Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 46/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Ladislava Duditša prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

sťažovateliek obchodných spoločností , ,

, a , ,

zastúpených advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 17, Prešov, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodných spoločností , a

, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu

Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Prešov a Krajskému súdu v Prešove p r i k a z u j e , aby

v napadnutých konaniach konali bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodným spoločnostiam , a

p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej z nich v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré

j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť im, každej z nich v sume 500 € (slovom

päťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý vyplatiť im, a to do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove s ú p o v i n n é nahradiť

obchodným spoločnostiam , a , trovy

konania v sume 676,95 € (slovom šesťstosedemdesiatšesť eur a deväťdesiatpäť centov)

na účet ich právneho zástupcu advokátovi JUDr. Ladislavovi Lukáčovi, Hlavná 17, Prešov,

spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti obchodných spoločností ,

a n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia sťažovateliek

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -17 z 28. januára 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

zákona č. 413/019 Z. z. (ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť sťažovateliek obchodných spoločností , ,

, a ,

(ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

1.1 Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť, ktorou sťažovateľky namietali porušenie

základného práva podľa , odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sú žalovanou stranou

v spore, ktorého predmetom je zriadenie vecného bremena v prospech žalobcov podľa

. Napadnuté konanie sa začalo podaním žaloby

na okresnom súde 11. decembra 2012 a dosiaľ nie je právoplatne skončené.

2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že napadnuté konanie ku dňu podania

ústavnej sťažnosti trvá sedem rokov, pričom podľa názoru sťažovateliek vo veci konajúce

súdy rozhodujú o žalobnom návrhu, ktorý nemá oporu v zákone.

2.2 Sťažovateľky ďalej uviedli, že okresný súd dokonca vydal aj predbežné opatrenie

uznesením z 2. októbra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu z 29. januára 2014,

ktorým im bola uložená povinnosť umožniť žalobcom prechod cez ich nehnuteľnosti –

stavbu, resp. cez podchod v stavbe.

2.3 Napadnuté konanie je podľa názoru sťažovateliek poznačené nesústredenosťou

a zdĺhavou činnosťou okresného súdu, ktorá je príčinou zbytočných prieťahov v konaní

vyplývajúcich zo subjektívnych dôvodov na strane konajúceho súdu.

2.4 Sťažovateľky vo svojej ústavnej sťažnosti uviedli podrobný chronologický

prehľad jednotlivých procesných úkonov v napadnutom konaní. Okresný súd v napadnutom

konaní 27. októbra 2015 rozhodol rozsudkom č. k. -254, ktorým žalobu

žalobcov zamietol. Žalobcovia podali 11. decembra 2015 proti rozsudku okresného

súdu č. k. -254 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -294 z 21. decembra 2016 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Následne okresný súd po doplnení

dokazovania rozhodol rozsudkom č. k. -455 z 3. júla 2018, ktorým žalobe

žalobcov vyhovel. V súčasnosti prebieha napadnuté konanie na súde druhej inštancie

pod sp. zn. (spis predložený krajskému súdu 26. októbra 2018, pozn.),

ktorý na poslednom pojednávaní 5. septembra 2019 nariadil znalecké dokazovanie s výzvou

stranám sporu o predloženie otázok súdnemu znalcovi.

2.5 Sťažovateľky doručili ústavnému súdu 3. januára 2020 písomné podanie, ktorým

doplnili svoju pôvodnú ústavnú sťažnosť z 22. novembra 2019 (ústavná sťažnosť ktorá bola

ústavnému súdu doručená 2. decembra 2019, pozn.). Podstatou uvedeného podania je

doplnenie sťažovateľkami už uvedených skutkových okolností s ohľadom na predmet

napadnutého konania a subjektívne hodnotenie sťažovateliek vo vzťahu k vydaným

meritórnym rozhodnutiam. Sťažovateľky ďalej precizovali jednotlivé obdobia nečinnosti

okresného súdu a krajského súdu (ktoré vymedzili na obdobie 30 mesiacov, pozn.)

v kontexte celkovej dĺžky napadnutého konania.

3. Na základe tvrdení uvedených v ústavnej sťažnosti sťažovateľky navrhujú, aby

ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom

vysloví, že základné právo sťažovateliek podľa , a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli. Súčasne sa sťažovateľky domáhali priznania

finančného zadosťučinenia 5 000 € pre každú z nich a náhrady trov konania.

II.

Vyjadrenia okresného súdu a krajského súdu k obsahu ústavnej sťažnosti

a replika sťažovateliek

II.1 Vyjadrenie okresného súdu

4. Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. l SprO 307/2020 doručenom ústavnému súdu

12. marca 2020 uviedol chronologický prehľad procesných úkonov vykonaných

prvoinštančným súdom. Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bolo stanovisko zákonnej

sudkyne, ktorá považuje ústavnú sťažnosť sťažovateliek za nedôvodnú.

4.1 Podľa zákonnej sudkyne je dĺžka napadnutého konania ovplyvnená samotným

konaním sťažovateliek (podanie opravných prostriedkov proti procesným rozhodnutiam,

pozn.). Sťažovateľky tiež nereagovali na výzvu okresného súdu na zloženie preddavku

na vykonanie dokazovania (28. jún 2017), pričom k reálnemu zaplateniu preddavku

na znalecké dokazovanie došlo 21. septembra 2017, a to po oznámení súdu, že dokazovanie

nevykoná.

4.2 V podstatnej časti svojho stanoviska zákonná sudkyňa poukázala na osobnú

nadmernú pracovnú zaťaženosť s tým, že je v jej záujme konať vo veci v súlade s

a procesným zákonom, avšak aj v dôsledku podanej ústavnej sťažnosti a potreby neustáleho

vyjadrovania sa a vyhľadávania informácií potrebných na osobnú obhajobu sudcu dochádza

opäť len k strate ďalšieho pracovného aj mimopracovného času na úkor riadneho výkonu

sudcovskej profesie.

4.3 Zákonná sudkyňa ďalej uviedla, že sústavné prerozdeľovanie spisov, nedostatok

personálneho obsadenia súdov ako dôvod prieťahov v konaní nemôže ísť na vrub občanovi

alebo subjektu, ktorému súd má poskytnúť ochranu jeho práv a oprávnených záujmov,

avšak taktiež tieto skutkové okolnosti nemôžu byť dôvodom na vyvodzovanie

zodpovednosti voči zákonnému sudcovi, keďže ide o objektívne okolnosti, ktoré sudca

v rámci svojich možností nemôže ovplyvniť. Taktiež z rovnakých dôvodov nie je primáme

relevantné pre skúmanie otázky prieťahov v konaní náročnosť sporu, keďže problém

spočíva predovšetkým v otázke zaťaženosti okresného súdu a jeho sudcov a absencie

vytvorenia riadnych pracovných podmienok.

4.4 Okresný súd vyslovil súhlas s upustením od ústneho prejednania ústavnej

sťažnosti ( ).

II.2 Vyjadrenie krajského súdu

5. Krajský súd k obsahu ústavnej sťažnosti podal vyjadrenie sp. zn. Spr 109/20

z 23. marca 2020, v ktorom uviedol, že v rámci vedeného odvolacieho konania dopĺňa

dokazovanie, ktorého výsledkom by malo byť konečné rozhodnutie o podanom žalobnom

návrhu.

5.1 Uviedol, že vo veci sa už uskutočnili pojednávania a aktuálne sa realizujú úkony

nariadeného znaleckého dokazovania, čo svedčí o zložitosti veci z hľadiska zisťovania

skutkového stavu a napokon aj z hľadiska jej právneho posúdenia. Krajský súd ako súd

druhej inštancie nie je vo veci nečinný a nesúhlasí s názorom sťažovateliek, že prejednávaná

vec nevykazuje skutkovú či právnu náročnosť.

5.2 Krajský súd uviedol aj chronologický prehľad procesných úkonov odvolacieho

konania a zdôraznil, že vo veci boli vypracované dva znalecké posudky, ktoré si v časti

určenia výšky náhrady za zriadenie vecného bremena vo svojich záveroch značne

rozporovali. Uvedený rozpor sa nepodarilo odstrániť ani konfrontáciou znalcov, ku ktorej

odvolací súd pristúpil. Ani jeden zo spracovaných znaleckých posudkov sa nezaoberal

otázkou vyčíslenia hodnoty tzv. služobného pozemku, ktorej výšku je potrebné zohľadniť.

Aj z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhovel návrhu žalobcov a nariadil znalecké

dokazovanie znaleckému ústavu, ktorý však po prevzatí spisu odmietol znalecký úkon

vykonať. Krajský súd následne rozhodol uznesením (č. k. -600

z 20. februára 2020, pozn.) a poveril spracovaním znaleckého posudku znaleckú

organizáciu.

5.3 Podľa názoru krajského súdu ak odvolací súd koná, nie je nečinný, ba skôr

naopak, realizuje účinné úkony smerujúce k vecnému rozhodnutiu (pojednávania, znalecké

dokazovanie i iné), tak nemožno v aktuálnom odvolacom konaní urobiť záver, že postupom

odvolacieho súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základných práv namietaných

sťažovateľkami v ústavnej sťažnosti.

5.4 Krajský súd vyslovil súhlas s upustením od ústneho prejednania ústavnej

sťažnosti ( ).

II.3 Replika sťažovateliek

6. Sťažovateľky na vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu reagovali replikou

z 12. mája 2020.

6.1 Vo vzťahu k vyjadreniu okresného súdu sťažovateľky argumenty okresného súdu

nepovažovali za dôvodné. Za právne nezdôvodniteľné, resp. neprípustné mali tvrdenia

okresného súdu o tom, že dĺžka napadnutého konania je ovplyvnená ich správaním, keď

v konaní využívali len svoje práva, ktorý im procesný predpis priznáva. Podľa názoru

sťažovateliek z podaného prehľadu procesných úkonov nepochybne vyplývajú subjektívne

prieťahy, ktoré nemajú opodstatnenie.

6.2 Vyjadrenie krajského súdu k vecnej stránke ústavnej sťažnosti sťažovateľky

považovali za nekonkrétne, nezaoberajúce sa postupom súdov v napadnutom konaní.

Sťažovateľky okrem subjektívnych prieťahov namietali aj to, že ide o právne nie zložitú

problematiku.

6.3 Sťažovateľky uviedli, že napadnutému konaniu iniciovanému žalobou podanou

11. decembra 2012 predchádzalo iné súdne konanie (medzi rovnakými účastníkmi),

v ktorom sa žalobcovia domáhali určenia, že existuje vecné bremeno spočívajúce v práve

prechodu (v napadnutom konaní navrhujú zriadiť vecné bremeno rozhodnutím súdu).

Vo veci rozhodoval ten istý zákonný sudca a vec bola skončená v priebehu dvoch rokov

zamietnutím žaloby (konanie vedené na okresom súde pod sp. zn. , pozn.).

Sťažovateľky sú toho názoru, že zákonný sudca nepochybne poznal skutkový stav celej

veci, bol prítomný na ohliadke na mieste samom, bolo vykonané dokazovanie, a teda vec

poznal po skutkovej i právnej stránke. Podľa sťažovateliek súd mal rozhodovať o žalobe,

ktorou sa domáhali žalobcovia zriadenia vecného bremena (práva prechodu cez priľahlý

pozemok k stavbe), avšak napokon sa rozhoduje o zriadení vecného bremena nie

cez priľahlý pozemok, ale cez stavbu vo vlastníctve sťažovateliek, čo zákon vylučuje.

6.4 Sťažovateľky vyjadrili presvedčenie, že sudcovia vytvárajúc prieťahy hľadajú

možnosť zriadiť vecné bremeno v prospech žalobcov v rozpore so zákonom nie

cez pozemok, ale cez stavbu. Ide i sudcovskú svojvôľu hraničiacu so zásadným porušením

sudcovskej právomoci, lebo sudca môže rozhodovať len na základe platného zákona, a nie

na základe svojej vôle. Skutočná príčina prieťahov podľa sťažovateliek spočíva v tom, že

sa hľadá spôsob, ako obísť zákon a zriadiť vecné bremeno cez stavbu, ktorá je

vo vlastníctve sťažovateliek.

6.5 Sťažovateľky zároveň vyslovili súhlas s upustením od ústneho prejednania

ústavnej sťažnosti.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre

ústavného súdu

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Sťažovateľky sa ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia ich

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a súčasne sa domáha aj vyslovenia porušenia

svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

10. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , IV.ÚS105/07, ).

11. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie už

označených práv vychádza ústavný súd tiež zo svojej dnes už ustálenej judikatúry, v súlade

s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.

).

12. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä

podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie strany sporu v súdnom konaní a postup samotného súdu (napr.

). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, ). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom

prípade.

IV.

Vyhodnotenie postupu okresného súdu a krajského súdu

13. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

14. Táto povinnosť súdu do 1. júla 2016 vyplývala z § 6 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej

z prvej vety , v zmysle ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval v ňom

súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016

je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17

(ďalej len „“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,

koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

15. Aj keď ústavný súd pri formulovaní zásad pre určenie, či konanie prebieha

v (ne)primeranej dobe, vychádza zo zložitosti veci, vlastného správania sťažovateľa či

z konania a postupu všeobecného súdu v konkrétnom napadnutom konaní, vzhľadom

na celkovú dĺžku konania (8 rokov) tieto kritériá nepovažoval v danej veci za potrebné

detailne skúmať. Je zrejmé, že celková dĺžka napadnutého konania prebiehajúceho

opakovane na dvoch inštanciách všeobecných súdov nie je v súlade s požiadavkou

dosiahnutia právoplatného meritórneho rozhodnutia v primeranej lehote.

16. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen

nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť orgánu verejnej moci (všeobecného súdu) môže

zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ak činnosť orgánu verejnej moci nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty

týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci

rozhodol (obdobne napr. , , , ).

IV.1 K postupu okresného súdu v napadnutom konaní

17. Okresný súd v napadnutom konaní po podaní žaloby 11. decembra 2012

postupoval v zásade plynule, vykonával procesné úkony v súvislosti s doručovaním žaloby

a vyjadreniami sporovým stranám. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo 19. septembra 2013

(takmer 9 mesiacov po podaní žaloby), ďalej však okresný súd prejednával vec

v primeraných časových úsekoch (pojednávanie 26. novembra 2013, 4. februára 2014,

pozn.).

17.1 Obdobie nečinnosti možno konštatovať od 4. februára 2014 do 27. októbra

2015, keď okresný súd obmedzil svoju činnosť na procesné úkony súvisiace s vykonávaním

dokazovania (doručenie vyjadrení, ustanovenie znalca, rozhodnutie o priznaní odmeny

znalcovi, pozn.). Opakovaná nečinnosť v postupe okresného súdu nastala v období

od 15. mája 2017 do 5. júna 2018 (nečinnosť viac ako 1 rok).

17.2 Ústavný súd vzhliadol v postupe okresného súdu aj značnú nesústredenosť,

ktorá v konečnom dôsledku vyústila do vydania dvoch protichodných meritórnych

rozhodnutí.

17.3 Okresný súd po prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -254

z 27. októbra 2015, ktorým žalobu o zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve

cesty cez priľahlý pozemok zamietol. Krajský súd rozhodol o odvolaní sporových strán

proti uvedenému rozsudku uznesením č. k. -294 z 21. decembra 2016 tak,

že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie [podľa , pozn.].

17.4 Nesústredný postup okresného súdu možno konštatovať aj pri samotnom

predložení súdneho spisu na rozhodnutie o odvolaní strán sporu súdu druhej inštancie

(3. februára 2016). Krajský súd 6. apríla 2016 vrátil súdny spis okresnému súdu ako

predčasne predložený (v časti na rozhodnutie o odvolaní o priznaní odmeny znalcovi vyšším

súdnym úradníkom, zákonný sudca sa nevyjadril, že nemieni odvolaniu vyhovieť, pozn.),

pričom súdny spis bol opätovne predložený krajskému súdu 20. mája 2016 s doplneným

vyjadrením, že sudca nemieni vyhovieť odvolaniu podanému proti rozhodnutiu vyššieho

súdneho úradníka o priznaní odmeny znalca.

17.5 Okresný súd po doplnení dokazovania na pojednávaní 3. júla 2018 rozhodol

rozsudkom č. k. -455, ktorým žalobe žalobcov vyhovel a zriadil vecné

bremeno v prospech žalobcov za náhradu. Proti uvedenému rozsudku podali sťažovateľky

odvolanie, čím sa napadnuté konanie opakovane presunulo na súd druhej inštancie (súdny

spis bol predložený krajskému súdu 28. októbra 2018, pozn.).

18. K argumentácii okresného súdu smerujúcej k pričítaniu prieťahov na ťarchu

sťažovateliek z dôvodu podávaných opravných prostriedkov proti procesným rozhodnutiam

súdu ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľovi nemôže byť vytýkané uplatnenie procesných

prostriedkov, ktoré stranám sporu na ochranu ich práv poskytuje vnútroštátny právny

poriadok (v konkrétnom prípade podaný riadny opravný prostriedok proti uzneseniu

o ustanovení znalca a priznaní odmeny znalcovi, pozn.) a naopak štát nemôže zodpovedať

za prieťahy, ktoré v dôsledku nevyhnutnosti vysporiadať sa s takýmito návrhmi vznikli

(pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Dostál proti Českej republike z 25. 5. 2004,

č. 52859/99).

19. V súvislosti s vyjadrením okresného súdu k obsahu ústavnej sťažnosti v časti,

v ktorej poukazuje na nadmernú zaťaženosť zákonnej sudkyne (ako jednu z príčin prieťahov

vzniknutých v napadnutom konaní), ústavný súd zdôrazňuje, že v podobných súvislostiach

už viackrát vyslovil (pozri napr. ), že nedostatočné personálne obsadenie súdu

a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len

dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali

včas adekvátne opatrenia.

19.1 v zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,

aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie

spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv.

objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu,

nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu

účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48

ods. 2 oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných

súdov (pozri napr. ).

19.2 Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že pri posudzovaní, či bolo

porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje

postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom

konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Aj za konanie konkrétneho sudcu, resp.

zamestnanca súdu totiž (v kontexte požiadavky reálneho naplnenia základného práva podľa

) nesie v konečnom dôsledku zodpovednosť príslušný súd ako orgán

verejnej moci, ktorého povinnosťou bolo poskytnúť stranám sporu účinnú súdnu ochranu.

V tomto zmysle preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti, ktorou sú namietané

zbytočné prieťahy v súdnom konaní, v zásade nemožno robiť rozdiel medzi tzv.

objektívnymi a subjektívnymi dôvodmi prieťahov (m. m. ).

IV.2 K postupu krajského súdu v napadnutom konaní

20. Vo vzťahu k postupu krajského súdu ústavný súd konštatuje, že tento

po predložení súdneho spisu súdom prvej inštancie (26. októbra 2018) postupoval v zásade

plynule, keď vo veci uskutočnil dve pojednávania (27. júna 2019 a 5. septembra 2019)

s konfrontáciou znalcov ustanovených v konaní súdom prvej inštancie.

20.1 Keďže sa rozpory v znaleckých posudkoch nepodarilo odstrániť, na návrh

žalobcov krajský súd uznesením č. k. -587 zo 4. decembra 2019 rozhodol

o pribratí znaleckého ústavu ( , pozn.).

Po pakovanom doručovaní súdneho spisu znaleckému ústavu tento odmietol vykonanie

znaleckého úkonu podľa o znalcoch,

tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov.

20.2 Krajský súd uznesením č. k. -600 z 20. februára 2020 ustanovil

do konania znaleckú organizáciu a poveril ju vypracovaním

znaleckého posudku.

20.3 Overením aktuálneho stavu napadnutého konania ústavný súd zistil, že poverená

znalecká organizácia dosiaľ krajskému súdu nepredložila vypracovaný znalecký posudok,

hoci tak mala urobiť v lehote 60 dní od doručenia súdneho spisu (spis bol zaslaný 12. marca

2020, pozn.).

20.4 Je zrejmé, že nepredloženie znaleckého posudku bráni konajúcemu súd určiť

konkrétny termín pojednávania, z čoho je možné vyvodiť záver, že nie je možné očakávať

rozhodnutie vo veci samej v dohľadnej dobe.

21. Znalecké dokazovanie ako dôkazný prostriedok prirodzene so sebou vnáša určité

predĺženie sporového konania, avšak je potrebné zdôrazniť, že nielen sporovým stranám, ale

aj ustanovenému znalcovi v konaní vznikajú procesné povinnosti, splnenie ktorých

zabezpečuje riadny priebeh konania.

21.1 Je na rozhodnutí konajúceho súdu, či využije možnosť vynútiť si splnenie

procesných povinnosti uložením poriadkovej pokuty [ ], avšak je

potrebné zároveň uviesť, že samotný inštitút poriadkovej pokuty je potrebné vnímať ako

účinný nástroj súdu na zabezpečenie plynulosti konania. Preto i nevyužitie možnosti

uloženia poriadkovej pokuty je možné v ústavnoprávnom rozmere považovať za jednu

z príčin vzniku zbytočných prieťahov ku konštatovaniu porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2

(porovnaj tiež ).

22. Aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že správanie iných účastníkov konania ako

sťažovateľa (teda aj znalcov) nie je síce a priori pričítateľné štátu, súdy ale majú povinnosť

dbať na hladký priebeh procesu a dohliadnuť na to, aby prieťahy na strane tretích osôb

neviedli k porušovaniu práv sťažovateľa (porovnaj bod 46 rozsudku č. 76802/01 Hradecký

proti Českej republike).

22.1 Podľa názoru ESĽP sú znalci síce pri vypracovaní svojho znaleckého posudku

nezávislí, podliehajú však kontrole súdnych orgánov, ktoré sú povinné zabezpečiť riadny

priebeh vypracovania posudku (porovnaj bod 33 rozsudku č. 22771/04 Cambal proti Českej

republike).

23. Možno tak uzavrieť, že došlo k neprimeraným prieťahom v napadnutom konaní

a bolo skutočne zasiahnuté do ústavne zaručeného práva sťažovateliek na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a dohovoru, takže

podmienky zásahu ústavného súdu podľa , tak ako boli uvedené, sú tu

splnené (bod 1 výroku nálezu).

V.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

24. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

25. Prieťahy či nečinnosť súdu v konaní sú ústavným súdom hodnotené ako iný

zásah súdu voči základným ústavne zaručeným právam (slobodám). Pritom taký zásah sám

nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci súdu a ako taký sa vymyká

obvyklému, prieskumnému či inému konaniu. Z tejto fakticity vyplýva, že porušenie práva

na primerané súdne konanie nemožno dodatočne napraviť. Možno zabrániť, aby nedošlo

k ďalším prieťahom (ústavným príkazom), ale už raz vzniknutý prieťah odstrániť nemožno,

možno len poskytnúť za porušenie tohto práva primeranú finančnú náhradu podľa čl. 127

ods. 3 .

26. Ústavný súd formuloval príkaz konať v napadnutých konaniach obom súdom

(bod 2 výroku nálezu), ktoré sú povinné postupovať striktne podľa zásad v zmysle čl. 17

, a to krajský súd aj rešpektujúc ustanovenie a okresný súd po vrátení spisu

z krajského súdu ( ).

27. Podľa ak ústavný súd prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva

a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

28. Sťažovateľky sa domáhali priznania finančného zadosťučinenia pre každú z nich

v sume 5 000 €. Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia zdôvodnili tým, že

počas celého trvania napadnutého konania, v zmysle uloženej povinnosti predbežným

opatrením súdu, musia umožňovať žalobcom prechod cez pozemok a stavbu sťažovateliek.

Sťažovateľky zdôraznili, že týmto dochádza k obmedzeniu ich vlastníckeho práva, a to až

do právoplatného rozhodnutia súdu v napadnutom konaní.

29. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušenia základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, pričom ústavný súd

pri určení finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných

Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa

čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.

30. S prihliadnutím na celkovú dĺžku konania vedeného na dvoch inštanciách

všeobecných súdov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (potreba znaleckého

dokazovania), ústavný súd považoval priznanie finančného zadosťučinenia za primerané

pre každú zo sťažovateliek v sume 1 000 € od okresného súdu a 500 € od krajského súdu

(bod 3 výroku tohto nálezu) a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateliek nevyhovel

(bod 5 výroku tohto nálezu).

VI.

Trovy konania

31. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

32. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2018, ktorá bola 980 €

a I. polrok 2019, ktorá bola 1 062 €.

33. Ústavný súd priznal náhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti, repliku sťažovateliek) v súlade s § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov právnemu zástupcovi sťažovateliek JUDr. Ladislavovi Lukáčovi. Náhrada za dva

úkony právnej služby vykonané v roku 2019 (2 x 163,33 €) spolu s režijným paušálom

(2 x 9,80 €) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 (1 x 177€) spolu s režijným

paušálom (1 x 10,62 €) pri zastúpení dvoch subjektov predstavuje sumu trov konania

564,12 €, ku ktorej je nutné pripočítať 20 % DPH, ktorej je právny zástupca

sťažovateliek platiteľom (§ 18 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje sumu trov konania celkom

676,95 €. Písomné podanie právneho zástupcu sťažovateliek doručené ústavnému súdu

3. januára 2020 ústavný súd vzhľadom na jeho obsah nevyhodnotil ako podanie relevantné

pre rozhodnutie vo veci, a preto zaň náhradu trov konania advokátovi JUDr. Ladislavovi

Lukáčovi nepriznal.

34. Priznanú náhradu trov konania sú okresný súd a krajský súd povinné zaplatiť

spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateliek JUDr. Ladislava Lukáča,

, v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu (§ 62 zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

35. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

36. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. b) a c) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku

č. 1 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky 27. mája 2020

z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Miloša Maďara prejednaná a rozhodnutá

prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a sudkyňa

spravodajkyňa, Rastislav Kaššák a Ladislav Duditš – členovia senátu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu