Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 252/2020
PDF · 483.79 KB
No categories available
I. ÚS 252/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36 722 316,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd upovedomením o zastavení starej exekúcie súdneho exekútora JUDr. Jozefa Rišiana
sp. zn. EX 298/2002 z 26. marca 2020 v časti výzvy na úhradu trov starej exekúcie a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2020
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., Grösslingová 4,
Bratislava, IČO 36 722 316 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) upovedomením o zastavení starej exekúcie súdneho
exekútora JUDr. Jozefa Rišiana (ďalej len „súdny exekútor“) sp. zn. EX 298/2002
z 26. marca 2020 v časti výzvy na úhradu trov starej exekúcie (ďalej len „napadnuté
upovedomenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola
v predmetnom exekučnom konaní, vedenom súdnym exekútorom, v procesnom postavení
oprávnenej. Exekučné konanie bolo začaté a vedené podľa zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Národná rada Slovenskej republiky v snahe riešiť
dlhotrvajúce bezúspešné exekúcie prijala zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých
exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019
Z. z.“), ktorým v ustanovení § 1 ods. 2 zaviedla legálny pojem „stará exekúcia“ na exekúcie
začaté pred 1. aprílom 2017. Zároveň za splnenia stanovených podmienok (§ 2 zákona
č. 233/2019 Z. z.) stanovila ex lege zastavenie starých exekúcií. Súdny exekútor, aplikujúc
zákon č. 233/2019 Z. z., napadnutým rozhodnutím upovedomil sťažovateľku o zastavení
starej exekúcie. Súčasťou napadnutého upovedomenia bola aj výzva adresovaná
sťažovateľke na zaplatenie trov starej exekúcie v sume 42 €, určenej podľa § 6 zákona
č. 233/2019 Z. z. (tzv. paušálnych trov exekúcie).
3. Sťažovateľka namieta, že napadnutým upovedomením o zastavení exekúcií v časti
výzvy na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie, adresovaným sťažovateľke, bolo
zasiahnuté do jej označených práv. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti kritizuje predmetnú
právnu úpravu § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., v zmysle ktorej paušálne trovy znáša
oprávnený. Túto zákonnú konštrukciu, zavedenú zákonodarcom, považuje za protiústavnú.
Argumentuje tým, že v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku účinného
od 1. apríla 2017 a zodpovedajúcich ustanovení právnej úpravy trov exekútora, účinných
predtým, trovy exekútora platí v zásade povinný a oprávnený platí trovy exekútora
len vo vymedzených prípadoch, ak ich vznik možno oprávnenému pričítať. Tvrdí,
že ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. je potrebné vykladať ústavnokonformne,
a to tak, že oprávnený je povinný hradiť paušálne trovy starej exekúcie len vtedy,
ak by vznik týchto paušálnych trov bolo možné pričítať oprávnenému. Domnieva sa a tvrdí,
že ona zastavenie exekúcie nezapríčinila a nemohla ani predvídať nemajetnosť povinného
ani pri náležitej opatrnosti. Predmetnú úpravu považuje za protiústavnú a nesúcu znaky
retroaktivity, v rozpore s jej legitímnymi očakávaniami ako oprávnenej. V závere svojej
argumentácie sťažovateľka v súhrne tvrdí, že „porušovateľ svojím opatrením,
ktorým aplikoval § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. bez nadväznosti na § 203 zákona
č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 1. 2002 resp. bez nadväznosti na § 203
ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 1. 2. 2002 do 31. 3. 2017 a požaduje
od sťažovateľky ako oprávnenej znášať paušálne trovy exekútora bez posúdenia miery
zavinenia sťažovateľky - oprávnenej na zastavení exekúcie, porušil“ označené práva
sťažovateľky.
4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Súdny exekútor JUDr. Jozef Rišian porušil upovedomeniami o zastavení starých
exekúcii vydaných dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky vyššie) začatých
na základe poverenia vydaného okresnými súdmi (podľa tabuľky vyššie) č. (podľa tabuľky
vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie) na vymoženie peňažných nárokov
sťažovateľky - oprávnenej voči zúčastneným osobám - povinným v časti výzva na úhradu
trov starej exekúcie vo výške 42 eur základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené
článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku zaručené článkom 1 ods. 1 prvá
veta Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článkom 36 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľky
na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje upovedomenia o zastavení starých
exekúcii vydané súdnym exekútorom JUDr. Jozef Rišian dňa (podľa tabuľky vyššie)
sp. zn. (podľa tabuľky vyššie) začatých na základe poverenia vydaných okresnými súdmi
(podľa tabuľky vyššie) č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie)
na vymoženie peňažných nárokov sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-
povinným v časti výzva na úhradu trov starej exekúcie vo výške 42 eur a veci vracia
súdnemu exekútorovi JUDr. Jozef Rišian na ďalšie konania.
3. Súdny exekútor JUDr. Jozef Rišian je povinný poskytnúť sťažovateľke primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 eur.
4. Súdny exekútor JUDr. Jozef Rišian je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania
tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho zástupcu
Fridrich Paľko, s. r. o. Grösslingova 4, 811 00 Bratislava, do troch dní od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
9. Ústavný súd k vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Uvedený záver platí rovnako aj pre čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého znenie je takmer identické
so znením čl. 46 ods. 1 ústavy.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
12. Ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti so sťažnosťami
namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov
už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie
základného práva na súdnu alebo inú ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
13. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, ako aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem
svojvôle možno interpretovať ako prípady, keď všeobecný súd urobí záver v inom
než zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame
či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
14. Tieto východiská, hoci formulované vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných
súdov sú podľa názoru ústavného súdu plne aplikovateľné a aktuálne aj vo vzťahu
k rozhodovaniu súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci pri výkone jemu zverenej
kompetencie v rámci súdnej moci. Exekučné konanie je osobitným druhom civilného
súdneho konania, a nie podnikateľskou činnosťou súdneho exekútora, ako by sa mohlo javiť
z podanej sťažnosti.
III.
Samotné posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K porušeniu označených procesných práv napadnutým upovedomením
súdneho exekútora
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým námietka porušenia základného
práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým upovedomením o zastavení starej exekúcie
v časti výzvy na úhradu paušálnych trov exekúcie v sume 42 €, ktorému sťažovateľka
vytýka, že je arbitrárne a že súdny exekútor ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou § 6
ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. zasiahol do jej označených práv.
16. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne
iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
17. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ
by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného
právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny
rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu), či celkom
nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011,
III. ÚS 47/2013, III. ÚS 457/2014, III. ÚS 609/2014).
18. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže
porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy
v civilnom súdnom konaní (II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013). Podľa judikovaného názoru
ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno
uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci
priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.
Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden
diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný
možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy
tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie
práva.“ (uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci sp. zn. III. ÚS 575/2012 uverejnené
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 80/2012).
19. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. paušálne trovy znáša oprávnený.
Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení
starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
20. Ústavný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, si v prvom rade
dovolí osvetliť niektoré právne a procesné súvislosti danej problematiky tzv. starých
exekúcii v kontexte namietanej výzvy na úhradu paušálnych trov starej exekúcie. Zmyslom
a účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z. bolo riešiť neúnosnú situáciu na exekučných
súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaní viedla exekúcia proti povinným dlhodobo
neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie s princípom právnej
istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu neriešil novelou
Exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo uvedené, zaviedol
okrem iného aj pojem stará exekúcia. Za splnenia zákonných predpokladov súdny exekútor
vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť oprávneným, že ex lege došlo k zastaveniu
týchto starých exekúcií. V rámci svojho včasného upovedomenia má súdny exekútor
možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy zastavenej exekúcie v presne
stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné konštatovať, že zákon č. 233/2019
Z. z. je vo vzťahu k Exekučnému poriadku úpravou lex specialis, ktorá osobitne upravuje
tam stanovené situácie, a to tak vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu exekučného konania,
ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši v porovnaní s Exekučným
poriadkom osobitným spôsobom – na jednej strane povinnosť má oprávnený, na druhej
strane neuspokojuje sa skutočná výška trov exekútora, ale len zákonom stanovená paušálna
suma. Zákon č. 233/2019 Z. z. zároveň upravuje, čo treba v tomto prípade a pre účel
zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť povinného. Pre úplnosť je potrebné
dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie pri zastavení konania
pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných prípadoch obsahuje
aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení od 1. februára 2002
do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017 je to § 199c
ods. 1, pozn.).
21. Ústavný súd, vychádzajúc zo znenia právnej úpravy zákona č. 233/2019 Z. z.,
konštatuje, že nárok na paušálnu náhradu vzniká ex lege, a to čo sa týka základu aj výšky.
Procesný postup exekútora určuje priamo lex specialis. Preto nie je možné uvažovať
o porušení základných práv sťažovateľky nezohľadnením výkladu úpravy lex generalis
a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej aplikácia je vylúčená existenciou a povinnosťou
úpravy lex specialis. Na základe uvedeného ústavný súd považoval túto časť argumentácie
sťažovateľky za nenáležitú a právne bez významu.
22. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že právna úprava zákona č. 233/2019 Z. z.
nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej
exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom, v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych
výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný
inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá alebo nie.
Keď na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné
konanie sa zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť
nadviažu, sú kvázi technickej povahy − administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie
sa ex lege zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov
a v stanovenej výške. V kontexte týchto skutočností, a s poukazom na svoju judikatúru,
citovanú v bode 18, ústavný súd považoval argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala
ústavne konformného výkladu a aplikácie § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z.,
za nedôvodnú, pretože súdny exekútor nemal diskréciu pri vzniku a rozsahu nároku
na náhradu paušálnych trov zastavených exekúcií, a tento si uplatnil v súlade s platným
právom.
23. V okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľka, vychádzajúc zo znenia § 6
ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z., ďalej namietala, že nemá vedomosť o tom,
či v jej označených exekučných veciach boli exekúcie zapísané v Centrálnom registri
exekúcií, pretože preverenie tejto skutočnosti ako predpoklad vzniku nároku na náhradu
trov exekúcie je spoplatňované. Sťažovateľka podľa vlastných slov „nie je v stave
pri niekoľko tisíc ex lega (správne ex lege, pozn.) zastavených exekúciách zisťovať,
či táto podmienka je splnená a preto jej splnenie spochybňuje“. Ústavný súd na základe
citovanej formulácie sťažovateľky dospel k záveru, že sťažovateľka netvrdí,
že v posudzovaných prípadoch exekúcie neboli zapísané v centrálnom registri,
a preto konštatuje, že za daných okolností (absencia výslovného tvrdenia porušenia
povinnosti súdneho exekútora) ústavný súd takéto spochybnenie nemá povinnosť
preverovať v konaniach podľa čl. 127 ústavy, kde nepôsobí ako skutkový súd.
24. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podstatná a najrozsiahlejšia argumentácia
sťažovateľky smerovala k námietke protiústavnosti samotnej úpravy zákona č. 233/2019
Z. z. najmä v časti úpravy povinnosti oprávneného hradiť paušálne trovy starej exekúcie
v prípade jej zastavenia, pričom poukazovala a analyzovala právnu úpravu v okolitých
štátoch, citovala viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, Ústavného súdu
Českej republiky, Ústavného tribunálu Poľskej republiky, Ústavného súdu Lotyšska,
ako aj konkrétnu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva – vec Van der
Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70). Ústavný súd v tomto
smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v konaní o sťažnosti fyzickej
alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu nie je oprávnený
preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený
plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát
zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type
konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia sťažovateľky
o protiústavnosti právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej sťažnosti
právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nedôvodná.
25. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že napadnuté upovedomenie v časti výzvy
na úhradu paušálnych trov starej exekúcie je ústavne udržateľné, rešpektuje a primeraným
spôsobom interpretuje do úvahy prichádzajúce aplikované právne normy. Ústavný súd
dospel k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie
svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým upovedomením v časti výzvy na úhradu paušálnych trov starej
exekúcie, je zjavne neopodstatnená.
III.2 K porušeniu označených hmotných práv napadnutým upovedomením
súdneho exekútora
26. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny
a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
upovedomením v časti výzvy na úhradu paušálnych trov starej exekúcie. Ide o práva
hmotnoprávnej povahy. Sťažovateľka ich porušenie argumentačne odvíjala od namietaného
porušenia jej práv procesnej povahy. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky,
nevyhnutným predpokladom porušenia jej hmotných práv by bol záver o tom, že došlo
k porušeniu jej procesných práv (namietaná arbitrárnosť výzvy na náhradu paušálnych trov
starej exekúcie, pozn.). Keďže ústavný súd vylúčil možnosť porušenia označených
procesných práv sťažovateľky napadnutým upovedomením súdneho exekútora, rovnako
dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka
namietala porušenie svojich označených hmotných práv napadnutým upovedomením
súdneho exekútora.
27. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutým
upovedomením súdneho exekútora a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu. S prihliadnutím na zákonnosť upovedomenia súdneho exekútora,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
28. V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že sťažovateľka procesne nezavinila
zastavenie starých exekúcií, ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, vychádzajúc
z informácií obsiahnutých v ústavnej sťažnosti a jej prílohách, že v okolnostiach
posudzovaných vecí exekučnými titulmi boli právoplatné a vykonateľné rozhodnutia
Sociálnej poisťovne, ktoré Sociálna poisťovňa zmluvne previedla na sťažovateľku
ako subjekt súkromného práva na základe zmluvy. Tento samotný fakt, že Sociálna
poisťovňa sa rozhodla tieto pohľadávky nevymáhať od povinných a radšej ich zmluvne
previedla na sťažovateľku za odplatu, indikuje, že Sociálna poisťovňa disponovala
informáciami o ich sťaženej vymáhateľnosti vzhľadom na finančnú situáciu povinných.
Sťažovateľka pri odplatnom prevode týchto pohľadávok vzniknutých zo sociálneho
poistenia za zlomkovú hodnotu si musela byť vedomá rizika, že vymožiteľnosť
týchto pohľadávok je neistá. Napriek tomu išla do podnikateľského rizika a podala návrhy
na súdne vymoženie týchto pohľadávok, resp. nastúpila do procesného postavenia
oprávneného v prebiehajúcich exekučných konaniach, iniciovaných jej právnou
predchodkyňou. Predmetné exekúcie majú tú spojitosť, že boli dlhodobo (v danom prípade
viac ako desať rokov, pozn.) vykonávané bez úspechu, preto existuje dôvodná pochybnosť
o tom, že sťažovateľka postupovala pri zachovaní primeranej opatrnosti,
tak ako to v sťažnosti tvrdila. Aj v režime podľa predchádzajúcej právnej úpravy,
teda v čase podania návrhu pôvodného oprávneného na vykonanie exekúcie, existovala
„hrozba“ znášania trov pri nemajetnosti povinného, dokonca vo výške skutočných trov
súdneho exekútora. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že potenciálny
negatívny dopad na majetkové práva sťažovateľky ako oprávnenej nesúvisí s aplikáciou
zákona č. 233/2019 Z. z. a napadnutým upovedomením súdneho exekútora,
ale skôr s rozhodnutím sťažovateľky znášať podnikateľské riziko, spojené s vymáhaním
postúpených pohľadávok. Ústavný súd tak v závere konštatuje, že neexistuje relevantná
súvislosť medzi označenými právami hmotnej povahy a napadnutým upovedomením
súdneho exekútora ani v tejto argumentačnej rovine. Navyše, je potrebné dodať,
že sťažovateľke nič nebráni podať opätovne návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa § 9
zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci ktorých si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej
exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.
29. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu