Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 358/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpených advokátkou Mgr. Zuzanou

Motúzovou, Grösslingová 62, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Dpt. , ,

, , , ,

, , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

len „namietané konanie“).

1.1 Ústavná sťažnosť sťažovateľov bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni

Marianne Mochnáčovej, ktorej funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára

2019. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

(ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci sudcov,

ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov

menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť sťažovateľov bola pridelená sudcovi

spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je podľa čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom

IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor

Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu), a preto bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľov

rozhodnuté v tomto zložení senátu.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že ide o opakovanú sťažnosť

sťažovateľov, pričom o ich sťažnosti na prieťahy doručenej ústavnému súdu 10. augusta

2017 (ďalej len „prvá sťažnosť“) ústavný súd rozhodol nálezom č. k. -39

z 28. novembra 2017 (ďalej len „predchádzajúci nález“). Sťažovatelia opakovane opisujú

priebeh namietaného konania od jeho začatia, miestami doslovne v zhode s prvou

sťažnosťou. Navyše uvádzajú, že 5. mája 2017 zomrel , ktorý

vystupoval na strane žalobcov spolu so sťažovateľmi (ďalej len „žalobca v 5. rade“). Túto

skutočnosť sťažovatelia oznámili okresnému súdu 17. mája 2017, ten napriek tomu postúpil

22. júna 2017 vec Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý mu vrátil

spis 14. augusta 2017 na ďalší postup a na doručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu

sťažovateľov pozostalým po žalobcovi v 5. rade. Sťažovatelia poukazujú na viaceré obdobia

nečinnosti v období do júna 2017 a na výrok predchádzajúceho nálezu.

3. Obdobie od 5. mája 2017 do 25. septembra 2018 považujú sťažovatelia súhrnne

za obdobie ďalších prieťahov. Okresný súd totiž najprv prerušil konanie uznesením

zo 17. októbra 2017 do právoplatného skončenia dedičského konania po žalobcovi v 5. rade,

vedeného na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. (ďalej len „dedičské

konanie“). Následne 6. apríla 2018 rozhodol uznesením č. k. -367

o pokračovaní v konaní s jeho dedičmi. Na základe sťažnosti žalovanej proti tomuto

uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom ho uznesením č. k. -400

z 2. augusta 2018 (sťažovatelia uvádzajú dátum 25. september 2018, keď im bolo doručené)

zmenil a zastavil konanie proti žalobcovi v 5. rade, stotožniac sa s argumentáciu žalovanej,

že nejde o spor majetkovej povahy, ale o právo osobnej povahy, ktoré neprechádza

na dedičov. Pre sťažovateľov bolo toto posledné rozhodnutie prekvapivé, pretože

za určujúci považovali odlišný názor okresného súdu vyjadrený v uzneseniach

zo 17. októbra 2017 a 6. apríla 2018. Okresný súd preto podľa sťažovateľov nemal konanie

prerušovať (a následne v ňom pokračovať), ale podľa z. č. Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) mal konanie proti

žalobcovi v 5. rade po jeho úmrtí (a nie takmer rok a pol po ňom) zastaviť.

4. Skutkovo a právne podľa sťažovateľov nejde o zložitú vec, okresný súd sa zatiaľ

venoval len otázke premlčania a na tomto dôvode žalobu zamietol na prvom pojednávaní.

V období od 5. mája 2017 do 25. septembra 2018 išlo o právne jednoduché otázky či úkony

vo veci. Otázka právneho nástupníctva po žalobcovi v 5. rade s výsledkom, že nejde o spor

majetkovej povahy, a následné zastavenie konania neboli zložitými právnymi úkonmi.

Sťažovatelia konanie žiadnym spôsobom nepredlžovali, iniciatívne zaslali okresnému súdu

uznesenie o dedičstve, dúfajúc v urýchlenie konania. Postup okresného súdu nebol správny

z dôvodu nezastavenia konania proti zomrelému žalobcovi v 5. rade podľa Civilného

sporového poriadku hneď v úvode, pre prerušenie a čakanie na výsledky dedičského

konania, pre vyslovenie názoru o právnom nástupníctve dedičov žalobcu v 5. rade

a o potrebe pokračovať s nimi v konaní, a nakoniec pre zastavenie konania proti žalobcovi

v 5. rade o rok a pol neskôr. Sťažovatelia poukázali na sťažnosti predsedovi súdu

na prieťahy v konaní. Okresný súd tak po smrti žalobcu v 5. rade konal zdĺhavo a zbytočne

vykonával úkony, ktoré neboli potrebné, čím porušil označené práva podľa čl. 48 ods. 2

a dohovoru.

5. Porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a práva na súdnu ochranu podľa videli

sťažovatelia v tom, že okresný súd im nikdy nedoručil sťažnosť žalovanej proti uzneseniu

zo 6. apríla 2018 a opakovane ich nesprávne poučil o svojom právnom názore na právne

nástupníctvo po žalobcovi v 5. rade, preto nemali dôvod sa v konaní „obraňovať“,

resp. namietať proti postupu okresného súdu.

6. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili sťažovatelia

predmetom namietaného konania, porušovaním práv od roku 2000, nekonaním napriek

sťažovateľmi vytýkanej dlhotrvajúcej nečinnosti, spôsobenými útrapami v jednom konaní,

opakovaním prieťahov po podaní ústavnej sťažnosti a vydaní nálezu, dôchodkovým,

resp. takmer dôchodkovým vekom sťažovateľov a zmenšujúcou sa istotou, že sa dožijú

konca prebiehajúceho konania.

7. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie

základného práva sťažovateľov podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Navrhujú priznať

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 500 €, ktoré každému z nich zaplatí okresný

súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. Nakoniec navrhujú, aby okresnému súdu

uložil povinnosť uhradiť im trovy konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8.1 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.2 Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

9.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)

na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11.1 Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

11.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

III.

Chronológia procesných úkonov v napadnutom konaní a právne posúdenie

12. Ústavný súd vyzval okresný súd na oznámenie aktuálneho stavu konania

a chronológie jeho úkonov a zistil tento priebeh napadnutého konania od predchádzajúceho

nálezu, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. februára 2018:

- 17. októbra 2017 uznesenie o prerušení konania do právoplatného skončenia

dedičského konania po žalobcovi v 5. rade,

- 19. decembra 2017 zisťovanie stavu dedičského konania,

- 19. decembra 2017 doručenie právoplatného uznesenia o dedičstve,

- 6. apríla 2018 uznesenie o pokračovaní v konaní s dedičmi,

- 16. mája 2018 výzva žalovanej na vyjadrenie k vyjadreniu žalobcov,

- 1. júna 2018 doručená sťažnosť žalovanej proti uzneseniu zo 6. apríla 2018,

- 2. augusta 2018 uznesenie o sťažnosti, zmena uznesenia a konanie proti žalobcovi

v 5. rade sa zastavuje,

- 21. novembra 2018 predloženie spisu krajskému súdu,

- 30. januára 2020 rozsudok krajského súdu č. k. -418,

- 14. februára 2020 vrátenie spisu z krajského súdu,

- 25. februára 2020 referát na doručenie rozsudku krajského súdu,

- 3. marca 2020 právoplatnosť rozsudku,

- 4. mája 2020 doručené dovolanie sťažovateľov.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

13. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľov je možné kvalifikovať ako

ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s a a nasl.

.

IV.1 K výsledkom prípravy konania a podmienkam konania

14. Na predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že ústavná sťažnosť sťažovateľov

obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ) a všetky všeobecné

a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania ( a ).

Odpoveď na otázku dodržania lehoty podľa , vzhľadom

na svoju ustálenú rozhodovaciu prax v obdobných veciach, ústavný súd spojil s posúdením

opodstatnenosti ústavnej sťažnosti, ako je uvedené ďalej. Sťažnosť je podaná procesne

legitimovanými osobami – stranou civilného sporu ( ),

po vyčerpaní právnych prostriedkov nápravy priznaných zákonom (§ 132 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

15. Pokiaľ ide o prípustnosť ústavnej sťažnosti podľa ,

je potrebné zopakovať, že postup okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd

preskúmal na základe prvej sťažnosti predchádzajúcim nálezom, ktorým vyslovil porušenie

namietaných práv podľa a dohovoru postupom okresného

súdu v namietanom konaní, okresnému súdu prikázal konať, každému zo sťažovateľov

priznal finančné zadosťučinenie vo výške 500 €.

16. Prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni tomu, aby sa ústavný súd

opakovane zaoberal a rozhodoval o totožných návrhoch doručených ústavnému súdu.

Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa

uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O takú prekážku by nešlo, ak

chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci ().

17. Ústavný súd chápe predmet konania v širšom zmysle slova ako sťažnostný nárok

spolu so skutkovým odôvodnením, z ktorého by mal návrh vyplývať. Porovnaním obsahu

ústavných sťažností dospel ústavný súd k záveru, že námietky sťažovateľa v jeho prvej

sťažnosti sa zhodujú s námietkami v teraz posudzovanej veci v tom, že namieta postup súdu

do júna 2017. Totožnosť predmetu je preto daná v časti namietaného konania okresného

súdu, v období od začatia konania (12. septembra 2013) do posledného zohľadneného

úkonu v citovanom náleze ústavného súdu (prerušenie konania uznesením zo 17. októbra

2017).

18. Súčasťou rozhodovacej praxe ústavného súdu je, že ako neprípustné odmieta

opakované ústavné sťažnosti na zbytočné prieťahy v prípade, ak sa v nich namieta obdobie

predchádzajúce právoplatnosti nálezov ústavného súdu, ktorými vyslovil porušenie práva

na prerokovanie bez zbytočných prieťahov (napr. ). Vzhľadom na to, že

ústavná sťažnosť sa čiastočne týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, bolo potrebné ju

odmietnuť v tejto časti ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. a)

.

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní

19. Pri posudzovaní postupu okresného súdu v zostávajúcej časti nebránia uvedené

závery ústavnému súdu, aby prihliadol aj na predchádzajúcu celkovú dĺžku konania tak, aby

bola zachovaná účinnosť ústavnej sťažnosti ako vnútroštátneho prostriedku nápravy podľa

čl. 13 dohovoru [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) Obluk proti

Slovensku z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11, bod 60, alebo Bako proti Slovensku

z 15. 3. 2005 k sťažnosti č. 60227/00].

20. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru ESĽP

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

, , ).

21. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta porušenie

základného práva podľa , ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej

judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

(m. m. ).

22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

sa ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak

v čase, keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom súdu, ústavný súd

ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

23. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná sťažnosť zohráva

významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

). Táto prax ústavného súdu bola odobrená aj Európskym súdom pre ľudské

práva vo viacerých konaniach vedených proti Slovenskej republike, napr. Obluk proti

Slovensku z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11, bod 61, resp. Mazurek proti Slovensku

z 3. 3. 2009, k sťažnosti č. 16970/05).

24. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

25. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(m. m. , , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.

26. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie okresného súdu v čase podania

ústavnej sťažnosti nebolo vo veci samej právoplatne skončené. Okresný súd ale vo veci

samej rozhodol rozsudkom zo 6. októbra 2015 a vec sa od 21. novembra 2018 nachádzala

na krajskom súde na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov. Okresný súd preto ešte mohol

byť porušovateľom označených práv sťažovateľov.

27. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie napadnutého postupu okresného súdu

a skúmanie intenzity namietaného porušenia označeného základného práva vo vzťahu

k nemu. Ústavný súd pritom pripomína, že už vo svojich skorších rozhodnutiach vyslovil

názor, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte

nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (napr. ). Oneskorenie v niektorej fáze

konania môže byť tolerované, ak celková dĺžka konania nemôže byť považovaná

za neúmernú (rozsudok ESĽP vo veci Pretto a iní proti Taliansku z 8. 12. 1983, sťažnosť

č. 7984/77, bod 37).

28. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ide v napadnutom konaní

o občianskoprávne konanie o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného

postupu orgánu verejnej moci (prieťahy a nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní

v trestom konaní, v ktorom sťažovatelia vystupovali ako poškodení) podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vo všeobecnosti ide o štandardnú agendu

súdov prvej inštancie. V tomto prípade ústavný súd nezistil prítomnosť faktickej či právnej

zložitosti veci. Ústavný súd posudzuje pri ústavných sťažnostiach na prieťahy v konaní aj

význam konania pre sťažovateľa. Nejde tu o niektoré z konaní, ktoré si vyžadujú osobitnú

pozornosť súdu podľa kritérií vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu

pre ľudské práva. Sťažovatelia netvrdili prítomnosť takej okolnosti, ktorá by signalizovala

osobitný význam namietaného konania, resp. jeho výsledku pre nich. Ide však o konanie,

v ktorom ústavný súd už raz citovaným nálezom vyslovil porušenie práva na prejednanie

veci bez zbytočných prieťahov, preto okresný súd mal konaniu venovať väčšiu pozornosť,

aby sa predišlo vzniku ďalších období nečinnosti.

29. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa

v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu priamu spojitosť medzi správaním

sťažovateľov a predĺžením konania na okresnom súde.

30. Z prehľadu úkonov súdu nie je možné spozorovať neprimerane dlhé časové

obdobia bez úkonov súdu. Okresný súd v nadväznosti na uznesenie o prerušení konania

uznesením zo 17. októbra 2017 nemohol vykonávať úkony vo veci samej. Priebežne

(2 mesiace po vydaní uznesenia o prerušení konania) zisťoval stav dedičského konania,

ktorého skončenie očakával, pričom to bola jediná činnosť, ktorú v čase prerušenia konania

mohol vykonávať. Sťažovatelia však sami predložili uznesenie o dedičstve v ten istý deň,

ako súd začal zisťovať stav konania. Vyčítať mu však možno obdobie nečinnosti vyše 3,5

mesiaca od doručenia uznesenia o dedičstve do vydania uznesenia o pokračovaní v konaní

s dedičmi žalobcu v 5. rade. Následné úkony v súvislosti so sťažnosťou proti uzneseniu

o pokračovaní v konaní a predkladaním spisu krajskému súdu boli vykonávané priebežne.

Časový úsek, počas ktorého sa spis nachádzal na krajskom súde, nie je možné pričítať

okresnému súdu, keďže jeho úloha v odstránení právnej neistoty súvisiacej s predložením

odvolania sťažovateľov (proti rozsudku vo veci samej) krajskému súdu bola ukončená.

Po vrátení spisu z krajského súdu však je možné ďalej hodnotiť postup okresného súdu.

Konal priebežne, ak o necelých 10 dní sudkyňa dala referát na doručenie rozsudku

krajského súdu stranám. Po právoplatnosti rozsudku a podaní dovolania okresný súd

realizuje úkony spojené s prípravu na predloženie veci Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky. Z doteraz uplynulého času od podania dovolania nie je možné vyvodiť záver

o porušení označených práv v súvislosti s predkladaním dovolania na rozhodnutie

dovolaciemu súdu.

31. V období po citovanom náleze až do právoplatného skončenia konania vo veci

samej ústavný súd, prihliadnuc na zložitosť, na predmet sporu a jeho význam

pre sťažovateľov, ako aj na správanie sťažovateľov, nezistil taký postup okresného súdu,

ktorý by naznačoval prítomnosť zbytočných prieťahov. Zistené obdobie nečinnosti nemožno

kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“. Od citovaného nálezu do právoplatného skončenia

konania trvalo konanie 28,5 mesiacov, pričom 14 mesiacov a 24 dní z tohto obdobia

nemožno pričítať okresnému súdu. Sťažovateľ je povinný strpieť postup krajského súdu

pri vybavovaní jeho odvolania, na ktorého podanie je ako strana konania oprávnený, avšak

doba nevyhnutná na jeho vybavenie prispieva k celkovému predĺženiu konania. Konanie

ako celok tak od podania žaloby do právoplatnosti vo veci samej trvalo vyše 6 rokov

a 5 mesiacov na dvoch stupňoch súdnej sústavy, čo je na hrane ústavnej akceptovateľnosti.

Na celkovej dĺžke má najväčší podiel okresný súd, pričom citovaným nálezom je podľa

ústavného súdu dostatočne zohľadnené porušenie namietaných práv a vyvodená

ústavnoprávna zodpovednosť.

32. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity namietaného konania

upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj

neefektívna (nesústredená) činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť

porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak

činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,

kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.

, ).

33. Ústavný súd na tomto mieste vo vzťahu k efektivite úkonu zo 17. októbra 2017

uvádza, že tento úkon bol zohľadnený v citovanom náleze. Sťažovatelia sa v prípade

nesúhlasu so správnosťou právneho názoru, na ktorom bolo založené toto rozhodnutie

okresného súdu, mali proti nemu brániť dostupnými opravnými prostriedkami. Ak tak

neurobili a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, nie je možné prostredníctvom ústavnej

sťažnosti pri namietaní práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov preskúmavať

správnosť právoplatného rozhodnutia okresného súdu bez toho, aby bolo uznesenie

okresného súdu zo 17. októbra 2017 (prípadne uznesenie zo 6. apríla 2018 alebo

z 2. augusta 2018) výslovne označené ako predmet ústavného prieskumu. Ústavný súd dáva

do pozornosti svoju ustálenú judikatúru (), podľa ktorej k porušeniu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zásade nemôže dôjsť

samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom

(nečinnosťou či nesprávnym alebo neefektívnym postupom).

34. Všetky uvedené okolnosti viedli ústavný súd k záveru o tom, že zo strany

okresného súdu nedošlo k takému zásahu do označených práv sťažovateľov, ktorý by

dosahoval ústavne relevantnú intenzitu a ktorý by umožňoval po prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , prípadne práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto bolo

potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa

odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

35. Nad rámec ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie ústavného súdu

nepredstavuje procesnú prekážku, ktorá by v budúcnosti bránila sťažovateľom obrátiť sa

na ústavný súd s novou ústavnou sťažnosťou, ak by v pokračujúcej časti konania

dochádzalo k zbytočným prieťahom zo strany všeobecných súdov.

IV.3 K namietanému porušeniu práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní

36. Sťažovatelia svoje tvrdenia o porušení namietaného článku jasne, zreteľne, určito

a hlavne ústavnoprávne relevantne neodôvodnili, iba v závere časti III ústavnej sťažnosti

uviedli, že okresný súd ich „naťahoval“, nikdy im nedoručil sťažnosť žalovanej proti

uzneseniu zo 6. apríla 2018 a opakovane ich nesprávne poučil o svojom právnom názore

na právne nástupníctvo po žalobcovi v 5. rade, a z tohto dôvodu sa nemali dôvod v konaní

„obraňovať“, resp. namietať proti postupu okresného súdu.

37. Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že k porušeniu práva na súdnu

ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby

(, ). Spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní súdom môže založiť

porušenie základného práva účastníka súdneho konania na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v zmysle prvej vety , ale neznamená spravidla

odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva upraveného

v ().

38. Pre úplnosť sa žiada dodať, že uvedené námietky spadajú do rámca namietaných

článkov, ale nemajú svoje premietnutie v petite ústavnej sťažnosti. Sťažovateľmi namietaný

postup (nedoručenie sťažnosti protistrany) vyústil do rozhodnutia okresného súdu –

uznesenia z 2. augusta 2018. Z neho sa o uvedenom postupe okresného súdu sťažovatelia

nepochybne dozvedeli, už keď im bolo doručené 25. septembra 2018. Preto je ich námietka

porušenia označeného práva vznesená v ústavnej sťažnosti doručenej 13. februára 2019

v každom prípade oneskorene vznesená, čím je daný aj dôvod na odmietnutie ústavnej

sťažnosti v tejto časti podľa , teda ako podanej

oneskorene.

39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stalo sa právne

bezvýznamným zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite, keďže

rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody

( ), k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu