Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 297/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Antalom,

Hlavná 13, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 4

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Trnave v konaniach vedených

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. .

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi v súlade

s Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 a čl. X bodom 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu

práce. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) rozvrhu práce bola vec sťažovateľa 17. októbra 2019

prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3

rozvrhu práce členom štvrtého senátu ústavného súdu pracujúceho v zložení Miroslav Duriš

(predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje na strane

žalovaného v spore vedenom na okresnom súde pod sp. zn. , predmetom

ktorého je zaplatenie nedoplatkov zo zálohových úhrad za plnenia poskytované s užívaním

družstevného bytu. Žalobu podalo Bytové družstvo so sídlom v Trnave, Beethovenova 26,

Trnava, IČO 00 175 480 (ďalej len „žalobca“), 12. decembra 2000. Sťažovateľ čiastočne

opakuje argumentáciu z jeho predchádzajúcej ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu

10. mája 2016, vedenej pod sp. zn. , resp. z iných skorších ústavných

sťažností. Uvádza nariadenie termínu konania až po roku a troch mesiacoch po podaní

odporu proti platobnému rozkazu, podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu v roku

2003, ktorá bola vybavená ako nedôvodná. Postupne sťažovateľ uplatňoval v spore nové

vzájomné návrhy, časť z nich bola zamietnutá, o niektorých z nich bolo konanie zastavené,

resp. nebola pripustená zmena vzájomného návrhu. Okresný súd počas priebehu konania

zbytočne rozdeľoval vec do viacerých čísiel konania, a to sp. zn. , sp. zn.

, takto konal neefektívne a robil vo veci zbytočné súdne prieťahy.

4. Napriek viacerým sťažovateľom citovaným nálezom ústavného súdu týkajúcim sa

namietaného konania okresný súd a následne po odvolaní aj krajský súd vo veci vedenej

pod sp. zn. naďalej pokračujú v neefektívnom a nespravodlivom konaní

so zbytočnými súdnymi prieťahmi. Dôkazom toho je aj uznesenie okresného súdu č. k.

-1225 zo 7. apríla 2016, ktorým bolo rozhodnuté, že sťažovateľ je povinný

žalobcovi nahradiť trovy konania, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie 4. mája 2016,

a krajský súd uznesením č. k. -1255 z 19. septembra 2017 (po uplynutí

lehoty viac ako 18 mesiacov) rozhodol, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ruší

a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Na ústavný súd sa sťažovateľ znova obrátil s ústavnou sťažnosťou na porušovanie

základného práva okresným súdom a následne krajským súdom, o ktorej sa rozhodlo

uznesením č. k. -11 z 1. februára 2018 až po uplynutí 1 roka a 8 mesiacov

od jej podania.

6. Okresný súd následne uznesením č. k. -1262 z 13. februára 2018

rozhodol po uplynutí lehoty takmer 5 mesiacov po rozhodnutí krajského súdu č. k.

-1255 z 19. septembra 2017. Proti rozhodnutiu okresného súdu

z 13. februára 2018 podal sťažovateľ odvolanie zo 14. marca 2018, o ktorom bolo

rozhodnuté uznesením krajského súdu č. k. -1292 z 19. decembra 2018, t. j.

po 9 mesiacoch, s tým, že okrem iného v bode III žalobcovi sa proti žalovanému

(sťažovateľovi) priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že

o výške náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V ten istý

deň, t. j. 19. decembra 2018, rozhodol krajský súd uznesením č. k. -1298 aj

o odvolaní sťažovateľa z 30. mája 2016 (po uplynutí lehoty 2 rokov a 8 mesiacov).

7. Sťažovateľ poukázal na zbytočné prieťahy v konaní na krajskom súde v trvaní

takmer 15 mesiacov pri rozhodovaní o odvolaní z 2. júna 2014 uznesením č. k.

-1205 z 26. augusta 2015, v trvaní takmer 11 mesiacov pri rozhodovaní

o odvolaní zo 6. októbra 2014 uznesením č. k. -1219 z 26. augusta 2015,

v trvaní 8 mesiacov pri rozhodovaní o odvolaní z 20. marca 2013 rozsudkom č. k.

-1111 z 27. novembra 2013 a v trvaní 10 mesiacov pri rozhodovaní

o odvolaní z 1. júna 2010 uznesením č. k. -669 z 27. apríla 2011. Ďalej

odkázal na rozhodnutia ústavného súdu v jeho veciach (sp. zn. ,

, , a sp. zn. ).

8. Neúmerné prieťahy v konaní sú ku dňu vyhotovenia ústavnej sťažnosti v trvaní

viac ako 18 rokov, keďže vec nebola právoplatne ukončená v časti náhrady trov konania,

čo sťažovateľ nepovažuje za normálne. Ústavný súd by mal podľa sťažovateľa prihliadať

na celkovú dĺžku konania, a to nielen od posledného rozhodnutia ústavného súdu. Nemal by

prihliadať na to, že v minulosti boli sťažovateľovi priznané (podľa jeho názoru veľmi nízke)

sumy finančného zadosťučinenia, keďže odvtedy uplynulo už niekoľko rokov a súdy

nerešpektovali príkaz ústavného súdu. Neobstojí názor, že ide iba o malú istinu (vo výške

29,87 €), keďže ide o protiprávne účtované poplatky z omeškania počas niekoľkých rokov

a bezdôvodné obohacovanie sa žalobcu. Podľa sťažovateľa je nesprávne, keď sa v minulosti

ústavný súd stotožnil iba s výhradami okresného súdu, keď konštatoval, že trvanie

napadnutého konania bolo zapríčinené procesným postupom sťažovateľa, ktorý maril

postup súdu svojimi opakovanými návrhmi na rozšírenie predmetu konania a ich

následnými späťvzatiami, nekvalifikovanými podaniami a podanými opravnými

prostriedkami proti procesným rozhodnutiam.

9. Nečinnosťou a zbytočnými prieťahmi, neefektívnym konaním okresného súdu

a krajského súdu utrpel sťažovateľ veľkú majetkovú a nemajetkovú ujmu. Ak by súdy

spravodlivo a v primeranej lehote rozhodli, došlo by uňho k podstatnému zlepšeniu jeho zlej

finančnej situácie, keďže poberá nízky starobný dôchodok a nemá možnosť iného príjmu.

Dlhodobý stav právnej neistoty mu spôsobuje tiež veľkú psychickú záťaž. Viac ako 18-

ročná doba konania trojnásobne prekročila šesťročnú dĺžku konania, ktorú uznáva ústavný

súd ako prieťahy konania. To všetko odôvodňuje priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 6 000 €.

10. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , postupom krajského súdu v konaniach vedených pod „sp. zn.

-1255, sp. zn. -1205, sp. zn. -1219, sp. zn.

-1111, sp. zn. -669, sp. zn. -1292 a sp. zn.

-1298“. Žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške

6 000 €, ktoré mu zaplatia okresný súd a krajský súd po jednej polovici do jedného mesiaca

od právoplatnosti nálezu. Napokon navrhuje, aby okresný súd a krajský súd zaplatili

advokátovi sťažovateľa po jednej polovici trovy právneho zastúpenia.

11. Po podaní ústavnej sťažnosti prevzal zastupovanie sťažovateľa advokát, ktorý

doplnil ústavnú sťažnosť tak, že sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia aj čl. 12 ods. 4

. Na celé konanie pred okresným súdom a krajským súdom podľa neho treba hľadieť

ako na jeden celok. Nemožno tvrdiť, že došlo k uplynutiu lehoty na podanie ústavnej

sťažnosti, pretože nedošlo k právoplatnému skončeniu veci. Zdĺhavosť konania nie je

možné porušovateľmi odôvodňovať zložitosťou veci. Ide o absolútne jednoduchú vec

nevyžadujúcu si nadmernú právnu alebo skutkovú záťaž. Sťažovateľ nedal príčinu k tomu,

že dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté. Podal síce viacero procesných návrhov, čo mu

však nemôže byť na ujmu, pretože uplatňoval svoje práva. Opačný názor by bolo potrebné

vykladať tak, že sťažovateľ je sankcionovaný za to, že uplatňuje svoje základné práva (tým

dochádza k porušovaniu ). Aktívne uplatňovanie svojich práv nemôže

byť dôvodom, že konanie nie je skončené po 18 rokoch. V zmysle tretieho kritéria súdy

konajú neefektívne a s výraznými časovými odstupmi, dĺžku konania nemožno

ospravedlniť, a preto je postup súdu z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľný.

Pre sťažovateľa je tento stav frustrujúci, podstatným spôsobom ovplyvňuje aj jeho bežný

život. Je osobou vyššieho veku a toto konanie mu sťažuje život, keď by si mal užívať voľno

na dôchodku, a nie sa súdiť. Výška primeraného finančného zadosťučinenia je aspoň

čiastočným vyjadrením odškodnenia za dlhotrvajúce porušovanie základných práv.

V návrhu nálezu doplnil požiadavku na vyslovenie porušenia aj

(do prvej vety bodu 10), požiadavku na prikázanie okresnému súdu konať bez zbytočných

prieťahov a napokon požiadavku na nahradenie trov právneho zastúpenia vo výške

346,26 €, ktorú je povinný uhradiť okresný súd.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

15. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

18. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

19. Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

III.

Chronológia procesných úkonov v napadnutom konaní a právne posúdenie

21. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil tento priebeh napadnutého

konania od právoplatnosti posledného nálezu ústavného súdu sp. zn.

zo 17. júna 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. augusta 2014:

- 25. augusta 2014 sťažovateľ zdokladoval svoje aktuálne majetkové a zárobkové

pomery;

- 8. septembra 2014 okresný súd uznesením sťažovateľovi nepriznal oslobodenie

od súdnych poplatkov;

- 6. októbra 2014 proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie;

- 8. októbra 2014 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaniach

sťažovateľa (aj o skoršom odvolaní proti rozsudku č. k. -1128 z 3. apríla 2014,

ktorým v časti zamietol vzájomnú žalobu sťažovateľa, v časti konanie o takejto vzájomnej

žalobe zastavil z dôvodu prekážky rozhodnutej veci a rozhodnutie o trovách si vyhradil

na rozhodnutie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej);

- 28. októbra 2014 krajský súd doručoval sťažovateľovi vyjadrenie žalobcu

k jeho odvolaniu;

- 11. augusta 2015 bol nariadený termín na verejné vyhlásenie rozsudku

na 26. august 2015;

- 26. augusta 2015 bola vyhotovená zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku sp. zn.

, ktorým sa potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie a nariaďuje oprava

výroku rozsudku;

- 25. septembra 2015 bolo vyhovené žiadosti o predĺženie lehoty na vyhotovenie

rozhodnutia do 15. októbra 2015;

- 13. októbra 2015 spis bol vrátený okresnému súdu s rozsudkom krajského súdu č. k.

-1205 z 26. augusta 2015 a uznesením krajského súdu č. k.

1205 z 26. augusta 2015 o potvrdení uznesenia z 8. septembra 2014;

- 16. októbra 2015 okresný súd v zmysle uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu

vydal opravné uznesenie č. k. -1223, ktoré nadobudlo právoplatnosť

25. novembra 2015, zákonná sudkyňa upravila vyššieho súdneho úradníka, aby sa rozhodlo

o trovách konania;

- 7. apríla 2016 okresný súd rozhodol o trovách konania (o nároku a výške);

- 4. mája 2016 bolo podané odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu o trovách

konania;

- 6. mája 2016 bol vyrubený súdny poplatok za odvolanie a odvolanie bolo zaslané

žalobcovi s výzvou na vyjadrenie;

- 19. mája 2016 bolo doručené vyjadrenie žalobcu;

- 30. mája 2016 bolo doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o vyrubení

poplatku;

- 2. júna 2016 bola vypracovaná predkladacia správa;

- 9. júna 2016 bol spis predložený krajskému súdu s odvolaniami;

- 19. septembra 2017 bolo zrušené uznesenie o trovách konania zo 7. apríla 2016

(právoplatné 28. októbra 2017);

- 10. októbra 2017 bol spis zapožičaný ústavnému súdu;

- 6. februára 2018 bol spis vrátený okresnému súdu;

- 13. februára 2018 bolo vydané uznesenie o nároku na náhradu trov konania

(právoplatné 29. januára 2019 v spojení s uznesením krajského súdu);

- 20. februára 2018 nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku sťažovateľovi;

- 15. marca 2018 bolo podané odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o náhrade trov

konania;

- 6. apríla 2018 bolo odvolanie sťažovateľa zaslané na vyjadrenie žalobcovi;

- 24. apríla 2018 bolo doručené vyjadrenie žalobcu;

- 17. mája 2018 bola vypracovaná predkladacia správa a 28. mája 2018 bola vec

s odvolaniami predložená krajskému súdu;

- 19. decembra 2018 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o nároku

na náhradu trov konania z 13. februára 2018, opravil výrok II o trovách, priznal náhradu

trov odvolacieho konania, potvrdil uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za odvolanie;

- 11. januára 2019 bol spis vrátený okresnému súdu;

- 1. augusta 2019 bolo vydané uznesenie o výške trov konania;

- 28. augusta 2019 bola podaná sťažnosť sťažovateľa (žalovaného) proti uzneseniu

o výške trov konania;

- 20. septembra 2019 bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa, uznesenie právoplatné

14. októbra 2019, resp. vo výroku o nepriznaní nároku trov sťažnosti 30. októbra 2019;

- 19. novembra 2019 bol vydaný pokyn na vymáhanie súdneho poplatku

a archivovanie spisu.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

22. V prvom rade je potrebné zaujať stanovisko k námietkam sťažovateľa týkajúcim

sa konania, ktoré prebehlo na krajskom súde pod sp. zn. . Postup krajského

súdu v tomto konaní preskúmal ústavný súd už nálezom sp. zn.

a nevyslovil porušenie označených práv sťažovateľa. Ďalšie preskúmavanie možných

porušení identických práv tým istým postupom všeobecných súdov je neprípustné, pretože

sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť sa týka

veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, bolo potrebné ju odmietnuť v tejto časti ako

neprípustnú podľa v spojení s .

23. Ďalej sa ústavný súd vysporiadal s námietkami vzťahujúcimi sa na konania, ktoré

prebiehali na krajskom súde pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. .

24. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, a preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

).

25. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta porušenie

základného práva podľa , ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej

judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

(m. m. ).

26. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

sa ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom a krajským súdom)

ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už

nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom

súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

27. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná sťažnosť zohráva

významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

). Táto prax ústavného súdu bola odobrená aj ESĽP vo viacerých konaniach

vedených proti Slovenskej republike, napr. Obluk proti Slovensku z 28. 6. 2016 k sťažnosti

č. 65302/11, bod 61, resp. Mazurek proti Slovensku z 3. 3. 2009, k sťažnosti č. 16970/05.

28. Všetky odvolacie konania označené v bode 23 boli v čase podania ústavnej

sťažnosti právoplatne skončené a sťažovateľ bol o ich skončení vyrozumený, pretože mu

boli doručené písomné vyhotovenia príslušných rozhodnutí. Stav právnej neistoty preto

vo vzťahu k týmto konaniam netrval a jeho ústavná sťažnosť nesmeruje v tejto časti proti

aktuálnemu a trvajúcemu zásahu. V štádiu konania, keď sa rozhoduje o výške trov konania

podľa zákona č. Z. z. v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“), neprichádza do úvahy ani v teoretickej rovine predloženie veci

odvolaciemu súdu na rozhodnutie, preto nie je dôvod zahŕňať aj tieto odvolacie konania

do preskúmavaného obdobia. Ústavnú sťažnosť v časti namietaného postupu krajského súdu

vo všetkých označených konaniach je preto potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn.

29. Namietané konanie vedené na okresnom súde bolo predmetom prieskumu

zo strany ústavného súdu na základe viacerých ústavných sťažností sťažovateľa. Jedna

z ústavných sťažností vyústila do už spomenutého nálezu sp. zn. zo 17. júna

2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. augusta 2014. Ústavný súd podľa citovaného nálezu

detailne skúmal namietané porušenie identických článkov ( a

dohovoru) postupom okresného súdu a nevyhovel ústavnej sťažnosti sťažovateľa.

Na námietky sťažovateľa týkajúce sa dĺžky konania v citovanom náleze (ako aj v skorších)

bola daná dostatočná odpoveď a ďalšie preskúmavanie možných porušení identických

článkov v tom istom konaní je neprípustné, pretože sa týka veci, o ktorej ústavný súd už

rozhodol. Súčasťou rozhodovacej praxe ústavného súdu je, že ako neprípustné odmieta

opakované ústavné sťažnosti na zbytočné prieťahy v prípade, ak sa v nich namieta obdobie

predchádzajúce právoplatnosti nálezov ústavného súdu, ktorými vyslovil porušenie práva

na prerokovanie bez zbytočných prieťahov (napr. ). Vzhľadom na to,

že ústavná sťažnosť sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, bolo potrebné ju

odmietnuť v tejto časti (smerujúcej proti postupu okresného súdu do právoplatnosti nálezu)

ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

30. Následne v konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd preskúmaval

postup okresného súdu po právoplatnosti nálezu sp. zn. . Prihliadol

na viaceré okolnosti (povaha napadnutého konania o zaplatenie istiny vo výške 29,87 €

s príslušenstvom, materiálne hľadisko namietaného porušenia označených práv, na už skôr

vydané nálezy, že spis sa nachádzal v posudzovanom období na krajskom súde,

na rozhodnutie o opravných prostriedkoch sťažovateľa a na len niekoľkomesačnú nečinnosť

okresného súdu od 30. novembra 2015 do 7. apríla 2016). Uzavrel, že postup okresného

súdu v napadnutom konaní v posudzovanom období nebol bez prieťahov, avšak

nevyznačoval sa takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

„zbytočné prieťahy“ a ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

31. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

32. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(m. m. , , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

33. Ústavný súd opakovane konštatuje, že napadnuté konanie okresného súdu bolo

v čase podania ústavnej sťažnosti vo veci samej právoplatne skončené. Čiastočný rozsudok

okresného súdu č. k. -1031 z 22. februára 2013 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -1111 z 27. novembra 2013 nadobudol právoplatnosť

v časti poplatku z omeškania 3. marca 2014 a v zamietajúcej časti 3. apríla 2014. Rozsudok

č. k. -1128 z 3. apríla 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k.

-1205 z 26. augusta 2015 nadobudol právoplatnosť 9. novembra 2015,

v spojení s opravným uznesením zo 16. októbra 2015 nadobudol právoplatnosť

25. novembra 2015.

33.1 Konanie bolo právoplatne skončené aj v časti týkajúcej sa nároku na náhradu

trov konania, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením č. k. -1262 z 13. februára

2018 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -1292 z 19. decembra 2018,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. januára 2019.

34. To všetko ale ústavnému súdu nebránilo, aby pri posudzovaní postupu súdu

rozhodujúceho už len o výške trov konania naďalej nemohol prihliadnuť aj

na predchádzajúcu celkovú dĺžku konania (vo veci samej vrátane rozhodovania o nároku

na náhradu trov konania) tak, aby bola zachovaná účinnosť ústavnej sťažnosti ako

vnútroštátneho prostriedku nápravy podľa čl. 13 dohovoru (rozsudok ESĽP Obluk proti

Slovensku z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11, bod 60, alebo Bako proti Slovensku

z 15. 3. 2005 k sťažnosti č. 60227/00).

35. Po tomto posúdení ústavný súd dospel k záveru, že napriek už uvedenému záveru

o čiastočnej neprípustnosti ústavnej sťažnosti, sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56

ods. 2 .

36. Dĺžka napadnutého konania do podania ústavnej sťažnosti sama osebe sa môže

zdať na prvý pohľad dostatočná na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa. Je

nevyhnutné vziať zreteľ na skutočnosť, že v priebehu konania došlo k vydaniu štyroch

nálezov a troch uznesení ústavného súdu. Ústavný súd však zohľadnil predovšetkým

materiálne hľadisko namietaného porušenia označených práv, ktoré v okolnostiach

predmetnej veci v kontexte procesnej aktivity sťažovateľa vystupuje do popredia. Ak by

uvedené hľadisko nevzal do úvahy, prístup ústavného súdu by bolo možné považovať

za formalistický.

37. Predmetom sporu bol nárok na zaplatenie sumy 29,87 € s príslušenstvom

za služby spojené s nájmom bytu, ktorý tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov. Vec z právneho a skutkového hľadiska nevykazovala znaky zložitosti.

V období po právoplatnosti nálezu sp. zn. až do právoplatného skončenia

konania vo veci samej ústavný súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by naznačoval

prítomnosť prieťahov. Konanie následne pokračovalo procesnou fázou rozhodovania

o náhrade trov konania a v čase podania ústavnej sťažnosti súd rozhodoval už len o výške

trov konania. Všeobecný súd rozhoduje o výške trov konania podľa vopred určených zásad

a posudzuje účelnosť trov vynaložených stranami sporu, resp. ich právnymi zástupcami.

Postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania nepovažuje ústavný súd za právne zložitý

alebo osobitne náročný, pretože toto rozhodovanie je rutinnou súčasťou každodennej praxe

súdov, preto výrazné predĺženie postupu súdu v napadnutom konaní nie je dôvodné.

37.1 V tomto prípade bol prítomný určitý prvok skutkovej zložitosti, pretože

v konaní vo veci samej súd spájal v určitých štádiách veci na spoločné konanie. Zároveň

bola v priebehu konania podaná vzájomná žaloba, o ktorej súd rozhodoval osobitne, čo si

vyžiadalo aj oddelené rozhodnutie o náhrade trov konania o vzájomnej žalobe. Osobitne

bolo rozhodované o trovách troch odvolacích konaní. Pokiaľ teda ide o právnu a skutkovú

zložitosť napadnutého konania, je potrebné dospieť k záveru, že konanie vo fáze

rozhodovania o výške trov konania podľa nemožno považovať za právne

zložité, aj keď je prítomný prvok určitej skutkovej zložitosti.

37.2 Ústavný súd posudzuje pri ústavných sťažnostiach na prieťahy v konaní aj

význam konania pre sťažovateľa. V namietanom konaní bola žaloba podaná proti

sťažovateľovi, právoplatné ukončenie sporu preto preňho nepochybne malo význam. Podal

aj vzájomnú žalobu, čím sa pre neho zvýšil význam sporu. Spor je však podľa obsahu

zapožičaného spisu potrebné vnímať aj v širších súvislostiach ako jeden z viacerých sporov

medzi stranami o zaplatenie nedoplatkov za obdobie minimálne od roku 1994 do roku 2006.

To do určitej miery relativizuje tvrdenie o význame práve tohto konania pre sťažovateľa

a tvrdenie o možnosti podstatného zlepšenia finančnej situácie sťažovateľa na základe

výsledku tohto konania.

38. V konaní o ústavnej sťažnosti týkajúcej sa porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd skúma aj to, akým spôsobom sa

na prieťahoch konania podieľal sťažovateľ. Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša

zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade

nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (m. m. ,

).

38.1 Sťažovateľ v posudzovanom období po právoplatnosti posledného nálezu

ústavného súdu (sp. zn. ) reagoval na výzvy súdu, podával opravné

prostriedky proti všetkým rozhodnutiam, proti ktorým boli prípustné (odvolania proti

uzneseniam z 8. septembra 2014, zo 7. apríla 2016, zo 6. mája 2016, z 13. februára 2018

a sťažnosť proti uzneseniu z 1. augusta 2019). To viedlo k predĺženiu konania v súvislosti

s doručovaním odvolaní protistrane a predkladaním spisu krajskému súdu. Sťažovateľ je

povinný strpieť postup okresného súdu pri vybavovaní jeho procesných podaní, na ktorých

podanie je ako strana konania oprávnený, avšak doba nevyhnutná na ich vybavenie

prispieva k celkovému predĺženiu konania.

39. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu. Sťažovateľ

namieta vznik zbytočných prieťahov až vo fáze konania, v ktorej mal okresný súd

rozhodnúť len o výške trov konania, preto ústavný súd hodnotil jeho postup

po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej, t. j. po 25. novembri 2015. Upriamuje pritom

pozornosť aj na závery uvedené v bode 10 uznesenia sp. zn. , kde bola

konštatovaná nečinnosť súdu od 30. novembra 2015 do 7. apríla 2016. Ďalšie zistené

obdobie nečinnosti bolo vyše šesť mesiacov od 29. januára 2019 do 1. augusta 2019

pred vydaním rozhodnutia o výške trov konania.

40. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že od právoplatnosti rozsudku vo veci

samej (25. novembra 2015) uplynuli do právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu o výške

trov konania (14. októbra 2019) takmer 4 roky. Do právoplatnosti konania vo veci samej

trvalo konanie vyše 14 rokov. Okresný súd bol nečinný v období vyše šiestich mesiacov

od právoplatného rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, keď bola nastolená právna

istota, pokiaľ ide o vysporiadanie nárokov na náhradu trov konania medzi stranami.

40.1 V čase podania ústavnej sťažnosti existovala istá miera právnej neistoty

sťažovateľa vo vzťahu k výsledku konania okresného súdu o výške trov konania. Posúdenie

intenzity zásahu okresného súdu do základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci

bez zbytočných prieťahov a do jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je

potrebné zasadiť do rámca daného aktuálnou procesnou fázou konania. Z tohto pohľadu sa

nečinnosť súdu posudzuje inak v základnom, meritórne neukončenom konaní než v konaní

po právoplatnom rozhodnutí o veci samej, prípadne aj o nároku na náhradu trov konania.

40.2 Rozhodovanie o trovách konania sa podľa člení

na dve samostatné fázy, a to rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania podľa § 262

ods. 1 a nadväzné rozhodovanie o výške trov konania. Ústavný súd akcentuje, že aj

keď neustanovuje žiadnu lehotu, v ktorej je súd povinný

rozhodnúť o výške trov konania podľa po právoplatnom rozhodnutí

o nároku na náhradu trov konania, aj v tejto fáze konania je súd povinný rešpektovať

základný princíp hospodárnosti konania vyjadrený v .

41. Ústavný súd konštatuje, že v postupe okresného súdu v napadnutom konaní

v posudzovanom období (po právoplatnosti predchádzajúceho nálezu) boli zaznamenané aj

obdobia nečinnosti. Prihliadnuc na skutočnosť, že už došlo k nastoleniu právnej istoty

vo veci samej, na skutkovú zložitosť prebiehajúceho štádia konania, na predmet sporu

a jeho význam pre sťažovateľa, ako aj na správanie sťažovateľa, nemožno obdobia

nečinnosti kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“.

42. Všetky uvedené okolnosti viedli ústavný súd k záveru o tom, že zo strany

okresného súdu nedošlo k takému zásahu do označených práv sťažovateľa,

ktorý by dosahoval ústavne relevantnú intenzitu a ktorý by umožňoval po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, prípadne práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti

podľa odmietnuť pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn.

43. Sťažovateľ svoje tvrdenia o porušení označeného článku jasne, zreteľne, určito

a hlavne ústavnoprávne relevantne neodôvodnil, iba ich v úvode ústavnej sťažnosti

neadresne vymenoval. Sťažovateľov právny zástupca uvedený článok spomenul v súvislosti

s argumentáciou o sťažovateľovom nedaní príčiny k tomu, že konanie dosiaľ nebolo

skončené. Podávanie viacerých návrhov sťažovateľom mu nemôže byť na ujmu, pretože

uplatňoval svoje základné práva. Opačný názor by bolo potrebné vykladať tak, že je

sťažovateľ sankcionovaný za to, že uplatňuje svoje práva, čím dochádza k porušovaniu

citovaného článku.

44. Ústavný súd konštatuje, že obligatórnou náležitosťou ústavnej sťažnosti podľa

je povinnosť sťažovateľa uviesť konkrétne

skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho

základných práv a slobôd. Keďže ústavná sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované

odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 123

ods. 1 písm. d) . Podľa názoru ústavného súdu za danej situácie

neprichádzala do úvahy výzva na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa § 56 ods. 3

ústavného súdu vzhľadom na jeho kľúčovú povahu. Označené ustanovenie zákona slúži

na odstraňovanie najmä formálnych nedostatkov návrhu, avšak nie samotnej podstaty

návrhu.

45. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že označený nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup

slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Podľa § 18

ods. 2 o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je

povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

46. Pretože predmetná ústavná sťažnosť v predloženej podobe v tejto časti

neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje

a , a to kvalifikované odôvodnenie, ústavný súd aj so zreteľom

na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona

o ústavnom súde.

47. Pre úplnosť sa žiada dodať, že nevznikla žiadna pochybnosť, že porušenie

označeného článku sťažovateľ zjavne odvíja od skutočností, ktoré ústavný súd

z hľadiska požadovanej ústavnoprávnej ochrany zahrnul pod ústavný prieskum zameraný

na porušenie práva, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, resp.

na prejednanie veci v primeranej lehote ( a dohovoru),

ku ktorému zaujal stanovisko v statiach III.1 a III.2.

48. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stalo sa právne

bezvýznamným zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite, keďže

rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody

( ), k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav Duriš predseda senátu