Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 255/2020
PDF · 487.56 KB
No categories available
IV. ÚS 255/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36 722 316, zastúpenej advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd upovedomeniami o zastavení starých exekúcií súdnej
exekútorky JUDr. Margity Rojčekovej sp. zn. EX 148/2006-K z 5. februára 2020, sp. zn.
EX 181/2007-K z 5. februára 2020, sp. zn. EX 274/2000 z 21. februára 2020 a sp. zn.
EX 715/2003 z 3. februára 2020 v časti výziev na úhradu trov starej exekúcie a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca
2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., Grösslingová 4,
Bratislava, IČO 36 722 316 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) upovedomeniami o zastavení starých exekúcií súdnej exekútorky
JUDr. Margity Rojčekovej (ďalej len „súdna exekútorka“) sp. zn. EX 148/2006-K
z 5. februára 2020, sp. zn. EX 181/2007-K z 5. februára 2020, sp. zn. EX 274/2000
z 21. februára 2020 a sp. zn. EX 715/2003 z 3. februára 2020 v časti výziev na úhradu trov
starej exekúcie (ďalej len „napadnuté upovedomenia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v predmetných
exekučných konaniach vedených súdnou exekútorkou v procesnom postavení oprávnenej.
Exekučné konania boli začaté a vedené podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“). Národná rada Slovenskej republiky v snahe riešiť dlhotrvajúce bezúspešné
exekúcie prijala zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z. z.“), ktorým
v ustanovení § 1 ods. 2 zaviedla legálny pojem „stará exekúcia“ na exekúcie začaté pred
1. aprílom 2017. Zároveň, za splnenia stanovených podmienok (§ 2 zákona
č. 233/1999 Z. z.), stanovila ex lege zastavenie starých exekúcií. Súdna exekútorka,
aplikujúc zákon č. 233/2019 Z. z., napadnutými rozhodnutiami upovedomila sťažovateľku
o zastavení starých exekúcií. Súčasťou napadnutých upovedomení bola aj výzva adresovaná
sťažovateľke na zaplatenie trov starej exekúcie v sume 42 € určenej podľa § 6 zákona
č. 233/2019 Z. z. (tzv. paušálnych trov exekúcie).
3. Sťažovateľka namieta, že napadnutými upovedomeniami o zastavení exekúcií
v časti výziev na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie adresovaných sťažovateľke bolo
zasiahnuté do jej označených práv. Sťažovateľka v sťažnosti kritizuje predmetnú právnu
úpravu § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., v zmysle ktorej paušálne trovy znáša oprávnený.
Túto zákonnú konštrukciu zavedenú zákonodarcom považuje za protiústavnú. Argumentuje
tým, že v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017
a zodpovedajúcich ustanovení právnej úpravy trov exekútora účinných predtým trovy
exekútora platí v zásade povinný a oprávnený platí trovy exekútora len vo vymedzených
prípadoch, ak ich vznik možno oprávnenému pričítať. Tvrdí, že ustanovenie § 6 ods. 2
zákona č. 233/2019 Z. z. je potrebné vykladať ústavnokonformne, a to tak, že len oprávnený
je povinný hradiť paušálne trovy starej exekúcie len vtedy, ak vznik týchto paušálnych trov
by bolo možné pričítať oprávnenému. Domnieva sa a tvrdí, že ona zastavenie exekúcií
nezapríčinila a nemohla ani predvídať nemajetnosť povinných ani pri náležitej opatrnosti.
Predmetnú úpravu považuje za protiústavnú a nesúcu znaky retroaktivity, v rozpore s jej
legitímnymi očakávaniami ako oprávnenej. V závere svojej argumentácie sťažovateľka
v súhrne tvrdí, že „porušovateľ svojím opatrením, ktorým aplikoval § 6 ods. 2 zákona
č. 233/2019 Z. z. bez nadväznosti na § 203 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do
31. 1. 2002 resp. bez nadväznosti na § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom
od 1. 2. 2002 do 31. 3. 2017 a požaduje od sťažovateľky ako oprávnenej znášať paušálne
trovy exekútora bez posúdenia miery zavinenia sťažovateľky - oprávnenej na zastavení
exekúcie, porušil“ označené práva sťažovateľky.
4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej
sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Súdny exekútor JUDr. Margita Rojčeková porušil upovedomeniami o zastavení
starých exekúcii vydaných dňa (podľa tabuľky vyššie) sp. zn. (podľa tabuľky vyššie)
začatých na základe poverenia vydaného okresnými súdmi (podľa tabuľky vyššie) č. (podľa
tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie) na vymoženie peňažných nárokov
sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-povinným v časti výzva na úhradu trov
starej exekúcie vo výške 42 eur základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené
článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku zaručené článkom 1 ods. 1 prvá
veta Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článkom 36 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľky
na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje upovedomenia o zastavení starých
exekúcii vydané súdnym exekútorom JUDr. Margita Rojčeková dňa (podľa tabuľky vyššie)
sp. zn. (podľa tabuľky vyššie) začatých na základe poverenia vydaných okresnými súdmi
(podľa tabuľky vyššie) č. (podľa tabuľky vyššie) doručených dňa (podľa tabuľky vyššie) na
vymoženie peňažných nárokov sťažovateľky-oprávnenej voči zúčastneným osobám-
povinným v časti výzva na úhradu trov starej exekúcie vo výške 42 eur a veci vracia
súdnemu exekútorovi JUDr. Margita Rojčeková na ďalšie konania.
3. Súdny exekútor JUDr. Margita Rojčeková je povinný poskytnúť sťažovateľke
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 eur.
4. Súdny exekútor JUDr. Margita Rojčeková je povinný uhradiť sťažovateľke trovy
konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho
zástupcu Fridrich Paľko, s. r. o. Grösslingova 4, 811 00 Bratislava, do troch dni od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
9. Ústavný súd k vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Uvedený záver platí rovnako aj pre čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého znenie je takmer identické
so znením čl. 46 ods. 1 ústavy.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
12. Ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti so sťažnosťami
namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už
ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie
základného práva na súdnu alebo inú ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
13. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, ako aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem
svojvôle možno interpretovať ako prípady, keď všeobecný súd urobí záver v inom než
zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez
bližších nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky, č. 100/2005).
14. Tieto východiská, hoci formulované vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných
súdov, sú podľa názoru ústavného súdu plne aplikovateľné a aktuálne aj vo vzťahu
k rozhodovaniu súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci pri výkone jemu zverenej
kompetencie v rámci súdnej moci. Exekučné konanie je osobitným druhom civilného
súdneho konania, a nie podnikateľskou činnosťou súdneho exekútora, ako by sa mohlo javiť
z podanej sťažnosti.
III.
Samotné posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu označených procesných práv napadnutými
upovedomeniami súdnej exekútorky
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým námietka porušenia základného
práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými upovedomeniami o zastavení starých
exekúcií v časti výziev na úhradu paušálnych trov exekúcie v sume 42 €, ktorým
sťažovateľka vytýka, že sú arbitrárne a že súdna exekútorka ústavne nesúladným výkladom
a aplikáciou § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. zasiahla do jej označených práv.
16. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba
v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
17. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ by
bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného
právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny
rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu) či celkom
nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011,
III. ÚS 47/2013, III. ÚS 457/2014, III. ÚS 609/2014).
18. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže
porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy
v civilnom súdnom konaní (II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013). Podľa judikovaného názoru
ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno
uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci
priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.
Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden
diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný
možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy
tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie
práva“ (uznesenie vo veci sp. zn. III. ÚS 575/2012 z 20. novembra 2012 uverejnené
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 80/2012).
19. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. paušálne trovy znáša oprávnený.
Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení
starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
20. Ústavný súd, reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, si v prvom rade
dovolí osvetliť niektoré právne a procesné súvislosti danej problematiky tzv. starých
exekúcií v kontexte namietaných výziev na úhradu paušálnych trov starej exekúcie.
Zmyslom a účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z. bolo riešiť neúnosnú situáciu na
exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaniach viedla exekúcia proti
povinným dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie
s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu
neriešil novelou Exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo
uvedené, zaviedol okrem iného aj pojem stará exekúcia. Za splnenia zákonných
predpokladov súdny exekútor vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť oprávneným,
že ex lege došlo k zastaveniu týchto starých exekúcií. V rámci svojho včasného
upovedomenia má súdny exekútor možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy
zastavenej exekúcie v presne stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné
konštatovať, že zákon č. 233/2019 Z. z. je vo vzťahu k Exekučnému poriadku úpravou lex
specialis, ktorá osobitne upravuje tam stanovené situácie, a to tak vo vzťahu k ďalšiemu
trvaniu exekučného konania, ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši
v porovnaní s Exekučným poriadkom osobitným spôsobom – na jednej strane povinnosť má
oprávnený, na druhej strane neuspokojuje sa skutočná výška trov exekútora, ale len
zákonom ustanovená paušálna suma. Zákon č. 233/2019 Z. z. zároveň upravuje, čo treba
v tomto prípade a pre účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť povinného.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie pri
zastavení konania pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných prípadoch
obsahuje aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení od 1. februára
2002 do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017 je to § 199c ods. 1,
pozn.).
21. Ústavný súd, vychádzajúc zo znenia právnej úpravy zákona č. 233/2019 Z. z.,
konštatuje, že nárok na paušálnu náhradu vzniká ex lege, a to čo sa týka základu, aj čo sa
týka výšky. Procesný postup exekútora určuje priamo lex specialis. Preto nie je možné
uvažovať o porušení základných práv sťažovateľky nezohľadnením výkladu úpravy lex
generalis a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej aplikácia je vylúčená existenciou
a povinnosťou úpravy lex specialis. Na základe uvedeného ústavný súd považoval túto časť
argumentácie sťažovateľky za nenáležitú a právne bez významu.
22. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že právna úprava zákona č. 233/2019 Z. z.
nedáva možnosť úvahy o vzniku a rozsahu nároku na zaplatenie paušálnych trov starej
exekúcie, upravuje ho jednoznačným spôsobom, v zásade nepripúšťajúcim úvahu o rôznych
výkladoch či iný záver. Jedinou úvahou súdneho exekútora je úvaha o tom, či zákonný
inštitút „zastavenia starej exekúcie“ na konkrétne konanie dopadá, alebo nie. Keď na
konkrétne exekučné konanie dopadne táto procesnoprávna úprava, exekučné konanie sa
zastavuje ex lege. Procesné úkony súdneho exekútora, ktoré na túto skutočnosť nadviažu, sú
kvázi technickej povahy − administrujú dve zákonné skutočnosti: konanie sa ex lege
zastavilo a priamo ex lege vzniká nárok súdneho exekútora na náhradu trov a v stanovenej
výške. V kontexte týchto skutočností a s poukazom na svoju judikatúru citovanú v bode 18
považoval ústavný súd argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala ústavne
konformného výkladu a aplikácie § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., za nedôvodnú,
pretože súdna exekútorka nemala diskréciu pri vzniku a rozsahu nároku na náhradu
paušálnych trov zastavených exekúcií a tento si uplatnila v súlade s platným právom.
23. V okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľka, vychádzajúc zo znenia § 6
ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z., ďalej namietala, že nemá vedomosť o tom, či v jej
označených exekučných veciach boli exekúcie zapísané v Centrálnom registri exekúcií,
pretože preverenie tejto skutočnosti ako predpoklad vzniku nároku na náhradu trov exekúcie
je spoplatňované. Sťažovateľka podľa vlastných slov „nie je v stave pri niekoľko tisíc ex
lega zastavených exekúciách zisťovať, či táto podmienka je splnená a preto jej splnenie
spochybňuje“. Ústavný súd na základe citovanej formulácie sťažovateľky dospel k záveru,
že sťažovateľka netvrdí, že v posudzovaných prípadoch exekúcie neboli zapísané
v centrálnom registri, a preto konštatuje, že za daných okolností (absencia výslovného
tvrdenia porušenia povinnosti súdnej exekútorky) ústavný súd takéto spochybnenie nemá
povinnosť preverovať v konaniach podľa čl. 127 ústavy, kde nepôsobí ako skutkový súd.
24. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podstatná a najrozsiahlejšia argumentácia
sťažovateľky smerovala k námietke protiústavnosti samotnej úpravy zákona
č. 233/2019 Z. z., najmä v časti úpravy povinnosti oprávneného hradiť paušálne trovy starej
exekúcie v prípade jej zastavenia, pričom poukazovala a analyzovala právnu úpravu
v okolitých štátoch, citovala viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky,
Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného tribunálu Poľskej republiky, Ústavného súdu
Lotyšska, ako aj konkrétnu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva – vec
Van der Muselle proti Belgicku (rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70). Ústavný súd
v tomto smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v konaní o sťažnosti
fyzickej alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu nie je
oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je
vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už
viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom
type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia
sťažovateľky o protiústavnosti právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej
sťažnosti právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nedôvodná.
25. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že napadnuté upovedomenia v časti výziev na
úhradu paušálnych trov starých exekúcií sú ústavne udržateľné, rešpektujú a primeraným
spôsobom interpretujú do úvahy prichádzajúce aplikované právne normy. Ústavný súd
dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutými upovedomeniami v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých
exekúcií, je zjavne neopodstatnená.
III.2 K namietanému porušeniu označených hmotných práv napadnutými
upovedomeniami súdnej exekútorky
26. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny
a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutými upovedomeniami v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých exekúcií.
Ide o práva hmotnoprávnej povahy. Sťažovateľka ich porušenie argumentačne odvíjala od
namietaného porušenia jej práv procesnej povahy. Vychádzajúc z argumentácie
sťažovateľky, nevyhnutným predpokladom porušenia jej hmotných práv by bol záver o tom,
že došlo k porušeniu jej procesných práv (namietaná arbitrárnosť výzvy na náhradu
paušálnych trov starých exekúcií, pozn.). Keďže ústavný súd vylúčil možnosť porušenia
označených procesných práv sťažovateľky napadnutými upovedomeniami súdnej
exekútorky, rovnako dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v časti, ktorým
sťažovateľka namietala porušenie svojich označených hmotných práv napadnutými
upovedomeniami súdnej exekútorky.
27. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutými
upovedomeniami súdnej exekútorky a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods.1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. S prihliadnutím na zákonnosť upovedomení súdnej exekútorky, ako aj
s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech
v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
28. V súvislosti s úvahou sťažovateľky, že sťažovateľka procesne nezavinila
zastavenie starých exekúcií, ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, vychádzajúc
z informácií obsiahnutých v sťažnosti a jej prílohách, že v okolnostiach posudzovaných vecí
exekučnými titulmi boli právoplatné a vykonateľné rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktoré
Sociálna poisťovňa zmluvne previedla na sťažovateľku ako subjekt súkromného práva na
základe zmluvy. Samotný tento fakt, že Sociálna poisťovňa sa rozhodla tieto pohľadávky
nevymáhať od povinných a radšej ich zmluvne previedla na sťažovateľku za odplatu,
indikuje, že Sociálna poisťovňa disponovala informáciami o ich sťaženej vymáhateľnosti
vzhľadom na finančnú situáciu povinných. Sťažovateľka pri odplatnom prevode týchto
pohľadávok vzniknutých zo sociálneho poistenia za zlomkovú hodnotu si musela byť
vedomá rizika, že vymožiteľnosť týchto pohľadávok je neistá. Napriek tomu išla do
podnikateľského rizika a podala návrhy na súdne vymoženie týchto pohľadávok, resp.
nastúpila do procesného postavenia oprávneného v prebiehajúcich exekučných konaniach
iniciovaných jej právnou predchodkyňou. Predmetné exekúcie majú tú spojitosť, že boli
dlhodobo (v danom prípade viac ako desať rokov, pozn.) vykonávané bez úspechu, preto
existuje dôvodná pochybnosť o tom, že sťažovateľka postupovala pri zachovaní primeranej
opatrnosti, tak ako to v sťažnosti tvrdila. Aj v režime podľa predchádzajúcej právnej úpravy,
teda v čase podania návrhu pôvodného oprávneného na vykonanie exekúcie, existovala
„hrozba“ znášania trov pri nemajetnosti povinného, dokonca vo výške skutočných trov
súdneho exekútora. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že potenciálny
negatívny dopad na majetkové práva sťažovateľky ako oprávnenej nesúvisí s aplikáciou
zákona č. 233/2019 Z. z. a napadnutými upovedomeniami súdnej exekútorky, ale skôr
s rozhodnutím sťažovateľky znášať podnikateľské riziko spojené s vymáhaním postúpených
pohľadávok. Ústavný súd tak v závere konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi
označenými právami hmotnej povahy a napadnutými upovedomeniami súdnej exekútorky
ani v tejto argumentačnej rovine. Navyše je potrebné dodať, že sťažovateľke nič nebráni
podať opätovne návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z.,
v rámci ktorých si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad
spojený s uplatnením pohľadávky.
29. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalším návrhmi
sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu