Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)IV. ÚS 494/2020
PDF · 507.88 KB
No categories available
IV. ÚS 494/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Aleja Slobody 1890/50, Dolný Kubín, ktorou namieta
porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 102/2018 z 23. apríla 2020
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11 Co 22/2017 z 21. februára 2017, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a sťažnostná
argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Jozefom Polákom, Aleja Slobody 1890/50, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 102/2018 z 23. apríla 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
11 Co 22/2017 z 21. februára 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou
v konaní vedenom Okresným súdom Ružomberok (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 5 C 29/2013 v procesnom postavení žalovaného, proti ktorému sa žalobkyňa –
advokátka domáhala nároku na zaplatenie sumy 17 755,52 €
s príslušenstvom z titulu nároku na zaplatenie odmeny za právne služby. Okresný súd
rozsudkom č. k. 5 C 29/2013-315 z 25. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok
z 25. novembra 2016“) výrokom I rozhodol, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobkyni
úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 11 431,73 € od 19. mája 2012
do 13. októbra 2016 v sume 4 532,60 €, výrokom II rozhodol, že v ostatnej časti žalobu
zamieta, výrokom III rozhodol, že konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 11 431,73 €
zastavuje, a výrokom IV rozhodol, že žalobkyni sa vo vzťahu k sťažovateľovi ako
žalovanému priznáva právo na náhradu trov konania v rozsahu 28,76 %.
3. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2016 rozhodol krajský
súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I potvrdil
ako vecne správne a vo výrokoch II a IV rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie. Krajský súd zároveň napadnutým rozsudkom rozhodol, že výroku III
rozhodnutia súdu prvej inštancie sa nedotýka.
4. O dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd
napadnutým rozsudkom tak, že dovolanie zamietol. Sťažovateľ zdôrazňuje, že sa so závermi
obsiahnutými najvyšším súdom v napadnutom rozsudku nemôže stotožniť. Podľa jeho
názoru najvyšší súd konal v kontexte dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a)
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) v rozpore s obsahom dovolania podaného
sťažovateľom, keď uviedol, že sťažovateľ nevymedzil právnu otázku, pri ktorej sa najvyšší
odklonil od ustálenej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu. Najvyšší súd podľa názoru
sťažovateľa na neho kládol neprimerané a neakceptovateľné požiadavky priečiace sa účelu
a zmyslu dovolania. Podľa sťažovateľa najvyšší súd okrem už uvedeného neprihliadal
na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť v otázke splatnosti nároku advokáta
na zaplatenie odmeny za vykonané právne služby, výkladu § 563 Občianskeho zákonníka
a premlčania majetkových práv. Právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého splatnosť
nároku advokáta na zaplatenie odmeny za vykonané právne služby vzniká až okamihom
ukončenia platnosti zmluvy o právnej pomoci, považuje sťažovateľ za rozporný s ustálenou
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ale aj s elementárnou logikou a predpismi, ktoré
upravujú inštitút premlčania. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že dĺžka premlčacej lehoty sa
v konkrétnych okolnostiach jeho veci mala spravovať § 101 Občianskeho zákonníka.
5. Krajský súd podľa názoru sťažovateľa nevykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy na zistený stav veci, keďže dospel k záveru, že k premlčaniu
uplatneného nároku žalobkyne nedošlo a že zmluva o právnej pomoci medzi žalobkyňou
a sťažovateľom bola uzatvorená platne. Uvedená aplikácia a výklad právnej normy
obmedzujú základné práva sťažovateľa spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.
6. Podľa názoru sťažovateľa právo advokáta na zaplatenie odmeny za poskytnutú
službu právnej pomoci vzniká okamihom jej uskutočnenia (obstaranie záležitosti v mene
klienta) a od momentu jej uskutočnenia začína advokátovi aj plynúť subjektívna premlčacia
lehota vo vzťahu k možnosti advokáta vyzvať svojho klienta na jej zaplatenie, resp.
vo vzťahu k možnosti uplatniť toto svoje majetkové právo na súde. Uvedenou právnou
otázkou sťažovateľ podľa svojho názoru v dovolaní dostatočne vymedzil dovolací dôvod
v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
7. Sťažovateľ namieta, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy nerozlišovali medzi
vznikom nároku ako takého a možnosťou žalobkyne vyvolať jeho splatnosť, kde v prípade
absencie dohody medzi stranami sporu je zrejmé, že právo vyúčtovať odmenu za poskytnuté
právne služby, a tým vyvolať jeho splatnosť bolo ponechané výlučne na vôli žalobkyne ako
veriteľa. V zmysle § 563 Občianskeho zákonníka má právo určiť čas plnenia veriteľ.
V takomto prípade, ak čas splnenia nebol dohodnutý a nebol daný ani na voľbu dlžníka,
veriteľ môže kedykoľvek, hoci aj na druhý deň po uzatvorení zmluvy, vyzvať dlžníka, aby
plnil. Dlžník je povinný predmet záväzku splniť nasledujúci deň po prijatí výzvy. V takom
prípade platí na splnenie čas, ktorý veriteľ určil vo svojej výzve dlžníkovi. Veriteľ však
musí svoje právo na plnenie uplatniť najneskôr do uplynutia premlčacej doby. V opačnom
prípade sa vystavuje nebezpečenstvu, že jeho právo sa premlčí a dlžník v súdnom konaní
môže vzniesť námietku premlčania. Na podporu uvedených záverov odkazuje sťažovateľ
na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 25/03
z 24. júna 2003).
8. Za rozporný s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu (uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 8/2011 z 9. mája 2012) považuje sťažovateľ aj záver
krajského súdu o neopodstatnenosti námietky premlčania vznesenej zo strany sťažovateľa
ako žalovaného. Konkrétne sťažovateľ zdôrazňuje, že ani „v konaní o zaplatenie odmeny
advokátovi za právnu pomoc poskytnutú klientovi, v ktorom prípadne prichádza do úvahy
uplatnenie nevyvrátiteľnej domnienky v zmysle § 2 ods. 2 vyhlášok č. 240/1990 Zb.
a č. 163/2002 Z. z.) nemôže byť vecou navrhovateľa (advokáta) iba samo preukázanie
poskytnutia právnej pomoci a nezaplatenia odmeny za poskytnutú právnu pomoc s tým, že
všetky ostatné rozhodujúce skutkové okolnosti musí tvrdiť a preukazovať odporca (klient).“.
9. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci došlo zo strany okresného súdu
a krajského súdu z dôvodu, že vyhodnotili dohodu o poskytnutí právnej pomoci
z 5. apríla 2002 ako platný právny úkon a vec nesprávne právne posúdili aj v otázke
premlčania žalobou uplatneného nároku. Za nesprávny považuje sťažovateľ aj záver
krajského súdu o tom, že žalobkyni vznikol nárok na úhradu faktúry č. 6/2012
z 3. mája 2012 splatnej 18. mája 2012, ktorou žalobkyňa vyúčtovala žalovanému trovy
konania na základe dohody o poskytnutí právnej pomoci z 5. apríla 2002, o tom, že
žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením tejto faktúry, a o tom, že nárok uplatnený
žalobou nie je premlčaný.
10. Podľa sťažovateľa právny vzťah medzi žalobkyňou ako advokátkou a ním ako
klientom zanikol splnením, teda tým, že žalobkyňa vykonala príkaz formou uskutočnenia
jednotlivého úkonu právnej služby. Vykonanie činnosti, ku ktorej sa príkazník zaviazal
(uskutočnenie úkonu právnej služby, účasť na pojednávaní a pod.), je spôsobom zániku
príkazu, ktorý je upravený všeobecným predpisom [§ 731 a § 33b ods. 1 písm. a)
11. Právo na odmenu vzniklo žalobkyni už vykonaním jednotlivého úkonu právnej
služby. t. j. splnením, pričom žalobkyňa mohla požiadať žalovaného o zaplatenie odmeny
prvý deň po uskutočnení jednotlivého úkonu právnej služby, preto je žalobkyňou uplatnený
nárok premlčaný v celom rozsahu.
12. Podľa sťažovateľa v jeho veci konajúce súdy nevykonali navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa protiprávnosti konania
žalobkyne a na preukázanie rozporu jej konania so zákonom. Závery o existencii nároku
žalobkyne na zaplatenie úroku z omeškania, o platnosti dohody o poskytovaní právnych
služieb z 5. apríla 2002 a o tom, že nárok žalobkyne nie je premlčaný, nemôžu obstáť.
13. K porušeniu označených práv zaručených ústavou a dohovorom podľa názoru
sťažovateľa došlo jednak z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí
krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci
a rovnako z dôvodu, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu sú
založené na takej aplikácii právnej normy, ktorá popiera jej účel a pravidlá ústavne
konformného výkladu.
14. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší
a veci vráti krajskému súdu a najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň
požaduje priznanie náhrady trov konania.
II.
Ústavnoprávne východiská rozhodovania ústavného súdu
15. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
18. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,
lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym
opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku.
20. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
21. Z už citovaného princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci
vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj
ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je
daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
22. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok
prípustnosti ústavnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu
vychádzal z právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým zamietol
dovolanie sťažovateľa smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a preto
dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej sťažnosti v relevantnej časti podľa § 124 zákona
o ústavnom súde považoval v jeho prípade za zachovanú.
23. Nedostatočnosť odôvodnenia sťažovateľ vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho
súdu spája s nesprávnym právnym posúdením veci a aplikáciou právnej normy, ktorá
popiera jej účel a pravidlá ústavne konformného výkladu. V konkrétnostiach argumentuje,
že právny vzťah medzi žalobkyňou ako advokátkou a ním ako klientom, z ktorého si
žalobkyňa uplatňovala svoje nároky, zanikol splnením, teda tým, že žalobkyňa vykonala
príkaz formou uskutočnenia jednotlivého úkonu právnej služby. Za ústavne udržateľný
pritom považuje právny názor, že právo advokáta na zaplatenie odmeny za poskytnutú
službu právnej pomoci vzniká okamihom jej uskutočnenia (obstaranie záležitosti v mene
klienta) a od momentu jej uskutočnenia začína advokátovi aj plynúť subjektívna premlčacia
lehota vo vzťahu k možnosti advokáta vyzvať svojho klienta na jej zaplatenie, resp.
vo vzťahu k možnosti uplatniť toto svoje majetkové právo na súde. Keďže uvedeným
právnym názorom sa krajský súd neriadil, odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku
nemôže obstáť.
24. Pri predbežnom prerokovaní tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal
z princípu subsidiarity svojej právomoci. Z obsahu ústavnej sťažnosti totiž vyplýva,
že zásadnú námietku nesprávneho právneho posúdenia veci z pohľadu právnej argumentácie
týkajúcej sa plynutia premlčacej doby pri uplatňovaní práva advokáta na zaplatenie odmeny
za poskytnutú službu právnej pomoci (otázka začiatku plynutia premlčacej doby vo vzťahu
k právu advokáta na zaplatenie tarifnej odmeny za poskytnutú službu právnej pomoci, a to,
či táto premlčacia doba začína plynúť deň nasledujúci po dni poskytnutia služby alebo až
momentom ukončenia právneho vzťahu zastúpenia), ktorou malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu, v zásade v totožnom znení uplatnil aj vo svojom
dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu [sťažovateľ v ňom tvrdil,
že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená – § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
pozn.]. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v rámci svojej dovolacej právomoci sa
najvyšší súd predmetnou dovolacou námietkou meritórne zaoberal a rozhodol o nej,
čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu sa meritórne relevantnou časťou
ústavnej sťažnosti zaoberať (obdobne IV. ÚS 468/2018). Ústavný súd preto túto časť
ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
25. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal
preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
26. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný
súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
27. V zmysle už prezentovaných záverov sa ústavný súd pri posúdení namietaného
porušenia práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
sústredil a zameral na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou
argumentáciou sťažovateľa, ktorú uplatňoval v podanom dovolaní proti napadnutému
rozsudku krajského súdu, vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či má súdom zvolená
interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter.
Prihliadal pritom na zásadnú argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v bode 4 tohto
uznesenia, podľa ktorej je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v kontexte dovolacieho
dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP arbitrárny. Okrem toho za nedostatočne
odôvodnenú považuje sťažovateľ aj časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej
sa tento vysporiadaval meritórne s otázkou splatnosti nároku advokáta na zaplatenie
odmeny za vykonané právne služby (otázka začiatku plynutia premlčacej doby vo vzťahu
k právu advokáta na zaplatenie tarifnej odmeny za poskytnutú službu právnej pomoci) –
dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
28. Ústavný súd v relevantnej časti rozhodnutia aj s poukazom na svoju stabilizovanú
judikatúru zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho
súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr. IV. ÚS 238/07,
IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012, II. ÚS 98/2017). Otázka posúdenia prípustnosti
dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie (obyčajného)
zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia s tým, že
vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa
(napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016), samozrejme za predpokladu, že ide o riešenie
ústavne udržateľné.
29. Po preskúmaní relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
v kontexte podstatnej námietky sťažovateľa o neudržateľnosti odôvodnenia vo vzťahu
k dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 421 ods. 1 písm. a) a b)
CSP] ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť odôvodnenia najvyššieho súdu a nezistil, že by posudzované
rozhodnutie bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom
omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené, a tým mohlo
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými
30. Ústavný súd ďalej konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je v napadnutom rozhodnutí
zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné
dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa ústavne konformným
spôsobom vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľa (ktorej nesprávnosť
vyhodnotenia zo strany najvyššieho súdu v konaní o ústavnej sťažnosti namieta) podanou
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), keď v podstatnom uviedol:
«14. Dovolateľ namietal, že je nesprávny záver súdov nižších stupňov, podľa ktorého
zmluva o právnej pomoci medzi ním a žalobkyňou bola uzavretá platne a žalobkyni ako
advokátke vznikol nárok na tarifnú odmenu za vykonané úkony právnej pomoci do zániku
zmluvy o právnej pomoci. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3MCdo 8/2011 zo dňa 9.5.2011 (podľa ktorého „ani v konaní o zaplatenie odmeny
advokátovi za právnu pomoc poskytnutú klientovi, v ktorom prichádza do úvahy uplatnenie
nevyvrátiteľnej domnienky v zmysle § 2 ods. 2 vyhl. č. 240/1990 Zb. a vyhl. č. 163/2002 Zb.
nemôže byť vecou navrhovateľa (advokáta) iba samo preukázanie poskytnutia právnej
pomoci a nezaplatenia odmeny za poskytnutú právnu pomoc s tým, že všetky ostatné
rozhodujúce skutkové okolnosti musí tvrdiť a preukazovať klient-odporca“), od ktorého sa
mali súdy odkloniť. Dovolateľ zotrváva na argumentoch zo základného konania, že
žalobkyňa nepreukázala, že k dohode o odmene medzi zmluvnými stranami vôbec došlo,
a preto si žalobkyňa nesplnila dôkaznú povinnosť a jej nečinnosť suploval v odôvodnení
súd.
15. Z hľadiska prípustnosti dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je
rozhodujúca právna otázka, od riešenia ktorej sa súd odklonil. V danom prípade dovolateľ
žiadnu právnu otázku nenastolil. V tejto časti je jeho dovolanie iba polemikou so záverom
súdov v základnom konaní, ktoré mali z vykonaného dokazovania za preukázané, že
k dohode o poskytnutí právnej pomoci medzi stranami došlo, žalobkyňa poskytla
žalovanému právnu pomoc vykonaním právnych úkonov advokáta a pre námietky
žalovaného ohľadom odmeny uzavrel, že žalobkyňa má nárok na tarifnú odmenu.»
31. Sťažovateľ namieta záver najvyššieho súdu o tom, že v súvislosti s dovolacím
dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nenastolil právnu otázku. Dovolací dôvod sa
v súlade s § 431 ods. 2 CSP vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva vada, ktorou
sa odôvodňuje prípustnosť dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno
odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432
ods. 1 CSP), pričom dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie
veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
32. Dovolaniu predloženému sťažovateľom chýbalo vymedzenie konkrétnej právnej
otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Uvedené kritériá stanovené
príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku nemôže naplniť polemika
s právnymi závermi odvolacieho súdu či všeobecná charakteristika nesprávností vytýkaných
sťažovateľom ako dovolateľom.
33. Z (už citovanej) právnej úpravy regulujúcej prípustnosť dovolania, ako aj
zo spôsobu vymedzenia dovolacieho dôvodu spočívajúceho v tom, že dovolateľ v súlade
s § 432 ods. 2 CSP uvedie, v čom príslušná namietaná vada spočíva, možno uzavrieť,
že relevantná časť dovolania sťažovateľa sa pre nedostatok vymedzenia dovolacieho
dôvodu (odôvodnenia) javila už prima facie ako dovolanie, pri ktorom nie sú splnené
procesné podmienky pre preskúmanie jeho prípustnosti a ktoré najvyšší súd ako súd
dovolací v súlade s príslušnou procesno-právnou úpravou odmietne bez toho, aby došlo
k jeho vecnému prejednaniu (prejednaniu dôvodnosti).
34. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa namietanej
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nemožno podľa názoru ústavného
súdu považovať za formalistický, keďže absencia náležitosti vymedziť dovolací dôvod
spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP tak, ako to bolo dané aj vo veci dovolania
podaného sťažovateľom, je podľa Civilného sporového poriadku dôvodom neprípustnosti
dovolania.
35. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia [§ 421 ods. 1
písm. b) CSP – dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená] najvyšší súd identifikoval relevantnú právnu otázku nastolenú
sťažovateľom, a to otázku začatia plynutia premlčacej doby vo vzťahu k právu advokáta
na zaplatenie odmeny za poskytnuté právne služby, pričom zároveň dospel k záveru
o prípustnosti dovolania z dôvodu, že nastolená právna otázka nebola dosiaľ v rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu riešená.
36. V podstatnom najvyšší súd zdôraznil, že za začiatok premlčacej doby je v súlade
s ustálenou judikatúrou dovolacieho súdu nevyhnutné považovať moment, keď sa možno
po prvý raz domáhať práva na súde žalobou bez nebezpečenstva, že bude zamietnutá pre jej
predčasnosť. Premlčacia doba pre odmenu advokáta potom začne plynúť deň nasledujúci
po tom, ako právo na odmenu vzniklo, pretože týmto dňom mohol advokát – veriteľ svoje
právo vykonať žalobou na súde (body 25 a 26 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).
37. V ďalšom najvyšší súd konštatoval, že v prípade ak činnosť advokáta spočíva
v poskytovaní právnych služieb pri uplatňovaní nároku klienta a príkaz klienta nie je
obmedzený len na určité právne úkony, pričom medzi advokátom a klientom nebolo
dohodnuté inak, nárok advokáta na odmenu sa nepremlčuje samostatne za každý jednotlivý
úkon právnej služby, ale vykonaním celej činnosti spočívajúcej v právnych službách, ku
ktorým sa advokát zaviazal (bod 27 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).
38. Následne najvyšší súd uzavrel, že v konkrétnych okolnostiach veci bolo
predmetom príkaznej zmluvy zastupovanie sťažovateľa žalobkyňou v konaní
pred príslušným súdom prvej inštancie. K zániku príkaznej zmluvy pritom došlo jej
vypovedaním zo strany sťažovateľa ako žalovaného ešte pred právoplatným skončením
predmetného konania. Právo na odmenu žalobkyni ako advokátke preto podľa názoru
najvyššieho súdu vzniklo zánikom právneho vzťahu založeného zmluvou o poskytovaní
právnych služieb (bod 28 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu). Na podklade uvedených
skutočností následne najvyšší súd uzavrel, že dovolanie žalovaného podľa § 421 ods. 1
písm. b) CSP bolo síce prípustné, avšak sťažovateľ v dovolaní vytýkal neopodstatnene,
že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
39. S prihliadnutím na relevantné časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so zásadnou námietkou sťažovateľa, ktorou
odôvodňoval prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyšší
súd síce konštatoval prípustnosť dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci, avšak s dovolacou argumentáciou sťažovateľa sa nestotožnil, a preto jeho
dovolanie po vecnom preskúmaní nastolenej právnej otázky dosiaľ v rozhodovacej činnosti
dovolacieho súdu neriešenej zamietol v relevantnej časti ako nedôvodné.
40. Samotné vecné posúdenie nastolenej právnej otázky ústavný súd považuje
za ústavne udržateľné, a to s poukazom na svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť v obdobnej
veci sp. zn. III. ÚS 125/2018. V predmetnom rozhodnutí ústavného súdu totiž bolo
zdôraznené, že zmluvný záväzok poskytovať právne služby možno považovať za základ
záväzkovo právneho vzťahu, na ktorý dopadajú ustanovenia Občianskeho zákonníka
o príkaznej zmluve, a preto je potrebné najprv ustáliť, čo je predmetom príkazu, pre určenie
splatnosti odmeny za poskytovanie právnych služieb. Ak predmetom príkazu je právne
zastupovanie strany v súdnom konaní do právoplatného skončenia veci, čiže nejde
o vykonanie konkrétnych úkonov právnej služby ani o postupné plnenie príkazu,
ale záväzok poskytovať právnu pomoc v súdnom konaní do jeho právoplatného skončenia,
potom je právny záver súdu o tom, že za danej situácie každý jednotlivý úkon právnej
služby sa premlčiava samostatne, arbitrárny a rozporný s § 101 Občianskeho zákonníka,
pretože začiatok premlčacej doby, vychádzajúc z predmetu príkazu, možno viazať
na okamih splnenia alebo vykonania príkazu, resp. zániku príkaznej zmluvy, aplikujúc
primerane ustanovenia o zániku plnomocenstva podľa § 731 Občianskeho zákonníka alebo
odvolaní príkazu podľa § 732 Občianskeho zákonníka (bod 24 nálezu ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 125/2018 z 20. júna 2018).
41. S prihliadnutím na dosiaľ uvedené postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil
do vydania napadnutého rozsudku, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľa
použitých právnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu nemožno považovať za neodôvodnený či arbitrárny.
42. Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania sťažovateľa
podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a vo veci zamietnutia dovolania sťažovateľa
podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej
a presvedčivej podobe, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa
sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí relevantnej časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení.
43. Na podklade uvedených skutočností preto ústavný súd ústavnú sťažnosť
v relevantnej časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu