Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 285/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou

DETVAI LUDIK MALÝ UDVAROS, Cukrová 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

Mgr. Jakub Malý, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej

polície Bratislava č. k. PPZ-HCP-BA2-2019/003015-013 z 26. marca 2019, uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. júla 2019 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a 2 a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava (ďalej

len „riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície“) č. k. PPZ-HCP-BA2-2019/003015-013

z 26. marca 2019 (ďalej aj „rozhodnutie riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície“),

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júla 2019 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. novembra 2019

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)

2. Sťažovateľ uviedol, že na základe rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície

Policajného zboru Bratislava (ďalej len „oddelenie cudzineckej polície“) o zaistení sp. zn.

PPZ-HCP-BA6-126-015/2018-AV došlo 25. apríla 2018 k jeho zaisteniu. Predmetné

rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že oddelenie cudzineckej polície malo mať vedomosť

o tom, že sťažovateľ predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu podľa § 2 ods. 1 písm.

l) o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“). Táto skutočnosť

mala byť jednoznačne preukázaná z úradného záznamu z oboznámenia sa s utajovanou

písomnosťou so stupňom utajenia „VÝHRADNÉ“, ktorého pôvodcom je oddelenie

cudzineckej polície, a bola dôvodom na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 2

písm. a) zákona o pobyte cudzincov.

3. Oddelenie cudzineckej polície vydalo 25. apríla 2018 rozhodnutie sp. zn. PPZ-

HCP-BA6-126-009/2018-AV o administratívnom vyhostení sťažovateľa na územie

Egyptskej arabskej republiky a uložení zákazu vstupu sťažovateľovi na územie Slovenskej

republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, pričom v zmysle § 82

ods. 10 písm. a) zákona o pobyte cudzincov lehota zákazu vstupu začala plynúť dňom

vykonania administratívneho vyhostenia podľa § 83 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte

cudzincov. Policajný útvar neurčil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu

na vycestovanie z dôvodu, že sťažovateľ má ohrozovať bezpečnosť štátu; správny orgán

tiež vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

4. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu oddelenia cudzineckej polície

o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu sp. zn. PPZ-HCP-BA6-126-

009/2018-AV z 25. apríla 2018 odvolanie, ktoré neskôr doplnil. Rozhodnutím riaditeľstva

hraničnej a cudzineckej polície č. k. PPZ-HCP-BA2-2019/003015-013 z 26. marca 2019

bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.

5. Sťažovateľ následne podal na krajskom súde správnu žalobu vo veci

administratívneho vyhostenia, ktorou sa domáhal, aby krajský súd tejto žalobe vyhovel

a napadnuté rozhodnutia správnych orgánov zrušil.

6. Sťažovateľ spolu so správnou žalobou podal na krajskom súde návrh

na odpustenie zmeškanej lehoty v zmysle (ďalej

aj „SSP“), ktorý odôvodnil skutočnosťou, že mu bolo 10. apríla 2019 prostredníctvom jeho

splnomocneného právneho zástupcu doručené rozhodnutie riaditeľstva hraničnej

a cudzineckej polície v čase, keď už bol vyhostený na územie Egyptskej arabskej republiky.

Vzhľadom na tieto skutočnosti bola sťažovateľovi veľmi výrazne obmedzená možnosť

komunikácie so svojím právnym zástupcom na účely prejednania ďalšieho postupu

v predmetnej právnej veci a poskytnutia akéhokoľvek kvalitného a plnohodnotného

právneho poradenstva, pričom akýkoľvek osobný kontakt klienta a jeho splnomocneného

právneho zástupcu bol prakticky vylúčený. Sťažovateľ v návrhu poukázal na skutočnosť,

že nie je znalý slovenského jazyka a taktiež potreboval dodatočný čas na zabezpečenie

prekladu predmetného rozhodnutia a oboznámenie sa s obsahom rozhodnutia, ktorému

nerozumel. Následne splnomocnený právny zástupca pripravil a zaslal sťažovateľovi

na jeho žiadosť plnomocenstvo na zastupovanie v predmetnom konaní, ktoré sťažovateľ

podpísal v Káhire 15. mája 2019 a splnomocnenému právnemu zástupcovi bolo doručené

24. mája 2019. Až od tohto momentu mohol právny zástupca konať v mene klienta na účely

podania správnej žaloby.

7. Uznesením krajského súdu bola žaloba sťažovateľa odmietnutá ako podaná

oneskorene. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť,

argumentujúc, že krajský súd nesprávne postupoval vo veci okrem iného z dôvodu,

že predmetné uznesenie vydal bez rozhodnutia o žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty,

čím znemožnil sťažovateľovi ako účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol, že kasačnú sťažnosť zamieta.

Dôvodil pritom ustanoveniami o všeobecnej správnej žalobe

a lehote na jej podanie, podľa ktorých lehotu na podanie správnej žaloby nemožno odpustiť,

a z rovnakého dôvodu nepovažoval skutočnosť, že krajský súd pred rozhodnutím vo veci

samej nerozhodol o návrhu sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty, za vadu

napadnutého rozhodnutia.

9. Sťažovateľ zastáva názor, že skutkový stav v jeho prípade nebol zistený správne.

Z odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že z konkrétnej písomnosti, ktorá

sťažovateľovi ako účastníkovi konania nebola a nie je dostupná, nevyplýva priamo to,

že by mal byť hrozbou pre Slovenskú republiku, ale správny orgán tak usúdil na základe

svojej úvahy a vyhodnotenia dôvodov, ktoré mali z tejto písomnosti vyplývať.

Tým, že všetky informácie, na základe ktorých bolo vydané predmetné rozhodnutie,

ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, proti ktorému smerovalo odvolanie,

sú utajené, sťažovateľovi bola odopretá možnosť, aby sa k týmto podkladom mohol vyjadriť

a účinne obhájiť svoje záujmy. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť,

že správne konanie o odvolaní v jeho veci bolo prerušené z dôvodu konania o predbežnej

otázke – podania návrhu najvyššieho súdu na začatie konania o súlade konkrétnych

ustanovení zákona o pobyte cudzincov súvisiacich s preskúmaním zákonnosti rozhodnutia

vo veci administratívneho vyhostenia založeného na utajovanej skutočnosti na ústavnom

súde. Ústavný súd vo veci rozhodol nálezom sp. zn. z 12. decembra 2018,

ktorým okrem iného vyslovil nesúlad zákona o pobyte cudzincov s

a Chartou základných práv Európskej únie. Napriek uvedenému sa riaditeľstvo hraničnej

a cudzineckej polície neriadilo závermi a úvahami predmetného nálezu, ktoré úplne

odignorovalo, a nedalo sťažovateľovi možnosť oboznámiť sa s relevantnými

skutočnosťami, na základe ktorých bolo vydané správne rozhodnutie. Uvedeným postupom

došlo zo strany riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície k porušeniu práva sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle dohovoru a v zmysle a .

10. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ

zastáva názor, že v jeho prípade išlo o ospravedlniteľné dôvody na odpustenie zmeškania

lehoty na podanie správnej žaloby, tými sa však oba konajúce súdy nezaoberali a na dané

skutočnosti a okolnosti neprihliadali, čím došlo z ich strany k porušeniu práva sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle dohovoru a v zmysle a .

11. S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Sťažnosti vyhovuje.

2. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a a 48 Slovenskej

republiky bolo Rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. p.:

PPZ-HCP-BA2-2019/003015-013 zo dňa 26.03.2019 a Uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -118 zo dňa 30.07.2019 a Uznesením Najvyššieho súdu č. k.

zo dňa 19.11.2019 porušené.

3. Ruší Rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. p.:

PPZ-HCP-BA2- 2019/003015-013 zo dňa 26.03.2019 a Uznesenie Krajského súdu

v Bratislave č. k. -118 zo dňa 30.07.2019 a Uznesenie Najvyššieho súdu č. k.

zo dňa 19.11.2019, a vec vracia Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície

Bratislava na ďalšie konanie.

4. Zakazuje Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava pokračovať

v porušovaní základných práv a slobôd Sťažovateľa, najmä, ale nie výlučne

nerešpektovaním Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky -131 zo dňa

12.12.2018.

5. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 eur.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych prepisov

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len ,,“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Právne posúdenie ústavnej sťažnosti

18. Podstatou sťažovateľovej argumentácie je tvrdenie o porušení označených práv

pri rozhodovaní o jeho administratívnom vyhostení v správnom konaní ako v konaní

súdnom, v ktorom bola ním podaná správna žaloba vo veci administratívneho vyhostenia

odmietnutá ako oneskorene podaná. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd

ani najvyšší súd sa nezaoberali jeho riadne odôvodnenou žiadosťou o odpustenie zmeškania

lehoty na podanie správnej žaloby napriek intenzite zásahu, ku ktorému došlo rozhodnutím

riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície o administratívnom vyhostení sťažovateľa

na územie Egyptskej arabskej republiky a uložením mu zákazu vstupu na územie

Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, ktorého

zákonnosť mala byť v súdnom konaní meritórne preskúmaná.

19. Sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti, ako aj v jej odôvodnení opakovane

označil ako porušené a , ako aj dohovoru. Z odôvodnenia ústavnej

sťažnosti, z toho, ako citoval ustanovenia základných práv, ktoré mali byť porušené,

ako aj z argumentácie sťažovateľa, v ktorej namieta nesprávny postup a rozhodovanie

správnych orgánov, ktoré rozhodli o jeho administratívnom vyhostení bez toho,

aby mu umožnili oboznámiť sa so skutočnosťami, ktoré boli podkladom pre vydanie takého

rozhodnutia, ako aj postup a rozhodnutia konajúcich všeobecných súdov, ktoré sa návrhom

sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty na podanie správnej žaloby nezaoberali,

ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv na súdnu

ochranu podľa a 2 , základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20. Vo vzťahu k a dohovoru už ústavný súd uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

( ) a práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (m. m. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a s právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(m. m. , , , ).

22. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu ;

ďalej napr. aj ).

23. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje

za potrebné poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

24. Účelom v spojení s je zaručiť prístup

k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy. Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon

neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa v zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení

s vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozhodnutím riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície a uznesením krajského súdu

25. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície,

ako aj uznesenie krajského súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity.

26. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

27. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,

ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,

že nemá právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutie riaditeľstva hraničnej a cudzineckej

polície, keďže táto právomoc patrila krajskému súdu na základe správnej žaloby

sťažovateľa. Ústavný súd nemá právomoc preskúmať ani uznesenie krajského súdu,

ktoré už preskúmal na základe kasačnej sťažnosti sťažovateľa najvyšší súd, ktorý

bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľa.

28. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , ).

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

29. Sťažovateľ v tejto časti namieta, že najvyšší súd aproboval nesprávny procesný

postup krajského súdu, ktorý rozhodol o odmietnutí správnej žaloby sťažovateľa

ako oneskorene podanej, bez toho, aby najprv rozhodol o návrhu sťažovateľa na odpustenie

zmeškanej lehoty na podanie tejto žaloby, ktorý podal v súlade s .

30. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, predseda senátu odpustí

zmeškanie lehoty, ak ju účastník konania alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného

dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí. Návrh treba podať do 15 dní

po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť zmeškaný úkon.

Podľa fyzická alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať

v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia

orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa zmeškanie lehoty podľa odsekov 1 až 3 nemožno odpustiť.

Podľa správna žaloba musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia

rozhodnutia alebo opatrenia podľa § 231.

31. Ústavný súd konštatuje, že zaradený v systematike Správneho súdneho

poriadku medzi všeobecnými ustanoveniami o konaní je aplikovateľný vo všetkých

prípadoch zmeškania procesnej lehoty okrem prípadov, v ktorých to právna úprava výslovne

vylučuje. Jedným z prípadov, keď explicitne vylučuje odpustenie

zmeškania lehoty, je lehota na podanie správnej žaloby podľa .

32. V prípade, ak správna žaloba bude obsahovať aj žiadosť o odpustenie zmeškania

lehoty, správny súd o tejto žiadosti nebude rozhodovať samostatným rozhodnutím, pretože

zákon explicitne odpustenie zmeškania lehoty vylučuje. Správny súd sa bude venovať

žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty v odôvodnení uznesenia, ktorým podľa § 98 ods. 1

písm. d) žalobu ako oneskorene podanú odmietne. Tento záver zodpovedá aj zásade

hospodárnosti konania. [k tomu bližšie pozri BARICOVÁ, J., FEČÍK, M., ŠTEVČEK,

M., FILOVÁ, A. a kol. . Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018,

s. 901.].

33. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd stotožnil

s jeho záverom, že v danej veci neexistuje pochybnosť o aplikovateľnosti

v konaní o správnej žalobe vo veciach administratívneho vyhostenia, a preto krajský súd

postupoval správne, pokiaľ správnu žalobu sťažovateľa odmietol ako oneskorene podanú

bez toho, aby najprv rozhodol o jeho návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie

správnej žaloby, ktoré je zo zákona vylúčené. Sťažovateľ tak vlastným konaním znemožnil

všeobecným súdom pristúpiť k meritórnemu preskúmaniu rozhodnutí o svojom vyhostení

vydaných v správnom konaní, čo nemôže napraviť ani ústavný súd v rámci konania

o ústavnej sťažnosti.

34. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

35. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). O taký prípad tu však nejde.

36. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd jasne a presvedčivo odôvodnil,

na základe akých skutočností a faktov dospel k záveru, že krajský súd odmietol žalobu

sťažovateľa ako oneskorene podanú v súlade so zákonom bez toho, aby samostatne

rozhodol o jeho návrhu na odpustenie zmeškanej lehoty. Jeho právne závery k tejto otázke

sú logické, majú racionálny základ a vychádzajú z relevantných ustanovení Správneho

súdneho poriadku. Na týchto záveroch neprislúcha ústavnému súdu nič meniť, dopĺňať

či inak rozvíjať. Ústavný súd preto hodnotí ústavnú sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav DURIŠ

predseda senátu