Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 229/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom JUDr. Milanom

Szőllőssym, Mlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. -310 zo 17. februára 2020

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Szőllőssym,

Mlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -310 zo 17. februára 2020

(ďalej len „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania, a to v postavení navrhovateľa, vo veci uplatňovaného nároku na náhradu ujmy

na zdraví za sťaženie spoločenského uplatnenia. Z dôvodu späťvzatia návrhu zo strany

sťažovateľa okresný súd uznesením z 13. februára 2019 konanie zastavil. Keďže sťažovateľ

späťvzatie návrhu odôvodnil tým, že sa ním uplatňovaný nárok ukázal v priebehu konania

po vykonaní znaleckého dokazovania ako nedôvodný, okresný súd v uznesení o zastavení

konania zaviazal sťažovateľa k náhrade trov konania odporcu, dôvodiac, že sťažovateľ

zastavenie konania procesne zavinil. Po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného rozhodnutia

okresný súd uznesením č. k. -288 z 18. novembra 2019 uložil sťažovateľovi

povinnosť uhradiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 4 510,36 €. O sťažnosti

sťažovateľa, ktorú proti predmetnému rozhodnutiu podal, rozhodol okresný súd

namietaným uznesením, ktorým sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ argumentuje, že v okolnostiach jeho veci boli

splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), teda dôvody hodné

osobitného zreteľa, a teda náhrada trov konania nemala byť podľa názoru sťažovateľa

odporcovi priznaná.

4. Prezentované stanovisko o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa opiera

sťažovateľ o argumentáciu, v ktorej namieta, že pokiaľ bol v dotknutom konaní

vypracovaný znalecký posudok, ktorý nárok sťažovateľa vyplývajúci z lekárskeho posudku

nepotvrdil, v dôsledku čoho vzal sťažovateľ svoj návrh späť, nemožno túto skutočnosť

hodnotiť pri rozhodovaní o náhrade trov konania na ťarchu sťažovateľa. Sťažovateľ dôvodí,

že pri uplatňovaní nároku postupoval v súlade s relevantnou právnou úpravou,

podľa ktorej sa nárok na náhradu ujmy na zdraví za sťaženie spoločenského uplatnenia

preukazuje práve lekárskym posudkom, nie znaleckým posudkom, pričom sťažovateľ

z objektívnych dôvodov, keďže ako laik nedisponuje odbornými vedomosťami, nemohol

správnosť vydaného lekárskeho posudku zhodnotiť. Ďalej tiež na tomto mieste uvádza,

že v konaní poukázal aj na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu, a to že je invalidnou osobou

nespôsobilou vykonávať riadnu zárobkovú činnosť. Napokon namieta, že odporca

je etablovanou obchodnou spoločnosťou pôsobiacou na poistnom trhu a prostriedky

na vedenie súdnych konaní pri sporných nárokoch z poistenia nečerpá z prostriedkov

vlastného imania, ale z prostriedkov zhromaždených z výberu poistného hradeného okrem

iného aj na účel krytia týchto nákladov.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej predkladá tvrdenie o nesprávnej aplikácii

ustanovenia , podľa ktorého trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené

účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním

alebo bránením práva. Sťažovateľ v tejto súvislosti spochybňuje postup okresného súdu,

ktorý odporcovi priznal právo na náhradu trov konania pozostávajúcich z nákladov

právneho zastúpenia odporcu advokátom. Sťažovateľ je totiž toho názoru, že tieto náklady

nie je možné považovať za odôvodnené a účelne vynaložené, a to s prihliadnutím na pomery

odporcu, ktorý disponuje dostatočným a právne kvalifikovaným aparátom tvoreným

vlastnými zamestnancami, ktorí sú plne spôsobilí zastupovať odporcu v daných súdnych

konaniach.

6. Podľa názoru sťažovateľa výklad aplikovanej právnej úpravy a právne posúdenie

veci, ktoré v jeho veci konajúce súdy zvolili, predstavuje v konečnom dôsledku stav,

v ktorom došlo k porušeniu základných ústavných princípov a súčasne aj namietaných práv

sťažovateľa.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti

rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru namietaným uznesením okresného súdu,

označené rozhodnutie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec sťažovateľa na ďalšie konanie

a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

8. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

11. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd

nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný

zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením okresného súdu, ktorý podľa mienky

sťažovateľa v jeho prípade interpretoval aplikované ustanovenia Civilného sporového

poriadku upravujúce rozhodovanie o priznaní náhrady trov konania sporovým stranám

a právne posúdil zistený stav veci spôsobom porušujúcim jeho označené práva.

13. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

14. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

15. V zmysle záverov predchádzajúceho bodu odôvodnenia tohto uznesenia

sa ústavný súd pri posúdení namietaného uznesenia okresného súdu sústredil a zameral

na posúdenie otázky, či sa okresný súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa,

ktorú uplatňoval v podanej sťažnosti, vysporiadal adekvátne a preskúmateľne

a či má súdom zvolená interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne

akceptovateľný charakter.

16. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 14 a 15 odôvodnenia tohto

uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa, pričom sa oboznámil

s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia okresného súdu, ktoré bolo podkladom

pre právny záver o vecnej správnosti uznesenia okresného súdu, vydaného vyšším súdnym

úradníkom, ktorým bolo rozhodnuté o konkrétnej výške náhrady trov konania v prospech

odporcu. Ústavný súd dotknuté odôvodnenie namietaného uznesenia posudzoval v kontexte

relevantnej právnej úpravy, ktorá bola v právnej veci sťažovateľa aplikovaná, vrátane

zohľadnenia obsahu námietok, ktoré sťažovateľ v podanej sťažnosti formuloval.

17. Podľa ustanovenia trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené

a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním

alebo bránením práva.

Podľa ustanovenia ak strana procesne zavinila zastavenie konania,

súd prizná náhradu trov konania protistrane. Podľa ustanovenia výnimočne súd

neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa ustanovenia o nároku na náhradu trov konania rozhodne

aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ustanovenia § 262

ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia okresného súdu vyplýva,

že sťažovateľ v uplatnenej sťažnosti namietal nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu,

ktorý odporcovi priznal právo na náhradu trov konania pozostávajúcich z nákladov

právneho zastúpenia odporcu advokátom. Sťažovateľ formuloval argumentáciu,

ktorú predložil aj v ústavnej sťažnosti, a to, že tieto náklady nie je možné považovať

za odôvodnené a účelne vynaložené vzhľadom na pomery odporcu, ktorý disponuje

dostatočným a právne kvalifikovaným aparátom tvoreným vlastnými zamestnancami,

ktorí sú plne spôsobilí zastupovať odporcu v daných súdnych konaniach. Navyše,

sťažovateľ spochybňoval aj priznanie časti náhrady trov konania spočívajúcej v náhrade

za stratu času, kde namietal, že príslušná náhrada patrí advokátovi len v prípade úkonov

právnej služby vykonávaných mimo miesta, ktoré je sídlom advokáta, pričom

v posudzovanom prípade boli úkony vykonávané v meste Bratislava, ktoré je zároveň

sídlom dotknutého advokáta.

19. Okresný súd v odôvodnení namietaného uznesenia reagoval na sťažnostné

námietky sťažovateľa a uviedol, že skutočnosť zamestnávania osôb s právnickým vzdelaním

nespôsobuje u odporcu neprípustnosť či neodôvodnenosť zastúpenia prostredníctvom

advokáta. Okresný súd poukázal na stanovisko odporcu, s ktorým sa stotožnil

a v ktorom odporca potrebu takéhoto zastúpenia zdôvodnil tým, že nedisponuje dostatočne

širokým aparátom právne kvalifikovaných zamestnancov, ktorým by dokázal pokryť

každé vedené súdne konanie, a z tohto dôvodu, predovšetkým v zložitejších prípadoch

využíva aj zastúpenie prostredníctvom advokáta. Na zdôraznenie správnosti svojho

stanoviska okresný súd odkázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

[(ďalej len „najvyšší súd“), uznesenie sp. zn. z 29. septembra 2015],

podľa ktorého prijatie záveru, podľa ktorého strana sporu, ktorá zamestnáva osoby

s právnickým vzdelaním, nemá nárok na náhradu trov konania, by viedlo k diskriminácii

a nerovnému postaveniu strán v konaní. V čiastkovej otázke priznania náhrady za stratu čas

poukázal okresný súd na špecifikovanú vyhlášku, v zmysle ktorej sa za iné miesto považuje

v prípade mesta Bratislava aj odlišná mestská časť. Vzhľadom na skutočnosť, že sídla

dotknutého advokáta a konajúceho súdu sa nachádzajú v rôznych mestských častiach,

považoval okresný súd priznanie náhrady za stratu času za súladné s právnou úpravou.

20. Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti časti rozhodnutia všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania.

Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla

samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv

a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný

súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu

konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom

alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

21. V prvom rade ústavný súd poukazuje na to, že potenciálne skúmanie otázky

splnenia podmienok pre prípadné uplatnenie ustanovenia (nepriznanie náhrady

trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa) prichádzalo do úvahy v prvotnej etape

konania, keďže v zmysle ustanovenia o nároku na náhradu trov konania

rozhodne súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Riešenie otázky priznania

či nepriznania náhrady trov konania v prospech odporcu tak bolo súčasťou prvotného

rozhodnutia (ktorým sa konanie končilo) – v prípade sťažovateľa išlo o uznesenie

o zastavení konania. Argumentácia sťažovateľa o ústavne nesúladnej aplikácii označených

ustanovení upravujúcich prvotné rozhodovanie o nároku

na náhradu trov konania, ktorú sťažovateľ smeruje voči namietanému uzneseniu okresného

súdu, ktoré sa touto otázkou nemohlo zaoberať a ani nezaoberalo, sa tak ústavnému súdu

javí pre nedostatok príčinnej súvislosti ako na prvý pohľad neopodstatnená.

22. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa prezentovanú tak v uplatnenej sťažnosti,

ako aj v ústavnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, v rámci ktorej predkladá

sťažovateľ tvrdenie o nesprávnej, resp. ústavne nesúladnej aplikácii ustanovenia

(podľa ktorého trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené účelne vynaložené

výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva),

ústavný súd konštatuje, že na rozdiel od predchádzajúceho prípadu (pozri predchádzajúci

bod tohto uznesenia) takto nastolená otázka bola naozaj predmetom rozhodovania

týkajúceho sa namietaného uznesenia okresného súdu. Inými slovami, posúdenie

odôvodnenosti a účelnosti vynaložených trov je súčasťou rozhodovania o konkrétnej výške

náhrady trov konania, ktorá bola strane priznaná prvotným rozhodnutím, ktorým sa konanie

končí. Okresný súd sa s argumentáciou sťažovateľa, ktorý náklady právneho zastúpenia

odporcu advokátom hodnotil ako neúčelné a neodôvodnené, nestotožnil, pričom svoje

stanovisko primerane a zároveň logicky zdôvodnil a podporil aj poukazom na judikatúru

najvyššieho súdu. Ústavný súd argumentáciu namietaného uznesenia, ktorá akcentuje

zaručené právo účastníka konania na právnu pomoc a ktorá má navyše oporu

v judikatúre najvyššieho súdu, nemôže považovať za nesúladnú s limitmi sťažovateľom

označených práv. Ústavný súd je tak toho názoru, že okresný súd rozhodol o otázke

účelnosti vynaložených trov konania v intenciách zákona, spôsobom ktorý nesignalizuje

žiaden závažný procesný exces a ani zásah do namietaných práv sťažovateľa.

23. Vzhľadom na čiastkové závery uvedené v bodoch 21 a 22 odôvodnenia tohto

uznesenia hodnotí ústavný súd námietky sťažovateľa o porušení a

ods. 1 dohovoru namietaným uznesením okresného súdu ako zjavne neopodstatnené,

čo je dôvodom pre odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g)

.

24. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu