Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 427/2020
PDF · 499.77 KB
No categories available
IV. ÚS 427/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Dušákovou,
Považská 26, Košice, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Tost 16/2020 z 27. apríla 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Dušákovou, ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ku ktorému malo dôjsť postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 16/2020
z 27. apríla 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne
stíhaný pre prečin neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1, 2 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3
písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 Trestného zákona, pre ktoré mu bolo
vznesené obvinenie 17. júla 2019 pod ČVS: ORP-364/2-VYS-KS-2019, a taktiež
pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 4 písm. a) Trestného zákona,
pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie 21. augusta 2019 pod ČVS: PPZ-816/NKA-FP-VY-
2019.
3. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice-okolie
sp. zn. 2 Tp 72/2019 z 19. júla 2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6 Tpo 33/2019 zo 7. augusta 2019, a to z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Následne bolo o osobnej slobode sťažovateľa právoplatne rozhodnuté
uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu sp. zn.
4 Tp 26/2019 zo 6. decembra 2019 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
4 Tost 44/2019 zo 16. decembra 2019, ktorými bola žiadosť sťažovateľa (obvineného)
o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá. O predĺžení základnej lehoty väzby
sťažovateľa v prípravnom konaní rozhodol po prvýkrát sudca pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu uznesením sp. zn. 4 Tp 26/2019 zo 14. januára 2020, a to
tak, že predĺžil väzbu sťažovateľa do 14. mája 2020, pričom s týmto rozhodnutím
o predĺžení základnej lehoty väzby sťažovateľa sa stotožnil aj najvyšší súd v uznesení
sp. zn. 3 Tost 1/2020 z 21. januára 2020, ktorým tento zamietol sťažnosť prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„prokurátor“), ako aj sťažovateľa. O predĺžení základnej lehoty väzby sťažovateľa
v prípravnom konaní rozhodoval po druhýkrát sudca pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu uznesením sp. zn. 4 Tp 26/2019 zo 17. apríla 2020, a to
tak, že predmetným uznesením sudca pre prípravné konanie vo výroku I nevyhovel návrhu
prokurátora na predĺženie väzby sťažovateľa, vo výroku II nenahradil väzbu sťažovateľa
dohľadom probačného a mediačného úradníka a napokon vo výroku III nevyhovel návrhu
prokurátora na rozhodnutie o zmene dôvodov väzby [nad rámec pôvodných dôvodov podľa
§ 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku prokurátor žiadal o rozšírenie týchto dôvodov
o tzv. útekovú väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (ďalej len ,,uznesenie
sudcu pre prípravné konanie o druhom návrhu prokurátora na predĺženie základnej lehoty
väzby sťažovateľa“)]. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť prokurátor. O jeho sťažnosti
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že zrušil uznesenie sudcu pre prípravné
konanie o druhom návrhu prokurátora na predĺženie základnej lehoty väzby sťažovateľa
vo výrokoch I a II, väzbu sťažovateľa predĺžil do 14. septembra 2020, nenahradil ju
dohľadom probačného a mediačného úradníka a zároveň vo zvyšnej časti sťažnosť
prokurátora ako nedôvodnú zamietol.
4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti všeobecne poukazuje na prieťahy, ktorých
sa pri vyšetrovaní predmetnej trestnej veci majú dopúšťať orgány činné v trestnom konaní,
čo je podľa jeho názoru v rozpore s potrebou prednostného a urýchleného vybavovania
väzobných trestných vecí podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku. V uvedenom kontexte
sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poskytuje vlastnú analýzu priebehu vyšetrovania skutkov,
pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie, ako aj analýzu jeho doterajšieho väzobného stíhania,
a to vrátane skorších rozhodnutí všeobecných súdov o jeho väzbe. Z uvedených dôvodov
bolo potrebné venovať pozornosť najmä tým námietkam sťažovateľa, ktoré smerujú proti
postupu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.
5. Za primárnu námietku sťažovateľa možno označiť skutočnosť, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu došlo k predĺženiu základnej lehoty jeho väzby
do 14. septembra 2020 v rovnakom zložení senátu, v akom tento svojím skorším
rozhodnutím ,,rezolútne odmietol“ jej predĺženie na totožnú lehotu. Z uvedeného dôvodu
sťažovateľ nadobudol dojem, že ,,sudcovia najvyššieho súdu, pri svojom poslednom
rozhodovaní v apríli 2020, ako keby nevedeli, že v mojom prípade už niekedy rozhodovali
a ako keby už vôbec nevedeli to, čo predtým konštatovali vo svojom predchádzajúcom
rozhodnutí...“. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľa
absolútne nepredvídateľné, rozporuplné a zároveň nedáva záruky právnej istoty.
V uvedenom kontexte sťažovateľ vytýka napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
nepravdivý údaj na jeho s. 8, ,,že sudca pre prípravné konanie vo svojom rozhodnutí
o nepredĺžení väzby konštatoval splnenie podmienok pod písmenami a) až b) s výnimkou
písmena c)...“. Podľa názoru sťažovateľa to sudca pre prípravné konanie vo svojom
rozhodnutí nekonštatoval a ani konštatovať nemohol, ,,pretože dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) Tr. Poriadku som ja nikdy nemal.“. Sťažovateľ je presvedčený, že príslušný
senát najvyššieho súdu pred vydaním napadnutého uznesenia nemal ani vedomosť, aké sú
jeho skutočné väzobné dôvody.
6. Následne sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti zreferoval právne názory
najvyššieho súdu vyplývajúce z napadnutého uznesenia, ktoré smerujú k prehĺbeniu
dôvodnosti trestného stíhania vedeného proti jeho osobe, ako aj k naplneniu väzobných
dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Najvyšší súd jeho väzbu
,,z tohto hľadiska náležite a zákonne nezdôvodnil.“. Sťažovateľ ďalej namieta,
že preventívnu väzbu nemožno odôvodniť inak ako tým, že aj v súčasnosti môže
ovplyvňovať priebeh vyšetrovania. Následne sa sťažovateľ vo svojej argumentácii vracia
k rozhodnutiam o jeho vzatí do väzby, pričom je presvedčený, že dôvody jeho väzby boli
prvotne neprípustne založené na výsledkoch operatívno-pátracej činnosti polície. Z pohľadu
splnenia základných materiálnych podmienok väzby považuje sťažovateľ napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu za svojvoľné a nedôveryhodné aj preto, lebo jasne nevysvetľuje,
čo jeho prípadným prepustením na slobodu reálne hrozí. Sťažovateľ taktiež namieta priame
neuplatnenie dohovoru na rozhodovanie o jeho väzbe, pričom zároveň všeobecne poukazuje
na jeho konkrétne ustanovenia a rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
,,ESĽP“).
7. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie nálezom rozhodol tak, že postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli
porušené jeho ,,základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.“.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu navrhuje zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
8. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti vzniesla námietku
zaujatosti proti sudcovi ústavného súdu Liborovi Duľovi, ktorý je podľa čl. II bodu 3
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020
do 31. decembra 2020 členom štvrtého senátu ústavného súdu rovnako ako sudca
spravodajca Ladislav Duditš. Na výzvu sudcu spravodajcu právna zástupkyňa sťažovateľa
námietku zaujatosti odôvodnila písomným podaním z 3. augusta 2020. Uznesením
ústavného súdu č. k. I. ÚS 401/2020-12 z 27. augusta 2020 bolo rozhodnuté, že sudca Libor
Duľa nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na ústavnom súde
pod sp. zn. Rvp 1503/2020 s tým, že toto uznesenie nadobúda právoplatnosť
a vykonateľnosť okamihom jeho prijatia senátom I. ÚS ústavného súdu.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
14. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie
sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
15. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,
má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
16. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo
trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu
hrozí vysoký trest, b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie alebo c) bude pokračovať v trestnej
činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval
alebo ktorým hrozil.
17. Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku sa rozhodnutím o väzbe rozumie
rozhodnutie o a) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby; za rozhodnutie o nevzatí
do väzby sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení
väzby, b) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby;
za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby, c) zmene dôvodov väzby
obvineného, d) návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného, e) ponechaní obvineného
vo väzbe alebo predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní, f) prepustení zatknutého
obvineného na slobodu; za takéto rozhodnutie sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní
obvineného na slobode pri nahradení väzby.
18. Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku súd alebo sudca pre prípravné konanie
rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom
konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený
nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola
lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom
konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby
v prípravnom konaní, alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného
súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť
primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2
bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov
trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo
podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať
až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa
odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje
primerane podľa § 72 ods. 3.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
19. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa
čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu z 27. apríla
2020 vydaným pod sp. zn. 3 Tost 16/2020, ktorým najvyšší súd okrem iného rozhodol
o predĺžení základnej lehoty väzby sťažovateľa v prípravnom konaní do 14. septembra
2020.
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
21. Právo na osobnú slobodu je okrem iného garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného na súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho
väzby, s čím je spojená povinnosť nariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba
nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť
prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch
podmieniť zárukou. Obsah označených ustanovení ústavy korešponduje aj so sťažovateľom
súčasne označenými právami vyplývajúcimi z čl. 5 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08, III. ÚS 581/2015, III. ÚS 183/2018).
22. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
23. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa predĺženia základnej lehoty jeho väzby
v prípravnom konaní do 14. septembra 2020 v rovnakom zložení senátu najvyššieho súdu,
v akom tento svojím skorším rozhodnutím (sp. zn. 3 Tost 1/2020 z 21. januára 2020)
,,rezolútne odmietol“ jej predĺženie na totožnú lehotu považuje ústavný súd za potrebné
citovať časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, podľa ktorej
,,Vyšetrovanie nemožno univerzálne chápať, že je to daná a nemenná veličina a každé
vyšetrovanie zodpovedá z časového hľadiska podobnému rámcu, ale je nevyhnutné dbať aj
na akési „premenné“ - individuálne posudzoval zložitosť každej trestnej vecí a táto ako
vyplýva zo znenia skutku je nepochybne aj daná. Zároveň nie je možné urobiť plán
vyšetrovania na týždne až mesiace dopredu, pretože vykonaním rôznych úkonov vyvstávajú
nové skutočnosti, na ktoré je potrebné pružne reagovať.“. Citovanou časťou odôvodnenia
svojho rozhodnutia najvyšší súd ponúkol sťažovateľovi jednoznačnú a priamu odpoveď
na ním uplatnenú sťažnostnú námietku, pričom nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva
nasledujúce skutočnosti. Naplnenie účelu trestného konania vymedzeného v § 1 Trestného
poriadku predpokladá zložitý proces upravený Trestným poriadkom, ktorého jadro
predchádzajúce vydaniu meritórneho rozhodnutia predstavuje práve proces dokazovania.
Dokazovanie sa v rôznom rozsahu prelína celým trestným konaním a v konkrétnej trestnej
veci nemožno s určitosťou vopred determinovať, aké dôkazy budú z jednotlivých
dôkazných prostriedkov abstrahované. Z uvedených dôvodov predstavuje proces
dokazovania v trestnom konaní ,,živý mechanizmus“, ktorého ďalšie smerovanie je možné
určovať a vyhodnocovať iba s prihliadnutím na jeho doterajšie výsledky. Aj z uvedeného
dôvodu nemožno napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vytýkať, že bolo vydané
v rovnakom zložení senátu, v akom v minulosti nedošlo k predĺženiu základnej lehoty väzby
sťažovateľa do 14. septembra 2020, keďže od 21. januára 2020 (dátum skoršieho
rozhodnutia najvyššieho súdu) došlo k podstatnej zmene materiálnej dôkaznej situácie
vyplývajúcej najmä z vyhotovenia dvoch znaleckých posudkov z 31. marca 2020, a to
z odboru ekonomiky a riadenia podnikov, ako aj z odboru kriminalistickej informatiky
(ďalej len ,,znalecké posudky“).
24. K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd v čase vydania napadnutého uznesenia
nemal ani vedomosť o tom, aké sú jeho skutočné väzobné dôvody, je potrebné uviesť,
že k formulácii predmetnej sťažnostnej námietky došlo pravdepodobne iba z dôvodu
nedostatočnej pozornosti pri interpretácii odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu, keď vertikálne systematicky radené písmená a) až c) na jeho s. 8 nepredstavujú
konkrétne väzobné dôvody vyplývajúce z § 71 ods. 1 Trestného poriadku, avšak
v skutočnosti ide o zhrnutie základných a kvalifikovaných podmienok väzby vyplývajúcich
z jednotlivých ustanovení Trestného poriadku. V načrtnutom smere ústavný súd dodáva,
že z hľadiska odôvodnenosti väzobných podmienok je napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu v plnom súlade s označenými ustanoveniami ústavy a dohovoru. Najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia vo všeobecnosti vymedzil formálnu podmienku
predĺženia základnej lehoty väzby (§ 76 ods. 2 Trestného poriadku), základné materiálne
podmienky väzby (§ 71 ods. 1 Trestného poriadku), ako aj kvalifikované materiálne
podmienky väzby (§ 76 ods. 3 Trestného poriadku), pričom ich splnenie odôvodnil
konkrétnymi okolnosťami trestného konania vedeného proti sťažovateľovi. Najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia presne, určito a zrozumiteľne popísal, v čom vidí
splnenie všetkých zmienených väzobných podmienok, a preto je z tohto pohľadu napadnuté
uznesenie v celom rozsahu ústavnoprávne udržateľné. Aj z dosiaľ uvedených dôvodov sa
ústavný súd už nebude bližšie vyjadrovať k ďalšej sťažovateľom uplatnenej námietke,
podľa ktorej jeho preventívnu väzbu nemožno odôvodniť inak ako tým, že aj v súčasnosti
môže sťažovateľ ovplyvňovať priebeh vyšetrovania. V predmetnej sťažnostnej námietke
sťažovateľ prepojil väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s obavou
z následku uvedeného v rámci iného väzobného dôvodu [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku], a preto bola z hľadiska prieskumu ústavného súdu predmetná námietka právne aj
logicky irelevantná.
25. Podľa názoru najvyššieho súdu prezentovaného v napadnutom uznesení sa
od vznesenia obvinenia dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa skôr prehlbuje ako
oslabuje a túto skutočnosť najvyšší súd vidí najmä vo výpovediach svedkov,
ale predovšetkým v znaleckých posudkoch z 31. marca 2020. K druhej základnej
materiálnej podmienke väzby sťažovateľa spočívajúcej v existencii dôvodnej obavy
z naplnenia konkrétneho väzobného dôvodu vo vzťahu k tzv. kolúznej väzbe najvyšší súd
uviedol, že ,,... na podnet manželky obvineného tretia osoba odniesla z bytu v taške
a v kufríku veci dôležité pre trestné konanie, pričom existuje dôvodný predpoklad, že takého
konanie by bolo realizované aj z iniciatívy obvineného (a je dôvodný predpoklad, že aj bolo)
v prípade prepustenia z väzby z dôvodu, že takéto konanie vyvstáva z okolia a prostredia,
v ktorom obvinený pôsobí.“. Vo vzťahu k dôvodu tzv. preventívnej väzby najvyšší súd
v napadnutom uznesení uviedol: «K dôvodom tzv. preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku] súdu neostáva nič iné len zopakovať, že v tomto prípade ide
o dlhodobé páchanie trestnej činnosti pri skutku, za ktorý bolo vznesené obvinenie 17. júla
2019, ku ktorej malo dochádzať od júna 2018 prakticky v podstate až do zadržania (skutok
znie „do súčasnosti“). Išlo o zabehnutý systém, ktorý bol postavený na zmluvách o tichom
spoločenstve a skrytom investovaní, na ktorom mal obvinený postavené svoje „podnikanie“
a evidentne aj svoju životnú úroveň. Okruh firiem a zapojených osôb sa tak neustále
navyšoval a priebežne obmieňal, čo všetko malo za následok spôsobenie škody a kolektívne
investovanie bolo realizované „len naoko“, lebo bolo neoprávnené. Individualizáciu
dôvodu väzby u obvineného možno vyvodiť aj z konkrétnych činností, ktoré v spleti mnohých
fiktívnych obchodov a činností (s jasnou vedomosťou o „čo ide“) sám realizoval, a to ako
hlavný motor vo veľkom súkolí dobre a dlho fungujúceho „stroja“, a tak sa podieľal na
mimoriadne rozsiahlej trestnej činnosti s neobvykle veľkým počtom klientskych zmlúv.»
26. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia dôsledne zaoberal aj
splnením kvalifikovanej materiálnej väzobnej podmienky predĺženia základnej lehoty väzby
sťažovateľa vyplývajúcej z § 76 ods. 3 Trestného poriadku, a to, či nebolo možné
pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením
obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu
trestného konania. V uvedenom smere najvyšší súd poukázal na rozsiahlosť
a sofistikovanosť sťažovateľom prevádzanej činnosti, ako aj stále prebiehajúce
vyšetrovanie. Najvyšší súd nenechal bez povšimnutia, že zo znaleckých posudkov vyplynuli
nové skutočnosti, ktoré budú predmetom ďalšieho dokazovania, pričom osobitne zdôraznil
potrebu cezhraničného dožiadania informácií z Maltskej republiky, zo Seychelskej
republiky, zo Svätého Vincenta a Grenadín a taktiež z Cyperskej republiky. Aj ústavný súd
sa stotožňuje s ďalej prezentovanými názormi najvyššieho súdu, podľa ktorých sú orgány
činné v trestnom konaní počas vyšetrovania závislé od znaleckej činnosti, ktorú nemôžu
nahradzovať inými pre vec adekvátnymi spôsobmi. V žiadnom prípade tak nemohla byť
v prospech sťažovateľa interpretovaná skutočnosť, že pri takom rozsiahlom
a sofistikovanom rozsahu trestnej činnosti, ktorá sa sťažovateľovi kladie za vinu, by bolo
dôvodom nepredĺženia základnej lehoty jeho väzby v prípravnom konaní to, že znalecké
posudky neboli vypracované v pôvodne orgánmi činnými v trestnom konaní stanovenej
lehote. Rovnako najvyšší súd na s. 12 napadnutého uznesenia odôvodnil splnenie
kvalifikovanej väzobnej podmienky spočívajúcej v hrozbe zmarenia alebo podstatného
sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania v prípade, ak by bol sťažovateľ prepustený
z väzby na slobodu. Na základe všetkého dosiaľ uvedeného je možné deklarovať, že záver
o predĺžení základnej lehoty väzby sťažovateľa v prípravnom konaní najvyšší súd správne
vyvodil z jeho osoby, z povahy prípadu, zo súčasného stavu vyšetrovania, ako aj
zo súčasnej dôkaznej situácie, pričom predĺženie uvedenej lehoty o štyri mesiace je aj podľa
názoru ústavného súdu v súlade so zásadou zdržanlivosti a primeranosti vyplývajúcej z § 2
ods. 2 Trestného poriadku.
27. Z dôvodov uvedených v bode 26 odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd
uzatvára, že v kontexte zásadnej materiálnej zmeny dôkaznej situácie odôvodňujúcej
vykonanie ďalšieho dokazovania, ku ktorej došlo v trestnom konaní vedenom proti
sťažovateľovi a ktorá spôsobila zmenu právneho názoru najvyššieho súdu spočívajúcu
v tom, že v jeho skoršom rozhodnutí z 21. januára 2020 vydanom pod sp. zn. 3 Tost 1/2020
tento neakceptoval návrh prokurátora na predĺženie základnej lehoty väzby sťažovateľa
do 14. septembra 2020 a následne túto napadnutým uznesením predĺžil práve do totožného
dátumu, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených ustanovení ústavy
a dohovoru.
28. Vychádzajúc z bodov 24 až 27 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ústavný súd
konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu korešpondujú so skutkovými zisteniami,
ktoré nie sú výsledkom svojvôle všeobecného súdu, ale komplexného zhodnotenia všetkých
skutkových okolností významných pre rozhodovanie o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa.
Ústavný súd dopĺňa, že najvyšším súdom prezentovaná interpretácia jednotlivých
ustanovení aplikovaných právnych noriem Trestného poriadku žiadnym spôsobom
nepopiera ich účel a zmysel. Má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú
podobu. Ústavný súd sa tak v žiadnom prípade nemôže stotožniť s námietkami sťažovateľa
v uvedenom smere, a to s jeho tvrdením, že sa najvyšší súd posúdením jeho väzobnej veci
nezaoberal dostatočne náležite a odôvodnene. Uvedenému konštatovaniu ústavného súdu
zodpovedá aj rozsiahle časovo-chronologické zhrnutie priebehu väzby sťažovateľa na s. 5
až 8 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
29. K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa rozhodnutí všeobecných súdov o jeho
vzatí do väzby ústavný súd uvádza, že rozsah vymedzenia jeho prieskumu v tomto konaní je
determinovaný napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a preto ústavný súd v tomto
konaní nebol oprávnený ani povinný sa nimi v konkrétnostiach zaoberať. K námietke
sťažovateľa spočívajúcej v priamom neuplatnení dohovoru na rozhodovanie o jeho väzbe
ústavný súd poukazuje na už uvedené, a to, že za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd sú primárne zodpovedné všeobecné súdy, ktoré
sú zároveň pri svojej rozhodovacej činnosti okrem vnútroštátnych prameňov práva viazané
aj medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, medzi ktoré
v podmienkach Slovenskej republiky nepochybne patrí aj dohovor. Skutočnosť, že najvyšší
súd v odôvodnení napadnutého uznesenia necitoval jednotlivé ustanovenia dohovoru
a k nim prislúchajúcu judikatúru ESĽP, sama osebe neznamená, že v procese rozhodovania
o väzbe sťažovateľa nedošlo k ich aplikácii, resp. došlo k ich explicitnému porušeniu.
V načrtnutých súvislostiach ústavný súd ďalej pripomína, že vzájomný vzťah dohovoru
a vnútroštátnej právnej úpravy je determinovaný čl. 154c ods. 1 ústavy ako
intertemporálnym ustanovením, pričom predmetné interpretačné pravidlo nevymedzuje
konkrétne prípady, pri ktorých má dôjsť k aplikácii dohovoru, avšak vymedzuje kategóriu
prípadov, keď má priama aplikácia dohovoru dostať prednosť pred aplikáciou
vnútroštátnych zákonov (I. ÚS 100/04). Ústavný súd však načrtnutú konkurenciu dohovoru
a vnútroštátnej právnej úpravy z obsahu ústavnej sťažnosti ani jej príloh neidentifikoval.
30. Vzhľadom na závery uvedené v bodoch 20 až 29 odôvodnenia tohto rozhodnutia
ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
31. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu