Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 9/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-125

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2020

v pléne zloženom z predsedu pléna Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava

Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa), Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina

Vernarského prerokoval prijatý návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky, zastúpených advokátom JUDr. Petrom Kubinom a advokátom JUDr. Danielom

Lipšicom, Štefánikova 15, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

o súlade o sociálnom

poistení v znení , ktorým sa mení a dopĺňa

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony, s v spojení s , 2 a 4

Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Ustanovenie o sociálnom poistení v znení

, ktorým sa mení a dopĺňa

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony, n i e j e v súlade s v spojení s

ods. 1, 2 a 4 .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Odôvodnenie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. marca 2018

doručený návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie

konania podľa (ďalej len „“).

Ústavný súd preskúmal návrh a jeho prílohy a zistil, že návrh podala skupina len

33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“ alebo

„navrhovatelia“).

2. Navrhovatelia uvádzajú, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná

rada“) vo svojom 6. volebnom období na 53. schôdzi 16. júna 2015 schválila vládny návrh

zákona, ktorým sa mení a dopĺňa o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „novela

zákona o sociálnom poistení“ alebo „zákon o sociálnom poistení“). Novela zákona

o sociálnom poistení bola uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

pod č. a nadobudla účinnosť 1. júla 2015. Do zákona o sociálnom poistení sa

zaviedol inštitút minimálneho dôchodku, ktorého cieľom je podľa dôvodovej správy

zabezpečiť poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával

zárobkovú činnosť, dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný

na pomoc v hmotnej núdzi. Na tento účel sa starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok

vyplácaný po dovŕšení dôchodkového veku zvýši poistencovi, ktorý splní zákonom

ustanovené predpoklady tak, aby suma tohto dôchodku alebo suma úhrnu dôchodkov, ktoré

sa poistencovi vyplácajú alebo na ktoré má nárok, bola vyššia ako suma životného minima

pre jednu plnoletú fyzickú osobu.

3. Navrhovatelia ďalej argumentujú: «Na základe spoločnej správy výborov

č. (ČPT 1424a) zo dňa 5. mája 2015 o prerokovaní návrhu Novely ZoSP

(ďalej len „Spoločná správa výborov“) bolo do Novely ZoSP pozmeňujúcim návrhom

vložené Napadnuté ustanovenie (§ 82b ods. 2 ZoSP), podľa ktorého: „Suma minimálneho

dôchodku poberateľa starobného dôchodku, ktorý je sporiteľ alebo bol sporiteľ

podľa osobitného predpisu sa znižuje rovnako ako sa znižuje suma starobného dôchodku

podľa § 66 ods. 6; do obdobia účasti na starobnom dôchodkovom sporení sa započítava len

obdobie podľa odseku 4“»

Navrhovatelia poukázali na odôvodnenie spoločnej správy výborov k napadnutému

ustanoveniu, podľa ktorej «Dôvodom zníženia starobného dôchodku sporiteľa za obdobie

účasti na starobnom dôchodkovom sporení je skutočnosť, že do fondu starobného poistenia

neplatí plnú sadzbu starobného poistenia, pretože stanovenú časť platí vo forme príspevkov

na starobné sporenie do II. piliera. Rovnaký princíp je dôvodné a opodstatnené uplatniť aj

pri stanovení zásad zníženia sumy minimálneho dôchodku, na ktorý sa za stanovených

podmienok zvyšuje starobný dôchodok sporiteľa...

Predloženým pozmeňujúcim návrhom sa reaguje na možnosť vzniku morálneho

hazardu v súvislosti so zavedením minimálneho dôchodku pri skupine poistencov -

sporiteľov. V prípade nižšie príjmovej skupiny sporiteľov by totiž po zavedení minimálneho

dôchodku v podobe predloženej do NR SR mohlo dôjsť k takému stavu, kedy by z dôvodu

dopadov investičných rozhodnutí sporiteľa a/alebo portfólio manažérov spravujúcich fondy

II. piliera boli spôsobené straty „sanované“ z prostriedkov daňovníkov (v podobe garancie

minimálneho dôchodku) a zisky sprivatizované (v prípade, že by riziková investičná

stratégia priniesla sporiteľovi v úhrne z II. piliera vyšší dôchodok než by mal, ak by

do II. piliera nevstúpil a zároveň vyšší než minimálny garantovaný dôchodok)...

Navrhované zmeny prispievajú k posilneniu potreby aktívneho prístupu sporiteľa

k svojim úsporám v II. pilieri, ako aj k motivácii dôchodkových správcovských spoločností

dosahovať také zhodnotenie majetku vo fondoch II. piliera, ktoré by nielen v krátkodobom,

ale aj dlhodobom horizonte jasne porážalo úroveň inflácie a prinášalo sporiteľom reálny

výnos.».

4. Podľa navrhovateľov právo na minimálny dôchodok sa stalo súčasťou základného

práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa , a preto

prístup občanov k právu na minimálny dôchodok musí byť garantovaný v súlade so zásadou

rovnosti ( ), zásadou nediskriminácie ( ) a zákazom

ujmy na právach pre uplatňovanie základných práv ( ).

Podľa názoru navrhovateľov napadnuté ustanovenie „... spôsobuje, že právo

na minimálny dôchodok bude občanom prístupné na základe nerovných a diskriminačných

podmienok. Okrem toho Napadnuté ustanovenie spôsobí niektorým občanom ujmu na ich

práve na minimálny dôchodok iba z tohto dôvodu, že uplatnili svoje základné právo

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe jedným zo zákonom aprobovaných spôsobov.

Podľa nášho názoru na takéto rozdielne zaobchádzanie s dôchodcami iba preto, že sa

rozhodli uplatniť svoje základné právo a nerovnosť však neexistuje žiaden legitímny

a ospravedlniteľný dôvod.“.

5. Navrhovatelia rozpor napadnutého ustanovenia s čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 12

ods. 1 a 2 odôvodnili najmä tým, že napadnuté ustanovenie diskriminuje občanov

z dôvodu ich postavenia sporiteľa v zmysle o starobnom

dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „zákon o starobnom dôchodkovom poistení“ alebo „II. pilier“).

Navrhovatelia uviedli, že určujúcim kritériom pre vznik práva na minimálny dôchodok je

výlučne platenie zákonných odvodov zo mzdy a iných príjmov na dôchodkové poistenie

počas zákonom stanoveného minimálneho obdobia, a to bez ohľadu na sumu týchto

odvodov. Navrhovatelia zdôraznili, že na posúdenie súladu napadnutého ustanovenia

s a 2 je nevyhnutné posúdiť, či napadnuté ustanovenie sleduje nejaký

rozumne odôvodniteľný a legitímny cieľ, resp. či na zníženie minimálneho dôchodku

z dôvodu účasti v II. pilieri existuje legitímny a ospravedlniteľný dôvod.

6. Dôvody rozporu napadnutého ustanovenia s a 2 navrhovatelia

konkretizovali takto: „(a) doplatok (čiastka rozdielu medzi minimálnym dôchodkom

a dôchodkom, na ktorý vznikol poistencovi nárok) sa financuje zo štátneho rozpočtu a nie

z fondov Sociálnej poisťovne;

(b) nárok na minimálny dôchodok závisí od počtu kvalifikovaných rokov trvania

dôchodkového poistenia;

(c) ak poistenec dosiahol potrebný počet kvalifikovaných rokov trvania

dôchodkového poistenia, nárok na minimálny dôchodok a jeho výška nezávisí od výšky

príjmov, resp. zaplatených odvodov poistenca.“

6.1 K argumentu v bode „(a)“ navrhovatelia uviedli: „... doplatok nie je financovaný

z fondu starobného poistenia, ale zo Štátneho rozpočtu, na tvorbe ktorého sa každý občan

platiaci odvody na dôchodkové poistenie podieľa platením daní a poplatkov...

Povedané inak, na tvorbu zdrojov, z ktorých sa financuje inštitút minimálneho

dôchodku (resp. doplatku) nemá vôbec žiaden vplyv to, či príslušný dôchodca platil počas

svojho pracovného života odvody len do Sociálnej poisťovne alebo či si na svoj starobný

dôchodok sporil aj v II. pilieri podľa ZoSDS...

Keďže teda sporitelia podľa ZoSDS sa na tvorbe zdrojov používaných

na financovanie minimálneho dôchodku (resp. doplatku) podieľajú rovnakou mierou ako

osoby, ktoré sporiteľmi podľa ZoSDS nie sú, nie je možné s nimi ohľadom výšky ich

minimálneho dôchodku zaobchádzať menej priaznivo než s osobami, ktoré sporiteľmi

podľa ZoSDS nie sú...

Doplatok do výšky minimálneho dôchodku má teda charakter štátnej sociálnej dávky

(podobne ako napríklad prídavky na deti či rodičovské príspevky). Štátne sociálne dávky sú

typické tým, že sú priznávané na základe potreby a solidarity a nie na základe zásluhy

či miery prispievania poberateľa dávky na sociálne zabezpečenie.“

6.2 K dôvodu uvedenému v bode „(b)“ navrhovatelia uviedli, že filozofickou

podstatou minimálneho dôchodku je určiť minimálnu príjmovú hranicu pre všetky osoby

bez rozdielu. Podľa názoru navrhovateľov «Ak je teda dôvodom a cieľom zavedenia

minimálneho dôchodku „zabezpečiť poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného

života vykonával zárobkovú činnosť, dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako

jednotlivec odkázaný na pomoc v hmotnej núdzi“ (viď dôvodová správa k Novele ZoSP -

všeobecná časť), potom je a musí byť úplne irelevantné, či poistenec zároveň bol alebo

nebol sporiteľom podľa ZoSDS...

Znížená suma minimálneho dôchodku pre sporiteľov podľa ZoSDS totižto vedie aj

k situáciám, že pri týchto sporiteľoch súčet dôchodkov z I. piliera a II. piliera nedosahuje

úroveň minimálneho dôchodku, a tak základný cieľ Napadnutého ustanovenia... nie je

naplnený.».

6.3 V bode „(c)“ navrhovatelia dôvodia, že pokiaľ nárok na minimálny dôchodok

nijakým spôsobom nezávisí od sumy zaplatených odvodov poistenca na starobné

dôchodkové poistenie, „... potom nemôže byť legitímnym dôvodom zníženia minimálneho

dôchodku skutočnosť, že osoba platila časť odvodov na dôchodkové zabezpečenie

do II. piliera.“.

7. V ďalšej časti návrhu navrhovatelia poukázali na dôvody, na ktorých založil

prezident Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) rozhodnutie č. 3535-2015-KPSR

z 28. mája 2015, ktorým vrátil novelu zákona o sociálnom poistení.

Navrhovatelia súhlasne s prezidentom argumentujú, že „deklarovaným cieľom

inštitútu minimálneho dôchodku je plošne chrániť životnú úroveň dôchodcov na spoločnom

definovanom minime, keď nemajú možnosť zabezpečiť si krytie svojich životných potrieb

z pracovných príjmov, pričom v takomto prípade sa u občanov zúčastnených iba na I. pilieri

dôchodkového zabezpečenia vôbec bližšie neskúma, čo bolo príčinou takejto sociálnej

situácie dôchodcu (do ktorej sa mohol dostať napríklad v dôsledku okolností, ktoré

predstavujú omnoho väčší a nielen morálny hazard než zákonom aprobovaná účasť

na starobnom dôchodkovom sporení)“. Rovnako uvádzajú, že „dôchodkové nároky sa

odvíjajú od výšky príjmov počas desiatok rokov života poistenca, keď sa mu v rôznych

obdobiach môže celkovo ekonomicky dariť lepšie či horšie a legitimizovať systematickú

penalizáciu sporiteľov v prístupe k minimálnemu dôchodku len na základe aktuálneho stavu

(keď sa prejavuje krátkodobý výsledok toho, že do II. piliera v minulosti vstúpili aj občania,

pre ktorých to vzhľadom na krátky zostávajúci čas sporenia nebolo výhodné) je

neprimerané a v rozpore s deklarovaným zámerom solidarity spoločnosti k dôchodcom

s nízkymi príjmami, ktorý je podstatným dôvodom pre zavedenie inštitútu minimálneho

dôchodku“.

8. Navrhovatelia ďalej poukázali na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. z 15. februára 2017 (ďalej aj „uznesenie ústavného súdu“),

podľa ktorého sa uplatňovaním účinnej právnej úpravy minimálneho dôchodku sformovali

štyri skupiny dôchodcov, ktorí boli účastní II. piliera. Analýzou právnej úpravy vo vzťahu

k uvedeným skupinám dôchodcov dospeli k záveru, že určitej skupine poberateľov

starobného dôchodku uplatňovanie napadnutého ustanovenia spôsobí zníženie mesačne

vyplácaného starobného dôchodku (z I. piliera aj II. piliera) oproti sume vyplácanej

poberateľom, ktorí boli dôchodkovo poistení len v I. pilieri.

9. V súlade s uznesením ústavného súdu podrobili napadnuté ustanovenie

tzv. diskriminačnému testu v súvislosti s rozporom napadnutého ustanovenia s čl. 12 ods. 2

(body 53 – 58 návrhu). Napokon navrhovatelia uzavreli časť návrhu, ktorá sa

zaoberá rozporom napadnutého ustanovenia s v spojení s

a 2 tak, že „Zákonodarcom zamýšľaný cieľ napadnutej právnej úpravy je

nelegitímny a ako základ pre odlišné zaobchádzanie analyzovaných dvoch skupín

poberateľov starobných dôchodkov neospravedlniteľný. V prvom rade tu možno poukázať

na právne ťažko uchopiteľné pojmy, ktorými sa navrhovateľ právnej úpravy snaží legálne

aprobované rozhodovanie dôchodkovo poistených fyzických osôb hodnotiť kategóriami

morálky. Tá síce (podobne ako právo) predstavuje normatívny systém, ale z hľadiska

aplikácie § 82b ods. 2 ZoSP je úplne iluzórna. Napadnuté ustanovenie vôbec nepredstavuje

právny základ pre uplatňovanie morálnych hľadísk v procese posudzovania nároku

na starobný dôchodok. Naopak, všetkých poberateľov starobného dôchodku, ktorí si sporili

v II. pilieri, kladie v spojení s dôvodovou správou do pozície morálnych hazardérov, ktorým

sa nebudú ostatní daňovníci skladať na minimálny dôchodok.“.

10. Vo vzťahu k rozporu napadnutého ustanovenia s čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 12

ods. 4 navrhovatelia uviedli: „Podľa platnej právnej úpravy sa občan môže

rozhodnúť, či svoje základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe... uplatní

tak, že bude iba poistencom Sociálnej poisťovne (I. pilier) alebo tak, že popri účasti

v I. pilieri bude aj sporiteľom podľa ZoSDS (II. pilier). Starobné dôchodkové sporenie

podľa ZoSDS je oficiálnym a zákonom rozpoznaným systémom hmotného zabezpečenia

v starobe rovnocenným s dôchodkovým poistením podľa ZoSP...

Ak sa teda občan rozhodne, že svoje základné právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe... uplatní (popri povinnej účasti v I. pilieri) aj účasťou v systéme

starobného dôchodkového sporenia podľa ZoSDS, za toto jeho rozhodnutie mu podľa čl. 12

ods. 4 nesmie byť spôsobená ujma na jeho právach.“

Podľa názoru navrhovateľov „Napadnuté ustanovenie teda v rozpore s ústavným

zákazom podľa zavádza (nepriaznivý) dôsledok

(dopad) využitia základného práva občana podľa

určitým spôsobom (účasťou v obidvoch pilieroch dôchodkového zabezpečenia) na právo

toho istého občana na minimálny dôchodok v nezníženej výške.“.

11. V závere návrhu navrhovatelia žiadali pozastaviť účinnosť napadnutého

ustanovenia a navrhli, aby ústavný súd na podklade uvedených záverov nálezom rozhodol,

že napadnuté ustanovenie „nie je v súlade s

v spojení s ,2 a 4 .“.

II.

Priebeh konania

12. Ústavný súd uznesením sp. zn. zo 6. júna 2018 prijal návrh

navrhovateľov na ďalšie konanie a zároveň nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti

napadnutého ustanovenia.

13. Napadnuté ustanovenie a jeho súlad s v spojení s

ods. 1, 2 a 4 už bol predmetom konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na to,

že plénum ústavného súdu pri hlasovaní o tomto predchádzajúcom návrhu nedosiahlo

nadpolovičnú väčšinu, návrh bol uznesením sp. zn. z 15. februára 2017

zamietnutý [ tretia veta , v čase podania návrhu platného a účinného

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)]. Keďže ústavný súd meritórne neskúmal

súlad napadnutého ustanovenia s označenými článkami , predchádzajúce rozhodnutie

ústavného súdu nezakladá prekážku rozhodnutej veci.

14. V súlade s si ústavný súd vyžiadal písomné

stanovisko od národnej rady, keďže ide o orgán verejnej moci, ktorý vydal zákon

o sociálnom poistení obsahujúci napadnuté ustanovenie. Ústavný súd si zároveň vyžiadal

písomné stanovisko vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“), ktorá bola v konaní

o súlade právnych predpisov podľa vedľajším

účastníkom konania pred ústavným súdom, ako aj stanovisko Ministerstva práce, sociálnych

vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) .

III.

Vyjadrenia národnej rady, vlády, ministerstva a navrhovateľov

III.1 Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky

15. Podaním doručeným ústavnému súdu 18. októbra 2018 sa k návrhu skupiny

poslancov prostredníctvom svojho predsedu vyjadrila národná rada ako odporca v konaní

pred ústavným súdom.

Národná rada súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.

16. Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení najskôr stručne zrekapituloval

konanie pred ústavným súdom o návrhu skupiny poslancov, stručne opísal legislatívny

priebeh prijatia novely zákona o sociálnom poistení a s tým súvisiace zavedenie inštitútu

minimálneho dôchodku do právneho poriadku Slovenskej republiky. V ďalšej časti sa

stručne vyjadril aj k nosným argumentom navrhovateľov.

17. Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení uviedol: „Systém sociálneho

poistenia je založený na viacerých všeobecných zásadách, ktorými sú najmä 1) poistný

princíp, 2) osobná participácia poistenca, 3) zohľadnenie tzv. zásluhovosti pri výpočte

dôchodkovej dávky, 4) sociálna solidarita a 5) garancia štátu.

Oproti tomu, starobné dôchodkové sporenie, je podľa § 2 zákona o starobnom

dôchodkovom sporení sporením, ktorého účelom je spolu s dôchodkovým poistením

zabezpečiť príjem sporiteľovi v starobe a pozostalým pre prípad smrti. Ide teda o systém

sporenia, teda vytvárania si úspor, ktoré si sporiteľ ukladá na svojom osobnom

dôchodkovom účte v dôchodkovej správcovskej spoločnosti.“

18. K tvrdeniu navrhovateľov o porušovaní zásady rovnosti konštatoval, že

zavedenie minimálneho dôchodku je zárukou príjmu pre všetkých, ktorí majú nárok na

poberanie starobného, resp. invalidného dôchodku, „Tým, že ide o dôchodkovú dávku,

podmienky nároku na ňu musia vychádzať z obdobných kritérií, aké platia pre vznik nároku

na dôchodok.“.

19. Pokiaľ navrhovatelia uvádzajú, že doplatok (suma medzi minimálnym

dôchodkom a dôchodkom, na ktorý vznikol poistencovi nárok) je uhrádzaný z prostriedkov

štátneho rozpočtu, a nie z fondov Sociálnej poisťovne, predseda národnej rady považoval

túto skutočnosť za irelevantnú, pričom poukázal na o rozpočtových

pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, podľa ktorého aj fondy Sociálnej poisťovne sú súčasťou verejných financií.

20. K argumentu navrhovateľov o charaktere doplatku do sumy minimálneho

dôchodku ako štátnej sociálnej dávky predseda národnej rady vo vyjadrení uviedol:

„... štátna sociálna dávka je jej poberateľovi vyplácaná z dôvodu existencie určitého stavu

u tohto poberateľa, kým dôchodok je vyplácaný až po splnení zákonných podmienok.

Cieľom doplatku starobného dôchodku, resp. invalidného dôchodku do výšky minimálneho

dôchodku po dovŕšení dôchodkového veku nie je plošne chrániť životnú úroveň všetkých

dôchodcov, čo potvrdzuje aj jednoznačná podmienka podľa § 82b ods. 3 písm. a) zákona

o sociálnom poistení, teda získanie minimálne 30 (kvalifikovaných) rokov obdobia

dôchodkového poistenia poistenca a úhrn jeho dôchodkových príjmov nepresiahne hranicu

na priznanie minimálneho dôchodku.“

Predseda národnej rady poznamenal, že minimálny dôchodok má jeho poberateľovi

zabezpečiť príjem nad hranicou životného minima a aj jeho valorizácia je previazaná

so zvyšovaním hranice životného minima.

21. V závere vyjadrenia zdôraznil podmienku vzniku nároku na minimálny

dôchodok, a to získanie 30 kvalifikovaných rokov dôchodkového poistenia („Započítava sa

teda obdobie dôchodkového poistenia, kedy osobný dôchodkový bod poistenca za príslušný

kalendárny rok dosiahol hodnotu najmenej 0,241. Podľa § 82b ods. 1 písm. a) a b) zákona

o sociálnom poistení sa následne zvyšuje suma minimálneho dôchodku o 2 %, resp. 3 %

za každý ďalší rok obdobia dôchodkového poistenia.“), čím podľa názoru predsedu

národnej rady je zohľadnený princíp zásluhovosti v mechanizme minimálneho dôchodku.

III.2 Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky

22. Podaním doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2018 (ďalej len „stanovisko

vlády“) sa k návrhu navrhovateľov vyjadrila vláda v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky ako vedľajší účastník v zmysle

a súhlasila s upustením od ústneho pojednávania. Podľa názoru vlády je návrh

navrhovateľov nedôvodný.

23. V úvode svojho stanoviska vláda vysvetlila svoj postoj k inštitútu minimálneho

dôchodku vo vzťahu k základnému právu na primerané hmotné zabezpečenie v starobe

podľa . V tejto súvislosti vláda uviedla: „... zavedenie minimálneho

dôchodku nie je naplnením práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe,

pri nespôsobilosti na prácu alebo pri strate živiteľa podľa . Jeho

zmyslom vo všeobecnosti je predchádzanie situácii, aby sa fyzická osoba, ktorá po celý život

pracovala, ocitla v starobe v hmotnej núdzi. Nemožno teda hovoriť o tom, že účelom

minimálneho dôchodku je zabezpečenie primeraného hmotného zabezpečenia v starobe

v zmysle . Máme za to, že toto právo je (a bolo už pred prijatím

predmetnej novely zákona o sociálnom poistení) garantované dôchodkom plynúcim

z dvojpilierového dôchodkového systému, v ktorom dôchodkový príjem takéhoto dôchodcu

primerane reflektuje obdobie dôchodkového poistenia a dosahované príjmy, z ktorých sa

platilo poistné na dôchodkové poistenie, vrátane povinných príspevkov na starobné

dôchodkové sporenie.

Z uvedeného vyplýva, že primerané hmotné zabezpečenie v starobe nemusí

nevyhnutne dosahovať štátom garantovanú minimálnu príjmovú úroveň, umožňujúcu

zabezpečenie základných životných podmienok. Poskytnutie pomoci nevyhnutnej

na zabezpečenie základných životných podmienok fyzickej osoby, ktorá sa ocitne v hmotnej

núdzi, je predmetom ďalšieho základného práva ( ) pôsobiaceho

nezávisle od práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.“

Vláda ako podporný argument vo vzťahu k sledovanému cieľu minimálneho

dôchodku uviedla práve spôsob jeho financovania. Zdôraznila skutočnosť, že minimálny

dôchodok financovaný výlučne zo štátneho rozpočtu len podčiarkuje fakt, že nie je

nástrojom na dosiahnutie primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe.

Podľa názoru vlády „... je možné v právnom poriadku Slovenskej republiky zakotviť

aj také právne normy práva sociálneho zabezpečenia, ktoré nevyhnutne neslúžia

na vykonanie garantovaných práv uvedených v . Naopak, štát môže

v záujme sledovania iného legitímneho cieľa, než aký sleduje ústavná garancia, ustanoviť

právne normy, ktoré neodporujú ústave, avšak ani nemajú ambíciu vykonávať práva v nej

garantované. Takým prípadom sú aj právne normy zakotvujúce inštitút minimálneho

dôchodku.“.

24. V ďalšej časti stanoviska vláda pripúšťa „fikciu, že právny výklad navrhovateľov

je správny, a že teda právo na zvýšenie sumy starobného dôchodku... na sumu minimálneho

dôchodku je súčasťou práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39

ods. 1 “, analyzuje návrh navrhovateľov a udáva argumenty na podporu svojich

postojov.

25. Vláda v stanovisku uviedla, že z dodatočných analýz vyplynulo, že v prípade

nižšej príjmovej skupiny poistencov – sporiteľov by po zavedení minimálneho dôchodku

v podobe predloženej do národnej rady mohlo dôjsť k takému stavu, keď by z dôvodu

vplyvov investičných rozhodnutí sporiteľa a/alebo portfólia manažérov spravujúcich

dôchodkové fondy v rámci II. piliera boli spôsobené straty „sanované“ z prostriedkov

daňovníkov (v podobe garancie minimálneho dôchodku) a zisky sprivatizované (v prípade,

že by riziková investičná stratégia priniesla sporiteľovi v úhrne z I. a II. piliera

vyšší dôchodok, než by mal, ak by do II. piliera nevstúpil, a zároveň vyšší než minimálny

garantovaný dôchodok). Vláda uviedla, že na zamedzenie vzniku takého stavu bol prijatý

pozmeňujúci návrh, podľa ktorého „... suma minimálneho dôchodku poistencovi -

sporiteľovi zníži podľa rovnakých zásad ako sa mu znižuje starobný dôchodok z I. piliera

za obdobie účasti na starobnom dôchodkovom sporení (t. j. v II. pilieri). Skutočnosť, že

dôvodom na krátenie dôchodku z I. piliera je to, že bolo odvedené nižšie poistné do I.

piliera z dôvodu účasti v II. pilieri, je v tomto prípade irelevantná.“.

26. Zákonodarcom použité prostriedky považuje vláda aj za primerané, a to z týchto

dôvodov:

«1. rozhodnutie vstúpiť do II. piliera (a počas otvorenia aj vystúpiť) je výlučne

na vôli poistenca,

2. napadnutým ustanovením nestrácajú poistenci sporitelia nárok na minimálny

dôchodok ako taký, naopak, ich nárok zodpovedá ich „účasti“ v I. pilieri,

3. dôchodkový príjem z II. piliera sa nezapočítava do úhrnu príjmov relevantných

pre vznik nároku na minimálny dôchodok (s výnimkou pozostalostných dôchodkov),

4. spôsob krátenia sumy zvýšenia sumy starobného dôchodku do sumy minimálneho

dôchodku je nastavený principiálne rovnako, ako je nastavený spôsob krátenia samotného

základného I. pilierového starobného dôchodku,

5. ak by sa poistenci – sporitelia ocitli v hmotnej núdzi, ich základné životné

podmienky budú zabezpečené v zásade rovnako, akoby boli zabezpečené, ak by neboli

v II. pilieri (rovnako to platí pre poistencov, ktorí nespĺňajú podmienku získania aspoň

30 kvalifikovaných rokov dôchodkového poistenia).»

27. Argument navrhovateľov o zdroji financovania minimálneho dôchodku považuje

vláda za irelevantný. Rovnako nesúhlasí s tvrdením, že doplatok do sumy minimálneho

dôchodku má charakter štátnej sociálnej dávky. Cieľom zavedenia inštitútu zvýšenia sumy

starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku do sumy minimálneho dôchodku nebolo

plošne chrániť životnú úroveň všetkých dôchodcov, čo potvrdzuje aj návrh úpravy

minimálneho dôchodku predložený do národnej rady (napr. vzhľadom na podmienku

dosiahnutia aspoň 30 kvalifikovaných rokov dôchodkového poistenia), a preto nemožno

akceptovať snahu navrhovateľov asociovať charakter takéhoto zvýšenia sumy základného

dôchodku s charakterom štátnych sociálnych dávok. Na druhej strane, ani štátne sociálne

dávky nemusia byť vyplácané iba na základe solidarity bez akýchkoľvek podmienok, ktoré

vytvárajú rôzne skupiny poberateľov týchto dávok. Zo zavedeného a uplatňovaného

dvojpilierového dôchodkového systému (I. pilier – dávkovo definovaný, II. pilier –

príspevkovo definovaný) vyplýva aj odlišný mechanizmus určovania dôchodkov

v I. a II. pilieri (vrátane garantovania väčšej solidarity v I. pilieri), a tým aj odlišné

postavenie poistencov – sporiteľov a poistencov – nesporiteľov. Ak si fyzická osoba uplatní

právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe prostredníctvom voľby sporenia

v II. pilieri, nie je podľa názoru vlády možné považovať za ujmu (diskrimináciu) jej odlišné

postavenie v porovnaní s fyzickou osobou, ktorá si nezvolila II. pilier a ktorej právo

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe sa realizuje výlučne prostredníctvom I. piliera.

28. Vláda vo svojom stanovisku zdôraznila, že v rámci pozmeňovacieho návrhu boli

schválené vyvažujúce podmienky poistencov sporiteľov. Za najdôležitejšiu vyvažujúcu

podmienku vláda považuje úpravu úhrnu dôchodkových príjmov, ktorý je jednou

z podmienok ovplyvňujúcich nárok na zvýšenie sumy starobného dôchodku a sumy

invalidného dôchodku vyplácaného po dovŕšení dôchodkového veku na sumu minimálneho

dôchodku. Do tohto úhrnu sa totiž nezahŕňa starobný dôchodok a predčasný starobný

dôchodok zo systému starobného dôchodkového sporenia, čo spôsobuje, že pri určitom

vývoji výnosov v II. pilieri môže byť platná právna úprava minimálneho dôchodku dokonca

výhodnejšia ako pôvodná právna úprava predložená do národnej rady.

Vláda tiež zdôraznila, že poistenci – sporitelia neprichádzajú o nárok na zvýšenie

sumy starobného dôchodku a sumy invalidného dôchodku vyplácaného po dovŕšení

dôchodkového veku na sumu minimálneho dôchodku, toto sa im za obdobie účasti

v systéme starobného dôchodkového sporenia len znižuje.

29. Vláda sa vo svojom stanovisku tiež stručne vyjadrila aj k argumentom

navrhovateľov, ktorými posudzovali legitimitu sledovaného cieľa napadnutého ustanovenia.

Vláda tvrdí, že pojem „morálny hazard“ je pojmom politickým, a nie právnym. V tejto

súvislosti vláda podrobila návrh kritike tak, že z jej pohľadu návrhu chýba relevantná

právna argumentácia zbavená tieňa politiky.

V závere stanoviska vláda kritizovala výsledok diskriminačného testu, najmä v časti

vyčlenenia porovnateľnej skupiny jednotlivcov a uviedla, že „... na jednej strane považuje

za vyčlenenú porovnateľnú skupinu všetkých sporiteľov, keďže kvalifikačným kritériom tejto

skupiny je voľba medzi piliermi. Na druhej strane sám uznáva... že minimálny dôchodok

ovplyvní takto definovanú skupinu sporiteľov diferencovane, pričom právne účinky budú,

pozitívne, negatívne aj neutrálne. Nesprávne definovanie vyčlenenej porovnateľnej skupiny

spôsobuje, že ďalšie roviny diskriminačného testu majú nesprávny základ a z toho

vyplývajúci nesprávny výsledok.“.

III.3 Vyjadrenie navrhovateľov

30. Navrhovatelia elektronickým podaním doručili 30. januára 2019

vyjadrenie k stanovisku národnej rady z 15. októbra 2018 a zároveň k stanovisku vlády

zo 7. novembra 2018. Vo vyjadrení zotrvali na podanom návrhu, ako aj na vykonaní

verejného ústneho pojednávania.

Prípisom, ktorý bol ústavnému súdu doručený 29. októbra 2020, právny zástupca

navrhovateľov oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.

31. Navrhovatelia nesúhlasia s názorom národnej rady, že zníženie minimálneho

dôchodku je ospravedlniteľné pripodobnením k zásluhovosti dôchodkového systému.

Navrhovatelia tvrdia, že každý, kto prispieval na dôchodkové poistenie predpísaný počet

kvalifikovaných rokov, má nárok na minimálny dôchodok bez ohľadu na sumu, akú

do systému dôchodkového poistenia odviedol. V uvedenom navrhovatelia vidia absenciu

princípu zásluhovosti.

Podľa názoru navrhovateľov je dôležité, z akých zdrojov sa minimálny dôchodok

financuje, a preto považujú argument národnej rady („vo vzťahu k ustanoveniu

minimálneho dôchodku, jeho výšky, ako i k samotnému doplatku irelevantná, nakoľko aj

fondy Sociálnej poisťovne sú súčasťou verejných financií podľa “)

za „absurdný“. Navrhovatelia uviedli: „Na jednej strane NR SR tvrdí, že dôchodca –

sporiteľ má mať nižší minimálny dôchodok práve preto, že odviedol menej (menšie

percento) peňazí do fondov Sociálnej poisťovne. Na druhej strane NR SR tvrdí, že je

bezpredmetné, že minimálny dôchodok sa nehradí z fondov Sociálnej poisťovne, ale zo

štátneho rozpočtu. Do štátneho rozpočtu, ktorý je zdrojom financovania minimálneho

dôchodku, však každý dôchodca prispieval rovnakou mierou.“

32. Navrhovatelia napriek postoju národnej rady tvrdia, že „doplatok“ má charakter

štátnej sociálnej dávky, pokiaľ je síce viazaný na odpracovanie určitej doby,

resp. kvalifikovaných rokov, avšak suma odvedených príspevkov do systému

dôchodkového poistenia nehrá žiadnu úlohu, a teda je irelevantné, či poistenec platil počas

kvalifikovaných rokov minimálne alebo maximálne odvody. Navrhovatelia poukázali na to,

že aj preto, že minimálny dôchodok má „charakter dávky“, absentuje pri nej princíp

zásluhovosti podľa odvedených prostriedkov na dôchodkové poistenie.

33. Ako reakciu na stanovisko národnej rady navrhovatelia tiež uviedli:

„Protiústavnosť Napadnutého ustanovenia nespočíva v samotnom diferencovanom prístupe

k poistencom, ale v tom, že na takýto diferencovaný prístup (rozdielne zaobchádzanie medzi

sporiteľmi a nesporiteľmi) v prístupe k právu na minimálny dôchodok neexistuje žiaden

legitímny a ospravedlniteľný dôvod, nesleduje sa ním žiaden rozumne odôvodnený legitímny

cieľ a takýto prístup je navyše v neprekonateľnom rozpore s princípmi logiky...“

34. Vo vzťahu k stanovisku vlády navrhovatelia na úvod predniesli nesúhlas

s argumentom vlády o tom, že právo na minimálny dôchodok nemožno zahrnúť

pod základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa .

Navrhovatelia argumentujú, že pokiaľ stanovuje, že podrobnosti o práve

na primerané hmotné zabezpečenie ustanoví zákon a týmto zákonom je zákon o sociálnom

poistení, ktorého súčasťou je právo na minimálny dôchodok, potom je aj právo

na minimálny dôchodok súčasťou základného práva na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe podľa .

Navrhovatelia zopakovali, že rozpor napadnutého ustanovenia s

nenamietajú izolovane, ale v spojení s , 2 a 4 .

Navrhovatelia kritizujú postoj vlády, ktorá v stanovisku uviedla, že cieľom zavedenia

inštitútu minimálneho dôchodku nebolo naplnenie základného práva na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe, a poukázali na protirečivosť tohto tvrdenia s dôvodovou správou,

ako aj so stanoviskom národnej rady. Navrhovatelia zároveň načrtli pochybnosť o existencii

„dodatočných analýz“, na ktoré sa vo svojom stanovisku odvolávala vláda.

35. K argumentácii vlády o nutnosti zavedenia mechanizmu zníženia doplatku

k minimálnemu dôchodku (vo vzťahu k dôchodcovi – sporiteľovi), ktorý je obdobný

mechanizmu zníženia starobného dôchodku z dôvodu účasti v II. pilieri, navrhovatelia

uviedli: „Znižovanie starobného dôchodku u dôchodcu – sporiteľa je legitímne

a odôvodnené, lebo starobný dôchodok sa financuje z fondu Sociálnej poisťovne, do ktorého

dôchodca – sporiteľ vzhľadom na svoju účasť v II. pilieri prispieval menej. Kompenzáciou

za tento výpadok by mu mal byť práve dôchodok z II. piliera.

Naproti tomu znižovanie doplatku do výšky minimálneho dôchodku pre dôchodcu –

sporiteľa nemožno takto odôvodniť, pretože tento doplatok sa financuje zo štátneho

rozpočtu, na tvorbe ktorého sa dôchodca – sporiteľ podieľal podľa rovnakých pravidiel ako

dôchodca – nesporiteľ (najmä platením daní a poplatkov) a účasť dôchodcu – sporiteľa

v II. pilieri nijakým spôsobom neznižuje mieru jeho participácie na tvorbe zdrojov

financovania minimálneho dôchodku. Okrem toho, na rozdiel od starobného dôchodku

výpadok na doplatku do výšky minimálnom dôchodku nebude kompenzovaný dôchodkom

z II. piliera, pretože doplatok do výšky minimálneho dôchodku sa vypláca až vtedy,

keď celkový nárok na starobný dôchodok (z I. a II. piliera) nedosahuje zákonodarcom

stanovenú výšku minimálneho dôchodku.“

36. Navrhovatelia, reagujúc na stanovisko vlády, zdôraznili negatívny politický

postoj vlády k II. pilieru a zopakovali, že ani vláda, ani národná rada rozumne neodôvodnili,

že legitímny cieľ sa dosiahne práve napadnutým ustanovením.

37. V závere vyjadrenia navrhovatelia uviedli: „Právna úprava zníženia

minimálneho dôchodku obsiahnutá v Napadnutom ustanovení je s uvedeným názorom

Ústavného súdu v priamom rozpore pretože:

(a) zohľadňuje predošlé uplatnenie základného práva podľa

Slovenskej republiky určitým spôsobom (jedným z dvoch rovnocenných a právom

aprobovaných spôsobov);

(b) premieta túto skutočnosť do nadobúdania a uplatňovania práva na minimálny

dôchodok, pričom to robí takým spôsobom, že právna úprava nadobúdania a uplatňovania

práva na minimálny dôchodok (v jeho nezníženej výške) je odlišná (menej priaznivá)

pre osoby, ktoré si uplatnili základné právo podľa 39 ods. 1

účasťou v obidvoch pilieroch dôchodkového zabezpečenia než pre osoby, ktoré si toto

základné právo uplatnili účasťou len v I. pilieri dôchodkového zabezpečenia.

Napadnuté ustanovenie teda v rozpore s ústavným zákazom podľa čl. 12 ods. 4

zavádza (nepriaznivý) dôsledok (dopad) využitia základného

práva občana podľa určitým spôsobom (účasťou v obidvoch pilieroch

dôchodkového zabezpečenia) na právo toho istého občana na minimálny dôchodok

v nezníženej výške.“

III.4 Stanovisko ministerstva

38. Ústavný súd si podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej aj „“) vyžiadal aj stanovisko ministerstva

ako orgánu výkonnej moci, do pôsobnosti ktorého patrí aj dôchodkové zabezpečenie,

k návrhu, ako aj k vyjadreniu vlády.

Ministerstvo doručilo ústavnému súdu svoje stanovisko 29. júna 2020.

39. Ministerstvo predovšetkým zdôraznilo, že podaním stanoviska nemá ambíciu

prezentovať postoj, či napadnuté ustanovenie je alebo nie v súlade s označenými článkami

, ale prezentuje vývin právnej úpravy minimálneho dôchodku v nadväznosti

na sledované ciele.

Zavedenie inštitútu minimálneho dôchodku bolo prijaté ako sociálno-ekonomické

opatrenie. Podľa ministerstva cieľ prijatia úpravy minimálneho dôchodku bol iný ako

naplnenie práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a tomu zodpovedal aj spôsob

financovania minimálneho dôchodku. Vo vzťahu k nerovnakému prístupu fyzických osôb

k minimálnemu dôchodku ministerstvo uviedlo: „... pri koncipovaní právnej úpravy

obsahujúcej nerovnaký prístup fyzických osôb k minimálnemu dôchodku Ministerstvo práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vychádzalo z predpokladu, že existuje širší

priestor pre realizáciu sociálno-ekonomickej politiky štátu súvisiacej s motiváciou

poistencov vstupovať do systému starobného dôchodkového sporenia, ako by to bolo

pri realizácii sociálneho práva patriaceho do II. generácie základných práv garantovaných

.“ Účelom napadnutého ustanovenia bolo teda vytvoriť právne prostredie, ktoré by

zachovalo princípy II. piliera a zároveň vytvorilo motivačný tlak na to, aby v II. pilieri boli

takí sporitelia, ktorí sa o svoje úspory aktívne zaujímajú a pre ktorých je to výhodné.

40. V ďalšej časti stanoviska ministerstvo poukázalo na ,

ktorým sa mení o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „prvá novela“), a , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony (spolu ďalej aj „novely“).

V súvislosti s uvedenými novelami ministerstvo poukázalo na to, že ich prijatím

došlo k úplnému popretiu východísk minimálneho dôchodku z roku 2015. Novelami bola

podmienka získania tzv. kvalifikovaného obdobia dôchodkového poistenia (30 rokov

dôchodkového poistenia, keď osobný mzdový bod poistenca za príslušný kalendárny rok

dosiahol hodnotu najmenej 0,241) odstránená.

Posudzovanie hranice zárobku – kvalifikovaného obdobia dôchodkového poistenia

bolo administratívnou prekážkou pre rýchle prepočítanie a vyplatenie dôchodkov v kontexte

prijatého zvýšenia minimálneho dôchodku podľa prvej novely. Ministerstvo uvádza:

„Uvedené zmeny právnej úpravy minimálneho dôchodku jednoznačne destabilizovali

východiská, na ktorých bol tento inštitút postavený v roku 2015. Extrémny rozsah príjmovej

úrovne dôchodcov, ktorým vznikne nárok na minimálny dôchodok, a to tak na spodnej ako

aj na hornej hranici, zakladá tak významnú prevalenciu princípu solidarity nad princípom

zásluhovosti dôchodkového zabezpečenia v I. pilieri, že je otázne, či možno naďalej

považovať systém 1. piliera za poistný systém.“

III.5 Vyjadrenie navrhovateľov k stanovisku ministerstva

41. Na stanovisko ministerstva reagoval právny zástupca navrhovateľov vyjadrením

doručeným ústavnému súdu 27. júla 2020. Navrhovatelia vo vyjadrení zotrvali na postojoch

uvedených v návrhu a zopakovali, že neexistuje žiadny oprávnený dôvod, aby suma

minimálneho dôchodku bola rozdielna pre osoby, ktoré toto právo realizujú len

prostredníctvom I. piliera, v porovnaní s osobami, ktoré ho realizujú prostredníctvom oboch

pilierov. Navrhovatelia zároveň zdôraznili, že napriek úprave podmienok pre vznik nároku

na minimálny dôchodok stále platí napadnuté ustanovenie, na základe ktorého sa

„bez primeraného a ústavne akceptovateľného dôvodu zaobchádza rozdielne (diskriminuje)

medzi fyzickými osobami podľa toho, ktorým z dvoch zákonom aprobovaných

a rovnocenných spôsobov sa rozhodli realizovať svoje základné právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe podľa .“.

IV.

Relevantná právna úprava

42. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

43. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

44. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade právnych predpisov

podľa v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou

väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

45. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon

č. S účinnosťou od 1. marca 2019 je týmto zákonom zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

46. Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak,

použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.

Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

47. Podľa v konaní o súlade právnych

predpisov ústavný súd rozhoduje v pléne. Podľa plénum

rozhoduje v konaní o súlade právnych predpisov na základe návrhu rozhodnutia

predloženého sudcom spravodajcom.

48. Podľa ak ústavný súd zistí nesúlad

preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho

ustanovenia s predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vysloví tento

nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými ustanoveniami právneho predpisu vyššej

právnej sily alebo medzinárodnej zmluvy nie je preskúmavaný predpis nižšej právnej sily,

jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenia v súlade.

Referenčné právne normy

49. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

50. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

51. Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

52. Podľa občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Navrhovateľmi napadnutá právna úprava

53. Podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení suma minimálneho dôchodku

poberateľa starobného dôchodku, ktorý je sporiteľ alebo bol sporiteľ podľa osobitného

predpisu, sa znižuje rovnako ako sa znižuje suma starobného dôchodku podľa § 66 ods. 6;

do obdobia účasti na starobnom dôchodkovom sporení sa započítava len obdobie

podľa odseku 4.

54. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že od podania návrhu navrhovateľov

(2. marca 2018) boli východiská právnej úpravy minimálneho dôchodku z roku 2015

zmenené dvoma novelami, a to a ,

ktorými sa menil a dopĺňal zákon o sociálnom poistení. Uvedenými novelami sa nanovo

upravili podmienky nároku na minimálny dôchodok a upravila sa jeho suma. Na rozdiel

od predchádzajúcej právnej úpravy (platnej a účinnej v čase podania návrhu, kde suma

minimálneho dôchodku bola počítaná ako 136 % sumy životného minima) sa v súčasnosti

suma minimálneho dôchodku odvíja od priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky (základ tvorí 33 % priemernej mesačnej nominálnej

mzdy v hospodárstve).

Napadnuté ustanovenie novelami nebolo dotknuté, je stále platné a účinné, a teda

podstata argumentácie navrhovateľov je aktuálna, a to aj napriek zmenám, ktoré sa dotkli

§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení. Ústavný súd preto pristúpil k prieskumu súladu

napadnutého ustanovenia s označenými článkami .

V.

Vlastný meritórny prieskum ústavného súdu

55. Ťažiskom námietok navrhovateľov je, že napadnuté ustanovenie spôsobuje

rozdielny prístup k dôchodcom sporiteľom a dôchodcom nesporiteľom, čo v konečnom

dôsledku v prístupe k právu na primerané hmotné zabezpečenie ( )

znamená porušenie zákazu diskriminácie ( ). Navrhovatelia v návrhu tiež

zdôraznili, že voľba občanov zabezpečiť si príjem v starobe prostredníctvom dôchodkového

sporenia je možnosť daná štátom a pokiaľ štát túto voľbu pri posudzovaní sumy

minimálneho dôchodku znevýhodňuje, dopúšťa sa porušenia zásady rovnosti (čl. 12 ods. 1

) a spôsobuje ujmu tej časti dôchodcov, ktorí sa rozhodli toto právo využiť (

ods. 4 ). Navrhovatelia kládli dôraz na spôsob financovania doplatku do sumy

minimálneho dôchodku zo štátneho rozpočtu, čo podľa ich názoru len podčiarkuje rozdielny

prístup k dôchodcom sporiteľom a dôchodcom nesporiteľom.

56. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane uvádza, že hospodárske,

sociálne a kultúrne práva a slobody „sú práva 2. generácie, ktorých podoba a obsah

v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu“

(, ), a je pre ne podstatné, že sa ich podľa

možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len

v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej

poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými základnými

právami a slobodami) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite

a za akých podmienok ich bude garantovať.

V tejto súvislosti však už ústavný súd vyslovil právny názor, že priestor pre voľnú

úvahu poskytnutý zákonodarcovi pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať

absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým v ústavných princípoch a v požiadavke

ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je založená a ktoré chráni. Tieto základné práva

už svojou povahou síce nabádajú na právnu úpravu zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah),

ten však nesmie zasiahnuť samotnú podstatu týchto práv, ani sa dotknúť iných práv

zakotvených v ústave a Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný

súd môže v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch,

ak dotknutá právna norma nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého

zo základných práv, na ktoré odkazuje ().

57. Navrhovatelia predovšetkým napadli spôsob výpočtu doplatku do sumy

minimálneho dôchodku, resp. iba tú časť výpočtu týkajúcu sa krátenia doplatku tých

dôchodcov, ktorí sú okrem poberania prvopilierového dôchodku aj poberateľmi dôchodku

z II. piliera. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že ide o rovnakú schému krátenia,

ktorá je zároveň uplatňovaná pri výpočte starobného dôchodku v zmysle § 66 ods. 6 zákona

o sociálnom zabezpečení.

Pokiaľ zákonodarca zaviedol inštitút minimálneho dôchodku ako jeden z nástrojov

sociálneho zabezpečenia, bolo nevyhnutné, aby zároveň určil jeho ciele a podmienky.

V súlade s koncepciou sociálnej politiky štátu cieľom minimálneho dôchodku je, aby sa

dôchodcovia nedostali s príjmom do sumy životného minima, ale naopak, aby sa v starobe

neocitli v stave hmotnej núdze. Napriek uvedenému cieľu je nevyhnutné v záujme

zachovania zásad určovania dôchodkov zohľadniť všetky okolnosti vplývajúce na sumu

príjmu v starobe. Jednou z týchto okolností je bezpochyby aj možnosť každého jednotlivca

ovplyvniť sumu svojho príjmu v starobe prostredníctvom II. piliera.

58. Do účinnosti , teda do zavedenia inštitútu minimálneho

dôchodku do nášho právneho poriadku, mohol spôsob výpočtu starobného dôchodku

u individuálneho žiadateľa viesť k výslednej sume, kvôli ktorej sa tento žiadateľ dostal

do stavu hmotnej núdze relevantnej z hľadiska o pomoci v hmotnej

núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o pomoci v hmotnej núdzi“). Starobný dôchodok sa v tom čase, rovnako ako

v súčasnosti vypočítaval ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia

dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej

dôchodkovej hodnoty.

59. Spôsob výpočtu starobného dôchodku odráža výrazné, presvedčivé,

konzekventné a adresné uplatňovanie zásluhovosti u konkrétneho žiadateľa o priznanie

nároku na starobný dôchodok. Popísané kvality získava práve vďaka činiteľu priemerného

osobného mzdového bodu, do výpočtu ktorého vstupujú vymeriavacie základy individuálnej

fyzickej osoby odrážajúce jej zárobkové pomery, teda ohodnotenie hospodárskej aktivity,

ktorou prispela k úrovni výkonnosti národného hospodárstva.

60. Zákon o sociálnom poistení zohľadňuje predchádzajúcu účasť poberateľa

starobného dôchodku v systéme starobného dôchodkového sporenia tým, že starobný

dôchodok vypočítaný ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia

dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej

dôchodkovej hodnoty zníži podľa § 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení. Zníženie

starobného dôchodku vyplácaného z I. piliera dôchodkového zabezpečenia je odôvodnené

nižšími príspevkami do tohto priebežného systému v ekonomicky aktívnej fáze života, ako

aj očakávaním, že zníženie bude kompenzované starobným dôchodkom vyplácaným

z II. piliera (§ 2 zákona o starobnom dôchodkovom sporení).

61. Zavedením kategórie minimálneho dôchodku pomáha zákonodarca žiadateľom

o starobný dôchodok, ktorým je kvôli nízkym zárobkovým pomerom počas ekonomicky

aktívnej fázy života priznaný nárok na starobný dôchodok v takej nízkej sume, že sa ocitnú

v hmotnej núdzi. Poberateľov starobných dôchodkov, ktorí boli dôchodkovo poistení (a tým

v zásade aj zárobkovo činní) aspoň 30 rokov, zákonodarca nepovažoval za správne

ponechať len na pomoc v hmotnej núdzi a garantovať im prostredníctvom štátneho

sociálneho systému mesačný príjem kladúci ich na roveň tým, ktorí k úrovni národného

hospodárstva prispievali nižšou mierou alebo neprispievali vôbec. Podľa zákonodarcu

ak individuálna zásluhovosť nezabezpečí únik poberateľa starobného dôchodku, ktorý bol

30 rokov dôchodkovo poistený z hmotnej núdze, potom práve tridsaťročná ekonomická

aktivita odôvodňuje posilnenie solidarity spoločnosti, a to tak, že prostredníctvom štátneho

rozpočtu sa poberateľovi zvýši suma vypočítaného starobného dôchodku na úroveň 136 %

sumy životného minima, resp. po novelách 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy

zamestnanca v hospodárstve.

62. Zároveň so zavedením minimálneho dôchodku zákonodarca zohľadnil

pri určovaní jeho sumy (teda takej sumy, ktorá sa prostredníctvom zvýšenia nízkeho

starobného dôchodku má dosiahnuť) skutočnosť, že poberateľ starobného dôchodku je

alebo bol sporiteľom v II. pilieri.

63. Uplatňovaním účinnej právnej úpravy minimálneho dôchodku sa sformovali štyri

skupiny dôchodcov, ktorí boli účastní II. piliera. Porovnanie poberateľov starobných

dôchodkov patriacich do jednej z týchto skupín s poberateľmi starobného dôchodku, ktorí

neboli sporiteľmi podľa zákona o starobnom dôchodkovom sporení, je základom

pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľov.

64. Prvú skupinu tvoria poberatelia starobného dôchodku, ktorí z I. piliera výpočtom

podľa § 66 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume

dosahujúcej alebo prekračujúcej úroveň vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona

o sociálnom poistení. Teda ich starobný dôchodok znížený z dôvodu účasti v II. pilieri

(§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení) dosiahne alebo presiahne úroveň minimálneho

dôchodku zníženú z rovnakého dôvodu (§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Týmto

poberateľom nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku podľa § 82b zákona

o sociálnom poistení. Navyše budú poberať aj starobný dôchodok z II. piliera, ktorého suma

zabezpečí, že ich celkový mesačný dôchodkový príjem dosiahne úroveň minimálneho

dôchodku, ktorú štát garantuje dôchodcom – nesporiteľom (136 % sumy životného minima,

resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy).

65. Druhú skupinu predstavujú dôchodcovia, ktorým (rovnako ako prvej skupine)

nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku z I. piliera, a to vďaka jeho sume

dosahujúcej alebo presahujúcej úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti

v II. pilieri (§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Aj táto skupina dôchodcov bude

poberať starobný dôchodok z II. piliera, ale v sume, ktorá bude mať za následok, že ich

celkový mesačný príjem nedosiahne 136 % sumy životného minima, resp. 33 % priemernej

mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve, na ktorú majú nárok dôchodcovia

v minulosti účastní len v I. pilieri.

66. Treťou skupinou sú poberatelia, ktorí z I. piliera výpočtom podľa § 66 ods. 1 a 6

zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume nedosahujúcej úroveň

vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení. Ich starobný dôchodok

znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení) nedosiahne

úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 82b ods. 2 zákona

o sociálnom poistení), a preto im Sociálna poisťovňa z prostriedkov poskytnutých jej

zo štátneho rozpočtu zvýši starobný dôchodok na úroveň minimálneho dôchodku zníženého

podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Títo poberatelia budú okrem toho poberať

starobný dôchodok z II. piliera v takej sume, ktorá spolu s minimálnym dôchodkom

presiahne 136 % sumy životného minima, resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej

mzdy zamestnanca v hospodárstve. Ide tu teda o poberateľov starobného dôchodku, ktorým

síce štát z dôvodu ich účasti v II. pilieri garantuje nižšiu úroveň minimálneho dôchodku,

ale po pripočítaní starobného dôchodku vyplácaného im z II. piliera bude ich celkový

mesačný dôchodkový príjem presahovať úroveň minimálneho dôchodku, ktorú štát

garantuje dôchodcom – nesporiteľom (136 % sumy životného minima, 33 % priemernej

mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve).

67. Napokon štvrtá skupina je tvorená poberateľmi, ktorí z I. piliera výpočtom

podľa § 66 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume

nedosahujúcej úroveň vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona sociálnom poistení.

Ich starobný dôchodok znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom

poistení) nedosiahne úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri

(§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Sociálna poisťovňa im z prostriedkov

zo štátneho rozpočtu zvýši starobný dôchodok znížený podľa § 66 ods. 6 zákona

o sociálnom poistení na úroveň minimálneho dôchodku zníženého podľa § 82b ods. 2

zákona o sociálnom poistení. Títo poberatelia budú okrem toho poberať starobný dôchodok

z II. piliera v takej sume, ktorá spolu s minimálnym dôchodkom nedosiahne 136 % sumy

životného minima, resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve. Ich celkový mesačný dôchodkový príjem tak bude nižší ako suma

minimálneho dôchodku garantovaného štátom pre dôchodcu – nesporiteľa.

68. Analýza relevantnej právnej úpravy teda vedie k záveru, že § 82b ods. 2 zákona

o sociálnom poistení spôsobuje druhej skupine a štvrtej skupine poberateľov starobného

dôchodku zníženie sumy mesačne vyplácaného starobného dôchodku (z I. piliera

aj II. piliera) oproti sume vyplácanej poberateľom, ktorí boli dôchodkovo poistení len

v I. pilieri.

V.1 Aplikovateľnosť

69. V rámci priestoru, ktorým zákonodarca disponuje pri regulácii zákonnej matérie

stelesňujúcej tzv. sociálne práva, nemožno považovať predstavu o „primeranosti“

podľa za konštantnú veličinu a determinant relevantnej zákonnej

právnej úpravy. Ak je primerané hmotné zabezpečenie v starobe stelesnené do podoby

inštitútu ústavného „rangu“, potom je zákonodarca v záujme reálnosti povinný jeho zákonné

stvárnenie priebežne modelovať v závislosti od ekonomickej kondície spoločnosti a z nej

plynúceho očakávania „primeraného“ sociálneho statusu jednotlivca, ktorý sa

na celospoločenskej ekonomickej prosperite svojou hospodárskou aktivitou dosiaľ podieľal,

no v dôsledku uznanej sociálnej udalosti sa možnosti jeho aktívneho postoja obmedzili,

resp. zanikli.

70. Pre porovnanie je konkretizovaný v zákone o pomoci

v hmotnej núdzi, ktorý pre posúdenie schopnosti fyzickej osoby zabezpečovať si základné

životné podmienky berie do úvahy aj pomery členov domácnosti (§ 3 zákona o pomoci

v hmotnej núdzi). Naproti tomu starobný dôchodok ako dôchodková dávka má osobný

charakter. Skúma teda výlučne kvalifikované pomery dotknutej osoby. Ak je účelom

minimálneho dôchodku zaistiť, aby sa osoba, ktorá splnila podmienky vzniku nároku naň,

nestala odkázanou na pomoc v hmotnej núdzi, nemôže byť minimálny dôchodok

inkorporovaný do tej úrovne sociálneho systému, ktorá zabezpečuje základné životné

podmienky osobám v hmotnej núdzi. Minimálny dôchodok je nerozlučne previazaný

s právnym inštitútom starobného dôchodku. Platí to nielen z hľadiska legislatívnej techniky

a právneho jazyka (minimálny dôchodok po právno-technickej stránke spočíva len

vo zvýšení sumy starobného dôchodku), ale aj z nich rezultujúceho zámeru, ktorý

zákonodarca zavedením minimálneho dôchodku sledoval.

71. Právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe v zmysle

zabezpečuje dôchodkový systém, ktorý predstavuje súbor cieľov, nástrojov a metód,

prostredníctvom ktorých štát zabezpečuje príjem ekonomicky neaktívneho obyvateľstva.

V roku 2003 prešiel dôchodkový systém Slovenskej republiky rozsiahlou reformou,

po ktorej sa jednopilierový systém priebežného financovania s medzigeneračným

prerozdelením zmenil na systém postavený na troch samostatných pilieroch.

Dôchodkový systém založený na sociálnom poistení (I. pilier) sa spravuje

všeobecnými zásadami, ktorými sú poistný princíp, osobná participácia poistenca,

zohľadnenie tzv. zásluhovosti, princíp solidarity a garancia štátu.

Oproti tomu v starobnom dôchodkovom sporení (II. pilier) ide o vytváranie úspor

ukladajúcich sa na osobnom dôchodkovom účte, ktorého cieľom je spolu s dôchodkovým

poistením zabezpečiť relevantný príjem v starobe a pre prípad smrti.

72. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z predpokladu, že právo

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe upravuje predovšetkým § 60 zákona

o sociálnom zabezpečení (v okolnostiach posúdenia napadnutého ustanovenia aj časť

zákona o sociálnom zabezpečení upravujúcu invalidný dôchodok). Inštitút minimálneho

dôchodku ako riešenie sociálnej situácie prichádza do úvahy až po akomsi „zlyhaní“

primárnych nástrojov na zabezpečenie dôstojnej staroby.

Ústavný súd súhlasí s tvrdením navrhovateľov, že právo na minimálny dôchodok

z hľadiska jeho vymedzenia a legislatívneho začlenenia sa stalo súčasťou základného práva

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe ( ), i keď nie je primárnym

nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa, keďže nárok na minimálny dôchodok vzniká až

po splnení podmienok na priznanie starobného dôchodku, ako aj ďalších „nadstavbových“

podmienok.

73. Z uvedených dôvodov však možno uzavrieť, že právny inštitút zvýšenia sumy

starobného dôchodku a sumy invalidného dôchodku vyplácaného po dovŕšení

dôchodkového veku na sumu minimálneho dôchodku podľa § 82b zákona o sociálnom

poistení predstavuje legálny nástroj, ktorým zákonodarca modeluje podrobnosti

o základnom práve na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ako aj pri nespôsobilosti

na prácu podľa .

V.2 Nesúlad zákona o sociálnom poistení s

v spojení s a 2

74. Podľa sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

75. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

76. V posudzovanom prípade nemožno interpretovať a uplatniť čl. 12 ods. 1 prvú

vetu izolovane, t. j. minimálne bez spojenia s , ktorý je jeho

všeobecným pozitívno-právnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku všetkým orgánom

verejnej moci konkrétny právne relevantný zákaz – zákaz diskriminácie ().

77. Prvou vetou sa určujú dôvody, pre ktoré nemožno

diskriminovať (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, politické či iné

zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,

majetok, rod alebo iné postavenie). Ide o jasné, presne vymedziteľné dôvody, avšak zároveň

treba dodať, že taxatívny výpočet prvej vety sa premieňa

na demonštratívny výpočet de facto, a to z dôvodu abstraktnosti zákazu diskriminácie

pre „iné zmýšľanie“ a pre „iné postavenie“. Jednotlivé skutočnosti, ktoré môžu byť

dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí a na ktoré sa viaže zákaz diskriminácie, sú tak

upravené napríklad v ústave a dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto

dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný (porovnaj ).

78. V zásade pre všetky práva tzv. druhej generácie je podstatné, že sa ich

podľa možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú“, teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady,

prostredníctvom ktorej poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor

(v porovnaní s inými skupinami základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie)

na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok bude garantovať

hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň

zdôrazňuje, že priestor pre voľnú úvahu poskytnutý zákonodarcovi pri prijímaní

týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým

v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je

založená a ktoré chráni (, ). Ústavným princípom, ktorý

predstavuje nespochybniteľný limit voľnosti zákonodarcu aj pri úprave sociálnych práv

(a teda aj základného práva podľa ), je princíp rovnosti zakotvený

na všeobecnej úrovni práve v .

79. Z vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť

diskriminovaný z dôvodov vymenovaných v tomto ustanovení. Ústavný súd sa vo svojej

judikatúre (, ) priklonil k rozhodovacej praxi Európskeho súdu

pre ľudské práva, v ktorej sa postupom času ustálil test slúžiaci posudzovaniu zákazu

diskriminácie. Test nachádza odpovede na tento okruh otázok:

a) či došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny, hlavne vo väzbe

alebo v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd,

b) či sa tak udialo na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného

neospravedlniteľného dôvodu,

c) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine a

d) uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože buď absentuje dôvod

ospravedlnenia (verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny

zásah.

Testovanie týchto otázok pritom nemusí byť striktne kaskádovité ako pri klasickom

teste proporcionality (kladené zodpovedanie jednej otázky nie je striktne predpokladom

na položenie ďalšej otázky, ), pretože sa tu značne prelínajú

jednotlivé parametre, napr. porovnateľnosť s otázkou statusu, kvalifikovaného kritéria

().

80. Kritizovaná úprava obsiahnutá v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení

v množine všetkých poberateľov starobného dôchodku, ktorí získali obdobie dôchodkového

poistenia v rozsahu najmenej 30 rokov, formálne kreuje podmnožinu poberateľov,

ktorí zároveň sú alebo boli sporiteľmi v systéme starobného dôchodkového sporenia. Aj títo

poberatelia starobného dôchodku mali v produktívnom veku postavenie poistencov

vykonávajúcich zárobkovú činnosť. Spĺňajú preto predstavu zákonodarcu o účele

minimálneho dôchodku. Suma zvýšenia starobného dôchodku však u jednej skupiny osôb

napĺňajúcich účel minimálneho dôchodku bude odlišná. Kritériom odlíšenia je pritom jedna

z dvoch právom aprobovaných foriem prispievania na budúci starobný dôchodok. Tým

došlo k vyčleneniu porovnateľnej skupiny jednotlivcov v spojitosti s výkonom základného

práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.

81. Aj keď sociálne práva patria do tzv. druhej generácie ľudských práv so všetkými

z toho plynúcimi dôsledkami, nemožno prehliadať ich silné prepojenie na chránenú

hodnotu ľudskej dôstojnosti. Tá by sa bez náležitých zábezpek sociálneho statusu zo strany

štátu stala iluzórnou. Kategória ľudskej dôstojnosti preto má vykazovať zásadný

interpretačný význam pri stanovovaní minimálneho štandardu konkrétneho základného

sociálneho práva (WINTR, J. Komentář k čl. 30 Listiny. In: WAGNEROVÁ, E., ŠIMÍČEK,

V., LANGÁŠEK, T., POSPÍŠIL, I. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář.

Praha : Wolters Kluwer ČR, a. s., 2012, s. 629.).

82. Starobným dôchodkom, ktorý predstavuje dávku dôchodkového zabezpečenia,

zákonodarca aktívne vytvaroval hmotné zabezpečenie občana v starobe. Starobný dôchodok

takto prispieva k zachovaniu dôstojnosti jednotlivca, ktorý v ekonomicky aktívnom období

svojho života napomáhal dosahovaniu istej úrovne spoločenského bohatstva aj tým, že sám

solidárne prispieval na starobné dôchodky iných a postupne kládol základy budúceho

právneho nároku na svoj vlastný starobný dôchodok. Teda sám aktívne a pre budúcnosť

chránil svoju ľudskú dôstojnosť. Po ukončení hospodársky produktívnej etapy svojho života

sa stáva odkázaným na systém, do ktorého ekonomicky prispieval. Ak sa mu v tej chvíli štát

otočí chrbtom, bude priamo atakovať jeho ľudskú dôstojnosť, lebo za realizáciu svojich

základných ľudských práv (práv prvej generácie) nebude môcť prevziať náležitú

zodpovednosť a materiálne ich sám garantovať.

83. Evidentná súvislosť medzi postojom ekonomicky produktívnej fyzickej osoby

k zodpovednosti za svoju budúcnosť v období, keď bude odkázaná, a úrovňou dôstojnosti

jej bytia v tomto období je podľa názoru ústavného súdu dostatočný dôvod, pre ktorý je

potrebné pod ústavný pojem „iné postavenie“ podľa zaradiť aj

postavenie občana v systéme dôchodkového zabezpečenia v období jeho ekonomicky

aktívneho života, a to z hľadiska toho, či sa na základe legálne aprobovanej voľby rozhodol

len pre poistný pilier alebo využil aj možnosť starobného dôchodkového sporenia (pilier

sporivý). Inými slovami, ak fyzická osoba v produktívnej etape života využila legálne

uznanú voľbu spôsobu prispievania na svoj budúci starobný dôchodok, má ústavne zaručené

právo na to, aby došlo k testovaniu legitimity a primeranosti takého zaobchádzania s ňou,

ktoré je odlišné oproti zaobchádzaniu s osobou, ktorá v produktívnej etape života využila

inú (tiež dovolenú) voľbu.

84. Aj druhý krok diskriminačného testu je v posudzovanej veci naplnený.

K odlišnému zaobchádzaniu so skupinou poberateľov starobného dôchodku, ktorí boli

sporiteľmi v systéme starobného dôchodkového sporenia, dochádza na základe

kvalifikovaného kritéria, a to kritéria „iného postavenia“ podľa .

85. Tretia úroveň diskriminačného testu sa zakladá na skúmaní, či posudzované

vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine.

86. Právna norma obsiahnutá v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení vyčleňuje

skupinu poberateľov starobných dôchodkov, ktorí boli sporiteľmi v II. pilieri, z množiny

všetkých poberateľov starobných dôchodkov. Zo štyroch skupín poberateľov starobného

dôchodku vymedzených v bodoch 64 až 67 odôvodnenia ide o druhú skupinu (bod 65)

a štvrtú skupinu (bod 67). Poberateľom starobného dôchodku spadajúcim do týchto dvoch

skupín totiž nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku do sumy ustanovenej

v § 82b ods. 1 zákona o sociálnom poistení napriek tomu, že súčet starobného dôchodku

z I. piliera a starobného dôchodku z II. piliera bude nižší ako suma podľa § 82b ods. 1

zákona o sociálnom poistení. Niet pochýb, že navrhovateľmi napadnuté ustanovenie je

analyzovaným dvom skupinám poberateľov starobného dôchodku na príťaž. Štát totiž v ich

prípade vyhodnotí ako primeranú ( ) nižšiu úroveň hmotného

zabezpečenia v starobe, kým pri poberateľoch, ktorí prispievali len do I. piliera, štát

garantuje vyššiu úroveň primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe.

87. Napokon, posledná etapa diskriminačného testu sa koncentruje

na ospravedlniteľnosť odlišného zaobchádzania. Ide o to, či je ospravedlniteľný (legitímny)

dôvod odlišnosti v zaobchádzaní, a ak áno, či je odlišné zaobchádzanie primerané.

88. Podľa názoru ústavného súdu stanovením v podstate akéhokoľvek rozlišovacieho

kritéria dochádza k vytváraniu skupín subjektov s rozdielnymi oprávneniami

a povinnosťami či rozdielnym postavením. Úlohou ústavného súdu pri ich prieskume je

rozlíšiť, či ide o ústavne ospravedlniteľné a základným ústavným princípom zodpovedajúce

odlišnosti alebo o arbitrárnu nerovnosť a diskrimináciu určitej skupiny osôb.

89. Zavedenie inštitútu minimálneho dôchodku je v dôvodovej správe odôvodnené

cieľom „zabezpečiť poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával

zárobkovú činnosť, dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný

na pomoc v hmotnej núdzi“, pričom však modifikácia tohto inštitútu v napadnutom § 82b

ods. 2 zákona o sociálnom poistení sa do zákona doplnila v snahe vylúčiť „možnosť vzniku

morálneho hazardu“ spočívajúceho v tom, že sporitelia v II. pilieri by sa o svoju investičnú

stratégiu nestarali kvôli istote minimálneho dôchodku a zákonodarca potom „považuje

za amorálne, aby sa v prípade zlého zhodnotenia úspor sporiteľov, skladali takýmto

dôchodcom ostatní daňovníci na minimálny dôchodok v nekrátenej sume“.

90. Spojením oboch citovaných zdôvodnení možno uzavrieť, že v účinnej právnej

úprave zákonodarca vyjadril odlišnú predstavu o minimálnej úrovni dôchodkového príjmu

u dvoch skupín poberateľov starobného dôchodku, ktorí „počas väčšiny svojho pracovného

života vykonávali zárobkovú činnosť“, ale jeden z nich bol a druhý nebol sporiteľom

v II. pilieri.

91. Zákonodarcom zamýšľaný cieľ napadnutej právnej úpravy je nelegitímny a ako

základ pre odlišné zaobchádzanie analyzovaných dvoch skupín poberateľov starobných

dôchodkov neospravedlniteľný. V prvom rade tu možno poukázať na právne ťažko

uchopiteľné pojmy, ktorými sa navrhovateľ právnej úpravy snaží legálne aprobované

rozhodovanie dôchodkovo poistených fyzických osôb hodnotiť kategóriami morálky.

Tá síce (podobne ako právo) predstavuje normatívny systém, ale z hľadiska aplikácie § 82b

ods. 2 zákona o sociálnom poistení je úplne iluzórna. Preskúmavaná právna úprava vôbec

nepredstavuje právny základ pre uplatňovanie morálnych hľadísk v procese posudzovania

nároku na starobný dôchodok. Naopak, všetkých poberateľov starobného dôchodku, ktorí si

sporili v II. pilieri, kladie v spojení s dôvodovou správou do pozície morálnych hazardérov,

ktorým sa nebudú ostatní daňovníci skladať na minimálny dôchodok.

92. Jedna vec je morálka, ústavný súd však musí prísne zotrvať na pozíciách

skúmania predmetu prieskumu v rovine uplatňovania princípov, ktoré pozitívna právna

úprava vyjadruje a na ktorých je právna regulácia dôchodkového zabezpečenia postavená.

Ide o princípy zásluhovosti a solidarity. V prelínaní a dopĺňaní sa týchto dvoch kategórií sa

realizuje predstava zákonodarcu (štátu) o spravodlivosti pri garantovaní primeraného

hmotného zabezpečenia v starobe ( ).

93. Ústavne nesúladným spôsobom sú pri minimálnom dôchodku diferencovaní tí,

ktorí boli dôchodkovo poistení v I. pilieri, a tí, ktorí využili právo priznané zákonodarcom

a zvolili si okrem I. piliera aj sporivý pilier. Miera ich zásluh len vďaka uvedenej voľbe nie

je odlišná. Ak občan pracoval pre spoločnosť, nemožno jeho prácu, z ktorej platil povinné

poistné do I. piliera, ale aj do II. piliera, považovať za menej cennú v porovnaní s rovnakou

prácou iného občana, ktorý z nej platil povinné poistné len do I. piliera. Výsledkom je

potom vyčleňovanie znižujúce dôstojnosť človeka, ktoré je morálne nevyhovujúce

(BOBEK, M. Komentář k čl. 3 Listiny. In: WAGNEROVÁ, E., ŠIMÍČEK, V.,

LANGÁŠEK, T., POSPÍŠIL, I. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha :

Wolters Kluwer ČR, a. s., 2012, s. 101.).

V.3 Nesúlad zákona o sociálnom poistení s

v spojení s

94. Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

95. Ústavný súd judikoval (), že vo všeobecnosti

vylučuje možný dôsledok (dopad) využívania základných práv alebo slobôd fyzickými

osobami alebo právnickými osobami na ich ďalšie práva. Ústavná norma v ňom obsiahnutá

je adresovaná všetkým orgánom štátu (vrátane jeho zákonodarného orgánu) a ostatne

menovanému rovnako ukladá, aby pri právnej úprave takýchto práv vylúčil vznik

akejkoľvek ujmy, ktorú by ich „nositelia“ mohli utrpieť v dôsledku toho, že si predtým

uplatnili (uplatňovali) niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd. Prvá a základná

požiadavka, ktorá z uvedeného ustanovenia pre zákonodarcu vyplýva, je, aby konkrétna

právna úprava práva (práv) nespájala, či dokonca nepodmieňovala ich nadobudnutie alebo

využívanie s predošlým uplatnením alebo neuplatnením niektorého zo základných práv

alebo slobôd.

96. Voľba, či byť dôchodkovo poistený iba v I. pilieri alebo si aj sporiť v II. pilieri,

predstavuje uplatnenie základného práva podľa . Z hľadiska ústavnej

podstaty uplatňovania sú obe tieto formy rovnocenné, lebo ich zákon

vytvoril podľa predpisu obsiahnutého v .

97. Napriek konštatovanej rovnocennosti sa však zákonodarca po tom, ako

ekonomicky aktívna osoba vstúpi do ústavne predpokladaného obdobia staroby, na ňu

pozerá prostredníctvom § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení odlišne, a to len

v závislosti od piliera dôchodkového zabezpečenia, ktorý si v produktívnom období života

zvolila. Ak využila priebežný pilier aj sporivý pilier, dostane sa jej napriek rovnakým

zásluhám nižšej garancie minimálnej úrovne dôchodkového zabezpečenia v porovnaní

so subjektom, ktorý využil iba priebežný pilier. Nižšia úroveň minimálneho dôchodku

u poberateľov starobného dôchodku uvedených v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení

pritom nepredstavuje ani prirodzený dôsledok slobodnej voľby jedného z popísaných dvoch

spôsobov dôchodkového zabezpečenia (m. m. rozhodnutie Ústavného súdu Českej

republiky vo veci sp. zn. ). Na práve na starobný dôchodok je preto u tejto

skupiny subjektov spôsobená ujma, ktorá podľa nie je dovolená.

98. Na základe uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že § 82b ods. 2 zákona

o sociálnom poistení nie je v súlade s požiadavkou rovnosti (, 2 a 4 )

pri zabezpečovaní primeraného hmotného zabezpečenia v starobe podľa čl. 39 ods. 1

.

VI.

Vyhlásenie a účinky nálezu ústavného súdu

99. Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,

prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú

povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich

do súladu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c),

aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú

platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

100. Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané

podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.

Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

101. Podľa rozhodnutia ústavného súdu v konaní

o súlade právnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade

predmetu referenda, v konaní o výklad a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti

proti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní

o uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú

v zbierke zákonov v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

102. Podľa právny predpis, jeho časť alebo jeho

ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil,

strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.

103. Podľa orgán verejnej moci, ktorý má uviesť

právny predpis do súladu podľa , je viazaný právnym názorom

vysloveným v náleze ústavného súdu. Ak do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu

v zbierke zákonov neuvedie právny predpis do súladu s právnym predpisom vyššej právnej

sily alebo medzinárodnou zmluvou, stráca právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,

ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, platnosť.

104. Vychádzajúc z uvedených ustanovení a , úlohou

národnej rady bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky uviesť ustanovenie § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení

do súladu s a , 2 a 4 .

V tomto prípade je však náprava (uvedenie do súladu s ) dosiahnutá

samotnými účinkami vyhlásenia nálezu ústavného súdu bez potreby ďalšieho legislatívneho

zásahu. Náprava totiž spočíva v redukcii znenia zákona o napadnuté ústavne nesúladné

ustanovenie.

105. Napadnuté ustanovenie zákona o sociálnom poistení, ktorého nesúlad

s predmetnými referenčnými normami ústavný súd vyslovil, stráca podľa § 91 ods. 1 zákona

o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

a platnosť za podmienok ustanovených v . Znamená to,

že obmedzenie vyjadrené v napadnutom ustanovení zaniká (pre nasledujúce obdobie) dňom

vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 4. novembra 2020

Ivan Fiačan

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky