Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 237/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One,

s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36 722 316, zastúpenej advokátskou kanceláriou

Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ

doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd výzvami na úhradu trov starých exekúcií

v upovedomeniach o zastavení starých exekúcií sp. zn. EX 568/2003 z 27. februára 2020,

sp. zn. EX 342/2003 z 27. februára 2020 a sp. zn. EX 567/2003 z 27. februára 2020

vydaných súdnym exekútorom JUDr. Ing. Pavlom Malíkom so sídlom exekútorského úradu

v Žiline, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2020

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., Grösslingová 4,

Bratislava, IČO 36 722 316 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou

Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ

doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a podľa

čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) výzvami na úhradu trov starých

exekúcií v upovedomeniach o zastavení starých exekúcií sp. zn. EX 568/2003 z 27. februára

2020, sp. zn. EX 342/2003 z 27. februára 2020 a sp. zn. EX 567/2003 z 27. februára 2020

vydaných súdnym exekútorom JUDr. Ing. Pavlom Malíkom so sídlom exekútorského úradu

v Žiline (ďalej len „súdny exekútor“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom

postavení oprávnenej účastníčkou exekučných konaní vedených podľa zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“), v rámci ktorých boli súdnym exekútorom vydané

v záhlaví tohto uznesenia označené upovedomenia o zastavení starých exekúcií obsahujúce

aj sťažovateľkou namietané výzvy na úhradu trov týchto exekúcií.

3. K uvedenej situácii došlo v dôsledku toho, že Národná rada Slovenskej republiky

v snahe riešiť dlhotrvajúce bezúspešné exekúcie prijala o ukončení

niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

č. “), ktorým v zaviedla legálny pojem „stará exekúcia“ vzťahujúci

sa na exekúcie začaté pred 1. aprílom 2017. Zároveň za splnenia stanovených podmienok

( ) sa stanovilo ex lege zastavenie starých exekúcií. Súdny

exekútor vo veciach sťažovateľky, aplikujúc , napadnutými

rozhodnutiami upovedomil sťažovateľku o zastavení starých exekúcií. Súčasťou

napadnutých upovedomení pritom boli aj (namietané) výzvy adresované sťažovateľke

na zaplatenie tzv. paušálnych trov starých exekúcií v sume po 42 €, a to podľa § 6 zákona

č.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutými upovedomeniami

o zastavení starých exekúcií v časti výziev na zaplatenie ich paušálnych trov došlo k zásahu

do jej označených práv. Sťažovateľka kritizuje predmetnú právnu úpravu § 6 ods. 2 zákona

č. , v zmysle ktorej paušálne trovy znáša oprávnený. Túto zákonnú

konštrukciu zavedenú zákonodarcom považuje za protiústavnú. Argumentuje tým,

že v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017

a zodpovedajúcich ustanovení právnej úpravy trov exekútora účinných predtým trovy

exekútora platí v zásade povinný a oprávnený platí trovy exekútora len vo vymedzených

prípadoch, ak ich vznik možno oprávnenému pričítať. Tvrdí, že § 6 ods. 2 zákona

č. je potrebné vykladať ústavne konformne, a to tak, že oprávnený je

povinný hradiť paušálne trovy starej exekúcie len vtedy, ak vznik týchto paušálnych trov by

bolo možné pričítať oprávnenému. Sťažovateľka tvrdí, že zastavenie exekúcií v dotknutých

prípadoch nezapríčinila a nemohla ani predvídať nemajetnosť povinných ani pri náležitej

opatrnosti. Predmetnú úpravu považuje za protiústavnú a nesúcu znaky retroaktivity,

v rozpore s jej legitímnymi očakávaniami ako oprávnenej v exekučných konaniach.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tiež tvrdí, že „porušovateľ svojím opatrením, ktorým

aplikoval bez nadväznosti na

Z. z. v znení účinnom do 31. 1. 2002 resp. bez nadväznosti na § 203 ods. 1 zákona

č. v znení účinnom od 1. 2. 2002 do 31. 3. 2017 a požaduje od sťažovateľky

ako oprávnenej znášať paušálne trovy exekútora bez posúdenia miery zavinenia

sťažovateľky - oprávnenej na zastavení exekúcie, porušil“ jej označené práva.

5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sa sťažovateľka domáha

vyslovenia porušenia jej v záhlaví tohto uznesenia označených práv tam uvedenými

upovedomeniami o zastavení starých exekúcií v častiach obsahujúcich výzvy na úhradu trov

týchto exekúcií. Taktiež sa domáha zrušenia napadnutých upovedomení o zastavení starých

exekúcií v zodpovedajúcich častiach (týkajúcich sa náhrady trov týchto exekúcií, pozn.),

priznania primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov jej právneho zastupovania

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Relevantná právna úprava

a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

8. Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

8.1 Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8.3 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

9. Ústavný súd k vzťahu medzi a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Uvedený záver platí rovnako aj vo vzťahu k čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého znenie je

v podstate identické so znením .

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

13. Ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). V súvislosti so sťažnosťami

namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov, resp.

iných orgánov verejnej moci už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu alebo inú ochranu,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím orgánu verejnej moci sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov (resp. iných orgánov verejnej moci) sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , , ).

14. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, ako aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem

svojvôle možno interpretovať ako prípady, keď všeobecný súd urobí záver v inom než

zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame

či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (, ZNaU 100/2005).

15. Uvedené východiská, hoci formulované vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných

súdov, sú podľa názoru ústavného súdu plne aplikovateľné a aktuálne aj vo vzťahu

k rozhodovaniu súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci pri výkone jemu zverenej

kompetencie v rámci súdnej moci. Exekučné konanie je osobitným druhom civilného

súdneho konania, a nie podnikateľskou činnosťou súdneho exekútora, ako by sa mohlo javiť

z podanej ústavnej sťažnosti.

III.

Meritórne posúdenie ústavnej sťažnosti sťažovateľky

III.1 K porušeniu označených procesných práv sťažovateľky napadnutými

upovedomeniami súdneho exekútora

16. Predmetom ústavnej sťažnosti v posudzovanej veci je predovšetkým námietka

porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v ,

listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými upovedomeniami

o zastavení starých exekúcií v časti výziev na úhradu paušálnych trov exekúcie v sume

po 42 €, ktorým sťažovateľka vytýka, že sú arbitrárne a že súdny exekútor ústavne

nesúladným výkladom a aplikáciou zasiahol do jej

označených práv.

17. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci v prvom rade uvádza,

že problematiku náhrady trov konania preskúmava zásadne iba v ojedinelých prípadoch

a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom

výnimočných okolností (, , ), a to ak zistí,

že rozhodnutím všeobecného súdu (resp. iného orgánu verejnej moci, pozn.) došlo

k procesnému excesu, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho

konania.

18. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ by

bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného

právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny

rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu), či celkom

nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (, ,

, , ).

19. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd nemôže

porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy

v civilnom súdnom konaní (, ). Podľa judikovaného názoru

ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno

uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci

priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.

Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden

diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný

možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy

tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie

práva.“ (uznesenie vo veci sp. zn. z 20. novembra 2012 uverejnené

v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 80/2012).

20. Podľa paušálne trovy znáša oprávnený.

Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení

starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.

21. Ústavný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, si najskôr

dovolí osvetliť niektoré právne a procesné súvislosti danej problematiky tzv. starých

exekúcií v kontexte namietaných výziev na úhradu paušálnych trov starých exekúcií.

Zmyslom a účelom prijatia bolo riešiť neúnosnú situáciu

na exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaní viedla exekúcia proti

povinným dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie

s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu

neriešil novelou Exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo

uvedené, zaviedol okrem iného aj pojem stará exekúcia. Podľa tohto zákona, za splnenia

zákonných predpokladov súdny exekútor vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť

oprávneným, že ex lege došlo k zastaveniu starých exekúcií. V rámci svojho včasného

upovedomenia má súdny exekútor možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy

zastavenej exekúcie v presne stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné

konštatovať, že je vo vzťahu k exekučnému poriadku úpravou lex

specialis, ktorá osobitne upravuje tam stanovené situácie, a to vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu

exekučného konania, ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši

v porovnaní s Exekučným poriadkom osobitným spôsobom – na jednej strane povinnosť

(nahradiť trovy exekúcie) má oprávnený, na druhej strane neuspokojuje sa skutočná výška

trov exekútora, ale len

zároveň upravuje, čo treba v tomto prípade a pre účel zastavenia starej exekúcie považovať

za nemajetnosť povinného. Pre úplnosť je potrebné dodať, že povinnosť oprávneného

znášať trovy exekúcie pri zastavení konania pre nemajetnosť povinného alebo v iných

predpokladaných prípadoch obsahuje aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného

poriadku v znení od 1. februára 2002 do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku

od 1. apríla 2017 je to § 199c ods. 1, pozn.).

22. Ústavný súd, vychádzajúc zo znenia právnej úpravy ,

konštatuje, že nárok súdneho exekútora na paušálnu náhradu trov starej exekúcie vzniká ex

lege, a to čo sa týka základu aj výšky. Procesný postup exekútora určuje priamo lex

specialis, a preto nie je možné uvažovať o porušení základných práv sťažovateľky

nezohľadnením výkladu úpravy lex generalis a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej

aplikácia je vylúčená existenciou a povinnosťou aplikácie úpravy lex specialis. Na základe

uvedeného ústavný súd považoval túto časť argumentácie sťažovateľky za nenáležitú

a právne irelevantnú.

23. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že právna úprava

nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej

exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom, v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych

výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný

inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá alebo nie. Keď

na konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné konanie sa

zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť nadviažu, sú

kvázi technickej povahy − administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie sa ex lege

zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov v stanovenej

výške. V kontexte týchto skutočností a s poukazom na svoju už citovanú judikatúru

považoval ústavný súd argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala ústavne

konformného výkladu a aplikácie , za nedôvodnú,

pretože súdny exekútor v dotknutých exekučných konaniach nemal diskréciu pri vzniku

a rozsahu nároku na náhradu paušálnych trov zastavených exekúcií a tento nárok si uplatnil

v súlade s platným právom.

24. Sťažovateľka ďalej namieta, vychádzajúc zo znenia § 6 ods. 4 písm. b) zákona

č. , že nemá vedomosť o tom, či v dotknutých exekučných veciach boli

exekúcie zapísané v Centrálnom registri exekúcií, pretože preverenie tejto skutočnosti ako

predpokladu vzniku nároku na náhradu trov exekúcie je spoplatňované. Sťažovateľka podľa

vlastných slov „nie je v stave pri niekoľko tisíc ex lege zastavených exekúciách zisťovať, či

táto podmienka je splnená a preto jej splnenie spochybňuje“. Na základe citovanej

formulácie sťažovateľky možno vyvodiť, že sťažovateľka (ani len) netvrdí,

že v posudzovaných prípadoch exekúcie neboli zapísané v Centrálnom registri exekúcií,

a preto ústavný súd konštatuje, že za daných okolností (absencia výslovného tvrdenia

porušenia povinnosti súdneho exekútora) takéto spochybnenie nemá povinnosť preverovať

v konaní podľa , kde nepôsobí ako skutkový súd.

25. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podstatná a najrozsiahlejšia argumentácia

sťažovateľky smerovala k námietke protiústavnosti samotnej úpravy zákona

č. , najmä v časti úpravy povinnosti oprávneného hradiť paušálne trovy starej

exekúcie v prípade jej zastavenia, pričom poukazovala a analyzovala právnu úpravu

v okolitých štátoch, citovala viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky,

Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného tribunálu Poľskej republiky, Ústavného súdu

Lotyšska, ako aj konkrétnu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva – vec

Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70). Ústavný súd

v tomto smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v konaní o sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa senát ústavného súdu nie

je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s , pretože takýto prieskum je

vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa . Ústavný súd už

viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom

type konania (napr. , , ). Argumentácia

sťažovateľky o protiústavnosti aplikovanej právnej úpravy uplatnená v rámci konania

o individuálnej sťažnosti podľa je preto nedôvodná.

26. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté upovedomenia

v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých exekúcií sú ústavne udržateľné, rešpektujú

a primeraným spôsobom interpretujú vo veci aplikované právne normy. Ústavný súd preto

konštatuje, že ústavná sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie jej

základného práva podľa a listiny a práva podľa

dohovoru napadnutými upovedomeniami obsahujúcimi výzvy na úhradu paušálnych trov

starých exekúcií, je spôsobilá na odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.2 K porušeniu označených hmotných práv sťažovateľky napadnutými

upovedomeniami súdneho exekútora

27. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa a listiny

a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutými upovedomeniami v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých exekúcií.

Ide o práva hmotnoprávnej povahy. Sťažovateľka ich porušenie argumentačne odvíjala

od namietaného porušenia svojich práv procesnej povahy. Vychádzajúc z argumentácie

sťažovateľky, nevyhnutným predpokladom porušenia jej hmotných práv by bol záver o tom,

že došlo k porušeniu jej procesných práv (namietaná arbitrárnosť výziev na náhradu

paušálnych trov starých exekúcií, pozn.). Keďže ústavný súd vylúčil možnosť porušenia

označených procesných práv sťažovateľky napadnutými upovedomeniami súdneho

exekútora, v priamej príčinnej súvislosti s tým dospel potom k záveru aj o zjavnej

neopodstatnenosti tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie jej

označených hmotných práv napadnutými upovedomeniami súdneho exekútora.

28. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutými

upovedomeniami súdneho exekútora a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky podľa , resp. podľa listiny a jej práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu. S prihliadnutím na zákonnosť upovedomení súdneho

exekútora, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

29. V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že ona procesne nezavinila zastavenie

starých exekúcií, ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, vychádzajúc z informácií

obsiahnutých v ústavnej sťažnosti a jej prílohách, že v dotknutých exekučných konaniach

boli exekučnými titulmi právoplatné a vykonateľné rozhodnutia Sociálnej poisťovne,

nároky z ktorých Sociálna poisťovňa zmluvne previedla na sťažovateľku ako subjekt

súkromného práva na základe zmluvy. Tento samotný fakt, že sociálna poisťovňa sa

rozhodla tieto pohľadávky nevymáhať od povinných a radšej ich zmluvne previedla

na sťažovateľku za odplatu indikuje, že Sociálna poisťovňa disponovala informáciami o ich

sťaženej vymáhateľnosti vzhľadom na finančnú situáciu povinných. Sťažovateľka

pri odplatnom prevode týchto pohľadávok vzniknutých zo sociálneho poistenia za zlomkovú

hodnotu si musela byť vedomá rizika, že vymožiteľnosť týchto pohľadávok je neistá.

Napriek tomu išla do podnikateľského rizika a podala návrhy na súdne vymoženie týchto

pohľadávok, resp. vstúpila do procesného postavenia oprávnenej v prebiehajúcich

exekučných konaniach iniciovaných jej právnymi predchodcami. Predmetné exekúcie majú

tú spojitosť, že boli dlhodobo vykonávané bez úspechu, preto existuje dôvodná pochybnosť

o tom, že sťažovateľka postupovala pri zachovaní primeranej opatrnosti, tak ako to

v ústavnej sťažnosti tvrdila. Aj v režime podľa predchádzajúcej právnej úpravy, teda v čase

podania návrhu pôvodného oprávneného na vykonanie exekúcie, existovala „hrozba“

znášania trov pri nemajetnosti povinného, dokonca vo výške skutočných trov súdneho

exekútora. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že potenciálny

negatívny dopad na majetkové práva sťažovateľky ako oprávnenej nesúvisí s aplikáciou

a napadnutými upovedomeniami súdneho exekútora, ale skôr

s rozhodnutím sťažovateľky znášať podnikateľské riziko spojené s vymáhaním postúpených

pohľadávok. Ústavný súd tak v závere konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi

označenými právami hmotnej povahy a napadnutými upovedomeniami súdneho exekútora

ani v tejto argumentačnej rovine. Navyše je potrebné dodať, že sťažovateľke nič nebráni

podať opätovne návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa ,

v rámci ktorých si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov starých exekúcií ako náklad

spojený s uplatnením pohľadávky.

30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už nezaoberal

ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže tieto by mali opodstatnenie len v prípade, že by

ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Miroslav DURIŠ

predseda senátu