Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 509/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Libora Duľu a Ivana

Fiačana (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátskou kanceláriou

IURISTICO s. r. o., IČO 36 588 041, Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná

Mgr. Radoslav Rigo, LL.M., advokát a konateľ, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s právom vlastniť majetok podľa

uznesením Okresného súdu Košice I č. k. -340 z 12. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-340 z 12. mája 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len

„rozvrh“) pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi ako členovi IV. senátu

ústavného súdu, ktorý ústavnému súdu listom z 11. augusta 2020 oznámil dôvody svojho

možného vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci. Podstatou oznámenia bola

skutočnosť, že sudca ústavného súdu Ladislav Duditš vo veci napadnutej ústavnou

sťažnosťou rozhodoval ako predseda odvolacieho senátu Krajského súdu v Košiciach

rozsudkom sp. zn. z 21. decembra 2017. Týmto rozsudkom bolo rozhodnuté

aj o nároku na náhradu trov konania, pričom ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu

súdu prvej inštancie o výške trov. Ústavný súd uznesením č. k. -6

z 20. augusta 2020 rozhodol o vylúčení sudcu Ladislava Duditša z konania a rozhodovania

v tejto veci.

3. S ohľadom na uvedené (bod 2) a v súlade s čl. III ods. 1 písm. c) rozvrhu, podľa

ktorého neprítomného alebo vylúčeného člena štvrtého senátu zastupuje člen tretieho

senátu, a čl. III. ods. 1 písm. d) rozvrhu, podľa ktorého neprítomného vekom mladšieho

člena senátu alebo z rozhodovania vylúčeného vekom mladšieho člena senátu zastupuje

vekom mladší člen senátu určený podľa písmena c), bol spis pridelený Ivanovi Fiačanovi,

sudcovi tretieho senátu ako sudcovi spravodajcovi. Vec rozhodne IV. senát ústavného súdu

v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ivan Fiačan (sudca spravodajca).

4. Sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“)

sp. zn. z 21. decembra 2017, ktorý bol následne potvrdený uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. septembra 2019, zaviazaný regresne zaplatiť Wüstenrot poisťovni, a. s. (ďalej len

„žalobca“ alebo „poisťovňa“), žalovanú sumu 4 054,54 eur, ktorú poisťovňa plnila

poškodenému z dopravnej nehody spôsobenej sťažovateľom. Dôvodom, prečo si poisťovňa

regresný nárok voči sťažovateľovi uplatňovala, bolo, že sťažovateľ nesplnil 15-dňovú

lehotu na ohlásenie poistnej udalosti poisťovni, čím nemal dodržať všetky podmienky

poistného vzťahu. Žalobcovi bola uvedenými rozhodnutiami priznaná plná náhrada trov

konania pred súdom prvej a druhej inštancie, ako aj náhrada trov dovolacieho konania proti

žalovanému, t. j. sťažovateľovi.

5. Následne okresný súd uznesením sp. zn. z 11. novembra 2019

(ďalej aj „uznesenie z 11. novembra 2019“) rozhodol o povinnosti sťažovateľa nahradiť

žalobcovi trovy konania vo výške 2 204,56 eur a trovy dovolacieho konania vo výške

192,31 eur. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažnosť,

o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením č. k. -340 z 12. mája

2020 tak, že uznesenie okresného súdu z 11. novembra 2019 zmenil a žalobcovi priznal

nárok na náhradu trov konania vo výške 2 044,93 eur a nárok na náhradu trov dovolacieho

konania vo výške 192,31 eur.

6. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že jediným dôvodom úspechu žalobcu v spore bola

skutočnosť, že súdy si osvojili záver, že žalobcom tvrdené nesplnenie oznamovacej

povinnosti v zákonnej 15-dňovej lehote je takým závažným pochybením sťažovateľa –

spotrebiteľa, že je v dôsledku tohto pochybenia povinný nahradiť poisťovni žalovanú sumu,

a to aj v tom prípade, že žalobcovi z uvedeného dôvodu žiadna škoda nevznikla. Sťažovateľ

argumentuje, že súdy v rozpore so svojimi povinnosťami uloženými im Civilným sporovým

poriadkom (ďalej len „CSP“) pri rozhodovaní o náhrade trov konania vôbec neskúmali

existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia .

Už samotnou touto skutočnosťou došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru v spojení s právom

vlastniť majetok podľa . Tým, že súdy zaviazali sťažovateľa na náhradu trov

konania v plnej výške automatickým uplatnením zásady úspechu v spore, a to bez

zohľadnenia potreby aplikácie ustanovenia , došlo podľa sťažovateľa k porušeniu

jeho práva na spravodlivý proces, lebo súdy si tým nesplnili zákonnú povinnosť, ako aj

k zásahu do základného práva vlastniť majetok, pretože v dôsledku nezákonného postupu

súdu vznikla povinnosť sťažovateľa nahradiť poisťovni trovy konania.

7. Podľa sťažovateľa je nepochybné, že dôvody hodné osobitného zreteľa v tomto

prípade existovali. Rozhodnutie vo veci samej je totiž pre sťažovateľa neprimerane tvrdé,

keďže žalobcom tvrdené nedodržanie lehoty na oznámenie poistnej udalosti sťažovateľom

objektívne nemalo žiadny vplyv na rozsah poistného plnenia poisťovne, pričom súdy úplne

odignorovali zmluvne dohodnutý režim, ktorý bol pre sťažovateľa priaznivejší. Sťažovateľ

zároveň uvádza, že žiadnym spôsobom neprispel k dĺžke konania ani k vzniku trov

protistrany. Svoje procesné povinnosti si na rozdiel od žalobcu plnil riadne a všetky

podstatné a rozhodujúce skutočnosti vrátane všetkých prostriedkov procesnej obrany

predniesol už na prvom pojednávaní.

8. Tým, že si súd pri rozhodovaní o výške nároku na náhradu trov bez ďalšieho

osvojil, že on nerozhoduje o nároku a len mechanicky pristúpil k vyčísleniu náhrady, porušil

podľa sťažovateľa jeho základné právo vlastniť majetok podľa a základné

právo na súdnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je pritom podľa sťažovateľa zrejmé, že súd vôbec

neposudzoval účelnosť výdavkov, keď bližšie neozrejmil, ako dospel k záveru o účelnosti

priznaných trov.

9. S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu v zmysle

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré zaručuje čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s právom vlastniť

majetok v zmysle uznesením Okresného súdu Košice

I zo dňa 12. mája 2020, sp. zn. , porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 25. septembra 2019, zo dňa 12. mája

2020, sp. zn. , sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 450,29 € k rukám advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantné ustanovenia právnych prepisov

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len ,,“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

16. Podľa proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym

úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

17. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením

práva.

18. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez

návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

19. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

20. Podstatou sťažovateľovej ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že namietaným

uznesením okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o výške náhrady trov konania, ktoré je

sťažovateľ povinný uhradiť žalobcovi, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a to v spojení so základným právom na ochranu vlastníctva podľa .

Dôvodom je úplná absencia skúmania existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa

vo vzťahu k priznaniu nároku na náhradu trov konania napriek tomu, že sú podľa

sťažovateľa dané, ako aj v nedostatočnej odôvodnenosti namietaného uznesenia s ohľadom

na splnenie požiadaviek upravených ustanovením na priznanie nároku na

náhradu trov konania v konkrétnej výške, najmä čo sa týka ich účelnosti.

21. Vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti a argumentáciu sťažovateľa ústavný súd

ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva

v rozsahu podľa , hoci v petite svojej sťažnosti označil celé znenie

.

22. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním ústavnej sťažnosti považuje

za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ). Nie je preto zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným

súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať

a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný

súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

23. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (m. m. , , ).

24. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich

garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je

ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má

vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto

k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí,

že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného

základného práva (porovnaj m. m. , , ,

, ).

25. S ohľadom na už uvedené ústavný súd môže zasahovať do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov týkajúcej sa trov konania len vtedy, ak by závery všeobecných súdov

zahŕňali črty svojvôle a interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem by

predstavovala extrémne vybočenie z pravidiel civilného procesu (m. m. ).

26. Ústavný súd preskúmal sťažovateľom namietané uznesenie okresného súdu č. k.

-340 z 12. mája 2020. Okresným súd ním zmenil uznesenie vydané vyšším

súdnym úradníkom z 11. novembra 2019 tak, že zaviazal sťažovateľa na náhradu trov

konania v sume 2 044,93 eur a náhradu trov dovolacieho konania v sume 192,31 eur.

27. Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa, ktorú si uplatnil v sťažnosti proti

uzneseniu z 11. novembra 2019 a ktorou argumentuje aj v ústavnej sťažnosti týkajúcej sa

potreby aplikácie ustanovenia na prípad sťažovateľa, okresný súd uviedol, že

rozhodovanie o trovách konania rozdelil zákonodarca do dvoch fáz. O náhrade trov konania

v súlade s ustanovením rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým

sa konanie končí. O výške trov konania rozhoduje podľa ustanovenia

samostatným uznesením vyšší súdny úradník, a to až potom, ako rozhodnutie v merite veci

nadobudne právoplatnosť. O nároku na náhradu trov konania vo veci sťažovateľa bolo

rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 21. decembra

2017 právoplatným 30. januára 2018 a o základe nároku na náhradu trov dovolacieho

konania bolo rozhodnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo

181/2018 z 25. septembra 2019, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa. Týmito

dvoma rozhodnutiami bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o povinnosti sťažovateľa

nahradiť žalobcovi trovy konania, pri tomto rozhodovaní boli posudzované kritériá

o dôvodnosti aplikácie ustanovenia , ktoré neboli zistené. Keďže o nároku na

náhradu trov konania bolo súdom právoplatne rozhodnuté, nemôže už súd toto rozhodnutie

posudzovať, meniť alebo rušiť, keďže je týmto rozhodnutím viazaný.

28. V tejto časti odôvodnenia sa okresný súd náležite, logicky, dostatočne a ústavne

súladne vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa skúmania existencie dôvodov

hodných osobitného zreteľa a prípadnou aplikáciou ustanovenia . O podstate

nároku na náhradu trov konania rozhodol v prípade sťažovateľa krajský súd rozsudkom

v merite veci a o podstate nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší

súd pri rozhodnutí o dovolaní. V tejto prvej fáze rozhodovania o trovách konania je priestor

pre aplikáciu zásady úspechu vo veci podľa , ktorá sa uplatňuje ako

pravidlo s jej prípadnou modifikáciou podľa alebo pre aplikáciu výnimky

z uvedeného pravidla, t. j. že súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov

konania neprizná podľa . Tieto rozhodnutia však nie sú predmetom ústavnej

sťažnosti sťažovateľa. Ak sťažovateľ smeruje svoje námietky proti ústavne nesúladnej

aplikácii ustanovenia proti uzneseniu, ktorým okresný súd rozhodoval o výške

už právoplatne priznaného nároku, ktoré sa uvedenou otázkou ani nemohlo zaoberať,

neexistuje medzi ním a namietaným porušením základných práv sťažovateľa príčinná

súvislosť, a preto považuje ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti za zjavne

neopodstatnenú (podobne ).

29. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti takisto namietal, že odôvodnenie namietaného

uznesenia okresného súdu bolo nedostatočné, najmä čo sa týka posúdenia účelnosti

vynaložených trov právneho zastúpenia. Pri určovaní konkrétnej výšky nároku na náhradu

trov konania, v tomto prípade išlo o trovy právneho zastúpenia, vychádza rozhodujúci vyšší

súdny úradník najmä z obsahu samotného spisu, z ktorého posudzuje splnenie podmienok

, t. j. či ide o preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré

vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. V prípade ak dospel

sťažovateľ k presvedčeniu, že niektoré z priznaných trov právneho zastúpenia nespĺňali už

uvedené zákonné atribúty, mal možnosť podať proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

sťažnosť, ktorá sa v zmysle judikatúry ústavného súdu () považuje za

účinný prostriedok nápravy. Z textu sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu

okresného súdu z 11. novembra 2019, ústavný súd zistil, že v súvislosti s účelnosťou

vynaložených trov právneho zastúpenia sťažovateľ namietal len priznanie jedného úkonu

právnej služby, a to vyjadrenie žalobcu z 27. januára 2016, ktoré neevidoval v spise

a nebolo mu oznámené, preto podľa sťažovateľa nemohlo mať pre samotnú vec relevantný

význam. Túto námietku vyhodnotil okresný súd ako dôvodnú. Napriek tomu, že žalobca

uvedeným vyjadrením odpovedal na výzvu súdu (o tom, že nemá návrhy na ďalšie

dokazovanie), svojím obsahom neprispelo k sledovaniu procesného presadenia uplatneného

nároku, a preto ho okresný súd posúdil ako neúčelný úkon, čím vlastne vyhovel námietke

sťažovateľa. V tomto ohľade považuje ústavný súd ústavnú sťažnosť takisto za zjavne

neopodstatnenú.

30. Ďalšie výhrady proti účelnosti a odôvodnenosti jednotlivých úkonov právneho

zastúpenia sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu z 11. novembra 2019 nešpecifikoval,

a tým nedal okresnému súdu priestor k nim zaujať stanovisko. Vzhľadom na uvedené

považuje ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, v ktorej si sťažovateľ uplatnil výhrady proti

jednotlivým úkonom, za ktoré bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania, za

neprípustnú, pretože sťažovateľ si tieto výhrady riadne neuplatnil v sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu z 11. novembra 2019.

31. Ústavný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že napadnutým uznesením

okresného súdu č. k. -340 z 12. mája 2020 nedošlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na ochranu vlastníctva podľa a na súdnu ochranu

podľa , ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, tak ako ich sťažovateľ namietal.

32. Ústavný súd preto v súlade s ustanovením § 56 ods. 2 písm. d) a g) v spojení

s odmietol sťažnosť v časti pre neprípustnosť a v časti

pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu