Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 346/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, ,

zastúpeného JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom Advokátskej kancelárie

JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon

väzby Ilava pri použití donucovacích prostriedkov proti 22. októbra 2014,

uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v Trenčíne č. k. -13

z 20. marca 2019 v spojení s uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného

zboru Trenčín, odboru kriminálnej polície ČVS: ORP-1049/1-VYS-TN-2014

z 11. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom Advokátskej kancelárie

JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ústavu

na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava (ďalej len „ústav“)

pri použití donucovacích prostriedkov proti sťažovateľovi 22. októbra 2014,

uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „prokurátor“)

č. k. -13 z 20. marca 2019 (ďalej aj „rozhodnutie prokurátora“) v spojení

s uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, odboru

kriminálnej polície (ďalej len „policajt“) ČVS: ORP-1049/1-VYS-TN-2014

z 11. januára 2019 (ďalej aj „rozhodnutie policajta“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ mal byť 22. októbra 2014

v ústave fyzicky napadnutý a zbitý príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže

(ďalej len „príslušníci zboru“) a boli mu spôsobené závažné zranenia, ktorých následky

pociťuje dodnes. Sťažovateľ počas útoku utrpel otras mozgu a viacnásobné zlomeniny

tvárových kostí, pričom bol hospitalizovaný na chirurgickom oddelení – väzenskej časti

ústavu v čase od 22. októbra 2014 do 28. októbra 2014. Sťažovateľ adresoval verejnej

ochrankyni práv podnet, v ktorom namietol postup príslušníkov zboru v súvislosti s útokom

proti svojej osobe, a verejná ochrankyňa práv po prešetrení veci vydala upovedomenie

o výsledkoch vybavenia podnetu a prijatých opatreniach č. 2668/2016/VOP

z 11. septembra 2017, v ktorom skonštatovala, že konaním ústavu bol porušený

dohovoru a , keďže ústav dôveryhodne ani presvedčivo

nepreukázal, že donucovacie prostriedky použité proti sťažovateľovi 22. októbra 2014 boli

použité len v nevyhnutnej a primeranej miere. Sťažovateľ adresoval 5. marca 2018

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky trestné oznámenie na príslušníkov zboru

v ústave pre podozrenie zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326

ods. 1 písm. a), b), ods. 3 písm. a) v spojení so zločinom ublíženia na zdraví podľa § 155

ods. 1, ods. 2 písm. a) v znení účinnom v čase

skutku (ďalej len „“). Na základe opatrenia Okresnej prokuratúry Trenčín

z 13. apríla 2018 bolo začaté trestné stíhanie vo veci prečinu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa v súbehu s prečinom

ublíženia na zdraví podľa , ktoré bolo uznesením policajta

ČVS: ORP-1049/1-VYS-TN-2014 z 11. januára 2019 zastavené z dôvodu podľa § 215

ods. 1 písm. b) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), teda z dôvodu, že skutok nie je trestným činom

a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesením prokurátora č. k. -13

z 20. marca 2019 bola podľa sťažovateľom podaná

sťažnosť proti uzneseniu policajta ČVS: ORP-1049/1-VYS-TN-2014 z 11. januára 2019

zamietnutá ako nedôvodná.

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti napadol právne závery, ku ktorým dospeli

orgány činné v trestnom konaní, a zhrnul, že „Postup orgánov ústavu v Ilave, polície

a prokuratúry vo svojom súhrne nebol taký, aby reálne smeroval k odhaleniu páchateľov

trestného činu a ich postavenie pred všeobecný súd.“. Poukázal na to, že „Právny poriadok

Slovenskej republiky neumožňuje postih páchateľov bez toho, aby bol realizovaný postup

predpokladaný , ktorý predpokladá stíhanie páchateľov trestného činu

z dôvodu a spôsobom ustanoveným zákonom. Podľa príslušných ustanovení Trestného

poriadku je prokurátor oprávnený dávať závažné pokyny na vyšetrovanie trestných činoch,

ako aj zrušovať nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia vyšetrovateľov a policajných

orgánov. Povinnosťou prokuratúry je v rozsahu svojej pôsobnosti vo verejnom záujme

vykonávať opatrenia na predchádzanie porušenia zákonnosti, na zistenie a odstránenie

porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti

za ich porušenie. Nezabezpečenie účinného vyšetrenia tvrdeného porušenia absolútneho

práva sťažovateľa (nebyť podrobený zlému zaobchádzaniu) znamená napokon

aj neposkytnutie mu inej právnej ochrany podľa a Dohovoru

zo strany orgánov polície a prokuratúry a porušenie základného práva sťažovateľa

podľa tohto ustanovenia (primerane: )“. Jadrom argumentácie sťažovateľa

v podanej ústavnej sťažnosti je teda poukaz na nedostatky v skutkových zistenia

a vo vykonanom dokazovaní orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku čoho

tak nedošlo k zabezpečeniu nielen účinného vyšetrovania podozrenia zo spáchania trestného

činu, ale aj nedostatočnej ochrane sťažovateľa pred neľudským zaobchádzaním a mučením

v zmysle označených základných práv podľa a a v konečnom

dôsledku aj k odňatiu inej právnej ochrany v zmysle v spojení s

ods. 1 dohovoru.

3.1 V konkrétnostiach poukázal na jednotlivé nedostatky v skutkových zisteniach,

ako napríklad „(i) Svedkovia tvrdili, že sťažovateľ poškodzoval

majetok ústavu Ilava a mal v ruke nožnice a chcel napadnúť . Verejná

ochrankyňa práv zistila, že kamerový záznam z použitia donucovacích prostriedkov

príslušníkmi zboru v Ilave už neexistuje. Taktiež neexistuje žiadna zápisnica o poškodzovaní

majetku ústavu Ilava sťažovateľom z 22.10.2014, (ii) Pokiaľ ide o znalecký posudok

č. 76/2018 z 16.07.2018 znalca MUDr. Jaroslava Ridoška PhD., MBA, tomuto možno

vytknúť viacero nedostatkov. Znalec mal k dispozícii časť vyšetrovacieho spisu, časť

zdravotnej dokumentácie sťažovateľa a vec zrejme konzultoval s vedúcou sestrou ústavu

. Ostalo bez vysvetlenia, prečo znalec reinicioval osobné

vyšetrenie sťažovateľa a prečo sa uspokojil len s výpisom zo zdravotnej dokumentácie

sťažovateľa namiesto toho, aby vyžiadal kompletnú zdravotnú dokumentáciu. Za týchto

okolností považujeme závery znaleckého posudku za neobjektívne, značne tendenčné

a nejasné. Zranenia sťažovateľa boli totiž príliš početné na to, aby si ich spôsobil sám.

Sťažovateľ nebol pod vplyvom liekov alebo iných látok a pud sebazáchovy by mu nedovolil

opakovane udierať hlavu o stenu alebo o mreže. Otázkou je, prečo by sťažovateľ takto

konal?.“, ako aj rozpory vo výpovediach svedkov «(i) Svedok uviedol,

že zdravotná sestra alebo príslušník zboru mu mali povedať, že sťažovateľ mal návštevu,

kde mu jeho brat oznámil, že predali rodičovský dom a jeho mali vydediť. Následne

sťažovateľ ukončil návštevu, nechal sa odviesť na celu, túto začal demolovať a búchať

si hlavu o stenu a mreže. Oproti tomu svedok . do zápisnice

z 23.05.2018 uviedol, že sťažovateľov brat odmietal spolupracovať pri vstupnej prehliadke

pred návštevou vo väznici. Sťažovateľ bol nahnevaný preto, lebo mu povedal jeho brat,

že sa k nemu správali zle pri vstupe do väznice. Tento dôvod uviedol aj sťažovateľ

do zápisnice dňa 03.05.2018. Ako je zrejmé, príslušník zboru zavádzal lekára

o dôvode a príčine celého tohto konfliktu, (ii)

do úradného záznamu zo dňa 22.10.2014 napísali, že sťažovateľ nemal na rukách putá

a následne bol spacifikovaný, na čo mu boli založené putá za chrbtom a bol predvedený

k ústavnému lekárovi. Oproti tomu lekár uviedol, že sťažovateľa doviedli

v putách, tieto mal vpredu na rukách, (zápisnica zo dňa 22.05.2018, str. 4). Sťažovateľ

opakovane tvrdil, že putá mal založené vpredu na rukách a to od návštevy

až po predvedenie k lekárovi, teda aj v čase „zákroku“ (zápisnica z 03.05.2018, str. 17)

a na cele mu ani neboli sňaté z rúk. Sťažovateľ tvrdí, že príslušníci zboru v ústave Ilava

úmyselne nepredložili kamerové záznamy z kritického času, pretože by bolo zrejmé,

kedy boli sťažovateľovi založené a sňaté putá a či mal ruky spútané vpredu alebo vzadu.

Pokiaľ by sa preukázalo, že sťažovateľovi po umiestnení na celu neboli sňaté putá

(tak, ako to on tvrdí) potom by sa tvrdenia ukázali

ako absolútne nepravdivé. Zrejme toto bol dôvod, prečo ústav Ilava tvrdí, že kamerové

záznamy nemá k dispozícii pre odstup času.».

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Konaním Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby

v Ilave bolo porušené základné právo nebyť podrobený neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa a Slovenskej

republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko

na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby v Ilave nepreukázal,

že donucovacie prostriedky použité voči dňa 22.10.2014 boli použité

len v nevyhnutnej a primeranej miere.

2. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Trenčíne v konaní vedenom pod ČVS:

ORP- 1049/1-VYS-TN-2014 a jeho uznesením zo dňa 11.01.2019, ktorý spočíval

v nezabezpečení účinného úradného vyšetrenia neľudského alebo ponižujúceho

zaobchádzania s zo strany Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu

na výkon väzby v Ilave dňa 22.10.2014 porušilo základné práva nebyť

podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a právo na inú právnu ochranu podľa

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Krajská prokuratúra Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

a jej uznesením zo dňa 20.03.2019, ktorý spočíval v nezabezpečení účinného úradného

vyšetrenia neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania s zo strany

dňa 22.10.2014

porušila základné práva nebyť podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu

zaobchádzaniu podľa a

a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na inú právnu

ochranu podľa a ods. I Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

4. Uznesenie Krajskej prokuratúry Trenčín sp. zn. -13 zo dňa

20.03.2019 zrušuje a vec vracia Krajskej prokuratúre Trenčín na ďalšie konanie.

5. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Eur,

ktoré je Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby v Ilave povinný

vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 Eur,

ktoré je Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Trenčín povinný vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Eur,

ktoré je Krajská prokuratúra Trenčín povinná vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

8. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajská

prokuratúra Trenčín povinná vyplatiť na účet advokáta JUDr. Milana Kuzmu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby

alebo právnickej osoby podľa .

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

13. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola

predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

III.

Referenčné právne normy

14. Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu. Podľa každý má právo

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý

má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

16. Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu

je sťažnosť. Podľa sťažnosťou možno napadnúť

každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu

alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon

výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

16.1 Podľa nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak

a) nie je prípustná,

b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne

vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo

c) nie je dôvodná.

16.2 Podľa trestné oznámenie sa podáva

prokurátorovi alebo policajtovi. Prokurátor a policajt bez meškania upovedomia Úrad

špeciálnej prokuratúry o podanom trestnom oznámení, ak sa týka pôsobnosti

Špecializovaného trestného súdu. O prijatí trestného oznámenia podaného poškodeným

vydá prokurátor alebo policajt písomné potvrdenie, ktoré musí obsahovať čas a miesto

podania, označenie orgánu, ktorý trestné oznámenie prijal, a základné skutočnosti trestného

oznámenia. Ak bolo trestné oznámenie podané poškodeným ústne, prokurátor alebo policajt

poskytne na žiadosť poškodeného odpis zápisnice o oznámení. Podľa § 196

ods. 2 ak prokurátor alebo policajt po prijatí trestného oznámenia zistí,

že je potrebné ho doplniť, doplnenie vykoná výsluchom oznamovateľa alebo poškodeného

alebo vyžiadaním písomných podkladov od oznamovateľa alebo od inej osoby alebo orgánu

príslušný prokurátor alebo príslušný policajt tak, aby mohol rozhodnúť podľa § 197

alebo § 199 v lehote do 30 dní od prijatia trestného oznámenia. Prokurátor alebo policajt

môže vypočuť osobu, ktorú na základe trestného oznámenia alebo iného podnetu

je potrebné vypočuť k okolnostiam nasvedčujúcim, že mala spáchať trestný čin.

16.3 Podľa prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak

a) je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie,

b) nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci,

c) je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený,

d) je trestné stíhanie neprípustné podľa § 9,

e) obvinený nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný,

f) obvinený mladistvý, ktorý v čase činu neprekročil pätnásty rok veku, nedosiahol

takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť

alebo ovládať svoje konanie,

g) sa schváli zmier medzi obvineným a poškodeným, alebo

h) zanikla trestnosť činu.

IV.

Uznesenie prokurátora č. k. -13 z 20. marca 2019

17. Z rozhodnutia prokurátora v podstatnom vyplýva:

«V prvom rade je potrebné konštatovať, že v zmysle

Z.z. o verejnom ochrancovi práv pôsobnosť verejného ochrancu práv sa nevzťahuje

na Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), prezidenta Slovenskej

republiky, vládu Slovenskej republiky, komisára pre deti, komisára pre osoby so zdravotným

postihnutím, Ústavný súd Slovenskej republiky, Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej

republiky, spravodajské služby, na rozhodovacie právomoci vyšetrovateľov Policajného

zboru, prokuratúru a na súdy s výnimkou orgánov riadenia a správy súdov a dôvodov

predpokladajúcich disciplinárne previnenie sudcu a prokurátora. Z uvedeného je teda

zrejmé, že správa verejného ochrancu práv nemá žiadnu dôkaznú, či prikazovaciu povahu

pre orgány činné v trestnom konaní a teda vyšetrovateľ nemôže na túto písomnosť

ani prihliadať. Napriek tomu, že hodnotenie skutkového a právneho stavu v prípade

trestného konanie je mimo právomoci verejného ochrancu práv je potrebné konštatovať,

že analýza skutkového stavu, ktoré je obsiahnutá v správe ochrancu bola vytvorená v čase,

kedy ochranca nedisponoval rovnakými dôkazmi ako vyšetrovateľ v čase vydania uznesenia

o zastavení trestného konania. Z obsahu vyšetrovacieho spisu totiž vyplýva, že okrem svedka

, ktorého tvrdenia považoval verený ochranca práv za spochybnené, dvaja ďalší

svedkovia, ktorých svedectvá neboli spochybnené žiadnou okolnosťou, zhodne uviedli,

že časť zistených zranení si spôsobil poškodený sám. Tento záver pri popise možného

mechanizmu vzniku uvedených zranení potvrdil aj medicínsky znalec. Takto jediným

dôkazným prostriedkom z ktorého má vyplýva, že zranenia boli spôsobené neprimeraným

zákrokom príslušníkov ZVJS je výpoveď poškodeného. Poškodený pritom ako jediný tvrdí,

že motívom jeho napadnutia má byť jeho etnický, či rasový pôvod, pričom tento jeho záver

má potvrdiť nešpecifikovaný dôkaz z trestného spisu vo veci vedenej proti príslušníkovi

ZVJS . Nemožnosť sebapoškodzovania v uvedenom rozsahu poškodený preukazuje

existenciou silného pudu sebazáchovy, ktorý by mu znemožnil sa takto poškodiť. Tvrdenia

sťažovateľa o nemožnosti jeho sebapoškodzovania z dôvodu prítomnosti pudu sebazáchovy

sa však javia ako nepravdivé. Z vykonané znaleckého posudku vyplýva, že poškodený

sa v minulosti niekoľkokrát preukázateľne poškodil a pokúsil sa o sebevraždu

spôsobom, ktorý sa javí ako oveľa závažnejší ako sebapoškodzovanie, ktorého sa mal

podľa výpovedí troch ďalších svedkov dopustiť v prejednávanej veci. Rovnako sa javia

ako nepravdivé tvrdenia poškodeného o možnom rasovom motíve konania podozrivého.

V preskúmanom vyšetrovacom spise sa nenachádza ani jeden dôkaz, ktorý by takýto záver

potvrdzoval. V rámci svojej služobnej činnosti bol dozorovým prokurátorom Krajskej

prokuratúry Trenčín, ktorý na Okresnom súde Trenčín zastupuje Slovenskú republiku

v konaní proti obžalovanému , preskúmaný aj spisový materiál v rámci konania

sp.zn. , pričom z jeho obsahu neboli zistené žiadne skutočnosti odôvodňujúce

záver, že obžalovaný mal prejednávaný trestný čin spáchať z osobitného motívu.

Z uvedeného vyplýva, že na jednej strane máme svedeckú výpoveď svedka

a dvoch ďalších nezávislých svedkov, z ktorých je zrejmé, že poškodený nehovorí pravdu

o spôsobe vzniku svojich zranení, pričom tieto výpovede svedkov sú v súlade so závermi

znaleckého posudku o spôsobe vzniku zranení poškodeného. Jediná osoba, ktorá tvrdí,

že k protiprávnemu útok došlo je poškodený sám, je vierohodnosť je pritom determinované

nielen nesúladom s ostatnými dôkazmi, ale aj faktom, že sa jedná o osobu,

ktorá nie je bezúhonná, ktorá bola odsúdená pre závažnú trestnú činnosť, osoba ktorá

v priebehu výkonu trestu odňatia slobody vystupoval agresívne a nedodržiaval ústavný

poriadok, osoba ktorá sa sama v minulosti sebapoškodzovala a pokúsila

sa aj o samovraždu. Na druhej strane sú svedecké výpovede troch pracovníkov ÚVTOS

Ilava, znalecký posudok nezávislého znalca a súbor listinných dôkazov

o ktorých vierohodnosti nevznikli v priebehu trestného konania žiadne pochybnosti.»

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

V.1 K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu

podľa postupom ústavu pri použití donucovacích prostriedkov

proti sťažovateľovi 22. októbra 2014 a rozhodnutím policajta

18. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie. Podľa je ústavná sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon

na ochranu jeho základných práv a slobôd.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach

podľa je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu

subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z , spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,

ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny

procesný prostriedok na ochranu zaručených základných práv a slobôd. Ústavný

súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci,

a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s a nasl.

ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu

je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti

splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi

na ochranu jeho práv poskytuje.

21. Právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne

skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými

prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného

súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa predstavuje ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132

ods. 2 (porovnaj m. m. , ,

, ).

22. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti

či nedotknuteľnosti“ fyzickej alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže

reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie

ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť

až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku

hroziacej ujmy, teda zabránenie porušeniu ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti

však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať

konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi

verejnej moci.

23. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu.

Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí

„formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou

subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému

súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej

procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny

orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci

( ), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho,

aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve

tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov

, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti

a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.

24. Neoprávnené použitie donucovacích prostriedkov je možné zhodnotiť

ako iný zásah, ku ktorému došlo 22. októbra 2014. Sťažovateľ sa proti postupu príslušníkov

zboru týkajúceho sa nielen použitia donucovacích prostriedkov, ale proti ich konaniu,

ktorým mali naplniť skutkovú podstatu trestných činov podľa § 326 ods. 1 písm. a), b),

ods. 3 písm. a) v spojení s , bránil podaním

trestného oznámenia, na podklade ktorého bolo v spojení s opatrením Okresnej prokuratúry

Trenčín z 13. apríla 2018 podľa začaté

trestné stíhanie vo veci pre už uvedené trestné činy, ktoré bolo uznesením policajta

ČVS: ORP-1049/1-VYS-TN-2014 z 11. januára 2019 zastavené z dôvodu podľa § 215

ods. 1 písm. b) . Toto rozhodnutie policajta sťažovateľ napadol

sťažnosťou podľa a nasl. , o ktorej rozhodol prokurátor svojím

uznesením č. k. -13 z 20. marca 2019 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c)

ako nedôvodnú zamietol.

24.1 Z uvedeného je zrejmé, že proti postupu ústavu sa sťažovateľ bránil podaním

trestného oznámenia podľa a nasl. a proti rozhodnutiu policajta

podal sťažovateľ sťažnosť podľa a nasl. , v dôsledku čoho

tak právomoc iných orgánov verejnej moci predchádza právomoci ústavného súdu

rozhodnúť o ochrane základných práv v rozsahu tejto časti podanej ústavnej sťažnosti

sťažovateľa. V dôsledku toho tak ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú

sťažnosť v časti týkajúcej sa ústavu a rozhodnutia policajta podľa § 56 ods. 2 písm. a)

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

V.2 K namietanému porušeniu práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozhodnutím prokurátora

25. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne

vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (, , ).

26. Úlohou ústavného súdu, ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je teda

skúmať iba ústavne markanty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery

vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z toho uhla pohľadu,

či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi

okolnosťami tej-ktorej veci. Teda úlohou ústavného súdu nie je nahrádzať činnosť,

resp. právne závery orgánov činných v trestnom konaní, ale dohliadať na zlučiteľnosť

účinkov výkonu právomoci orgánov verejnej moci so základnými právami garantovanými

prostredníctvom a kvalifikovaných medzinárodných zmlúv. Ak je postup orgánu

verejnej moci v konkrétnej veci ústavne konformný a v súlade so zákonom

a jeho rozhodnutie je preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti, ústavný súd nemá dôvod

zasahovať do výkonu jeho právomoci a vyslovovať porušenie základných práv (,

).

27. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom tejto ochrany (, , ,

, a iné).

28. Ústavný súd akcentuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,

ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, taktiež že nie je v poradí

ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa a jeho úlohou

nie je hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich

primeranosť/dôvodnosť, resp. to, či sú/nie sú postačujúce k záveru o vyvodení

trestnoprávnej zodpovednosti. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci

rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb

a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách

o ľudských právach a základných slobodách (, ).

29. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

30. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia prokurátora ústavný súd konštatuje,

že prokurátor konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým s príslušnými

ustanoveniami a , ktoré interpretoval a aplikoval

v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne a právne akceptovateľné.

Jeho postup bol v súlade so zákonom a ústavne konformný a po jeho preskúmaní ústavný

súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením práva na inú právnu

ochranu podľa , čo zakladá dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Prokurátor vzal na vedomie podstatu argumentov sťažovateľa vyjadrených v jeho sťažnosti

podľa a nasl. , pričom zároveň predstavil svoje argumenty,

ktoré ho viedli k záveru o nedostatku trestnoprávnej zodpovednosti podozrivej osoby

za skutok kladený jej za vinu, vychádzajúc pritom z obsahu vo veci vykonaných dôkazov

a z nich plynúcich skutočností. Vo veci sa javia ako smerodajné závery znaleckého

dokazovania, z ktorých vyplýva, že zranenia si sťažovateľ mohol spôsobiť aj sám, teda

že mechanizmus ich vzniku nemusel pochádzať výlučne od konania inej osoby, a taktiež

výpoveď podozrivého bola objektivizovaná dvoma svedeckými výpoveďami. Prokurátor

teda v rámci hodnotenia vo veci vykonaných dôkazov porovnával dôkazy na strane

sťažovateľa, ktoré tvorila len jeho výpoveď, proti dôkazom stojacim na strane podozrivého,

ktoré tvorili okrem výpovede podozrivého aj dve výpovede príslušníkov zboru a znalecký

posudok z odboru zdravotníctva, ktorý pripustil aj iný mechanizmus vzniku zranení

poškodeného, ako udal on sám. V rámci hodnotenia vierohodnosti výpovede sťažovateľa

prokurátor zohľadnil aj skutočnosť, pre akú trestnú činnosť bol odsúdený, jeho správanie

počas výkonu trestu odňatia slobody spočívajúce v porušovaní ústavného poriadku,

sebapoškodzovania a pokuse o samovraždu. Za danej dôkaznej situácie je potreba

vykonania konfrontácií, ako si to predstavuje v rámci svojej argumentácie sťažovateľ,

otázna.

30.1 Závery, ku ktorým prokurátor dospel, ústavný súd nehodnotí ako svojvoľné

a v štádiu prípravného konania neudržateľné, v dôsledku čoho ich teda nie je možné

považovať za arbitrárne. Ústavný súd teda konštatuje, že prokurátor sa v primeranom

rozsahu zaoberal sťažnosťou sťažovateľa a o tejto riadne rozhodol, postupujúc pritom

v súlade s na vec sa vzťahujúcimi právnymi predpismi. Právny názor, na ktorom je založené

jeho rozhodnutie, je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný.

30.2 Prokurátor sa dokonca osobitne a konkrétne zaoberal okolnosťou väčšieho

rozsahu vykonaných dôkazov v čase rozhodovania policajta oproti času vydania správy

verejného ochrancu práv o predmetnej udalosti, čo zvyšuje presvedčivosť jeho rozhodnutia.

31. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že ak orgány činné

v trestnom konaní po zvážení všetkých okolností prípadu nevyhodnotili ako trestný čin

skutok, ktorý bol predmetom trestného oznámenia sťažovateľa, nemohli porušiť jeho

zákonom ani chránené práva. Nikto totiž nemá právny nárok a už vôbec

nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy,

resp. zistenia orgánov činných v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie

alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní

začať konať alebo pokračovať v konaní, prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie začalo

alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu má zákonné právo

domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne

zaoberal a konal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave

(, ). Uznesenie prokurátora pritom neodkazuje len na závery

policajta, ktorého rozhodnutie preskúmaval, ale podáva vlastnú analýzu dôkaznej situácie,

čo predstavuje pri takom postupe nie celkom bežný štandard.

32. Ústavný súd v naznačenom kontexte poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru

( alebo ), podľa ktorej vymedzenie trestného činu, stíhanie

páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu.

Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania

o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne

osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt,

a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa

trestného činu.

33. Ústavný súd už konštatoval, že skutok (alebo určitý dej, ktorý sa odohral)

sa nestáva trestným činom len preto, lebo ho za trestný čin označí poškodený. Poškodený

má právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom

a orgány činné v trestnom konaní majú následne povinnosť sa nimi zaoberať a rozhodnúť

o nich, avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa definičné znaky trestného činu

( ), je plne v ich kompetencii. Každý má síce zákonný nárok

na to, aby sa jeho podaniami, návrhmi a sťažnosťami kompetentné orgány zaoberali

a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal

jeho predstave ().

34. Ústavný súd konštatuje, že medzi rozhodnutím prokurátora a sťažovateľom

označeným základným právom na inú právnu ochranu podľa neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie mohol ústavný súd reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

V.3 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

35. V prípade namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda pri namietaní

porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd

poukazuje na to, že tento článok sa týka iba rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach

občianskej povahy alebo o opodstatnenosti trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom

konania pred súdom (, , ). V dôsledku uvedeného

je ústavná sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená a ústavný súd

ju preto podľa odmieta ako zjavne

neopodstatnenú (argumenty uvedené v časti V.2 vo vzťahu k rozhodnutiu prokurátora

by však aj v prípade použiteľnosti dotknutého referenčného ustanovenia platili rovnako).

V.4 K namietanému porušeniu týkajúceho sa zákazu

mučenia a neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v spojení s čl. 3 dohovoru

týkajúceho sa zákazu mučenia a základného práva na ochranu ľudskej dôstojnosti

a súkromného života podľa

36. Vzhľadom na to, že po preskúmaní rozhodnutia prokurátora ústavný súd nedospel

k porušeniu ústavu, nemohol dospieť ani k porušeniu

v spojení s dohovoru a , vyslovenie porušenia ktorých je (by bolo)

eventuálne v okolnostiach prípadu vecne viazané na vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľa podľa . Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

37. V dôsledku odmietnutia sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti

bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu