej miery, že krajský súd nesprávnym procesným postupom (vydaním uznesenia

o vylúčení vecí na samostatné konania) znemožnil sťažovateľovi uskutočňovať jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Najvyšší súd na tieto výhrady sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti vôbec

nereflektoval, danému dovolaciemu dôvodu (správne má byť zrejme dôvodu kasačnej

sťažnosti, pozn.) ako jednému z troch sa vôbec nevenoval a na námietky neodpovedal,

čo možno kvalifikovať ako neprijateľnú nepreskúmateľnosť rozsudku najvyššieho súdu.

13. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci zo strany krajského súdu

sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že došlo jednak k nesprávnemu právnemu

posúdeniu (ne)splnenia podmienok sťažovateľa pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty

v zmysle a nasl., ako aj a nasl. o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v nadväznosti na preukázanie reálnosti

zdaniteľných plnení sťažovateľa s obchodnými spoločnosťami (ďalej

len „ “), a ; ďalej k nesprávnemu právnemu posúdeniu § 24 ods. 1 a 4

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov tým, že krajský súd potvrdil správnosť postupu

a právnej kvalifikácie riaditeľstva a úradu v daňovom konaní; potom k nesprávnemu

právnemu posúdeniu zásad daňového konania krajským súdom, keď tento povýšil

prejednávaciu zásadu nad zásadu materiálnej pravdy, pričom zároveň fakticky zúžil, ba až

vylúčil aplikáciu vyhľadávacej zásady v daňovom konaní, a napokon k nesprávnemu

právnemu posúdeniu rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. krajským súdom,

ktorý vylúčil, že by závery rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. svedčili

v prospech sťažovateľa.

14. Sťažovateľ vo vzťahu k dodávateľovi reklamného spotu uvádzal,

že v daňovom konaní spoľahlivo, ba až vyčerpávajúcim spôsobom preukázal formálne,

ale aj faktické dodanie plnenia – reklamného spotu vrátane premietania na veľkoplošnej

obrazovke na audio-video zázname, a to s ohľadom na 10 podstatných skutočností

(sťažovateľ ďalej vymenúva však iba 8 takýchto skutočností, pozn.), a to zmluvný vzťah

s bol riadne formalizovaný preukázanou písomnou zmluvou; sťažovateľovi

za dodané plnenie riadne vystavil a zaslal príslušné faktúry, ktoré sťažovateľ uhradil;

faktické plnenie zo strany bolo preukázané výsluchom svedka ; postoje

úradu a riaditeľstva poukazujúce na to, že svedok si nevedel spomenúť na detaily

plnenia, keďže nevedel s presnosťou určiť výšku plnenia za prenájom reklamného času

a nepamätal si presne názov sťažovateľa, treba považovať za nepatričné s ohľadom

na odstup času a na nemožnosť svedka oprieť sa o účtovné doklady; existencia

reálnej videoreklamy sťažovateľa v spojení s nahrávkou, z ktorej je evidentné,

že na veľkoplošnej obrazovke (ktorej vlastník má byť úradu známy) bola reklama reálne

premietaná; sťažovateľ úradu označil svedka , ktorý reklamu, resp. reklamný spot

reálne vytvoril a v rámci výsluchu rozhodujúce skutočnosti potvrdil; vykonštruovanosť

názoru riaditeľstva o tom, že sťažovateľ nemá mať o opakovaný výsluch svedka

záujem z dôvodu, že by si tento teraz mal spomenúť na rôzne podrobnosti, pretože ak je

riaditeľstvo toho názoru, že svedok by uviedol ďalšie podrobnosti relevantné

pre konanie, potom sa vlastne priznáva k neúplnému zisteniu skutkového stavu; sťažovateľ

napokon poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2015,

resp. sp. zn. , z ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno zaťažuje predovšetkým

daňový subjekt, ale ak tento vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, disponuje existenciou

materiálneho plnenia a tomu zodpovedajúcim daňovým dokladom, dôkazné bremeno (ale aj

dôkaznú núdzu) znáša správca dane (úrad).

15. Najvyšší súd napriek uvedeným výhradám sťažovateľa nepovažoval jeho

argumentáciu za dostatočnú na to, aby kasačnej sťažnosti vyhovel, a najpodstatnejšie je,

že v odôvodnení rozsudku sa riadne nevyjadril k podstatným dôvodom, pre ktoré sťažovateľ

kasačnú sťažnosť podal. Najvyšší súd iba veľmi vágne a všeobecne – formálne uviedol

v odsekoch 31 až 34 rozsudku, že sa stotožňuje s názorom krajského súdu, a iba

reprodukoval názory úradu, riaditeľstva a krajského súdu, a to pri absencii vlastných úvah

k celkom 10 bodom, pre ktoré sťažovateľ považoval sporné materiálne plnenie

za preukázané.

16. Sťažovateľ tak nemá zodpovedané otázky, prečo nie je možné spoľahlivo

akceptovať unesenie dôkazného bremena z jeho strany, prečo je zo skutkového hľadiska

problematická výpoveď kľúčových svedkov (najmä ), prečo s odstupom času nie

je možné akceptovať zjavnú existenciu videozáznamu, z ktorého preukázateľne vyplýva

premietanie reklamného spotu na premietacej obrazovke, prečo nie je akceptovateľné prijať

platbu v hotovosti, prečo nie je možné akceptovať viacero nahrávok predmetného

fakturovaného reklamného spotu, prečo nie je možné akceptovať výpoveď svedka, ktorý

uviedol, že reklamný spot priamo vyrobil a pod. Existujú teda podstatné a dôvodné otázky,

ktoré si sťažovateľ kladie a ktoré najvyšší súd nezodpovedal.

17. V súvislosti s namietaným odklonením sa od ustálenej rozhodovacej praxe

kasačného súdu sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že krajský súd v iných konaniach

(skutkovo a právne obdobných) vydal rozsudky v jeho prospech ako daňového subjektu,

a preto sa v tejto veci odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Išlo

o rozsudky krajského súdu sp. zn. , a . V týchto

veciach krajský súd prisvedčil žalobcovi (odlišnému subjektu od sťažovateľa) a zrušil

rozhodnutia riaditeľstva vo veciach skutkovo a právne obdobných, pričom sa stotožnil

s právnou argumentáciou žalobcu, presne označil všetky vytýkané nedostatky v rámci

daňového konania, ktoré spolu vo vzájomných súvislostiach zapríčinili zrušenie rozhodnutí

riaditeľstva. Najvyšší súd na tieto výhrady uvedené v kasačnej sťažnosti vôbec

nereflektoval, čo treba považovať za neprijateľnú nepreskúmateľnosť rozsudku najvyššieho

súdu.

18. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti Comdet s.r.o., Strojárenská 1B/8800, Trnava 917 00,

IČO: 36 280 402, zapísanej v OR OS Trnava, oddiel: Sro, vložka č. 18127/T, na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. z 20.08.2019

porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20.08.2019 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti Comdet s.r.o.

trovy právneho zastúpenia v sume 391,92 eur, a to do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúra

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

21. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , , , ).

23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

24. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (, , , ,

), ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

25. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je ústavnou sťažnosťou v zmysle

v spojení s , a nasl. , preto

ho ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa

.

26. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní skúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje

všeobecné náležitosti podania ( ), všeobecné náležitosti návrhu

na začatie konania ( ), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti

( ) a či sú naplnené predpoklady umožňujúce ďalšie konanie

o ústavnej sťažnosti ( a a ). Ďalej posudzoval,

či nie je daný niektorý z dôvodov na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

27. Ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne

neopodstatnenú [ ].

28. Podľa názoru ústavného súdu možno závery uvedené v odôvodnení rozsudku

najvyššieho súdu považovať v rámci námietok sťažovateľa za dostatočné a presvedčivé

a nemožno ich v žiadnom prípade považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd dospel k názoru, že najvyšší súd

štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na sťažovateľom uplatnené

kasačné námietky, pričom svoj záver o potvrdení rozsudku krajského súdu a zamietnutí

kasačnej sťažnosti zrozumiteľne a primerane odôvodnil. Právne závery najvyššieho

súdu nevykazujú znaky svojvôle alebo arbitrárnosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľ

so závermi najvyššieho súdu nestotožňuje a má na vec iný názor, nemôže sama osebe viesť

k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a tiež jeho právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ním

označených práv. K jednotlivým námietkam sťažovateľa uvedeným v ústavnej sťažnosti

považuje za potrebné ústavný súd uviesť:

a) Nesprávny procesný postup znemožňujúci sťažovateľovi uskutočniť jeho

procesné práva

30. V tejto súvislosti musel ústavný súd posúdiť najprv otázku, či je možné,

aby prípadné sťažovateľom namietané pochybenia, resp. nedostatky činnosti orgánu

verejnej moci (v tomto prípade správneho súdu) mohli dosiahnuť ústavnoprávny rozmer,

t. j. aby v dôsledku takéhoto postupu orgánu verejnej moci došlo aj k zásahu do

alebo dohovorom zaručených práv a slobôd. Ústavný súd zastáva názor, že prípadné

procesné pochybenie krajského súdu v prejednávanej veci pri rozhodovaní o vylúčení veci

na samostatné konania túto intenzitu nemôže dosiahnuť.

31. V prvom rade je potrebné uviesť, že dáva správnemu súdu možnosť,

aby v prípade, ak smeruje jedna žaloba proti viacerým rozhodnutiam, mohol predseda

senátu uznesením vylúčiť každé takéto rozhodnutie na samostatné konanie, ak spoločné

konanie nie je možné alebo vhodné. Správny súd tak môže zvrátiť objektívnu kumuláciu,

ktorá vznikla aktivitou žalobcu. Dôvodom na vylúčenie veci môže byť aj skutočnosť, že by

spoločné prejednávanie vecí nebolo v záujme hospodárnosti konania. Zo žiadneho

zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie sťažovateľa ako účastníka konania na to, aby

nebola súvisiaca vec vylúčená na samostatné konanie po splnení zákonných podmienok.

32. Z hľadiska zachovania práva na spravodlivý proces nemožno opomenúť,

že uznesenie krajského súdu o vylúčení veci na samostatné konanie je rozhodnutie

procesného charakteru upravujúce vedenie konania, ktorým sa nerozhoduje meritórne

o nároku účastníka konania, t. j. nerozhoduje sa vo veci samej. Z pohľadu požiadavky

dodržania ústavnoprávnych princípov ústavný súd konštatuje, že vidí len málo priestoru

na to, aby rozhodnutím správneho súdu o vylúčení veci na samostatné konanie došlo

k reálnemu zásahu do základných práv alebo slobôd účastníka konania. Rovnako

z judikatúry ústavného súdu (napr. , , ,

) možno dospieť k záveru, že aj prípadné procesné pochybenie, ktoré by

spočívalo v nesprávnom vydaní uznesenia o vylúčení veci na samostatné konanie, zvyčajne

nedosahuje ústavnoprávny rozmer, resp. nemá takú intenzitu, ktorá by v konečnom

dôsledku mohla viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu.

33. Spojenie veci a vylúčenie veci na samostatné konanie je rozhodnutím procesného

charakteru, ku ktorému (správny) súd pristupuje z dôvodov racionality a hospodárnosti

konania, a nemôže mať taký vplyv na postavenie účastníka v súdnom konaní, ktorý by

viedol k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu. Z priebehu namietaného

konania takáto skutočnosť ani nevyplýva (, ).

34. Rozhodnutie o vylúčení veci na samostatné konanie vo svojich dôsledkoch nijako

nemôže obmedziť, resp. ovplyvniť rozsah práv patriacich sťažovateľovi, resp. zasiahnuť

do jeho v ústavnej sťažnosti označených práv a slobôd. Ústavný súd v tejto súvislosti

nezistil z materiálneho hľadiska také závažné okolnosti, resp. skutočnosti takej intenzity,

ktoré by mohli signalizovať porušenie základného práva na súdnu ochranu.

35. Napokon ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí v spojení s rozhodnutím krajského súdu primeraným a náležitým

spôsobom odôvodnil vylúčenie veci na samostatné konanie (pozri bod 24 a 25 napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu).

36. Sťažovateľom tvrdený nesprávny procesný postup krajského súdu spočívajúci

vo vylúčení preskúmania jednotlivých rozhodnutí riaditeľstva na samostatné konania je

navyše zo strany sťažovateľa odôvodňovaný rýdzo iba vo všeobecnej rovine. Sťažovateľ

nijako konkrétne neuvádza, aké rozhodujúce fakty, súvislosti či okolnosti nevzal krajský

súd pri svojom rozhodovaní do úvahy v dôsledku vylúčenia vecí na samostatné konania

a ako tieto konkrétne skutočnosti mohli, resp. mali ovplyvniť jeho rozhodovanie a spôsobiť

tak jeho nezákonnosť. V tomto smere sú preto námietky sťažovateľa nepreskúmateľné.

b) Nesprávne právne posúdenie veci

37. Sťažovateľom formulovaná námietka nesprávneho právneho posúdenia mieri

podľa názoru ústavného súdu vo svojej podstate skôr proti hodnoteniu vykonaných dôkazov

a proti záverom vyplývajúcim z tohto hodnotenia vo vzťahu k uneseniu dôkazného bremena

sťažovateľa ako daňového subjektu. Z obsahu týchto námietok nepriamo vyplýva,

že sťažovateľ nesúhlasí s najvyšším súdom v rovine posúdenia otázky preukázania splnenia

zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a s tým

súvisiacej otázky rozsahu a miery dokazovania v daňovom konaní, ako aj otázky rozloženia

(presunu) a unesenia dôkazného bremena medzi sťažovateľa ako daňový subjekt a správcu

dane a následného hodnotenia dôkazov jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach.

38. Hoci sa hodnotenie dôkazov a posudzovanie unesenia dôkazného bremena

daňového subjektu zo strany správcu dane (ktoré odobril aj najvyšší súd) môže javiť na prvý

pohľad prísne, sťažovateľ v tejto súvislosti neponúkol ústavnoprávne relevantnú

argumentáciu v otázkach týkajúcich sa dokazovania, ktorou by sa mohol ústavný súd

zaoberať a na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru o ústavnej neudržateľnosti

aplikácie a interpretácie právnych noriem upravujúcich dokazovanie v daňovom konaní,

resp. v inom procese pri správe daní (daňová kontrola a pod.) zo strany daňových orgánov

a správnych súdov. Inak povedané, sťažovateľ iba vymenúva dôkazy svedčiace v jeho

prospech a následne si kladie otázku, prečo neboli akceptované (prečo neuniesol dôkazné

bremeno), bez toho, aby túto svoju nespokojnosť s výsledkami dokazovania podporil

konkrétnou a ústavnoprávne relevantnou právnou argumentáciou.

39. Ústavný súd v zásadnej rovine zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, sám

dokazovanie na zisťovanie skutkového stavu spravidla nevykonáva a vychádza z dôkazov,

ktoré vykonali všeobecné súdy, resp. orgány finančnej správy. Pokiaľ je vykonané

dokazovanie zo strany všeobecných súdov vyhodnotené presvedčivým a zákonu

zodpovedajúcim spôsobom, ústavný súd nemá dôvod do takéhoto hodnotenia dôkazov

(ktoré sám nevykonal) zasahovať.

40. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť

vykonané dôkazy, ako to nepriamo požaduje sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti.

Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s uvedenými úlohami

ústavného súdu, ale popieral by aj základnú zásadu ústnosti a bezprostrednosti súdneho

konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (m. m.

).

41. Najvyšší súd dostatočne presvedčivým a vyčerpávajúcim spôsobom poukázal

na tie rozhodujúce skutočnosti, resp. okolnosti, ktoré viedli k záveru o tom, že sťažovateľ

dôkazné bremeno zaťažujúce ho v daňovom konaní neuniesol (pozri body 26 až 34

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).

c) Odklonenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu

42. V rámci svojej námietky, že krajský súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že sa

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu [ ],

sťažovateľ tvrdí, že dal do pozornosti najvyššieho súdu, že krajský súd v iných konaniach

(sp. zn. , a ) skutkovo a právne obdobných k tomuto

konaniu vydal rozsudky v prospech sťažovateľa v postavení daňového subjektu, čím sa

podľa názoru sťažovateľa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačným súdom.

43. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že rozhodnutia krajského súdu v oblasti

správneho súdnictva, ktorý v zásade rozhoduje ako súd prvej a jedinej inštancie ( ),

nemožno považovať za rozhodovaciu prax kasačného súdu. Postavenie kasačného súdu má

jedine najvyšší súd, ktorý je vecne a funkčne príslušný na rozhodovanie o kasačných

sťažnostiach [ v spojení s ].

44. Sťažovateľ spomína v ústavnej sťažnosti rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. augusta 2010, hoci nie v rámci argumentácie k odklonu od ustálenej

rozhodovacej praxe, ale ako argument o nesprávnom právnom posúdení [ako dôvod

kasačnej sťažnosti podľa ]. Ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že spomínaný rozsudok rieši otázku rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým

subjektom a správcom dane, avšak v celkom odlišných konkrétnych súvislostiach

týkajúcich sa špecifického prípadu dane z pridanej hodnoty. Ide o riešenie otázky

dôkazného bremena v prípade, keď daňový subjekt je obeťou podvodu zo strany tretieho

subjektu (dodávateľa). Vyslovuje pritom názor, že v zásade nie je možné spravodlivo

žiadať, aby daňový subjekt sledoval a kontroloval výrobné a obstarávacie procesy tovarov

u iných subjektov pred dodaním tovaru, pričom v danom prípade nebola spochybnená

materiálna existencia tovaru, čo je odlišný prípad, ako tomu bolo v prejednávanej veci

sťažovateľa.

45. Berúc na zreteľ už spomínaný záver, že za rozhodovaciu prax kasačného súdu

nemožno považovať rozhodnutia krajských súdov v správnom súdnictve, pričom sťažovateľ

žiadne rozhodnutia kasačného súdu (od ktorých sa mal krajský súd odkloniť) neoznačil,

ústavný súd nezistil dôvody, pre ktoré by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

ústavnoprávne neobstálo.

46. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

nedošlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ani práva podľa dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

47. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Miroslav Duriš predseda senátu