Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_48Sa-4-2021.pdf
PDF · 124.58 KB
Case nature
Area
Subarea
48Sa/4/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci žalobkyne: M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X, XXX XX E., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor pomoci v hmotnej núdzi a štátnych sociálnych dávok, so sídlom Špitálska 8, 812 67 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: UPS/US1/SSVOPHNSSD1/SOC/2020/13763 LM zo dňa 09.12.2020, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1.
Žalovaný rozhodnutím číslo: UPS/US1/SSVOPHNSSD1/SOC/2020/13763 LM zo dňa 09.12.2020 zamietol podľa § 59 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok) odvolanie žalobkyne ako účastníčky administratívneho konania a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, odboru sociálnych vecí a rodiny (ďalej len prvostupňový správny orgán) č. TT1/OHNNV/ŠSD/ SOC/2020/6071-26 zo dňa 12.10.2020, ktorým bol oprávnenej osobe M. A. podľa § 12a ods. 1 písm. a) zákona č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa (ďalej len zákon č. 600/2003 Z.z.) určený osobitný príjemca na výplatu prídavku na dieťa P. C., nar. XX.XX.XXXX, od 01.09.2020 v sume 24,95 eur, pričom osobitným príjemcom bolo určené Mesto Trnava, Mestský úrad v Trnave, Trhová 3, 917 01 Trnava.
2.
V odôvodnení rozhodnutia žalovaného bolo konštatované, že tento v rámci odvolacieho správneho konania preskúmal rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorý postupoval správne a v zmysle platných právnych predpisov, pokiaľ podľa § 12a ods. 1 písm. a) zák. č. 600/2003 Z.z. rozhodol o určení osobitného príjemcu, ktorým je v zmysle § 12a ods. 2 zák. č. 600/2003 Z.z. obec, v ktorej má oprávnená osoba trvalý pobyt, pretože mal na základe oznámenia školy preukázané, že nezaopatrené dieťa P. C. zanedbáva plnenie povinnej školskej dochádzky. V tejto súvislosti ďalej zdôraznil, že v danom prípade nedošlo k odňatiu prídavku na dieťa, keď tento je naďalej poukazovaný prostredníctvom osobitného príjemcu. K ďalším námietkam týkajúcich sa platných právnych predpisov uvádzaných v odvolaní, upovedomenia Generálnej prokuratúry SR a opatrení Úradu verejného zdravotníctva, na ktoré oprávnená osoba v odvolaní poukázala žalovaný uviedol, že nie je v kompetencii odvolacieho správneho orgánu zaujať k týmto stanovisko.
3.
V rozhodnutí bolo ďalej uvedené, že v rámci odvolacieho správneho konania bolo platiteľovi dňa 05.11.2020 doručené oznámenie Základnej školy s materskou školou v E., že nezaopatrené P. C. v mesiaci október vymeškal 16 neospravedlnených vyučovacích hodín. Vzhľadom k týmto zisteniam dňa 05.11.2020 platiteľ kontaktoval riaditeľku školy Mgr. L. W. a zistil, že matka dieťaťa sa opakovane dožadovala umiestnenia dieťaťa do školského zariadenia bez rúška. Vzhľadom k tomu, že ide o dieťa, ktoré navštevuje druhý stupeň základnej školy, nosenie rúška v triede počas vyučovania je povinné, a preto nebolo možné, aby sa dieťa nachádzalo v triede počas vyučovania bez rúška, s čím nesúhlasili ani rodičia ostatných detí. Matka opakovane trvala na tom, aby sa dieťa zúčastnilo vyučovacieho procesu bez rúška. Pokiaľ ide o otca dieťaťa, O. C., tento nežije v spoločnej domácnosti s matkou, starostlivosť o dieťa zabezpečuje na základe dohody rodičov. V prípade, že dieťa sa nachádzalo v starostlivosti otca, tak nebol problém s dochádzkou do školského zariadenia. Rovnako starý otec dieťaťa zo strany matky navštívil školu a domáhal sa, aby škola „dohovorila“ matke a dieťa navštevovalo školské zariadenie. Napriek týmto skutočnostiam matka naďalej odmietala dieťaťu nasadiť rúško.
4.
Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že rozhodnutie bolo vydané s § 12a ods. 1 písm. a) zák. č. 600/2003 Z.z. a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, a to na základe oznámenia o zanedbaní povinnej školskej dochádzky zaslaného Základnou školou s materskou školou, A. X, XXX XX E., a to na základe toho, že P. C., nar. XX.XX.XXXX, žiak siedmeho ročníka základnej školy zanedbával plnenie povinnej školskej dochádzky v mesiaci september, keď vymeškal 99 neospravedlnených vyučovacích hodín. Pred zaslaním tohto oznámenia boli vykonané nasledovné opatrenia: opakované pohovory s matkou, komunikácia e-mailom aj písomnou formou, pričom napriek snahám matka odmietla poslať syna do školy s rúškom. V tejto súvislosti bolo v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu konštatované, že platiteľ vyplácal do 31.08.2020 oprávnenej osobe štátnu sociálnu dávku - prídavok na dieťa v sume 24,95 eur.
5.
V odôvodnení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu bolo ďalej konštatované, že subjekt vykonávajúci osobitného príjemcu si sám určí najvhodnejší spôsob výkonu osobitného príjemcu, najmä s dôrazom na plnenie účelu prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa. Obce po zvážení všetkých okolností, súvisiacich s účelným využitím dávok môžu po vzájomnej dohode so školou a školskými zariadeniami a inými inštitúciami, ktoré sa môžu podieľať na účelnom využití dávok, využiť platby napríklad na úhradu stravného v školskej jedálni, školného, na nákup školských potrieb a ďalších potrieb súvisiacich s výchovno - vzdelávacích procesom. Platby sa môžu ďalej použiť aj na úhradu pobytu v letnom tábore, na nákup potravín, drogistického tovaru, potrieb pre voľno-časové aktivity (šport), na úhradu cestovného verejným dopravným prostriedkom na miesto, kde sa škola nachádza a pod..
6.
Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala oprávnená osoba (žalobkyňa) prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, ktorým namietala, že rozhodnutie je nepreskúmateľné a trpí vadou nedostatku odôvodnenia. V tejto súvislosti poukázala na to, že otázka povinnej školskej dochádzky a jej podmienok je upravená zákonom č. 596/2003 Z.z., to všetko za rešpektovania nasledovných právnych noriem, a to Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Dohovoru o právach dieťaťa. Poukázala na to, že žiaden z uvedených kódexov nekladie podmienku riadneho plnenia povinnej školskej dochádzky a ani nespája otázku porušenia riadneho plnenia povinnej školskej dochádzky s otázkou ochrany zdravia podľa zák. č. 355/2007 Z.z.. Pokiaľ áno, túto skutočnosť je potrebné označiť v zmocňovacích alebo vykonávacích ustanoveniach napadnutého rozhodnutia.
7.
V predmetnej veci je predmetom konania zanedbávanie plnenia povinnej školskej dochádzky zo strany rodiča, pričom právna povinnosť, na ktorú sa odkazuje v napadnutom rozhodnutí § 5 ods. 12 zák. č. 596/2003 Z.z., § 12a ods. 1 písm. a) zák. č. 600/2003 Z.z. sa týka zanedbávania riadneho plnenia tejto povinnej školskej dochádzky. Uvedeným už tak nie je naplnená dikcia zákona na vydanie napadnutého rozhodnutia. Odhliadnuc od tejto zákonnej prekážky vybavenia veci, konajúci orgán vyhodnotil vymeškanie hodín ako neospravedlnené napriek môjho poukazu na tú v konaní nespornú skutočnosť, že vstupu do školy a účasti na vyučovacom procese bolo synovi žalobkyne bránené
zo strany školy pre jeho a žalobkyňho odmietanie prekrytia jeho dýchacích ciest. Táto podmienka vstupu do školy bola na neho v posudzovanom období kladená titulom opatrení Úradu verejného zdravotníctva (ďalej len ÚVZ) OLP/6848/2020 zo dňa 28.08.2020, OLP/7189/2020 zo dňa 14.09.2020 a OLP/7852/2020 zo dňa 29.09.2020.
8.
Ďalej namietala, že všetky opatrenia ÚVZ SR, vydané podľa § 48 ods. 4 zák. č. 355/1994 Z.z. trpia procesným nedostatkom vecnej pôsobnosti (právomoci a príslušnosti) tohto úradu vydávať ich po vyhlásení mimoriadnej situácie a núdzového stavu a tým trpia aj nedostatkom právnej formy týchto aktov. Poukázala ďalej na to, že v právnom stave vyhlásenej mimoriadnej situácie môžu s poukazom na Uznesenie vlády SR, č. 111 zo dňa 11.03.2020 opatrenia prijímať iba členovia vlády a predsedovia ostatných ústredných orgánov štátnej správy (ktorým s poukazom na § 3, 21 zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy nie je hlavný hygienik, a tým ani ÚVZ), pričom tieto orgány označené v bode C Uznesenia vlády SR prijímajú opatrenia v bode C.1. na úseku civilnej ochrany podľa § 6 ods. 1 zák. č. 42/1994 Z.z. (nie teda opatrenia podľa § 48 ods. 4 zák. č. 355/2007 Z.z.).
9.
Podľa upovedomenia Generálnej prokuratúry SR, zo dňa 02.10.2020, sp. zn. VI/1 Gd444/20/1000-2 boli zistené porušenia zákona všetkých týchto opatrení ÚVZ vydaných počas mimoriadnej situácie a núdzového stavu, u ktorých sa vzhliadla právnou zástupkyňou namietaná vada, cit. : „porušenie zákona súvisiace predovšetkým s nedostatkom vecnej pôsobnosti Úradu verejného zdravotníctva na vydávanie opatrení po vyhlásení mimoriadnej situácie a po vyhlásení núdzového stavu, ako aj s právnou formou týchto opatrení.“
10.
Súčasne právna zástupkyňa žalobkyne poukázala na to, že tieto opatrenia (všetky rovnakého obsahu), z ktorých citujem: OLP/7852/2020 zo dňa 29.09.2020 ukladajúce výrok: „všetkým osobám sa zakazuje s účinnosťou od 01.10.2020 od 06.00 hod. do odvolania pohybovať sa na verejnosti v exteriéroch, v priestoroch interiérov budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy bez prekrytia horných dýchacích ciest (nos, ústa) ako je napríklad rúško, šál, šatka a to s výnimkou..., pričom skutková veta ustanovenia znie: „Úrad verejného zdravotníctva nariaďuje zákaz alebo obmedzenie styku časti obyvateľstva s ostatným obyvateľstvom pri hromadnom výskyte závažného ochorenia.“ Znamená to, že tieto opatrenia ÚVZ trpia vecnou vadou absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky plnenia fakticky nemožného a tým zároveň právnej nezmyselnosti. To preto, že výrok ukladá plnenie všetkým osobám, pričom skutková veta ustanovenia ukladá plnenie vymedzenej časti z celku, čím už tu skutkový základ stráca obsah, zmysel a teda opatrenie nemá kto zákonne plniť. Keďže predmetným výrokom sa zákaz ukladá všetkým, pričom skutková veta ukladá zákaz určitej časti z celku, ide o ťažký omyl v adresátovi, a súčasne ukladá fakticky nemožné plnenie, keď ukladá plnenie, ktoré neustanovuje citované zákonné ustanovenie a to prekrývanie dýchacích ciest.
11.
V tejto súvislosti ďalej zdôraznila, že citovaným výrokom opatrenia nie je naplnená dikcia skutkovej vety ustanovenia § 48 ods. 4 písm. c) zák. č. 355/2007 Z.z. a defacto sa ani na verejnosti (otvorenej, uzavretej) nezakazuje styk nikoho s nikým, všetci sú v kontakte s každým, iba tí všetci musia mať prekryté dýchacie cesty. Ďalej uviedla, že predmetným výrokom ide o nedovolený exes z práva, v rozpore s čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy SR, kedy pod skutkovou vetou § 48 ods. 4 písm. c) citovaného zákona, sa uložilo de jure neexistujúce plnenie, kde sa inému zakazuje konať to, čo nie je zákonom zakázané a núti sa mu konať to, čo mu zákon neukladá. Ďalej uviedla, že nedostatok právomoci a príslušnosti, t.j. vecnej pôsobnosti ÚVZ vydať opatrenie po vyhlásení mimoriadnej situácie a po vyhlásení núdzového stavu, absolútny omyl v osobe adresáta, neexistencia skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavka plnenia fakticky nemožného, a zároveň tým právna nezmyselnosť spôsobujú nulitu predmetného opatrenia č. OLP/8323/2020. Ďalej namietala, že tým, že je dieťaťu obmedzovaný prísun kyslíka akýmkoľvek priamym alebo „sofistikovaným“ spôsobom je nelegitímnou požiadavkou akejkoľvek politickej alebo inej autority a to s poukazom na čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kde nikoho nemožno nútiť alebo podrobovať sa neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, v spojení s čl. 15 ods. 2
Dohovoru, od ktorého dojednania nemôže zmluvná strana - Slovenská republika odstúpiť za žiadnej situácie.
12.
Osobitne tiež poukázala na čl. 28 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, kde opatrenia nevyhnutné na zachovanie školskej disciplíny sa zabezpečujú spôsobom zlučiteľným s ľudskou dôstojnosťou dieťaťa. Zdôraznila, že je absolútne bez opory v zákone ukladať komukoľvek, navyše dieťaťu, podmienky spojené s jeho mučením a túto zvrátenú absurdnosť podmieňovať cez nulitné opatrenia štátneho orgánu, ako povinnosť a postihovať za to rodičov.
13.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že pre vydanie napadnutého rozhodnutia nie je naplnená skutková podstata zákonného ustanovenia o zanedbaní riadnej povinnej školskej dochádzky. Plnenie školskej dochádzky nemôže byť podmieňované plnením opatrením podľa zák. č. 355/2007 Z.z., rovnako plnenie opatrení nemôže byť vynucované odopieraním základného ústavného práva na vzdelanie podľa článku 42 ods. 1 Ústavy SR. Takáto absencia školskej dochádzky je založená na odopretí prístupu k vzdelaniu z dôvodu neplnenia opatrení podľa zák. č. 355/2007 Z.z., a teda nemá právny základ pre postup podľa § 12a ods. 1 písm. a) zák. č. 600/2003 Z.z. a naviac napadnuté rozhodnutie nemá oporu v Ústave SR ani citovaných kódexoch.
II. Rozsah žaloby a žalobné body
14.
V čas podanou správnou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného vrátane postupu prvostupňového správneho orgánu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Poukázala ďalej na jednotlivé články Ústavy SR, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zdôraznila, že absencia školskej dochádzky syna žalobkyne nie je bezdôvodná, ani zapríčinená zavinením žalobkyne, ale je v príčinnej súvislosti s bránením mu v plnení týchto povinností, ako aj prístupu k jeho zaručenému právu podľa článku 42 ods. 1 Ústavy SR zo strany školy, a to kladením mu nezákonných podmienok prekrývania dýchacích ciest. Uviedla, že táto podmienka vstupu do školy bola na neho v posudzovanom období kladená titulom opatrení ÚVZ OLP/6848/2020 zo dňa 28.08.2020, OLP/7189/2020 zo dňa 14.09.2020 a OLP/7852/2020 zo dňa 29.09.2020.
15.
V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 24.09.2020 sp. zn. II.ÚS411/2020: „ aj napriek normatívnemu prvku, opatrenie s povahou hybridného správneho aktu nie je právnou normou, a teda ani nemôže byť všeobecne záväzným právnym predpisom. Zákon preto neobsahuje vo svojom texte osobitné splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch.“ Znamená to, že predmetné opatrenia nie sú všeobecne záväzné právne predpisy a syn žalobkyne ich preto nebol povinný rešpektovať. Za tohto stavu absencie syna na vyučovacích hodinách, spôsobené odopretím mu vstupu do školy bez prekrytia dýchacích ciest nie sú na jeho a ani na žalobkynej právnej zodpovednosti.
16.
Ďalej namietala, že konajúce správne orgány boli povinné v prvom rade vybaviť otázku všeobecnej záväznosti opatrení z toho hľadiska, či vôbec ide o všeobecný záväzný právny predpis, pretože tieto opatrenia zasahujú do viacerých základných práv syna žalobkyne. K otázke zásahu do základných práv ďalej poukázala na to, že prekrytie dýchacích ciest je otázkou základných práv a slobôd jednotlivca a zásahu do jeho telesnej integrity. Jedná sa o základnú biologickú funkciu životného orgánu dýchacích ciest človeka, ktorá otázka patrí pod zaručenú ochranu práva na život, práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia. V zmysle článku 16 ods. 1 Ústavy SR a článku 8 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách je zhodne dané, že toto právo môže byť obmedzené a môže byť do neho zasiahnuté len v prípadoch ustanovených zákonom.
17.
Ďalej poukázala na nález Ústavného súdu SR zo dňa 22.01.2009, I.ÚS354/09, nález Ústavného súdu SR zo dňa 30.10.2008 sp. zn. IV.ÚS 261/08 „všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavov (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných
základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m.m.napr.IV.ÚS96/07, IV.ÚS 33/08, IV.ÚS 34/08, IV.ÚS 96/07, IV.ÚS 95/08 atď.).“ V závere žaloby poukázala na to, že konajúce orgány nevybavili zákonným spôsobom nasledujúce skutočnosti; a to otázku neexistencie povinnosti uloženej zákonom na prekrytie dýchacích ciest, ktorá zjavne nie je daná ustanovením § 48 ods. 4 písm. c) zák. č. 355/2007 Z.z., otázku odôvodnenia § 48 ods. 4 písm. c) zák. č. 355/2007 Z.z. podľa § 2 ods. 2 zák. č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane, otázku nulitnosti posudzovaných opatrení s poukazom na zistené porušenie zákona pre nedostatok vecnej pôsobnosti ÚVZ na vydávanie opatrení vo vyhlásení mimoriadnej situácie a po vyhlásení núdzového stavu, ako aj právnej formy týchto opatrení ako aj otázku nulitnosti posudzovaných opatrení s poukazom na rozpor výroku opatrení so znením skutkovej podstaty zákona, kde opatrenia trpia omylom v osobe adresáta, neexistenciou skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť výroku, požiadavkou plnenia fakticky nemožného a tým zároveň právnej nezmyselnosti a taktiež neskúmali otázku nedostatku všeobecnej záväznosti opatrení z dôvodu, že tieto správne akty sú hybridnej povahy, na základe čoho nie sú právnymi normami a teda všeobecne záväznými právnymi predpismi.
18.
Na základe vyššie uvedených skutočností žiadala rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
III. Vyjadrenie žalovaného
19.
Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 17.05.2021 ju navrhol podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietnuť. K právnej povahe opatrení ÚVZ sa Ústavný súd vyjadril vo viacerých svojich senátnych rozhodnutiach, napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 438/2020 z 24.09.2020, II.ÚS 410/2020 z 24.09.2020, ako aj v uznesení, na ktoré vo svojom vyjadrení poukázala žalobkyňa (sp. zn. II.ÚS 411/2020), pričom Ústavný súd SR ustálil, že opatrenie ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy pri plnení jeho úloh, ktorý má charakter hybridného správneho aktu, resp. rozhodnutia sui generis. Pokiaľ ide o právnu existenciu tzv. hybridného správneho aktu, teda individuálneho právneho aktu s prvkami normatívneho právneho aktu v právnom poriadku SR, takýto akt aplikácie práva nemusí byť všeobecne legálne definovaný ako procesná kategória. Postačuje, ak z normatívne ustanovených, konkrétnych oprávnení pre určitý orgán verejnej správy vo všeobecne záväznom právnom predpise vyplýva práve taká povaha výsledku použitia jeho právomoci (legálna kompetenčná, teda nie pojmová, resp. statusova definícia). Povinnosti sú opatrením uložené na základe zákona, teda v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy (bod 21. a 22. uznesenia Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 411/2020).
20.
Žalovaný ďalej uviedol, že Ústavný súd vymedzil, že opatrenia ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy pri plnení jeho úloh, ktorý má charakter hybridného správneho aktu, resp. rozhodnutia siu generis, je preskúmateľné správnym súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy SSP. Z hľadiska možnosti prieskumu tento správny akt zodpovedá kategórii „opatrenie“ podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, keďže evidentne nejde o „rozhodnutie“ podľa písmena b) ani o „iný zásah“ podľa písmena e) tohto ustanovenia. Ústavný súd uviedol, že z dôvodu osobitnej povahy opatrenia podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, pokiaľ má právnu povahu tzv. hybridného správneho aktu, je pri vymedzení žalobnej legitimácie fyzickej osoby alebo právnickej osoby na podanie správnej žaloby proti opatreniu potrebné § 178 ods. 1 SSP vykladať a uplatňovať vo vzťahu k tam použitej kategórii „účastník administratívneho konania“ ústavne konformným spôsobom. Obsahom formulovanej požiadavky je dôkladné zohľadnenie čl. 46 ods. 2 Ústavy garantujúceho právo každého, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Za tohto stavu je potrebné konštatovať, že v prípade ak mala žalobkyňa za to, že bola ukrátená na svojich právach opatrením orgánu verejnej správy mala právo sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto opatrenia.
21.
K odňatiu prídavku na dieťa žalovaný uviedol, že odňatie príspevku a určenie osobitného príjemcu predstavujú v zmysle zák.č. 600/2003 Z.z. dva rozdielne inštitúty, s ktorými sú spojené odlišné dôsledky, t.j. nie je možné súhlasiť s názorom žalobkyne, podľa ktorého ide o formalizmus zo strany odvolacieho správneho orgánu. Mal za to, že prvostupňový správny orgán postupoval v zmysle platných právnych
predpisov, keď podľa § 12a ods. 1 písm. a) zák.č. 600/2003 Z.z. rozhodol o určení osobitného príjemcu, ktorým je v zmysle § 12a ods. 2 tohto zákona obec, v ktorej má oprávnená osoba trvalý pobyt, pretože mal na základe oznámenia školy preukázané, že nezaopatrené dieťa P. C. zanedbáva plnenie povinnej školskej dochádzky, pretože tento mal v mesiaci september vymeškaných 99 neospravedlnených vyučovacích hodín.
IV. Konanie na správnom súde a relevantná právna úprava.
22.
Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
23.
Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.
24.
Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
25.
Podľa § 12a ods. 1 písm. a) zák.č. 600/2003 Z.z. platiteľ rozhodne o určení osobitného príjemcu prídavku a príplatku k prídavku, ak z písomného oznámenia riaditeľa školy vyplynie, že oprávnená osoba nedbá o riadne plnenie povinnej školskej dochádzky nezaopatreného dieťaťa.
26.
Podľa § 12a ods. 2 zák.č. 600/2003 Z.z. osobitný príjemca prídavku a príplatku na dieťa podľa ods. 1 písm. a) až d) je obec, v ktorej má oprávnená osoba trvalý pobyt alebo prechodný pobyt, alebo ak je to odôvodnené, iná osoba. Osobitný príjemca prídavku a príplatku k prídavku podľa ods. 1 písm. e) je osobitný príjemca podľa osobitného predpisu.
27.
Podľa § 12a ods. 6 písm. a) zák.č. 600/2003 Z.z. platiteľ rozhodne o uvoľnení osobitného príjemcu prídavku a príplatku k prídavku určeného podľa ods. 1 písm. a), ak oprávnená osoba dbá o riadne plnenie s povinnej školskej dochádzky nezaopatreného dieťaťa, najskôr po uplynutí troch po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov od určenia osobitného príjemcu.
28.
Podľa § 5 ods. 12 zák.č. 596/2003 Z.z. zákonný zástupca dieťaťa nedbá o riadne plnenie povinnej školskej dochádzky, najmä ak neprihlási dieťa na povinnú školskú dochádzku alebo ak dieťa neospravedlnene vynechá viac ako 15 vyučovacích hodín v mesiaci.
29.
Krajský súd v Trnave preskúmal napadnuté rozhodnutie, priebeh administratívneho konania, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), pričom nebol viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d) SSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a súčasne správny súd na prejednanie veci nepovažoval za potrebné pojednávanie nariadiť (§ 107 ods. 1 písm. d) SSP) za splnenia postupu podľa § 137 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.
30.
V prvom rade správny súd považuje za potrebné sa zaoberať otázkou záväznosti posudzovaných opatrení, najmä či tieto sú všeobecne záväznými právnymi predpismi. K postaveniu úradu verejného zdravotníctva ako dekoncentrovaného orgánu štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie a jeho pozícii z hľadiska Ústavy SR možno uviesť, že Ústava na viacerých miestach zdôrazňuje osobitné postavenie „ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy“, ktorým sa odlišujú od všetkých ostatných orgánov štátnej správy. Ústavný súd vo svojom Náleze č. 550/2021 Z.z. PL.ÚS 8/2021-143 zo
dňa 1.12.2021 konštatoval, že ak orgány verejného zdravotníctva rozhodujú o nariadení opatrení podľa § 12, resp. § 48 ods. 4 inak než voči jednotlivo určenej osobe, ich akty sa nijako nelíšia od všeobecne záväzných právnych predpisov, keďže sa týkajú určitého územia alebo druhovo určených osôb. Z ust. § 1 písm. f) zák.č. 355/2007 Z.z. vyplýva, že orgány verejného zdravotníctva sú orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva. Podľa čl. 123 Ústavy SR sú všetky orgány štátnej správy oprávnené vydávať na vykonanie zákona všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Ustanovenie § 59b ods. 1 bude teda splnomocňovať orgány verejného zdravotníctva na vydanie týchto všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými nariadia jednotlivé potrebné opatrenia podľa § 12, resp. § 48 ods. 4. Z Ústavy vyplýva, že jednotlivé orgány štátnej správy sú priamo alebo sprostredkovane podriadené orgánu s demokratickou legitimitou, typicky ministerstvu. Ide o vzťahy nadriadenosti a podriadenosti v rámci exekutívnej moci, a nie o vzťahy deľby moci medzi jednotlivými mocami. K pozícii úradu verejného zdravotníctva je potrebné uviesť, že Ministerstvo zdravotníctva ako vládny ústredný orgán štátnej správy podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia určuje zásadné smery a priority štátnej zdravotnej politiky na úseku verejného zdravia a kontroluje výkon verejného zdravotníctva v Slovenskej republike. Podľa § 5 ods. 2 hlavného hygienika vymenúva a odvoláva vedúci služobného úradu Ministerstva zdravotníctva na návrh ministra zdravotníctva a úrad verejného zdravotníctva riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný hygienik Slovenskej republiky. Úrad verejného zdravotníctva je podľa § 5 ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia zapojený finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva (nemá teda vlastnú rozpočtovú kapitolu). Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú na základe týchto zákonných ustanovení síce v pozícii nepriamej podriadenosti Ministerstvu zdravotníctva, avšak nepochybne ako integrálna súčasť štruktúry výkonnej moci. Zverenie kompetencie nariaďovať vyhlášky úradu verejného zdravotníctva je v zásade vecou koncepcie verejného zdravotníctva, ktorú určuje demokratický zákonodarca. V tejto súvislosti bolo tiež v tomto Náleze Ústavného súdu SR uvedené, že Ústava na viacerých miestach ustanovuje, že právne predpisy majú byť vyhlásené spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 87 ods. 5, čl. 120 ods. 3, čl. 123). Pri zákonoch podmieňuje vyhlásením ich platnosť. Pri žiadnom druhu predpisu Ústava neustanovuje priamo spôsob vyhlásenia ani platformu vyhlásenia. Ústava od času jej prijatia nepredpisovala ani jednotný spôsob vyhlásenia právnych predpisov, ani jednotný publikačný nástroj. Možno teda konštatovať, že Ústava explicitne neustanovuje, že sa vyhlášky (iných) správnych orgánov majú vyhlasovať, resp. publikovať v Zbierke zákonov. V referenčnom čl. 123 je stanovené, že na iné orgány štátnej správy môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia zreteľne splnomocnilo orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva vydávať všeobecne záväzné právne predpisy určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva (§ 4 ods. 1 písm. g), úrad verejného zdravotníctva (§ 5 ods. 4 písm. k/ ) alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva (§ 6 ods. 3 písm. e/ ) všeobecne záväzným právnym predpisom a zároveň v právnej sile zákona stanovil spôsob publikácie. V Náleze Ústavného súdu SR PL ÚS 8/2021-143 zo dňa 1.12.2021 bolo ďalej konštatované, že vyhlášky ÚVZ sú formálne aj prakticky dostupné. Vestník vlády je zbierka, ktorú pozná právny poriadok už z obdobia pred prijatím Ústavy. Znamená to, že to nie je nová, neštandardná platforma pre publikáciu právnych predpisov. Vyhlášky sú dostupné prostredníctvom internetu, ako aj v tlačenej podobe. Úrad verejného zdravotníctva a regionálny úrad verejného zdravotníctva zabezpečia, aby ich vyhláška podľa odseku 1 bola uverejnená aj iným vhodným spôsobom, najmä na úradných tabuliach okresných úradov a obcí na dotknutom území, toto uverejnenie nemá vplyv na platnosť a účinnosť vyhlášky.
31.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že prekrytie dýchacích ciest žiaka bolo podmienkou vstupu do školy v posudzovanom období kladená titulom opatrení úradu verejného zdravotníctva OLP/6848/2020 zo dňa 28.8.2020, OLP/7189/2020 zo dňa 14.9.2020 a OLP/7852/2020 zo dňa 29.9.2020.
32.
Tiež je potrebné uviesť, že platí aj zákon č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v ust. § 144 ods. 1 až 3 vymedzuje okrem iného práva žiaka ako napr. právo na rovnoprávny prístup ku vzdelávaniu, bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, ale aj právo na výchovu a vzdelávanie v bezpečnom a hygienicky vyhovujúcom prostredí. Povinnosti žiaka sú upravené v odseku 4 tohto ustanovenia, ku ktorým patrí aj povinnosť neobmedzovať svojím konaním práva ostatných osôb zúčastňujúcich sa výchovy a vzdelávania, konať tak, aby neohrozoval svoje zdravie a bezpečnosť, ako aj zdravie a bezpečnosť
ďalších osôb zúčastňujúcich sa na výchove a vzdelávaní, ctiť si ľudskú dôstojnosť svojich spolužiakov a zamestnancov školy alebo školského zariadenia, rešpektovať pokyny zamestnancov školy alebo školského zariadenia, ktoré sú v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, vnútornými predpismi školy a dobrými mravmi a iné. Za tohto stavu správny súd nevidí dôvod, pre ktorý by u žalobkyni ako zákonnej zástupkyni maloletého došlo k porušeniu jej práv na vzdelanie, keďže jej syn je povinný sa správať tak, aby neohrozoval zdravie ostatných žiakov tým, že nebude mať prekryté dýchacie cesty. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné tiež uviesť, že ak sa stretne právo na vzdelanie a právo na život a zdravie, nemožno uprednostniť právo jednotlivca nad právom ostatných žiakov a tiež zamestnancov školy mať zabezpečenú ochranu pred nákazlivou chorobou. Okrem toho je potrebné tiež zdôrazniť, že rozhodnutie o určení osobitného príjemcu prídavku na dieťa nemá za následok jeho zadržiavanie osobitným príjemcom, ale vyplácanie tejto štátnej dávky osobitným príjemcom, v danom prípade mestom Trnava. Podľa názoru správneho súdu správne orgány postupovali v súlade s platnými právnymi predpismi, keď podľa § 12a ods. 1 písm. a) zákona o prídavku na dieťa rozhodli o určení osobitného príjemcu, keď syn žalobkyne zanedbal plnenie povinnej školskej dochádzky v mesiaci september 2020, nakoľko vymeškal 99 vyučovacích hodín, ktoré mal neospravedlnené. V danom prípade žalobkyňa argumentuje tým, že absencia školskej dochádzky u jej syna nebola bezdôvodná, ani zapríčinená jej zavinením, ale bola v príčinnej súvislosti s bránením mu v plnení tejto povinnosti ako aj prístupu k jeho zaručenému právu podľa čl. 42 ods. 1 Ústavy SR zo strany školy, a to kladením mu nezákonných podmienok prekrývania dýchacích ciest. Treba tiež uviesť, že u syna žalobkyne neišlo o taký prípad, že by sa na neho vzťahovala niektorá výnimka podľa Opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR (napr. že by išlo o osobu s chronickými ochoreniami dýchacích ciest s dychovou nedostatočnosťou alebo osobou s kožnými ochoreniami tváre, u ktorej by nosenie rúška mohlo viesť k zhoršeniu zdravia, prípadne žiaka so stredným a ťažkým mentálnym alebo sluchovým postihnutím). Okrem toho v tomto konaní nie je možné ako predbežnú otázku posudzovať zákonnosť týchto opatrení, nakoľko podľa § 6 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny poriadok) zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy preskúmavajú v správnom súdnictve správne súdy a poskytujú tiež ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy. Okrem toho Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 20.10.2020, č.k. III. ÚS 397/2020-9, prijal záver, že osoba dotknutá opatrením ÚVZ vydaným na predchádzanie chorobám a pri ohrození verejného zdravia je oprávnená napadnúť toto opatrenie všeobecnou správnou žalobou, ktorá zakladá právomoc príslušného správneho súdu v konaní podľa Správneho súdneho poriadku rozhodnúť o ochrane základných práv dotknutej osoby.
33.
V rozhodnom čase, t.j. v septembri 2020 bolo platné Opatrenie ÚVZ SR číslo: OLP/6848/2020 zo dňa 28.8.2020, ďalej OLP/7189/2020 zo dňa 14.9.2020 a OLP/7852/2020 zo dňa 29.9.2020, v zmysle ktorých sa okrem iného všetkým osobám nariadilo riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) v dôsledku zhoršenia epidemiologickej situácie vo výskyte ochorenia COVID-19, a to v dôsledku zamedzenia šírenia tohto ochorenia na území SR, čo syn žalobkyne, resp. žalobkyňa ako jeho zákonná zástupkyňa neakceptovala a v dôsledku tohto konania (neprekrytia horných dýchacích ciest u syna žalobkyne) mal jej syn 99 neospravedlnených hodín v mesiaci september 2020. Za tohto stavu možno konštatovať, že žalobkyňa ako oprávnená osoba nedbala o riadne plnenie povinnej školskej dochádzky, čoho následkom bolo vydanie rozhodnutia prvostupňovým správnym orgánom, ktorým bolo rozhodnuté o určení osobitného príjemcu prídavku a príplatku prídavku.
34.
Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu ako aj konania, ktoré k ich vydaniu predchádzalo, dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom a preto súd žalobu postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
35.
O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobkyni voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania len v prípade, ak by mala žalobkyňa vo veci úspech celkom, alebo sčasti. Keďže žalobkyňa v konaní úspešná nebola, súd jej náhradu trov konania nepriznal a žalovanému ako orgánu štátnej správy trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd SR a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.