Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 450/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľky obchodnej spoločnosti

zastúpenej Advokátskou kanceláriou Cubinková, s. r. o., Mickiewiczova 2,

Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Eva Cubinková, vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 18. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol”) uznesením Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. februára 2020 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresný súdom

pod sp. zn. o určenie vlastníckeho práva k (v ústavnej sťažnosti bližšie

špecifikovaným) nehnuteľnostiam mala sťažovateľka postavenie žalovanej. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 10. septembra 2014 zamietol žalobu

(ďalej len „žalobca“),

a zaviazal ho nahradiť sťažovateľke a intervenientom trovy konania. Na základe odvolania

podaného žalobcom, sťažovateľkou a intervenientom na strane sťažovateľky Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 10. júla 2018

potvrdil rozsudok okresného súdu z 10. septembra 2014 vo výroku o zamietnutí žaloby,

zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke a intervenientom nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu. Vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania

krajský súd konštatoval, že pri určení tarifnej hodnoty jedného úkonu právnej služby

je potrebné vychádzať z § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), teda z hodnoty predmetu sporu,

pričom v danom prípade bola hodnota nehnuteľnosti preukázaná kúpnou zmluvou.

3. Po vrátení veci krajským súdom okresný súd uznesením sp. zn.

z 21. novembra 2018 priznal sťažovateľke proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %. Uznesenie okresného súdu sp. zn. z 24. januára 2019

o výške trov konania bolo na základe sťažnosti sťažovateľky zrušené uznesením sp. zn.

z 18. júla 2019 z dôvodu nesprávne určenej výšky trov konania.

4. Následne okresný súd opätovne rozhodol o výške trov konania uznesením sp. zn.

z 18. júla 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom, ktorým žalobcovi

uložil nahradiť sťažovateľke trovy prvoinštančného konania v sume 11 788,07 € a trovy

odvolacieho konania v sume 4 990,98 €. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že pri výpočte

základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z hodnoty nehnuteľnosti (kúpnej ceny)

uvedenej v kúpnej zmluve z 21. januára 2009. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú okresný súd napadnutým uznesením ako nedôvodnú

zamietol a v celom rozsahu sa stotožnil s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti rekapituluje skutkový stav a uvádza,

že 11. septembra 2018 predložila okresnému súdu súkromný znalecký posudok

č. 39/2018 zo 7. septembra 2018 vypracovaný (ďalej aj „znalecký

posudok“), ktorým bola všeobecná hodnota nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania,

stanovená na sumu 1 948 244 €, a to k času začatia poskytovania právnych služieb

v roku 2013. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že konanie vedené okresným súdom

sa začalo 21. júna 2013, t. j. ešte za účinnosti (účinného

do 30. júna 2016), preto bola v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy povinná vyčísliť

trovy konania v zákonnej trojdňovej lehote. Z tohto dôvodu sťažovateľka vyčíslila

vzniknuté trovy konania, vychádzajúc pritom len z kúpnej ceny nehnuteľnosti stanovenej

v kúpnej zmluve uzavretej v roku 2009, a to aj napriek tomu, že hodnota nehnuteľnosti bola

už v čase začatia poskytovania právnych služieb v roku 2013 podstatne vyššia.

6. Podľa názoru sťažovateľky mal okresný súd pri určení základnej sadzby tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti stanovenej

v predloženom znaleckom posudku. V tomto prípade nie je podľa sťažovateľky okresný súd

viazaný právnym názorom vysloveným krajským súdom v rozsudku z 10. júla 2018, keďže

hodnota nehnuteľnosti bola znaleckým posudkom zistená až po rozhodnutí odvolacieho

súdu. Sťažovateľka v tejto súvislosti dôvodí, že najpresnejší spôsob stanovenia hodnoty

nehnuteľnosti predstavuje práve znalecký posudok, pričom obsah predloženého znaleckého

posudku č. 39/2018 bol okresnému súdu v čase jeho rozhodovania o výške trov konania

známy, preto mal pri určení tarifnej odmeny vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti stanovenej

týmto znaleckým posudkom.

7. Skutkové a právne závery okresného súdu v napadnutom uznesení považuje

sťažovateľka za „zjavne arbitrárne“ a „z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné“. Je toho názoru, že nepriznaním náhrady trov konania v správnej výške

určenej podľa príslušnej právnej normy došlo k porušeniu jej základného práva

na spravodlivý súdny proces garantovaný a základného práva vlastniť majetok.

8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„Základné práva sťažovateľa podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18. februára 2020, č. k.

, porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18. februára 2020, č. k.

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia na účet právneho zástupcu sťažovateľa, do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. , ).

14. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka sa v petite

ústavnej sťažnosti síce domáha vyslovenia porušenia , avšak bez špecifikovania

konkrétneho odseku predmetného článku . Z celého obsahu ústavnej sťažnosti je však

zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 . Na základe toho ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak, ako to je

uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

18. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

19. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Sťažovateľka sa podanou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

označených práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením

okresného súdu z dôvodu, že okresný súd nesprávne rozhodol o výške trov konania, pretože

pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby nevychádzal

zo všeobecnej hodnoty nehnuteľností stanovenej znaleckým posudkom zo 7. septembra

2018, ktorý sťažovateľka predložila okresnému súdu, ale z kúpnej ceny nehnuteľností

určenej v kúpnej zmluve z 21. januára 2009.

III.1 K namietanému porušeniu a dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu

21. Prv ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej sťažnostnej argumentácie

uvedenej v ústavnej sťažnosti, považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými

súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ).

22. Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre opakovane uvádza, že rozhodovanie

o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže rozhodnutím,

ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46

ods. 4 a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov

konania v súlade so zákonom (Európsky súd pre ľudské práva vo veci Robins v. Spojené

kráľovstvo z 23. 9. 1997).

23. Vo všeobecnosti však platí, že spor o náhradu trov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Z judikatúry ústavného súdu (,

, ) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred

všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich

nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov

konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách

konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo

k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo

ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj

m. m. , , , , ).

24. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (m. m. , ).

25. V súlade s uvedenými právnymi východiskami ústavný súd preskúmal

sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (a práva podľa dohovoru) napadnutým uznesením okresného súdu,

pričom dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky predostretá v ústavnej sťažnosti nie

je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu.

26. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že v danom prípade nie je sporná aplikácia

§ 10 ods. 2 vyhlášky, ale hodnota predmetu sporu (tarifná hodnota), z ktorej sa vypočítala

základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Okresný súd

vychádzal z tarifnej hodnoty 674 750 €, čo je kúpna cena dohodnutá zmluvnými stranami

(sťažovateľkou a právnym predchodcom intervenientov, pozn.) v kúpnej zmluve

z 21. januára 2009. Sťažovateľka však tvrdí, že tarifnou hodnotou mala byť suma

1 948 244 €, ktorá zodpovedá všeobecnej hodnote nehnuteľností určenej znaleckým

posudkom č. 39/2018 zo 7. septembra 2018, a to spätne ku dňu začatia poskytovania

právnych služieb sťažovateľke, t. j. k 30. septembru 2013.

27. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa

tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby,

ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

28. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej

vydanie je predmetom súdneho sporu.

29. Z citovaného § 10 ods. 2 vyhlášky je zrejmé, že na určenie tarifnej hodnoty a tým

aj základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je rozhodujúci okamih

začatia poskytovania právnej služby. V prípade ak cena veci alebo práva, určená na začiatku

poskytnutia právnej služby, nebude medzi účastníkmi sporná, bude v súdnom konaní takto

zadokumentovaná hodnota veci aj na účely určenia tarifnej odmeny ako základu pre výpočet

základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta za úkon právnej služby [k tomu pozri aj Fiačan,

I., Kerecman, P., Baricová, J., Hellenbart, V., Sedlačko, F. a kol. Vyhláška o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa). Komentár.

1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2015.].

30. Okresný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávne určenej

výšky trov konania v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že sa

stotožňuje s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka, ktorý postupoval v intenciách

rozhodnutia odvolacieho súdu a pri určovaní výšky trov konania v uznesení z 3. septembra

2019 vychádzal z tarifnej hodnoty 674 750 € (kúpnej ceny nehnuteľnosti).

V konkrétnostiach okresný súd v napadnutom uznesení (bod 20) dodal, že „... v čase

rozhodnutia tak súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu si žalovaný aj intervenient

náhradu trov konania riadne vyčíslili, čo uvádza aj odvolací súd v bode 41. svojho rozsudku

zo dňa 10.07.2018 č. k. -192. Preto dodatočné predloženie znaleckého

posudku zo strany žalovaného súd považuje za irelevantné aj za účelové konanie

žalovaného.“.

31. V danom prípade je zrejmé, že hodnota nehnuteľností, o ktorých vlastníctvo

sa viedol spor, nebola medzi stranami sporu v priebehu konania vo veci samej sporná.

Sťažovateľka určenie tarifnej hodnoty zodpovedajúcej kúpnej cene nehnuteľností

stanovenej v kúpnej zmluve z 21. januára 2009 žiadnym spôsobom nerozporovala, pričom

aj v samotnom odvolaní proti výroku rozsudku okresného súdu o trovách konania zotrvala

na tvrdení, že hodnota nehnuteľností predstavuje sumu 674 750 €, za ktorú sťažovateľka

nehnuteľnosti kúpila od právneho predchodcu intervenientov. Sťažovateľka sa až následne

po rozhodnutí krajského súdu vo veci samej z 10. júla 2018 dožadovala, aby tarifná hodnota

nehnuteľností bola určená v zmysle predloženého znaleckého posudku zo 7. septembra

2018. Za týchto okolností by však podľa názoru ústavného súdu odporovalo princípom

spravodlivosti, aby sa tarifná hodnota, z ktorej sa vypočítava základná sadzba tarifnej

odmeny pre advokáta, určila z ceny nehnuteľností stanovenej dodatočne vyhotoveným

a okresnému súdu predloženým znaleckým posudkom až v septembri 2018, a to aj

za situácie, že znaleckým posudkom bola určená cena nehnuteľnosti spätne ku dňu začatia

poskytovania právnych služieb (teda k septembru 2013). Okresnému súdu preto nemožno

vzhľadom na všetky okolnosti prípadu vytknúť, že konanie sťažovateľky označil

za účelové. Sťažovateľke totiž nepochybne nič nebránilo predmetný znalecký posudok

preukazujúci (podľa nej reálnu) hodnotu nehnuteľností predložiť okresnému súdu

už pred jeho rozhodnutím vo veci samej z 10. septembra 2014, resp. pred rozhodnutím

odvolacieho súdu z 10. júla 2018, a nie vyčkávať na výsledok sporu vo veci samej. V tejto

súvislosti možno tiež dodať, že kúpna cena stanovená kúpnou zmluvou poskytovala

z hľadiska (vtedajšej) hodnoty predmetu sporu (nehnuteľností) určitý návod na to, aby

si strany sporu mohli pred začatím súdneho sporu vytvoriť predstavu o nákladnosti vedenia

sporu (obdobne ).

32. Ústavný súd je tak toho názoru, že okresný súd napadnutým uznesením rozhodol

o trovách konania v intenciách zákona spôsobom, ktorý nesignalizuje žiaden závažný

procesný exces a ani zásah do namietaných práv sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia.

33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľky podľa (a práva podľa

ods. 1 dohovoru) a napadnutým uznesením okresného súdu nie je príčinná súvislosť, ktorá

by signalizovala porušenie označených práv a možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

III.1 K namietanému porušeniu a dodatkového

protokolu napadnutým uznesením okresného súdu

34. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu jej základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nič nesignalizuje

porušenie týchto práv sťažovateľky, keďže ústavný súd v posudzovanej veci nevzhliadol ani

porušenie jej základného práva podľa , ani práva podľa

dohovoru.

35. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu