Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 175/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou BUZINGER & PARTNERS s. r. o.,

Námestie Martina Benku 15, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

Mgr. Margaréta Lukačovičová, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -74 zo 7. decembra 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo , na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -74

zo 7. decembra 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -74 zo 7. decembra

2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť

, trovy konania v sume 539,88 € (slovom päťstotridsaťdeväť eur a osemdesiatosem

centov) na účet advokátskej kancelárie BUZINGER & PARTNERS s. r. o., Námestie

Martina Benku 15, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -26 z 13. mája 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou BUZINGER & PARTNERS

s. r. o., Námestie Martina Benku 15, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

Mgr. Margaréta Lukačovičová, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -74 zo 7. decembra 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol stranou v odvolacom

konaní vedenom pred krajským súdom pod sp. zn. . Krajský súd uznesením

č. k. -74 zo 7. decembra 2018 potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I

č. k. -15 z 11. septembra 2018, ktorým zamietol návrh

, ako žalobkyne (ďalej aj „žalobkyňa“

alebo „zúčastnená osoba“) na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom sťažovateľovi ako

úspešnému v odvolacom konaní nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Z obsahu príloh k podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že krajský súd svojím listom

zo 14. novembra 2018 doručoval sťažovateľovi rovnopis návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia a žalobkyňou podané odvolanie s tým, že má právo sa k nemu

vyjadriť v lehote siedmich dní od doručenia výzvy [

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)].

Sťažovateľ výzvu krajského súdu prevzal 4. decembra 2018 (uložená na pošte

od 20. novembra 2018) a reagoval na ňu listom z 11. decembra 2018, ktorý elektronickou

formou 11. decembra 2018 v čase o 22.57 h odoslal do podateľne krajského súdu. Krajský

súd aj napriek tomu, že v čase rozhodnutia o podanom odvolaní nedisponoval písomným

vyjadrením sťažovateľa, rozhodol svojím napadnutým rozhodnutím tak, že potvrdil

uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. -15 z 11. septembra 2018, ktorým

bol zamietnutý návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia, a sťažovateľovi

nepriznal nárok na náhradu trov konania o odvolaní, a to napriek tomu, že ich náhradu si

uplatnil.

3.1 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietol postup krajského súdu

v odvolacom konaní, pričom zdôraznil, že „Ak krajský súd poskytol sťažovateľovi lehotu

na vyjadrenie k podaniam protistrany, bol povinný vyčkať na jeho vyjadrenie (čo sťažovateľ

oprávnene očakával), prípadne vyčkať na márne uplynutie súdom určenej lehoty, a to aj

v prípade, ak hodlal vo veci rozhodnúť v prospech sťažovateľa. Súd zároveň musel rozumne

predpokladať, že sťažovateľ môže využiť svoje ústavné právo na právnu pomoc v súdnom

konaní a že sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu v súdom určenej lehote môže

vyjadriť k podaniam protistrany, čím mu samozrejme vzniknú trovy súdneho konania.

Ich nepriznaním, výlučne z dôvodu svojho procesného excesu, krajský súd nielen porušil

uvedené základné práva sťažovateľa, ale sťažovateľovi spôsobil aj majetkovú ujmu

v rozsahu nepriznaných trov súdneho konania.“.

3.2 V ďalšom sťažovateľ zvýraznil, že „ nepripúšťa

uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania

(napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. októbra 2017).“, pričom poukazom na judikatúru ústavného súdu konštatoval,

že „... rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí

do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania, a ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania a k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov

konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť

do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého súdneho konania (porovnaj m. m. , , ,

, ). Z uvedeného skutkového a právneho stavu veci je zrejmé,

že sťažovateľovi nebol krajským súdom priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho

konania výlučne z dôvodu procesného excesu krajského súdu, ktorý zakladá zjavný rozpor

s princípmi spravodlivého súdneho procesu. Jediným účinným a dostupným opravným

prostriedkom v zmysle článku 13 Dohovoru je z uvedených dôvodov ingerencia Ústavného

súdu Slovenskej republiky, ktorý je oprávnený zrušiť predmetné rozhodnutie krajského súdu

v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania a vrátiť krajskému súdu rozhodnutie

v tejto časti späť na nové rozhodnutie.“. V závere svojej argumentácie prízvukoval,

že „Rozhodnutie ústavného súdu v tejto právnej otázke, hoci ide len o tzv. bagateľnú sumu,

považujeme za významné i z toho dôvodu, že predmetným rozhodnutím krajského súdu môže

dôjsť k vytvoreniu precedensu, keď súdy síce formálne poskytnú strane sporu lehotu

na vyjadrenie k podaniu protistrany, ale následne nevyčkajú s rozhodnutím na jeho

doručenie, čím dôjde k zrejmému porušeniu princípu rovnosti zbraní a princípu

kontradiktórnosti konania, ktoré sú súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru aj článku 46 ods. 1 .“.

4. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -74 zo 7. decembra 2018

v časti výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov odvolacieho konania zrušuje.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho

zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty...“

II.

Vyjadrenia odporcu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

5. Ústavný súd 11. júna 2020 vyzval predsedu krajského súdu na vyjadrenie

k podanej ústavnej sťažnosti.

5.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. zo 6. júla

2020 konštatoval:

„JUDr. Valéria Kleinová, predsedníčka senátu vo vyjadrení zo dňa 24.06.2020

k predmetnej veci uviedla, že vec sp. zn. (na Okresnom súde Bratislava I

pod sp. zn. ) bola predložená dňa 08.11.2018 tunajšiemu súdu do senátu

4 Co na rozhodnutie o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k.

-15 zo dňa 11.09.2018, rovnopis ktorého odvolania spolu s návrhom

na nariadenie neodkladného opatrenia bolo odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 329

ods. 1 doručené žalovanému elektronicky

s tým, že sa má možnosť k nim v lehote 7 dní vyjadriť. Z informácie o výsledku doručenia

boli uvedené listinné rovnopisy žalovanému elektronickou formou odoslané dňa 14.11.2018

(č.l. 48 spisu) a listinne doručené dňa 04.12.2018. Krajský súd v Bratislave ako súd

odvolací rozhodol o odvolaní žalobkyne uznesením č. k. zo dňa 07.12.2018,

ktorým napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh na žalobkyne na

nariadenie neodkladného opatrenia voči žalovanému zamietnutý, potvrdil a žalovanému

nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s odôvodnením, že žalovanému,

úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol

(nakoľko nemal v tom čase doručené vyjadrenie žalovaného). Vyjadrenie žalovaného

k odvolaniu žalobkyne bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 12.12.2018, teda až po jeho

rozhodnutí o odvolaní žalobkyne (07.12.2018) predtým, ako bolo odvolaciemu súdu

doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne.“

6. Ústavný súd 6. júla 2020 písomne upovedomil

, ktorá vystupovala v konaní vedenom pred Okresným súdom

Bratislava I pod sp. zn. o nariadenie neodkladného opatrenia v pozícii

navrhovateľky a v konaní pred krajským súdom vedenom pod sp. zn.

v pozícii odvolateľky, o prebiehajúcom konaní pred ústavným súdom. Zároveň

jej ako zúčastnenej osobe doručil uznesenie ústavného súdu č. k. -26

z 13. mája 2020 a sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť.

6.1 Zúčastnená osoba k veci uviedla:

«Údaje ktoré uvádza sťažovateľ v sťažnosti sú nepresné a zavádzajúce. Pôvodný

návrh na vydanie neodkladného opatrenia v uvedenej veci bol podaný na Okresnom súde

Bratislava I v konaní sp. zn. , v ktorom má sťažovateľ právneho zástupcu,

ktorý má zo zákona povinne zriadenú elektronickú schránku, do ktorej je mu doručovaná

všetka korešpondencia zo strany súdu.

Len mimochodom uvedený návrh na vydanie neodkladného opatrenia bol jasne

dôvodný, keďže sťažovateľ scudzil duševné vlastníctvo - webovú stránku bývalej spoločnej

advokátskej kancelárie , ktorú som spolu s ním vytvorila

a uhradila na jej zriadenie polovicu nákladov a celé roky ju zneužíva výhradne na svoj

prospech. Všetky doklady k vydaniu neodkladného opatrenia mal súd k dispozícii

v pôvodnom spise už 16 rokov, ako aj priamo na internete - webovú stránku sťažovateľa

identickú s pôvodnou stránkou kancelárie . Konajúci všeobecný

súd napriek tomu konanie vylúčil na samostatné konanie, žiadal predložiť ďalšie doklady

a nakoniec rozhodol, že som nepredložila dostatok dôkazov na preukázanie dôvodnosti

vydania navrhovaného neodkladného opatrenia, Mám za to, že všeobecný súd neposkytol

žiadnu právnu ochranu mne ako navrhovateľke v danom konaní napriek zjavnému zneužitiu

práva sťažovateľom.

To, že bolo Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -74

zo 7. decembra 2018 potvrdené Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k.

15, v ktorom krajský súd rozhodol, že žalovanému (sťažovateľovi) nepriznáva nárok

na náhradu trov odvolacieho konania, ešte pred konečným vyjadrením sťažovateľa vo veci,

nie je porušením ústavných práv sťažovateľa.

Súd pri vydaní rozhodnutia o nepriznaní trov konania sťažovateľovi má oporu

v ust. (ďalej aj „“) podľa ktorého výnimočne súd

neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

V tomto prípade sú dôvodmi osobitného zreteľa skutočnosti svedčiace o tom, že došlo

a dochádza k zjavnému poškodzovaniu mojich práv sťažovateľom, jeho konečným

vyjadrením vo veci by sa na tejto skutočnosti nič nezmenilo, ani sa nezmenilo. A vydaním

navrhovaného neodkladného opatrenia by sa zabránilo ďalšiemu zneužívaniu mojich práv

sťažovateľom. Priznanie trov sťažovateľovi, s ohľadom na preukázané skutočnosti

a okolnosti prípadu, by bolo skutočne v hrubom rozpore s dobrými mravmi. V podstate súd

si uvedomil, že by de facto priznal trovy „scudziteľovi“ - zlodejovi.

Je nutné uviesť, že sťažovateľ preukázateľne nie len scudzil moje dušené vlastníctvo,

ale vo veci samej vedenej stále na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. si už

16 rokov nárokuje zjavne neodôvodnené nároky, ktoré už boli konečne súdom identifikované

ako zjavne a preukázateľne neopodstatnené. Súdom bolo preukázané, že celá žaloba

sťažovateľa, s ktorou tento nárok priamo súvisí, ako aj 16 rokov trvajúci traumatizujúci

súdny spor, je len hrubou vymyslenou úmyselnou lžou sťažovateľa,

Preto rozhodnutie súdu o nevydaní neodkladného opatrenia, v takejto zjavnej veci,

považujem za neposkytnutie súdnej ochrany mojej osobe.

Podstata základného práva na súdnu ochranu spočíva v prvom rade v oprávnení

každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú

( v spojitosti s ).

Základné právo na súdnu ochranu účastníka konania nespočíva teda len v práve domáhať

sa súdnej ochrany, aleju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu,

dostať. Procesnoprávny rámec konania všeobecných súdov je vymedzený najmä ústavno-

procesnými princípmi riadneho a spravodlivého procesu upravenými v až 50

Slovenskej republiky. Tieto princípy sú obsahovo naplnené základnými právami účastníkov

konania a im zodpovedajúcimi povinnosťami súdov konajúcich vo veci, ktoré upravuje

zákon. Postup súdov v konaní vo veci a jeho kvalita ustanovená zákonom, je vyjadrením

práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z Slovenskej

republiky. Z citovaného ustanovenia i z je zrejmé,

že ochranu základným právam (slobodám) poskytujú predovšetkým všeobecné súdy.

Ústavný súd súdnu ochranu v konaní o podnete poskytuje iba vtedy, ak porušenie

procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi je súčasne aj porušením

základného práva alebo slobody upravených (ústavným zákonom) alebo

medzinárodnou zmluvou podľa .

Ako vyplýva z vyššie uvedeného Krajský súd postupoval, čo sa týka nepriznania trov

konania sťažovateľovi pri zamietnutí môjho návrhu na vydanie neodkladného opatrenia

v súlade s platným právnym stavom. Krajský súd v Bratislave v predmetnej veci neporušil

žiadne zákonne ustanovenia v neprospech sťažovateľa. Naopak.

Preto navrhujem, aby podanej ústavnej sťažnosti nebolo vyhovené.»

7. Ústavný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateľa vyjadrenie predsedu

krajského súdu sp. zn. zo 6. júla 2020 a vyjadrenie zúčastnenej osoby

zo 17. augusta 2020 s možnosťou vyjadriť sa, čo právna zástupkyňa sťažovateľa aj využila

a poskytla ústavnému súdu písomné vyjadrenie z 23. septembra 2020. Vo vyjadrení

v podstatnom konštatovala:

«Pokiaľ ide o vyjadrenie Krajského súdu v Bratislave zo 6. júla 2020, z jeho obsahu

je zrejmé, že krajský súd potvrdzuje skutkové okolnosti opísané a listinnými dôkazmi

preukázané v našej ústavnej sťažnosti, teda predovšetkým, že krajský súd o podaniach

zúčastnenej osoby rozhodol bez toho, aby najskôr vyčkal na vyjadrenie sťažovateľa v lehote

7 dní, ktorú mu súd sám určil.

Súd je povinný vyčkať na vyjadrenie strany sporu, ktorú na to vyzval,

prípadne vyčkať na márne uplynutie lehoty, ktorú tejto strane sporu na vyjadrenie určil,

a to bez ohľadu na to, či chce vo veci samej rozhodnúť v jej prospech alebo nie. Ak súd

nerešpektuje vlastné lehoty, ktoré určí strane sporu na vyjadrenie k podaniam protistrany,

čím v rozpore s princípom kontradiktórnosti súdneho konania a princípom rovnosti

účastníkov súdneho konania, resp. princípom rovnosti zbraní, tejto strane sporu odníme

možnosť konať pred súdom za rovnakých podmienok ako má druhá strana sporu, takýto

postup súdu nemožno označiť inak, než postup svojvoľný (arbitrárny), vytvárajúci značný

stav právnej neistoty. Súdom určené lehoty majú svoj právny význam a sú záväzné nielen

pre strany sporu, ale aj pre súd samotný. Ako sme uviedli v ústavnej sťažnosti, sťažovateľovi

nebol krajským súdom priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania výlučne

z dôvodu procesného excesu krajského súdu, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého súdneho procesu. Svojvoľným postupom krajského súdu, ktorý je z ústavného

hľadiska neospravedlniteľný, teda nepochybne došlo k porušenie základných práv

sťažovateľa označených v ústavnej sťažnosti.

Pokiaľ ide o vyjadrenie zúčastnenej osoby zo 17. augusta 2020, skutkové a právne

tvrdenia prezentované touto osobou sú v zrejmom rozpore s uvedenými právoplatnými

rozhodnutiami všeobecných súdov oboch inštancií.

Konštatovanie zúčastnenej osoby, že nepriznanie trov súdneho konania sťažovateľovi

krajským súdom má oporu v , je v zrejmom rozpore

s odôvodnením predmetného uznesenia krajského súdu.

Ako uvádzame v ústavnej sťažnosti, nepriznanie nároku na náhradu trov odvolacieho

konania sťažovateľovi odvolací súd odôvodnil v bode 24 uznesenia nasledovne: „O nároku

na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255

ods. 1 a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v tomto konaní trovy nevznikli (vyjadrenie

k odvolaniu došlo až po rozhodnutí odvolacieho súdu).“»

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

v danej veci od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba,

ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej

základné práva a slobody.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12.1 Podľa súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.

Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia,

umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia.

13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne

tak aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich

práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci

konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

ods. 4 v spojení s ). Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (, , ).

13.1 Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle

svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,

odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

14. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc

súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe.

Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.

K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu

a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé

prerokovanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa

v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný

na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého

procesu ().

15. Ústavný súd vo vzťahu k dohovoru a už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (,

).

16. O prípad porušenia garantovaného základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného

vtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje

právo na všeobecnom súde (), alebo by rozhodol arbitrárne, bez náležitého

odôvodnenia svojho rozhodnutia (), prípadne pokiaľ by sa pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam ().

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

V zmysle musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s a súčasne v zmysle

c ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej

súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú

pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad

a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave

, a tým jednak normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu

prekročiť (), a zároveň určujú ten, v ktorom je pred týmito orgánmi možné

domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“

(, ). Rozhodnutiu vo veci samej musí navyše predchádzať jeho postup

zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení

a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.

18. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej

procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,

ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (rozsudok

ESĽP vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24. 2. 1997, § 53, rozsudok ESĽP vo veci

Komanický proti Slovenskej republike zo 4. 6. 2002, § 45). Jej cieľom je pritom dosiahnutie

spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu (rozsudok ESĽP vo veci Foucher proti

Francúzsku z 18. 3. 1997, § 34). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená,

že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to,

aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré

boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP

vo veci Komanický proti Slovenskej republike zo 4. 6. 2002, § 46, rozsudok ESĽP vo veci

Trančíková proti Slovenskej republike z 13. 1. 2015).

18.1 Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú

kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (). Podstatou kontradiktórnosti

a s ňou súvisiacej rovnosti zbraní je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť

využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany.

Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný,

a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (,

).

18.2 Z princípu kontradiktórnosti konania ďalej vyplýva, že samotný účastník

konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie odporcu

(protistrany v súdnom konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové a právne

dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu

vyjadriť, v dôsledku čoho je teda len na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či určité

stanovisko k vyjadreniu protistrany vyžaduje komentár z jeho strany (rozsudok ESĽP

vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997, sťažnosť č. 18990/91, body 27

a 29), a nezáleží pritom na tom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie

(rozsudok ESĽP vo veci K. S. proti Fínsku z 31. 5. 2001, rozsudok ESĽP vo veci F. R. proti

Švajčiarsku z 28. 6. 2001). Teda požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre

ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží

na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu vrátane

ich samotného dopadu na rozhodnutie súdu/orgánu verejnej moci.

18.3 Judikatúra ESĽP sa vo vzťahu k tejto otázke aktuálne vyvíja (Sarkocy

proti Slovenskej republike z 15. 10. 2020) a postupne kladie väčší dôraz na obsah podania

(vyjadrenia protistrany), čo však na preskúmavanú vec nemá dopad, keďže podstatou

napadnutého rozhodnutia o trovách je okolnosť, že žalovanému v odvolacom konaní trovy

nevznikli (čo sa viaže na okolnosť, že vyjadrenie žalovaného bolo odvolaciemu súdu

doručené až po jeho rozhodnutí, a práve nevyčkanie odvolacieho súdu na vyjadrenie

žalovaného je podstatou námietky sťažovateľa).

19. V posudzovanej veci je teda neprehliadnuteľné, že krajský súd svojím listom

zo 14. novembra 2018 doručoval sťažovateľovi rovnopis návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia a žalobkyňou podané odvolanie s tým, že má právo sa k nemu

vyjadriť v lehote siedmich dní od doručenia výzvy. Postup krajského súdu vychádzal

zo zákonného znenia . Sťažovateľ výzvu krajského súdu prevzal

4. decembra 2018 (uložená na pošte od 20. novembra 2018) a reagoval na ňu listom

z 11. decembra 2018, ktorý elektronickou formou 11. decembra 2018 v čase o 22.57 h

odoslal do podateľne krajského súdu. Krajský súd aj napriek tomu, že v čase rozhodnutia

o podanom odvolaní nedisponoval písomným vyjadrením sťažovateľa, rozhodol

svojím napadnutým rozhodnutím tak, že potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I

č. k. -15 z 11. septembra 2018, ktorým bol zamietnutý návrh žalobkyne

na nariadenie neodkladného opatrenia a sťažovateľovi nepriznal nárok na náhradu trov

konania o odvolaní, a to napriek tomu, že ich náhradu si uplatnil.

19.1 Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd nepočkal na vyjadrenie sťažovateľa

ako protistrany a v rozpore so zákonným znením vo veci rozhodol,

pričom skutočnosť, že rozhodol v prospech sťažovateľa, nedopadá na nezákonnosť postupu

krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. . Krajský súd mal

postupom podľa v spojení s (obdobne tak aj podľa

listiny) a podľa c ods. 1 v spojení s dohovoru vykonať

ústavne súladný výklad a v odvolacom konaní nerozhodnúť do času, kým

by nedisponoval písomným vyjadrením sťažovateľa k meritu veci, a to o to viac, že ho

na tento postup aj sám vyzval. Týmto postupom tak krajský súd v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V.

Záver

V.1 K bodu 1 výroku nálezu

20. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

20.1 Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

20.2 Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod IV odôvodnenia) dospel

k záveru, že krajský súd uznesením č. k. -74 zo 7. decembra 2018 porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V.2 K bodu 2 výroku nálezu

21. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody

podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

21.1 Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie alebo

opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

21.2 Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, môže a) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou

nečinnosťou, vo veci konal, b) vrátiť vec na ďalšie konanie, c) zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa, d) prikázať, aby ten, kto porušil

základné práva a slobody sťažovateľa, obnovil stav pred ich porušením, e) priznať

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal.

21.3 Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že krajský súd uznesením

č. k. -74 zo 7. decembra 2018 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru, rozhodol podľa a podľa

ods. 2 o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu

a podľa v spojení s

vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

V.3 K bodu 3 výroku nálezu

22. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

22.1 Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané

v roku 2019, a to za prevzatie a prípravu zastupovania a za písomné podanie ústavnej

sťažnosti ústavnému súdu, a jeden úkon právnej pomoci vykonaný v roku 2020. Vychádzal

pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky

je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej

služby vykonaný v roku 2019 šestina z výpočtového základu zo sumy 980 €, čo činí

za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 166,33 €, a režijný paušál je v sume 9,80 €,

celková súhrnná suma je teda 352,26 €. Za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2020 ide o šestinu z výpočtového základu zo sumy 1 062 €, čo činí za jeden úkon

právnej služby odmenu v sume 177 €, a režijný paušál je v sume 10,62 €, celková súhrnná

suma je teda 187,62 €, spolu ide o sumu 539,88 €. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd

tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

V.4 K bodu 4 výroku nálezu

23. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

23.1 K ďalšej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu o náhrade trov

odvolacieho konania ústavný súd, riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti

(, , ), nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať

sa touto časťou prijatej ústavnej sťažnosti, keďže v dôsledku zrušenia napadnutého

rozhodnutia krajského súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie bude povinnosťou krajského

súdu opätovne rozhodovať aj o nároku sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania.

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom je predovšetkým chrániť

občana pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné () a ktoré už nie je možné v ďalšom napraviť inými

právnymi prostriedkami nápravy. V dôsledku zrušenia uznesenia krajského súdu

č. k. -74 zo 7. decembra 2018 a vrátenia veci na ďalšie konanie bude o tejto

časti prijatej ústavnej sťažnosti sťažovateľa rozhodovať opätovne krajský súd, v dôsledku

čoho podľa právomoc krajského súdu predchádza

právomoci ústavného súdu vo veci konať a rozhodnúť.

23.2 Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

24. S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu