Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 450/2020
PDF · 460.61 KB
No categories available
I. ÚS 450/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľky obchodnej spoločnosti
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Cubinková, s. r. o., Mickiewiczova 2,
Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Eva Cubinková, vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 52 C 157/2013 z 18. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol”) uznesením Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 52 C 157/2013 z 18. februára 2020 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresný súdom
pod sp. zn. 52 C 157/2013 o určenie vlastníckeho práva k (v ústavnej sťažnosti bližšie
špecifikovaným) nehnuteľnostiam mala sťažovateľka postavenie žalovanej. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 52 C 157/2013 z 10. septembra 2014 zamietol žalobu
(ďalej len „žalobca“),
a zaviazal ho nahradiť sťažovateľke a intervenientom trovy konania. Na základe odvolania
podaného žalobcom, sťažovateľkou a intervenientom na strane sťažovateľky Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 14 Co 806/2014 z 10. júla 2018
potvrdil rozsudok okresného súdu z 10. septembra 2014 vo výroku o zamietnutí žaloby,
zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke a intervenientom nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania
krajský súd konštatoval, že pri určení tarifnej hodnoty jedného úkonu právnej služby
je potrebné vychádzať z § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), teda z hodnoty predmetu sporu,
pričom v danom prípade bola hodnota nehnuteľnosti preukázaná kúpnou zmluvou.
3. Po vrátení veci krajským súdom okresný súd uznesením sp. zn. 52 C 157/2013
z 21. novembra 2018 priznal sťažovateľke proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 52 C 157/2013 z 24. januára 2019
o výške trov konania bolo na základe sťažnosti sťažovateľky zrušené uznesením sp. zn.
52 C 157/2013 z 18. júla 2019 z dôvodu nesprávne určenej výšky trov konania.
4. Následne okresný súd opätovne rozhodol o výške trov konania uznesením sp. zn.
52 C 157/2013 z 18. júla 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom, ktorým žalobcovi
uložil nahradiť sťažovateľke trovy prvoinštančného konania v sume 11 788,07 € a trovy
odvolacieho konania v sume 4 990,98 €. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že pri výpočte
základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z hodnoty nehnuteľnosti (kúpnej ceny)
uvedenej v kúpnej zmluve z 21. januára 2009. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka
podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú okresný súd napadnutým uznesením ako nedôvodnú
zamietol a v celom rozsahu sa stotožnil s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka.
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti rekapituluje skutkový stav a uvádza,
že 11. septembra 2018 predložila okresnému súdu súkromný znalecký posudok
č. 39/2018 zo 7. septembra 2018 vypracovaný (ďalej aj „znalecký
posudok“), ktorým bola všeobecná hodnota nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania,
stanovená na sumu 1 948 244 €, a to k času začatia poskytovania právnych služieb
v roku 2013. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že konanie vedené okresným súdom
sa začalo 21. júna 2013, t. j. ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (účinného
do 30. júna 2016), preto bola v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy povinná vyčísliť
trovy konania v zákonnej trojdňovej lehote. Z tohto dôvodu sťažovateľka vyčíslila
vzniknuté trovy konania, vychádzajúc pritom len z kúpnej ceny nehnuteľnosti stanovenej
v kúpnej zmluve uzavretej v roku 2009, a to aj napriek tomu, že hodnota nehnuteľnosti bola
už v čase začatia poskytovania právnych služieb v roku 2013 podstatne vyššia.
6. Podľa názoru sťažovateľky mal okresný súd pri určení základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti stanovenej
v predloženom znaleckom posudku. V tomto prípade nie je podľa sťažovateľky okresný súd
viazaný právnym názorom vysloveným krajským súdom v rozsudku z 10. júla 2018, keďže
hodnota nehnuteľnosti bola znaleckým posudkom zistená až po rozhodnutí odvolacieho
súdu. Sťažovateľka v tejto súvislosti dôvodí, že najpresnejší spôsob stanovenia hodnoty
nehnuteľnosti predstavuje práve znalecký posudok, pričom obsah predloženého znaleckého
posudku č. 39/2018 bol okresnému súdu v čase jeho rozhodovania o výške trov konania
známy, preto mal pri určení tarifnej odmeny vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti stanovenej
týmto znaleckým posudkom.
7. Skutkové a právne závery okresného súdu v napadnutom uznesení považuje
sťažovateľka za „zjavne arbitrárne“ a „z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné“. Je toho názoru, že nepriznaním náhrady trov konania v správnej výške
určenej podľa príslušnej právnej normy došlo k porušeniu jej základného práva
na spravodlivý súdny proces garantovaný ústavou a základného práva vlastniť majetok.
8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil:
„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18. februára 2020, č. k.
52C/157/2013, porušené boli.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18. februára 2020, č. k.
52C/157/2013 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia na účet právneho zástupcu sťažovateľa, do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať
ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
14. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka sa v petite
ústavnej sťažnosti síce domáha vyslovenia porušenia čl. 20 ústavy, avšak bez špecifikovania
konkrétneho odseku predmetného článku ústavy. Z celého obsahu ústavnej sťažnosti je však
zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy. Na základe toho ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak, ako to je
uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
18. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
19. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Sťažovateľka sa podanou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením
okresného súdu z dôvodu, že okresný súd nesprávne rozhodol o výške trov konania, pretože
pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby nevychádzal
zo všeobecnej hodnoty nehnuteľností stanovenej znaleckým posudkom zo 7. septembra
2018, ktorý sťažovateľka predložila okresnému súdu, ale z kúpnej ceny nehnuteľností
určenej v kúpnej zmluve z 21. januára 2009.
III.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu
21. Prv ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej sťažnostnej argumentácie
uvedenej v ústavnej sťažnosti, považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými
súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
22. Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre opakovane uvádza, že rozhodovanie
o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím,
ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46
ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu
(obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov
konania v súlade so zákonom (Európsky súd pre ľudské práva vo veci Robins v. Spojené
kráľovstvo z 23. 9. 1997).
23. Vo všeobecnosti však platí, že spor o náhradu trov konania nedosahuje spravidla
sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek
sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008,
III. ÚS 125/2010, I. ÚS 134/2016) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred
všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich
nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov
konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách
konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo
k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo
ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj
m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
24. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť
ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto
konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
25. V súlade s uvedenými právnymi východiskami ústavný súd preskúmal
sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým uznesením okresného súdu,
pričom dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky predostretá v ústavnej sťažnosti nie
je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu.
26. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že v danom prípade nie je sporná aplikácia
§ 10 ods. 2 vyhlášky, ale hodnota predmetu sporu (tarifná hodnota), z ktorej sa vypočítala
základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Okresný súd
vychádzal z tarifnej hodnoty 674 750 €, čo je kúpna cena dohodnutá zmluvnými stranami
(sťažovateľkou a právnym predchodcom intervenientov, pozn.) v kúpnej zmluve
z 21. januára 2009. Sťažovateľka však tvrdí, že tarifnou hodnotou mala byť suma
1 948 244 €, ktorá zodpovedá všeobecnej hodnote nehnuteľností určenej znaleckým
posudkom č. 39/2018 zo 7. septembra 2018, a to spätne ku dňu začatia poskytovania
právnych služieb sťažovateľke, t. j. k 30. septembru 2013.
27. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa
tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby,
ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
28. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú
hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba
týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota
pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej
vydanie je predmetom súdneho sporu.
29. Z citovaného § 10 ods. 2 vyhlášky je zrejmé, že na určenie tarifnej hodnoty a tým
aj základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je rozhodujúci okamih
začatia poskytovania právnej služby. V prípade ak cena veci alebo práva, určená na začiatku
poskytnutia právnej služby, nebude medzi účastníkmi sporná, bude v súdnom konaní takto
zadokumentovaná hodnota veci aj na účely určenia tarifnej odmeny ako základu pre výpočet
základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta za úkon právnej služby [k tomu pozri aj Fiačan,
I., Kerecman, P., Baricová, J., Hellenbart, V., Sedlačko, F. a kol. Vyhláška o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa). Komentár.
1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2015.].
30. Okresný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávne určenej
výšky trov konania v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že sa
stotožňuje s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka, ktorý postupoval v intenciách
rozhodnutia odvolacieho súdu a pri určovaní výšky trov konania v uznesení z 3. septembra
2019 vychádzal z tarifnej hodnoty 674 750 € (kúpnej ceny nehnuteľnosti).
V konkrétnostiach okresný súd v napadnutom uznesení (bod 20) dodal, že „... v čase
rozhodnutia tak súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu si žalovaný aj intervenient
náhradu trov konania riadne vyčíslili, čo uvádza aj odvolací súd v bode 41. svojho rozsudku
zo dňa 10.07.2018 č. k. 14Co/806/2014-192. Preto dodatočné predloženie znaleckého
posudku zo strany žalovaného súd považuje za irelevantné aj za účelové konanie
žalovaného.“.
31. V danom prípade je zrejmé, že hodnota nehnuteľností, o ktorých vlastníctvo
sa viedol spor, nebola medzi stranami sporu v priebehu konania vo veci samej sporná.
Sťažovateľka určenie tarifnej hodnoty zodpovedajúcej kúpnej cene nehnuteľností
stanovenej v kúpnej zmluve z 21. januára 2009 žiadnym spôsobom nerozporovala, pričom
aj v samotnom odvolaní proti výroku rozsudku okresného súdu o trovách konania zotrvala
na tvrdení, že hodnota nehnuteľností predstavuje sumu 674 750 €, za ktorú sťažovateľka
nehnuteľnosti kúpila od právneho predchodcu intervenientov. Sťažovateľka sa až následne
po rozhodnutí krajského súdu vo veci samej z 10. júla 2018 dožadovala, aby tarifná hodnota
nehnuteľností bola určená v zmysle predloženého znaleckého posudku zo 7. septembra
2018. Za týchto okolností by však podľa názoru ústavného súdu odporovalo princípom
spravodlivosti, aby sa tarifná hodnota, z ktorej sa vypočítava základná sadzba tarifnej
odmeny pre advokáta, určila z ceny nehnuteľností stanovenej dodatočne vyhotoveným
a okresnému súdu predloženým znaleckým posudkom až v septembri 2018, a to aj
za situácie, že znaleckým posudkom bola určená cena nehnuteľnosti spätne ku dňu začatia
poskytovania právnych služieb (teda k septembru 2013). Okresnému súdu preto nemožno
vzhľadom na všetky okolnosti prípadu vytknúť, že konanie sťažovateľky označil
za účelové. Sťažovateľke totiž nepochybne nič nebránilo predmetný znalecký posudok
preukazujúci (podľa nej reálnu) hodnotu nehnuteľností predložiť okresnému súdu
už pred jeho rozhodnutím vo veci samej z 10. septembra 2014, resp. pred rozhodnutím
odvolacieho súdu z 10. júla 2018, a nie vyčkávať na výsledok sporu vo veci samej. V tejto
súvislosti možno tiež dodať, že kúpna cena stanovená kúpnou zmluvou poskytovala
z hľadiska (vtedajšej) hodnoty predmetu sporu (nehnuteľností) určitý návod na to, aby
si strany sporu mohli pred začatím súdneho sporu vytvoriť predstavu o nákladnosti vedenia
sporu (obdobne I. ÚS 544/2019).
32. Ústavný súd je tak toho názoru, že okresný súd napadnutým uznesením rozhodol
o trovách konania v intenciách zákona spôsobom, ktorý nesignalizuje žiaden závažný
procesný exces a ani zásah do namietaných práv sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka
sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia.
33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným
porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) a napadnutým uznesením okresného súdu nie je príčinná súvislosť, ktorá
by signalizovala porušenie označených práv a možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
III.1 K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením okresného súdu
34. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu jej základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nič nesignalizuje
porušenie týchto práv sťažovateľky, keďže ústavný súd v posudzovanej veci nevzhliadol ani
porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
35. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu