Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 440/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

, , zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Vanekom, Potočná

169/85, Skalica, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -516

z 30. januára 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -516 z 30. januára 2019

(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. októbra 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

vedeného pred Okresným súdom Skalica (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. v procesnej pozícii žalovaného o zaplatenie sumy 28 214,83 €

s príslušenstvom z titulu vrátenia preddavku zo zmluvy o dielo, ktorú obchodná spoločnosť

(ďalej len „pôvodný žalobca“), ako objednávateľ

a sťažovateľ ako zhotoviteľ uzavreli 25. apríla 2006 a ktorou sa sťažovateľ zaviazal

zhotoviť dielo – prekládku vodovodného potrubia v areáli objednávateľa – pôvodného

žalobcu (ďalej len „zmluva o dielo“). V priebehu konania okresný súd dvakrát rozhodol

o zmene strany sporu na strane žalobcu (z dôvodu opakovaného postúpenia žalovanej

pohľadávky) a následne rozsudkom z 21. júna 2017 žalobu (posledného nástupcu) žalobcu

v celom rozsahu zamietol, zároveň sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania

v celom rozsahu.

3. Žalobca podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne

zmenil, a to tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 28 214,83 € s 13 %

ročným úrokom z omeškania od 2. augusta 2007, v časti, ktorou bola žaloba vo zvyšku

zamietnutá, rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal plný nárok na náhradu trov celého

konania.

4. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu v zákonom stanovenej

lehote podal dovolanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa

odmietol podľa (ďalej aj „“).

5. Sťažovateľ zastáva názor, že všeobecné súdy (krajský súd a najvyšší súd) rozhodli

v rozpore s konštantnou judikatúrou, pričom pri svojej rozhodovacej činnosti porušili

ustanovenia a ich rozhodnutia sú „svojvoľné, neodôvodnené,

zmätočné a v neposlednom rade aj prekvapivé, čo je v rozpore s princípom predvídateľnosti

práva, ktorý je neopomenuteľným komponentom princípu právnej istoty, ako jedného

zo znakov právneho štátu, ktorým v súlade s SR nepochybne Slovenská

republika je.“.

6. Za nedostatočné považuje sťažovateľ odôvodnenie rozsudku krajského súdu,

dôvodiac, že krajský súd „poukazoval na nepriame dôkazy, z ktorých sa potom snažil

vytvoriť skutkový stav, avšak úplne opomínal listinné dôkazy a výpovede svedkov,

ktoré preukazovali tvrdenia žalobcu, pripadne tieto dôkazy zámerne dezinterpretoval

a neprihliadal na ne.“.

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené

jeho právo na spravodlivý proces aj tým, že krajský súd vydal prekvapivé rozhodnutie,

ktoré založil na iných právnych záveroch, na akých založil svoje rozhodnutie súd prvej

inštancie, a tým „v skutočnosti odňal sťažovateľovi právo namietať správnosť

jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde“.

Právo na spravodlivý proces bolo v danom prípade napadnutým rozsudkom

krajského súdu, vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v ústavnej sťažnosti,

porušené aj nesprávnym právnym posúdením vzťahu medzi pôvodným žalobcom

a sťažovateľom. V súvislosti s uvedeným sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje,

že v danom prípade krajský súd dospel k záveru, že záväzok sťažovateľa plynúci zo zmluvy

o dielo s pôvodným žalobcom bol zrušený dohodou v zmysle § 572 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. V takomto prípade by boli strany sporu povinné vrátiť si poskytnuté plnenia

v zmysle . Podľa názoru krajského súdu „poskytnuté plnenie

treba posudzovať v kontexte uzatvorenej zmluvy o dielo. Teda v dôsledku zániku záväzku

podľa ust. by mal sťažovateľ nárok na plnenie, ktoré poskytol

v zmysle uzatvorenej zmluvy o dielo, pričom podľa názoru odvolacieho súdu takého plnenie

poskytnuté nebolo. Odvolací súd mal za to, že obstaranie materiálu a doprava na pozemok

objednávateľa nepredstavuje plnenie zo zmluvy o dielo, keď predmetom zmluvy o dielo

je záväzok zhotoviteľa vykonať určité dielo. S takýmto názorom nemožno súhlasiť.“.

Napriek tomu, že ako zhotoviteľ diela začal sťažovateľ s činnosťou, ktorá viedla

k dokončeniu diela (zabezpečenie materiálu na dielo, preprava na pozemok objednávateľa

a výkopové práce), krajský súd túto skutočnosť pri rozhodovaní nezohľadnil a napriek

tomu, že konštatoval zrušenie záväzku dohodou, nerozhodol o vzájomnom nároku

sťažovateľa na vrátenie poskytnutého plnenia v zmysle , z ktorého podľa názoru

sťažovateľa vyplýva, „že ak žalobca v žalobnom návrhu neformuluje synalagmatickosť

oboch zmluvných povinností, je súd napriek tomu povinný poňať túto synalagmatickosť

do príslušného výroku svojho rozsudku a to aj bez osobitného návrhu niektorej zo strán

konania.“.

Sťažovateľ zároveň tvrdí, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil

aj jeho základné právo na vlastníctvo podľa a právo na majetok

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže suma, ktorú ho zaviazal v napadnutom rozsudku

uhradiť žalobcovi, predstavuje majetok, ktorý „musí zo svojho výlučného majetku

nezákonne odovzdať tretej osobe.“.

7. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta,

že je taktiež svojvoľné, neodôvodnené, zmätočné, prekvapivé, a zároveň najvyššiemu súdu

vytýka, že sa „nezaoberal argumentmi sťažovateľa uvedenými v dovolaní a neposudzoval,

či odvolací súd použil správny právny predpis a či správne interpretoval,

resp. či zo skutkových záverov vyvodil odvolací súd správne právne závery.“.

8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu

a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a prizná mu náhradu trov konania.

9. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť,

aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, a zároveň žiadal, aby tretím

osobám uložil, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným

rozhodnutím, dôvodiac, že povinnosť, ku ktorej ho krajský súd v napadnutom rozsudku

zaviazal, je „pre sťažovateľa, ktorý je živnostník, likvidačná a odloženie výkonu

napadnutého rozhodnutia bezpochyby nemôže spôsobiť takú ujmu žalobcovi v konaní,

akú ujmu spôsobí sťažovateľovi, ak by bol povinný zaplatiť vyššie uvedenú sumu

bez právneho dôvodu.“.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

13. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

16. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Podstatná námietka sťažovateľa

spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu do označených práv, ktorého sa mal dopustiť

tým, že na jeho právnu argumentáciu uplatnenú v odvolaní nereagoval ústavne konformným

spôsobom, keď rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol žalobu pôvodného žalobcu,

zmenil a zaviazal ho k zaplateniu sumy 28 214,83 € s príslušenstvom predstavujúcej výšku

zaplateného preddavku na cenu diela žalobcom bez súčasného uloženia povinnosti

žalobcovi vrátiť plnenie, ktoré mu bolo sťažovateľom poskytnuté, keďže ide o vzájomne

podmienený (synalagmatický) záväzok. Sťažovateľ zároveň namieta aj arbitrárnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorého právne závery sú založené na nesprávnej

interpretácii skutkových okolností prípadu a relevantných noriem práva. Sťažovateľ najmä

nesúhlasí s právnym posúdením zániku záväzku zmluvných strán. Vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že sa najvyšší súd

nezaoberal jeho argumentmi uvedenými v dovolaní.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu

18. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

19. Ústavný súd konštatuje, že proti rozsudku krajského súdu, ktorým čiastočne

zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil (a to bez toho, aby v ústavnej sťažnosti tvrdil,

že niektorá z jeho dovolacích námietok nebola v dovolacom konaní uplatniteľná),

a jeho námietkami obdobnými námietkam uplatneným v ústavnej sťažnosti sa zaoberal

najvyšší súd ako súd dovolací. Z uvedeného dôvodu sa v sťažovateľovej veci uplatnil

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z ,

a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu

v súlade s odmietol pre nedostatok

svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

20. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie,

navrhujúc ho zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Krajskému súdu vytýkal

nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne vyhodnotenie dôkazov.

21. Ústavný súd už judikoval, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,

a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo

(„iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu

doň zasahovať (, , , ). V zmysle

svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,

ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

22. Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší

súd (, ). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (, , ) – k takému záveru môže

viesť len ústavne neudržateľný výklad zákona najvyšším súdom v otázke prípustnosti

dovolania.

23. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,

ak to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú

subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu

a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť

iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Podľa dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,

v čom spočíva táto vada.

Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť

iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia.

Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi alebo aj dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom

uvedeným v § 431 až § 435.

24. Dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, ide o nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, určitý spôsob

usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu [§ 439 písm. a), b) a c)

]. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi ( ) a skutkovým stavom

tak, ako ho zistil odvolací súd ( ). Dovolací súd však nie je viazaný dovolacím

návrhom, t. j. petitom dovolania ( ).

25. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal

na zákonné ustanovenia upravujúce podmienky prípustnosti dovolania (body 7 až 13

odôvodnenia napadnutého uznesenia) a následne, aplikujúc ich na právnu vec sťažovateľa,

konštatoval, že „... dovolateľ sa v podstate zaoberal len vecnou správnosťou viacerých

právnych záverov súdov v kontexte s právnym posúdením prejednávanej veci, pričom

za nesprávny označil záver odvolacieho súdu o existencii dohody účastníkov o zrušení

záväzku zo zmluvy o dielo a jeho zániku v zmysle .

Za nesprávne právne posúdenie považoval dovolateľ aj záver odvolacieho súdu,

že povinnosť spoločnosti vydať žalovaným obstaraný materiál

žalovanému, nie je vzájomná s povinnosťou žalovaného vrátiť preddavok na cenu diela,

nakoľko dielo v okamihu zrušenia záväzku ani nezačal vykonávať. Posúdenie, či odvolací

súd (ne)použil správny právny predpis a či (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, by prichádzala do úvahy až vtedy,

keby dovolanie bolo procesné prípustné (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia

NS SR napr. sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. ), čo v posudzovanom dovolacom prípade

nie je splnené.

15. Dovolací súd preto záverom uzaviera, že nakoľko z dovolania nie je zrejmá väzba

medzi tvrdeným nesprávnym právnym posúdením a niektorou zo situácii,

na ktoré sa vzťahuje ustanovenie , dovolací súd dovolanie podľa

písm. f/ odmietol.

16. Vzhľadom k tomu, že dovolací súd odmietol dovolanie žalovaného

ako neprípustné, je neopodstatnený tiež návrh žalovaného na odklad vykonateľnosti

napadnutého rozsudku podľa a dovolací súd nie je povinný

o ňom rozhodnúť.“.

26. Podľa názoru ústavného súdu záver prijatý v napadnutom uznesení najvyššieho

súdu o neprípustnosti dovolania je zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom. Najvyšší

súd zrozumiteľne vysvetlil rozdiel medzi prípustnosťou dovolania a opodstatnenosťou

(dôvodnosťou) dovolania, teda ústavne akceptovateľným spôsobom ozrejmil, že dovolací

súd v prvom rade skúma, či je podané dovolanie prípustné, a až následne po tom, čo dospeje

k záveru o prípustnosti dovolania, preskúmava dôvodnosť dovolania, teda vecne prejedná

námietky, ktorými dovolateľ podané dovolanie odôvodnil. V danom prípade dospel najvyšší

súd k záveru, že sťažovateľ ako dovolateľ vo svojom dovolaní nerozlišoval medzi

prípustnosťou dovolania a jeho dôvodnosťou, v súvislosti s čím v podanom dovolaní

absentuje argumentácia vo vzťahu k prípustnosti dovolania (v danom prípade argumentácia

v zmysle ), a tak postupujúc v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v civilnom konaní, t. j. s , odmietol

dovolanie smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa

bez toho, aby sa vecne zaoberal dôvodmi dovolania nastolenými sťažovateľom v podanom

dovolaní.

26.1 Vo všeobecnom vyjadrení teda možno uzavrieť, že vychádza

vo svojom znení z priamej nadväznosti na , preto pri výklade prvého

z označených ustanovení je potrebné zohľadniť aj druhé z nich. Nie je teda ústavne

neudržateľné, ak dovolací súd požaduje od dovolateľa, aby pri postupe podľa

špecifikoval dôvod prípustnosti dovolania podaného pre právne posúdenie veci (právnej

otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) aj podľa jednotlivých

alternatív uvedených v až c) a v nadväznosti na to ho doložil

konkrétnou (ustálenou) rozhodovacou praxou dovolacieho súdu poukazom na jej absenciu

alebo konkretizáciou rozdielností v rozhodovaní dovolacieho súdu ().

27. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nie je postačujúca sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu rešpektuje názor, podľa ktorého obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup všeobecného súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V takom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenie základných práv (obdobne napr. , ).

28. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

29. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť

je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a ako takú ju v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) .

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

30. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu uznesením

najvyššieho súdu odvíja od negatívneho konečného rozhodnutia všeobecných súdov

konajúcich v jeho právnej veci.

31. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza,

že o prípadnom porušení základného práva podľa a práva garantovaného

v čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením. Táto súvzťažnosť vyplýva z previazanosti posúdenia ústavnej udržateľnosti

napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu s predmetom jeho rozhodovania,

ktorým bolo majetkové právo.

32. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46

ods. 1 , resp. práva podľa dohovoru, neprichádzala do úvahy ani príčinná

súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 20

a práva podľa dodatkového protokolu a vzhľadom na to ústavný súd aj túto časť

ústavnej sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

33. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,

a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu