Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 358/2020
PDF · 467.81 KB
No categories available
IV. ÚS 358/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpených advokátkou Mgr. Zuzanou
Motúzovou, Grösslingová 62, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 179/2013 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Dpt. , ,
, , , ,
, , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 179/2013 (ďalej
len „namietané konanie“).
1.1 Ústavná sťažnosť sťažovateľov bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni
Marianne Mochnáčovej, ktorej funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára
2019. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
(ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci sudcov,
ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov
menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť sťažovateľov bola pridelená sudcovi
spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je podľa čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom
IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor
Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu), a preto bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľov
rozhodnuté v tomto zložení senátu.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že ide o opakovanú sťažnosť
sťažovateľov, pričom o ich sťažnosti na prieťahy doručenej ústavnému súdu 10. augusta
2017 (ďalej len „prvá sťažnosť“) ústavný súd rozhodol nálezom č. k. III. ÚS 579/2017-39
z 28. novembra 2017 (ďalej len „predchádzajúci nález“). Sťažovatelia opakovane opisujú
priebeh namietaného konania od jeho začatia, miestami doslovne v zhode s prvou
sťažnosťou. Navyše uvádzajú, že 5. mája 2017 zomrel , ktorý
vystupoval na strane žalobcov spolu so sťažovateľmi (ďalej len „žalobca v 5. rade“). Túto
skutočnosť sťažovatelia oznámili okresnému súdu 17. mája 2017, ten napriek tomu postúpil
22. júna 2017 vec Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý mu vrátil
spis 14. augusta 2017 na ďalší postup a na doručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu
sťažovateľov pozostalým po žalobcovi v 5. rade. Sťažovatelia poukazujú na viaceré obdobia
nečinnosti v období do júna 2017 a na výrok predchádzajúceho nálezu.
3. Obdobie od 5. mája 2017 do 25. septembra 2018 považujú sťažovatelia súhrnne
za obdobie ďalších prieťahov. Okresný súd totiž najprv prerušil konanie uznesením
zo 17. októbra 2017 do právoplatného skončenia dedičského konania po žalobcovi v 5. rade,
vedeného na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 12 D 378/2017 (ďalej len „dedičské
konanie“). Následne 6. apríla 2018 rozhodol uznesením č. k. 15 C 179/2013-367
o pokračovaní v konaní s jeho dedičmi. Na základe sťažnosti žalovanej proti tomuto
uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom ho uznesením č. k. 15 C 179/2013-400
z 2. augusta 2018 (sťažovatelia uvádzajú dátum 25. september 2018, keď im bolo doručené)
zmenil a zastavil konanie proti žalobcovi v 5. rade, stotožniac sa s argumentáciu žalovanej,
že nejde o spor majetkovej povahy, ale o právo osobnej povahy, ktoré neprechádza
na dedičov. Pre sťažovateľov bolo toto posledné rozhodnutie prekvapivé, pretože
za určujúci považovali odlišný názor okresného súdu vyjadrený v uzneseniach
zo 17. októbra 2017 a 6. apríla 2018. Okresný súd preto podľa sťažovateľov nemal konanie
prerušovať (a následne v ňom pokračovať), ale podľa § 63 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) mal konanie proti
žalobcovi v 5. rade po jeho úmrtí (a nie takmer rok a pol po ňom) zastaviť.
4. Skutkovo a právne podľa sťažovateľov nejde o zložitú vec, okresný súd sa zatiaľ
venoval len otázke premlčania a na tomto dôvode žalobu zamietol na prvom pojednávaní.
V období od 5. mája 2017 do 25. septembra 2018 išlo o právne jednoduché otázky či úkony
vo veci. Otázka právneho nástupníctva po žalobcovi v 5. rade s výsledkom, že nejde o spor
majetkovej povahy, a následné zastavenie konania neboli zložitými právnymi úkonmi.
Sťažovatelia konanie žiadnym spôsobom nepredlžovali, iniciatívne zaslali okresnému súdu
uznesenie o dedičstve, dúfajúc v urýchlenie konania. Postup okresného súdu nebol správny
z dôvodu nezastavenia konania proti zomrelému žalobcovi v 5. rade podľa Civilného
sporového poriadku hneď v úvode, pre prerušenie a čakanie na výsledky dedičského
konania, pre vyslovenie názoru o právnom nástupníctve dedičov žalobcu v 5. rade
a o potrebe pokračovať s nimi v konaní, a nakoniec pre zastavenie konania proti žalobcovi
v 5. rade o rok a pol neskôr. Sťažovatelia poukázali na sťažnosti predsedovi súdu
na prieťahy v konaní. Okresný súd tak po smrti žalobcu v 5. rade konal zdĺhavo a zbytočne
vykonával úkony, ktoré neboli potrebné, čím porušil označené práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy videli
sťažovatelia v tom, že okresný súd im nikdy nedoručil sťažnosť žalovanej proti uzneseniu
zo 6. apríla 2018 a opakovane ich nesprávne poučil o svojom právnom názore na právne
nástupníctvo po žalobcovi v 5. rade, preto nemali dôvod sa v konaní „obraňovať“,
resp. namietať proti postupu okresného súdu.
6. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili sťažovatelia
predmetom namietaného konania, porušovaním práv od roku 2000, nekonaním napriek
sťažovateľmi vytýkanej dlhotrvajúcej nečinnosti, spôsobenými útrapami v jednom konaní,
opakovaním prieťahov po podaní ústavnej sťažnosti a vydaní nálezu, dôchodkovým,
resp. takmer dôchodkovým vekom sťažovateľov a zmenšujúcou sa istotou, že sa dožijú
konca prebiehajúceho konania.
7. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie
základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Navrhujú priznať
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 500 €, ktoré každému z nich zaplatí okresný
súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. Nakoniec navrhujú, aby okresnému súdu
uložil povinnosť uhradiť im trovy konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8.2 Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
9.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)
na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11.1 Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
11.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
III.
Chronológia procesných úkonov v napadnutom konaní a právne posúdenie
12. Ústavný súd vyzval okresný súd na oznámenie aktuálneho stavu konania
a chronológie jeho úkonov a zistil tento priebeh napadnutého konania od predchádzajúceho
nálezu, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. februára 2018:
- 17. októbra 2017 uznesenie o prerušení konania do právoplatného skončenia
dedičského konania po žalobcovi v 5. rade,
- 19. decembra 2017 zisťovanie stavu dedičského konania,
- 19. decembra 2017 doručenie právoplatného uznesenia o dedičstve,
- 6. apríla 2018 uznesenie o pokračovaní v konaní s dedičmi,
- 16. mája 2018 výzva žalovanej na vyjadrenie k vyjadreniu žalobcov,
- 1. júna 2018 doručená sťažnosť žalovanej proti uzneseniu zo 6. apríla 2018,
- 2. augusta 2018 uznesenie o sťažnosti, zmena uznesenia a konanie proti žalobcovi
v 5. rade sa zastavuje,
- 21. novembra 2018 predloženie spisu krajskému súdu,
- 30. januára 2020 rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 197/2018-418,
- 14. februára 2020 vrátenie spisu z krajského súdu,
- 25. februára 2020 referát na doručenie rozsudku krajského súdu,
- 3. marca 2020 právoplatnosť rozsudku,
- 4. mája 2020 doručené dovolanie sťažovateľov.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľov je možné kvalifikovať ako
ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) a § 122 a nasl.
IV.1 K výsledkom prípravy konania a podmienkam konania
14. Na predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že ústavná sťažnosť sťažovateľov
obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde) a všetky všeobecné
a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania (§43 a § 123 zákona o ústavnom súde).
Odpoveď na otázku dodržania lehoty podľa § 124 zákona o ústavnom súde, vzhľadom
na svoju ustálenú rozhodovaciu prax v obdobných veciach, ústavný súd spojil s posúdením
opodstatnenosti ústavnej sťažnosti, ako je uvedené ďalej. Sťažnosť je podaná procesne
legitimovanými osobami – stranou civilného sporu (§ 122 zákona o ústavnom súde),
po vyčerpaní právnych prostriedkov nápravy priznaných zákonom (§ 132 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
15. Pokiaľ ide o prípustnosť ústavnej sťažnosti podľa § 55 zákona o ústavnom súde,
je potrebné zopakovať, že postup okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd
preskúmal na základe prvej sťažnosti predchádzajúcim nálezom, ktorým vyslovil porušenie
namietaných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v namietanom konaní, okresnému súdu prikázal konať, každému zo sťažovateľov
priznal finančné zadosťučinenie vo výške 500 €.
16. Prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni tomu, aby sa ústavný súd
opakovane zaoberal a rozhodoval o totožných návrhoch doručených ústavnému súdu.
Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa
uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O takú prekážku by nešlo, ak
chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci (II. ÚS 4/2020).
17. Ústavný súd chápe predmet konania v širšom zmysle slova ako sťažnostný nárok
spolu so skutkovým odôvodnením, z ktorého by mal návrh vyplývať. Porovnaním obsahu
ústavných sťažností dospel ústavný súd k záveru, že námietky sťažovateľa v jeho prvej
sťažnosti sa zhodujú s námietkami v teraz posudzovanej veci v tom, že namieta postup súdu
do júna 2017. Totožnosť predmetu je preto daná v časti namietaného konania okresného
súdu, v období od začatia konania (12. septembra 2013) do posledného zohľadneného
úkonu v citovanom náleze ústavného súdu (prerušenie konania uznesením zo 17. októbra
2017).
18. Súčasťou rozhodovacej praxe ústavného súdu je, že ako neprípustné odmieta
opakované ústavné sťažnosti na zbytočné prieťahy v prípade, ak sa v nich namieta obdobie
predchádzajúce právoplatnosti nálezov ústavného súdu, ktorými vyslovil porušenie práva
na prerokovanie bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 589/2016). Vzhľadom na to, že
ústavná sťažnosť sa čiastočne týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, bolo potrebné ju
odmietnuť v tejto časti ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. a)
IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní
19. Pri posudzovaní postupu okresného súdu v zostávajúcej časti nebránia uvedené
závery ústavnému súdu, aby prihliadol aj na predchádzajúcu celkovú dĺžku konania tak, aby
bola zachovaná účinnosť ústavnej sťažnosti ako vnútroštátneho prostriedku nápravy podľa
čl. 13 dohovoru [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) Obluk proti
Slovensku z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11, bod 60, alebo Bako proti Slovensku
z 15. 3. 2005 k sťažnosti č. 60227/00].
20. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.
Preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
21. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej
judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak
v čase, keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom súdu, ústavný súd
ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.
23. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná sťažnosť zohráva
významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,
II. ÚS 67/06). Táto prax ústavného súdu bola odobrená aj Európskym súdom pre ľudské
práva vo viacerých konaniach vedených proti Slovenskej republike, napr. Obluk proti
Slovensku z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11, bod 61, resp. Mazurek proti Slovensku
z 3. 3. 2009, k sťažnosti č. 16970/05).
24. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
25. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(m. m. II. ÚS 32/02, III. ÚS 241/2017, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.
26. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie okresného súdu v čase podania
ústavnej sťažnosti nebolo vo veci samej právoplatne skončené. Okresný súd ale vo veci
samej rozhodol rozsudkom zo 6. októbra 2015 a vec sa od 21. novembra 2018 nachádzala
na krajskom súde na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov. Okresný súd preto ešte mohol
byť porušovateľom označených práv sťažovateľov.
27. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie napadnutého postupu okresného súdu
a skúmanie intenzity namietaného porušenia označeného základného práva vo vzťahu
k nemu. Ústavný súd pritom pripomína, že už vo svojich skorších rozhodnutiach vyslovil
názor, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte
nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Oneskorenie v niektorej fáze
konania môže byť tolerované, ak celková dĺžka konania nemôže byť považovaná
za neúmernú (rozsudok ESĽP vo veci Pretto a iní proti Taliansku z 8. 12. 1983, sťažnosť
č. 7984/77, bod 37).
28. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ide v napadnutom konaní
o občianskoprávne konanie o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného
postupu orgánu verejnej moci (prieťahy a nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní
v trestom konaní, v ktorom sťažovatelia vystupovali ako poškodení) podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vo všeobecnosti ide o štandardnú agendu
súdov prvej inštancie. V tomto prípade ústavný súd nezistil prítomnosť faktickej či právnej
zložitosti veci. Ústavný súd posudzuje pri ústavných sťažnostiach na prieťahy v konaní aj
význam konania pre sťažovateľa. Nejde tu o niektoré z konaní, ktoré si vyžadujú osobitnú
pozornosť súdu podľa kritérií vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu
pre ľudské práva. Sťažovatelia netvrdili prítomnosť takej okolnosti, ktorá by signalizovala
osobitný význam namietaného konania, resp. jeho výsledku pre nich. Ide však o konanie,
v ktorom ústavný súd už raz citovaným nálezom vyslovil porušenie práva na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov, preto okresný súd mal konaniu venovať väčšiu pozornosť,
aby sa predišlo vzniku ďalších období nečinnosti.
29. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu priamu spojitosť medzi správaním
sťažovateľov a predĺžením konania na okresnom súde.
30. Z prehľadu úkonov súdu nie je možné spozorovať neprimerane dlhé časové
obdobia bez úkonov súdu. Okresný súd v nadväznosti na uznesenie o prerušení konania
uznesením zo 17. októbra 2017 nemohol vykonávať úkony vo veci samej. Priebežne
(2 mesiace po vydaní uznesenia o prerušení konania) zisťoval stav dedičského konania,
ktorého skončenie očakával, pričom to bola jediná činnosť, ktorú v čase prerušenia konania
mohol vykonávať. Sťažovatelia však sami predložili uznesenie o dedičstve v ten istý deň,
ako súd začal zisťovať stav konania. Vyčítať mu však možno obdobie nečinnosti vyše 3,5
mesiaca od doručenia uznesenia o dedičstve do vydania uznesenia o pokračovaní v konaní
s dedičmi žalobcu v 5. rade. Následné úkony v súvislosti so sťažnosťou proti uzneseniu
o pokračovaní v konaní a predkladaním spisu krajskému súdu boli vykonávané priebežne.
Časový úsek, počas ktorého sa spis nachádzal na krajskom súde, nie je možné pričítať
okresnému súdu, keďže jeho úloha v odstránení právnej neistoty súvisiacej s predložením
odvolania sťažovateľov (proti rozsudku vo veci samej) krajskému súdu bola ukončená.
Po vrátení spisu z krajského súdu však je možné ďalej hodnotiť postup okresného súdu.
Konal priebežne, ak o necelých 10 dní sudkyňa dala referát na doručenie rozsudku
krajského súdu stranám. Po právoplatnosti rozsudku a podaní dovolania okresný súd
realizuje úkony spojené s prípravu na predloženie veci Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky. Z doteraz uplynulého času od podania dovolania nie je možné vyvodiť záver
o porušení označených práv v súvislosti s predkladaním dovolania na rozhodnutie
dovolaciemu súdu.
31. V období po citovanom náleze až do právoplatného skončenia konania vo veci
samej ústavný súd, prihliadnuc na zložitosť, na predmet sporu a jeho význam
pre sťažovateľov, ako aj na správanie sťažovateľov, nezistil taký postup okresného súdu,
ktorý by naznačoval prítomnosť zbytočných prieťahov. Zistené obdobie nečinnosti nemožno
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“. Od citovaného nálezu do právoplatného skončenia
konania trvalo konanie 28,5 mesiacov, pričom 14 mesiacov a 24 dní z tohto obdobia
nemožno pričítať okresnému súdu. Sťažovateľ je povinný strpieť postup krajského súdu
pri vybavovaní jeho odvolania, na ktorého podanie je ako strana konania oprávnený, avšak
doba nevyhnutná na jeho vybavenie prispieva k celkovému predĺženiu konania. Konanie
ako celok tak od podania žaloby do právoplatnosti vo veci samej trvalo vyše 6 rokov
a 5 mesiacov na dvoch stupňoch súdnej sústavy, čo je na hrane ústavnej akceptovateľnosti.
Na celkovej dĺžke má najväčší podiel okresný súd, pričom citovaným nálezom je podľa
ústavného súdu dostatočne zohľadnené porušenie namietaných práv a vyvodená
ústavnoprávna zodpovednosť.
32. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity namietaného konania
upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj
neefektívna (nesústredená) činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť
porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak
činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,
kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.
33. Ústavný súd na tomto mieste vo vzťahu k efektivite úkonu zo 17. októbra 2017
uvádza, že tento úkon bol zohľadnený v citovanom náleze. Sťažovatelia sa v prípade
nesúhlasu so správnosťou právneho názoru, na ktorom bolo založené toto rozhodnutie
okresného súdu, mali proti nemu brániť dostupnými opravnými prostriedkami. Ak tak
neurobili a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, nie je možné prostredníctvom ústavnej
sťažnosti pri namietaní práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov preskúmavať
správnosť právoplatného rozhodnutia okresného súdu bez toho, aby bolo uznesenie
okresného súdu zo 17. októbra 2017 (prípadne uznesenie zo 6. apríla 2018 alebo
z 2. augusta 2018) výslovne označené ako predmet ústavného prieskumu. Ústavný súd dáva
do pozornosti svoju ustálenú judikatúru (II. ÚS 528/2017), podľa ktorej k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zásade nemôže dôjsť
samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom
(nečinnosťou či nesprávnym alebo neefektívnym postupom).
34. Všetky uvedené okolnosti viedli ústavný súd k záveru o tom, že zo strany
okresného súdu nedošlo k takému zásahu do označených práv sťažovateľov, ktorý by
dosahoval ústavne relevantnú intenzitu a ktorý by umožňoval po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľov
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto bolo
potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
35. Nad rámec ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie ústavného súdu
nepredstavuje procesnú prekážku, ktorá by v budúcnosti bránila sťažovateľom obrátiť sa
na ústavný súd s novou ústavnou sťažnosťou, ak by v pokračujúcej časti konania
dochádzalo k zbytočným prieťahom zo strany všeobecných súdov.
IV.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní
36. Sťažovatelia svoje tvrdenia o porušení namietaného článku jasne, zreteľne, určito
a hlavne ústavnoprávne relevantne neodôvodnili, iba v závere časti III ústavnej sťažnosti
uviedli, že okresný súd ich „naťahoval“, nikdy im nedoručil sťažnosť žalovanej proti
uzneseniu zo 6. apríla 2018 a opakovane ich nesprávne poučil o svojom právnom názore
na právne nástupníctvo po žalobcovi v 5. rade, a z tohto dôvodu sa nemali dôvod v konaní
„obraňovať“, resp. namietať proti postupu okresného súdu.
37. Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že k porušeniu práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol
konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby
(I. ÚS 35/98, II. ÚS 8/01). Spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní súdom môže založiť
porušenie základného práva účastníka súdneho konania na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ale neznamená spravidla
odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva upraveného
v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 8/01).
38. Pre úplnosť sa žiada dodať, že uvedené námietky spadajú do rámca namietaných
článkov, ale nemajú svoje premietnutie v petite ústavnej sťažnosti. Sťažovateľmi namietaný
postup (nedoručenie sťažnosti protistrany) vyústil do rozhodnutia okresného súdu –
uznesenia z 2. augusta 2018. Z neho sa o uvedenom postupe okresného súdu sťažovatelia
nepochybne dozvedeli, už keď im bolo doručené 25. septembra 2018. Preto je ich námietka
porušenia označeného práva vznesená v ústavnej sťažnosti doručenej 13. februára 2019
v každom prípade oneskorene vznesená, čím je daný aj dôvod na odmietnutie ústavnej
sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde, teda ako podanej
oneskorene.
39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stalo sa právne
bezvýznamným zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite, keďže
rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody
(čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu