Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 431/2020
PDF · 583.39 KB
No categories available
IV. ÚS 431/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
,
, zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Lieskovským,
Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2
a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 5
ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Tos 48/2020-3816 z 25. júna 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a namietané porušenie základných práv, resp. práv
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Lieskovským, ktorou
namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5
ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 4 Tos 48/2020-3816 z 25. júna 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len
„okresný súd“) po výsluchu obžalovaných , a
na hlavnom pojednávaní 22. mája 2020 uznesením sp. zn. 4 Tk 3/2019 rozhodol, že podľa
§ 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“) sa žiadosť obžalovaných a
o prepustenie z väzby zamieta, pretože naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm.
c) Trestného poriadku. Zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. b), c), ods. 2 Trestného poriadku
väzbu u obžalovaných nenahradil ich písomným sľubom a ani dohľadom probačného
a mediačného úradníka. Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol, že obžalovaný
sa prepúšťa z väzby na slobodu.
2.2 Napadnuté uznesenie bolo obžalovaným a krajskému prokurátorovi oznámené
vyhlásením na hlavnom pojednávaní konanom na okresnom súde 22. mája 2020 v ich
prítomnosti (rovnako obhajcom obžalovaných) a ihneď, teda včas. Krajský prokurátor
a obžalovaní a podali proti napadnutému uzneseniu sťažnosť,
ktorú aj všetky dotknuté procesné strany písomne odôvodnili.
2.3 Sťažovateľ prostredníctvom svojich obhajcov Mgr. Lieskovského, JUDr. Gavalca
a tiež aj sám písomne odôvodnil podanú sťažnosť zopakovaním tých istých skutočností,
ktoré podrobne uviedol jednak v písomnej žiadosti a tiež aj verbálne pri výsluchu
na hlavnom pojednávaní pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Ako
na novosť poukázal na čas, ktorý uplynul od podania jeho žiadosti o prepustenie z väzby
(6. mája 2020), o ktorej nebolo právoplatne rozhodnuté, hoci spis bol predložený
nadriadenému súdu 12. júna 2020.
2.4 Krajský súd, ktorému okresný súd predložil prejednávanú vec na rozhodnutie
12. júna 2020, pri rozhodovaní o sťažnostiach obžalovaných ,
a krajského prokurátora podľa § 192 ods. 1 písm. a), b) Trestného poriadku preskúmal
správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým títo sťažovatelia podali sťažnosť,
a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru,
že sťažnosť krajského prokurátora je čiastočne dôvodná a sťažnosti obžalovaných sú
neopodstatnené.
3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že časový rozdiel medzi
okamihom, keď podal žiadosť o prepustenie z väzby, a okamihom, keď bolo o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby právoplatne rozhodnuté, bol príliš dlhý na to, aby mohlo byť
konštatované, že išlo o urýchlené konanie. Sťažovateľ preto tvrdí, že konanie o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby trvalo neprípustne dlho (od 6. mája 2020 do 25. júna 2020). Podľa
sťažovateľa konanie na úrovni krajského súdu trvalo viac než jeden mesiac, čo je v rozpore
s rozhodovacou praxou ústavného súdu týkajúcou sa dĺžky rozhodovania o väzbe na jednom
stupni, a preto sa domnieva, že bolo porušené jeho základné právo na urýchlené skúmanie
dôvodnosti väzby.
4. Sťažovateľ ďalej spochybňoval existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Tvrdil, že trestné konanie v jeho veci sa už posunulo do fázy
konania pred súdom, v ktorej bolo vykonaných viacero termínov hlavného pojednávania,
pričom podľa sťažovateľa boli vypočutí všetci dosiahnuteľní svedkovia a zároveň boli
prečítané výpovede všetkých svedkov z prípravného konania, ktoré bolo možné po
procesnej stránke prečítať na hlavnom pojednávaní. K samotnému dôvodu preventívnej
väzby sťažovateľ uviedol, že napadnuté uznesenie obsahuje iba všeobecné závery, preto
podľa neho neobsahuje riadne odôvodnenie. Týmto malo byť porušené jeho právo na súdnu
ochranu v súvislosti so skúmaním dôvodov väzby.
5. Sťažovateľ napokon uviedol, že napadnutým uznesením bolo zrušené
prvostupňové rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, preto bolo potrebné, aby sa
krajský súd zaoberal aj možnosťou nahradenia väzby, ako to žiadal pred okresným súdom.
Krajský súd ale podľa sťažovateľa v napadnutom uznesení nevyhodnotil jeho argumentáciu
týkajúcu sa nahradenia jeho väzby, a preto aj odôvodnenie výroku o nenahradení väzby
sťažovateľa písomným sľubom a ani dohľadom probačného a mediačného úradníka
sťažovateľ považoval za absolútne nepostačujúce.
6. Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €,
pričom výšku tejto sumy odôvodnil tým, že nezákonným postupom krajského súdu bolo
výraznou mierou zasiahnuté do jeho základných práv.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné práva sťažovateľa:
- právo na prístup k súdu a práva na prejednanie veci nestranným a nezávislým
súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd,
- právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky,
- právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
- právo na súdnu ochranu v súvislosti so skúmaním dôvodov väzby, ako aj právo
na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby, ktoré sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2, ako aj ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd
porušené boli.
II. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 25.06.2020,
sp. zn. 4Tos/48/2020 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
III. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom desaťtisíc eur) ktoré je porušovateľ povinný
uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8.1 Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8.2 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8.3 Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8.4 Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11.1 Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
11.2 Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
14. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
15.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený
slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď
predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej
právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.
Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
15.2 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
17.1 Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý
do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý
bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších
konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov,
spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
17.2 Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý
do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý
bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších
konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,
dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo
ktorým hrozil.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
19. Napadnutým uznesením krajského súdu bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa
proti rozhodnutiu, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.
Sťažovateľ konkrétne vytýkal krajskému súdu, že o jeho sťažnosti rozhodoval neprimerane
dlho, že o väzbe rozhodol iba na základe abstraktných úvah, nie konkrétnych
a odôvodnených skutočností a že v napadnutom uznesení neodôvodnil, prečo nenahradil
jeho väzbu písomným sľubom, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka.
III.A K námietke porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Rýchlosť rozhodovania o väzbe
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je
garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať
konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom
určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy
korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).
21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobne
stíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje ústava a dohovor. Ustanovenie čl. 17 ods. 2
ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie,
ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú
dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom
určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. III. ÚS 7/00, I. ÚS 34/04).
22. Ústavný súd zároveň judikoval, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú
v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním
dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté
v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne
zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby
je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej
konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24
a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil,
že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá
lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže
zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani
nečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).
23. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej námietke porušenia čl. 5
ods. 3 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti ústavnej sťažnosti
upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej je čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľný na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti
obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné
rozhodovanie o vzatí do väzby), teda na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo o nasledujúcu
previerku zákonnosti väzby – žiadosť o prepustenie na slobodu, neaplikovateľné (u takéhoto
sťažovateľa tak prichádza do úvahy len aplikácia čl. 5 ods. 4 dohovoru).
24. Z chronológie úkonov realizovaných krajským súdom pri rozhodovaní o väzbe
sťažovateľa vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní postupoval plynule, bez akýchkoľvek
prieťahov. Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa (zo 6. mája 2020) o prepustenie
z väzby na pojednávaní 22. mája 2020. Od tohto rozhodnutia okresného súdu
do predloženia spisu krajskému súdu pre účel rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu uplynulo 20 dní (súdny spis bol predložený na rozhodnutie
o sťažnosti krajskému súdu 12. júna 2020). Od predloženia spisu krajskému súdu
do vydania napadnutého uznesenia uplynulo 13 dní.
25. S prihliadnutím na citovanú judikatúru a priebeh konania na okresnom súde
a krajskom súde ústavný súd konštatuje, že doba 13 dní, počas ktorej konanie na krajskom
súde trvalo, nevykazuje žiadne známky nečinnosti a zodpovedá požiadavke neodkladnosti
a urýchleného rozhodovania o väzbe. Postup krajského súdu ústavný súd hodnotí ako
plynulý, bezprieťahový a urýchlený. Ústavný súd zároveň podotýka, že sťažovateľ
(zastúpený advokátom) v tomto prípade namietal iba dĺžku konania na krajskom súde (nie aj
na okresnom súde), preto sa v rámci viazanosti petitom mohol zaoberať iba dĺžkou
rozhodovania krajského súdu (a nie aj postupom okresného súdu). Tvrdenie sťažovateľa,
že konanie na krajskom súde presiahlo dobu jedného mesiaca, preto nie je pravdivé.
26. Vzhľadom na uvedené, nie je možné dospieť k záveru, že by krajský súd
v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o väzbe porušil sťažovateľom označené práva.
Dôvody väzby
27. Základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje
na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný
súd brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade
zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00,
II. ÚS 466/2013). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá
predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej
osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby
k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé
dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť
„zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie
tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko
z 20. 3. 1997, bod 43).
28. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať
in abstracto, ale musí sa posúdiť v rámci okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti
uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže a musí
uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli
všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť
opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako
všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,
ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
29. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup či správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré ich viedli k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie
takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02,
30. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná
právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené
obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe
rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené
v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).
Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach
správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti
vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07,
II. ÚS 465/2011). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.
31. Napadnutým uznesením krajský súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa. Krajský súd po preskúmaní napadnutého uznesenia
okresného súdu a konania, ktoré mu predchádzalo, nezistil dôvody na jeho zmenu, prípadne
zrušenie. Podľa názoru krajského súdu konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
uznesenia okresného súdu, bolo vykonané v súlade s Trestným poriadkom.
32. Krajský súd v napadnutom uznesení k dôvodom väzby uviedol: „Pokiaľ ide
o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvod väzby u obžalovaných podľa § 71 odsek 1
písmeno c/ Trestného poriadku aj s týmito konkrétnymi skutočnosťami sa nadriadený súd už
tiež zaoberal vo svojom ostatnom uznesení pri rozhodovaní o sťažnostiach menovaných
obžalovaných a trvá na svojich úvahách a závere, že dôvod väzby uvedený v ustanovení § 71
odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku je u všetkých troch obžalovaných daný a to tým, že
obžalovaní sú stíhaní pre trestnú činnosť vysokej miery závažnosti, sú dôvodne podozrivý
zo spáchania viacerých čiastkových konaní tvoriacich skutok, z okolností za akých mali byť
tento skutok spáchaný, motívom konania, že si trestnou činnosťou zadovažovali finančné
prostriedky je odôvodnená obava, že v prípade prepustenia na slobodu by mohli pokračovať
v páchaní trestnej činnosti.
Nadriadený súd sa nestotožnil s právnym názorom a úvahami súdu prvého stupňa
o pominutí dôvodov tzv. kolúznej väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c/ (správne má byť
písmeno b, pozn.) Trestného poriadku u obžalovaných a ,
pretože z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že doposiaľ vo veci neboli
v súdnom konaní vypočutí podstatní (priami) svedkovia, ktorí svojimi výpoveďami
z prípravného konania usvedčovali práve menovaných obžalovaných z predaja omamných
a psychotropných látok, konkrétne sa jedná o osoby: , ,
a .
Je preto potrebné prisvedčiť argumentácii sťažovateľa - krajského prokurátora
v tom, že za daného dôkazného stavu je aj v súčasnosti plne odôvodnená obava, že by títo
obžalovaní mohli priamo, prípadne prostredníctvom ďalších osôb pôsobiť práve na týchto
svedkov, v prípade prepustenia z väzby na slobodu.“
33. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu postačuje
na vyslovenie prípustnosti väzobného stíhania sťažovateľa. Krajský súd sa zaoberal
dôvodnosťou oboch väzobných dôvodov, ktorú adekvátne odôvodnil. Ústavný súd
vzhľadom na väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku poukazuje
najmä na skutočnosť, že krajský súd v napadnutom uznesení uviedol konkrétnych svedkov,
ktorí ešte neboli vypočutí v súdnom konaní, čo priamo vyvracia tvrdenia sťažovateľa
v ústavnej sťažnosti, t. j. tvrdenia, že na hlavných pojednávaniach boli vypočutí všetci
dosiahnuteľní svedkovia. Tiež poukázal na to, že skutkové okolnosti vzatia do väzby
a doteraz zabezpečené dôkazy nasvedčujú tomu, že skutok bol spáchaný, má znaky
trestného činu a existujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal aj sťažovateľ. Napadnuté
uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, preto ústavný súd nevidí ani
dôvod, aby zasahoval do jeho skutkových a právnych záverov.
Nahradenie väzby
34. Je síce pravda, že krajský súd sa v napadnutom uznesení nezaoberal konkrétnymi
argumentmi sťažovateľa pre nahradenie jeho väzby, ale ústavný súd podotýka, že sťažnosť
sťažovateľa bola týmto uznesením zamietnutá ako nedôvodná. Krajský súd zrušil uznesenie
postupom podľa § 194 Trestného poriadku na základe čiastočne dôvodnej sťažnosti
krajského prokurátora. Zároveň v napadnutom uznesení krajský súd uviedol, že jediným
novým aspektom v sťažnosti sťažovateľa (oproti jeho predošlým podaniam týkajúcim sa
väzby v predmetnom trestnom konaní, pozn.) bola jeho námietka týkajúca sa neprimeranej
dĺžky rozhodovania o väzbe. V tomto kontexte aj vzhľadom na už uvedené absencia
obsiahlejšieho posúdenia sťažovateľom uvádzaných dôvodov na nahradenie jeho väzby
nedosahuje intenzitu, ktorá by indikovala porušenie základných práv sťažovateľa podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
35. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
36. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
dospieť k záveru o ich porušení. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vo vzťahu k namietanému
porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť
taktiež odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú, pretože predmetný článok bol v kontexte sťažovateľovej situácie
neaplikovateľný (bod 23 odôvodnenia tohto uznesenia).
III.B K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu
37. Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila
záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa
rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania
súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti
obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného, režimu čl. 6
dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko
z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole
väzby poskytuje čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
38. Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania
všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení
samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami
o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1
dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach
čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).
39. Ústavný súd aj s ohľadom na svoju stabilnú judikatúru (napr. III. ÚS 272/03,
II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05, I. ÚS 256/07, I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08,
II. ÚS 60/08, II. ÚS 151/09, IV. ÚS 397/2010) konštatuje, že na konanie o väzbe je
aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v súvislosti s konaním o žiadosti
o prepustenie z väzby čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné
a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu
ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa
základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu
a účel konania o väzbe, pričom obsahom týchto garancií je aj právo na obhajobu vo svojom
vyjadrení v čl. 50 ods. 3 ústavy a ako také je obsiahnuté už v čl. 17 ústavy, resp. v čl. 5
ods. 4 dohovoru. Inými slovami, pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo
na obhajobu ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy v spojení aj s čl. 5
ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru a v prípade zistenia porušenia práva na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom čl. 17 ústavy, ako
aj čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru.
40. Rovnako pri zbytočných prieťahoch týkajúcich sa väzby sa môže podľa ústavy
porušiť iba právo obvineného, ktoré súvisí s jeho osobnou slobodou podľa čl. 17 ústavy,
konkrétne čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré zakotvujú požiadavku rýchlosti konania
vo väzobných veciach, a teda čl. 48 ods. 2 ústavy sa taktiež nevzťahuje na rozhodovanie
súdu o žiadostiach osoby nachádzajúcej sa vo väzbe (III. ÚS 227/03, III. ÚS 149/04,
41. Z už uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, keďže tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach
sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom rozhodovania krajského súdu
v napadnutom uznesení.
42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími
návrhmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu