Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 509/2020
PDF · 214.81 KB
No categories available
IV. ÚS 509/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Libora Duľu a Ivana
Fiačana (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátskou kanceláriou
IURISTICO s. r. o., IČO 36 588 041, Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná
Mgr. Radoslav Rigo, LL.M., advokát a konateľ, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 40 C 413/2011-340 z 12. mája 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k.
40 C 413/2011-340 z 12. mája 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len
„rozvrh“) pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi ako členovi IV. senátu
ústavného súdu, ktorý ústavnému súdu listom z 11. augusta 2020 oznámil dôvody svojho
možného vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci. Podstatou oznámenia bola
skutočnosť, že sudca ústavného súdu Ladislav Duditš vo veci napadnutej ústavnou
sťažnosťou rozhodoval ako predseda odvolacieho senátu Krajského súdu v Košiciach
rozsudkom sp. zn. 3 Co 424/2016 z 21. decembra 2017. Týmto rozsudkom bolo rozhodnuté
aj o nároku na náhradu trov konania, pričom ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie o výške trov. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 377/2020-6
z 20. augusta 2020 rozhodol o vylúčení sudcu Ladislava Duditša z konania a rozhodovania
v tejto veci.
3. S ohľadom na uvedené (bod 2) a v súlade s čl. III ods. 1 písm. c) rozvrhu, podľa
ktorého neprítomného alebo vylúčeného člena štvrtého senátu zastupuje člen tretieho
senátu, a čl. III. ods. 1 písm. d) rozvrhu, podľa ktorého neprítomného vekom mladšieho
člena senátu alebo z rozhodovania vylúčeného vekom mladšieho člena senátu zastupuje
vekom mladší člen senátu určený podľa písmena c), bol spis pridelený Ivanovi Fiačanovi,
sudcovi tretieho senátu ako sudcovi spravodajcovi. Vec rozhodne IV. senát ústavného súdu
v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ivan Fiačan (sudca spravodajca).
4. Sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“)
sp. zn. 3 Co 424/2016 z 21. decembra 2017, ktorý bol následne potvrdený uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 181/2018
z 25. septembra 2019, zaviazaný regresne zaplatiť Wüstenrot poisťovni, a. s. (ďalej len
„žalobca“ alebo „poisťovňa“), žalovanú sumu 4 054,54 eur, ktorú poisťovňa plnila
poškodenému z dopravnej nehody spôsobenej sťažovateľom. Dôvodom, prečo si poisťovňa
regresný nárok voči sťažovateľovi uplatňovala, bolo, že sťažovateľ nesplnil 15-dňovú
lehotu na ohlásenie poistnej udalosti poisťovni, čím nemal dodržať všetky podmienky
poistného vzťahu. Žalobcovi bola uvedenými rozhodnutiami priznaná plná náhrada trov
konania pred súdom prvej a druhej inštancie, ako aj náhrada trov dovolacieho konania proti
žalovanému, t. j. sťažovateľovi.
5. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 40 C 413/2011 z 11. novembra 2019
(ďalej aj „uznesenie z 11. novembra 2019“) rozhodol o povinnosti sťažovateľa nahradiť
žalobcovi trovy konania vo výške 2 204,56 eur a trovy dovolacieho konania vo výške
192,31 eur. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažnosť,
o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením č. k. 40 C 412/2011-340 z 12. mája
2020 tak, že uznesenie okresného súdu z 11. novembra 2019 zmenil a žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania vo výške 2 044,93 eur a nárok na náhradu trov dovolacieho
konania vo výške 192,31 eur.
6. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že jediným dôvodom úspechu žalobcu v spore bola
skutočnosť, že súdy si osvojili záver, že žalobcom tvrdené nesplnenie oznamovacej
povinnosti v zákonnej 15-dňovej lehote je takým závažným pochybením sťažovateľa –
spotrebiteľa, že je v dôsledku tohto pochybenia povinný nahradiť poisťovni žalovanú sumu,
a to aj v tom prípade, že žalobcovi z uvedeného dôvodu žiadna škoda nevznikla. Sťažovateľ
argumentuje, že súdy v rozpore so svojimi povinnosťami uloženými im Civilným sporovým
poriadkom (ďalej len „CSP“) pri rozhodovaní o náhrade trov konania vôbec neskúmali
existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 257 CSP.
Už samotnou touto skutočnosťou došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom
vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy. Tým, že súdy zaviazali sťažovateľa na náhradu trov
konania v plnej výške automatickým uplatnením zásady úspechu v spore, a to bez
zohľadnenia potreby aplikácie ustanovenia § 257 CSP, došlo podľa sťažovateľa k porušeniu
jeho práva na spravodlivý proces, lebo súdy si tým nesplnili zákonnú povinnosť, ako aj
k zásahu do základného práva vlastniť majetok, pretože v dôsledku nezákonného postupu
súdu vznikla povinnosť sťažovateľa nahradiť poisťovni trovy konania.
7. Podľa sťažovateľa je nepochybné, že dôvody hodné osobitného zreteľa v tomto
prípade existovali. Rozhodnutie vo veci samej je totiž pre sťažovateľa neprimerane tvrdé,
keďže žalobcom tvrdené nedodržanie lehoty na oznámenie poistnej udalosti sťažovateľom
objektívne nemalo žiadny vplyv na rozsah poistného plnenia poisťovne, pričom súdy úplne
odignorovali zmluvne dohodnutý režim, ktorý bol pre sťažovateľa priaznivejší. Sťažovateľ
zároveň uvádza, že žiadnym spôsobom neprispel k dĺžke konania ani k vzniku trov
protistrany. Svoje procesné povinnosti si na rozdiel od žalobcu plnil riadne a všetky
podstatné a rozhodujúce skutočnosti vrátane všetkých prostriedkov procesnej obrany
predniesol už na prvom pojednávaní.
8. Tým, že si súd pri rozhodovaní o výške nároku na náhradu trov bez ďalšieho
osvojil, že on nerozhoduje o nároku a len mechanicky pristúpil k vyčísleniu náhrady, porušil
podľa sťažovateľa jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je pritom podľa sťažovateľa zrejmé, že súd vôbec
neposudzoval účelnosť výdavkov, keď bližšie neozrejmil, ako dospel k záveru o účelnosti
priznaných trov.
9. S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré zaručuje čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s právom vlastniť
majetok v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice
I zo dňa 12. mája 2020, sp. zn. 40C/413/2011, porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 25. septembra 2019, zo dňa 12. mája
2020, sp. zn. 40C/413/2011, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 450,29 € k rukám advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o.
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantné ustanovenia právnych prepisov
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
16. Podľa § 239 ods. 1 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym
úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
17. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva.
18. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
19. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
20. Podstatou sťažovateľovej ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že namietaným
uznesením okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o výške náhrady trov konania, ktoré je
sťažovateľ povinný uhradiť žalobcovi, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a to v spojení so základným právom na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy.
Dôvodom je úplná absencia skúmania existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa
vo vzťahu k priznaniu nároku na náhradu trov konania napriek tomu, že sú podľa
sťažovateľa dané, ako aj v nedostatočnej odôvodnenosti namietaného uznesenia s ohľadom
na splnenie požiadaviek upravených ustanovením § 251 CSP na priznanie nároku na
náhradu trov konania v konkrétnej výške, najmä čo sa týka ich účelnosti.
21. Vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti a argumentáciu sťažovateľa ústavný súd
ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva
v rozsahu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, hoci v petite svojej sťažnosti označil celé znenie čl. 20
22. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním ústavnej sťažnosti považuje
za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným
súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať
a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný
súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
23. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
24. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou
garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je
ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má
vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto
k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí,
že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu
(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného
základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
25. S ohľadom na už uvedené ústavný súd môže zasahovať do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov týkajúcej sa trov konania len vtedy, ak by závery všeobecných súdov
zahŕňali črty svojvôle a interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem by
predstavovala extrémne vybočenie z pravidiel civilného procesu (m. m. IV. ÚS 248/08).
26. Ústavný súd preskúmal sťažovateľom namietané uznesenie okresného súdu č. k.
40 C 413/2011-340 z 12. mája 2020. Okresným súd ním zmenil uznesenie vydané vyšším
súdnym úradníkom z 11. novembra 2019 tak, že zaviazal sťažovateľa na náhradu trov
konania v sume 2 044,93 eur a náhradu trov dovolacieho konania v sume 192,31 eur.
27. Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa, ktorú si uplatnil v sťažnosti proti
uzneseniu z 11. novembra 2019 a ktorou argumentuje aj v ústavnej sťažnosti týkajúcej sa
potreby aplikácie ustanovenia § 257 CSP na prípad sťažovateľa, okresný súd uviedol, že
rozhodovanie o trovách konania rozdelil zákonodarca do dvoch fáz. O náhrade trov konania
v súlade s ustanovením § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí. O výške trov konania rozhoduje podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP
samostatným uznesením vyšší súdny úradník, a to až potom, ako rozhodnutie v merite veci
nadobudne právoplatnosť. O nároku na náhradu trov konania vo veci sťažovateľa bolo
rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 424/2016 z 21. decembra
2017 právoplatným 30. januára 2018 a o základe nároku na náhradu trov dovolacieho
konania bolo rozhodnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo
181/2018 z 25. septembra 2019, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa. Týmito
dvoma rozhodnutiami bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o povinnosti sťažovateľa
nahradiť žalobcovi trovy konania, pri tomto rozhodovaní boli posudzované kritériá
o dôvodnosti aplikácie ustanovenia § 257 CSP, ktoré neboli zistené. Keďže o nároku na
náhradu trov konania bolo súdom právoplatne rozhodnuté, nemôže už súd toto rozhodnutie
posudzovať, meniť alebo rušiť, keďže je týmto rozhodnutím viazaný.
28. V tejto časti odôvodnenia sa okresný súd náležite, logicky, dostatočne a ústavne
súladne vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa skúmania existencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa a prípadnou aplikáciou ustanovenia § 257 CSP. O podstate
nároku na náhradu trov konania rozhodol v prípade sťažovateľa krajský súd rozsudkom
v merite veci a o podstate nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší
súd pri rozhodnutí o dovolaní. V tejto prvej fáze rozhodovania o trovách konania je priestor
pre aplikáciu zásady úspechu vo veci podľa § 255 ods. 1 CSP, ktorá sa uplatňuje ako
pravidlo s jej prípadnou modifikáciou podľa § 255 ods. 2 CSP alebo pre aplikáciu výnimky
z uvedeného pravidla, t. j. že súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov
konania neprizná podľa § 257 CSP. Tieto rozhodnutia však nie sú predmetom ústavnej
sťažnosti sťažovateľa. Ak sťažovateľ smeruje svoje námietky proti ústavne nesúladnej
aplikácii ustanovenia § 257 CSP proti uzneseniu, ktorým okresný súd rozhodoval o výške
už právoplatne priznaného nároku, ktoré sa uvedenou otázkou ani nemohlo zaoberať,
neexistuje medzi ním a namietaným porušením základných práv sťažovateľa príčinná
súvislosť, a preto považuje ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti za zjavne
neopodstatnenú (podobne II. ÚS 229/2020).
29. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti takisto namietal, že odôvodnenie namietaného
uznesenia okresného súdu bolo nedostatočné, najmä čo sa týka posúdenia účelnosti
vynaložených trov právneho zastúpenia. Pri určovaní konkrétnej výšky nároku na náhradu
trov konania, v tomto prípade išlo o trovy právneho zastúpenia, vychádza rozhodujúci vyšší
súdny úradník najmä z obsahu samotného spisu, z ktorého posudzuje splnenie podmienok
§ 251 CSP, t. j. či ide o preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré
vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. V prípade ak dospel
sťažovateľ k presvedčeniu, že niektoré z priznaných trov právneho zastúpenia nespĺňali už
uvedené zákonné atribúty, mal možnosť podať proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka
sťažnosť, ktorá sa v zmysle judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 10/2019) považuje za
účinný prostriedok nápravy. Z textu sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu
okresného súdu z 11. novembra 2019, ústavný súd zistil, že v súvislosti s účelnosťou
vynaložených trov právneho zastúpenia sťažovateľ namietal len priznanie jedného úkonu
právnej služby, a to vyjadrenie žalobcu z 27. januára 2016, ktoré neevidoval v spise
a nebolo mu oznámené, preto podľa sťažovateľa nemohlo mať pre samotnú vec relevantný
význam. Túto námietku vyhodnotil okresný súd ako dôvodnú. Napriek tomu, že žalobca
uvedeným vyjadrením odpovedal na výzvu súdu (o tom, že nemá návrhy na ďalšie
dokazovanie), svojím obsahom neprispelo k sledovaniu procesného presadenia uplatneného
nároku, a preto ho okresný súd posúdil ako neúčelný úkon, čím vlastne vyhovel námietke
sťažovateľa. V tomto ohľade považuje ústavný súd ústavnú sťažnosť takisto za zjavne
neopodstatnenú.
30. Ďalšie výhrady proti účelnosti a odôvodnenosti jednotlivých úkonov právneho
zastúpenia sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu z 11. novembra 2019 nešpecifikoval,
a tým nedal okresnému súdu priestor k nim zaujať stanovisko. Vzhľadom na uvedené
považuje ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, v ktorej si sťažovateľ uplatnil výhrady proti
jednotlivým úkonom, za ktoré bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania, za
neprípustnú, pretože sťažovateľ si tieto výhrady riadne neuplatnil v sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu z 11. novembra 2019.
31. Ústavný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že napadnutým uznesením
okresného súdu č. k. 40 C 413/2011-340 z 12. mája 2020 nedošlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, tak ako ich sťažovateľ namietal.
32. Ústavný súd preto v súlade s ustanovením § 56 ods. 2 písm. d) a g) v spojení
s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti pre neprípustnosť a v časti
pre zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu