Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 397/2020
PDF · 564.94 KB
No categories available
III. ÚS 397/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej
JUDr. Roman Hojer s. r. o., advokátska kancelária, Šustekova 51, Bratislava, v menej ktorej
koná advokát JUDr. Roman Hojer, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1,
čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky sp. zn. OLP/3172/2020
zo 17. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2,
čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) opatrením Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky (ďalej len „úrad verejného zdravotníctva“) sp. zn. OLP/3172/2020
zo 17. apríla 2020.
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla:
,,Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 52,
826 45 Bratislava, prijal dňa 17.4.2020 Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky pri ohrození verejného zdravia č. OPL/3172/2020. Toto opatrenie bolo
prijaté z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky vládou
Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11.3.2020 dňom
12.3.2020 a pandémie ochorenia COVID-19 vyhlásenej dňa 11.3.2020 generálnym
riaditeľom Svetovej zdravotníckej organizácie v súlade so závermi z rokovania Ústredného
krízového štábu Slovenskej republiky zo dňa 15.4.2020 podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f)
a § 48 ods. 4 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z.. Týmto nariadil opatrenia, ktorými všetkým
osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod vstúpia na územie Slovenskej republiky,
sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie
laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku
sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Po dobu domácej
izolácie podľa predchádzajúcej vety sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s ňou v spoločnej
domácnosti...
Sťažovateľka na územie Slovenskej republiky pricestovala a prekročila štátnu
hranicu dňa 22.4.2020.
Hneď po svojom príchode bolo Sťažovateľke príslušníkmi Policajného zboru
Slovenskej republiky oznámené, že bude umiestnená do štátnej karantény.
Sťažovateľka prežívala obrovský stres a paniku. Neustále bola v neistote a nevedela
čo sa bude diať ďalej.
Sťažovateľka bola následne príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky
dopravená do zariadenia štátnej karantény.
Do štátneho karanténneho zariadenia dorazila dňa 22.4.2020, približne o 19:10 hod.
Sťažovateľka sa po celý čas v štátnom karanténnom zariadení cítila ako keby bola zločinec.
Neustále boli všetci pod prísnym policajným dohľadom, nesmela otvárať dvere a musela byť
po celý čas zatvorená na svojej izbe.
Sťažovateľka prežívala v zariadení štátnej karantény veľký stres, strach a neistotu.
Neustále bola v očakávaní, čo bude ďalej, kedy bude otestovaná na možnú nákazu vírusom
COVID-19 a kedy bude prepustená späť domov.
Sťažovateľka na samotné testovanie na ochorenie COVID-19 čakala až do 26.4.2020,
kedy bola konečne otestovaná. Sťažovateľka tak iba na samotné testovanie možnej nákazy
vírusom COVID-19 čakala v štátnom karanténnom zariadení 5 dní!
Nasledujúci deň po testovaní na možnú nákazu vírusom COVID-19, boli
Sťažovateľke oznámené výsledky. Jej výsledok bol negatívny. Sťažovateľka tak bola
prepustená do domácej karantény dňa 27.4.2020.
Sťažovateľka v štátnom karanténnom zariadení prežívala ťažké obdobie. Veľmi ťažko
znášala značné obmedzenia svojej osobnej slobody a narušenie svojho súkromia.
Sťažovateľka mala tiež neustály strach o svoje zdravie, keďže bola v tomto zariadení
umiestnená s veľkým množstvom ľudí, ktorých nikdy predtým nevidela a nepoznala ich
zdravotný stav.
Sťažovateľka počas svojho pobytu v zariadení štátnej karantény prežívala obrovský
stres, paniku a musela tiež niekoľko krát kontaktovať linku prvej pomoci a tiež svojho
lekára.
Sťažovateľka takýto postup štátnych orgánov vôbec nechápe. Sťažovateľka bola
donútená absolvovať pobyt v štátnom karanténnom zariadení. A to aj napriek tomu,
že Sťažovateľka mala k dispozícii obydlie, kde mohla tento čas v pokoji stráviť v domácej
karanténe.
Tento neadekvátny zásah štátnych orgánov do života Sťažovateľky, ktorý mal
za následok jej umiestnenie v štátnej karanténe negatívnym spôsobom ovplyvnil život
Sťažovateľky. Sťažovateľka ešte stále pociťuje strach, bezmocnosť a nespravodlivosť.
Sťažovateľka s pobytom v zariadení štátnej karantény utrpela okrem ujmy na jej
zdraví, osobnosti a ľudskej dôstojnosti taktiež aj materiálne škody. Sťažovateľka obdržala
tiež faktúru za stravu v karanténnom zariadení...
Sťažovateľka zastáva názor, že jej povinným umiestnením v štátnej karanténe došlo
k porušeniu jej základných práv a slobôd.“
3. Sťažovateľka navrhla rozhodnúť týmto nálezom:
„1. Opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky
č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.4.2020 boli porušené základné práva a slobody, konkrétne
právo na slobodu pohybu a pobytu Sťažovateľky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľke ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu 10.000,- Eur, ktorú jej je povinná zaplatiť Slovenská
republika - Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
6. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
7. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) úrad verejného zdravotníctva vykonáva v prvom
stupni štátnu správu vo veciach, ktoré presahujú hranice územného obvodu regionálneho
úradu verejného zdravotníctva a vo veciach, o ktorých podľa tohto zákona rozhoduje
výlučne úrad verejného zdravotníctva.
9. Ustanovenie § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) zákona č. 355/2007 Z. z. znie:
„Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú
b) hlásenie prenosného ochorenia a podozrenia na závažné alebo rýchlo sa šíriace
prenosné ochorenie,
c) odber vzoriek biologického materiálu od ľudí a vzoriek pitnej vody a vzoriek vody
z vody určenej na kúpanie, z vody prírodného kúpaliska a z vody umelého kúpaliska,
vrátane odberu vzoriek potravín a hotových pokrmov, kozmetických výrobkov a vzoriek
pracovného prostredia a vnútorného prostredia budov na zisťovanie ich zdravotnej
bezpečnosti, na vykonávanie laboratórneho určovania pôvodcov prenosných ochorení
vrátane zisťovania citlivosti na antimikróbne látky,
f) izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom
určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“
10. Ustanovenie § 48 ods. 4 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. znie:
„Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva
pri ohrození verejného zdravia, ak v odseku 5 nie je ustanovené inak, nariaďuje opatrenia,
ktorými sú:
l) výdaj a používanie špeciálnych osobných ochranných pracovných pomôcok.“
11. Výrok napadnutého opatrenia znie:
«Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako príslušný orgán podľa § 5
ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu
vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky
uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11.03.2020 dňom 12.03.2020 a pandémie
ochorenia COVID-19 vyhlásenej dňa 11.03.2020 generálnym riaditeľom Svetovej
zdravotníckej organizácie v súlade so závermi z rokovania Ústredného krízového štábu
Slovenskej republiky zo dňa 15.04.2020 podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4
písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. nariaďuje tieto opatrenia:
1. Všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie
Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu
nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne
po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej
súhrnnej dobe 14 dní. Po dobu domácej izolácie podľa predchádzajúcej vety sa táto
nariaďuje i osobám žijúcim s ňou v spoločnej domácnosti.
Nariadenie izolácie v zariadeniach určených štátom sa nevzťahuje na nasledovné
osoby:
- osoby s obmedzenou schopnosťou orientácie a pohybu,
- tehotné ženy, osoby s onkologickým ochorením, psychiatrickým ochorením, ťažkou
poruchou imunity, osoby s osobitnými výživovými potrebami, osoby s chronickými
ochoreniami dýchacích ciest, srdca a ciev, osoby s metabolickými poruchami, osoby
s epilepsiou, osoby s mentálnou poruchou, osoby so závažnými ochoreniami vyžadujúcimi
pokračujúcu injekčnú liečbu v pravidelných intervaloch, zdravotne ťažko postihnuté osoby.
Tieto osoby sú pri vstupe na územie Slovenskej republiky povinné predložiť v dvoch
vyhotoveniach (originál a kópia) potvrdenie od lekára opatrené jeho podpisom a pečiatkou
o tom, že ich zdravotný stav spadá pod vyššie uvedené zdravotné obmedzenia.
- osoby nad 75 rokov, a osobám im blízkym a sprevádzajúcim v dobe prekročenia
štátnych hraníc SR, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej
republiky. Týmto osobám, na ktoré sa nevťahuje nariadenie o izolácii v zariadeniach
určených štátom a osobám blízkym a sprevádzajúcim sa za splnenia podmienky,
že pri vstupe na územie Slovenskej republiky predložia v dvoch vyhotoveniach (originál
a kópia) výsledok negatívneho testu RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie staršieho ako 48
hodín, nariaďuje izolácia v domácom prostredí na dobu 14 dní. Maloletým osobám,
ktoré bez sprievodu vstupujú na územie Slovenskej republiky sa nariaďuje izolácia
v domácom prostredí na dobu 14 dní. Po dobu domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám
žijúcim s nimi v spoločnej domácnosti. Všetky osoby, na ktoré sa vzťahuje povinnosť
domácej izolácie sú povinné sa bezodkladne telefonicky hlásiť na miestne príslušnom
regionálnom úrade verejného zdravotníctva. Nariadenie izolácie v zariadeniach určených
štátom sa nevzťahuje na osoby, ktoré na území Slovenskej republiky požívajú diplomatické
výsady a imunitu, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej
republiky. Týmto osobám sa nariaďuje izolácia v domácom prostredí na dobu 14 dní.
Po dobu domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s nimi v spoločnej
domácnosti. Všetky osoby, na ktoré sa vzťahuje povinnosť domácej izolácie sú povinné sa
bezodkladne telefonicky hlásiť na miestne príslušnom regionálnom úrade verejného
zdravotníctva.
2. Všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie
Slovenskej republiky sa nariaďuje, aby bezprostredne po návrate do Slovenskej republiky
oznámili túto skutočnosť a to telefonicky alebo elektronicky poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné
lekárstvo, a s ktorým má uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti
alebo poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť
v špecializačnom odbore pediatria, a s ktorým má dieťa uzatvorenú dohodu o poskytovaní
zdravotnej starostlivosti. Osoby, ktoré nemajú na území Slovenskej republiky uzatvorenú
takúto dohodu sú povinné oznámiť umiestnenie do izolácie podľa bodu 1 miestne
príslušnému lekárovi samosprávneho kraja.
3. Všetkým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí poskytujú zdravotnú
starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo pediatria sa nariaďuje,
aby všetkým osobám, ktoré v období od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpili na územie
Slovenskej republiky, vrátane osôb, ktoré s touto osobou žijú v spoločnej domácnosti,
vystavili PN z dôvodu karantény pre COVID-19.
4. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na:
- vodičov nákladnej dopravy, ktorí vstupujú na územie Slovenskej republiky
pri preprave alebo za účelom nakladania a vykladania tovaru,
- posádky v lodnej nákladnej doprave, ktoré vstupujú na územie Slovenskej republiky
pri preprave alebo za účelom nakladania a vykladania tovaru,
- členov posádky lietadla alebo iných členov leteckého personálu, ktorých výkon
činnosti je nevyhnutný na vykonanie letu lietadla na leteckú prepravu nákladu na územie
Slovenskej republiky, ktorí zotrvajú na palube tohto lietadla, okrem vykonania predletovej
prípravy, naloženia alebo vyloženia leteckého nákladu,
- členov posádky lietadla a iným členom leteckého personálu, ktorých výkon činnosti
je nevyhnutný na vykonanie najmä letov lietadiel na humanitárne účely, technických
a premiestňovacích letov, repatriačných letov lietadiel na palube ktorých sa nachádzajú
osoby s prechodným alebo trvalým pobytom na území Slovenskej republiky,
- vodičov a posádky osobnej autobusovej dopravy, ktorí vykonávajú prepravu
repatriovaných osôb na územie Slovenskej republiky,
- rušňovodičov, vozmajstrov, vlakové čaty a obslužných pracovníkov v železničnej
nákladnej doprave, ktorí vstupujú na/z územia Slovenskej republiky za účelom zabezpečenia
prepravy medzinárodných nákladných vlakov,
- vodičov nákladnej dopravy, členov posádky lietadla alebo iných členov leteckého
personálu, posádku v lodnej nákladnej doprave, rušňovodičov, vozmajstrov, vlakové čaty
a obslužných pracovníkov v železničnej nákladnej doprave, ktorí cestujú inými spôsobmi
dopravy, za predpokladu, že sa presúvajú do miesta, kde budú vykonávať nákladnú dopravu
pričom miesto začiatku dopravy sa nachádza na území Slovenskej republiky; uvedenú
skutočnosť musia preukázať potvrdením od zamestnávateľa v štátnom jazyku Slovenskej
republiky, označením miesta výkonu práce, identifikačnými údajmi pracovníka/ov
a vozidla/vozidiel,
- posádku v lodnej nákladnej doprave, ktorí vstupujú na územie Slovenskej republiky
inými spôsobmi dopravy; uvedenú skutočnosť musia preukázať potvrdením
od zamestnávateľa v štátnom jazyku Slovenskej republiky,
- vodičov a posádky zdravotnej služby, ktorí vykonávajú transport pacienta a vodičov
a posádky vykonávajúcich prevoz orgánov určených na transplantáciu, krvi a krvných
náhrad,
- zamestnancov pohrebných služieb, ktorí vykonávajú medzinárodnú prepravu
ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov na účely pochovania alebo spopolnenia,
- po odsúhlasení Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky na osoby,
ktoré vstupujú a opúšťajú územie SR za účelom zabezpečenia liečby vážnych zdravotných
stavov svojich, alebo osôb im blízkym,
- po odsúhlasení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky alebo Ministerstvom
obrany Slovenskej republiky na tranzit príslušníkov policajných zborov prechádzajúcich
územím Slovenskej republiky na plnenie úloh vyplývajúcich z členstva v EÚ a príslušníkov
ozbrojených síl a NATO,
- po odsúhlasení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na vykonanie tranzitu
štátnych príslušníkov členských štátov EÚ navracajúcich sa do domovskej krajiny
a prechádzajúcich územím Slovenskej republiky bez zastavenia.
Osobám uvedeným v tomto bode sa nariaďuje, aby v prípade akýchkoľvek príznakov
respiračného ochorenia bezodkladne oznámili túto skutočnosť a to telefonicky svojmu
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť
v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo, a s ktorým má uzatvorenú dohodu
o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ uvedené osoby nemajú na území Slovenskej
republiky poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, oznámia túto informáciu bezodkladne
na číslo tiesňového volania 112.
Vodičom nákladnej dopravy, posádke v lodnej nákladnej doprave, rušňovodičom,
vozmajstrom, vlakovým čatám a obslužným pracovníkom v železničnej nákladnej doprave,
ktorí vstupujú alebo vystupujú na/z územia Slovenskej republiky za účelom prepravy,
nakladania a vykladania tovaru sa nariaďuje, aby pri nakladaní a vykladaní tovaru
používali osobné ochranné pracovné prostriedky, maximálne obmedzili priamy kontakt
s personálom v zahraničí a mali vozidlo vybavené gumenými rukavicami k použitiu
podľa potreby a dezinfekčné prostriedky k pravidelnému čisteniu rúk. Pre zamestnancov
v železničnej doprave vyhotoví zamestnávateľ potvrdenie, ktoré jasne preukáže, že nútený
prechod štátnej hranice im vyplýva z povahy ich práce, ktorou zabezpečujú nákladnú
dopravu. Pre tieto osoby sa pre ich potrebný pobyt na území Slovenskej republiky mimo
plnenia pracovných povinností nariaďuje domáca izolácia, pokiaľ je to možné mimo osôb,
ktoré s nimi žijú v spoločnej domácnosti.
Členom posádky lietadla a iným členom leteckého personálu, ktorých výkon činnosti
je nevyhnutný na vykonanie najmä letov lietadiel na leteckú prepravu nákladu na územie
Slovenskej republiky, letov na humanitárne účely, technických a premiestňovacích letov,
repatriačných letov lietadiel, na palube ktorých sa nachádzajú osoby s prechodným
alebo trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorí vstupujú na územie Slovenskej
republiky, sa nariaďuje dodržiavať protiepidemické opatrenia stanovené Ministerstvom
dopravy a výstavby Slovenskej republiky.
Zamestnancom pohrebných služieb, ktorí vykonávajú medzinárodnú prepravu
ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov na účely pochovania alebo spopolnenia,
sa nariaďuje, aby pri preberaní, odovzdávaní a nakladaní ľudských pozostatkov používali
respirátory FFP2/FFP3, maximálne obmedzili priamy kontakt s personálom v zahraničí
a mali vozidlo vybavené gumenými rukavicami k použitiu podľa potreby a dezinfekčné
prostriedky k pravidelnému čisteniu rúk.
Vodičom a posádkam zdravotnej služby, ktorí vykonávajú transport pacienta, sa
nariaďuje, aby transport pacienta vykonávali len vozidlami, v ktorých je oddelený priestor
pre pacienta, aby pri transporte používali osobné ochranné pracovné pomôcky (respirátory
FFP2/FFP3, ochranné okuliare, rukavice) a používali dezinfekčné prostriedky
k pravidelnému čisteniu rúk.
5. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú trvalý pobyt
alebo prechodný pobyt v Slovenskej republike a majú uzatvorený pracovnoprávny vzťah,
obdobný pracovný vzťah alebo miesto výkonu práce v prihraničných oblastiach na území
susedného štátu vo vzdialenosti pozemnou cestnou komunikáciou do 30 km od otvoreného
hraničného priechodu na územie Slovenskej republiky a sú držiteľmi potvrdenia
od zamestnávateľa o takomto výkone práce alebo potvrdenia o takomto výkone práce.
Zároveň sa toto Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú
trvalý pobyt alebo prechodný pobyt v prihraničných oblastiach susedného štátu do 30 km
od otvoreného hraničného priechodu na územie Slovenskej republiky, a majú uzatvorený
pracovnoprávny vzťah, obdobný pracovný vzťah, alebo miesto výkonu práce na území
vo vzdialenosti pozemnou cestnou komunikáciou do 30 km od otvoreného hraničného
priechodu na územie Slovenskej republiky a sú držiteľmi potvrdenia od zamestnávateľa
o takomto výkone práce alebo o potvrdení o takomto výkone práce.
Podmienkou pre obe skupiny osôb je sa pri každom vstupe na územie Slovenskej
republiky preukázať negatívnym testom RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie starším
ako 30 dní. Táto podmienka nadobúda účinnosť dňa 01. mája 2020.
6. V odôvodnených prípadoch nespadajúcich pod body 4 a 5 môže výnimku z bodov 1
až 3 udeliť Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky na základe odôvodnenej
písomnej žiadosti člena vlády Slovenskej republiky v jeho pôsobnosti. Podmienkou
udelenia výnimky na vstup na územie Slovenskej republiky je preukázanie sa negatívnym
testom RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie starším ako 48 hodín.
7. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú trvalý pobyt
alebo prechodný pobyt v Slovenskej republike a majú uzatvorený pracovnoprávny vzťah
alebo obdobný pracovný vzťah ako zdravotnícky pracovník v Juhomoravskom, Zlínskom,
Moravsko-sliezskom alebo Olomouckom kraji Českej republiky a sú držiteľmi potvrdenia
od zamestnávateľa o takomto výkone práce. Podmienkou pre uvedené je sa pri každom
vstupe na územie Slovenskej republiky preukázať negatívnym testom RT-PCR na ochorenie
COVID-19 nie starším ako 48 hodín.
Termín: od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. do odvolania
Nadobudnutím účinnosti tohto opatrenia sa ruší opatrenie Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky č. OLP/3012/2020 zo dňa 04.04.2020.»
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
12. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd
(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vo vzťahu k princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdu stabilne uvádza, že ochrana
ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto
úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov
verejnej moci (I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu
ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa
až vtedy, keď ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť
(m. m. IV. ÚS 322/09).
13. Vzhľadom na skutočnosť, že inštitút izolácie fyzických osôb v zariadeniach
určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia
COVID-19 je v právnom poriadku Slovenskej republiky nový, ústavný súd, poukazujúc
na princíp subsidiarity pripomína, že sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom
súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne
existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí [čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov, resp. čl. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny súdny poriadok“ alebo
„SSP“)]. Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne
prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich
uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody
sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010,
I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017). Ak zákon podmieňuje prípustnosť
ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou
prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym,
zákonom predpísaným spôsobom (m. m. III. ÚS 1/04).
14. Ústavný súd, vychádzajúc zo spomínanej zásady subsidiarity, sa zaoberal
predovšetkým otázkou, či neexistuje iný súd, ktorý bol oprávnený poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľky.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
17. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu
právam alebo právam chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti
verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy,
poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
18. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú
na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej
správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou
orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
19. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany
svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy.
20. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté opatrenie
ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy pri plnení jej úloh, ktorý má charakter
hybridného správneho aktu, resp. rozhodnutia sui generis, je preskúmateľné správnym
súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy Správneho súdneho
poriadku (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 345/08 z 22. januára 2009,
aj pri zohľadnení rozdielností v právnej úprave je komparačne relevantný aj rozsudok
Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14 A 41/2020 z 24. apríla 2020).
21. Pokiaľ ide o právnu existenciu tzv. hybridného správneho aktu, teda
individuálneho právneho aktu s prvkami normatívneho právneho aktu (normatívny prvok
spočíva najmä vo všeobecne, resp. abstraktne určenom okruhu adresátov tohto aktu)
v právnom poriadku Slovenskej republiky, taký akt aplikácie práva nemusí byť všeobecne
legálne definovaný ako procesná kategória. Postačuje, ak z normatívne ustanovených,
konkrétnych oprávnení pre určitý orgán verejnej správy vo všeobecne záväznom právnom
predpise (v rozsahu predmetnej úpravy použitím ako „lex specialis“) vyplýva práve taká
povaha výsledku výkonu jeho právomoci (legálna kompetenčná, teda nie pojmová,
resp. statusová definícia). Tak je to aj v dotknutom prípade. Formulácia zákonných
oprávnení na vydávanie opatrení podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l)
zákona č. 355/2007 Z. z. (na základe ktorých bolo napadnuté opatrenie vydané) zakladá
„ratione materiae“ záver o vydávaní opatrenia ako hybridného správneho aktu,
čo sa prejavilo aj v znení napadnutého opatrenia. Ide teda o akt vydaný na základe zákona,
nie ako jeho vykonávací predpis, pritom však adresovaný neurčitému počtu osôb,
obsahujúci obmedzenia a povinnosti vyplývajúce zo zákona, ktorý im bol v konkrétnej veci
oznámený (jednotliví dotknutí adresáti boli o obsahu aktu poučení). Individuálny prvok
(ktorý je dominantný) je určený konkrétnosťou predmetu regulácie, ktorá sa netýka
akejkoľvek (genericky určenej) pandemickej situácie (všetkých takých prípadov rovnakého
druhu a neurčitého počtu sa týka podkladová zákonná úprava), ale konkrétnej pandémie,
na ktorú opatrenie reaguje (na veci nič nemení, že riešenie konkrétnej situácie si môže
atrahovať aj zákonná úprava). Povinnosti sú opatrením uložené na základe zákona,
teda v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.
22. Napadnuté opatrenie vzhľadom na jeho povahu (nejde o rýdzo individuálny
právny akt) nie je možné vydať v konaní podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (s konkrétne určeným okruhom účastníkov
konania). Preto sa naň ustanovenie § 59 zákona č. 355/2007 Z. z. z povahy veci nevzťahuje.
Na vydanie dotknutého opatrenia zákon nepožaduje žiadne osobitné konanie, resp. iné
náležitosti.
23. Aj napriek normatívnemu prvku opatrenie s povahou hybridného správneho aktu
nie je právnou normou, a teda ani nemôže byť všeobecne záväzným právnym predpisom.
Preto zákon (ani pokiaľ ide o napadnuté opatrenie) neobsahuje vo svojom texte osobitné
splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné
pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch. Svoje oprávnenie na vydanie
opatrenia v danom čase úrad verejného zdravotníctva vyvodil priamo z kompetenčných
ustanovení uvedených v bode 9 až 11 tohto odôvodnenia (to sa odráža aj v záhlaví
opatrenia, ktoré sa zmieňuje o vydaní opatrenia aj v kauzálnej väzbe na vyhlásenie
núdzového stavu, avšak nepomenúva ho ako legálny kompetenčný podklad pre vydanie
opatrenia). Pokiaľ by predsa len existovali relevantné pochybnosti o kompetencii úradu
verejného zdravotníctva na vydanie opatrenia, skúmanie tejto otázky ústavným súdom
neumožňuje princíp subsidiarity.
24. Z hľadiska možnosti prieskumu tento správny akt zodpovedá kategórii
„opatrenie“ podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, pretože evidentne nejde o „rozhodnutie“
podľa písm. b) ani o „iný zásah“ podľa písm. e) tohto ustanovenia (iným zásahom by mohol
byť výkon napadnutého opatrenia príslušnými orgánmi).
25. Ústavný súd dodáva, že z dôvodu osobitnej povahy opatrenia podľa § 3 ods. 1
písm. c) SSP, pokiaľ má právnu povahu tzv. hybridného správneho aktu, je pri vymedzení
žalobnej legitimácie fyzickej osoby alebo právnickej osoby na podanie správnej žaloby
proti opatreniu potrebné ustanovenie § 178 ods. 1 SSP vykladať a uplatňovať vo vzťahu
k tam použitej kategórii „účastník administratívneho konania“ ústavne konformným
spôsobom. Obsahom formulovanej požiadavky je dôkladné zohľadnenie čl. 46 ods. 2 ústavy
garantujúceho právo každého, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia.
Zároveň výklad a uplatnenie podústavného práva (v tomto prípade Správneho súdneho
poriadku) nesmie viesť k výsledku, ktorý by spočíval vo vylúčení rozhodnutí orgánov
verejnej správy týkajúcich sa základných práv a slobôd zo súdneho prieskumu (čl. 46 ods. 2
druhá veta ústavy, čl. 142 ods. 1 ústavy časť za bodkočiarkou). Hybridná,
teda nie jednoznačne individuálna právna povaha opatrenia úradu verejného zdravotníctva
preto podmieňuje reštriktívny výklad vo vzťahu k uplatňovaniu znaku (kategórie) „účastník
administratívneho konania“ použitému v § 178 ods. 1 SSP. Podporne to dokladuje
i skutočnosť, že pod pojem administratívneho konania podľa § 3 ods. 1 písm. a) SSP možno
subsumovať nielen postup pri vydávaní individuálnych správnych aktov, ale aj
normatívnych správnych aktov. To je v dotknutom kontexte potrebné vyložiť ako postup
pri vydávaní individuálnych správnych aktov, ako aj individuálnych správnych aktov
s normatívnym prvkom (teda hybridných), keďže výlučne normatívne správne akty sa
v konaní podľa Správneho súdneho poriadku nepreskúmavajú. Ústavnému súdu je známa
jeho judikatúra vo veci sp. zn. PL. ÚS 37/2015 (R 53/2015), toto rozhodnutie sa ale
netýkalo ani individuálneho ani hybridného správneho aktu a okrem toho, že vníma čl. 46
ústavy pomerne reštriktívne, bolo prijaté ešte pred účinnosťou Správneho súdneho poriadku,
ktorý právomoc preskúmavať opatrenia orgánov verejnej správy už správnemu súdu
výslovne zveruje.
26. V súhrne, záver ústavného súdu je, že osoba dotknutá opatrením úradu verejného
zdravotníctva vydaným na predchádzanie chorobám a pri ohrození verejného zdravia je
oprávnená napadnúť toto opatrenie všeobecnou správnou žalobou, ktorá zakladá prednostnú
právomoc všeobecného súdu oproti (subsidiárnej) právomoci ústavného súdu rozhodnúť
o ochrane základných práv dotknutej osoby v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ústavy (uvedené ustanovenie je pre ústavný súd v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy
neopomenuteľné a záväzné). Príslušný súd v konaní podľa Správneho súdneho poriadku
zohľadní pri svojom rozhodovaní ústavne konformný výklad zákona z pohľadu čl. 46 ods. 2
druhej vety ústavy. To znamená, že napadnuté opatrenie bude posudzovať aj podľa kritérií
prípustnosti a primeranosti zásahu do základných práv, čo predpokladá vykonanie testu
legality, legitimity a proporcionality. Taký model (prieskum v správnom súdnictve
a až následný prieskum rozhodnutia všeobecného súdu ústavným súdom v konaní o ústavnej
sťažnosti) predstavuje vyšší štandard ochrany základných práv ako jednoinštančné konanie
pred ústavným súdom.
27. Nad rámec priameho podkladu výroku tohto rozhodnutia možno ako „obiter
dictum“ dodať, že pri eventuálnom budúcom posudzovaní podobných (druhovo
rovnorodých) opatrení a pri takom skúmaní materiálnych kritérií bude zrejme kľúčovou
otázkou primeranosť invazívnych postupov a obmedzení, najmä vo vzťahu k slobode
pohybu a pobytu, vykonaných na základe príslušného opatrenia (s reflexiou na napadnuté
opatrenie, samotná dôvodnosť jeho vydania je vo svetle pandemického ohrozenia verejného
zdravia menej diskutabilná). Hľadisko proporcionality bude teda v podobných prípadoch
relevantné najmä pri uplatnení kritérií uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a e) Správneho
súdneho poriadku.
Pri použití testu proporcionality je však zrejmé, že opatrenie sleduje preventívne
účinky, preto jeho primeranosť nie je priamo degradovaná, ak je situácia v oblasti verejného
zdravia v období po vydaní a uplatnení opatrenia relatívne priaznivá, keďže práve jej
dosiahnutie je primárnym a podstatným účelom vydania opatrenia (ak je preventívne
opatrenie úspešné, nesprávne by sa mohlo automaticky usudzovať, že vôbec nemuselo byť
vydané alebo mohlo byť miernejšie). Pokiaľ ide potom o posúdenie legality vydania
opatrenia, najmä kompetenčných aspektov, je vždy predurčené platným a účinným právnym
stavom v predmetnom čase, čo je z pohľadu ústavného poriadku odrazom súladu s čl. 2
ods. 2 ústavy.
V konečnom dôsledku je nad rámec aj tejto časti odôvodnenia rozhodnutia ústavného
súdu rozoberať aspekt, ktorý je ale pre posudzovanie kritických obmedzení v takomto
prípade relevantný (preto sa o ňom ústavný súd zmieňuje), a to vzťah pojmov legálnej
terminológie podľa § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z., konkrétne „izolácia
v domácom prostredí alebo zdravotníckom zariadení“ a „karanténne opatrenia“.
28. V nadväznosti na predchádzajúcu časť tohto odôvodnenia, nevyužitie zákonnej
možnosti podať správnu žalobu nemožno preto nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou
ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická
osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv. Túto možnosť sťažovateľka v posudzovanej právnej veci mala, pričom
netvrdila a už vôbec nepreukázala, že zákonom priznaný právny prostriedok na ochranu jej
základných práv nevyčerpala z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 132 ods. 2 a 3
zákona o ústavnom súde). Bez ohľadu na absenciu takej argumentácie možno konštatovať,
že pokiaľ je nevyužitie prednostného (ústavnej sťažnosti predchádzajúceho) prostriedku
nápravy (a teda priame podanie ústavnej sťažnosti) vecou právneho názoru sťažovateľky,
nesprávnosť takého názoru nemôže bez ďalšieho založiť dôvod hodný osobitného zreteľa,
tak ako ho má na mysli naostatok označené ustanovenie. Odlišné posúdenie by vyvolávalo
nerovné postavenie iných sťažovateľov, proti ktorým sú popísané kritériá ústavným súdom
konštantne uplatňované.
29. Nevyčerpanie účinného právneho prostriedku, ktorý sťažovateľke priznáva zákon
na ochranu jej základných práv a slobôd, v podobe správnej žaloby podľa § 177 a nasl. SSP,
zakladá neprípustnosť ústavnej sťažnosti podľa § 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2
zákona o ústavnom súde, čo je dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti pre neprípustnosť
podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
31. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že návrh na začatie konania trpí
nedostatkom, ktorý spočíva v absencii presného, určitého a zrozumiteľného sťažnostného
petitu, keď sťažovateľka neoznačila právo, ktoré malo byť v jej prípade porušené
príslušnými článkami ústavy, resp. kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (§ 43 ods. 1
s poukazom na § 45 zákona o ústavnom súde), a v nepriložení originálu plnej moci
na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľka nepripojila k návrhu
na začatie konania ani samotné opatrenie úradu verejného zdravotníctva, o ktorom tvrdí,
že ním boli porušené jej práva (§ 43 ods. 1 a § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd nepristúpil k výzve na odstránenie uvedených nedostatkov (§ 56 ods. 3 zákona
o ústavnom súde), pretože ani po ich odstránení by nemohol prijať iný záver ako ten,
že ústavná sťažnosť sťažovateľky je neprípustná.
Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája k výroku a odôvodneniu tohto
rozhodnutia odlišné stanovisko sudca Peter Straka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2020
Martin Vernarský predseda senátu