Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 285/2020
PDF · 458.12 KB
No categories available
IV. ÚS 285/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
DETVAI LUDIK MALÝ UDVAROS, Cukrová 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
Mgr. Jakub Malý, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej
polície Bratislava č. k. PPZ-HCP-BA2-2019/003015-013 z 26. marca 2019, uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Sa 41/2019 z 30. júla 2019 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžak 18/2019 z 19. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava (ďalej
len „riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície“) č. k. PPZ-HCP-BA2-2019/003015-013
z 26. marca 2019 (ďalej aj „rozhodnutie riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície“),
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Sa 41/2019
z 30. júla 2019 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžak 18/2019 z 19. novembra 2019
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)
2. Sťažovateľ uviedol, že na základe rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície
Policajného zboru Bratislava (ďalej len „oddelenie cudzineckej polície“) o zaistení sp. zn.
PPZ-HCP-BA6-126-015/2018-AV došlo 25. apríla 2018 k jeho zaisteniu. Predmetné
rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že oddelenie cudzineckej polície malo mať vedomosť
o tom, že sťažovateľ predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu podľa § 2 ods. 1 písm.
l) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“). Táto skutočnosť
mala byť jednoznačne preukázaná z úradného záznamu z oboznámenia sa s utajovanou
písomnosťou so stupňom utajenia „VÝHRADNÉ“, ktorého pôvodcom je oddelenie
cudzineckej polície, a bola dôvodom na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 2
písm. a) zákona o pobyte cudzincov.
3. Oddelenie cudzineckej polície vydalo 25. apríla 2018 rozhodnutie sp. zn. PPZ-
HCP-BA6-126-009/2018-AV o administratívnom vyhostení sťažovateľa na územie
Egyptskej arabskej republiky a uložení zákazu vstupu sťažovateľovi na územie Slovenskej
republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, pričom v zmysle § 82
ods. 10 písm. a) zákona o pobyte cudzincov lehota zákazu vstupu začala plynúť dňom
vykonania administratívneho vyhostenia podľa § 83 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte
cudzincov. Policajný útvar neurčil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu
na vycestovanie z dôvodu, že sťažovateľ má ohrozovať bezpečnosť štátu; správny orgán
tiež vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
4. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu oddelenia cudzineckej polície
o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu sp. zn. PPZ-HCP-BA6-126-
009/2018-AV z 25. apríla 2018 odvolanie, ktoré neskôr doplnil. Rozhodnutím riaditeľstva
hraničnej a cudzineckej polície č. k. PPZ-HCP-BA2-2019/003015-013 z 26. marca 2019
bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.
5. Sťažovateľ následne podal na krajskom súde správnu žalobu vo veci
administratívneho vyhostenia, ktorou sa domáhal, aby krajský súd tejto žalobe vyhovel
a napadnuté rozhodnutia správnych orgánov zrušil.
6. Sťažovateľ spolu so správnou žalobou podal na krajskom súde návrh
na odpustenie zmeškanej lehoty v zmysle § 70 Správneho súdneho poriadku (ďalej
aj „SSP“), ktorý odôvodnil skutočnosťou, že mu bolo 10. apríla 2019 prostredníctvom jeho
splnomocneného právneho zástupcu doručené rozhodnutie riaditeľstva hraničnej
a cudzineckej polície v čase, keď už bol vyhostený na územie Egyptskej arabskej republiky.
Vzhľadom na tieto skutočnosti bola sťažovateľovi veľmi výrazne obmedzená možnosť
komunikácie so svojím právnym zástupcom na účely prejednania ďalšieho postupu
v predmetnej právnej veci a poskytnutia akéhokoľvek kvalitného a plnohodnotného
právneho poradenstva, pričom akýkoľvek osobný kontakt klienta a jeho splnomocneného
právneho zástupcu bol prakticky vylúčený. Sťažovateľ v návrhu poukázal na skutočnosť,
že nie je znalý slovenského jazyka a taktiež potreboval dodatočný čas na zabezpečenie
prekladu predmetného rozhodnutia a oboznámenie sa s obsahom rozhodnutia, ktorému
nerozumel. Následne splnomocnený právny zástupca pripravil a zaslal sťažovateľovi
na jeho žiadosť plnomocenstvo na zastupovanie v predmetnom konaní, ktoré sťažovateľ
podpísal v Káhire 15. mája 2019 a splnomocnenému právnemu zástupcovi bolo doručené
24. mája 2019. Až od tohto momentu mohol právny zástupca konať v mene klienta na účely
podania správnej žaloby.
7. Uznesením krajského súdu bola žaloba sťažovateľa odmietnutá ako podaná
oneskorene. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť,
argumentujúc, že krajský súd nesprávne postupoval vo veci okrem iného z dôvodu,
že predmetné uznesenie vydal bez rozhodnutia o žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty,
čím znemožnil sťažovateľovi ako účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol, že kasačnú sťažnosť zamieta.
Dôvodil pritom ustanoveniami Správneho súdneho poriadku o všeobecnej správnej žalobe
a lehote na jej podanie, podľa ktorých lehotu na podanie správnej žaloby nemožno odpustiť,
a z rovnakého dôvodu nepovažoval skutočnosť, že krajský súd pred rozhodnutím vo veci
samej nerozhodol o návrhu sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty, za vadu
napadnutého rozhodnutia.
9. Sťažovateľ zastáva názor, že skutkový stav v jeho prípade nebol zistený správne.
Z odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že z konkrétnej písomnosti, ktorá
sťažovateľovi ako účastníkovi konania nebola a nie je dostupná, nevyplýva priamo to,
že by mal byť hrozbou pre Slovenskú republiku, ale správny orgán tak usúdil na základe
svojej úvahy a vyhodnotenia dôvodov, ktoré mali z tejto písomnosti vyplývať.
Tým, že všetky informácie, na základe ktorých bolo vydané predmetné rozhodnutie,
ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, proti ktorému smerovalo odvolanie,
sú utajené, sťažovateľovi bola odopretá možnosť, aby sa k týmto podkladom mohol vyjadriť
a účinne obhájiť svoje záujmy. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť,
že správne konanie o odvolaní v jeho veci bolo prerušené z dôvodu konania o predbežnej
otázke – podania návrhu najvyššieho súdu na začatie konania o súlade konkrétnych
ustanovení zákona o pobyte cudzincov súvisiacich s preskúmaním zákonnosti rozhodnutia
vo veci administratívneho vyhostenia založeného na utajovanej skutočnosti na ústavnom
súde. Ústavný súd vo veci rozhodol nálezom sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. decembra 2018,
ktorým okrem iného vyslovil nesúlad § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov s ústavou
a Chartou základných práv Európskej únie. Napriek uvedenému sa riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície neriadilo závermi a úvahami predmetného nálezu, ktoré úplne
odignorovalo, a nedalo sťažovateľovi možnosť oboznámiť sa s relevantnými
skutočnosťami, na základe ktorých bolo vydané správne rozhodnutie. Uvedeným postupom
došlo zo strany riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície k porušeniu práva sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 6 dohovoru a v zmysle čl. 46 a čl. 48 ústavy.
10. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ
zastáva názor, že v jeho prípade išlo o ospravedlniteľné dôvody na odpustenie zmeškania
lehoty na podanie správnej žaloby, tými sa však oba konajúce súdy nezaoberali a na dané
skutočnosti a okolnosti neprihliadali, čím došlo z ich strany k porušeniu práva sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 6 dohovoru a v zmysle čl. 46 a čl. 48 ústavy.
11. S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Sťažnosti vyhovuje.
2. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 a 48 Ústavy Slovenskej
republiky bolo Rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. p.:
PPZ-HCP-BA2-2019/003015-013 zo dňa 26.03.2019 a Uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 7Sa/41/2019-118 zo dňa 30.07.2019 a Uznesením Najvyššieho súdu č. k.
1Sžak/18/2019 zo dňa 19.11.2019 porušené.
3. Ruší Rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. p.:
PPZ-HCP-BA2- 2019/003015-013 zo dňa 26.03.2019 a Uznesenie Krajského súdu
v Bratislave č. k. 7Sa/41/2019-118 zo dňa 30.07.2019 a Uznesenie Najvyššieho súdu č. k.
1Sžak/18/2019 zo dňa 19.11.2019, a vec vracia Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície
Bratislava na ďalšie konanie.
4. Zakazuje Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava pokračovať
v porušovaní základných práv a slobôd Sťažovateľa, najmä, ale nie výlučne
nerešpektovaním Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 8/2016-131 zo dňa
12.12.2018.
5. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 eur.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych prepisov
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Právne posúdenie ústavnej sťažnosti
18. Podstatou sťažovateľovej argumentácie je tvrdenie o porušení označených práv
pri rozhodovaní o jeho administratívnom vyhostení v správnom konaní ako v konaní
súdnom, v ktorom bola ním podaná správna žaloba vo veci administratívneho vyhostenia
odmietnutá ako oneskorene podaná. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd
ani najvyšší súd sa nezaoberali jeho riadne odôvodnenou žiadosťou o odpustenie zmeškania
lehoty na podanie správnej žaloby napriek intenzite zásahu, ku ktorému došlo rozhodnutím
riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície o administratívnom vyhostení sťažovateľa
na územie Egyptskej arabskej republiky a uložením mu zákazu vstupu na územie
Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, ktorého
zákonnosť mala byť v súdnom konaní meritórne preskúmaná.
19. Sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti, ako aj v jej odôvodnení opakovane
označil ako porušené čl. 46 a čl. 48 ústavy, ako aj čl. 6 dohovoru. Z odôvodnenia ústavnej
sťažnosti, z toho, ako citoval ustanovenia základných práv, ktoré mali byť porušené,
ako aj z argumentácie sťažovateľa, v ktorej namieta nesprávny postup a rozhodovanie
správnych orgánov, ktoré rozhodli o jeho administratívnom vyhostení bez toho,
aby mu umožnili oboznámiť sa so skutočnosťami, ktoré boli podkladom pre vydanie takého
rozhodnutia, ako aj postup a rozhodnutia konajúcich všeobecných súdov, ktoré sa návrhom
sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty na podanie správnej žaloby nezaoberali,
ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už ústavný súd uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (m. m. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a s právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
22. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu III. ÚS 260/07;
ďalej napr. aj II. ÚS 439/2016).
23. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje
za potrebné poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
24. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup
k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy. Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon
neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa v zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozhodnutím riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície a uznesením krajského súdu
25. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície,
ako aj uznesenie krajského súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity.
26. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
27. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,
ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,
že nemá právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutie riaditeľstva hraničnej a cudzineckej
polície, keďže táto právomoc patrila krajskému súdu na základe správnej žaloby
sťažovateľa. Ústavný súd nemá právomoc preskúmať ani uznesenie krajského súdu,
ktoré už preskúmal na základe kasačnej sťažnosti sťažovateľa najvyšší súd, ktorý
bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľa.
28. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
29. Sťažovateľ v tejto časti namieta, že najvyšší súd aproboval nesprávny procesný
postup krajského súdu, ktorý rozhodol o odmietnutí správnej žaloby sťažovateľa
ako oneskorene podanej, bez toho, aby najprv rozhodol o návrhu sťažovateľa na odpustenie
zmeškanej lehoty na podanie tejto žaloby, ktorý podal v súlade s § 70 SSP.
30. Podľa § 70 SSP ak tento zákon neustanovuje inak, predseda senátu odpustí
zmeškanie lehoty, ak ju účastník konania alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného
dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí. Návrh treba podať do 15 dní
po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť zmeškaný úkon.
Podľa § 181 ods. 1 SSP fyzická alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať
v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia
orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak.
Podľa § 181 ods. 4 SSP zmeškanie lehoty podľa odsekov 1 až 3 nemožno odpustiť.
Podľa § 235 SSP správna žaloba musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia
rozhodnutia alebo opatrenia podľa § 231.
31. Ústavný súd konštatuje, že § 70 SSP zaradený v systematike Správneho súdneho
poriadku medzi všeobecnými ustanoveniami o konaní je aplikovateľný vo všetkých
prípadoch zmeškania procesnej lehoty okrem prípadov, v ktorých to právna úprava výslovne
vylučuje. Jedným z prípadov, keď Správny súdny poriadok explicitne vylučuje odpustenie
zmeškania lehoty, je lehota na podanie správnej žaloby podľa § 181 ods. 4 SSP.
32. V prípade, ak správna žaloba bude obsahovať aj žiadosť o odpustenie zmeškania
lehoty, správny súd o tejto žiadosti nebude rozhodovať samostatným rozhodnutím, pretože
zákon explicitne odpustenie zmeškania lehoty vylučuje. Správny súd sa bude venovať
žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty v odôvodnení uznesenia, ktorým podľa § 98 ods. 1
písm. d) SSP žalobu ako oneskorene podanú odmietne. Tento záver zodpovedá aj zásade
hospodárnosti konania. [k tomu bližšie pozri BARICOVÁ, J., FEČÍK, M., ŠTEVČEK,
M., FILOVÁ, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018,
s. 901.].
33. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd stotožnil
s jeho záverom, že v danej veci neexistuje pochybnosť o aplikovateľnosti § 181 ods. 4 SSP
v konaní o správnej žalobe vo veciach administratívneho vyhostenia, a preto krajský súd
postupoval správne, pokiaľ správnu žalobu sťažovateľa odmietol ako oneskorene podanú
bez toho, aby najprv rozhodol o jeho návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie
správnej žaloby, ktoré je zo zákona vylúčené. Sťažovateľ tak vlastným konaním znemožnil
všeobecným súdom pristúpiť k meritórnemu preskúmaniu rozhodnutí o svojom vyhostení
vydaných v správnom konaní, čo nemôže napraviť ani ústavný súd v rámci konania
o ústavnej sťažnosti.
34. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
35. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). O taký prípad tu však nejde.
36. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd jasne a presvedčivo odôvodnil,
na základe akých skutočností a faktov dospel k záveru, že krajský súd odmietol žalobu
sťažovateľa ako oneskorene podanú v súlade so zákonom bez toho, aby samostatne
rozhodol o jeho návrhu na odpustenie zmeškanej lehoty. Jeho právne závery k tejto otázke
sú logické, majú racionálny základ a vychádzajú z relevantných ustanovení Správneho
súdneho poriadku. Na týchto záveroch neprislúcha ústavnému súdu nič meniť, dopĺňať
či inak rozvíjať. Ústavný súd preto hodnotí ústavnú sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav DURIŠ
predseda senátu