Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 427/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Dušákovou,

Považská 26, Košice, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a práv podľa a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. apríla 2020, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Dušákovou, ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa a 5

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ku ktorému malo dôjsť postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. apríla 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne

stíhaný pre prečin neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1, 2 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na a zločin podvodu podľa ,

písm. a) v štádiu pokusu podľa , pre ktoré mu bolo

vznesené obvinenie 17. júla 2019 pod ČVS: ORP-364/2-VYS-KS-2019, a taktiež

pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa , ,

pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie 21. augusta 2019 pod ČVS: PPZ-816/NKA-FP-VY-

2019.

3. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice-okolie

sp. zn. z 19. júla 2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo 7. augusta 2019, a to z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Následne bolo o osobnej slobode sťažovateľa právoplatne rozhodnuté

uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2019 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2019, ktorými bola žiadosť sťažovateľa (obvineného)

o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá. O predĺžení základnej lehoty väzby

sťažovateľa v prípravnom konaní rozhodol po prvýkrát sudca pre prípravné konanie

Špecializovaného trestného súdu uznesením sp. zn. zo 14. januára 2020, a to

tak, že predĺžil väzbu sťažovateľa do 14. mája 2020, pričom s týmto rozhodnutím

o predĺžení základnej lehoty väzby sťažovateľa sa stotožnil aj najvyšší súd v uznesení

sp. zn. z 21. januára 2020, ktorým tento zamietol sťažnosť prokurátora Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„prokurátor“), ako aj sťažovateľa. O predĺžení základnej lehoty väzby sťažovateľa

v prípravnom konaní rozhodoval po druhýkrát sudca pre prípravné konanie

Špecializovaného trestného súdu uznesením sp. zn. zo 17. apríla 2020, a to

tak, že predmetným uznesením sudca pre prípravné konanie vo výroku I nevyhovel návrhu

prokurátora na predĺženie väzby sťažovateľa, vo výroku II nenahradil väzbu sťažovateľa

dohľadom probačného a mediačného úradníka a napokon vo výroku III nevyhovel návrhu

prokurátora na rozhodnutie o zmene dôvodov väzby [nad rámec pôvodných dôvodov podľa

a prokurátor žiadal o rozšírenie týchto dôvodov

o tzv. útekovú väzbu podľa (ďalej len ,,uznesenie

sudcu pre prípravné konanie o druhom návrhu prokurátora na predĺženie základnej lehoty

väzby sťažovateľa“)]. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť prokurátor. O jeho sťažnosti

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že zrušil uznesenie sudcu pre prípravné

konanie o druhom návrhu prokurátora na predĺženie základnej lehoty väzby sťažovateľa

vo výrokoch I a II, väzbu sťažovateľa predĺžil do 14. septembra 2020, nenahradil ju

dohľadom probačného a mediačného úradníka a zároveň vo zvyšnej časti sťažnosť

prokurátora ako nedôvodnú zamietol.

4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti všeobecne poukazuje na prieťahy, ktorých

sa pri vyšetrovaní predmetnej trestnej veci majú dopúšťať orgány činné v trestnom konaní,

čo je podľa jeho názoru v rozpore s potrebou prednostného a urýchleného vybavovania

väzobných trestných vecí podľa . V uvedenom kontexte

sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poskytuje vlastnú analýzu priebehu vyšetrovania skutkov,

pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie, ako aj analýzu jeho doterajšieho väzobného stíhania,

a to vrátane skorších rozhodnutí všeobecných súdov o jeho väzbe. Z uvedených dôvodov

bolo potrebné venovať pozornosť najmä tým námietkam sťažovateľa, ktoré smerujú proti

postupu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

5. Za primárnu námietku sťažovateľa možno označiť skutočnosť, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k predĺženiu základnej lehoty jeho väzby

do 14. septembra 2020 v rovnakom zložení senátu, v akom tento svojím skorším

rozhodnutím ,,rezolútne odmietol“ jej predĺženie na totožnú lehotu. Z uvedeného dôvodu

sťažovateľ nadobudol dojem, že ,,sudcovia najvyššieho súdu, pri svojom poslednom

rozhodovaní v apríli 2020, ako keby nevedeli, že v mojom prípade už niekedy rozhodovali

a ako keby už vôbec nevedeli to, čo predtým konštatovali vo svojom predchádzajúcom

rozhodnutí...“. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľa

absolútne nepredvídateľné, rozporuplné a zároveň nedáva záruky právnej istoty.

V uvedenom kontexte sťažovateľ vytýka napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

nepravdivý údaj na jeho s. 8, ,,že sudca pre prípravné konanie vo svojom rozhodnutí

o nepredĺžení väzby konštatoval splnenie podmienok pod písmenami a) až b) s výnimkou

písmena c)...“. Podľa názoru sťažovateľa to sudca pre prípravné konanie vo svojom

rozhodnutí nekonštatoval a ani konštatovať nemohol, ,,pretože dôvod väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a) som ja nikdy nemal.“. Sťažovateľ je presvedčený, že príslušný

senát najvyššieho súdu pred vydaním napadnutého uznesenia nemal ani vedomosť, aké sú

jeho skutočné väzobné dôvody.

6. Následne sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti zreferoval právne názory

najvyššieho súdu vyplývajúce z napadnutého uznesenia, ktoré smerujú k prehĺbeniu

dôvodnosti trestného stíhania vedeného proti jeho osobe, ako aj k naplneniu väzobných

dôvodov podľa a . Najvyšší súd jeho väzbu

,,z tohto hľadiska náležite a zákonne nezdôvodnil.“. Sťažovateľ ďalej namieta,

že preventívnu väzbu nemožno odôvodniť inak ako tým, že aj v súčasnosti môže

ovplyvňovať priebeh vyšetrovania. Následne sa sťažovateľ vo svojej argumentácii vracia

k rozhodnutiam o jeho vzatí do väzby, pričom je presvedčený, že dôvody jeho väzby boli

prvotne neprípustne založené na výsledkoch operatívno-pátracej činnosti polície. Z pohľadu

splnenia základných materiálnych podmienok väzby považuje sťažovateľ napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za svojvoľné a nedôveryhodné aj preto, lebo jasne nevysvetľuje,

čo jeho prípadným prepustením na slobodu reálne hrozí. Sťažovateľ taktiež namieta priame

neuplatnenie dohovoru na rozhodovanie o jeho väzbe, pričom zároveň všeobecne poukazuje

na jeho konkrétne ustanovenia a rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

,,ESĽP“).

7. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom rozhodol tak, že postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli

porušené jeho ,,základné právo na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.“.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu navrhuje zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

8. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti vzniesla námietku

zaujatosti proti sudcovi ústavného súdu Liborovi Duľovi, ktorý je podľa čl. II bodu 3

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020

do 31. decembra 2020 členom štvrtého senátu ústavného súdu rovnako ako sudca

spravodajca Ladislav Duditš. Na výzvu sudcu spravodajcu právna zástupkyňa sťažovateľa

námietku zaujatosti odôvodnila písomným podaním z 3. augusta 2020. Uznesením

ústavného súdu č. k. -12 z 27. augusta 2020 bolo rozhodnuté, že sudca Libor

Duľa nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na ústavnom súde

pod sp. zn. s tým, že toto uznesenie nadobúda právoplatnosť

a vykonateľnosť okamihom jeho prijatia senátom I. ÚS ústavného súdu.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

12. Podľa je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania. Ústavný súd podľa každý

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

14. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

15. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,

má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

16. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu

hrozí vysoký trest, b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie alebo c) bude pokračovať v trestnej

činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval

alebo ktorým hrozil.

17. Podľa sa rozhodnutím o väzbe rozumie

rozhodnutie o a) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby; za rozhodnutie o nevzatí

do väzby sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení

väzby, b) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby;

za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby, c) zmene dôvodov väzby

obvineného, d) návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného, e) ponechaní obvineného

vo väzbe alebo predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní, f) prepustení zatknutého

obvineného na slobodu; za takéto rozhodnutie sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní

obvineného na slobode pri nahradení väzby.

18. Podľa súd alebo sudca pre prípravné konanie

rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom

konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený

nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola

lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom

konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby

v prípravnom konaní, alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného

súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť

primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2

bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov

trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo

podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať

až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa

odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje

primerane podľa § 72 ods. 3.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

19. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

na osobnú slobodu podľa a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu z 27. apríla

2020 vydaným pod sp. zn. , ktorým najvyšší súd okrem iného rozhodol

o predĺžení základnej lehoty väzby sťažovateľa v prípravnom konaní do 14. septembra

2020.

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

21. Právo na osobnú slobodu je okrem iného garantované , 2 a 5

a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného na súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho

väzby, s čím je spojená povinnosť nariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba

nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť

prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch

podmieniť zárukou. Obsah označených ustanovení korešponduje aj so sťažovateľom

súčasne označenými právami vyplývajúcimi z čl. 5 dohovoru (obdobne napr. ,

, , , , ).

22. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

23. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa predĺženia základnej lehoty jeho väzby

v prípravnom konaní do 14. septembra 2020 v rovnakom zložení senátu najvyššieho súdu,

v akom tento svojím skorším rozhodnutím (sp. zn. z 21. januára 2020)

,,rezolútne odmietol“ jej predĺženie na totožnú lehotu považuje ústavný súd za potrebné

citovať časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, podľa ktorej

,,Vyšetrovanie nemožno univerzálne chápať, že je to daná a nemenná veličina a každé

vyšetrovanie zodpovedá z časového hľadiska podobnému rámcu, ale je nevyhnutné dbať aj

na akési „premenné“ - individuálne posudzoval zložitosť každej trestnej vecí a táto ako

vyplýva zo znenia skutku je nepochybne aj daná. Zároveň nie je možné urobiť plán

vyšetrovania na týždne až mesiace dopredu, pretože vykonaním rôznych úkonov vyvstávajú

nové skutočnosti, na ktoré je potrebné pružne reagovať.“. Citovanou časťou odôvodnenia

svojho rozhodnutia najvyšší súd ponúkol sťažovateľovi jednoznačnú a priamu odpoveď

na ním uplatnenú sťažnostnú námietku, pričom nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva

nasledujúce skutočnosti. Naplnenie účelu trestného konania vymedzeného v § 1 Trestného

poriadku predpokladá zložitý proces upravený , ktorého jadro

predchádzajúce vydaniu meritórneho rozhodnutia predstavuje práve proces dokazovania.

Dokazovanie sa v rôznom rozsahu prelína celým trestným konaním a v konkrétnej trestnej

veci nemožno s určitosťou vopred determinovať, aké dôkazy budú z jednotlivých

dôkazných prostriedkov abstrahované. Z uvedených dôvodov predstavuje proces

dokazovania v trestnom konaní ,,živý mechanizmus“, ktorého ďalšie smerovanie je možné

určovať a vyhodnocovať iba s prihliadnutím na jeho doterajšie výsledky. Aj z uvedeného

dôvodu nemožno napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vytýkať, že bolo vydané

v rovnakom zložení senátu, v akom v minulosti nedošlo k predĺženiu základnej lehoty väzby

sťažovateľa do 14. septembra 2020, keďže od 21. januára 2020 (dátum skoršieho

rozhodnutia najvyššieho súdu) došlo k podstatnej zmene materiálnej dôkaznej situácie

vyplývajúcej najmä z vyhotovenia dvoch znaleckých posudkov z 31. marca 2020, a to

z odboru ekonomiky a riadenia podnikov, ako aj z odboru kriminalistickej informatiky

(ďalej len ,,znalecké posudky“).

24. K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd v čase vydania napadnutého uznesenia

nemal ani vedomosť o tom, aké sú jeho skutočné väzobné dôvody, je potrebné uviesť,

že k formulácii predmetnej sťažnostnej námietky došlo pravdepodobne iba z dôvodu

nedostatočnej pozornosti pri interpretácii odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, keď vertikálne systematicky radené písmená a) až c) na jeho s. 8 nepredstavujú

konkrétne väzobné dôvody vyplývajúce z , avšak

v skutočnosti ide o zhrnutie základných a kvalifikovaných podmienok väzby vyplývajúcich

z jednotlivých ustanovení . V načrtnutom smere ústavný súd dodáva,

že z hľadiska odôvodnenosti väzobných podmienok je napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu v plnom súlade s označenými ustanoveniami a dohovoru. Najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia vo všeobecnosti vymedzil formálnu podmienku

predĺženia základnej lehoty väzby ( ), základné materiálne

podmienky väzby ( ), ako aj kvalifikované materiálne

podmienky väzby ( ), pričom ich splnenie odôvodnil

konkrétnymi okolnosťami trestného konania vedeného proti sťažovateľovi. Najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia presne, určito a zrozumiteľne popísal, v čom vidí

splnenie všetkých zmienených väzobných podmienok, a preto je z tohto pohľadu napadnuté

uznesenie v celom rozsahu ústavnoprávne udržateľné. Aj z dosiaľ uvedených dôvodov sa

ústavný súd už nebude bližšie vyjadrovať k ďalšej sťažovateľom uplatnenej námietke,

podľa ktorej jeho preventívnu väzbu nemožno odôvodniť inak ako tým, že aj v súčasnosti

môže sťažovateľ ovplyvňovať priebeh vyšetrovania. V predmetnej sťažnostnej námietke

sťažovateľ prepojil väzobný dôvod podľa s obavou

z následku uvedeného v rámci iného väzobného dôvodu [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku], a preto bola z hľadiska prieskumu ústavného súdu predmetná námietka právne aj

logicky irelevantná.

25. Podľa názoru najvyššieho súdu prezentovaného v napadnutom uznesení sa

od vznesenia obvinenia dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa skôr prehlbuje ako

oslabuje a túto skutočnosť najvyšší súd vidí najmä vo výpovediach svedkov,

ale predovšetkým v znaleckých posudkoch z 31. marca 2020. K druhej základnej

materiálnej podmienke väzby sťažovateľa spočívajúcej v existencii dôvodnej obavy

z naplnenia konkrétneho väzobného dôvodu vo vzťahu k tzv. kolúznej väzbe najvyšší súd

uviedol, že ,,... na podnet manželky obvineného tretia osoba odniesla z bytu v taške

a v kufríku veci dôležité pre trestné konanie, pričom existuje dôvodný predpoklad, že takého

konanie by bolo realizované aj z iniciatívy obvineného (a je dôvodný predpoklad, že aj bolo)

v prípade prepustenia z väzby z dôvodu, že takéto konanie vyvstáva z okolia a prostredia,

v ktorom obvinený pôsobí.“. Vo vzťahu k dôvodu tzv. preventívnej väzby najvyšší súd

v napadnutom uznesení uviedol: «K dôvodom tzv. preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c)

] súdu neostáva nič iné len zopakovať, že v tomto prípade ide

o dlhodobé páchanie trestnej činnosti pri skutku, za ktorý bolo vznesené obvinenie 17. júla

2019, ku ktorej malo dochádzať od júna 2018 prakticky v podstate až do zadržania (skutok

znie „do súčasnosti“). Išlo o zabehnutý systém, ktorý bol postavený na zmluvách o tichom

spoločenstve a skrytom investovaní, na ktorom mal obvinený postavené svoje „podnikanie“

a evidentne aj svoju životnú úroveň. Okruh firiem a zapojených osôb sa tak neustále

navyšoval a priebežne obmieňal, čo všetko malo za následok spôsobenie škody a kolektívne

investovanie bolo realizované „len naoko“, lebo bolo neoprávnené. Individualizáciu

dôvodu väzby u obvineného možno vyvodiť aj z konkrétnych činností, ktoré v spleti mnohých

fiktívnych obchodov a činností (s jasnou vedomosťou o „čo ide“) sám realizoval, a to ako

hlavný motor vo veľkom súkolí dobre a dlho fungujúceho „stroja“, a tak sa podieľal na

mimoriadne rozsiahlej trestnej činnosti s neobvykle veľkým počtom klientskych zmlúv.»

26. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia dôsledne zaoberal aj

splnením kvalifikovanej materiálnej väzobnej podmienky predĺženia základnej lehoty väzby

sťažovateľa vyplývajúcej z , a to, či nebolo možné

pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením

obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu

trestného konania. V uvedenom smere najvyšší súd poukázal na rozsiahlosť

a sofistikovanosť sťažovateľom prevádzanej činnosti, ako aj stále prebiehajúce

vyšetrovanie. Najvyšší súd nenechal bez povšimnutia, že zo znaleckých posudkov vyplynuli

nové skutočnosti, ktoré budú predmetom ďalšieho dokazovania, pričom osobitne zdôraznil

potrebu cezhraničného dožiadania informácií z Maltskej republiky, zo Seychelskej

republiky, zo Svätého Vincenta a Grenadín a taktiež z Cyperskej republiky. Aj ústavný súd

sa stotožňuje s ďalej prezentovanými názormi najvyššieho súdu, podľa ktorých sú orgány

činné v trestnom konaní počas vyšetrovania závislé od znaleckej činnosti, ktorú nemôžu

nahradzovať inými pre vec adekvátnymi spôsobmi. V žiadnom prípade tak nemohla byť

v prospech sťažovateľa interpretovaná skutočnosť, že pri takom rozsiahlom

a sofistikovanom rozsahu trestnej činnosti, ktorá sa sťažovateľovi kladie za vinu, by bolo

dôvodom nepredĺženia základnej lehoty jeho väzby v prípravnom konaní to, že znalecké

posudky neboli vypracované v pôvodne orgánmi činnými v trestnom konaní stanovenej

lehote. Rovnako najvyšší súd na s. 12 napadnutého uznesenia odôvodnil splnenie

kvalifikovanej väzobnej podmienky spočívajúcej v hrozbe zmarenia alebo podstatného

sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania v prípade, ak by bol sťažovateľ prepustený

z väzby na slobodu. Na základe všetkého dosiaľ uvedeného je možné deklarovať, že záver

o predĺžení základnej lehoty väzby sťažovateľa v prípravnom konaní najvyšší súd správne

vyvodil z jeho osoby, z povahy prípadu, zo súčasného stavu vyšetrovania, ako aj

zo súčasnej dôkaznej situácie, pričom predĺženie uvedenej lehoty o štyri mesiace je aj podľa

názoru ústavného súdu v súlade so zásadou zdržanlivosti a primeranosti vyplývajúcej z § 2

ods. 2 .

27. Z dôvodov uvedených v bode 26 odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd

uzatvára, že v kontexte zásadnej materiálnej zmeny dôkaznej situácie odôvodňujúcej

vykonanie ďalšieho dokazovania, ku ktorej došlo v trestnom konaní vedenom proti

sťažovateľovi a ktorá spôsobila zmenu právneho názoru najvyššieho súdu spočívajúcu

v tom, že v jeho skoršom rozhodnutí z 21. januára 2020 vydanom pod sp. zn.

tento neakceptoval návrh prokurátora na predĺženie základnej lehoty väzby sťažovateľa

do 14. septembra 2020 a následne túto napadnutým uznesením predĺžil práve do totožného

dátumu, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených ustanovení

a dohovoru.

28. Vychádzajúc z bodov 24 až 27 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ústavný súd

konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu korešpondujú so skutkovými zisteniami,

ktoré nie sú výsledkom svojvôle všeobecného súdu, ale komplexného zhodnotenia všetkých

skutkových okolností významných pre rozhodovanie o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa.

Ústavný súd dopĺňa, že najvyšším súdom prezentovaná interpretácia jednotlivých

ustanovení aplikovaných právnych noriem žiadnym spôsobom

nepopiera ich účel a zmysel. Má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú

podobu. Ústavný súd sa tak v žiadnom prípade nemôže stotožniť s námietkami sťažovateľa

v uvedenom smere, a to s jeho tvrdením, že sa najvyšší súd posúdením jeho väzobnej veci

nezaoberal dostatočne náležite a odôvodnene. Uvedenému konštatovaniu ústavného súdu

zodpovedá aj rozsiahle časovo-chronologické zhrnutie priebehu väzby sťažovateľa na s. 5

až 8 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

29. K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa rozhodnutí všeobecných súdov o jeho

vzatí do väzby ústavný súd uvádza, že rozsah vymedzenia jeho prieskumu v tomto konaní je

determinovaný napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a preto ústavný súd v tomto

konaní nebol oprávnený ani povinný sa nimi v konkrétnostiach zaoberať. K námietke

sťažovateľa spočívajúcej v priamom neuplatnení dohovoru na rozhodovanie o jeho väzbe

ústavný súd poukazuje na už uvedené, a to, že za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd sú primárne zodpovedné všeobecné súdy, ktoré

sú zároveň pri svojej rozhodovacej činnosti okrem vnútroštátnych prameňov práva viazané

aj medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, medzi ktoré

v podmienkach Slovenskej republiky nepochybne patrí aj dohovor. Skutočnosť, že najvyšší

súd v odôvodnení napadnutého uznesenia necitoval jednotlivé ustanovenia dohovoru

a k nim prislúchajúcu judikatúru ESĽP, sama osebe neznamená, že v procese rozhodovania

o väzbe sťažovateľa nedošlo k ich aplikácii, resp. došlo k ich explicitnému porušeniu.

V načrtnutých súvislostiach ústavný súd ďalej pripomína, že vzájomný vzťah dohovoru

a vnútroštátnej právnej úpravy je determinovaný c ods. 1 ako

intertemporálnym ustanovením, pričom predmetné interpretačné pravidlo nevymedzuje

konkrétne prípady, pri ktorých má dôjsť k aplikácii dohovoru, avšak vymedzuje kategóriu

prípadov, keď má priama aplikácia dohovoru dostať prednosť pred aplikáciou

vnútroštátnych zákonov (). Ústavný súd však načrtnutú konkurenciu dohovoru

a vnútroštátnej právnej úpravy z obsahu ústavnej sťažnosti ani jej príloh neidentifikoval.

30. Vzhľadom na závery uvedené v bodoch 20 až 29 odôvodnenia tohto rozhodnutia

ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

31. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu