Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 431/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

,

, zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Lieskovským,

Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a 5, , a , práv podľa

ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Nitre č. k. -3816 z 25. júna 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a namietané porušenie základných práv, resp. práv

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Lieskovským, ktorou

namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -3816 z 25. júna 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len

„okresný súd“) po výsluchu obžalovaných , a

na hlavnom pojednávaní 22. mája 2020 uznesením sp. zn. rozhodol, že podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) sa žiadosť obžalovaných a

o prepustenie z väzby zamieta, pretože naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm.

c) . Zároveň podľa , ,

väzbu u obžalovaných nenahradil ich písomným sľubom a ani dohľadom probačného

a mediačného úradníka. Podľa rozhodol, že obžalovaný

sa prepúšťa z väzby na slobodu.

2.2 Napadnuté uznesenie bolo obžalovaným a krajskému prokurátorovi oznámené

vyhlásením na hlavnom pojednávaní konanom na okresnom súde 22. mája 2020 v ich

prítomnosti (rovnako obhajcom obžalovaných) a ihneď, teda včas. Krajský prokurátor

a obžalovaní a podali proti napadnutému uzneseniu sťažnosť,

ktorú aj všetky dotknuté procesné strany písomne odôvodnili.

2.3 Sťažovateľ prostredníctvom svojich obhajcov Mgr. Lieskovského, JUDr. Gavalca

a tiež aj sám písomne odôvodnil podanú sťažnosť zopakovaním tých istých skutočností,

ktoré podrobne uviedol jednak v písomnej žiadosti a tiež aj verbálne pri výsluchu

na hlavnom pojednávaní pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Ako

na novosť poukázal na čas, ktorý uplynul od podania jeho žiadosti o prepustenie z väzby

(6. mája 2020), o ktorej nebolo právoplatne rozhodnuté, hoci spis bol predložený

nadriadenému súdu 12. júna 2020.

2.4 Krajský súd, ktorému okresný súd predložil prejednávanú vec na rozhodnutie

12. júna 2020, pri rozhodovaní o sťažnostiach obžalovaných ,

a krajského prokurátora podľa , preskúmal

správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým títo sťažovatelia podali sťažnosť,

a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru,

že sťažnosť krajského prokurátora je čiastočne dôvodná a sťažnosti obžalovaných sú

neopodstatnené.

3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že časový rozdiel medzi

okamihom, keď podal žiadosť o prepustenie z väzby, a okamihom, keď bolo o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby právoplatne rozhodnuté, bol príliš dlhý na to, aby mohlo byť

konštatované, že išlo o urýchlené konanie. Sťažovateľ preto tvrdí, že konanie o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby trvalo neprípustne dlho (od 6. mája 2020 do 25. júna 2020). Podľa

sťažovateľa konanie na úrovni krajského súdu trvalo viac než jeden mesiac, čo je v rozpore

s rozhodovacou praxou ústavného súdu týkajúcou sa dĺžky rozhodovania o väzbe na jednom

stupni, a preto sa domnieva, že bolo porušené jeho základné právo na urýchlené skúmanie

dôvodnosti väzby.

4. Sťažovateľ ďalej spochybňoval existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) . Tvrdil, že trestné konanie v jeho veci sa už posunulo do fázy

konania pred súdom, v ktorej bolo vykonaných viacero termínov hlavného pojednávania,

pričom podľa sťažovateľa boli vypočutí všetci dosiahnuteľní svedkovia a zároveň boli

prečítané výpovede všetkých svedkov z prípravného konania, ktoré bolo možné po

procesnej stránke prečítať na hlavnom pojednávaní. K samotnému dôvodu preventívnej

väzby sťažovateľ uviedol, že napadnuté uznesenie obsahuje iba všeobecné závery, preto

podľa neho neobsahuje riadne odôvodnenie. Týmto malo byť porušené jeho právo na súdnu

ochranu v súvislosti so skúmaním dôvodov väzby.

5. Sťažovateľ napokon uviedol, že napadnutým uznesením bolo zrušené

prvostupňové rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, preto bolo potrebné, aby sa

krajský súd zaoberal aj možnosťou nahradenia väzby, ako to žiadal pred okresným súdom.

Krajský súd ale podľa sťažovateľa v napadnutom uznesení nevyhodnotil jeho argumentáciu

týkajúcu sa nahradenia jeho väzby, a preto aj odôvodnenie výroku o nenahradení väzby

sťažovateľa písomným sľubom a ani dohľadom probačného a mediačného úradníka

sťažovateľ považoval za absolútne nepostačujúce.

6. Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €,

pričom výšku tejto sumy odôvodnil tým, že nezákonným postupom krajského súdu bolo

výraznou mierou zasiahnuté do jeho základných práv.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné práva sťažovateľa:

- právo na prístup k súdu a práva na prejednanie veci nestranným a nezávislým

súdom podľa ,

- právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd,

- právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky,

- právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- právo na obhajobu podľa ,

- právo na súdnu ochranu v súvislosti so skúmaním dôvodov väzby, ako aj právo

na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby, ktoré sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2, ako aj ods. 5

a v a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd

porušené boli.

II. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 25.06.2020,

sp. zn. a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom desaťtisíc eur) ktoré je porušovateľ povinný

uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8.1 Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8.2 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.3 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8.4 Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.1 Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

11.2 Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

14. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

15.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený

slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď

predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej

právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

15.2 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

17.1 Podľa obvinený môže byť vzatý

do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý

bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov,

spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

17.2 Podľa obvinený môže byť vzatý

do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý

bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,

dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo

ktorým hrozil.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

19. Napadnutým uznesením krajského súdu bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa

proti rozhodnutiu, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Sťažovateľ konkrétne vytýkal krajskému súdu, že o jeho sťažnosti rozhodoval neprimerane

dlho, že o väzbe rozhodol iba na základe abstraktných úvah, nie konkrétnych

a odôvodnených skutočností a že v napadnutom uznesení neodôvodnil, prečo nenahradil

jeho väzbu písomným sľubom, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka.

III.A K námietke porušenia základných práv podľa a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Rýchlosť rozhodovania o väzbe

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať

konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. ,

, , ).

21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobne

stíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje a dohovor. Ustanovenie

obsahuje pri väzbe také práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie,

ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú

dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom

určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. , ).

22. Ústavný súd zároveň judikoval, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17

ods. 2 a 5 môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú

v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou

a urýchlením (). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním

dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté

v . Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne

zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby

je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej

konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24

a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil,

že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá

lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže

zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani

nečinnosť trvajúca týždne (napríklad , , ).

23. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej námietke porušenia čl. 5

ods. 3 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti ústavnej sťažnosti

upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorej je čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľný na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti

obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné

rozhodovanie o vzatí do väzby), teda na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo o nasledujúcu

previerku zákonnosti väzby – žiadosť o prepustenie na slobodu, neaplikovateľné (u takéhoto

sťažovateľa tak prichádza do úvahy len aplikácia čl. 5 ods. 4 dohovoru).

24. Z chronológie úkonov realizovaných krajským súdom pri rozhodovaní o väzbe

sťažovateľa vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní postupoval plynule, bez akýchkoľvek

prieťahov. Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa (zo 6. mája 2020) o prepustenie

z väzby na pojednávaní 22. mája 2020. Od tohto rozhodnutia okresného súdu

do predloženia spisu krajskému súdu pre účel rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu uplynulo 20 dní (súdny spis bol predložený na rozhodnutie

o sťažnosti krajskému súdu 12. júna 2020). Od predloženia spisu krajskému súdu

do vydania napadnutého uznesenia uplynulo 13 dní.

25. S prihliadnutím na citovanú judikatúru a priebeh konania na okresnom súde

a krajskom súde ústavný súd konštatuje, že doba 13 dní, počas ktorej konanie na krajskom

súde trvalo, nevykazuje žiadne známky nečinnosti a zodpovedá požiadavke neodkladnosti

a urýchleného rozhodovania o väzbe. Postup krajského súdu ústavný súd hodnotí ako

plynulý, bezprieťahový a urýchlený. Ústavný súd zároveň podotýka, že sťažovateľ

(zastúpený advokátom) v tomto prípade namietal iba dĺžku konania na krajskom súde (nie aj

na okresnom súde), preto sa v rámci viazanosti petitom mohol zaoberať iba dĺžkou

rozhodovania krajského súdu (a nie aj postupom okresného súdu). Tvrdenie sťažovateľa,

že konanie na krajskom súde presiahlo dobu jedného mesiaca, preto nie je pravdivé.

26. Vzhľadom na uvedené, nie je možné dospieť k záveru, že by krajský súd

v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o väzbe porušil sťažovateľom označené práva.

Dôvody väzby

27. Základné právo zaručené v vo svojom znení odkazuje

na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný

súd brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade

zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (,

). Rovnako aj z vyplýva, že do väzby možno vziať iba

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá

predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej

osobnej slobody (). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby

k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé

dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť

„zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie

tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko

z 20. 3. 1997, bod 43).

28. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. ,

, ). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať

in abstracto, ale musí sa posúdiť v rámci okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti

uviedol sťažovateľ (). Ústavný súd preto v prípade môže a musí

uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli

všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť

opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako

všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,

ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v ().

29. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup či správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré ich viedli k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom

inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,

súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie

takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (,

).

30. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná

právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené

obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe

rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu vyjadrenú v až c) alebo okolnosti uvedené

v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby ().

Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (,

). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.

31. Napadnutým uznesením krajský súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa. Krajský súd po preskúmaní napadnutého uznesenia

okresného súdu a konania, ktoré mu predchádzalo, nezistil dôvody na jeho zmenu, prípadne

zrušenie. Podľa názoru krajského súdu konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého

uznesenia okresného súdu, bolo vykonané v súlade s .

32. Krajský súd v napadnutom uznesení k dôvodom väzby uviedol: „Pokiaľ ide

o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvod väzby u obžalovaných podľa § 71 odsek 1

písmeno c/ aj s týmito konkrétnymi skutočnosťami sa nadriadený súd už

tiež zaoberal vo svojom ostatnom uznesení pri rozhodovaní o sťažnostiach menovaných

obžalovaných a trvá na svojich úvahách a závere, že dôvod väzby uvedený v ustanovení § 71

odsek 1 písmeno c/ je u všetkých troch obžalovaných daný a to tým, že

obžalovaní sú stíhaní pre trestnú činnosť vysokej miery závažnosti, sú dôvodne podozrivý

zo spáchania viacerých čiastkových konaní tvoriacich skutok, z okolností za akých mali byť

tento skutok spáchaný, motívom konania, že si trestnou činnosťou zadovažovali finančné

prostriedky je odôvodnená obava, že v prípade prepustenia na slobodu by mohli pokračovať

v páchaní trestnej činnosti.

Nadriadený súd sa nestotožnil s právnym názorom a úvahami súdu prvého stupňa

o pominutí dôvodov tzv. kolúznej väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c/ (správne má byť

písmeno b, pozn.) u obžalovaných a ,

pretože z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že doposiaľ vo veci neboli

v súdnom konaní vypočutí podstatní (priami) svedkovia, ktorí svojimi výpoveďami

z prípravného konania usvedčovali práve menovaných obžalovaných z predaja omamných

a psychotropných látok, konkrétne sa jedná o osoby: , ,

a .

Je preto potrebné prisvedčiť argumentácii sťažovateľa - krajského prokurátora

v tom, že za daného dôkazného stavu je aj v súčasnosti plne odôvodnená obava, že by títo

obžalovaní mohli priamo, prípadne prostredníctvom ďalších osôb pôsobiť práve na týchto

svedkov, v prípade prepustenia z väzby na slobodu.“

33. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu postačuje

na vyslovenie prípustnosti väzobného stíhania sťažovateľa. Krajský súd sa zaoberal

dôvodnosťou oboch väzobných dôvodov, ktorú adekvátne odôvodnil. Ústavný súd

vzhľadom na väzobný dôvod podľa poukazuje

najmä na skutočnosť, že krajský súd v napadnutom uznesení uviedol konkrétnych svedkov,

ktorí ešte neboli vypočutí v súdnom konaní, čo priamo vyvracia tvrdenia sťažovateľa

v ústavnej sťažnosti, t. j. tvrdenia, že na hlavných pojednávaniach boli vypočutí všetci

dosiahnuteľní svedkovia. Tiež poukázal na to, že skutkové okolnosti vzatia do väzby

a doteraz zabezpečené dôkazy nasvedčujú tomu, že skutok bol spáchaný, má znaky

trestného činu a existujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal aj sťažovateľ. Napadnuté

uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, preto ústavný súd nevidí ani

dôvod, aby zasahoval do jeho skutkových a právnych záverov.

Nahradenie väzby

34. Je síce pravda, že krajský súd sa v napadnutom uznesení nezaoberal konkrétnymi

argumentmi sťažovateľa pre nahradenie jeho väzby, ale ústavný súd podotýka, že sťažnosť

sťažovateľa bola týmto uznesením zamietnutá ako nedôvodná. Krajský súd zrušil uznesenie

postupom podľa na základe čiastočne dôvodnej sťažnosti

krajského prokurátora. Zároveň v napadnutom uznesení krajský súd uviedol, že jediným

novým aspektom v sťažnosti sťažovateľa (oproti jeho predošlým podaniam týkajúcim sa

väzby v predmetnom trestnom konaní, pozn.) bola jeho námietka týkajúca sa neprimeranej

dĺžky rozhodovania o väzbe. V tomto kontexte aj vzhľadom na už uvedené absencia

obsiahlejšieho posúdenia sťažovateľom uvádzaných dôvodov na nahradenie jeho väzby

nedosahuje intenzitu, ktorá by indikovala porušenie základných práv sťažovateľa podľa

a 5 a práva podľa dohovoru.

35. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

36. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o ich porušení. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú. Vo vzťahu k namietanému

porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť

taktiež odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú, pretože predmetný článok bol v kontexte sťažovateľovej situácie

neaplikovateľný (bod 23 odôvodnenia tohto uznesenia).

III.B K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu

37. Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila

záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa

rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania

súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti

obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného, režimu čl. 6

dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko

z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole

väzby poskytuje čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

38. Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania

všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení

samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami

o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1

dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach

a 5 , ako aj dohovoru (napr. , ).

39. Ústavný súd aj s ohľadom na svoju stabilnú judikatúru (napr. ,

, , , , , ,

, , ) konštatuje, že na konanie o väzbe je

aplikovateľné ustanovenie , 2 a 5 a v súvislosti s konaním o žiadosti

o prepustenie z väzby čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné

a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu

ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa

základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu

a účel konania o väzbe, pričom obsahom týchto garancií je aj právo na obhajobu vo svojom

vyjadrení v a ako také je obsiahnuté už v , resp. v

ods. 4 dohovoru. Inými slovami, pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo

na obhajobu ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa v spojení aj s

ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru a v prípade zistenia porušenia práva na obhajobu podľa

pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom , ako

aj čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru.

40. Rovnako pri zbytočných prieťahoch týkajúcich sa väzby sa môže podľa

porušiť iba právo obvineného, ktoré súvisí s jeho osobnou slobodou podľa ,

konkrétne a 5 , ktoré zakotvujú požiadavku rýchlosti konania

vo väzobných veciach, a teda sa taktiež nevzťahuje na rozhodovanie

súdu o žiadostiach osoby nachádzajúcej sa vo väzbe (, ,

).

41. Z už uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46

ods. 1, a a dohovoru z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, keďže tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach

sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom rozhodovania krajského súdu

v napadnutom uznesení.

42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími

návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu