Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 440/2020
PDF · 483.6 KB
No categories available
IV. ÚS 440/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
, , zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Vanekom, Potočná
169/85, Skalica, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 31 Cob 120/2017-516
z 30. januára 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Obdo 53/2019 z 24. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 31 Cob 120/2017-516 z 30. januára 2019
(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 53/2019 z 24. októbra 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
vedeného pred Okresným súdom Skalica (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 3 Cb 94/2008 v procesnej pozícii žalovaného o zaplatenie sumy 28 214,83 €
s príslušenstvom z titulu vrátenia preddavku zo zmluvy o dielo, ktorú obchodná spoločnosť
(ďalej len „pôvodný žalobca“), ako objednávateľ
a sťažovateľ ako zhotoviteľ uzavreli 25. apríla 2006 a ktorou sa sťažovateľ zaviazal
zhotoviť dielo – prekládku vodovodného potrubia v areáli objednávateľa – pôvodného
žalobcu (ďalej len „zmluva o dielo“). V priebehu konania okresný súd dvakrát rozhodol
o zmene strany sporu na strane žalobcu (z dôvodu opakovaného postúpenia žalovanej
pohľadávky) a následne rozsudkom z 21. júna 2017 žalobu (posledného nástupcu) žalobcu
v celom rozsahu zamietol, zároveň sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu.
3. Žalobca podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne
zmenil, a to tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 28 214,83 € s 13 %
ročným úrokom z omeškania od 2. augusta 2007, v časti, ktorou bola žaloba vo zvyšku
zamietnutá, rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal plný nárok na náhradu trov celého
konania.
4. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu v zákonom stanovenej
lehote podal dovolanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa
odmietol podľa § 447 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
5. Sťažovateľ zastáva názor, že všeobecné súdy (krajský súd a najvyšší súd) rozhodli
v rozpore s konštantnou judikatúrou, pričom pri svojej rozhodovacej činnosti porušili
ustanovenia Civilného sporového poriadku a ich rozhodnutia sú „svojvoľné, neodôvodnené,
zmätočné a v neposlednom rade aj prekvapivé, čo je v rozpore s princípom predvídateľnosti
práva, ktorý je neopomenuteľným komponentom princípu právnej istoty, ako jedného
zo znakov právneho štátu, ktorým v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR nepochybne Slovenská
republika je.“.
6. Za nedostatočné považuje sťažovateľ odôvodnenie rozsudku krajského súdu,
dôvodiac, že krajský súd „poukazoval na nepriame dôkazy, z ktorých sa potom snažil
vytvoriť skutkový stav, avšak úplne opomínal listinné dôkazy a výpovede svedkov,
ktoré preukazovali tvrdenia žalobcu, pripadne tieto dôkazy zámerne dezinterpretoval
a neprihliadal na ne.“.
Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené
jeho právo na spravodlivý proces aj tým, že krajský súd vydal prekvapivé rozhodnutie,
ktoré založil na iných právnych záveroch, na akých založil svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie, a tým „v skutočnosti odňal sťažovateľovi právo namietať správnosť
jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde“.
Právo na spravodlivý proces bolo v danom prípade napadnutým rozsudkom
krajského súdu, vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v ústavnej sťažnosti,
porušené aj nesprávnym právnym posúdením vzťahu medzi pôvodným žalobcom
a sťažovateľom. V súvislosti s uvedeným sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje,
že v danom prípade krajský súd dospel k záveru, že záväzok sťažovateľa plynúci zo zmluvy
o dielo s pôvodným žalobcom bol zrušený dohodou v zmysle § 572 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. V takomto prípade by boli strany sporu povinné vrátiť si poskytnuté plnenia
v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru krajského súdu „poskytnuté plnenie
treba posudzovať v kontexte uzatvorenej zmluvy o dielo. Teda v dôsledku zániku záväzku
podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka by mal sťažovateľ nárok na plnenie, ktoré poskytol
v zmysle uzatvorenej zmluvy o dielo, pričom podľa názoru odvolacieho súdu takého plnenie
poskytnuté nebolo. Odvolací súd mal za to, že obstaranie materiálu a doprava na pozemok
objednávateľa nepredstavuje plnenie zo zmluvy o dielo, keď predmetom zmluvy o dielo
je záväzok zhotoviteľa vykonať určité dielo. S takýmto názorom nemožno súhlasiť.“.
Napriek tomu, že ako zhotoviteľ diela začal sťažovateľ s činnosťou, ktorá viedla
k dokončeniu diela (zabezpečenie materiálu na dielo, preprava na pozemok objednávateľa
a výkopové práce), krajský súd túto skutočnosť pri rozhodovaní nezohľadnil a napriek
tomu, že konštatoval zrušenie záväzku dohodou, nerozhodol o vzájomnom nároku
sťažovateľa na vrátenie poskytnutého plnenia v zmysle § 216 CSP, z ktorého podľa názoru
sťažovateľa vyplýva, „že ak žalobca v žalobnom návrhu neformuluje synalagmatickosť
oboch zmluvných povinností, je súd napriek tomu povinný poňať túto synalagmatickosť
do príslušného výroku svojho rozsudku a to aj bez osobitného návrhu niektorej zo strán
konania.“.
Sťažovateľ zároveň tvrdí, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil
aj jeho základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na majetok
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže suma, ktorú ho zaviazal v napadnutom rozsudku
uhradiť žalobcovi, predstavuje majetok, ktorý „musí zo svojho výlučného majetku
nezákonne odovzdať tretej osobe.“.
7. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta,
že je taktiež svojvoľné, neodôvodnené, zmätočné, prekvapivé, a zároveň najvyššiemu súdu
vytýka, že sa „nezaoberal argumentmi sťažovateľa uvedenými v dovolaní a neposudzoval,
či odvolací súd použil správny právny predpis a či správne interpretoval,
resp. či zo skutkových záverov vyvodil odvolací súd správne právne závery.“.
8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho označených práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu
a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie
a prizná mu náhradu trov konania.
9. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť,
aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, a zároveň žiadal, aby tretím
osobám uložil, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným
rozhodnutím, dôvodiac, že povinnosť, ku ktorej ho krajský súd v napadnutom rozsudku
zaviazal, je „pre sťažovateľa, ktorý je živnostník, likvidačná a odloženie výkonu
napadnutého rozhodnutia bezpochyby nemôže spôsobiť takú ujmu žalobcovi v konaní,
akú ujmu spôsobí sťažovateľovi, ak by bol povinný zaplatiť vyššie uvedenú sumu
bez právneho dôvodu.“.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
16. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Podstatná námietka sťažovateľa
spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu do označených práv, ktorého sa mal dopustiť
tým, že na jeho právnu argumentáciu uplatnenú v odvolaní nereagoval ústavne konformným
spôsobom, keď rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol žalobu pôvodného žalobcu,
zmenil a zaviazal ho k zaplateniu sumy 28 214,83 € s príslušenstvom predstavujúcej výšku
zaplateného preddavku na cenu diela žalobcom bez súčasného uloženia povinnosti
žalobcovi vrátiť plnenie, ktoré mu bolo sťažovateľom poskytnuté, keďže ide o vzájomne
podmienený (synalagmatický) záväzok. Sťažovateľ zároveň namieta aj arbitrárnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorého právne závery sú založené na nesprávnej
interpretácii skutkových okolností prípadu a relevantných noriem práva. Sťažovateľ najmä
nesúhlasí s právnym posúdením zániku záväzku zmluvných strán. Vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že sa najvyšší súd
nezaoberal jeho argumentmi uvedenými v dovolaní.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu
18. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
19. Ústavný súd konštatuje, že proti rozsudku krajského súdu, ktorým čiastočne
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil (a to bez toho, aby v ústavnej sťažnosti tvrdil,
že niektorá z jeho dovolacích námietok nebola v dovolacom konaní uplatniteľná),
a jeho námietkami obdobnými námietkam uplatneným v ústavnej sťažnosti sa zaoberal
najvyšší súd ako súd dovolací. Z uvedeného dôvodu sa v sťažovateľovej veci uplatnil
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy,
a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu
v súlade s § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok
svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
20. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie,
navrhujúc ho zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Krajskému súdu vytýkal
nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne vyhodnotenie dôkazov.
21. Ústavný súd už judikoval, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,
a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo
(„iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.
Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu
doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V zmysle
svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické
so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
22. Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší
súd (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016, II. ÚS 255/2018) – k takému záveru môže
viesť len ústavne neudržateľný výklad zákona najvyšším súdom v otázke prípustnosti
dovolania.
23. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa.
Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú
subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne.
Podľa § 431 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť
iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.
Podľa § 431 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.
Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť
iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia.
Podľa § 447 písm. f) CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo aj dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435.
24. Dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, ide o nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, určitý spôsob
usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu [§ 439 písm. a), b) a c)
CSP]. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) a skutkovým stavom
tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolací súd však nie je viazaný dovolacím
návrhom, t. j. petitom dovolania (§ 441 CSP).
25. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal
na zákonné ustanovenia upravujúce podmienky prípustnosti dovolania (body 7 až 13
odôvodnenia napadnutého uznesenia) a následne, aplikujúc ich na právnu vec sťažovateľa,
konštatoval, že „... dovolateľ sa v podstate zaoberal len vecnou správnosťou viacerých
právnych záverov súdov v kontexte s právnym posúdením prejednávanej veci, pričom
za nesprávny označil záver odvolacieho súdu o existencii dohody účastníkov o zrušení
záväzku zo zmluvy o dielo a jeho zániku v zmysle § 572 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Za nesprávne právne posúdenie považoval dovolateľ aj záver odvolacieho súdu,
že povinnosť spoločnosti vydať žalovaným obstaraný materiál
žalovanému, nie je vzájomná s povinnosťou žalovaného vrátiť preddavok na cenu diela,
nakoľko dielo v okamihu zrušenia záväzku ani nezačal vykonávať. Posúdenie, či odvolací
súd (ne)použil správny právny predpis a či (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, by prichádzala do úvahy až vtedy,
keby dovolanie bolo procesné prípustné (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia
NS SR napr. sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 3Cdo/53/2011,
sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013), čo v posudzovanom dovolacom prípade
nie je splnené.
15. Dovolací súd preto záverom uzaviera, že nakoľko z dovolania nie je zrejmá väzba
medzi tvrdeným nesprávnym právnym posúdením § 432 ods. 1 CSP a niektorou zo situácii,
na ktoré sa vzťahuje ustanovenie § 421 ods. 1 CSP, dovolací súd dovolanie podľa § 447
písm. f/ odmietol.
16. Vzhľadom k tomu, že dovolací súd odmietol dovolanie žalovaného
ako neprípustné, je neopodstatnený tiež návrh žalovaného na odklad vykonateľnosti
napadnutého rozsudku podľa § 444 ods. 1 CSP a dovolací súd nie je povinný
o ňom rozhodnúť.“.
26. Podľa názoru ústavného súdu záver prijatý v napadnutom uznesení najvyššieho
súdu o neprípustnosti dovolania je zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom. Najvyšší
súd zrozumiteľne vysvetlil rozdiel medzi prípustnosťou dovolania a opodstatnenosťou
(dôvodnosťou) dovolania, teda ústavne akceptovateľným spôsobom ozrejmil, že dovolací
súd v prvom rade skúma, či je podané dovolanie prípustné, a až následne po tom, čo dospeje
k záveru o prípustnosti dovolania, preskúmava dôvodnosť dovolania, teda vecne prejedná
námietky, ktorými dovolateľ podané dovolanie odôvodnil. V danom prípade dospel najvyšší
súd k záveru, že sťažovateľ ako dovolateľ vo svojom dovolaní nerozlišoval medzi
prípustnosťou dovolania a jeho dôvodnosťou, v súvislosti s čím v podanom dovolaní
absentuje argumentácia vo vzťahu k prípustnosti dovolania (v danom prípade argumentácia
v zmysle § 421 ods. 1 CSP), a tak postupujúc v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v civilnom konaní, t. j. s Civilným sporovým poriadkom, odmietol
dovolanie smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 447 písm. f) CSP
bez toho, aby sa vecne zaoberal dôvodmi dovolania nastolenými sťažovateľom v podanom
dovolaní.
26.1 Vo všeobecnom vyjadrení teda možno uzavrieť, že § 432 ods. 1 CSP vychádza
vo svojom znení z priamej nadväznosti na § 421 CSP, preto pri výklade prvého
z označených ustanovení je potrebné zohľadniť aj druhé z nich. Nie je teda ústavne
neudržateľné, ak dovolací súd požaduje od dovolateľa, aby pri postupe podľa § 432 CSP
špecifikoval dôvod prípustnosti dovolania podaného pre právne posúdenie veci (právnej
otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) aj podľa jednotlivých
alternatív uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP a v nadväznosti na to ho doložil
konkrétnou (ustálenou) rozhodovacou praxou dovolacieho súdu poukazom na jej absenciu
alebo konkretizáciou rozdielností v rozhodovaní dovolacieho súdu (IV. ÚS 314/2020).
27. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nie je postačujúca sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu rešpektuje názor, podľa ktorého obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup všeobecného súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V takom prípade
nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať
porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
28. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
29. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť
je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a ako takú ju v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
30. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením
najvyššieho súdu odvíja od negatívneho konečného rozhodnutia všeobecných súdov
konajúcich v jeho právnej veci.
31. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20
ods. 1 a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza,
že o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva garantovaného
v čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením. Táto súvzťažnosť vyplýva z previazanosti posúdenia ústavnej udržateľnosti
napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu s predmetom jeho rozhodovania,
ktorým bolo majetkové právo.
32. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzala do úvahy ani príčinná
súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 20
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a vzhľadom na to ústavný súd aj túto časť
ústavnej sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
33. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,
a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu