Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 261/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

, , , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou JUDr. Gelatka, s. r. o., Námestie SNP 17, Rajec, v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Bohuslav Gelatka, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Čadca

č. k. -50 z 15. januára 2020 za účasti ,

, takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Čadca č. k. -50 z 15. januára 2020 p o r u š e n é

b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Čadca č. k. -50 z 15. januára 2020

z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania

v sume 675,43 € (slovom šesťstosedemdesiatpäť eur a štyridsaťtri centov) na účet

Advokátskej kancelárie JUDr. Gelatka, s. r. o., Námestie SNP 17, Rajec, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“)

uznesením č. k. -13 z 26. mája 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k. -50 z 15. januára 2020 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v exekučnej veci

(ďalej aj „oprávnený“) proti sťažovateľovi (povinnému) o vymoženie povinnosti

zaplatiť sumu 20 402 € s príslušenstvom uloženej platobným rozkazom okresného súdu

sp. zn. z 22. mája 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

21. júna 2014, bol 20. mája 2016 okresnému súdu doručený návrh súdnej exekútorky

na schválenie príklepu udeleného vydražiteľke pri dražbe

nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva číslo č. , a to parcely registra C

2

parc. č. – zastavaná plocha a nádvorie s výmerou 445 ma stavby súp. č.

postavenej na parc. č. – dom, nachádzajúcich sa v obci , k. ú.

(ďalej len „nehnuteľnosti“), vykonanej 21. marca 2016. Námietky proti udelenému príklepu

podľa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vznesené neboli,

avšak 16. júna 2016 bol okresnému súdu doručený návrh a na odklad exekúcie,

ako aj žaloba a ktorou sa proti domáhali vylúčenia nehnuteľností

z exekúcie vykonávanej súdnou exekútorkou pod sp. zn. EX 111/2014.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 17. mája 2017, ktorý nadobudol

právoplatnosť 11. januára 2018, vylúčil nehnuteľnosti z exekúcie vykonávanej súdnou

exekútorkou pod sp. zn. EX 111/2014 „v prospech odporcu“, pričom prejudiciálne dospel

k záveru, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva uzatvorená medzi a

a sťažovateľom je absolútne neplatná, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam svedčí

a a že sťažovateľ nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania.

4. Okresný súd uznesením č. k. -50 z 15. januára 2020 podľa § 148

ods. 1 Exekučného poriadku schválil príklep udelený vydražiteľke . pri dražbe

nehnuteľností, „obe vo vlastníctve “, vykonanej súdnou exekútorkou

21. marca 2016. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že preskúmaním postupu súdnej

exekútorky pri vykonávaní dražby predajom nehnuteľností žiadne nedostatky nezistil.

Oprávnený súhlas s vykonaním exekúcie predajom nehnuteľností udelil písomne

14. augusta 2014. Vlastníctvo dražených nehnuteľností sťažovateľom považoval okresný

súd preukázané prostredníctvom výpisu z listu vlastníctva č. . Súdna exekútorka

o začatí exekúcie predajom nehnuteľností riadne upovedomila oprávneného, sťažovateľa

a ďalšie subjekty v zmysle § 135 Exekučného poriadku. Súdna exekútorka vydala príkaz

na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností 21. mája 2015, pričom námietky

proti exekúcii vznesené neboli. Exekučný príkaz doručila všetkým subjektom tak,

ako to zakotvuje § 137 Exekučného poriadku. Všeobecná hodnota dražených nehnuteľností

bola určená znaleckým posudkom, ktorý bol riadne v zmysle § 139 ods. 5 Exekučného

poriadku doručený oprávnenému i sťažovateľovi. Po určení najnižšieho podania v sume

22 000 € súdna exekútorka určila termín dražby na 21. marec 2016. Dražobná vyhláška bola

doručená v súlade s § 141 Exekučného poriadku. Záujemkyňa o kúpu dražených

nehnuteľností 15. marca 2016 ako zábezpeku zložila polovicu najnižšieho podania

prevodom peňažných prostriedkov na účet súdnej exekútorky. Záujemkyňa dražila osobne,

urobila najvyššie podanie, v dôsledku čoho jej súdna exekútorka udelila príklep a o tejto

skutočnosti 21. marca 2016 spísala zápisnicu. Námietky proti udelenému príklepu vznesené

neboli.

4.1 Okresný súd zároveň (bez ďalšieho) uviedol, že prostredníctvom rozsudku

sp. zn. zo 17. mája 2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. januára 2018,

považoval za preukázané, že okresný súd vylúčil nehnuteľnosti z exekúcie predajom

nehnuteľností vykonávanej súdnou exekútorkou pod sp. zn. EX 111/2014 „v prospech

žalovaného (v tomto konaní v postavení oprávneného)“. V dôsledku uvedeného okresný súd

o návrhu a na odklad exekúcie nerozhodoval, „nakoľko tým, že menovaní

o odklad exekúcie žiadali do právoplatného rozhodnutia súdu o vylúčení dražených

nehnuteľností z exekúcie, dôvod nimi podaného návrhu na odklad exekúcie odpadol“.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie okresného súdu

je arbitrárne, zmätočné, nie je riadne odôvodnené a nemá zákonný podklad. V tejto

súvislosti uvádza, že nehnuteľnosti boli na sťažovateľa prevedené a len na

základe zabezpečovacieho prevodu práva, a táto skutočnosť bola v roku 2010 v súlade

s druhou vetou zapísaná aj na liste vlastníctva

č. , avšak súdna exekútorka jej nevenovala žiadnu pozornosť a začala dražbu

nehnuteľností, ako keby bol sťažovateľ nositeľom celého obsahu vlastníckeho práva.

Podľa názoru sťažovateľa exekúciu na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je

záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí (§ 61q ods. 2 Exekučného

poriadku). V právnom vzťahu medzi manželmi . na jednej strane a sťažovateľom na druhej

strane mal sťažovateľ nielen postavenie veriteľa (právo na vrátenie peňažnej pôžičky), ale aj

postavenie dlžníka (povinnosť vrátiť predmet zabezpečenia manželom , t. j. vydať alebo

vypratať vec), teda manželia . museli mať vo vzťahu k predmetu zabezpečenia postavenie

veriteľov. Exekúcia predmetu zabezpečenia sa nemohla vykonať, lebo v danom prípade

manželia ako veritelia neboli navrhovateľmi exekúcie, ani nedali na ňu súhlas, naopak

vždy mali záujem a legitímne očakávanie, že po splatení pôžičky sa im nehnuteľnosti vrátia.

K splateniu pôžičky došlo v roku 2012. Okresný súd pri rozhodovaní podľa § 148 ods. 1

Exekučného poriadku vôbec nezohľadnil, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. mája 2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. januára 2018, vylúčil nehnuteľnosti

z exekúcie vedenej súdnou exekútorkou pod sp. zn. EX 111/2014, pričom prejudiciálne

dospel k záveru, že nehnuteľnosti sťažovateľovi nepatria.

5.1 Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd sa nevysporiadal ani so skutočnosťou,

že je nevidiaci a že sťažovateľovi v exekučnom konaní nebol ustanovený procesný

opatrovník, že postavenie účastníkov exekučného konania nebolo rovnaké, a teda

z objektívnych príčin nemohol brániť svoje práva. V tejto súvislosti ako dôkaz pripojil

potvrdenie oftamológa zo 4. mája 2015, podľa ktorého „je úplne nevidiaci

na obe oči, stav trvalý“.

5.2 Sťažovateľ poukazuje aj na to, že uznesením Okresného súdu Žilina

sp. zn. z 19. júna 2018 uverejneným v Obchodnom vestníku 26. júna 2018

bol na majetok sťažovateľa (dlžníka) vyhlásený konkurz.

5.3 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje,

aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie

jeho základného práva podľa a dohovoru napadnutým

uznesením okresného súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenie okresného súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

6. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. 1SprV/150/20

z 18. júna 2020 v mene okresného súdu vyjadrila jeho predsedníčka. Uviedla,

že po preštudovaní spisového materiálu dospela k názoru, že vo veci boli spôsobené

prieťahy v konaní.

6.1 Predsedníčka okresného súdu k svojmu vyjadreniu pripojila aj vyjadrenie

sudkyne JUDr. A. K., v ktorom sudkyňa uviedla, že z výpisu z LV č. pre okres ,

obec , katastrálne územie , vyhotoveného v čase vydania už uvedeného

rozhodnutia bolo preukázané, že vlastníkom sporných nehnuteľností bol sťažovateľ,

ktorý v exekučnej veci vystupoval ako povinný. Táto skutočnosť ostala dosiaľ nezmenená.

I keď okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 17. mája 2017 vylúčil

sporné nehnuteľnosti z exekúcie v prospech , ktorý v exekučnej veci vystupoval

ako oprávnený, ich vlastníkom ostal i naďalej povinný, t. j. sťažovateľ. Čo sa týka údajov

katastra nehnuteľností, z ktorých okresný súd pri rozhodovaní v exekučnej veci vychádzal,

považovala za potrebné poukázať na § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny

zákon“), v zmysle ktorého údaje katastra uvedené v § 7 zákona sú hodnoverné,

ak sa nepreukáže opak. Keďže oprávnený v exekučnej veci vyslovil súhlas s exekúciou

predajom nehnuteľností 14. augusta 2014 a vlastníctvo sporných nehnuteľností povinným

bolo preukázané výpisom z LV č. , podmienky na exekúciu predajom nehnuteľností

zakotvené v § 134 Exekučného poriadku boli splnené. V nadväznosti na uvedené boli

splnené i podmienky na udelenie príklepu v zmysle § 146 Exekučného poriadku a jeho

následné schválenie súdom v zmysle § 148 ods. 1 Exekučného poriadku.

7. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu, ktorá sa

k nej vyjadrila podaním z 12. júna 2020, pričom namietla, že ústavná sťažnosť bola podaná

oneskorene a že sťažovateľ proti „udelenému príklepu“ nepodal námietky ani podnet

na podanie dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“).

8. Na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu reagoval sťažovateľ podaním

zo 7. júla 2020 a uviedol, že okresný súd v konaní o vylúčenie vecí z exekúcie dospel

k záveru, že sťažovateľ nie je a nikdy nebol vlastníkom nehnuteľností, keďže zmluva

o zabezpečovacom prevode práva je absolútne neplatná. Právoplatným vylúčením

nehnuteľností z exekúcie bolo preukázané, že zápis vlastníka na liste vlastníctva nie je

hodnoverný údaj, o čom okresný súd vedel, keďže sám toto rozhodnutie vydal

a aj v odôvodnení napadnutého uznesenia naň poukázal.

8.1 Vo vzťahu k vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľ uviedol, že nevie,

kedy napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť, avšak vzhľadom na znenie zákona

č. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej

nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony v znení neskorších predpisov je toho názoru, že lehotu na podanie ústavnej sťažnosti

nezmeškal. Nepodanie námietok proti napadnutému uzneseniu okresného súdu je

irelevantné, keďže nie sú opravným prostriedkom proti takémuto rozhodnutiu okresného

súdu a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom zo 14. mája 2020 sťažovateľovi

oznámila, že dovolanie generálneho prokurátora nie je v danom prípade prípustné.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci ( ).

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný

súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,

ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie.

Len výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný

súd hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak

výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej

sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

13. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

14. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy

v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu

a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd pri

svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.

Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade,

ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka súladného

výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4

). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)

a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii

(m. m. ). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom

príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť

štátnych orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,

ale aj zmyslom a účelom zákona (). Ústavne konformný výklad je príslušný

orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania

a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci

akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z , ako aj

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská

republika viazaná.

15. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (, ZNaU 100/2005).

16. Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať

pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej

nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona,

ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku,

systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii

právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len

v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch

právneho štátu (, ZNaU 28/2017, pozri aj nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 13. marca 2013, z ktorého navyše vyplýva, že povinnosť

súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom

texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide

o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad.).

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

19. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

v obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

20. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

21. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. a rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému

kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36]. Právo na prístup k súdu však

nemá absolútny charakter a môže podliehať obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení

obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej úvahy. Právo na prístup k súdu nemožno

obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery, že to naruší samotnú podstatu daného

práva. Obmedzenie práva na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi

z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade, že nesleduje legitímny cieľ a ani v prípade, že medzi

použitými prostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality

(Grécko-katolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok

z 29. 11. 2016, § 89).

22. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý proces (, ).

23. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento

článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý

argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk

v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže

byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných

štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním

a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani

v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú

podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania

byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí

v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom so zohľadnením príslušnej právnej úpravy

24. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru uznesením

okresného súdu č. k. -50 z 15. januára 2020 (body 4 a 4.1), ktoré sťažovateľ

ako povinný v exekučnom konaní vedenom súdnou exekútorkou pod sp. zn. EX 111/04,

považuje za arbitrárne, zmätočné, riadne neodôvodnené a nemajúce zákonný podklad

(bod 5).

24.1 Podstata námietky sťažovateľa spočíva v tom, že okresný súd

napriek skutočnosti, že v konaní o vylúčenie vecí z exekúcie svojím rozsudkom

sp. zn. zo 17. mája 2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. januára 2018,

tieto z exekúcie vykonávanej súdnou exekútorkou pod sp. zn. EX 111/2014 vylúčil

„v prospech odporcu“, pričom prejudiciálne dospel k záveru, že zmluva o zabezpečovacom

prevode práva uzatvorená medzi a a sťažovateľom je absolútne neplatná,

že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam svedčí a a že sťažovateľ nie je vlastníkom

nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, následne v konaní o vymoženie uloženej

povinnosti zaplatiť sumu 20 402 € s príslušenstvom napadnutým uznesením schválil príklep

udelený vydražiteľke pri dražbe nehnuteľností vykonanej súdnou exekútorkou

s odôvodnením, že vychádzajúc z LV č. mal preukázané vlastníctvo dražených

nehnuteľností sťažovateľom.

24.2 Sťažovateľ ďalej s poukazom na skutočnosť, že je nevidiaci, namieta aj to,

že v exekučnom konaní mu nebol ustanovený procesný opatrovník, že postavenie

účastníkov exekučného konania nebolo rovnaké, a teda z objektívnych príčin nemohol

brániť svoje práva.

25. Podľa § 134 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu predajom nehnuteľnosti

možno vykonať len vtedy, ak oprávnený s exekúciou predajom nehnuteľnosti označenej

v upovedomení o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti (ďalej len „upovedomenie

o začatí exekúcie“) súhlasí a ak sa preukázalo, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného.

26. Podľa § 140 ods. 2 písm. l) Exekučného poriadku dražobná vyhláška musí

obsahovať výzvu, aby uplatnenie práv, ktoré nepripúšťajú dražbu, sa preukázalo pred

začatím dražby s upozornením, že inak by sa také práva nemohli uplatniť na ujmu

vydražiteľa, ktorý bol dobromyseľný.

27. Podľa § 148 ods. 1 Exekučného poriadku udelenie príklepu podlieha schváleniu

súdom. Súd rozhodne o schválení príklepu do 30 dní od doručenia žiadosti exekútora

na schválenie príklepu. Exekútor doručí súdu podklady, na ktorých základe bol udelený

príklep.

28. Podľa § 148 ods. 2 Exekučného poriadku rozhodnutie súdu o príklepe doručí

exekútor oprávnenému, povinnému, vydražiteľovi a tomu, kto vzniesol proti udeleniu

príklepu námietky (§ 147). Právoplatné rozhodnutie súdu o príklepe doručí súd miestne

príslušnému okresnému úradu na zápis do katastra nehnuteľností spolu so zápisnicou

o udelení príklepu.

29. Podľa § 149 Exekučného poriadku ak so zreteľom na vznesené námietky súd

udelenie príklepu neschváli, exekútor pokračuje v dražbe vyvolaním predposledného

podania, a ak sa urobilo len najnižšie podanie, tak týmto podaním. O termíne pokračovania

v dražbe upovedomí osoby uvedené v § 147 ods. 1 aspoň 15 dní vopred.

30. Ústavný súd si na účel overenia opodstatnenosti námietok sťažovateľa

vznesených v ústavnej sťažnosti vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. ,

z ktorého (v nadväznosti na body 2 až 4.1) zistil, že:

30.1 Na č. l. 38 až 46 spisu sa nachádza rozsudok okresného súdu

sp. zn. zo 17. mája 2017.

30.2 Na č. l. 47 spisu sa nachádza výpis z listu vlastníctva č. vyhotovený

13. januára 2020, v časti ktorého označenej ako „Vlastníci a iné oprávnené osoby“ je ako

vlastník nehnuteľností uvedený „1 ,

“ so spoluvlastníckym podielom 1/1. Ako titul nadobudnutia sú uvedené

„Zmluva o zabezpečovacom prevode práv zo dňa 29. 10. 2010, č. V 7734/10 – 562/10“,

ako aj „Z 8340 – Rozsudok v mene Slov. republiky č. “.

30.3 Na č. l. 50 – 51 spisu sa nachádza uznesenie okresného súdu

č. k. -50 z 15. januára 2020 s vyznačenou doložkou právoplatnosti

21. januára 2020.

30.4 Na č. l. 52 spisu sa nachádza pokyn na doručenie uznesenia okresného súdu

č. k. -50 z 15. januára 2020 , zastupujúceho

a „v právnej veci o vylúčenie nehnuteľností“ na základe plnomocenstva,

ktoré mu udelili 13. júna 2016 (č. l. 17 a 18 spisu), a súdnej exekútorke na účel jeho

doručenia všetkým subjektom v zmysle § 148 Exekučného poriadku.

30.5 Dňa 6. februára 2020 okresný súd zaslal súdnej exekútorke 4 kusy uznesenia

okresného súdu č. k. -50 z 15. januára 2020 „za účelom doručenia uznesenia

subjektom konania, t. j. oprávnenému, povinnému, vydražiteľke“, pričom súdnu exekútorku

vyzval na predloženie potvrdených doručeniek preukazujúcich jeho doručenie.

30.6 Podľa poštových doručeniek nachádzajúcich sa na č. l. 54 spisu uznesenie

okresného súdu č. k. -50 z 15. januára 2020 prevzal oprávnený ( )

11. februára 2020, vydražiteľka ( .) 20. februára 2020 a advokát JUDr. Bohuslav

Gelatka, Námestie SNP 17, Rajec, 21. februára 2020.

30.7 Na č. l. 55 spisu sa nachádza doručenka preukazujúca elektronické doručenie

uznesenia okresného súdu č. k. -50 z 15. januára 2020 Okresnému úradu

Žilina, katastrálnemu odboru 11. mája 2020.

30.8 Na č. l. 56 spisu sa nachádza doručenka preukazujúca elektronické doručenie

uznesenia okresného súdu č. k. -50 z 15. januára 2020 Daňovému úradu

Žilina 11. mája 2020.

31. Ústavný súd konštatuje, že v spise sa nenachádza doručenka preukazujúca

doručenie uznesenia okresného súdu č. k. -50 z 15. januára 2020 povinnému,

t. j. sťažovateľovi, ktorý je nevidiaci, ani splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa

v exekučnom konaní advokátom.

32. Pokiaľ súdna exekútorka nedoručila napadnuté uznesenie okresného súdu

povinnému, t. j. sťažovateľovi, ale inej osobe – advokátovi, ktorý sťažovateľa v exekučnom

konaní právne nezastupoval, svojvoľne prekročila svoju právomoc. Takýto postup súdnej

exekútorky nemá oporu v Exekučnom poriadku.

33. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že okresný súd sa nevysporiadal so skutočnosťou,

že je nevidiaci a že mu v exekučnom konaní nebol ustanovený procesný opatrovník,

z ústavnej sťažnosti [časť III bod 2 písm. d) ], ako aj obsahu spisového materiálu vyplýva,

že sťažovateľ nielenže nebol v exekučnom konaní zastúpený splnomocneným zástupcom,

ale že prinajmenšom súdna exekútorka mala priamu vedomosť o sťažovateľom zdravotnom

poškodení, exekučnému súdu to však zrejme neoznámila, pričom okresný súd sa k námietke

sťažovateľa, čo sa týka jeho nevidomosti ani nevyjadril.

33.1 Exekučné konanie v danej veci začalo v roku 2014, keď v Exekučnom poriadku

platila právna úprava § 49 ods. 4 v znení, že „exekútor môže požiadať súd (§ 45)

o ustanovenie opatrovníka povinnému, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo

doručiť upovedomenie o začatí exekúcie na známu adresu v cudzine, ktorý je postihnutý

duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať“. Pritom podľa

v tom čase účinného platilo, že ak nie je

zastúpený ten, kto nemôže pred súdom samostatne konať, súd ustanoví mu opatrovníka,

ak je tu nebezpečenstvo z omeškania; rovnako sa postupuje, ak tak ustanovuje osobitný

predpis. Zo znení citovaných zákonných ustanovení sa javí, že ani súdna exekútorka ale ani

exekučný súd nevenovali zdravotnému poškodeniu sťažovateľa pozornosť.

33.2 Zmena v ich prístupe nenastala ani po zmene civilných procesných predpisov,

keď po prijatí (ďalej len „“) sa na ustanovenie

procesného opatrovníka vzťahuje a v spojení s Exekučného poriadku

(účinného od 1. júla 2016 do 31. marca 2017), resp. od 1. apríla 2017 v spojení s § 200

Exekučného poriadku. Vychádzajúc z článku 12 Dohovoru Organizácie spojených národov

o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý bol prijatý 3. decembra 2006

v New Yorku a pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 10. júla 2010, ktorý výslovne

deklaruje, že osoby so zdravotným postihnutím majú spôsobilosť na právne úkony

vo všetkých oblastiach na rovnakom základe s ostatnými a že sa zmluvné štáty zaviazali

prijať príslušné opatrenia, ktoré umožnia osobám so zdravotným postihnutím prístup

k pomoci, ktorú môžu potrebovať pri uplatňovaní svojej spôsobilosti na právne úkony,

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi v exekučnom konaní takáto pomoc poskytnutá

nebola. Táto skutočnosť spolu s chýbajúcou doručenkou (bod 31) sama osebe predstavuje

porušenie sťažovateľových práv, tak ako ho v príslušnej časti ústavnej sťažnosti namietal.

34. Vo vzťahu k tvrdeniu zúčastnenej osoby o zmeškaní lehoty sťažovateľom

na podanie ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje, že okresný súd na uznesení

č. k. -50 z 15. januára 2020 vyznačil právoplatnosť 21. januára 2020 bez toho,

aby mal preukázané jeho riadne doručenie povinnému, t. j. sťažovateľovi (body 30.3 a 31).

35. Pokiaľ zúčastnená osoba tvrdila, že sťažovateľ proti „udelenému príklepu“

nepodal námietky ani podnet na podanie dovolania generálnym prokurátorom, ústavný súd,

vzhľadom na predmet konania vymedzený v bode 24, konštatuje, že proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu nie je prípustné odvolanie (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku);

dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom

konaní taktiež nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).

36. Ústavný súd ani v štádiu po prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie

konanie (bod 1) nezistil existenciu skutočností brániacich meritórnemu prieskumu

napadnutého uznesenia okresného súdu.

37. Odborná právnická literatúra vo vzťahu k § 134 ods. 1 Exekučného poriadku

uvádza, že uvedené ustanovenie: „určuje predpoklady, za ktorých možno exekúciu

predajom nehnuteľnosti vykonať, a to súhlas oprávneného s exekúciou predajom

nehnuteľnosti a vlastníctvo povinného k exekvovanej nehnuteľnosti. Ďalšími predpokladmi

na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti, ktoré vyplývajú z iných ustanovení

Exekučného poriadku, sú súhlas záložného veriteľa s exekúciou predajom nehnuteľnosti, ak

oprávnený nie je záložným veriteľom (§ 61q ods. 2), primeranosť rozsahu exekúcie k výške

vymáhanej pohľadávky (§ 61r) a minimálna výška vymáhanej pohľadávky (§ 63 ods. 2 a 3).

Absencia niektorého z uvedených predpokladov (ak sa už exekúcia predajom

nehnuteľnosti začala) je dôvodom na zastavenie exekúcie v časti vykonávanej predajom

nehnuteľnosti, a to procesným postupom podľa § 44, prípadne podľa § 61n ods. 2 alebo

§ 65...

Vlastníctvo povinného k nehnuteľnosti sa preukazuje najmä zápisom o vlastníctve

v katastri nehnuteľností. Podľa § 70 ods. 2 katastrálneho zákona sa údaj o vlastníctve,

zapísaný v katastri nehnuteľností, považuje za hodnoverný a záväzný, ak sa nepreukáže

opak. Zápis v katastri nehnuteľností predstavuje vyvrátiteľnú domnienku o existencii

zapísaného práva...

Ak po začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti vyjde najavo, že exekvovaná

nehnuteľnosť nie je vo vlastníctve povinného, musí byť exekúcia v predmetnej časti

zastavená.“ (Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný

poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 610 až 614.).

38. „Obsahom ustanovenia § 140 ods. 2 písm. l) je hmotnoprávna norma

o nadobudnutí vlastníckeho práva dobromyseľným vydražiteľom. Dobromyseľný vydražiteľ

nadobúda vlastníctvo k vydraženej nehnuteľnosti aj v prípade, ak povinný nebol vlastníkom

nehnuteľnosti. Vydražiteľ však vlastnícke právo nenadobudne, a to bez ohľadu na jeho

dobromyseľnosť, ak tretia osoba (vlastník) vzniesla u súdneho exekútora pred začatím

dražby námietku neprípustnosti exekúcie (teda ak bola exekúcia vykonaná nezákonne,

v rozpore s odkladným účinkom tejto námietky)...

Vydražiteľ nie je dobromyseľný, ak v čase konania dražby vedel, že povinný nie je

vlastníkom nehnuteľnosti.

Ak vydražiteľ nebol dobromyseľný o vlastníckom práve povinného, potom

vydražením veci nenadobúda vlastnícke právo ani v prípade, ak tretia osoba (vlastník)

nevzniesla námietku neprípustnosti exekúcie podľa § 44. Právnym následkom exekúcie nie

je v takom prípade zmenu subjektu vlastníckeho práva. Tretia osoba (vlastník) môže

dosiahnuť ochranu svojho vlastníckeho práva (napríklad) prostredníctvom určovacej žaloby

podanej voči vydražiteľovi.“ (Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol.

Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 647.).

39. „Konanie exekučného súdu o príklepe je obligatórne. Prebieha bez ohľadu na to,

či proti udeleniu príklepu vzniesli oprávnené osoby námietky podľa § 147.

Exekučný poriadok na jednej strane ustanovuje dôvody, pre ktoré možno vyhovieť

námietkam proti udeleniu príklepu (§ 147 ods. 3 EP), avšak na druhej strane nie sú

ustanovené dôvody, pre ktoré exekučný súd udelenie príklepu neschváli. Iba stručne sa

uvádza, že príklep sa neschváli „so zreteľom na vznesené námietky“ (§ 149). Znamená to,

že exekučný súd príklep neschváli vždy vtedy, ak vyhovie námietkam proti udeleniu

príklepu. Zostáva potom otázkou výkladu, či exekučný súd môže udelenie príklepu

neschváliť aj v takom prípade, ak žiadne námietky podané neboli alebo ak boli podané

námietky zamietnuté. K tejto otázke sa v praxi všeobecne zastáva právny názor,

že exekučný súd udelenie príklepu neschváli aj vtedy, ak zistí porušenie zákona, hoci žiadne

námietky podané neboli alebo boli námietky zamietnuté.

Exekučný súd skúma podmienky na udelenie príklepu so zreteľom na skutkový stav,

ktorý bol v čase udelenia príklepu. Pri rozhodovaní o príklepe nie je možné prihliadať na

skutkové okolnosti, ktoré nastali až po udelení príklepu a ktoré sú dôvodom ukončenia

exekúcie. Napríklad dôvodom neschválenia príklepu nemôže byť len to, že povinný

po udelení príklepu vymáhanú pohľadávku splnil...

Uznesenie exekučného súdu o príklepe nadobúda právoplatnosť jeho doručením

oprávnenému, povinnému, vydražiteľovi a tomu, kto podal námietky proti udeleniu

príklepu. Doručenie uvedeným osobám vykoná súdny exekútor. Zákon nepredpisuje

doručenie do vlastných rúk, postačí preto tzv. obyčajné doručenie v zmysle .

Ustanovenie § 61b sa na doručovanie uznesenia o príklepe nevzťahuje.

Po doručení uznesenia exekučného súdu o príklepe oprávnenému, povinnému,

vydražiteľovi a tomu, kto podal námietky proti udeleniu príklepu, požiada súdny exekútor

exekučný súd o vyznačenie doložky právoplatnosti. Následne exekučný súd doručí

právoplatné uznesenie (spolu so zápisnicou o udelení príklepu) okresnému úradu,

katastrálnemu odboru, príslušnému podľa miesta vydraženej nehnuteľnosti, za účelom

zápisu zmien do katastra nehnuteľností.

Právoplatnosťou uznesenia o schválení príklepu sa vydražiteľ stáva

vlastníkom nehnuteľnosti spätne ku dňu udelenia príklepu (§ 150).“. (Števček, M.,

Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie.

Praha : C. H. Beck, 2018, s. 672)

40. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia okresného súdu zistil, že nie je

vo vzťahu k aplikácii § 134 ods. 1, § 148 ods. 1 a § 149 Exekučného poriadku presvedčivo

odôvodnené, a táto skutočnosť v konečnom dôsledku zakladá ústavnú neudržateľnosť ním

vydaného rozhodnutia. Pokiaľ okresný súd v rámci rozhodovania o schválení príklepu

vychádzal z listu vlastníctva č. vyhotoveného 13. januára 2020, v časti ktorého

označenej ako „Vlastníci a iné oprávnené osoby“ je ako vlastník nehnuteľností uvedený

„1 “ so spoluvlastníckym

podielom 1/1., prehliadol, že ako titul nadobudnutia sú uvedené „Zmluva o zabezpečovacom

prevode práv zo dňa 29. 10. 2010, č. V 7734/10 – 562/10“, ako aj „Z 8340 – Rozsudok

v mene Slov. republiky č. “. Úplné znenie rozsudku okresného súdu

sp. zn. zo 17. mája 2017 je súčasťou spisu okresného súdu

sp. zn. , avšak s jeho právnymi závermi, najmä pokiaľ ide o absolútnu

neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práv, sa okresný súd v napadnutom uznesení

nevysporiadal.

41. Nedostatočné odôvodnenie uznesenia všeobecného súdu, ktoré vyústilo do jeho

vnútornej rozpornosti, ústavný súd považuje za dôvod na vyslovenie porušenia základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , súčasťou ktorého

je nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným

spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu,

ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu

(m. m. ).

42. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd

v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv

a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o schválení príklepu nemožno hodnotiť inak

ako taký, ktorý odporuje obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovoru.

43. Napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru, preto ústavný

súd napadnuté uznesenie okresného súdu podľa a jemu

zodpovedajúcemu a zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).

44. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

45. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

46. Úlohou okresného súdu preto bude opätovne rozhodnúť o žiadosti súdnej

exekútorky na schválenie príklepu, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne

zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu

povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť

ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

V.

Trovy konania

47. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol, aby mu ústavný súd priznal

náhradu trov konania.

48. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

49. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal z § 1

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely

tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.

Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2019

predstavovala sumu 1 062 €.

50. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej

sume 675,43 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby

(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu

predsedníčky okresného súdu a zúčastnenej osoby) vykonané v roku 2020 v sume 177 €

za jeden úkon a tri režijné paušály v sume 10,62 € za jeden paušál, plus 20 % DPH, ktoré

zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

51. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

a vykonateľnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania pred ústavným

súdom... ak nevyplýva iné z rozhodnutia ústavného súdu (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom

súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu