Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 382/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

Slovenskej republiky, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, Račianska 71, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a tiež práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 15. novembra 2018, ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 30. marca 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Slovenskej republiky o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2020

doručená (na poštovú prepravu 6. júla 2020 podaná, pozn.) ústavná sťažnosť

Slovenskej republiky, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,

Račianska 71, Bratislava (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. novembra 2018 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 30. marca 2020 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že JUDr. Alena Gregušová,

Budovateľská 34, Prešov (ďalej len „žalobkyňa“), správkyňa konkurznej podstaty úpadcu

VIZOP spol. s r. o., v konkurze, Radová 18, Nitra (ďalej len „úpadca“), sa svojou žalobou

na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti sťažovateľke (žalovanej)

zaplatenia sumy 76 309, 44 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody v zmysle zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Žalobou uplatnená škoda

mala vzniknúť zmenšením konkurznej podstaty úpadcu medzi inými najmä vymožením

sumy 70 427,47 € na uspokojenie pohľadávky [ďalej len „oprávnený“

(spoločník a konateľ úpadcu, pozn.)] priznanej mu právoplatným rozsudkom Okresného

súdu Prešov sp. zn. z 3. októbra 2002 (ďalej len „exekučný titul“) postihnutím

majetku úpadcu (povinného) patriaceho do konkurznej podstaty počas konkurzu

(konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 5. januára 1996, pozn.) exekúciou vedenou na Okresnom súde

Prešov pod sp. zn. , a to na základe nezákonného uznesenia Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo 14. februára 2006 (ďalej len „nezákonné rozhodnutie“),

ktorým uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. z 24. októbra 2005 zmenil

tak, že námietky žalobkyne (správkyne) proti exekúcii zamietol. Toto nezákonné

rozhodnutie bolo na základe dovolania – mimoriadneho opravného prostriedku žalobkyne

(povinnej) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2007 zrušené

a vec bola Krajskému súdu v Prešove vrátená na ďalšie konanie. V právnej veci žaloby sa

na okresnom súde konanie viedlo pod sp. zn. .

3. Okresný súd naposledy čiastočným rozsudkom sp. zn.

z 9. marca 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že sťažovateľka

(žalovaná) je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 70 427,50 € spolu s úrokmi z omeškania

podľa špecifikácie v jeho výrokovej časti, a to v lehote do 3 dní od nadobudnutia

právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň okresný súd rozhodol tak, že o všetkých ostatných

žalobou uplatnených nárokoch a o náhrade trov konania bude rozhodnuté ďalším (iným)

rozsudkom.

4. Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala riadne a včas odvolanie –

riadny opravný prostriedok, na základe ktorého bol rozsudkom krajského súdu rozsudok

okresného súdu v časti, čo sa týka uloženia povinnosti zaplatiť sumu 70 427,50 € (istinu),

ako vecne správny potvrdený. V prevyšujúcom rozsahu, čo sa týka uloženia povinnosti

zaplatiť úroky z omeškania, krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

5. Následne sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu v časti výroku

o potvrdení rozsudku okresného súdu riadne a včas dovolanie – mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým sa dovolávala naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1

písm. c) v spojení s a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) spočívajúceho v tom, že rozsudok krajského

súdu závisel od vyriešenia sťažovateľkou uvedenej právnej otázky (či pri konkurencii

nároku na náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť nárok

na náhradu škody pred nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo naopak, pozn.),

ktorá je v rozhodovacej praxi najvyššieho (dovolacieho) súdu rozhodovaná rozdielne, a táto

otázka tak bola krajským súdom právne posúdená nesprávne. Uznesením najvyššieho súdu

bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke

doručené 6. mája 2020 a podľa zistenia ústavného súdu toho istého dňa nadobudlo

aj právoplatnosť.

6. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:

„... Najvyšší súd SR v Napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky

s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR ako aj

s odkazom na právnu literatúru, rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie ako aj

Najvyššieho súdu ČR a Ústavného súdu ČR uviedol, že nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia má prednosť pred uplatnením nároku na náhradu škody. Dovolací súd

v Napadnutom uznesení však v súvislosti s predmetnou právnou vecou uviedol, že nakoľko

v danej veci nebola naplnená ani jedna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia,

žalobkyňa sa nemohla domáhať jeho vydania, a preto nejde o prípad konkurencie nároku

na náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Najvyšší súd SR pri tejto

úvahe ale nezohľadnil zásadnú skutočnosť - ak na strane nebola naplnená

žiadna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, nemožno hovoriť ani o vzniku

škody na strane úpadcu, resp. o zmenšení konkurznej podstaty na úkor ostatných veriteľov

v konkurze.

Z odôvodnení rozhodnutí súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu ako aj dovolacieho

súdu je zrejmé, že na otázku existencie bezdôvodného obohatenia nazerali úzko, striktne

vychádzajúc zo zákonnej definície bezdôvodného obohatenia a nezohľadnili a nevyrovnali

sa so všetkými osobitosťami predmetnej právnej veci, v dôsledku čoho dospeli k záveru

o neexistencii bezdôvodného obohatenia na strane oprávneného v exekúcii a zaviazali

sťažovateľku na úhradu náhrady škody.

V predmetnej právnej veci bolo nevyhnutné, aby sa všeobecné súdy pri posudzovaní

otázky vzniku bezdôvodného obohatenia oprávneného v exekúcii alebo nároku

na náhradu škody žalobkyne od sťažovateľky vyrovnali, resp. do dôsledkov vyrovnali

s dvomi podstatnými otázkami, a to:

1/ ak oprávnený v exekúcii nárok, ktorý mu bol právoplatne priznaný

Okresným súdom Prešov rozsudkom zo dňa 03.10.2002, sp. zn. voči úpadcovi

mal a bolo ho možné vyplatiť ako pohľadávku proti podstate, čím neprišlo k naplneniu

žiadnej zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, potom ak oprávnený v exekúcii

vymohol od žalobkyne to, na čo mal na základe právoplatného súdneho rozhodnutia nárok,

nemohla žalobkyni škoda (v podobe zmenšenia konkurznej podstaty na úkor iných veriteľov)

ani vzniknúť.

2/ ak oprávnený v exekúcii nárok na úhradu sumy vo výške vymoženej

v exekúcii sp. zn. nemal, teda nebolo možné v priebehu konkurzu túto sumu

poukázať ako pohľadávku proti podstate, resp. mal a možné to bolo, ale len

čiastočne, t. j. nie vo vymoženej výške, vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie,

ktorého vydanie mala žalobkyňa požadovať.

Všeobecné súdy zhodne dospeli k záveru, že oprávnený v exekúcii mal

voči žalobkyni na základe rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 03.10.2002,

sp. zn. nárok na úhradu právoplatne priznaného peňažného plnenia; jeho

hmotnoprávny nárok bol daný, nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na jeho strane,

čo malo za následok, že žalobkyňa nemala žiaden titul na uplatnenie bezdôvodného

obohatenia. Podľa názoru sťažovateľky, ak teda bol daný nárok na úhradu

sumy priznanej právoplatným rozhodnutím, ktorá bola v časti vymožená v exekučnom

konaní, nakoľko žalobkyňa nesplnila celý svoj záväzok dobrovoľne, žalobkyni škoda

(v podobe zmenšenia konkurznej podstaty na úkor ostatných veriteľov) ani nemohla

vzniknúť, a neexistoval ani dôvod na domáhanie sa náhrady škody od sťažovateľky

prostredníctvom žaloby o náhradu škody. Uvedenú úvahu možno vyvodiť z názorov

prezentovaných v odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov (najmä dovolacieho súdu),

ak mali za to, že k bezdôvodnému obohateniu na strane oprávneného neprišlo,

keďže bol daný jeho nárok na základe hmotného práva...

... Z vykonaného dokazovania pred všeobecnými súdmi vyplynulo, že ak by prišlo

k prihláseniu pohľadávky oprávneného priznanej rozsudkom Okresného súdu

Prešov zo dňa 03.10.2002, sp. zn. v časti, ktorá nebola dobrovoľne uhradená

žalobkyňou, do konkurzu, nikdy by nebol uspokojený vo výške, ktorá bola predmetom

návrhu na vykonanie exekúcie...

Z uvedeného podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že pri správnom postupe

spočívajúcom v uplatnení pohľadávky v konkurze by nikdy nebol

uspokojený v takej miere ako tomu bolo v rámci exekučného konania, a teda pri logickej

úvahe vychádzajúcej zo skutkového stavu veci (napriek existencii rozsudku Okresného súdu

Prešov zo dňa 03.10.2002, sp. zn. ) bol vyplatený neprimeraný

majetkový prospech. Keďže je zrejmé, že v rámci konkurzného konania by nikdy

nemal nárok na peňažné plnenie v takej výške, v akej mu bolo poskytnuté, bolo dôvodné

dospieť k záveru o existencii bezdôvodného obohatenia na jeho strane... žalobkyňa sa

vydania bezdôvodného obohatenia od vôbec nedomáhala, čo podľa názoru

sťažovateľky má za následok nemožnosť úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody

voči sťažovateľke podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov...

... Vyriešením... ťažiskovej otázky spôsobom, že v danej veci nejde o nárok

z bezdôvodného obohatenia, ale o nárok na náhradu škody, dovolací súd prostredníctvom

vlastného právneho posúdenia, ktorého výsledok sťažovateľka nemohla predpokladať,

nastolil novú ťažiskovú otázku, ktorá rovnako determinovala existenciu nároku žalobkyne

na náhradu škody voči sťažovateľke - ak oprávnený z exekúcie na základe právoplatného

rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 03.10.2002. sp. zn. dostal to, čo mu

patrilo, teda v jeho prípade neprišlo k naplneniu žiadnej zo skutkových podstát

bezdôvodného obohatenia, nemohla na strane žalobkyne vzniknúť žiadna škoda (v podobe

zmenšenia konkurznej podstaty na úkor ostatných veriteľov v konkurze), náhrady ktorej by

sa mohla domáhať od sťažovateľky, keďže žalobkyňa oprávnenému z exekúcie plnila to, čo

jej bolo uložené na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Dovolací

súd odôvodnením svojho rozhodnutia založil túto novú ťažiskovú otázku, ktorou sa však už

ďalej nezaoberal, a teda ju ani nevyriešil...

... Dovolací súd... prijal právny záver ohľadom neexistencie bezdôvodného

obohatenia na strane a naopak o vzniku nároku na náhradu škody voči

sťažovateľke a to bez toho, aby umožnil sťažovateľke sa k takémuto právnemu posúdeniu

vyjadriť. Takéto rozhodnutie dovolacieho súdu, v ktorom svojim vlastným právnym

posúdením - vyriešením jednej ťažiskovej otázky (prednosti práva na vydanie bezdôvodného

obohatenia) nastolí ďalšiu rovnako ťažiskovú otázku (ak nedošlo k vzniku bezdôvodného

obohatenia, ako mohla byť žalobkyni spôsobená škoda predstavujúca zmenšenie konkurznej

podstaty na úkor ostatných veriteľov v konkurze), ktorej sa však už nevenuje, nevyrieši ju,

zakladá podľa názoru sťažovateľky prekvapivosť rozhodnutia dovolacieho súdu

(Napadnutého uznesenia), a teda aj porušenie SR (napr. rozhodnutie

Ústavného súdu SR, sp. zn. , sp. zn. )...“

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom Krajského

súdu v Nitre, č. k. -309, zo dňa 15.11.2018 ako aj postupom a uznesením

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , zo dňa 30.03.2020, porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. -309, zo dňa 15.11.2018 ako aj

uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 30.03.2020, Ústavný súd SR

zrušuje, a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.“

8. Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „... odložil vykonateľnosť

uznesenia Najvyššieho súdu SR. sp. zn. zo dňa 30.03.2020 a rozsudku

Krajského súdu v Nitre, ktoré predchádzalo Napadnutému uzneseniu až do rozhodnutia

o tejto ústavnej sťažnosti.“.

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

11. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

14. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu a tomuto predchádzajúcim postupom.

15. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta nesprávne právne posúdenie veci

a tvrdí, že vymoženie sumy 70 427,47 € na uspokojenie pohľadávky oprávneného, hoci

priznanej mu exekučným titulom, postihnutím majetku úpadcu (povinného) patriaceho

do konkurznej podstaty exekúciou (núteným výkonom) na základe nezákonného

rozhodnutia počas konkurzu je bezdôvodným obohatením zakladajúcim u žalobkyne nárok

na jeho vydanie, ktorý predchádza nároku na náhradu škody v zmysle zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a keďže sa žalobkyňa

proti oprávnenému vydania tohto bezdôvodného obohatenia nedomáhala, táto okolnosť

vylučuje nárok žalobkyne na náhradu škody proti sťažovateľke.

16. Sťažovateľka zároveň vytýka najvyššiemu súdu, že k záveru, podľa ktorého

v právnej veci žaloby nejde o bezdôvodné obohatenie, ale o nárok na náhradu škody proti

štátu, a preto tu nemožno hovoriť ani o konkurencii týchto nárokov, dospel bez toho,

aby sťažovateľke umožnil k takému podľa jej názoru nesprávnemu právnemu posúdeniu

veci sa vyjadriť, dôsledkom čoho je uznesenie najvyššieho súdu pre sťažovateľku

prekvapivým rozhodnutím.

17. Podľa tvrdenia sťažovateľky priznanie nároku na náhradu škody žalobkyni

(správkyni konkurznej podstaty) proti sťažovateľke v sume 70 427,47 € zakladá stav

absolútnej nerovnováhy medzi dotknutými subjektmi [oprávnený (veriteľ úpadcu), úpadca

(povinný), sťažovateľka (štát) a ostatní veritelia úpadcu, pozn.]. Pohľadávka oprávneného

bola totiž na ujmu ostatných veriteľov úpadcu takto uspokojená v rozsahu (zrejme

podstatne) väčšom, než v akom by mu bol inak vznikol nárok na jej uspokojenie

v konkurze, čím došlo k popretiu princípu spravodlivosti.

18. Ústavný súd už uviedol (), že účelom konania o sťažnosti

podľa je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických osôb

a právnických osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany

a rešpektu k ľudským slobodám na všetkých orgánoch verejnej moci. Verejná moc je teda

povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený

charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto

determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú

základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len

štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým

osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej osoby.

Štát, ani keď vystupuje v pozícii právnickej osoby, tak v zásade nie je nositeľom základných

práv (, ). Ústavný súd vykladá jeho prípadné postavenie ako

sťažovateľa prísne reštriktívne. V prerokovávanej veci vystupuje štát ako nositeľ

procesného základného práva, ktorého porušenie namieta a ktorého môže byť

v okolnostiach danej veci nositeľom (porovnaj tiež rozhodnutia Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. a sp. zn. ).

19. Z argumentácie sťažovateľky v ústavnej sťažnosti je zrejmé, že svoju aktívnu

vecnú legitimáciu na podanie sťažnosti podľa odvodzuje zo svojho

hmotnoprávneho postavenia ako subjektu zodpovedného za škodu spôsobenú orgánmi

verejnej moci v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci. Ústavný súd, vychádzajúc z reštriktívneho prístupu pri vymedzení štátu ako

sťažovateľa v konaní podľa , za rozhodujúce kritérium preto z tohto

hľadiska považoval to, že sťažovateľka (Slovenská republika) reálne vystupovala ako

účastníčka v konaní (strana sporu), z ktorého rozsudok krajského súdu a uznesenie

najvyššieho súdu vzišli, a teda bola skutočnou nositeľkou procesných práv a povinností

v týchto konaniach. Z uvedeného dôvodu v danej veci ústavný súd sťažovateľku (Slovenskú

republiku) považoval za osobu oprávnenú na podanie tejto ústavnej sťažnosti.

20. Ústavný súd ďalej v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje,

že obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

21. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania, a preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

K rozsudku krajského súdu

22. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

23. Podľa , a dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa

odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo ktorá je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne.

24. Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba

tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

25. Podľa dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie

právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť

tohto právneho posúdenia.

26. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa

preskúmania ústavnou sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského sudu a tomuto

predchádzajúceho postupu využitím ďalšieho opravného prostriedku, a to dovolania –

mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý sťažovateľka s odvolaním sa na naplnenie

dovolacieho dôvodu podľa v spojení s a

napokon pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu aj účinne využila, pričom

o tomto jej dovolaní aj bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu.

27. Ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), preto

ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozsudku krajského súdu) už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

[ ].

K uzneseniu najvyššieho súdu a tomuto predchádzajúcemu postupu

28. Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručujú len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní.

29. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, mutatis mutandis , ,

, ).

30. Ústavný súd môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis

, , , ).

31. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

32. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:

„... 19. Dovolateľka formulovala právnu otázku tak, že či pri konkurencii práva

na náhradu škody a vydania bezdôvodného obohatenia má prednosť nárok na náhradu

škody pred nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo naopak...

20. Dovolací súd zistil, že právny názor, že pri riešení kolízie nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody treba vychádzať zo zásady, že

vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť

uspokojenie nároku z titulu náhrady škody, a len v prípade, ak nie sú splnené podmienky pre

dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu náhrady škody, možno uplatniť nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia, bol vyslovený v uzneseniach najvyššieho súdu

zo dňa 21. decembra 2010 sp. zn. ... ako aj v starších judikátoch

a publikáciách (R 1/1979, s. 79/80, R 25/1986...).

21. Naopak, právny názor, podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej

pri výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne

domôcť práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe, zaujal najvyšší súd

v uzneseniach sp. zn. , zo dňa 22. februára 2017... Tento názor

bol vyslovený aj v náleze ústavného súdu zo dňa 13. decembra 2013

a... Rovnaký právny názor je držaný aj literatúrou, napr. JAKUBÁČ, Róbert. Náhrada

škody a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia...

23. Pre úplnosť dovolací súd poukazuje na rovnaký právny názor Najvyššieho súdu

Českej republiky, vyslovený napr. v rozsudku z 21. februára 2018 sp. zn. ,

ako aj v jeho uzneseniach napr... ale aj v nálezoch a uzneseniach Ústavného súdu Českej

republiky...

24. Dovolací súd na základe uvedeného je právneho názoru, ktorý zdieľa takmer

jednotne rozhodovacia prax najvyššieho ako aj ústavného súdu, a tiež teoretická fronta,

podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci možno uplatniť

len vtedy, ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne domôcť práva na vydanie bezdôvodného

obohatenia voči tretej osobe. Z tohto pohľadu opačný právny názor, zaujatý v skorších

uzneseniach zo dňa 21. decembra 2010 sp. zn. ... považuje za prekonaný, ako

ojedinelý odklon, vybočenie od už v súčasnosti ustálenej neskoršej súdnej praxe.

25. Zároveň dovolací súd zastáva názor, že v prejednávanej veci sa súdy neodklonili

od tejto väčšinovej ustálenej praxe, keď riešili otázku možnosti žalobkyne si uplatniť nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď odvolací súd uviedol, že aj v tejto časti považuje

podané odvolanie žalovanej za nedôvodné. V tomto smere poukázal na to, že pokiaľ ide

o posúdenie súbehu a konkurencie nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady

škody, napriek skutočnosti, že exekúcia v danej veci prebehla na základe nezákonného

rozhodnutia súdu a v jej dôsledku vznikla žalobkyni škoda rovnajúca sa zmenšeniu majetku

úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty, nespochybniteľnou je skutočnosť, že žalobkyňa

bola dlžníčkou oprávneného z exekúcie, a to na základe exekučného titulu rozsudku

Okresného súdu Prešov zo dňa 3.10.2002 č. k. -83, ktorý zakladal hmotnoprávny

nárok voči žalobkyni. Nemožno preto konštatovať, že oprávnený z exekučného

titulu uspokojením právoplatne priznanej pohľadávky získal bezdôvodné obohatenie, ktoré

by bol povinný vydať, keď pre konštatovanie existencie bezdôvodného obohatenia nebola

naplnená ani jedna z jeho skutkových podstát. Preto odvolací súd zhodne so súdom prvej

inštancie konštatoval, že na strane žalobkyne nebol dôvod a nebola ani možnosť domáhať sa

vydania bezdôvodného obohatenia voči oprávnenému, keď nemožno konštatovať, že by išlo

o konkurenciu nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia s nárokom na náhradu škody,

a že by mala žalobkyňa voči oprávnenému z exekúcie pohľadávku z bezdôvodného

obohatenia. Dôvodil, že zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo, dochádza

k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočíval

v hmotnom práve, to znamená, že podľa hmotného práva táto povinnosť neexistovala,

čo však nebol tento prípad. Rovnako konštatoval, že vo vzťahu k súdnemu exekútorovi

neexistovala konkurencia nároku žalobkyne z bezdôvodného obohatenia s jej nárokom

na náhradu škody voči štátu. Z hľadiska postavenia súdneho exekútora a výkonu jeho

činnosti uviedol, že súdny exekútor v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má postavenie

verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Vysvetlil,

že medzi exekútorom a povinnou v prejednávanej veci nešlo o súkromnoprávny vzťah,

ale o verejnoprávny vzťah, nakoľko exekútor vystupoval ako nositeľ štátnej moci, plnil úlohy

štátneho orgánu, exekútor nevystupoval v rovnoprávnom postavení voči povinnej ako

účastník exekučného konania, ale ako nositeľ verejnej moci vykonávajúci exekučnú činnosť,

ktorou na jeho strane nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu podľa príslušných

ustanovení . Navyše, správne súd prvej inštancie poukázal aj na to,

že exekútor skončil exekúciu vrátením poverenia po vymožení pohľadávky ešte skôr ako

najvyšší súd rozhodol o nezákonnosti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, teda

pri výkone exekučnej činnosti postupoval v súlade s rozhodnutiami exekučného súdu

a ani zrušením rozhodnutia krajského súdu o zamietnutí námietok proti exekúcii nevzniklo

na jeho strane bezdôvodné obohatenie plnením z dôvodu, ktorý odpadol (tak, ako udávala

žalovaná).

26. V danom prípade je aj dovolací súd v zhode s názorom súdov nižšej inštancie, že

žalobkyňa sa nemohla domáhať voči tretej osobe vydania bezdôvodného obohatenia

z dôvodov, ktoré uviedli, a preto nejde o prípad konkurencie nároku na náhradu škody

a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zároveň dovolací súd poukazuje

na skutočnosť, že v prejednávanej veci súdy oboch inštancií túto posudzovali v súlade s už

ustálenou súdnou praxou, keď najskôr skúmali otázku možnosti vydania bezdôvodného

obohatenia, avšak keď dospeli k záveru, že o takýto nárok tu nejde, vec posúdili z titulu

náhrady škody.

27. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej

z dôvodu nie je prípustné, a preto toto podľa

odmietol...“

33. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

34. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1

písm. c) , a teda, že právna otázka konkurencie nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia a nároku na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tak, ako ju vzniesla sťažovateľka vo svojom

dovolaní proti rozsudku krajského súdu, už bola v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu

vyriešená a ustálená tak, že právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci

možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba (žalobkyňa) nemôže úspešne domôcť práva

na vydanie bezdôvodného obohatenia proti tretej osobe (oprávnenému), je v napadnutom

rozhodnutí aj s poukazom na vybrané (označené) rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavného

súdu v iných obdobných veciach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť.

35. Ako to už bolo uvedené, sťažovateľka ďalej najvyššiemu súdu vytýka,

že k záveru, podľa ktorého v právnej veci žaloby nejde o bezdôvodné obohatenie,

ale o nárok na náhradu škody proti štátu, a preto tu nemožno hovoriť ani o konkurencii

týchto nárokov, dospel bez toho, aby sťažovateľke umožnil k takému podľa jej názoru

nesprávnemu právnemu posúdeniu veci sa vyjadriť. V danej súvislosti však ústavný súd

uvádza, že tento právny názor bol veľmi jasne a zrozumiteľne formulovaný už v rozsudku

krajského súdu. Podľa zistenia ústavného súdu už krajský súd vo svojom rozhodnutí

(rozsudku) uviedol, že keďže v právnej veci žaloby nie je naplnený ani jeden zo zákonných

znakov skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. zákona

č. v znení účinnom v rozhodujúcom období, nejde

o konkurenciu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody,

ale ide o nárok na náhradu škody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, ktorá vznikla vymožením sumy 70 427,47 € na uspokojenie

pohľadávky oprávneného priznanej mu exekučným titulom postihnutím majetku úpadcu

(povinného) patriaceho do konkurznej podstaty exekúciou počas konkurzu na základe

nezákonného rozhodnutia.

Krajský súd zároveň dodal, že síce na jednej strane zrušenie nezákonného

rozhodnutia nezakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatia zo strany žalobkyne proti

oprávnenému preto, lebo právny dôvod plnenia (vymoženia sumy 70 427,47 €) spočíval

v hmotnom práve, čo preukazuje exekučný titul, ale na strane druhej nebyť

nezákonného rozhodnutia k tomuto plneniu a v priamej príčinnej súvislosti s ním ku vzniku

škody danej rozsahom zmenšenia konkurznej podstaty úpadcu na ujmu jeho ostatných

veriteľov by nebolo došlo. A teda sťažovateľke nič nebránilo, aby v rámci ňou podaného

dovolania – mimoriadneho opravného prostriedku proti rozsudku krajského súdu vzniesla

(položila) ďalšiu právnu otázku, a to týkajúcu sa posúdenia, či za predpokladu, že sa

oprávnený postihnutím majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu exekúciou

na základe nezákonného rozhodnutia, ako to ustálil už krajský súd, bezdôvodne neobohatil,

v rozsahu zmenšenia majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu vznikla/nevznikla

škoda. Pretože sťažovateľka rozsudok krajského súdu, čo sa týka posúdenia žalobou

uplatneného nároku ako nároku na náhradu škody proti štátu, svojím dovolaním

dovolaciemu prieskumu nepodrobila napriek tomu, že to urobiť mohla, uznesenie

najvyššieho súdu, ktorý je rozsahom dovolania, ako aj dovolacími dôvodmi viazaný,

nemôže byť pre sťažovateľku prekvapivým rozhodnutím.

36. V kontexte námietky sťažovateľky o rozpore uznesenia najvyššieho súdu

s princípom všeobecnej spravodlivosti ústavný súd dodáva, že v danej veci nijako nemožno

prehliadnuť tú skutočnosť, že k uspokojeniu pohľadávky oprávneného postihnutím majetku

patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu exekúciou počas konkurzu došlo v príčinnej

súvislosti práve s vydaním nezákonného rozhodnutia a v zmysle zákona o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci za ním (nezákonným rozhodnutím)

spôsobenú škodu plne zodpovedá štát (sťažovateľka).

37. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti dovolania podľa v spojení s

písm. c) nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok

dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení

sťažovateľkou označených práv. Podľa názoru ústavného súdu tak uznesením najvyššieho

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty a požiadavky predvídateľnosti

práva, a tým súčasne základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

38. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky preto v tejto časti (proti uzneseniu

najvyššieho súdu a tomuto predchádzajúcemu postupu) podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky (odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu

a uznesenia najvyššieho súdu, ich zrušenie a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie

konanie) v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach dňa 10. septembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu