Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 367/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou ADVOKA, s. r. o., Komárnická 36,

Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Jana Kompišová, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 26. júna 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. júna 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom

na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. domáhala

proti žalovanému v 1. rade Fakultnej nemocnici s poliklinikou Žilina, Vojtecha

Spanyola 43, Žilina, IČO 17 335 825 (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a žalovanému

v 2. rade obchodnej spoločnosti MEDIMADA, s. r. o., Oslobodenia 166, Belá,

IČO 36 429 741 (ďalej len „žalovaný v 2. rade“, spolu len „žalovaní“), ako poskytovateľom

zdravotnej starostlivosti uloženia povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť škodu

v sume 4 288,67 € spôsobenú neposkytnutím správnej zdravotnej starostlivosti.

Škoda predstavovala náklady v súvislosti s úmrtím manžela sťažovateľky – pohrebné

náklady a náklady na výstavbu pomníka.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -1410 z 11. januára 2018 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) rozhodol, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť

sťažovateľke sumu 769,18 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody a žalovaný v 2. rade

je povinný zaplatiť sťažovateľke sumu 307,67 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody.

Okresný súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 3 151,82 € s príslušenstvom a v časti, v ktorej

sa sťažovateľka domáhala vyslovenia solidárnej zodpovednosti žalovaných za náhradu

škody, zamietol. Pre posúdenie uplatneného nároku sťažovateľky bolo potrebné posúdiť

rozsah zodpovednosti na spôsobenej škode, ktorú okresný súd posúdil tak, že manželovi

sťažovateľky pripísal zodpovednosť v rozsahu 30 %, žalovanému v 1. rade v rozsahu 50 %

a žalovanému v 2. rade v rozsahu 20 %. Zároveň okresný súd rozhodol, že sťažovateľka má

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40 %, z čoho patrí sťažovateľke nárok voči

žalovanému v 1. rade v rozsahu 71,50 % a voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 28,50 %.

4. Na základe odvolania podaného žalovanými krajský súd napadnutým rozsudkom

rozsudok okresného súdu v prvom a druhom výroku potvrdil, tretí výrok zostal nedotknutý

a vo štvrtom výroku rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovaný v 1. rade má voči

sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu 35,22 % a žalovaný v 2. rade má

voči sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu 67,84 %. Zároveň rozhodol, že

sťažovateľka má voči žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Sťažovateľka podanou ústavnou sťažnosťou namieta tú časť napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktorou zmenil rozsudok okresného súdu o nároku na náhradu trov

konania. Hneď v úvode ústavnej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že krajský súd porušil jej

základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces tým, že o odvolaní

žalovaných proti rozsudku okresného súdu rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že uvedeným postupom jej krajský súd v hrubom

rozpore so v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“) odňal právo „vyjadriť svoj názor, z akých skutkových

a právnych záverov by mal súd – v rovine trov konania – vychádzať a ako by mal túto

čiastkovú, ale nezanedbateľnú otázku riešiť...“. Dôsledkom je podľa mienky sťažovateľky

vydanie tzv. šokujúceho súdneho rozhodnutia.

6. Sťažovateľka zastáva názor, že zásadu úspechu vo veci ( ) je potrebné

uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého

posudku, pretože v týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola

priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Zároveň v týchto prípadoch žalobcu

nemožno ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku

na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (rozsudok Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 13. decembra 2017). Aplikujúc uvedený právny názor na vec

sťažovateľky, je podľa jej názoru potrebné považovať ju za plne procesne úspešnú stranu

sporu, keďže mala plný úspech, čo sa týka základu uplatneného nároku (určenie

zodpovednosti žalovaných), a výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu

závisela výlučne od úvahy súdu.

7. Pôvodne podanou žalobou si sťažovateľka uplatnila nárok na zaplatenie sumy

vo výške 1 423,63 € pozostávajúcej z nákladov na pohrebné služby vo výške 454,33 €,

služby v Dome smútku a výkop hrobu vo výške 116,18 €, kyticu na truhlu a smútočné

kytice vo výške 107,38 €, karovú hostinu vo výške 691,76 € a telefonické hovory súvisiace

s úmrtím vo výške 53,99 €. V auguste 2007 si sťažovateľka súdne uplatnila aj nárok

na náhradu nákladov vynaložených na zhotovenie a postavenie pomníka vo výške

2 865,03 €.

8. Sťažovateľka namieta, že konajúce súdy nesprávne odvíjali nárok sťažovateľky

od limitu nákladov spojených s pohrebom vo výške 1 659,70 € podľa § 101 zákona

č. o sociálnom poistení (ďalej len „“) v znení

účinnom do 1. januára 2010 (správne má byť 31. decembra 2009, pozn.), no správne mali

zohľadniť limit vo výške 2 324,40 €, ktorý bol zavedený , ktorým

sa mení a dopĺňa zákon o sociálnom poistení a ktorý platil v čase vydania meritórneho

rozhodnutia okresného súdu. Zároveň sťažovateľka namieta, že okresný súd, ako aj krajský

súd odrátali od zákonného limitu náhrady nákladov spojených s pohrebom štátom

poskytovaný príspevok na pohreb vo výške 76,34 € upraveným v tom čase zákonom

č. o príspevku na pohreb v znení neskorších predpisov, s čím sťažovateľka

vyjadruje nesúhlas, keďže uvedený príspevok „stojí mimo škodcu a poškodeného a nemá sa

odrátavať od zákonného limitu“. Tieto matematické východiská sú podľa mienky

sťažovateľky protiústavné, lebo „všeobecnými súdmi aplikované limity náhrady škody

predstavujú protiústavnú redukciu nárokov poškodenej osoby“.

9. Sťažovateľka považuje za „nespravodlivý a absurdný“ stav v spore,

kde preukázala zavinenie smrti svojho manžela zo strany žalovaných a žiadala náhradu

škody v podobe preukázateľne vynaložených nákladov na pohreb, no napriek tomu je

povinná žalovaným zaplatiť náhradu trov konania. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala

na svoje slabšie ekonomické postavenie v porovnaní so žalovanými.

10. Sťažovateľka uvádza, že krajský súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil, prečo

neaplikoval spôsobom, že v prípade čiastočného úspechu strany sporu neprizná

nárok na náhradu trov konania žiadnej strane sporu, a rovnako nevysvetlil, z akého dôvodu

neaplikoval , podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania,

ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Napadnutý rozsudok preto považuje

za arbitrárny, popierajúci zmysel a podstatu uvedených právnych ustanovení. Absenciou

argumentácie tak krajský súd odmietol sťažovateľke spravodlivosť.

11. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod č. porušil právo

..., aby sa jej vec spravodlivo prerokovala.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline

č. zo dňa 26.06.2019 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť ... trovy konania

tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu

na účet jej právneho zástupcu ADVOKA, s.r.o...“

II.

Relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

15. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a samotné posúdenie veci ústavným súdom

18. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti, ktorou

zmenil rozsudok okresného súdu o nároku na náhradu trov konania, ku ktorému došlo podľa

sťažovateľky tým, že krajský súd neodôvodnil, z akého dôvodu neaplikoval § 255 ods. 2

tým spôsobom, že pri čiastočnom úspechu nemá žiadna zo strán právo na náhradu trov

konania, resp. z akého dôvodu neaplikoval , a zároveň tým, že krajský súd

nenariadil na prerokovanie odvolania žalovaných ústne pojednávanie.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

20. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

za integrálnu súčasť civilného procesu a zásadnú výsadu všeobecného súdu. V rámci tohto

rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd

rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,

a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda

i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané,

problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade

extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť

najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného

právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr.

aj v , , , , , z novšej

judikatúry pozri , , , ).

21. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak

(predtým ) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného

prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (, a ), bolo by proti

logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba

v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania

(, ).

22. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné,

čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci

rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania (resp. povinnosti sťažovateľky

nahradiť žalovaným trovy konania) krajský súd ústavne udržateľným spôsobom

interpretoval príslušné zákonné ustanovenia ( a ), do interpretácie ktorých

ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery

krajského súdu. Závery krajského súdu týkajúce sa pomerného rozdelenia náhrady trov

konania v prípade čiastočného úspechu strán sporu (zásada úspechu v konaní) a aplikácie

príslušných zákonných ustanovení v napadnutom rozsudku sú presvedčivé, jasné, netrpia

absenciou logiky a nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom

právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce

citovaným článkom a dohovoru.

23. Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté

právne závery krajského súdu, čo sa výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného,

einfaches Recht) práva týka.

24. Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdila, že krajský súd bol povinný

v prerokovávanej veci o odvolaní žalovaných nariadiť pojednávanie, jej názor nie je možno

považovať za správny. Ako vyplýva z , pojednávanie na odvolacom súde

je v zásade fakultatívne, a teda odvolací súd pojednávanie nariaďovať nemusí. Pojednávanie

nariaďuje odvolací súd vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to

vyžaduje dôležitý verejný záujem. Sťažovateľka existenciu dôležitého verejného záujmu

netvrdila, a keďže krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného

súdu v merite veci a odlišne právne posúdil len nárok na náhradu trov konania, nebolo

potrebné dokazovanie zopakovať ani doplniť a z tohto dôvodu nebol naplnený dôvod

na obligatórne nariadenie pojednávania podľa .

25. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej mal krajský súd aplikovať

a náhradu trov konania nepriznať, na tomto mieste ústavný súd pripomína,

že aplikácia je možná výlučne v tom prípade, ak všeobecný súd dospeje

k záveru, že v okolnostiach danej veci dôvody osobitného zreteľa skutočne a bezvýhradne

existujú. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu je úlohou všeobecných súdov,

a to vždy so zreteľom na kontext v konkrétne posudzovanej veci. Vzhľadom na to

ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa

pre aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie

všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že musí ísť o výnimočný prípad, ktorý musí

byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnený. Zo skutočnosti,

že krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania neaplikoval , možno

vyvodiť, že v danej veci nevzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré

by aplikáciu tohto ustanovenia odôvodňovali.

26. V závere ústavný súd dodáva, že sťažovateľka v záhlaví ústavnej sťažnosti

namietala aj porušenie základných práv podľa a ,

základných práv „na vlastníctvo a na majetok podľa čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv

a slobôd“ a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré však nepremietla ani

do odôvodnenia ústavnej sťažnosti venovaného ústavnoprávnej argumentácii a ani

do sťažnostného petitu, v ktorom sťažovateľka navrhuje vysloviť porušenie svojich práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu. K tomu ústavný súd uvádza, že v zmysle § 45

je rozsahom a dôvodmi návrhu (ústavnej sťažnosti) viazaný.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd namietaným porušením tých práv,

ktoré sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nepremietla ani

do odôvodnenia ústavnej sťažnosti a ani do jej petitu, nezaoberal.

27. Ústavný súd tak na základe uvedeného odmietol sťažnosť podľa § 56 ods. 2

písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej obsiahnutými, keďže rozhodovanie o nich

je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu