Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 494/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Aleja Slobody 1890/50, Dolný Kubín, ktorou namieta

porušenie základného práva zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. apríla 2020

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 21. februára 2017, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a sťažnostná

argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Jozefom Polákom, Aleja Slobody 1890/50, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie

základného práva zaručeného (ďalej len „“)

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 23. apríla 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. februára 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou

v konaní vedenom Okresným súdom Ružomberok (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. v procesnom postavení žalovaného, proti ktorému sa žalobkyňa –

advokátka domáhala nároku na zaplatenie sumy 17 755,52 €

s príslušenstvom z titulu nároku na zaplatenie odmeny za právne služby. Okresný súd

rozsudkom č. k. -315 z 25. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok

z 25. novembra 2016“) výrokom I rozhodol, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobkyni

úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 11 431,73 € od 19. mája 2012

do 13. októbra 2016 v sume 4 532,60 €, výrokom II rozhodol, že v ostatnej časti žalobu

zamieta, výrokom III rozhodol, že konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 11 431,73 €

zastavuje, a výrokom IV rozhodol, že žalobkyni sa vo vzťahu k sťažovateľovi ako

žalovanému priznáva právo na náhradu trov konania v rozsahu 28,76 %.

3. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2016 rozhodol krajský

súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I potvrdil

ako vecne správne a vo výrokoch II a IV rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie. Krajský súd zároveň napadnutým rozsudkom rozhodol, že výroku III

rozhodnutia súdu prvej inštancie sa nedotýka.

4. O dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd

napadnutým rozsudkom tak, že dovolanie zamietol. Sťažovateľ zdôrazňuje, že sa so závermi

obsiahnutými najvyšším súdom v napadnutom rozsudku nemôže stotožniť. Podľa jeho

názoru najvyšší súd konal v kontexte dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a)

(ďalej aj „“) v rozpore s obsahom dovolania podaného

sťažovateľom, keď uviedol, že sťažovateľ nevymedzil právnu otázku, pri ktorej sa najvyšší

odklonil od ustálenej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu. Najvyšší súd podľa názoru

sťažovateľa na neho kládol neprimerané a neakceptovateľné požiadavky priečiace sa účelu

a zmyslu dovolania. Podľa sťažovateľa najvyšší súd okrem už uvedeného neprihliadal

na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť v otázke splatnosti nároku advokáta

na zaplatenie odmeny za vykonané právne služby, výkladu

a premlčania majetkových práv. Právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého splatnosť

nároku advokáta na zaplatenie odmeny za vykonané právne služby vzniká až okamihom

ukončenia platnosti zmluvy o právnej pomoci, považuje sťažovateľ za rozporný s ustálenou

rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ale aj s elementárnou logikou a predpismi, ktoré

upravujú inštitút premlčania. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že dĺžka premlčacej lehoty sa

v konkrétnych okolnostiach jeho veci mala spravovať .

5. Krajský súd podľa názoru sťažovateľa nevykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy na zistený stav veci, keďže dospel k záveru, že k premlčaniu

uplatneného nároku žalobkyne nedošlo a že zmluva o právnej pomoci medzi žalobkyňou

a sťažovateľom bola uzatvorená platne. Uvedená aplikácia a výklad právnej normy

obmedzujú základné práva sťažovateľa spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.

6. Podľa názoru sťažovateľa právo advokáta na zaplatenie odmeny za poskytnutú

službu právnej pomoci vzniká okamihom jej uskutočnenia (obstaranie záležitosti v mene

klienta) a od momentu jej uskutočnenia začína advokátovi aj plynúť subjektívna premlčacia

lehota vo vzťahu k možnosti advokáta vyzvať svojho klienta na jej zaplatenie, resp.

vo vzťahu k možnosti uplatniť toto svoje majetkové právo na súde. Uvedenou právnou

otázkou sťažovateľ podľa svojho názoru v dovolaní dostatočne vymedzil dovolací dôvod

v zmysle .

7. Sťažovateľ namieta, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy nerozlišovali medzi

vznikom nároku ako takého a možnosťou žalobkyne vyvolať jeho splatnosť, kde v prípade

absencie dohody medzi stranami sporu je zrejmé, že právo vyúčtovať odmenu za poskytnuté

právne služby, a tým vyvolať jeho splatnosť bolo ponechané výlučne na vôli žalobkyne ako

veriteľa. V zmysle má právo určiť čas plnenia veriteľ.

V takomto prípade, ak čas splnenia nebol dohodnutý a nebol daný ani na voľbu dlžníka,

veriteľ môže kedykoľvek, hoci aj na druhý deň po uzatvorení zmluvy, vyzvať dlžníka, aby

plnil. Dlžník je povinný predmet záväzku splniť nasledujúci deň po prijatí výzvy. V takom

prípade platí na splnenie čas, ktorý veriteľ určil vo svojej výzve dlžníkovi. Veriteľ však

musí svoje právo na plnenie uplatniť najneskôr do uplynutia premlčacej doby. V opačnom

prípade sa vystavuje nebezpečenstvu, že jeho právo sa premlčí a dlžník v súdnom konaní

môže vzniesť námietku premlčania. Na podporu uvedených záverov odkazuje sťažovateľ

na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. júna 2003).

8. Za rozporný s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. mája 2012) považuje sťažovateľ aj záver

krajského súdu o neopodstatnenosti námietky premlčania vznesenej zo strany sťažovateľa

ako žalovaného. Konkrétne sťažovateľ zdôrazňuje, že ani „v konaní o zaplatenie odmeny

advokátovi za právnu pomoc poskytnutú klientovi, v ktorom prípadne prichádza do úvahy

uplatnenie nevyvrátiteľnej domnienky v zmysle vyhlášok č.

a č. ) nemôže byť vecou navrhovateľa (advokáta) iba samo preukázanie

poskytnutia právnej pomoci a nezaplatenia odmeny za poskytnutú právnu pomoc s tým, že

všetky ostatné rozhodujúce skutkové okolnosti musí tvrdiť a preukazovať odporca (klient).“.

9. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci došlo zo strany okresného súdu

a krajského súdu z dôvodu, že vyhodnotili dohodu o poskytnutí právnej pomoci

z 5. apríla 2002 ako platný právny úkon a vec nesprávne právne posúdili aj v otázke

premlčania žalobou uplatneného nároku. Za nesprávny považuje sťažovateľ aj záver

krajského súdu o tom, že žalobkyni vznikol nárok na úhradu faktúry č. 6/2012

z 3. mája 2012 splatnej 18. mája 2012, ktorou žalobkyňa vyúčtovala žalovanému trovy

konania na základe dohody o poskytnutí právnej pomoci z 5. apríla 2002, o tom, že

žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením tejto faktúry, a o tom, že nárok uplatnený

žalobou nie je premlčaný.

10. Podľa sťažovateľa právny vzťah medzi žalobkyňou ako advokátkou a ním ako

klientom zanikol splnením, teda tým, že žalobkyňa vykonala príkaz formou uskutočnenia

jednotlivého úkonu právnej služby. Vykonanie činnosti, ku ktorej sa príkazník zaviazal

(uskutočnenie úkonu právnej služby, účasť na pojednávaní a pod.), je spôsobom zániku

príkazu, ktorý je upravený všeobecným predpisom [§ 731 a § 33b ods. 1 písm. a)

].

11. Právo na odmenu vzniklo žalobkyni už vykonaním jednotlivého úkonu právnej

služby. t. j. splnením, pričom žalobkyňa mohla požiadať žalovaného o zaplatenie odmeny

prvý deň po uskutočnení jednotlivého úkonu právnej služby, preto je žalobkyňou uplatnený

nárok premlčaný v celom rozsahu.

12. Podľa sťažovateľa v jeho veci konajúce súdy nevykonali navrhnuté dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa protiprávnosti konania

žalobkyne a na preukázanie rozporu jej konania so zákonom. Závery o existencii nároku

žalobkyne na zaplatenie úroku z omeškania, o platnosti dohody o poskytovaní právnych

služieb z 5. apríla 2002 a o tom, že nárok žalobkyne nie je premlčaný, nemôžu obstáť.

13. K porušeniu označených práv zaručených a dohovorom podľa názoru

sťažovateľa došlo jednak z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí

krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci

a rovnako z dôvodu, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu sú

založené na takej aplikácii právnej normy, ktorá popiera jej účel a pravidlá ústavne

konformného výkladu.

14. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva zaručeného a práva zaručeného

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší

a veci vráti krajskému súdu a najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň

požaduje priznanie náhrady trov konania.

II.

Ústavnoprávne východiská rozhodovania ústavného súdu

15. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

18. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,

lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym

opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku.

20. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

21. Z už citovaného princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci

vychádza zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj

ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je

daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

22. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok

prípustnosti ústavnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu

vychádzal z právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým zamietol

dovolanie sťažovateľa smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a preto

dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej sťažnosti v relevantnej časti podľa § 124 zákona

o ústavnom súde považoval v jeho prípade za zachovanú.

23. Nedostatočnosť odôvodnenia sťažovateľ vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho

súdu spája s nesprávnym právnym posúdením veci a aplikáciou právnej normy, ktorá

popiera jej účel a pravidlá ústavne konformného výkladu. V konkrétnostiach argumentuje,

že právny vzťah medzi žalobkyňou ako advokátkou a ním ako klientom, z ktorého si

žalobkyňa uplatňovala svoje nároky, zanikol splnením, teda tým, že žalobkyňa vykonala

príkaz formou uskutočnenia jednotlivého úkonu právnej služby. Za ústavne udržateľný

pritom považuje právny názor, že právo advokáta na zaplatenie odmeny za poskytnutú

službu právnej pomoci vzniká okamihom jej uskutočnenia (obstaranie záležitosti v mene

klienta) a od momentu jej uskutočnenia začína advokátovi aj plynúť subjektívna premlčacia

lehota vo vzťahu k možnosti advokáta vyzvať svojho klienta na jej zaplatenie, resp.

vo vzťahu k možnosti uplatniť toto svoje majetkové právo na súde. Keďže uvedeným

právnym názorom sa krajský súd neriadil, odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku

nemôže obstáť.

24. Pri predbežnom prerokovaní tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal

z princípu subsidiarity svojej právomoci. Z obsahu ústavnej sťažnosti totiž vyplýva,

že zásadnú námietku nesprávneho právneho posúdenia veci z pohľadu právnej argumentácie

týkajúcej sa plynutia premlčacej doby pri uplatňovaní práva advokáta na zaplatenie odmeny

za poskytnutú službu právnej pomoci (otázka začiatku plynutia premlčacej doby vo vzťahu

k právu advokáta na zaplatenie tarifnej odmeny za poskytnutú službu právnej pomoci, a to,

či táto premlčacia doba začína plynúť deň nasledujúci po dni poskytnutia služby alebo až

momentom ukončenia právneho vzťahu zastúpenia), ktorou malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu, v zásade v totožnom znení uplatnil aj vo svojom

dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu [sťažovateľ v ňom tvrdil,

že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená – ,

pozn.]. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v rámci svojej dovolacej právomoci sa

najvyšší súd predmetnou dovolacou námietkou meritórne zaoberal a rozhodol o nej,

čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu sa meritórne relevantnou časťou

ústavnej sťažnosti zaoberať (obdobne ). Ústavný súd preto túto časť

ústavnej sťažnosti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

25. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal

preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

26. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

27. V zmysle už prezentovaných záverov sa ústavný súd pri posúdení namietaného

porušenia práv zaručených a dohovorom napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

sústredil a zameral na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa, ktorú uplatňoval v podanom dovolaní proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či má súdom zvolená

interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter.

Prihliadal pritom na zásadnú argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v bode 4 tohto

uznesenia, podľa ktorej je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v kontexte dovolacieho

dôvodu podľa arbitrárny. Okrem toho za nedostatočne

odôvodnenú považuje sťažovateľ aj časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej

sa tento vysporiadaval meritórne s otázkou splatnosti nároku advokáta na zaplatenie

odmeny za vykonané právne služby (otázka začiatku plynutia premlčacej doby vo vzťahu

k právu advokáta na zaplatenie tarifnej odmeny za poskytnutú službu právnej pomoci) –

dovolací dôvod podľa .

28. Ústavný súd v relevantnej časti rozhodnutia aj s poukazom na svoju stabilizovanú

judikatúru zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr. ,

, , ). Otázka posúdenia prípustnosti

dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie (obyčajného)

zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia s tým, že

vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa

(napr. , ), samozrejme za predpokladu, že ide o riešenie

ústavne udržateľné.

29. Po preskúmaní relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

v kontexte podstatnej námietky sťažovateľa o neudržateľnosti odôvodnenia vo vzťahu

k dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 421 ods. 1 písm. a) a b)

] ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť odôvodnenia najvyššieho súdu a nezistil, že by posudzované

rozhodnutie bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom

omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené, a tým mohlo

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v .

30. Ústavný súd ďalej konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania podaného podľa je v napadnutom rozhodnutí

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého

rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné

dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa ústavne konformným

spôsobom vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľa (ktorej nesprávnosť

vyhodnotenia zo strany najvyššieho súdu v konaní o ústavnej sťažnosti namieta) podanou

podľa (dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), keď v podstatnom uviedol:

«14. Dovolateľ namietal, že je nesprávny záver súdov nižších stupňov, podľa ktorého

zmluva o právnej pomoci medzi ním a žalobkyňou bola uzavretá platne a žalobkyni ako

advokátke vznikol nárok na tarifnú odmenu za vykonané úkony právnej pomoci do zániku

zmluvy o právnej pomoci. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 9.5.2011 (podľa ktorého „ani v konaní o zaplatenie odmeny

advokátovi za právnu pomoc poskytnutú klientovi, v ktorom prichádza do úvahy uplatnenie

nevyvrátiteľnej domnienky v zmysle vyhl. č. a vyhl. č.

nemôže byť vecou navrhovateľa (advokáta) iba samo preukázanie poskytnutia právnej

pomoci a nezaplatenia odmeny za poskytnutú právnu pomoc s tým, že všetky ostatné

rozhodujúce skutkové okolnosti musí tvrdiť a preukazovať klient-odporca“), od ktorého sa

mali súdy odkloniť. Dovolateľ zotrváva na argumentoch zo základného konania, že

žalobkyňa nepreukázala, že k dohode o odmene medzi zmluvnými stranami vôbec došlo,

a preto si žalobkyňa nesplnila dôkaznú povinnosť a jej nečinnosť suploval v odôvodnení

súd.

15. Z hľadiska prípustnosti dovolacieho dôvodu podľa je

rozhodujúca právna otázka, od riešenia ktorej sa súd odklonil. V danom prípade dovolateľ

žiadnu právnu otázku nenastolil. V tejto časti je jeho dovolanie iba polemikou so záverom

súdov v základnom konaní, ktoré mali z vykonaného dokazovania za preukázané, že

k dohode o poskytnutí právnej pomoci medzi stranami došlo, žalobkyňa poskytla

žalovanému právnu pomoc vykonaním právnych úkonov advokáta a pre námietky

žalovaného ohľadom odmeny uzavrel, že žalobkyňa má nárok na tarifnú odmenu.»

31. Sťažovateľ namieta záver najvyššieho súdu o tom, že v súvislosti s dovolacím

dôvodom podľa nenastolil právnu otázku. Dovolací dôvod sa

v súlade s vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva vada, ktorou

sa odôvodňuje prípustnosť dovolania. Dovolanie prípustné podľa možno

odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432

ods. 1 ), pričom dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie

veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia ( ).

32. Dovolaniu predloženému sťažovateľom chýbalo vymedzenie konkrétnej právnej

otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Uvedené kritériá stanovené

príslušnými ustanoveniami nemôže naplniť polemika

s právnymi závermi odvolacieho súdu či všeobecná charakteristika nesprávností vytýkaných

sťažovateľom ako dovolateľom.

33. Z (už citovanej) právnej úpravy regulujúcej prípustnosť dovolania, ako aj

zo spôsobu vymedzenia dovolacieho dôvodu spočívajúceho v tom, že dovolateľ v súlade

s uvedie, v čom príslušná namietaná vada spočíva, možno uzavrieť,

že relevantná časť dovolania sťažovateľa sa pre nedostatok vymedzenia dovolacieho

dôvodu (odôvodnenia) javila už prima facie ako dovolanie, pri ktorom nie sú splnené

procesné podmienky pre preskúmanie jeho prípustnosti a ktoré najvyšší súd ako súd

dovolací v súlade s príslušnou procesno-právnou úpravou odmietne bez toho, aby došlo

k jeho vecnému prejednaniu (prejednaniu dôvodnosti).

34. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa namietanej

prípustnosti dovolania podľa nemožno podľa názoru ústavného

súdu považovať za formalistický, keďže absencia náležitosti vymedziť dovolací dôvod

spôsobom uvedeným v až tak, ako to bolo dané aj vo veci dovolania

podaného sťažovateľom, je podľa dôvodom neprípustnosti

dovolania.

35. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia [§ 421 ods. 1

písm. b) – dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte

nebola vyriešená] najvyšší súd identifikoval relevantnú právnu otázku nastolenú

sťažovateľom, a to otázku začatia plynutia premlčacej doby vo vzťahu k právu advokáta

na zaplatenie odmeny za poskytnuté právne služby, pričom zároveň dospel k záveru

o prípustnosti dovolania z dôvodu, že nastolená právna otázka nebola dosiaľ v rozhodovacej

praxi najvyššieho súdu riešená.

36. V podstatnom najvyšší súd zdôraznil, že za začiatok premlčacej doby je v súlade

s ustálenou judikatúrou dovolacieho súdu nevyhnutné považovať moment, keď sa možno

po prvý raz domáhať práva na súde žalobou bez nebezpečenstva, že bude zamietnutá pre jej

predčasnosť. Premlčacia doba pre odmenu advokáta potom začne plynúť deň nasledujúci

po tom, ako právo na odmenu vzniklo, pretože týmto dňom mohol advokát – veriteľ svoje

právo vykonať žalobou na súde (body 25 a 26 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).

37. V ďalšom najvyšší súd konštatoval, že v prípade ak činnosť advokáta spočíva

v poskytovaní právnych služieb pri uplatňovaní nároku klienta a príkaz klienta nie je

obmedzený len na určité právne úkony, pričom medzi advokátom a klientom nebolo

dohodnuté inak, nárok advokáta na odmenu sa nepremlčuje samostatne za každý jednotlivý

úkon právnej služby, ale vykonaním celej činnosti spočívajúcej v právnych službách, ku

ktorým sa advokát zaviazal (bod 27 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).

38. Následne najvyšší súd uzavrel, že v konkrétnych okolnostiach veci bolo

predmetom príkaznej zmluvy zastupovanie sťažovateľa žalobkyňou v konaní

pred príslušným súdom prvej inštancie. K zániku príkaznej zmluvy pritom došlo jej

vypovedaním zo strany sťažovateľa ako žalovaného ešte pred právoplatným skončením

predmetného konania. Právo na odmenu žalobkyni ako advokátke preto podľa názoru

najvyššieho súdu vzniklo zánikom právneho vzťahu založeného zmluvou o poskytovaní

právnych služieb (bod 28 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu). Na podklade uvedených

skutočností následne najvyšší súd uzavrel, že dovolanie žalovaného podľa § 421 ods. 1

písm. b) bolo síce prípustné, avšak sťažovateľ v dovolaní vytýkal neopodstatnene,

že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

39. S prihliadnutím na relevantné časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so zásadnou námietkou sťažovateľa, ktorou

odôvodňoval prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa . Najvyšší

súd síce konštatoval prípustnosť dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci, avšak s dovolacou argumentáciou sťažovateľa sa nestotožnil, a preto jeho

dovolanie po vecnom preskúmaní nastolenej právnej otázky dosiaľ v rozhodovacej činnosti

dovolacieho súdu neriešenej zamietol v relevantnej časti ako nedôvodné.

40. Samotné vecné posúdenie nastolenej právnej otázky ústavný súd považuje

za ústavne udržateľné, a to s poukazom na svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť v obdobnej

veci sp. zn. . V predmetnom rozhodnutí ústavného súdu totiž bolo

zdôraznené, že zmluvný záväzok poskytovať právne služby možno považovať za základ

záväzkovo právneho vzťahu, na ktorý dopadajú ustanovenia

o príkaznej zmluve, a preto je potrebné najprv ustáliť, čo je predmetom príkazu, pre určenie

splatnosti odmeny za poskytovanie právnych služieb. Ak predmetom príkazu je právne

zastupovanie strany v súdnom konaní do právoplatného skončenia veci, čiže nejde

o vykonanie konkrétnych úkonov právnej služby ani o postupné plnenie príkazu,

ale záväzok poskytovať právnu pomoc v súdnom konaní do jeho právoplatného skončenia,

potom je právny záver súdu o tom, že za danej situácie každý jednotlivý úkon právnej

služby sa premlčiava samostatne, arbitrárny a rozporný s ,

pretože začiatok premlčacej doby, vychádzajúc z predmetu príkazu, možno viazať

na okamih splnenia alebo vykonania príkazu, resp. zániku príkaznej zmluvy, aplikujúc

primerane ustanovenia o zániku plnomocenstva podľa alebo

odvolaní príkazu podľa (bod 24 nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 20. júna 2018).

41. S prihliadnutím na dosiaľ uvedené postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil

do vydania napadnutého rozsudku, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľa

použitých právnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu nemožno považovať za neodôvodnený či arbitrárny.

42. Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania sťažovateľa

podaného podľa a vo veci zamietnutia dovolania sťažovateľa

podaného podľa zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej

a presvedčivej podobe, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí relevantnej časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení.

43. Na podklade uvedených skutočností preto ústavný súd ústavnú sťažnosť

v relevantnej časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu