Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)IV. ÚS 200/2020
PDF · 490.38 KB
No categories available
IV. ÚS 200/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Comdet
s. r. o., Strojárenská 1B/8800, Trnava, IČO 36 280 402, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3, Trnava, v mene ktorej koná
na základe substitučnej plnej moci advokát Mgr. Pavel Gavorník, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sžfk 43/2018 z 20. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Comdet s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a vymedzenie napadnutého konania
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Comdet s. r. o.,
Strojárenská 1B/8800, Trnava, IČO 36 280 402 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžfk 43/2018
z 20. augusta 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa správnou žalobou domáhal
na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) preskúmania a zrušenia rozhodnutia
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“), ako aj predošlého
rozhodnutia Daňového úradu Trnava (ďalej len „úrad“). Rozsudkom krajského súdu č. k.
20 S 35/2017-100 zo 14. februára 2018 bola správna žaloba sťažovateľa zamietnutá ako
nedôvodná.
3. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžfk 43/2018 z 20. augusta 2019 bola
zamietnutá kasačná sťažnosť podaná sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu.
4. Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je vo svojom
obsahu ako celok nepreskúmateľný.
5. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že podanú kasačnú sťažnosť
odôvodnil tým, že a) nesprávnym procesným postupom mu bolo znemožnené uskutočniť
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, ďalej tým, že b) krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci, a napokon tým, že c) krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu [§ 440 ods. 1 písm. f), g) a h) Správneho súdneho poriadku (ďalej len
„SSP“)].
6. V súvislosti s nesprávnym procesným postupom znemožňujúcim sťažovateľovi
uskutočniť jemu patriace procesné práva poukázal sťažovateľ v kasačnej sťažnosti na to,
že správnou žalobou z 2. decembra 2016 sa domáhal preskúmania a zrušenia celkom 10
rozhodnutí riaditeľstva vydaných 19. septembra 2016, 23. septembra 2016 a 29. septembra
2016 pod 10 rôznymi spisovými značkami. Všetky tieto rozhodnutia boli navzájom
prepojené, spolu súviseli a všetky spoločne vzišli z jednej daňovej kontroly vykonanej
u sťažovateľa.
7. Uznesením krajského súdu zo 17. februára 2017 (z pohľadu sťažovateľa neúčelne)
bolo preskúmanie žalobou napadnutých rozhodnutí riaditeľstva vylúčené do samostatných
konaní, v dôsledku čoho pôvodná žaloba stratila konzistentnosť a celistvosť, čo v konečnom
dôsledku oslabilo pozíciu sťažovateľa v jednotlivých konaniach. Sťažovateľ pritom
v správnej žalobe uvádzal, že rozhodnutiami riaditeľstva a rozhodnutiami úradu boli
poškodené jeho práva, všetky tieto rozhodnutia boli vo vzájomnej súvislosti nesprávne
a nezákonné, pričom bol daný predpoklad na ich úplné zrušenie krajským súdom.
8. Sťažovateľ napádal rozhodnutia riaditeľstva a úradu najmä preto, lebo skutkový
stav vzatý za základ rozhodnutí bol v rozpore s administratívnymi spismi, resp. v nich
nemal oporu, ďalej zistenie skutkového stavu zo strany riaditeľstva a úradu bolo
nedostačujúce na riadne posúdenie veci a napokon rozhodnutia riaditeľstva a úradu
vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 SSP).
9. Predmetom konania tak v dôsledku vylúčenia na samostatné konanie bolo už len
preskúmanie rozhodnutia riaditeľstva č. 104010308/2016 z 29. septembra 2016. Týmto
rozhodnutím riaditeľstvo ako odvolací orgán potvrdilo rozhodnutie úradu ako správcu dane.
10. Krajský súd vylúčením vecí na samostatné konania značne oklieštil (obmedzil)
námietky sťažovateľa ako žalobcu v niektorých konaniach, ktoré sa tak už netýkali jeho
komplexných výhrad k daňovej kontrole, ale už len jej čiastkových výhrad ku konkrétnym
dodávateľom, čím jeho žaloba stratila kontext a utrpela na komplexnosti a celistvosti. Podľa
názoru sťažovateľa krajský súd už nemohol z dôvodu drobenia veci posúdiť túto komplexne
a vo vzájomnej súvislosti. Krajský súd nemohol ani objektívne posúdiť správnosť
rozhodnutia riaditeľstva, keďže nedisponoval úplnými informáciami z administratívnych
spisov v rámci celej daňovej kontroly, ale len čiastkovými. Krajský súd si takto nemohol
vytvoriť komplexný obraz o úkonoch riaditeľstva, resp. úradu a nemohol zohľadniť
jednotlivé okolnosti a aspekty súhrnne, ale len jednotlivo, v dôsledku čoho nesprávne
rozhodol, čo sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal.
11. Sťažovateľ sa domnieva, že v konečnom dôsledku bolo úvodné uznesenie
krajského súdu o vylúčení vecí na samostatné konania nesprávne, čo sťažovateľa poškodilo,
a to až do tej miery, že krajský súd nesprávnym procesným postupom (vydaním uznesenia
o vylúčení vecí na samostatné konania) znemožnil sťažovateľovi uskutočňovať jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
12. Najvyšší súd na tieto výhrady sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti vôbec
nereflektoval, danému dovolaciemu dôvodu (správne má byť zrejme dôvodu kasačnej
sťažnosti, pozn.) ako jednému z troch sa vôbec nevenoval a na námietky neodpovedal,
čo možno kvalifikovať ako neprijateľnú nepreskúmateľnosť rozsudku najvyššieho súdu.
13. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci zo strany krajského súdu
sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že došlo jednak k nesprávnemu právnemu
posúdeniu (ne)splnenia podmienok sťažovateľa pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty
v zmysle § 49 ods. 1 a nasl., ako aj § 51 ods. 1 a nasl. zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v nadväznosti na preukázanie reálnosti
zdaniteľných plnení sťažovateľa s obchodnými spoločnosťami (ďalej
len „ “), a ; ďalej k nesprávnemu právnemu posúdeniu § 24 ods. 1 a 4
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov tým, že krajský súd potvrdil správnosť postupu
a právnej kvalifikácie riaditeľstva a úradu v daňovom konaní; potom k nesprávnemu
právnemu posúdeniu zásad daňového konania krajským súdom, keď tento povýšil
prejednávaciu zásadu nad zásadu materiálnej pravdy, pričom zároveň fakticky zúžil, ba až
vylúčil aplikáciu vyhľadávacej zásady v daňovom konaní, a napokon k nesprávnemu
právnemu posúdeniu rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2010 krajským súdom,
ktorý vylúčil, že by závery rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2010 svedčili
v prospech sťažovateľa.
14. Sťažovateľ vo vzťahu k dodávateľovi reklamného spotu uvádzal,
že v daňovom konaní spoľahlivo, ba až vyčerpávajúcim spôsobom preukázal formálne,
ale aj faktické dodanie plnenia – reklamného spotu vrátane premietania na veľkoplošnej
obrazovke na audio-video zázname, a to s ohľadom na 10 podstatných skutočností
(sťažovateľ ďalej vymenúva však iba 8 takýchto skutočností, pozn.), a to zmluvný vzťah
s bol riadne formalizovaný preukázanou písomnou zmluvou; sťažovateľovi
za dodané plnenie riadne vystavil a zaslal príslušné faktúry, ktoré sťažovateľ uhradil;
faktické plnenie zo strany bolo preukázané výsluchom svedka ; postoje
úradu a riaditeľstva poukazujúce na to, že svedok si nevedel spomenúť na detaily
plnenia, keďže nevedel s presnosťou určiť výšku plnenia za prenájom reklamného času
a nepamätal si presne názov sťažovateľa, treba považovať za nepatričné s ohľadom
na odstup času a na nemožnosť svedka oprieť sa o účtovné doklady; existencia
reálnej videoreklamy sťažovateľa v spojení s nahrávkou, z ktorej je evidentné,
že na veľkoplošnej obrazovke (ktorej vlastník má byť úradu známy) bola reklama reálne
premietaná; sťažovateľ úradu označil svedka , ktorý reklamu, resp. reklamný spot
reálne vytvoril a v rámci výsluchu rozhodujúce skutočnosti potvrdil; vykonštruovanosť
názoru riaditeľstva o tom, že sťažovateľ nemá mať o opakovaný výsluch svedka
záujem z dôvodu, že by si tento teraz mal spomenúť na rôzne podrobnosti, pretože ak je
riaditeľstvo toho názoru, že svedok by uviedol ďalšie podrobnosti relevantné
pre konanie, potom sa vlastne priznáva k neúplnému zisteniu skutkového stavu; sťažovateľ
napokon poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžf 41/2013 z 28. mája 2015,
resp. sp. zn. 3 Sžf 1/2010, z ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno zaťažuje predovšetkým
daňový subjekt, ale ak tento vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, disponuje existenciou
materiálneho plnenia a tomu zodpovedajúcim daňovým dokladom, dôkazné bremeno (ale aj
dôkaznú núdzu) znáša správca dane (úrad).
15. Najvyšší súd napriek uvedeným výhradám sťažovateľa nepovažoval jeho
argumentáciu za dostatočnú na to, aby kasačnej sťažnosti vyhovel, a najpodstatnejšie je,
že v odôvodnení rozsudku sa riadne nevyjadril k podstatným dôvodom, pre ktoré sťažovateľ
kasačnú sťažnosť podal. Najvyšší súd iba veľmi vágne a všeobecne – formálne uviedol
v odsekoch 31 až 34 rozsudku, že sa stotožňuje s názorom krajského súdu, a iba
reprodukoval názory úradu, riaditeľstva a krajského súdu, a to pri absencii vlastných úvah
k celkom 10 bodom, pre ktoré sťažovateľ považoval sporné materiálne plnenie
za preukázané.
16. Sťažovateľ tak nemá zodpovedané otázky, prečo nie je možné spoľahlivo
akceptovať unesenie dôkazného bremena z jeho strany, prečo je zo skutkového hľadiska
problematická výpoveď kľúčových svedkov (najmä ), prečo s odstupom času nie
je možné akceptovať zjavnú existenciu videozáznamu, z ktorého preukázateľne vyplýva
premietanie reklamného spotu na premietacej obrazovke, prečo nie je akceptovateľné prijať
platbu v hotovosti, prečo nie je možné akceptovať viacero nahrávok predmetného
fakturovaného reklamného spotu, prečo nie je možné akceptovať výpoveď svedka, ktorý
uviedol, že reklamný spot priamo vyrobil a pod. Existujú teda podstatné a dôvodné otázky,
ktoré si sťažovateľ kladie a ktoré najvyšší súd nezodpovedal.
17. V súvislosti s namietaným odklonením sa od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že krajský súd v iných konaniach
(skutkovo a právne obdobných) vydal rozsudky v jeho prospech ako daňového subjektu,
a preto sa v tejto veci odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Išlo
o rozsudky krajského súdu sp. zn. 14 S 79/2014, 14 S 80/2014 a 14 S 81/2014. V týchto
veciach krajský súd prisvedčil žalobcovi (odlišnému subjektu od sťažovateľa) a zrušil
rozhodnutia riaditeľstva vo veciach skutkovo a právne obdobných, pričom sa stotožnil
s právnou argumentáciou žalobcu, presne označil všetky vytýkané nedostatky v rámci
daňového konania, ktoré spolu vo vzájomných súvislostiach zapríčinili zrušenie rozhodnutí
riaditeľstva. Najvyšší súd na tieto výhrady uvedené v kasačnej sťažnosti vôbec
nereflektoval, čo treba považovať za neprijateľnú nepreskúmateľnosť rozsudku najvyššieho
súdu.
18. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti Comdet s.r.o., Strojárenská 1B/8800, Trnava 917 00,
IČO: 36 280 402, zapísanej v OR OS Trnava, oddiel: Sro, vložka č. 18127/T, na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžfk/43/2018 z 20.08.2019
porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/43/2018
z 20.08.2019 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti Comdet s.r.o.
trovy právneho zastúpenia v sume 391,92 eur, a to do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúra
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
21. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07,
IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014, III. ÚS 102/2018).
23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
24. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (I. ÚS 3/97, II. ÚS 218/02, IV. ÚS 340/04, I. ÚS 225/05,
II. ÚS 56/07), ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
25. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je ústavnou sťažnosťou v zmysle
čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl. zákona o ústavnom súde, preto
ho ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa
§ 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
26. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní skúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje
všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu
na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti
(§ 123 zákona o ústavnom súde) a či sú naplnené predpoklady umožňujúce ďalšie konanie
o ústavnej sťažnosti (§ 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde). Ďalej posudzoval,
či nie je daný niektorý z dôvodov na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
27. Ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne
neopodstatnenú [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
28. Podľa názoru ústavného súdu možno závery uvedené v odôvodnení rozsudku
najvyššieho súdu považovať v rámci námietok sťažovateľa za dostatočné a presvedčivé
a nemožno ich v žiadnom prípade považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd dospel k názoru, že najvyšší súd
štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na sťažovateľom uplatnené
kasačné námietky, pričom svoj záver o potvrdení rozsudku krajského súdu a zamietnutí
kasačnej sťažnosti zrozumiteľne a primerane odôvodnil. Právne závery najvyššieho
súdu nevykazujú znaky svojvôle alebo arbitrárnosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľ
so závermi najvyššieho súdu nestotožňuje a má na vec iný názor, nemôže sama osebe viesť
k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.
29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jeho právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ním
označených práv. K jednotlivým námietkam sťažovateľa uvedeným v ústavnej sťažnosti
považuje za potrebné ústavný súd uviesť:
a) Nesprávny procesný postup znemožňujúci sťažovateľovi uskutočniť jeho
procesné práva
30. V tejto súvislosti musel ústavný súd posúdiť najprv otázku, či je možné,
aby prípadné sťažovateľom namietané pochybenia, resp. nedostatky činnosti orgánu
verejnej moci (v tomto prípade správneho súdu) mohli dosiahnuť ústavnoprávny rozmer,
t. j. aby v dôsledku takéhoto postupu orgánu verejnej moci došlo aj k zásahu do ústavou
alebo dohovorom zaručených práv a slobôd. Ústavný súd zastáva názor, že prípadné
procesné pochybenie krajského súdu v prejednávanej veci pri rozhodovaní o vylúčení veci
na samostatné konania túto intenzitu nemôže dosiahnuť.
31. V prvom rade je potrebné uviesť, že § 66 SSP dáva správnemu súdu možnosť,
aby v prípade, ak smeruje jedna žaloba proti viacerým rozhodnutiam, mohol predseda
senátu uznesením vylúčiť každé takéto rozhodnutie na samostatné konanie, ak spoločné
konanie nie je možné alebo vhodné. Správny súd tak môže zvrátiť objektívnu kumuláciu,
ktorá vznikla aktivitou žalobcu. Dôvodom na vylúčenie veci môže byť aj skutočnosť, že by
spoločné prejednávanie vecí nebolo v záujme hospodárnosti konania. Zo žiadneho
zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie sťažovateľa ako účastníka konania na to, aby
nebola súvisiaca vec vylúčená na samostatné konanie po splnení zákonných podmienok.
32. Z hľadiska zachovania práva na spravodlivý proces nemožno opomenúť,
že uznesenie krajského súdu o vylúčení veci na samostatné konanie je rozhodnutie
procesného charakteru upravujúce vedenie konania, ktorým sa nerozhoduje meritórne
o nároku účastníka konania, t. j. nerozhoduje sa vo veci samej. Z pohľadu požiadavky
dodržania ústavnoprávnych princípov ústavný súd konštatuje, že vidí len málo priestoru
na to, aby rozhodnutím správneho súdu o vylúčení veci na samostatné konanie došlo
k reálnemu zásahu do základných práv alebo slobôd účastníka konania. Rovnako
z judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 303/2016, IV. ÚS 459/2011, III. ÚS 588/2012,
I. ÚS 341/08) možno dospieť k záveru, že aj prípadné procesné pochybenie, ktoré by
spočívalo v nesprávnom vydaní uznesenia o vylúčení veci na samostatné konanie, zvyčajne
nedosahuje ústavnoprávny rozmer, resp. nemá takú intenzitu, ktorá by v konečnom
dôsledku mohla viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu.
33. Spojenie veci a vylúčenie veci na samostatné konanie je rozhodnutím procesného
charakteru, ku ktorému (správny) súd pristupuje z dôvodov racionality a hospodárnosti
konania, a nemôže mať taký vplyv na postavenie účastníka v súdnom konaní, ktorý by
viedol k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu. Z priebehu namietaného
konania takáto skutočnosť ani nevyplýva (II. ÚS 122/05, IV. ÚS 235/05).
34. Rozhodnutie o vylúčení veci na samostatné konanie vo svojich dôsledkoch nijako
nemôže obmedziť, resp. ovplyvniť rozsah práv patriacich sťažovateľovi, resp. zasiahnuť
do jeho v ústavnej sťažnosti označených práv a slobôd. Ústavný súd v tejto súvislosti
nezistil z materiálneho hľadiska také závažné okolnosti, resp. skutočnosti takej intenzity,
ktoré by mohli signalizovať porušenie základného práva na súdnu ochranu.
35. Napokon ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí v spojení s rozhodnutím krajského súdu primeraným a náležitým
spôsobom odôvodnil vylúčenie veci na samostatné konanie (pozri bod 24 a 25 napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu).
36. Sťažovateľom tvrdený nesprávny procesný postup krajského súdu spočívajúci
vo vylúčení preskúmania jednotlivých rozhodnutí riaditeľstva na samostatné konania je
navyše zo strany sťažovateľa odôvodňovaný rýdzo iba vo všeobecnej rovine. Sťažovateľ
nijako konkrétne neuvádza, aké rozhodujúce fakty, súvislosti či okolnosti nevzal krajský
súd pri svojom rozhodovaní do úvahy v dôsledku vylúčenia vecí na samostatné konania
a ako tieto konkrétne skutočnosti mohli, resp. mali ovplyvniť jeho rozhodovanie a spôsobiť
tak jeho nezákonnosť. V tomto smere sú preto námietky sťažovateľa nepreskúmateľné.
b) Nesprávne právne posúdenie veci
37. Sťažovateľom formulovaná námietka nesprávneho právneho posúdenia mieri
podľa názoru ústavného súdu vo svojej podstate skôr proti hodnoteniu vykonaných dôkazov
a proti záverom vyplývajúcim z tohto hodnotenia vo vzťahu k uneseniu dôkazného bremena
sťažovateľa ako daňového subjektu. Z obsahu týchto námietok nepriamo vyplýva,
že sťažovateľ nesúhlasí s najvyšším súdom v rovine posúdenia otázky preukázania splnenia
zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a s tým
súvisiacej otázky rozsahu a miery dokazovania v daňovom konaní, ako aj otázky rozloženia
(presunu) a unesenia dôkazného bremena medzi sťažovateľa ako daňový subjekt a správcu
dane a následného hodnotenia dôkazov jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach.
38. Hoci sa hodnotenie dôkazov a posudzovanie unesenia dôkazného bremena
daňového subjektu zo strany správcu dane (ktoré odobril aj najvyšší súd) môže javiť na prvý
pohľad prísne, sťažovateľ v tejto súvislosti neponúkol ústavnoprávne relevantnú
argumentáciu v otázkach týkajúcich sa dokazovania, ktorou by sa mohol ústavný súd
zaoberať a na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru o ústavnej neudržateľnosti
aplikácie a interpretácie právnych noriem upravujúcich dokazovanie v daňovom konaní,
resp. v inom procese pri správe daní (daňová kontrola a pod.) zo strany daňových orgánov
a správnych súdov. Inak povedané, sťažovateľ iba vymenúva dôkazy svedčiace v jeho
prospech a následne si kladie otázku, prečo neboli akceptované (prečo neuniesol dôkazné
bremeno), bez toho, aby túto svoju nespokojnosť s výsledkami dokazovania podporil
konkrétnou a ústavnoprávne relevantnou právnou argumentáciou.
39. Ústavný súd v zásadnej rovine zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, sám
dokazovanie na zisťovanie skutkového stavu spravidla nevykonáva a vychádza z dôkazov,
ktoré vykonali všeobecné súdy, resp. orgány finančnej správy. Pokiaľ je vykonané
dokazovanie zo strany všeobecných súdov vyhodnotené presvedčivým a zákonu
zodpovedajúcim spôsobom, ústavný súd nemá dôvod do takéhoto hodnotenia dôkazov
(ktoré sám nevykonal) zasahovať.
40. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť
vykonané dôkazy, ako to nepriamo požaduje sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti.
Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s uvedenými úlohami
ústavného súdu, ale popieral by aj základnú zásadu ústnosti a bezprostrednosti súdneho
konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (m. m.
41. Najvyšší súd dostatočne presvedčivým a vyčerpávajúcim spôsobom poukázal
na tie rozhodujúce skutočnosti, resp. okolnosti, ktoré viedli k záveru o tom, že sťažovateľ
dôkazné bremeno zaťažujúce ho v daňovom konaní neuniesol (pozri body 26 až 34
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).
c) Odklonenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu
42. V rámci svojej námietky, že krajský súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že sa
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu [§ 440 ods. 1 písm. h) SSP],
sťažovateľ tvrdí, že dal do pozornosti najvyššieho súdu, že krajský súd v iných konaniach
(sp. zn. 14 S 79/2014, 14 S 80/2014 a 14 S 81/2014) skutkovo a právne obdobných k tomuto
konaniu vydal rozsudky v prospech sťažovateľa v postavení daňového subjektu, čím sa
podľa názoru sťažovateľa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačným súdom.
43. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že rozhodnutia krajského súdu v oblasti
správneho súdnictva, ktorý v zásade rozhoduje ako súd prvej a jedinej inštancie (§ 10 SSP),
nemožno považovať za rozhodovaciu prax kasačného súdu. Postavenie kasačného súdu má
jedine najvyšší súd, ktorý je vecne a funkčne príslušný na rozhodovanie o kasačných
sťažnostiach [§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 SSP].
44. Sťažovateľ spomína v ústavnej sťažnosti rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžf 1/2010 z 19. augusta 2010, hoci nie v rámci argumentácie k odklonu od ustálenej
rozhodovacej praxe, ale ako argument o nesprávnom právnom posúdení [ako dôvod
kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že spomínaný rozsudok rieši otázku rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým
subjektom a správcom dane, avšak v celkom odlišných konkrétnych súvislostiach
týkajúcich sa špecifického prípadu dane z pridanej hodnoty. Ide o riešenie otázky
dôkazného bremena v prípade, keď daňový subjekt je obeťou podvodu zo strany tretieho
subjektu (dodávateľa). Vyslovuje pritom názor, že v zásade nie je možné spravodlivo
žiadať, aby daňový subjekt sledoval a kontroloval výrobné a obstarávacie procesy tovarov
u iných subjektov pred dodaním tovaru, pričom v danom prípade nebola spochybnená
materiálna existencia tovaru, čo je odlišný prípad, ako tomu bolo v prejednávanej veci
sťažovateľa.
45. Berúc na zreteľ už spomínaný záver, že za rozhodovaciu prax kasačného súdu
nemožno považovať rozhodnutia krajských súdov v správnom súdnictve, pričom sťažovateľ
žiadne rozhodnutia kasačného súdu (od ktorých sa mal krajský súd odkloniť) neoznačil,
ústavný súd nezistil dôvody, pre ktoré by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
ústavnoprávne neobstálo.
46. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
nedošlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
47. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Miroslav Duriš predseda senátu