Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 9/2018
PDF · 605.31 KB
No categories available
PL. ÚS 9/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 9/2018-125
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2020
v pléne zloženom z predsedu pléna Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava
Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa), Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina
Vernarského prerokoval prijatý návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky, zastúpených advokátom JUDr. Petrom Kubinom a advokátom JUDr. Danielom
Lipšicom, Štefánikova 15, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 82b ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení zákona č. 140/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony, s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Ustanovenie § 82b ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
zákona č. 140/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony, n i e j e v súlade s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12
ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Odôvodnenie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. marca 2018
doručený návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie
konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Ústavný súd preskúmal návrh a jeho prílohy a zistil, že návrh podala skupina len
33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“ alebo
„navrhovatelia“).
2. Navrhovatelia uvádzajú, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná
rada“) vo svojom 6. volebnom období na 53. schôdzi 16. júna 2015 schválila vládny návrh
zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „novela
zákona o sociálnom poistení“ alebo „zákon o sociálnom poistení“). Novela zákona
o sociálnom poistení bola uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
pod č. 140/2015 Z. z. a nadobudla účinnosť 1. júla 2015. Do zákona o sociálnom poistení sa
zaviedol inštitút minimálneho dôchodku, ktorého cieľom je podľa dôvodovej správy
zabezpečiť poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával
zárobkovú činnosť, dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný
na pomoc v hmotnej núdzi. Na tento účel sa starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok
vyplácaný po dovŕšení dôchodkového veku zvýši poistencovi, ktorý splní zákonom
ustanovené predpoklady tak, aby suma tohto dôchodku alebo suma úhrnu dôchodkov, ktoré
sa poistencovi vyplácajú alebo na ktoré má nárok, bola vyššia ako suma životného minima
pre jednu plnoletú fyzickú osobu.
3. Navrhovatelia ďalej argumentujú: «Na základe spoločnej správy výborov
č. CRD-460/2015 (ČPT 1424a) zo dňa 5. mája 2015 o prerokovaní návrhu Novely ZoSP
(ďalej len „Spoločná správa výborov“) bolo do Novely ZoSP pozmeňujúcim návrhom
vložené Napadnuté ustanovenie (§ 82b ods. 2 ZoSP), podľa ktorého: „Suma minimálneho
dôchodku poberateľa starobného dôchodku, ktorý je sporiteľ alebo bol sporiteľ
podľa osobitného predpisu sa znižuje rovnako ako sa znižuje suma starobného dôchodku
podľa § 66 ods. 6; do obdobia účasti na starobnom dôchodkovom sporení sa započítava len
obdobie podľa odseku 4“»
Navrhovatelia poukázali na odôvodnenie spoločnej správy výborov k napadnutému
ustanoveniu, podľa ktorej «Dôvodom zníženia starobného dôchodku sporiteľa za obdobie
účasti na starobnom dôchodkovom sporení je skutočnosť, že do fondu starobného poistenia
neplatí plnú sadzbu starobného poistenia, pretože stanovenú časť platí vo forme príspevkov
na starobné sporenie do II. piliera. Rovnaký princíp je dôvodné a opodstatnené uplatniť aj
pri stanovení zásad zníženia sumy minimálneho dôchodku, na ktorý sa za stanovených
podmienok zvyšuje starobný dôchodok sporiteľa...
Predloženým pozmeňujúcim návrhom sa reaguje na možnosť vzniku morálneho
hazardu v súvislosti so zavedením minimálneho dôchodku pri skupine poistencov -
sporiteľov. V prípade nižšie príjmovej skupiny sporiteľov by totiž po zavedení minimálneho
dôchodku v podobe predloženej do NR SR mohlo dôjsť k takému stavu, kedy by z dôvodu
dopadov investičných rozhodnutí sporiteľa a/alebo portfólio manažérov spravujúcich fondy
II. piliera boli spôsobené straty „sanované“ z prostriedkov daňovníkov (v podobe garancie
minimálneho dôchodku) a zisky sprivatizované (v prípade, že by riziková investičná
stratégia priniesla sporiteľovi v úhrne z II. piliera vyšší dôchodok než by mal, ak by
do II. piliera nevstúpil a zároveň vyšší než minimálny garantovaný dôchodok)...
Navrhované zmeny prispievajú k posilneniu potreby aktívneho prístupu sporiteľa
k svojim úsporám v II. pilieri, ako aj k motivácii dôchodkových správcovských spoločností
dosahovať také zhodnotenie majetku vo fondoch II. piliera, ktoré by nielen v krátkodobom,
ale aj dlhodobom horizonte jasne porážalo úroveň inflácie a prinášalo sporiteľom reálny
výnos.».
4. Podľa navrhovateľov právo na minimálny dôchodok sa stalo súčasťou základného
práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, a preto
prístup občanov k právu na minimálny dôchodok musí byť garantovaný v súlade so zásadou
rovnosti (čl. 12 ods. 1 ústavy), zásadou nediskriminácie (čl. 12 ods. 2 ústavy) a zákazom
ujmy na právach pre uplatňovanie základných práv (čl. 12 ods. 4 ústavy).
Podľa názoru navrhovateľov napadnuté ustanovenie „... spôsobuje, že právo
na minimálny dôchodok bude občanom prístupné na základe nerovných a diskriminačných
podmienok. Okrem toho Napadnuté ustanovenie spôsobí niektorým občanom ujmu na ich
práve na minimálny dôchodok iba z tohto dôvodu, že uplatnili svoje základné právo
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe jedným zo zákonom aprobovaných spôsobov.
Podľa nášho názoru na takéto rozdielne zaobchádzanie s dôchodcami iba preto, že sa
rozhodli uplatniť svoje základné právo a nerovnosť však neexistuje žiaden legitímny
a ospravedlniteľný dôvod.“.
5. Navrhovatelia rozpor napadnutého ustanovenia s čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy odôvodnili najmä tým, že napadnuté ustanovenie diskriminuje občanov
z dôvodu ich postavenia sporiteľa v zmysle zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom
dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „zákon o starobnom dôchodkovom poistení“ alebo „II. pilier“).
Navrhovatelia uviedli, že určujúcim kritériom pre vznik práva na minimálny dôchodok je
výlučne platenie zákonných odvodov zo mzdy a iných príjmov na dôchodkové poistenie
počas zákonom stanoveného minimálneho obdobia, a to bez ohľadu na sumu týchto
odvodov. Navrhovatelia zdôraznili, že na posúdenie súladu napadnutého ustanovenia
s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je nevyhnutné posúdiť, či napadnuté ustanovenie sleduje nejaký
rozumne odôvodniteľný a legitímny cieľ, resp. či na zníženie minimálneho dôchodku
z dôvodu účasti v II. pilieri existuje legitímny a ospravedlniteľný dôvod.
6. Dôvody rozporu napadnutého ustanovenia s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy navrhovatelia
konkretizovali takto: „(a) doplatok (čiastka rozdielu medzi minimálnym dôchodkom
a dôchodkom, na ktorý vznikol poistencovi nárok) sa financuje zo štátneho rozpočtu a nie
z fondov Sociálnej poisťovne;
(b) nárok na minimálny dôchodok závisí od počtu kvalifikovaných rokov trvania
dôchodkového poistenia;
(c) ak poistenec dosiahol potrebný počet kvalifikovaných rokov trvania
dôchodkového poistenia, nárok na minimálny dôchodok a jeho výška nezávisí od výšky
príjmov, resp. zaplatených odvodov poistenca.“
6.1 K argumentu v bode „(a)“ navrhovatelia uviedli: „... doplatok nie je financovaný
z fondu starobného poistenia, ale zo Štátneho rozpočtu, na tvorbe ktorého sa každý občan
platiaci odvody na dôchodkové poistenie podieľa platením daní a poplatkov...
Povedané inak, na tvorbu zdrojov, z ktorých sa financuje inštitút minimálneho
dôchodku (resp. doplatku) nemá vôbec žiaden vplyv to, či príslušný dôchodca platil počas
svojho pracovného života odvody len do Sociálnej poisťovne alebo či si na svoj starobný
dôchodok sporil aj v II. pilieri podľa ZoSDS...
Keďže teda sporitelia podľa ZoSDS sa na tvorbe zdrojov používaných
na financovanie minimálneho dôchodku (resp. doplatku) podieľajú rovnakou mierou ako
osoby, ktoré sporiteľmi podľa ZoSDS nie sú, nie je možné s nimi ohľadom výšky ich
minimálneho dôchodku zaobchádzať menej priaznivo než s osobami, ktoré sporiteľmi
podľa ZoSDS nie sú...
Doplatok do výšky minimálneho dôchodku má teda charakter štátnej sociálnej dávky
(podobne ako napríklad prídavky na deti či rodičovské príspevky). Štátne sociálne dávky sú
typické tým, že sú priznávané na základe potreby a solidarity a nie na základe zásluhy
či miery prispievania poberateľa dávky na sociálne zabezpečenie.“
6.2 K dôvodu uvedenému v bode „(b)“ navrhovatelia uviedli, že filozofickou
podstatou minimálneho dôchodku je určiť minimálnu príjmovú hranicu pre všetky osoby
bez rozdielu. Podľa názoru navrhovateľov «Ak je teda dôvodom a cieľom zavedenia
minimálneho dôchodku „zabezpečiť poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného
života vykonával zárobkovú činnosť, dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako
jednotlivec odkázaný na pomoc v hmotnej núdzi“ (viď dôvodová správa k Novele ZoSP -
všeobecná časť), potom je a musí byť úplne irelevantné, či poistenec zároveň bol alebo
nebol sporiteľom podľa ZoSDS...
Znížená suma minimálneho dôchodku pre sporiteľov podľa ZoSDS totižto vedie aj
k situáciám, že pri týchto sporiteľoch súčet dôchodkov z I. piliera a II. piliera nedosahuje
úroveň minimálneho dôchodku, a tak základný cieľ Napadnutého ustanovenia... nie je
naplnený.».
6.3 V bode „(c)“ navrhovatelia dôvodia, že pokiaľ nárok na minimálny dôchodok
nijakým spôsobom nezávisí od sumy zaplatených odvodov poistenca na starobné
dôchodkové poistenie, „... potom nemôže byť legitímnym dôvodom zníženia minimálneho
dôchodku skutočnosť, že osoba platila časť odvodov na dôchodkové zabezpečenie
do II. piliera.“.
7. V ďalšej časti návrhu navrhovatelia poukázali na dôvody, na ktorých založil
prezident Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) rozhodnutie č. 3535-2015-KPSR
z 28. mája 2015, ktorým vrátil novelu zákona o sociálnom poistení.
Navrhovatelia súhlasne s prezidentom argumentujú, že „deklarovaným cieľom
inštitútu minimálneho dôchodku je plošne chrániť životnú úroveň dôchodcov na spoločnom
definovanom minime, keď nemajú možnosť zabezpečiť si krytie svojich životných potrieb
z pracovných príjmov, pričom v takomto prípade sa u občanov zúčastnených iba na I. pilieri
dôchodkového zabezpečenia vôbec bližšie neskúma, čo bolo príčinou takejto sociálnej
situácie dôchodcu (do ktorej sa mohol dostať napríklad v dôsledku okolností, ktoré
predstavujú omnoho väčší a nielen morálny hazard než zákonom aprobovaná účasť
na starobnom dôchodkovom sporení)“. Rovnako uvádzajú, že „dôchodkové nároky sa
odvíjajú od výšky príjmov počas desiatok rokov života poistenca, keď sa mu v rôznych
obdobiach môže celkovo ekonomicky dariť lepšie či horšie a legitimizovať systematickú
penalizáciu sporiteľov v prístupe k minimálnemu dôchodku len na základe aktuálneho stavu
(keď sa prejavuje krátkodobý výsledok toho, že do II. piliera v minulosti vstúpili aj občania,
pre ktorých to vzhľadom na krátky zostávajúci čas sporenia nebolo výhodné) je
neprimerané a v rozpore s deklarovaným zámerom solidarity spoločnosti k dôchodcom
s nízkymi príjmami, ktorý je podstatným dôvodom pre zavedenie inštitútu minimálneho
dôchodku“.
8. Navrhovatelia ďalej poukázali na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 41/2015 z 15. februára 2017 (ďalej aj „uznesenie ústavného súdu“),
podľa ktorého sa uplatňovaním účinnej právnej úpravy minimálneho dôchodku sformovali
štyri skupiny dôchodcov, ktorí boli účastní II. piliera. Analýzou právnej úpravy vo vzťahu
k uvedeným skupinám dôchodcov dospeli k záveru, že určitej skupine poberateľov
starobného dôchodku uplatňovanie napadnutého ustanovenia spôsobí zníženie mesačne
vyplácaného starobného dôchodku (z I. piliera aj II. piliera) oproti sume vyplácanej
poberateľom, ktorí boli dôchodkovo poistení len v I. pilieri.
9. V súlade s uznesením ústavného súdu podrobili napadnuté ustanovenie
tzv. diskriminačnému testu v súvislosti s rozporom napadnutého ustanovenia s čl. 12 ods. 2
ústavy (body 53 – 58 návrhu). Napokon navrhovatelia uzavreli časť návrhu, ktorá sa
zaoberá rozporom napadnutého ustanovenia s čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1
a 2 ústavy tak, že „Zákonodarcom zamýšľaný cieľ napadnutej právnej úpravy je
nelegitímny a ako základ pre odlišné zaobchádzanie analyzovaných dvoch skupín
poberateľov starobných dôchodkov neospravedlniteľný. V prvom rade tu možno poukázať
na právne ťažko uchopiteľné pojmy, ktorými sa navrhovateľ právnej úpravy snaží legálne
aprobované rozhodovanie dôchodkovo poistených fyzických osôb hodnotiť kategóriami
morálky. Tá síce (podobne ako právo) predstavuje normatívny systém, ale z hľadiska
aplikácie § 82b ods. 2 ZoSP je úplne iluzórna. Napadnuté ustanovenie vôbec nepredstavuje
právny základ pre uplatňovanie morálnych hľadísk v procese posudzovania nároku
na starobný dôchodok. Naopak, všetkých poberateľov starobného dôchodku, ktorí si sporili
v II. pilieri, kladie v spojení s dôvodovou správou do pozície morálnych hazardérov, ktorým
sa nebudú ostatní daňovníci skladať na minimálny dôchodok.“.
10. Vo vzťahu k rozporu napadnutého ustanovenia s čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 12
ods. 4 ústavy navrhovatelia uviedli: „Podľa platnej právnej úpravy sa občan môže
rozhodnúť, či svoje základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe... uplatní
tak, že bude iba poistencom Sociálnej poisťovne (I. pilier) alebo tak, že popri účasti
v I. pilieri bude aj sporiteľom podľa ZoSDS (II. pilier). Starobné dôchodkové sporenie
podľa ZoSDS je oficiálnym a zákonom rozpoznaným systémom hmotného zabezpečenia
v starobe rovnocenným s dôchodkovým poistením podľa ZoSP...
Ak sa teda občan rozhodne, že svoje základné právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe... uplatní (popri povinnej účasti v I. pilieri) aj účasťou v systéme
starobného dôchodkového sporenia podľa ZoSDS, za toto jeho rozhodnutie mu podľa čl. 12
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky nesmie byť spôsobená ujma na jeho právach.“
Podľa názoru navrhovateľov „Napadnuté ustanovenie teda v rozpore s ústavným
zákazom podľa čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky zavádza (nepriaznivý) dôsledok
(dopad) využitia základného práva občana podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
určitým spôsobom (účasťou v obidvoch pilieroch dôchodkového zabezpečenia) na právo
toho istého občana na minimálny dôchodok v nezníženej výške.“.
11. V závere návrhu navrhovatelia žiadali pozastaviť účinnosť napadnutého
ustanovenia a navrhli, aby ústavný súd na podklade uvedených záverov nálezom rozhodol,
že napadnuté ustanovenie „nie je v súlade s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 12 ods. 1,2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.“.
II.
Priebeh konania
12. Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 9/2018 zo 6. júna 2018 prijal návrh
navrhovateľov na ďalšie konanie a zároveň nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti
napadnutého ustanovenia.
13. Napadnuté ustanovenie a jeho súlad s čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12
ods. 1, 2 a 4 ústavy už bol predmetom konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na to,
že plénum ústavného súdu pri hlasovaní o tomto predchádzajúcom návrhu nedosiahlo
nadpolovičnú väčšinu, návrh bol uznesením sp. zn. PL. ÚS 41/2015 z 15. februára 2017
zamietnutý [čl. 131 tretia veta ústavy, § 4 ods. 3 v čase podania návrhu platného a účinného
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“)]. Keďže ústavný súd meritórne neskúmal
súlad napadnutého ustanovenia s označenými článkami ústavy, predchádzajúce rozhodnutie
ústavného súdu nezakladá prekážku rozhodnutej veci.
14. V súlade s § 39 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. si ústavný súd vyžiadal písomné
stanovisko od národnej rady, keďže ide o orgán verejnej moci, ktorý vydal zákon
o sociálnom poistení obsahujúci napadnuté ustanovenie. Ústavný súd si zároveň vyžiadal
písomné stanovisko vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“), ktorá bola v konaní
o súlade právnych predpisov podľa § 37 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. vedľajším
účastníkom konania pred ústavným súdom, ako aj stanovisko Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) .
III.
Vyjadrenia národnej rady, vlády, ministerstva a navrhovateľov
III.1 Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky
15. Podaním doručeným ústavnému súdu 18. októbra 2018 sa k návrhu skupiny
poslancov prostredníctvom svojho predsedu vyjadrila národná rada ako odporca v konaní
pred ústavným súdom.
Národná rada súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.
16. Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení najskôr stručne zrekapituloval
konanie pred ústavným súdom o návrhu skupiny poslancov, stručne opísal legislatívny
priebeh prijatia novely zákona o sociálnom poistení a s tým súvisiace zavedenie inštitútu
minimálneho dôchodku do právneho poriadku Slovenskej republiky. V ďalšej časti sa
stručne vyjadril aj k nosným argumentom navrhovateľov.
17. Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení uviedol: „Systém sociálneho
poistenia je založený na viacerých všeobecných zásadách, ktorými sú najmä 1) poistný
princíp, 2) osobná participácia poistenca, 3) zohľadnenie tzv. zásluhovosti pri výpočte
dôchodkovej dávky, 4) sociálna solidarita a 5) garancia štátu.
Oproti tomu, starobné dôchodkové sporenie, je podľa § 2 zákona o starobnom
dôchodkovom sporení sporením, ktorého účelom je spolu s dôchodkovým poistením
zabezpečiť príjem sporiteľovi v starobe a pozostalým pre prípad smrti. Ide teda o systém
sporenia, teda vytvárania si úspor, ktoré si sporiteľ ukladá na svojom osobnom
dôchodkovom účte v dôchodkovej správcovskej spoločnosti.“
18. K tvrdeniu navrhovateľov o porušovaní zásady rovnosti konštatoval, že
zavedenie minimálneho dôchodku je zárukou príjmu pre všetkých, ktorí majú nárok na
poberanie starobného, resp. invalidného dôchodku, „Tým, že ide o dôchodkovú dávku,
podmienky nároku na ňu musia vychádzať z obdobných kritérií, aké platia pre vznik nároku
na dôchodok.“.
19. Pokiaľ navrhovatelia uvádzajú, že doplatok (suma medzi minimálnym
dôchodkom a dôchodkom, na ktorý vznikol poistencovi nárok) je uhrádzaný z prostriedkov
štátneho rozpočtu, a nie z fondov Sociálnej poisťovne, predseda národnej rady považoval
túto skutočnosť za irelevantnú, pričom poukázal na zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových
pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého aj fondy Sociálnej poisťovne sú súčasťou verejných financií.
20. K argumentu navrhovateľov o charaktere doplatku do sumy minimálneho
dôchodku ako štátnej sociálnej dávky predseda národnej rady vo vyjadrení uviedol:
„... štátna sociálna dávka je jej poberateľovi vyplácaná z dôvodu existencie určitého stavu
u tohto poberateľa, kým dôchodok je vyplácaný až po splnení zákonných podmienok.
Cieľom doplatku starobného dôchodku, resp. invalidného dôchodku do výšky minimálneho
dôchodku po dovŕšení dôchodkového veku nie je plošne chrániť životnú úroveň všetkých
dôchodcov, čo potvrdzuje aj jednoznačná podmienka podľa § 82b ods. 3 písm. a) zákona
o sociálnom poistení, teda získanie minimálne 30 (kvalifikovaných) rokov obdobia
dôchodkového poistenia poistenca a úhrn jeho dôchodkových príjmov nepresiahne hranicu
na priznanie minimálneho dôchodku.“
Predseda národnej rady poznamenal, že minimálny dôchodok má jeho poberateľovi
zabezpečiť príjem nad hranicou životného minima a aj jeho valorizácia je previazaná
so zvyšovaním hranice životného minima.
21. V závere vyjadrenia zdôraznil podmienku vzniku nároku na minimálny
dôchodok, a to získanie 30 kvalifikovaných rokov dôchodkového poistenia („Započítava sa
teda obdobie dôchodkového poistenia, kedy osobný dôchodkový bod poistenca za príslušný
kalendárny rok dosiahol hodnotu najmenej 0,241. Podľa § 82b ods. 1 písm. a) a b) zákona
o sociálnom poistení sa následne zvyšuje suma minimálneho dôchodku o 2 %, resp. 3 %
za každý ďalší rok obdobia dôchodkového poistenia.“), čím podľa názoru predsedu
národnej rady je zohľadnený princíp zásluhovosti v mechanizme minimálneho dôchodku.
III.2 Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky
22. Podaním doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2018 (ďalej len „stanovisko
vlády“) sa k návrhu navrhovateľov vyjadrila vláda v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky ako vedľajší účastník v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.
a súhlasila s upustením od ústneho pojednávania. Podľa názoru vlády je návrh
navrhovateľov nedôvodný.
23. V úvode svojho stanoviska vláda vysvetlila svoj postoj k inštitútu minimálneho
dôchodku vo vzťahu k základnému právu na primerané hmotné zabezpečenie v starobe
podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti vláda uviedla: „... zavedenie minimálneho
dôchodku nie je naplnením práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe,
pri nespôsobilosti na prácu alebo pri strate živiteľa podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. Jeho
zmyslom vo všeobecnosti je predchádzanie situácii, aby sa fyzická osoba, ktorá po celý život
pracovala, ocitla v starobe v hmotnej núdzi. Nemožno teda hovoriť o tom, že účelom
minimálneho dôchodku je zabezpečenie primeraného hmotného zabezpečenia v starobe
v zmysle čl. 39 ods. 1 ústavy. Máme za to, že toto právo je (a bolo už pred prijatím
predmetnej novely zákona o sociálnom poistení) garantované dôchodkom plynúcim
z dvojpilierového dôchodkového systému, v ktorom dôchodkový príjem takéhoto dôchodcu
primerane reflektuje obdobie dôchodkového poistenia a dosahované príjmy, z ktorých sa
platilo poistné na dôchodkové poistenie, vrátane povinných príspevkov na starobné
dôchodkové sporenie.
Z uvedeného vyplýva, že primerané hmotné zabezpečenie v starobe nemusí
nevyhnutne dosahovať štátom garantovanú minimálnu príjmovú úroveň, umožňujúcu
zabezpečenie základných životných podmienok. Poskytnutie pomoci nevyhnutnej
na zabezpečenie základných životných podmienok fyzickej osoby, ktorá sa ocitne v hmotnej
núdzi, je predmetom ďalšieho základného práva (čl. 39 ods. 2 ústavy) pôsobiaceho
nezávisle od práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.“
Vláda ako podporný argument vo vzťahu k sledovanému cieľu minimálneho
dôchodku uviedla práve spôsob jeho financovania. Zdôraznila skutočnosť, že minimálny
dôchodok financovaný výlučne zo štátneho rozpočtu len podčiarkuje fakt, že nie je
nástrojom na dosiahnutie primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe.
Podľa názoru vlády „... je možné v právnom poriadku Slovenskej republiky zakotviť
aj také právne normy práva sociálneho zabezpečenia, ktoré nevyhnutne neslúžia
na vykonanie ústavou garantovaných práv uvedených v čl. 39 ústavy. Naopak, štát môže
v záujme sledovania iného legitímneho cieľa, než aký sleduje ústavná garancia, ustanoviť
právne normy, ktoré neodporujú ústave, avšak ani nemajú ambíciu vykonávať práva v nej
garantované. Takým prípadom sú aj právne normy zakotvujúce inštitút minimálneho
dôchodku.“.
24. V ďalšej časti stanoviska vláda pripúšťa „fikciu, že právny výklad navrhovateľov
je správny, a že teda právo na zvýšenie sumy starobného dôchodku... na sumu minimálneho
dôchodku je súčasťou práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39
ods. 1 ústavy“, analyzuje návrh navrhovateľov a udáva argumenty na podporu svojich
postojov.
25. Vláda v stanovisku uviedla, že z dodatočných analýz vyplynulo, že v prípade
nižšej príjmovej skupiny poistencov – sporiteľov by po zavedení minimálneho dôchodku
v podobe predloženej do národnej rady mohlo dôjsť k takému stavu, keď by z dôvodu
vplyvov investičných rozhodnutí sporiteľa a/alebo portfólia manažérov spravujúcich
dôchodkové fondy v rámci II. piliera boli spôsobené straty „sanované“ z prostriedkov
daňovníkov (v podobe garancie minimálneho dôchodku) a zisky sprivatizované (v prípade,
že by riziková investičná stratégia priniesla sporiteľovi v úhrne z I. a II. piliera
vyšší dôchodok, než by mal, ak by do II. piliera nevstúpil, a zároveň vyšší než minimálny
garantovaný dôchodok). Vláda uviedla, že na zamedzenie vzniku takého stavu bol prijatý
pozmeňujúci návrh, podľa ktorého „... suma minimálneho dôchodku poistencovi -
sporiteľovi zníži podľa rovnakých zásad ako sa mu znižuje starobný dôchodok z I. piliera
za obdobie účasti na starobnom dôchodkovom sporení (t. j. v II. pilieri). Skutočnosť, že
dôvodom na krátenie dôchodku z I. piliera je to, že bolo odvedené nižšie poistné do I.
piliera z dôvodu účasti v II. pilieri, je v tomto prípade irelevantná.“.
26. Zákonodarcom použité prostriedky považuje vláda aj za primerané, a to z týchto
dôvodov:
«1. rozhodnutie vstúpiť do II. piliera (a počas otvorenia aj vystúpiť) je výlučne
na vôli poistenca,
2. napadnutým ustanovením nestrácajú poistenci sporitelia nárok na minimálny
dôchodok ako taký, naopak, ich nárok zodpovedá ich „účasti“ v I. pilieri,
3. dôchodkový príjem z II. piliera sa nezapočítava do úhrnu príjmov relevantných
pre vznik nároku na minimálny dôchodok (s výnimkou pozostalostných dôchodkov),
4. spôsob krátenia sumy zvýšenia sumy starobného dôchodku do sumy minimálneho
dôchodku je nastavený principiálne rovnako, ako je nastavený spôsob krátenia samotného
základného I. pilierového starobného dôchodku,
5. ak by sa poistenci – sporitelia ocitli v hmotnej núdzi, ich základné životné
podmienky budú zabezpečené v zásade rovnako, akoby boli zabezpečené, ak by neboli
v II. pilieri (rovnako to platí pre poistencov, ktorí nespĺňajú podmienku získania aspoň
30 kvalifikovaných rokov dôchodkového poistenia).»
27. Argument navrhovateľov o zdroji financovania minimálneho dôchodku považuje
vláda za irelevantný. Rovnako nesúhlasí s tvrdením, že doplatok do sumy minimálneho
dôchodku má charakter štátnej sociálnej dávky. Cieľom zavedenia inštitútu zvýšenia sumy
starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku do sumy minimálneho dôchodku nebolo
plošne chrániť životnú úroveň všetkých dôchodcov, čo potvrdzuje aj návrh úpravy
minimálneho dôchodku predložený do národnej rady (napr. vzhľadom na podmienku
dosiahnutia aspoň 30 kvalifikovaných rokov dôchodkového poistenia), a preto nemožno
akceptovať snahu navrhovateľov asociovať charakter takéhoto zvýšenia sumy základného
dôchodku s charakterom štátnych sociálnych dávok. Na druhej strane, ani štátne sociálne
dávky nemusia byť vyplácané iba na základe solidarity bez akýchkoľvek podmienok, ktoré
vytvárajú rôzne skupiny poberateľov týchto dávok. Zo zavedeného a uplatňovaného
dvojpilierového dôchodkového systému (I. pilier – dávkovo definovaný, II. pilier –
príspevkovo definovaný) vyplýva aj odlišný mechanizmus určovania dôchodkov
v I. a II. pilieri (vrátane garantovania väčšej solidarity v I. pilieri), a tým aj odlišné
postavenie poistencov – sporiteľov a poistencov – nesporiteľov. Ak si fyzická osoba uplatní
právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe prostredníctvom voľby sporenia
v II. pilieri, nie je podľa názoru vlády možné považovať za ujmu (diskrimináciu) jej odlišné
postavenie v porovnaní s fyzickou osobou, ktorá si nezvolila II. pilier a ktorej právo
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe sa realizuje výlučne prostredníctvom I. piliera.
28. Vláda vo svojom stanovisku zdôraznila, že v rámci pozmeňovacieho návrhu boli
schválené vyvažujúce podmienky poistencov sporiteľov. Za najdôležitejšiu vyvažujúcu
podmienku vláda považuje úpravu úhrnu dôchodkových príjmov, ktorý je jednou
z podmienok ovplyvňujúcich nárok na zvýšenie sumy starobného dôchodku a sumy
invalidného dôchodku vyplácaného po dovŕšení dôchodkového veku na sumu minimálneho
dôchodku. Do tohto úhrnu sa totiž nezahŕňa starobný dôchodok a predčasný starobný
dôchodok zo systému starobného dôchodkového sporenia, čo spôsobuje, že pri určitom
vývoji výnosov v II. pilieri môže byť platná právna úprava minimálneho dôchodku dokonca
výhodnejšia ako pôvodná právna úprava predložená do národnej rady.
Vláda tiež zdôraznila, že poistenci – sporitelia neprichádzajú o nárok na zvýšenie
sumy starobného dôchodku a sumy invalidného dôchodku vyplácaného po dovŕšení
dôchodkového veku na sumu minimálneho dôchodku, toto sa im za obdobie účasti
v systéme starobného dôchodkového sporenia len znižuje.
29. Vláda sa vo svojom stanovisku tiež stručne vyjadrila aj k argumentom
navrhovateľov, ktorými posudzovali legitimitu sledovaného cieľa napadnutého ustanovenia.
Vláda tvrdí, že pojem „morálny hazard“ je pojmom politickým, a nie právnym. V tejto
súvislosti vláda podrobila návrh kritike tak, že z jej pohľadu návrhu chýba relevantná
právna argumentácia zbavená tieňa politiky.
V závere stanoviska vláda kritizovala výsledok diskriminačného testu, najmä v časti
vyčlenenia porovnateľnej skupiny jednotlivcov a uviedla, že „... na jednej strane považuje
za vyčlenenú porovnateľnú skupinu všetkých sporiteľov, keďže kvalifikačným kritériom tejto
skupiny je voľba medzi piliermi. Na druhej strane sám uznáva... že minimálny dôchodok
ovplyvní takto definovanú skupinu sporiteľov diferencovane, pričom právne účinky budú,
pozitívne, negatívne aj neutrálne. Nesprávne definovanie vyčlenenej porovnateľnej skupiny
spôsobuje, že ďalšie roviny diskriminačného testu majú nesprávny základ a z toho
vyplývajúci nesprávny výsledok.“.
III.3 Vyjadrenie navrhovateľov
30. Navrhovatelia elektronickým podaním doručili 30. januára 2019
vyjadrenie k stanovisku národnej rady z 15. októbra 2018 a zároveň k stanovisku vlády
zo 7. novembra 2018. Vo vyjadrení zotrvali na podanom návrhu, ako aj na vykonaní
verejného ústneho pojednávania.
Prípisom, ktorý bol ústavnému súdu doručený 29. októbra 2020, právny zástupca
navrhovateľov oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.
31. Navrhovatelia nesúhlasia s názorom národnej rady, že zníženie minimálneho
dôchodku je ospravedlniteľné pripodobnením k zásluhovosti dôchodkového systému.
Navrhovatelia tvrdia, že každý, kto prispieval na dôchodkové poistenie predpísaný počet
kvalifikovaných rokov, má nárok na minimálny dôchodok bez ohľadu na sumu, akú
do systému dôchodkového poistenia odviedol. V uvedenom navrhovatelia vidia absenciu
princípu zásluhovosti.
Podľa názoru navrhovateľov je dôležité, z akých zdrojov sa minimálny dôchodok
financuje, a preto považujú argument národnej rady („vo vzťahu k ustanoveniu
minimálneho dôchodku, jeho výšky, ako i k samotnému doplatku irelevantná, nakoľko aj
fondy Sociálnej poisťovne sú súčasťou verejných financií podľa zákona č. 523/2004 Z. z.“)
za „absurdný“. Navrhovatelia uviedli: „Na jednej strane NR SR tvrdí, že dôchodca –
sporiteľ má mať nižší minimálny dôchodok práve preto, že odviedol menej (menšie
percento) peňazí do fondov Sociálnej poisťovne. Na druhej strane NR SR tvrdí, že je
bezpredmetné, že minimálny dôchodok sa nehradí z fondov Sociálnej poisťovne, ale zo
štátneho rozpočtu. Do štátneho rozpočtu, ktorý je zdrojom financovania minimálneho
dôchodku, však každý dôchodca prispieval rovnakou mierou.“
32. Navrhovatelia napriek postoju národnej rady tvrdia, že „doplatok“ má charakter
štátnej sociálnej dávky, pokiaľ je síce viazaný na odpracovanie určitej doby,
resp. kvalifikovaných rokov, avšak suma odvedených príspevkov do systému
dôchodkového poistenia nehrá žiadnu úlohu, a teda je irelevantné, či poistenec platil počas
kvalifikovaných rokov minimálne alebo maximálne odvody. Navrhovatelia poukázali na to,
že aj preto, že minimálny dôchodok má „charakter dávky“, absentuje pri nej princíp
zásluhovosti podľa odvedených prostriedkov na dôchodkové poistenie.
33. Ako reakciu na stanovisko národnej rady navrhovatelia tiež uviedli:
„Protiústavnosť Napadnutého ustanovenia nespočíva v samotnom diferencovanom prístupe
k poistencom, ale v tom, že na takýto diferencovaný prístup (rozdielne zaobchádzanie medzi
sporiteľmi a nesporiteľmi) v prístupe k právu na minimálny dôchodok neexistuje žiaden
legitímny a ospravedlniteľný dôvod, nesleduje sa ním žiaden rozumne odôvodnený legitímny
cieľ a takýto prístup je navyše v neprekonateľnom rozpore s princípmi logiky...“
34. Vo vzťahu k stanovisku vlády navrhovatelia na úvod predniesli nesúhlas
s argumentom vlády o tom, že právo na minimálny dôchodok nemožno zahrnúť
pod základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.
Navrhovatelia argumentujú, že pokiaľ čl. 39 ods. 3 ústavy stanovuje, že podrobnosti o práve
na primerané hmotné zabezpečenie ustanoví zákon a týmto zákonom je zákon o sociálnom
poistení, ktorého súčasťou je právo na minimálny dôchodok, potom je aj právo
na minimálny dôchodok súčasťou základného práva na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.
Navrhovatelia zopakovali, že rozpor napadnutého ustanovenia s čl. 39 ods. 1 ústavy
nenamietajú izolovane, ale v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy.
Navrhovatelia kritizujú postoj vlády, ktorá v stanovisku uviedla, že cieľom zavedenia
inštitútu minimálneho dôchodku nebolo naplnenie základného práva na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe, a poukázali na protirečivosť tohto tvrdenia s dôvodovou správou,
ako aj so stanoviskom národnej rady. Navrhovatelia zároveň načrtli pochybnosť o existencii
„dodatočných analýz“, na ktoré sa vo svojom stanovisku odvolávala vláda.
35. K argumentácii vlády o nutnosti zavedenia mechanizmu zníženia doplatku
k minimálnemu dôchodku (vo vzťahu k dôchodcovi – sporiteľovi), ktorý je obdobný
mechanizmu zníženia starobného dôchodku z dôvodu účasti v II. pilieri, navrhovatelia
uviedli: „Znižovanie starobného dôchodku u dôchodcu – sporiteľa je legitímne
a odôvodnené, lebo starobný dôchodok sa financuje z fondu Sociálnej poisťovne, do ktorého
dôchodca – sporiteľ vzhľadom na svoju účasť v II. pilieri prispieval menej. Kompenzáciou
za tento výpadok by mu mal byť práve dôchodok z II. piliera.
Naproti tomu znižovanie doplatku do výšky minimálneho dôchodku pre dôchodcu –
sporiteľa nemožno takto odôvodniť, pretože tento doplatok sa financuje zo štátneho
rozpočtu, na tvorbe ktorého sa dôchodca – sporiteľ podieľal podľa rovnakých pravidiel ako
dôchodca – nesporiteľ (najmä platením daní a poplatkov) a účasť dôchodcu – sporiteľa
v II. pilieri nijakým spôsobom neznižuje mieru jeho participácie na tvorbe zdrojov
financovania minimálneho dôchodku. Okrem toho, na rozdiel od starobného dôchodku
výpadok na doplatku do výšky minimálnom dôchodku nebude kompenzovaný dôchodkom
z II. piliera, pretože doplatok do výšky minimálneho dôchodku sa vypláca až vtedy,
keď celkový nárok na starobný dôchodok (z I. a II. piliera) nedosahuje zákonodarcom
stanovenú výšku minimálneho dôchodku.“
36. Navrhovatelia, reagujúc na stanovisko vlády, zdôraznili negatívny politický
postoj vlády k II. pilieru a zopakovali, že ani vláda, ani národná rada rozumne neodôvodnili,
že legitímny cieľ sa dosiahne práve napadnutým ustanovením.
37. V závere vyjadrenia navrhovatelia uviedli: „Právna úprava zníženia
minimálneho dôchodku obsiahnutá v Napadnutom ustanovení je s uvedeným názorom
Ústavného súdu v priamom rozpore pretože:
(a) zohľadňuje predošlé uplatnenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky určitým spôsobom (jedným z dvoch rovnocenných a právom
aprobovaných spôsobov);
(b) premieta túto skutočnosť do nadobúdania a uplatňovania práva na minimálny
dôchodok, pričom to robí takým spôsobom, že právna úprava nadobúdania a uplatňovania
práva na minimálny dôchodok (v jeho nezníženej výške) je odlišná (menej priaznivá)
pre osoby, ktoré si uplatnili základné právo podľa 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
účasťou v obidvoch pilieroch dôchodkového zabezpečenia než pre osoby, ktoré si toto
základné právo uplatnili účasťou len v I. pilieri dôchodkového zabezpečenia.
Napadnuté ustanovenie teda v rozpore s ústavným zákazom podľa čl. 12 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky zavádza (nepriaznivý) dôsledok (dopad) využitia základného
práva občana podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy určitým spôsobom (účasťou v obidvoch pilieroch
dôchodkového zabezpečenia) na právo toho istého občana na minimálny dôchodok
v nezníženej výške.“
III.4 Stanovisko ministerstva
38. Ústavný súd si podľa § 86 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal aj stanovisko ministerstva
ako orgánu výkonnej moci, do pôsobnosti ktorého patrí aj dôchodkové zabezpečenie,
k návrhu, ako aj k vyjadreniu vlády.
Ministerstvo doručilo ústavnému súdu svoje stanovisko 29. júna 2020.
39. Ministerstvo predovšetkým zdôraznilo, že podaním stanoviska nemá ambíciu
prezentovať postoj, či napadnuté ustanovenie je alebo nie v súlade s označenými článkami
ústavy, ale prezentuje vývin právnej úpravy minimálneho dôchodku v nadväznosti
na sledované ciele.
Zavedenie inštitútu minimálneho dôchodku bolo prijaté ako sociálno-ekonomické
opatrenie. Podľa ministerstva cieľ prijatia úpravy minimálneho dôchodku bol iný ako
naplnenie práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a tomu zodpovedal aj spôsob
financovania minimálneho dôchodku. Vo vzťahu k nerovnakému prístupu fyzických osôb
k minimálnemu dôchodku ministerstvo uviedlo: „... pri koncipovaní právnej úpravy
obsahujúcej nerovnaký prístup fyzických osôb k minimálnemu dôchodku Ministerstvo práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vychádzalo z predpokladu, že existuje širší
priestor pre realizáciu sociálno-ekonomickej politiky štátu súvisiacej s motiváciou
poistencov vstupovať do systému starobného dôchodkového sporenia, ako by to bolo
pri realizácii sociálneho práva patriaceho do II. generácie základných práv garantovaných
ústavou.“ Účelom napadnutého ustanovenia bolo teda vytvoriť právne prostredie, ktoré by
zachovalo princípy II. piliera a zároveň vytvorilo motivačný tlak na to, aby v II. pilieri boli
takí sporitelia, ktorí sa o svoje úspory aktívne zaujímajú a pre ktorých je to výhodné.
40. V ďalšej časti stanoviska ministerstvo poukázalo na zákon č. 382/2019 Z. z.,
ktorým sa mení zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „prvá novela“), a zákon č. 467/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony (spolu ďalej aj „novely“).
V súvislosti s uvedenými novelami ministerstvo poukázalo na to, že ich prijatím
došlo k úplnému popretiu východísk minimálneho dôchodku z roku 2015. Novelami bola
podmienka získania tzv. kvalifikovaného obdobia dôchodkového poistenia (30 rokov
dôchodkového poistenia, keď osobný mzdový bod poistenca za príslušný kalendárny rok
dosiahol hodnotu najmenej 0,241) odstránená.
Posudzovanie hranice zárobku – kvalifikovaného obdobia dôchodkového poistenia
bolo administratívnou prekážkou pre rýchle prepočítanie a vyplatenie dôchodkov v kontexte
prijatého zvýšenia minimálneho dôchodku podľa prvej novely. Ministerstvo uvádza:
„Uvedené zmeny právnej úpravy minimálneho dôchodku jednoznačne destabilizovali
východiská, na ktorých bol tento inštitút postavený v roku 2015. Extrémny rozsah príjmovej
úrovne dôchodcov, ktorým vznikne nárok na minimálny dôchodok, a to tak na spodnej ako
aj na hornej hranici, zakladá tak významnú prevalenciu princípu solidarity nad princípom
zásluhovosti dôchodkového zabezpečenia v I. pilieri, že je otázne, či možno naďalej
považovať systém 1. piliera za poistný systém.“
III.5 Vyjadrenie navrhovateľov k stanovisku ministerstva
41. Na stanovisko ministerstva reagoval právny zástupca navrhovateľov vyjadrením
doručeným ústavnému súdu 27. júla 2020. Navrhovatelia vo vyjadrení zotrvali na postojoch
uvedených v návrhu a zopakovali, že neexistuje žiadny oprávnený dôvod, aby suma
minimálneho dôchodku bola rozdielna pre osoby, ktoré toto právo realizujú len
prostredníctvom I. piliera, v porovnaní s osobami, ktoré ho realizujú prostredníctvom oboch
pilierov. Navrhovatelia zároveň zdôraznili, že napriek úprave podmienok pre vznik nároku
na minimálny dôchodok stále platí napadnuté ustanovenie, na základe ktorého sa
„bez primeraného a ústavne akceptovateľného dôvodu zaobchádza rozdielne (diskriminuje)
medzi fyzickými osobami podľa toho, ktorým z dvoch zákonom aprobovaných
a rovnocenných spôsobov sa rozhodli realizovať svoje základné právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.
IV.
Relevantná právna úprava
42. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
43. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
44. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade právnych predpisov
podľa čl. 125 ods. 1 ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou
väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
45. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon
č. 38/1993 Z. z. S účinnosťou od 1. marca 2019 je týmto zákonom zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
46. Podľa § 246 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak,
použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.
Podľa § 246 ods. 2 zákona o ústavnom súde právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
47. Podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde v konaní o súlade právnych
predpisov ústavný súd rozhoduje v pléne. Podľa § 7 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum
rozhoduje v konaní o súlade právnych predpisov na základe návrhu rozhodnutia
predloženého sudcom spravodajcom.
48. Podľa § 88 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí nesúlad
preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho
ustanovenia s predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vysloví tento
nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými ustanoveniami právneho predpisu vyššej
právnej sily alebo medzinárodnej zmluvy nie je preskúmavaný predpis nižšej právnej sily,
jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenia v súlade.
Referenčné právne normy
49. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
50. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
51. Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,
že uplatňuje svoje základné práva a slobody.
52. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Navrhovateľmi napadnutá právna úprava
53. Podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení suma minimálneho dôchodku
poberateľa starobného dôchodku, ktorý je sporiteľ alebo bol sporiteľ podľa osobitného
predpisu, sa znižuje rovnako ako sa znižuje suma starobného dôchodku podľa § 66 ods. 6;
do obdobia účasti na starobnom dôchodkovom sporení sa započítava len obdobie
podľa odseku 4.
54. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že od podania návrhu navrhovateľov
(2. marca 2018) boli východiská právnej úpravy minimálneho dôchodku z roku 2015
zmenené dvoma novelami, a to zákonom č. 382/2019 Z. z. a zákonom č. 467/2019 Z. z.,
ktorými sa menil a dopĺňal zákon o sociálnom poistení. Uvedenými novelami sa nanovo
upravili podmienky nároku na minimálny dôchodok a upravila sa jeho suma. Na rozdiel
od predchádzajúcej právnej úpravy (platnej a účinnej v čase podania návrhu, kde suma
minimálneho dôchodku bola počítaná ako 136 % sumy životného minima) sa v súčasnosti
suma minimálneho dôchodku odvíja od priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky (základ tvorí 33 % priemernej mesačnej nominálnej
mzdy v hospodárstve).
Napadnuté ustanovenie novelami nebolo dotknuté, je stále platné a účinné, a teda
podstata argumentácie navrhovateľov je aktuálna, a to aj napriek zmenám, ktoré sa dotkli
§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení. Ústavný súd preto pristúpil k prieskumu súladu
napadnutého ustanovenia s označenými článkami ústavy.
V.
Vlastný meritórny prieskum ústavného súdu
55. Ťažiskom námietok navrhovateľov je, že napadnuté ustanovenie spôsobuje
rozdielny prístup k dôchodcom sporiteľom a dôchodcom nesporiteľom, čo v konečnom
dôsledku v prístupe k právu na primerané hmotné zabezpečenie (čl. 39 ods. 1 ústavy)
znamená porušenie zákazu diskriminácie (čl. 12 ods. 2 ústavy). Navrhovatelia v návrhu tiež
zdôraznili, že voľba občanov zabezpečiť si príjem v starobe prostredníctvom dôchodkového
sporenia je možnosť daná štátom a pokiaľ štát túto voľbu pri posudzovaní sumy
minimálneho dôchodku znevýhodňuje, dopúšťa sa porušenia zásady rovnosti (čl. 12 ods. 1
ústavy) a spôsobuje ujmu tej časti dôchodcov, ktorí sa rozhodli toto právo využiť (čl. 12
ods. 4 ústavy). Navrhovatelia kládli dôraz na spôsob financovania doplatku do sumy
minimálneho dôchodku zo štátneho rozpočtu, čo podľa ich názoru len podčiarkuje rozdielny
prístup k dôchodcom sporiteľom a dôchodcom nesporiteľom.
56. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane uvádza, že hospodárske,
sociálne a kultúrne práva a slobody „sú práva 2. generácie, ktorých podoba a obsah
v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu“
(PL. ÚS 19/08, PL. ÚS 8/2014), a je pre ne podstatné, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy
možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len
v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústava
poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými základnými
právami a slobodami) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite
a za akých podmienok ich bude garantovať.
V tejto súvislosti však už ústavný súd vyslovil právny názor, že priestor pre voľnú
úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať
absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým v ústavných princípoch a v požiadavke
ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava založená a ktoré chráni. Tieto základné práva
už svojou povahou síce nabádajú na právnu úpravu zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah),
ten však nesmie zasiahnuť samotnú podstatu týchto práv, ani sa dotknúť iných práv
zakotvených v ústave a Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný
súd môže v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch,
ak dotknutá právna norma nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého
zo základných práv, na ktoré odkazuje čl. 51 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 11/2013).
57. Navrhovatelia predovšetkým napadli spôsob výpočtu doplatku do sumy
minimálneho dôchodku, resp. iba tú časť výpočtu týkajúcu sa krátenia doplatku tých
dôchodcov, ktorí sú okrem poberania prvopilierového dôchodku aj poberateľmi dôchodku
z II. piliera. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že ide o rovnakú schému krátenia,
ktorá je zároveň uplatňovaná pri výpočte starobného dôchodku v zmysle § 66 ods. 6 zákona
o sociálnom zabezpečení.
Pokiaľ zákonodarca zaviedol inštitút minimálneho dôchodku ako jeden z nástrojov
sociálneho zabezpečenia, bolo nevyhnutné, aby zároveň určil jeho ciele a podmienky.
V súlade s koncepciou sociálnej politiky štátu cieľom minimálneho dôchodku je, aby sa
dôchodcovia nedostali s príjmom do sumy životného minima, ale naopak, aby sa v starobe
neocitli v stave hmotnej núdze. Napriek uvedenému cieľu je nevyhnutné v záujme
zachovania zásad určovania dôchodkov zohľadniť všetky okolnosti vplývajúce na sumu
príjmu v starobe. Jednou z týchto okolností je bezpochyby aj možnosť každého jednotlivca
ovplyvniť sumu svojho príjmu v starobe prostredníctvom II. piliera.
58. Do účinnosti zákona č. 140/2015 Z. z., teda do zavedenia inštitútu minimálneho
dôchodku do nášho právneho poriadku, mohol spôsob výpočtu starobného dôchodku
u individuálneho žiadateľa viesť k výslednej sume, kvôli ktorej sa tento žiadateľ dostal
do stavu hmotnej núdze relevantnej z hľadiska zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej
núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o pomoci v hmotnej núdzi“). Starobný dôchodok sa v tom čase, rovnako ako
v súčasnosti vypočítaval ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia
dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej
dôchodkovej hodnoty.
59. Spôsob výpočtu starobného dôchodku odráža výrazné, presvedčivé,
konzekventné a adresné uplatňovanie zásluhovosti u konkrétneho žiadateľa o priznanie
nároku na starobný dôchodok. Popísané kvality získava práve vďaka činiteľu priemerného
osobného mzdového bodu, do výpočtu ktorého vstupujú vymeriavacie základy individuálnej
fyzickej osoby odrážajúce jej zárobkové pomery, teda ohodnotenie hospodárskej aktivity,
ktorou prispela k úrovni výkonnosti národného hospodárstva.
60. Zákon o sociálnom poistení zohľadňuje predchádzajúcu účasť poberateľa
starobného dôchodku v systéme starobného dôchodkového sporenia tým, že starobný
dôchodok vypočítaný ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia
dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej
dôchodkovej hodnoty zníži podľa § 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení. Zníženie
starobného dôchodku vyplácaného z I. piliera dôchodkového zabezpečenia je odôvodnené
nižšími príspevkami do tohto priebežného systému v ekonomicky aktívnej fáze života, ako
aj očakávaním, že zníženie bude kompenzované starobným dôchodkom vyplácaným
z II. piliera (§ 2 zákona o starobnom dôchodkovom sporení).
61. Zavedením kategórie minimálneho dôchodku pomáha zákonodarca žiadateľom
o starobný dôchodok, ktorým je kvôli nízkym zárobkovým pomerom počas ekonomicky
aktívnej fázy života priznaný nárok na starobný dôchodok v takej nízkej sume, že sa ocitnú
v hmotnej núdzi. Poberateľov starobných dôchodkov, ktorí boli dôchodkovo poistení (a tým
v zásade aj zárobkovo činní) aspoň 30 rokov, zákonodarca nepovažoval za správne
ponechať len na pomoc v hmotnej núdzi a garantovať im prostredníctvom štátneho
sociálneho systému mesačný príjem kladúci ich na roveň tým, ktorí k úrovni národného
hospodárstva prispievali nižšou mierou alebo neprispievali vôbec. Podľa zákonodarcu
ak individuálna zásluhovosť nezabezpečí únik poberateľa starobného dôchodku, ktorý bol
30 rokov dôchodkovo poistený z hmotnej núdze, potom práve tridsaťročná ekonomická
aktivita odôvodňuje posilnenie solidarity spoločnosti, a to tak, že prostredníctvom štátneho
rozpočtu sa poberateľovi zvýši suma vypočítaného starobného dôchodku na úroveň 136 %
sumy životného minima, resp. po novelách 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve.
62. Zároveň so zavedením minimálneho dôchodku zákonodarca zohľadnil
pri určovaní jeho sumy (teda takej sumy, ktorá sa prostredníctvom zvýšenia nízkeho
starobného dôchodku má dosiahnuť) skutočnosť, že poberateľ starobného dôchodku je
alebo bol sporiteľom v II. pilieri.
63. Uplatňovaním účinnej právnej úpravy minimálneho dôchodku sa sformovali štyri
skupiny dôchodcov, ktorí boli účastní II. piliera. Porovnanie poberateľov starobných
dôchodkov patriacich do jednej z týchto skupín s poberateľmi starobného dôchodku, ktorí
neboli sporiteľmi podľa zákona o starobnom dôchodkovom sporení, je základom
pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľov.
64. Prvú skupinu tvoria poberatelia starobného dôchodku, ktorí z I. piliera výpočtom
podľa § 66 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume
dosahujúcej alebo prekračujúcej úroveň vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona
o sociálnom poistení. Teda ich starobný dôchodok znížený z dôvodu účasti v II. pilieri
(§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení) dosiahne alebo presiahne úroveň minimálneho
dôchodku zníženú z rovnakého dôvodu (§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Týmto
poberateľom nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku podľa § 82b zákona
o sociálnom poistení. Navyše budú poberať aj starobný dôchodok z II. piliera, ktorého suma
zabezpečí, že ich celkový mesačný dôchodkový príjem dosiahne úroveň minimálneho
dôchodku, ktorú štát garantuje dôchodcom – nesporiteľom (136 % sumy životného minima,
resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy).
65. Druhú skupinu predstavujú dôchodcovia, ktorým (rovnako ako prvej skupine)
nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku z I. piliera, a to vďaka jeho sume
dosahujúcej alebo presahujúcej úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti
v II. pilieri (§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Aj táto skupina dôchodcov bude
poberať starobný dôchodok z II. piliera, ale v sume, ktorá bude mať za následok, že ich
celkový mesačný príjem nedosiahne 136 % sumy životného minima, resp. 33 % priemernej
mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve, na ktorú majú nárok dôchodcovia
v minulosti účastní len v I. pilieri.
66. Treťou skupinou sú poberatelia, ktorí z I. piliera výpočtom podľa § 66 ods. 1 a 6
zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume nedosahujúcej úroveň
vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení. Ich starobný dôchodok
znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení) nedosiahne
úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 82b ods. 2 zákona
o sociálnom poistení), a preto im Sociálna poisťovňa z prostriedkov poskytnutých jej
zo štátneho rozpočtu zvýši starobný dôchodok na úroveň minimálneho dôchodku zníženého
podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Títo poberatelia budú okrem toho poberať
starobný dôchodok z II. piliera v takej sume, ktorá spolu s minimálnym dôchodkom
presiahne 136 % sumy životného minima, resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej
mzdy zamestnanca v hospodárstve. Ide tu teda o poberateľov starobného dôchodku, ktorým
síce štát z dôvodu ich účasti v II. pilieri garantuje nižšiu úroveň minimálneho dôchodku,
ale po pripočítaní starobného dôchodku vyplácaného im z II. piliera bude ich celkový
mesačný dôchodkový príjem presahovať úroveň minimálneho dôchodku, ktorú štát
garantuje dôchodcom – nesporiteľom (136 % sumy životného minima, 33 % priemernej
mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve).
67. Napokon štvrtá skupina je tvorená poberateľmi, ktorí z I. piliera výpočtom
podľa § 66 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume
nedosahujúcej úroveň vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona sociálnom poistení.
Ich starobný dôchodok znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom
poistení) nedosiahne úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri
(§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Sociálna poisťovňa im z prostriedkov
zo štátneho rozpočtu zvýši starobný dôchodok znížený podľa § 66 ods. 6 zákona
o sociálnom poistení na úroveň minimálneho dôchodku zníženého podľa § 82b ods. 2
zákona o sociálnom poistení. Títo poberatelia budú okrem toho poberať starobný dôchodok
z II. piliera v takej sume, ktorá spolu s minimálnym dôchodkom nedosiahne 136 % sumy
životného minima, resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve. Ich celkový mesačný dôchodkový príjem tak bude nižší ako suma
minimálneho dôchodku garantovaného štátom pre dôchodcu – nesporiteľa.
68. Analýza relevantnej právnej úpravy teda vedie k záveru, že § 82b ods. 2 zákona
o sociálnom poistení spôsobuje druhej skupine a štvrtej skupine poberateľov starobného
dôchodku zníženie sumy mesačne vyplácaného starobného dôchodku (z I. piliera
aj II. piliera) oproti sume vyplácanej poberateľom, ktorí boli dôchodkovo poistení len
v I. pilieri.
V.1 Aplikovateľnosť čl. 39 ods. 1 ústavy
69. V rámci priestoru, ktorým zákonodarca disponuje pri regulácii zákonnej matérie
stelesňujúcej tzv. sociálne práva, nemožno považovať predstavu o „primeranosti“
podľa čl. 39 ods. 1 ústavy za konštantnú veličinu a determinant relevantnej zákonnej
právnej úpravy. Ak je primerané hmotné zabezpečenie v starobe stelesnené do podoby
inštitútu ústavného „rangu“, potom je zákonodarca v záujme reálnosti povinný jeho zákonné
stvárnenie priebežne modelovať v závislosti od ekonomickej kondície spoločnosti a z nej
plynúceho očakávania „primeraného“ sociálneho statusu jednotlivca, ktorý sa
na celospoločenskej ekonomickej prosperite svojou hospodárskou aktivitou dosiaľ podieľal,
no v dôsledku uznanej sociálnej udalosti sa možnosti jeho aktívneho postoja obmedzili,
resp. zanikli.
70. Pre porovnanie čl. 39 ods. 2 ústavy je konkretizovaný v zákone o pomoci
v hmotnej núdzi, ktorý pre posúdenie schopnosti fyzickej osoby zabezpečovať si základné
životné podmienky berie do úvahy aj pomery členov domácnosti (§ 3 zákona o pomoci
v hmotnej núdzi). Naproti tomu starobný dôchodok ako dôchodková dávka má osobný
charakter. Skúma teda výlučne kvalifikované pomery dotknutej osoby. Ak je účelom
minimálneho dôchodku zaistiť, aby sa osoba, ktorá splnila podmienky vzniku nároku naň,
nestala odkázanou na pomoc v hmotnej núdzi, nemôže byť minimálny dôchodok
inkorporovaný do tej úrovne sociálneho systému, ktorá zabezpečuje základné životné
podmienky osobám v hmotnej núdzi. Minimálny dôchodok je nerozlučne previazaný
s právnym inštitútom starobného dôchodku. Platí to nielen z hľadiska legislatívnej techniky
a právneho jazyka (minimálny dôchodok po právno-technickej stránke spočíva len
vo zvýšení sumy starobného dôchodku), ale aj z nich rezultujúceho zámeru, ktorý
zákonodarca zavedením minimálneho dôchodku sledoval.
71. Právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe v zmysle čl. 39 ústavy
zabezpečuje dôchodkový systém, ktorý predstavuje súbor cieľov, nástrojov a metód,
prostredníctvom ktorých štát zabezpečuje príjem ekonomicky neaktívneho obyvateľstva.
V roku 2003 prešiel dôchodkový systém Slovenskej republiky rozsiahlou reformou,
po ktorej sa jednopilierový systém priebežného financovania s medzigeneračným
prerozdelením zmenil na systém postavený na troch samostatných pilieroch.
Dôchodkový systém založený na sociálnom poistení (I. pilier) sa spravuje
všeobecnými zásadami, ktorými sú poistný princíp, osobná participácia poistenca,
zohľadnenie tzv. zásluhovosti, princíp solidarity a garancia štátu.
Oproti tomu v starobnom dôchodkovom sporení (II. pilier) ide o vytváranie úspor
ukladajúcich sa na osobnom dôchodkovom účte, ktorého cieľom je spolu s dôchodkovým
poistením zabezpečiť relevantný príjem v starobe a pre prípad smrti.
72. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z predpokladu, že právo
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe upravuje predovšetkým § 60 zákona
o sociálnom zabezpečení (v okolnostiach posúdenia napadnutého ustanovenia aj časť
zákona o sociálnom zabezpečení upravujúcu invalidný dôchodok). Inštitút minimálneho
dôchodku ako riešenie sociálnej situácie prichádza do úvahy až po akomsi „zlyhaní“
primárnych nástrojov na zabezpečenie dôstojnej staroby.
Ústavný súd súhlasí s tvrdením navrhovateľov, že právo na minimálny dôchodok
z hľadiska jeho vymedzenia a legislatívneho začlenenia sa stalo súčasťou základného práva
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe (čl. 39 ods. 1 ústavy), i keď nie je primárnym
nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa, keďže nárok na minimálny dôchodok vzniká až
po splnení podmienok na priznanie starobného dôchodku, ako aj ďalších „nadstavbových“
podmienok.
73. Z uvedených dôvodov však možno uzavrieť, že právny inštitút zvýšenia sumy
starobného dôchodku a sumy invalidného dôchodku vyplácaného po dovŕšení
dôchodkového veku na sumu minimálneho dôchodku podľa § 82b zákona o sociálnom
poistení predstavuje legálny nástroj, ktorým zákonodarca modeluje podrobnosti
o základnom práve na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ako aj pri nespôsobilosti
na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.
V.2 Nesúlad § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení s čl. 39 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy
74. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
75. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
76. V posudzovanom prípade nemožno interpretovať a uplatniť čl. 12 ods. 1 prvú
vetu ústavy izolovane, t. j. minimálne bez spojenia s čl. 12 ods. 2 ústavy, ktorý je jeho
všeobecným pozitívno-právnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku všetkým orgánom
verejnej moci konkrétny právne relevantný zákaz – zákaz diskriminácie (PL. ÚS 16/08).
77. Prvou vetou čl. 12 ods. 2 ústavy sa určujú dôvody, pre ktoré nemožno
diskriminovať (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, politické či iné
zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,
majetok, rod alebo iné postavenie). Ide o jasné, presne vymedziteľné dôvody, avšak zároveň
treba dodať, že taxatívny výpočet prvej vety čl. 12 ods. 2 ústavy sa premieňa
na demonštratívny výpočet de facto, a to z dôvodu abstraktnosti zákazu diskriminácie
pre „iné zmýšľanie“ a pre „iné postavenie“. Jednotlivé skutočnosti, ktoré môžu byť
dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí a na ktoré sa viaže zákaz diskriminácie, sú tak
upravené napríklad v ústave a dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto
dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný (porovnaj PL. ÚS 37/95).
78. V zásade pre všetky práva tzv. druhej generácie je podstatné, že sa ich
podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú“, teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady,
prostredníctvom ktorej ústava poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor
(v porovnaní s inými skupinami základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie)
na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok bude garantovať
hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň
zdôrazňuje, že priestor pre voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri prijímaní
týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým
v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava
založená a ktoré chráni (PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 12/2014). Ústavným princípom, ktorý
predstavuje nespochybniteľný limit voľnosti zákonodarcu aj pri úprave sociálnych práv
(a teda aj základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy), je princíp rovnosti zakotvený
na všeobecnej úrovni práve v čl. 12 ústavy.
79. Z čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť
diskriminovaný z dôvodov vymenovaných v tomto ustanovení. Ústavný súd sa vo svojej
judikatúre (PL. ÚS 10/04, PL. ÚS 13/09) priklonil k rozhodovacej praxi Európskeho súdu
pre ľudské práva, v ktorej sa postupom času ustálil test slúžiaci posudzovaniu zákazu
diskriminácie. Test nachádza odpovede na tento okruh otázok:
a) či došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny, hlavne vo väzbe
alebo v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd,
b) či sa tak udialo na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného
neospravedlniteľného dôvodu,
c) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine a
d) uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože buď absentuje dôvod
ospravedlnenia (verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny
zásah.
Testovanie týchto otázok pritom nemusí byť striktne kaskádovité ako pri klasickom
teste proporcionality (kladené zodpovedanie jednej otázky nie je striktne predpokladom
na položenie ďalšej otázky, PL. ÚS 16/09), pretože sa tu značne prelínajú
jednotlivé parametre, napr. porovnateľnosť s otázkou statusu, kvalifikovaného kritéria
80. Kritizovaná úprava obsiahnutá v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení
v množine všetkých poberateľov starobného dôchodku, ktorí získali obdobie dôchodkového
poistenia v rozsahu najmenej 30 rokov, formálne kreuje podmnožinu poberateľov,
ktorí zároveň sú alebo boli sporiteľmi v systéme starobného dôchodkového sporenia. Aj títo
poberatelia starobného dôchodku mali v produktívnom veku postavenie poistencov
vykonávajúcich zárobkovú činnosť. Spĺňajú preto predstavu zákonodarcu o účele
minimálneho dôchodku. Suma zvýšenia starobného dôchodku však u jednej skupiny osôb
napĺňajúcich účel minimálneho dôchodku bude odlišná. Kritériom odlíšenia je pritom jedna
z dvoch právom aprobovaných foriem prispievania na budúci starobný dôchodok. Tým
došlo k vyčleneniu porovnateľnej skupiny jednotlivcov v spojitosti s výkonom základného
práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.
81. Aj keď sociálne práva patria do tzv. druhej generácie ľudských práv so všetkými
z toho plynúcimi dôsledkami, nemožno prehliadať ich silné prepojenie na ústavou chránenú
hodnotu ľudskej dôstojnosti. Tá by sa bez náležitých zábezpek sociálneho statusu zo strany
štátu stala iluzórnou. Kategória ľudskej dôstojnosti preto má vykazovať zásadný
interpretačný význam pri stanovovaní minimálneho štandardu konkrétneho základného
sociálneho práva (WINTR, J. Komentář k čl. 30 Listiny. In: WAGNEROVÁ, E., ŠIMÍČEK,
V., LANGÁŠEK, T., POSPÍŠIL, I. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář.
Praha : Wolters Kluwer ČR, a. s., 2012, s. 629.).
82. Starobným dôchodkom, ktorý predstavuje dávku dôchodkového zabezpečenia,
zákonodarca aktívne vytvaroval hmotné zabezpečenie občana v starobe. Starobný dôchodok
takto prispieva k zachovaniu dôstojnosti jednotlivca, ktorý v ekonomicky aktívnom období
svojho života napomáhal dosahovaniu istej úrovne spoločenského bohatstva aj tým, že sám
solidárne prispieval na starobné dôchodky iných a postupne kládol základy budúceho
právneho nároku na svoj vlastný starobný dôchodok. Teda sám aktívne a pre budúcnosť
chránil svoju ľudskú dôstojnosť. Po ukončení hospodársky produktívnej etapy svojho života
sa stáva odkázaným na systém, do ktorého ekonomicky prispieval. Ak sa mu v tej chvíli štát
otočí chrbtom, bude priamo atakovať jeho ľudskú dôstojnosť, lebo za realizáciu svojich
základných ľudských práv (práv prvej generácie) nebude môcť prevziať náležitú
zodpovednosť a materiálne ich sám garantovať.
83. Evidentná súvislosť medzi postojom ekonomicky produktívnej fyzickej osoby
k zodpovednosti za svoju budúcnosť v období, keď bude odkázaná, a úrovňou dôstojnosti
jej bytia v tomto období je podľa názoru ústavného súdu dostatočný dôvod, pre ktorý je
potrebné pod ústavný pojem „iné postavenie“ podľa čl. 12 ods. 2 ústavy zaradiť aj
postavenie občana v systéme dôchodkového zabezpečenia v období jeho ekonomicky
aktívneho života, a to z hľadiska toho, či sa na základe legálne aprobovanej voľby rozhodol
len pre poistný pilier alebo využil aj možnosť starobného dôchodkového sporenia (pilier
sporivý). Inými slovami, ak fyzická osoba v produktívnej etape života využila legálne
uznanú voľbu spôsobu prispievania na svoj budúci starobný dôchodok, má ústavne zaručené
právo na to, aby došlo k testovaniu legitimity a primeranosti takého zaobchádzania s ňou,
ktoré je odlišné oproti zaobchádzaniu s osobou, ktorá v produktívnej etape života využila
inú (tiež dovolenú) voľbu.
84. Aj druhý krok diskriminačného testu je v posudzovanej veci naplnený.
K odlišnému zaobchádzaniu so skupinou poberateľov starobného dôchodku, ktorí boli
sporiteľmi v systéme starobného dôchodkového sporenia, dochádza na základe
kvalifikovaného kritéria, a to kritéria „iného postavenia“ podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.
85. Tretia úroveň diskriminačného testu sa zakladá na skúmaní, či posudzované
vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine.
86. Právna norma obsiahnutá v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení vyčleňuje
skupinu poberateľov starobných dôchodkov, ktorí boli sporiteľmi v II. pilieri, z množiny
všetkých poberateľov starobných dôchodkov. Zo štyroch skupín poberateľov starobného
dôchodku vymedzených v bodoch 64 až 67 odôvodnenia ide o druhú skupinu (bod 65)
a štvrtú skupinu (bod 67). Poberateľom starobného dôchodku spadajúcim do týchto dvoch
skupín totiž nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku do sumy ustanovenej
v § 82b ods. 1 zákona o sociálnom poistení napriek tomu, že súčet starobného dôchodku
z I. piliera a starobného dôchodku z II. piliera bude nižší ako suma podľa § 82b ods. 1
zákona o sociálnom poistení. Niet pochýb, že navrhovateľmi napadnuté ustanovenie je
analyzovaným dvom skupinám poberateľov starobného dôchodku na príťaž. Štát totiž v ich
prípade vyhodnotí ako primeranú (čl. 39 ods. 1 ústavy) nižšiu úroveň hmotného
zabezpečenia v starobe, kým pri poberateľoch, ktorí prispievali len do I. piliera, štát
garantuje vyššiu úroveň primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe.
87. Napokon, posledná etapa diskriminačného testu sa koncentruje
na ospravedlniteľnosť odlišného zaobchádzania. Ide o to, či je ospravedlniteľný (legitímny)
dôvod odlišnosti v zaobchádzaní, a ak áno, či je odlišné zaobchádzanie primerané.
88. Podľa názoru ústavného súdu stanovením v podstate akéhokoľvek rozlišovacieho
kritéria dochádza k vytváraniu skupín subjektov s rozdielnymi oprávneniami
a povinnosťami či rozdielnym postavením. Úlohou ústavného súdu pri ich prieskume je
rozlíšiť, či ide o ústavne ospravedlniteľné a základným ústavným princípom zodpovedajúce
odlišnosti alebo o arbitrárnu nerovnosť a diskrimináciu určitej skupiny osôb.
89. Zavedenie inštitútu minimálneho dôchodku je v dôvodovej správe odôvodnené
cieľom „zabezpečiť poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával
zárobkovú činnosť, dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný
na pomoc v hmotnej núdzi“, pričom však modifikácia tohto inštitútu v napadnutom § 82b
ods. 2 zákona o sociálnom poistení sa do zákona doplnila v snahe vylúčiť „možnosť vzniku
morálneho hazardu“ spočívajúceho v tom, že sporitelia v II. pilieri by sa o svoju investičnú
stratégiu nestarali kvôli istote minimálneho dôchodku a zákonodarca potom „považuje
za amorálne, aby sa v prípade zlého zhodnotenia úspor sporiteľov, skladali takýmto
dôchodcom ostatní daňovníci na minimálny dôchodok v nekrátenej sume“.
90. Spojením oboch citovaných zdôvodnení možno uzavrieť, že v účinnej právnej
úprave zákonodarca vyjadril odlišnú predstavu o minimálnej úrovni dôchodkového príjmu
u dvoch skupín poberateľov starobného dôchodku, ktorí „počas väčšiny svojho pracovného
života vykonávali zárobkovú činnosť“, ale jeden z nich bol a druhý nebol sporiteľom
v II. pilieri.
91. Zákonodarcom zamýšľaný cieľ napadnutej právnej úpravy je nelegitímny a ako
základ pre odlišné zaobchádzanie analyzovaných dvoch skupín poberateľov starobných
dôchodkov neospravedlniteľný. V prvom rade tu možno poukázať na právne ťažko
uchopiteľné pojmy, ktorými sa navrhovateľ právnej úpravy snaží legálne aprobované
rozhodovanie dôchodkovo poistených fyzických osôb hodnotiť kategóriami morálky.
Tá síce (podobne ako právo) predstavuje normatívny systém, ale z hľadiska aplikácie § 82b
ods. 2 zákona o sociálnom poistení je úplne iluzórna. Preskúmavaná právna úprava vôbec
nepredstavuje právny základ pre uplatňovanie morálnych hľadísk v procese posudzovania
nároku na starobný dôchodok. Naopak, všetkých poberateľov starobného dôchodku, ktorí si
sporili v II. pilieri, kladie v spojení s dôvodovou správou do pozície morálnych hazardérov,
ktorým sa nebudú ostatní daňovníci skladať na minimálny dôchodok.
92. Jedna vec je morálka, ústavný súd však musí prísne zotrvať na pozíciách
skúmania predmetu prieskumu v rovine uplatňovania princípov, ktoré pozitívna právna
úprava vyjadruje a na ktorých je právna regulácia dôchodkového zabezpečenia postavená.
Ide o princípy zásluhovosti a solidarity. V prelínaní a dopĺňaní sa týchto dvoch kategórií sa
realizuje predstava zákonodarcu (štátu) o spravodlivosti pri garantovaní primeraného
hmotného zabezpečenia v starobe (čl. 39 ods. 1 ústavy).
93. Ústavne nesúladným spôsobom sú pri minimálnom dôchodku diferencovaní tí,
ktorí boli dôchodkovo poistení v I. pilieri, a tí, ktorí využili právo priznané zákonodarcom
a zvolili si okrem I. piliera aj sporivý pilier. Miera ich zásluh len vďaka uvedenej voľbe nie
je odlišná. Ak občan pracoval pre spoločnosť, nemožno jeho prácu, z ktorej platil povinné
poistné do I. piliera, ale aj do II. piliera, považovať za menej cennú v porovnaní s rovnakou
prácou iného občana, ktorý z nej platil povinné poistné len do I. piliera. Výsledkom je
potom vyčleňovanie znižujúce dôstojnosť človeka, ktoré je morálne nevyhovujúce
(BOBEK, M. Komentář k čl. 3 Listiny. In: WAGNEROVÁ, E., ŠIMÍČEK, V.,
LANGÁŠEK, T., POSPÍŠIL, I. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha :
Wolters Kluwer ČR, a. s., 2012, s. 101.).
V.3 Nesúlad § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení s čl. 39 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 12 ods. 4 ústavy
94. Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,
že uplatňuje svoje základné práva a slobody.
95. Ústavný súd judikoval (PL. ÚS 18/97), že čl. 12 ods. 4 ústavy vo všeobecnosti
vylučuje možný dôsledok (dopad) využívania základných práv alebo slobôd fyzickými
osobami alebo právnickými osobami na ich ďalšie práva. Ústavná norma v ňom obsiahnutá
je adresovaná všetkým orgánom štátu (vrátane jeho zákonodarného orgánu) a ostatne
menovanému rovnako ukladá, aby pri právnej úprave takýchto práv vylúčil vznik
akejkoľvek ujmy, ktorú by ich „nositelia“ mohli utrpieť v dôsledku toho, že si predtým
uplatnili (uplatňovali) niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd. Prvá a základná
požiadavka, ktorá z uvedeného ustanovenia pre zákonodarcu vyplýva, je, aby konkrétna
právna úprava práva (práv) nespájala, či dokonca nepodmieňovala ich nadobudnutie alebo
využívanie s predošlým uplatnením alebo neuplatnením niektorého zo základných práv
alebo slobôd.
96. Voľba, či byť dôchodkovo poistený iba v I. pilieri alebo si aj sporiť v II. pilieri,
predstavuje uplatnenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. Z hľadiska ústavnej
podstaty uplatňovania čl. 39 ods. 1 ústavy sú obe tieto formy rovnocenné, lebo ich zákon
vytvoril podľa predpisu obsiahnutého v čl. 51 ods. 1 ústavy.
97. Napriek konštatovanej rovnocennosti sa však zákonodarca po tom, ako
ekonomicky aktívna osoba vstúpi do ústavne predpokladaného obdobia staroby, na ňu
pozerá prostredníctvom § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení odlišne, a to len
v závislosti od piliera dôchodkového zabezpečenia, ktorý si v produktívnom období života
zvolila. Ak využila priebežný pilier aj sporivý pilier, dostane sa jej napriek rovnakým
zásluhám nižšej garancie minimálnej úrovne dôchodkového zabezpečenia v porovnaní
so subjektom, ktorý využil iba priebežný pilier. Nižšia úroveň minimálneho dôchodku
u poberateľov starobného dôchodku uvedených v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení
pritom nepredstavuje ani prirodzený dôsledok slobodnej voľby jedného z popísaných dvoch
spôsobov dôchodkového zabezpečenia (m. m. rozhodnutie Ústavného súdu Českej
republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 1749/08). Na práve na starobný dôchodok je preto u tejto
skupiny subjektov spôsobená ujma, ktorá podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nie je dovolená.
98. Na základe uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že § 82b ods. 2 zákona
o sociálnom poistení nie je v súlade s požiadavkou rovnosti (čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy)
pri zabezpečovaní primeraného hmotného zabezpečenia v starobe podľa čl. 39 ods. 1
VI.
Vyhlásenie a účinky nálezu ústavného súdu
99. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú
povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich
do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c),
aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú
platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
100. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané
podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.
Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.
101. Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní
o súlade právnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade
predmetu referenda, v konaní o výklad ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti
proti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní
o uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú
v zbierke zákonov v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.
102. Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho
ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil,
strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.
103. Podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde orgán verejnej moci, ktorý má uviesť
právny predpis do súladu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, je viazaný právnym názorom
vysloveným v náleze ústavného súdu. Ak do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu
v zbierke zákonov neuvedie právny predpis do súladu s právnym predpisom vyššej právnej
sily alebo medzinárodnou zmluvou, stráca právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,
ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, platnosť.
104. Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy a zákona o ústavnom súde, úlohou
národnej rady bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky uviesť ustanovenie § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení
do súladu s čl. 39 ods. 1 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy.
V tomto prípade je však náprava (uvedenie do súladu s ústavou) dosiahnutá
samotnými účinkami vyhlásenia nálezu ústavného súdu bez potreby ďalšieho legislatívneho
zásahu. Náprava totiž spočíva v redukcii znenia zákona o napadnuté ústavne nesúladné
ustanovenie.
105. Napadnuté ustanovenie zákona o sociálnom poistení, ktorého nesúlad
s predmetnými referenčnými normami ústavný súd vyslovil, stráca podľa § 91 ods. 1 zákona
o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
a platnosť za podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Znamená to,
že obmedzenie vyjadrené v napadnutom ustanovení zaniká (pre nasledujúce obdobie) dňom
vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 4. novembra 2020
Ivan Fiačan
predseda pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky