Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 427/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 26. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. mája 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že návrhom na vydanie

neodkladného opatrenia podľa (ďalej aj „“)

sa (ďalej len „navrhovateľka“) domáhala v konaní o úpravu výkonu

rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu určenia výživného v sume 100 €

a vo veci samej, aby jej syn bol zverený do jej osobnej starostlivosti.

3. Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

zo 16. decembra 2019 (ďalej len „uznesenie zo 16. decembra 2019“) nariadil neodkladné

opatrenie, ktorým sťažovateľ bol zaviazaný predbežne prispievať na výživu maloletého syna

100 € mesačne počnúc dňom 1. decembra 2019 až do právoplatného skončenia konania

o úpravu rodičovských práv a povinností. O odvolaní sťažovateľa (otca maloletého)

proti uzneseniu okresného súdu zo 16. decembra 2019 rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v časti ako vecne správne

a v časti ho zmenil tak, že nariadené neodkladné opatrenie bude trvať do vykonateľnosti

rozsudku o výživnom vo veci samej a návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného

opatrenia o zverenie maloletého dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti postupuje súdu prvej

inštancie na konanie a rozhodnutie.

4. Sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie súdu

prvej inštancie zo 16. decembra 2019 je arbitrárne, nepreskúmateľné

a tým aj nevykonateľné z dôvodu, že absentuje náležité odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu

k jeho tvrdeniam a predloženým dôkazom, že si riadne plní vyživovaciu povinnosť,

a preto je zároveň aj rozhodnutím prekvapivým, čím došlo k porušeniu jeho označených

práv v bode 1.

5. Sťažovateľ nepovažuje napadnuté uznesenie krajského súdu za logické

najmä preto, že predložil viaceré dôkazy o tom, že maloletému dieťaťu zakúpil viaceré

darčeky a uhrádzal mu aj poplatky za viaceré krúžky, ktoré navštevuje, mimoškolské

aktivity a iné služby, napr. platby za byt.

6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie

v rozpore so skutočným stavom veci, ako aj s predloženými dôkazmi a jednostranne

favorizuje navrhovateľku. Z napadnutého uznesenia krajského súdu nie je rovnako zrejmé,

ktoré argumenty a dôkazy považoval krajský súd v danej veci za relevantné

a ktoré nie a z akého dôvodu.

7. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením v tomto konaní vydaným, napadnuté uznesenie

krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť

ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

14. Ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti akcentuje

to, že pri výkone právomoci v konaní o ústavnej sťažnosti jeho úlohou nie je preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda strany sporu (resp. účastníka konania) pred všeobecným

súdom (m. m. , , , ).

15. Ústavný súd preskúmal ústavnú sťažnosť a k námietkam sťažovateľa uvedeným

v bode 4 až 6 v prvom rade konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha mu hodnotiť správnosť

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, tak ako to požaduje

sťažovateľ, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom

zákonnosti. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

16. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine,

z ktorého je obvinený...

18. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových

princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne

), je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Jeho obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (napr. , , ). Potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,

že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu

je kontrolovateľné verejnosťou ().

19. Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie a ním vymedzeného predmetu

konania, ktorým je posúdenie ústavnej udržateľnosti rozhodnutia všeobecného súdu vo veci

nariadeného neodkladného opatrenia, ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť,

že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou

všeobecných súdov. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti pristupuje

k preskúmavaniu ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich

práv neodkladným opatrením veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru,

podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov

o neodkladných opatreniach, a to nielen preto, lebo nie je opravnou inštanciou v rámci

sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, lebo ide spravidla o také súdne rozhodnutia,

ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom

(m. m. , , ).

20. Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia

alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach

iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k excesu, ktorý by zakladal

zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. , ).

21. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní

o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne

požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu. Rozhodnutie

o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako

ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže

byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené

(m. m. , ).

III.

Predbežné prerokovanie a právne posúdenie veci ústavným súdom

22. V úvode samotného vecného posúdenia opodstatnenosti argumentácie uvádzanej

v ústavnej sťažnosti ústavný súd považoval s prihliadnutím na predmet konania

(udržateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu o nariadení neodkladného opatrenia)

za nevyhnutné vyjadriť sa k aplikovateľnosti záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru

v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci. Ústavným súdom už bolo opakovane

judikované, že rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v súdnom

konaní možno považovať predovšetkým za súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa (m. m. , , , ).

Hoci spočiatku ESĽP vylučoval aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie

v otázke neodkladných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach

alebo záväzkoch (rozhodnutie o neprípustnosti z 13. 1. 2000 vo veci APIS, a. s.,

proti Slovensku, sťažnosť č. 39754/98), jeho neskoršia judikatúra (rozsudok veľkého senátu

z 15. 10. 2009 vo veci Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06; rozsudok z 13. 1. 2011

vo veci Kübler proti Nemecku, sťažnosť č. 32715/06, § 48; rozsudok z 12. 1. 2012 vo veci

Pekárny a cukrárny Klatovy, a. s., proti Českej republike, sťažnosť č. 12266/07, § 64 – § 71)

dokazuje postupný príklon k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na citované konania.

Na to nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu (napr. , ,

).

23. V prejednávanej veci nariadené neodkladné opatrenie zasahuje do postavenia

sťažovateľa ako otca maloletého syna, ktorým bol dočasne zaviazaný platením výživného

v sume 100 € (predtým túto povinnosť sťažovateľ nikdy nemal, pozn.). Tu je tiež potrebné

uviesť, že neodkladné opatrenie má len dočasný charakter ( ), pričom jeho

cieľom je ochrana života, zdravia a priaznivého vývoja maloletého.

24. Po preskúmaní napadnutého uznesenia okolnosti uvádzané krajským súdom

v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodňujú záver

o existencii nevyhnutnosti zaviazania platenia výživného sťažovateľom.

25. Námietky sťažovateľa v bode 4 a 5 o arbitrárnosti a nelogickosti napadnutého

uznesenia krajského súdu sú neopodstatnené už na prvý pohľad. Možno konštatovať,

že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je ústavne udržateľné, vecne

správne i zákonné a nevykazuje znaky svojvôle, ako aj neodporuje aplikovanej právnej

úprave spôsobom, ktorý by mohol mať za následok porušenie označených práv

podľa a práva podľa dohovoru (bod 1). Hodnotenie odvolacieho súdu v bodoch 7

až 20 sa opiera o ustanovenie , podľa ktorého neodkladným opatrením môže súd

nariadiť platiť výživné v nevyhnutnej miere (bod 10), ale i o ustanovenie § 62 ods. 1, 2 a 4

zákona o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, podľa ktorého plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom

je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá až do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť.

Sťažovateľ napokon ani nijako nespochybňuje vyjadrenie navrhovateľky, že dosiaľ

za posledných 19 mesiacov neuhradil žiadne výživné na dieťa, ani to, že navrhovateľka

má nízky príjem na úrovni 522 € mesačne, z ktorého zabezpečuje osobnú starostlivosť

o maloleté dieťa (bod 15). Z napadnutého uznesenia nepochybne vyplýva to, že sťažovateľ

v súčasnosti tiež prestal platiť úhrady spojené s platbami na bývanie maloletého (bod 17).

Už len z týchto opísaných skutočností je preto zrejmé, že námietky sťažovateľa

nie sú dôvodné a nedosahujú ani potrebnú ústavne-právnu relevanciu.

26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu