Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 254/2020
PDF · 453.44 KB
No categories available
IV. ÚS 254/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Oľga Rosulegová, s. r. o., Hrabový chodník 4,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Oľga Rosulegová, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5
Listiny základných práv a slobôd a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1
písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 4/2020 z 19. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla
2020 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Oľga Rosulegová, s. r. o., Hrabový chodník 4,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Oľga Rosulegová, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 4/2020 z 19. februára 2020
(ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi sa
pod ČVS: PPZ-250/NKA-BA1-2019 vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin
úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov, v rámci ktorého bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie
2. novembra 2019. V rámci predmetného trestného konania bol sťažovateľ vzatý do väzby
uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 1 Tp 11/2019 zo 4. novembra 2019
(ďalej len ,,uznesenie Špecializovaného trestného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby“), a to
z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom Špecializovaný trestný súd
podľa § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku nenahradil väzbu sťažovateľa
dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku
neprijal sťažovateľom ponúknutú peňažnú záruku. O sťažnostiach, ktoré proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby podali prokurátor Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„prokurátor“) a sťažovateľ, rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 41/2019
z 25. novembra 2019, ktorým s poukazom na § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
prvostupňové rozhodnutie zrušil a podľa § 72 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vzal
sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku,
podľa § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku nenahradil väzbu sťažovateľa
dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku
neprijal sťažovateľom ponúknutú peňažnú záruku. Najvyšší súd v predchádzajúcej vete
citovaným rozhodnutím vyhovel sťažnosti prokurátora v celom rozsahu, pričom zároveň
s poukazom na § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa ako
nedôvodnú.
3. Následne podal sťažovateľ 8. januára 2020 žiadosť o prepustenie z väzby
na slobodu, o ktorej rozhodol Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. 1 Tp 11/2019
z 31. januára 2020 (ďalej len ,,uznesenie Špecializovaného trestného súdu o zamietnutí
žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu“) tak, že ju podľa § 79 ods. 3
Trestného poriadku zamietol (bod I výroku), pričom zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. c),
ods. 2 Trestného poriadku nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného
a mediačného úradníka (bod II výroku). O sťažnosti, ktorú proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
podal sťažovateľ, bolo namietaným uznesením najvyššieho súdu rozhodnuté tak, že najvyšší
súd s poukazom na § 194 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného poriadku zrušil uznesenie
Špecializovaného trestného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu vo výroku v bode I, sťažovateľa podľa § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku
ponechal vo väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku, pričom v ostatných
častiach ostalo sťažovateľom napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu
nedotknuté.
4. Vo svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ argumentuje proti časti výroku
namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ktorým ho tento podľa § 72 ods. 1 písm. e)
Trestného poriadku ponechal vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c)
Trestného poriadku, keďže podľa názoru sťažovateľa išlo o ,,chybnú aplikáciu nesprávneho
ustanovenia Trestného poriadku“, s ktorou v príčinnej súvislosti malo dôjsť k porušeniu
jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru. Podľa názoru sťažovateľa nebol najvyšší
súd v ním uvádzanom prípade oprávnený rozhodnúť s poukazom na § 72 ods. 1 písm. e)
Trestného poriadku, keďže predmetné ustanovenie oprávňuje súd ponechať obvineného
vo väzbe pre účely súdnej časti trestného konania nasledujúcej po podaní obžaloby a taktiež
oprávňuje súd predĺžiť celkovú lehotu väzby v trestnom konaní, avšak ani jedna
z uvedených okolností do času rozhodovania najvyššieho súdu o väzbe sťažovateľa
v trestnom konaní nenastala. Vo svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza:
,,K zmene (zúženiu) dôvodov väzby malo dôjsť postupom podľa § 72 ods. 1 písm. c), § 79
ods. 2 Trestného poriadku, ktorým by Najvyšší súd SR vypustil dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.“ Z dôvodov dosiaľ uvedených ostalo podľa názoru
sťažovateľa o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu do dnešného dňa
nerozhodnuté.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí veci na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že jeho základné právo na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 8
ods. 1, 2 a 5 listiny a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, 4
dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu porušené boli. Sťažovateľ ďalej
navrhuje namietané uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie
a rozhodnutie. V ostatnom sťažovateľ navrhuje priznať mu náhradu trov právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vo výške 375,24 eur.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
9. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania
uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný
súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35
a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa
§ 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je
podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.
11. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
12. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
13. Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.
14. Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
15. Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu
ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
16. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: c) zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
17. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie
sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
18. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,
má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
19. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo
trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu
hrozí vysoký trest, b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej
činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval
alebo ktorým hrozil.
20. Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku sa rozhodnutím o väzbe rozumie
rozhodnutie o a) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby; za rozhodnutie o nevzatí
do väzby sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení
väzby, b) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby;
za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby, c) zmene dôvodov väzby
obvineného, d) návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného, e) ponechaní obvineného
vo väzbe, alebo predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní, f) prepustení zatknutého
obvineného na slobodu; za takéto rozhodnutie sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní
obvineného na slobode pri nahradení väzby.
21. Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi
pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa
musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie
iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho
predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
22. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
a ods. 3 a 4 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Tost 4/2020 z 19. februára 2020, ktorým najvyšší súd s poukazom na § 194 ods. 1
písm. a), ods. 2 Trestného poriadku zrušil uznesenie Špecializovaného trestného súdu
o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu vo výroku v bode I,
sťažovateľa podľa § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku ponechal vo väzbe podľa § 71
ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom v ostatných častiach ostalo sťažovateľom
napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu nedotknuté.
K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 4/2020 z 19. februára
2020
23. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
24. Právo na osobnú slobodu je garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a taktiež
prostredníctvom čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného
na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho väzby, s čím je spojená povinnosť
nariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť
vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom
prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených
ustanovení ústavy a listiny korešponduje aj so sťažovateľom súčasne označeným právom
vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05,
III. ÚS 424/08, III. ÚS 581/2015, III. ÚS 183/2018).
25. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný
súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
26. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje
na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Vychádzajúc
z uvedeného, pre posúdenie ústavnej udržateľnosti namietaného uznesenia najvyššieho súdu
sa ústavný súd v celom rozsahu oboznámil taktiež s uznesením Špecializovaného trestného
súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.
27. V uvedených súvislostiach je však potrebné osobitne zdôrazniť, že sťažovateľ
vo svojej ústavnej sťažnosti nenamieta porušenie ním označených práv z dôvodu nesplnenia
tzv. základných väzobných podmienok (formálnych a materiálnych), ktoré musia byť dané
pri vzatí obvineného do väzby, pri ďalšom trvaní väzby a taktiež pri predlžovaní lehoty
väzby. Rovnako sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti nenamieta pochybnosti týkajúce sa
náležitosti zistenia skutkového stavu a z neho následne vyvodených nesprávnych
skutkových a právnych záverov. Ústavný súd v nadväznosti na svoju predchádzajúcu
rozhodovaciu činnosť konštatuje, že splnenie formálnych a materiálnych podmienok
týkajúcich sa väzby sťažovateľa a taktiež jej odôvodnenie už bolo v súvislosti s ústavnou
udržateľnosťou uznesení Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu o vzatí
sťažovateľa do väzby predmetom prieskumu ústavným súdom v konaní sp. zn.
II. ÚS 112/2020, v ktorom ústavný súd posúdil jeho ústavnú sťažnosť vo vzťahu
k najvyššiemu súdu ako zjavne neopodstatnenú a v rámci predbežného prerokovania ju ako
takú odmietol.
28. Je pravdou, že ústavná udržateľnosť tzv. dvojitého materiálneho predpokladu
väzby spočívajúceho v dôvodnosti vedeného trestného stíhania a existencii jedného alebo
viacerých väzobných dôvodov sa môže v priebehu väzobného trestného stíhania meniť.
Keďže však sťažovateľ v uvedenom smere nenamieta rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ústavný súd sa v ďalších častiach odôvodnenia
tohto rozhodnutia zameria výlučne na skutočnosti namietané sťažovateľom v ústavnej
sťažnosti. Ako to z bodu 4 odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, sťažovateľ namieta
aplikáciu § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku v rámci rozhodnutia najvyššieho súdu
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu za situácie, keď najvyšší súd na základe
jeho sťažnosti podanej proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu o zamietnutí
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zúžil dôvody väzby sťažovateľa o tzv. útekovú
väzbu. Práve v uvedenom vzhliada sťažovateľ ústavnú neudržateľnosť namietaného
uznesenia najvyššieho súdu, pričom zároveň uvádza, ako mal správne a zákonne podľa jeho
názoru najvyšší súd v takom prípade postupovať, a taktiež dodáva, že z uvedených dôvodov
nebolo o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu do dnešného dňa rozhodnuté.
V príčinnej súvislosti s uvedenými skutočnosťami malo dôjsť k porušeniu sťažovateľom
označených práv.
29. Vo vzťahu k základným námietkam sťažovateľa prezentovaným
v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia je potrebné uviesť, že § 72 ods. 1
Trestného poriadku definuje, čo sa rozumie pod pojmom ,,rozhodnutie o väzbe“, a tým
determinuje aj jednotlivé druhy väzobných rozhodnutí v rôznych štádiách trestného konania
a v rôznom úseku trvania väzby obvineného. Predmetné ustanovenie Trestného poriadku
neustanovuje dôvody väzby, priebeh a spôsob rozhodovania o väzbe ani subjekty
rozhodujúce o väzbe, ale predstavuje interpretačné pravidlo (legálny výklad práva)
vo vzťahu k ďalším na neho nadväzujúcim ustanoveniam Trestného poriadku, a to najmä
k § 72 ods. 2 Trestného poriadku upravujúcemu náležitosti postupu pri rozhodovaní o väzbe
a taktiež k § 83 Trestného poriadku upravujúcemu sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe.
Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že primárnym účelom § 72 ods. 1
Trestného poriadku je ponúknuť legálny výklad zákona jeho adresátovi v prípadoch, ak iné
ustanovenie Trestného poriadku na ,,rozhodnutie o väzbe“ priamo alebo nepriamo
nadväzuje, resp. naň odkazuje. Ustanovenie § 72 ods. 1 Trestného poriadku nemožno
vykladať tým spôsobom, že by jeho jednotlivé pododseky [pod písm. a) až f)] predstavovali
výlučne možné znenia výrokov väzobných rozhodnutí, pri ktorých by mohlo dôjsť
sťažovateľom namietanou, len formulačne nesprávnou aplikáciou k ústavnej
neudržateľnosti rozhodnutia o väzbe v materiálnom zmysle, ak súdom použité znenie
vyjadruje podstatu a účel rozhodnutia.
30. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať tiež na svoju judikatúru, v zmysle
ktorej rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade s platným a účinným
zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi),
nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných ľudských práv (m. m. napr. I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). V načrtnutých súvislostiach je potrebné uzavrieť,
že Špecializovaný trestný súd v rámci rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu, ako aj najvyšší súd pred vydaním namietaného uznesenia dodržali
všetky procesné normy upravujúce priebeh väzobného rozhodovania (vrátane judikatúrou
ústavného súdu ustanovených lehôt rešpektujúcich urýchlené preskúmanie zákonnosti
trvania väzby), odôvodnenia ich rozhodnutí o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu nevykazovali žiaden stupeň svojvôle, resp. arbitrárnosti a navyše obsahovali
rozsiahle právne úvahy týkajúce sa najmä splnenia materiálnych podmienok väzby
sťažovateľa, pričom zároveň boli sťažovateľovi riadne doručené. Uvedené ústavný súd
nemôže opomenúť aj napriek tomu, že žiadna z predmetných skutočností nebola primárnym
predmetom jeho prieskumu, keďže ich sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti nenamietal.
Práve uvedené konštatovania však dovoľujú ústavnému súdu posúdiť taktiež zjavnú
neopodstatnenosť ďalšej sťažnostnej námietky (nadväzujúcej na tú, ktorou sa ústavný súd
zaoberal v bode 29 odôvodnenia tohto rozhodnutia) spočívajúcej v tom, že podľa názoru
sťažovateľa o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nebolo dodnes rozhodnuté.
Naopak, najvyšší súd v konaní o sťažnosti obvineného (terajšieho sťažovateľa) vyčerpal
predmet svojho rozhodovania v potrebnom rozsahu a vyjadril ho obsahovo zrozumiteľne
a s dostatočným odôvodnením tak, že žiadosti o prepustenie z väzby nebolo vyhovené
(ani nahradením väzby zákonom ustanovenou garanciou), avšak väzobné dôvody najvyšší
súd zredukoval o dôvod tzv. útekovej väzby (teda v prospech obvineného). Obsah ústavnej
sťažnosti umožňuje ústavnému súdu skonštatovať, že zmysel rozhodnutia najvyššieho súdu
bol sťažovateľom aj správne pochopený.
31. Vzhľadom na závery uvedené v bodoch 27 až 30 odôvodnenia tohto rozhodnutia
ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu