Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 506/2020
PDF · 424.3 KB
No categories available
II. ÚS 506/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpeného advokátkou , , vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa
čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane a ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 19/2020
z 21. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Co 19/2020 z 21. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom proti
, , (ďalej len „odporca“),
domáhal na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) nariadenia neodkladného
opatrenia, aby okresný súd nariadil odporcovi, aby sa na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov
nepribližoval k sťažovateľovi, s výnimkou účasti na procesných úkonoch súdu
a pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj nariadenia kontroly výkonu uloženej
povinnosti technickými prostriedkami. Okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol
uznesením sp. zn. 16 C 33/2019 zo 6. januára 2019 (ďalej len „uznesenie súdu prvej
inštancie“), ktorým odporcovi uložil povinnosť, aby sa na vzdialenosť menšiu
ako 10 metrov nepribližoval k sťažovateľovi, s už uvedenou výnimkou. Proti označenému
uzneseniu súdu prvej inštancie podal odporca odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
svojím napadnutým uznesením tak, že zmenil uznesenie súdu prvej inštancie a návrh
sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol.
3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zopakoval svoju argumentáciu o potrebe nariadiť
neodkladné opatrenie použitú v konaní pred všeobecnými súdmi, vyjadrujúc svoj nesúhlas
s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré považuje za nedostatočné,
vecne nesprávne, arbitrárne a v konečnom dôsledku porušujúce jeho označené práva.
Sťažovateľ vo svojom návrhu opísal svoju verziu incidentu s odporcom, po ktorom skončil
v nemocnici so zraneniami hlavy. Uviedol informáciu, že proti odporcovi v procesnom
postavení obvineného prebieha trestné stíhanie za zločin ublíženia na zdraví v súbehu
s prečinom výtržníctva. Je presvedčený o tom, že zo strany odporcu mu hrozí ďalší útok,
a teda má odôvodnenú obavu o svoj život a zdravie. Krajskému súdu vyčíta,
že bez akéhokoľvek odôvodnenia nevypočul sťažovateľom navrhnutých svedkov,
ktorí majú vedomosť o pohybe odporcu okolo obydlia sťažovateľa. Sťažovateľ
tiež vyjadruje nesúhlas so záverom krajského súdu, že neosvedčil, že zo strany odporcu
dochádza ku konaniu, ktoré je spôsobilé ohroziť telesnú alebo duševnú integritu v rozsahu
a intenzite, ktorá je nevyhnutná na nariadenie neodkladného opatrenia.
4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 Co/19/2020 porušil
základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy
Slovenskej republiky, podľa Článku 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd, Čl. 1
ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, Čl. 16 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 19
ods. (2) Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
21. 04. 2020, sp. zn.: 6 Co/19/2020-134 zrušuje v celom rozsahu a vec vracia Krajskému
súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
3. ... priznáva Ústavný súd SR primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 15.000,00 EUR (slovom: pätnásťtisíceuro), ktoré je Krajský súd
v Trenčíne povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od nadobudnutia
právoplatnosti tohoto nálezu.
4. ... priznáva Ústavný súd SR právo na náhradu trov konania
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 375,24 EUR...“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak má návrh na začatie konania uvedený
v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné nedostatky, môže ústavný súd
vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil. Ak účastník konania
v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie konania odmietne.
Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42 ods. 2 písm. a) až e), h), m), o),
p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.
Podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať konkrétne
skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu
jeho základných práv a slobôd.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
III.
Samotné posúdenie veci ústavným súdom
11. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým namietané porušenie základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu, ktorý zmenil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia
tak, že návrh sťažovateľa zamietol.
12. Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia
je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Aj v konaní o návrhu
na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky,
ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí mať
predovšetkým, rovnako ako iné rozhodnutia, zákonný podklad, musí byť vydané príslušným
orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom
odôvodnené (IV. ÚS 136/2014).
13. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že prijatím Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení v porovnaní
s Občianskym súdnym poriadkom, podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení dočasne
upraviť pomery účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej, resp. cieľom bolo
eliminovať ohrozenie budúcej exekúcie. Súčasná právna úprava upúšťa od doterajšej
koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení navrhovaných opatrení
nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa § 336 ods. 1 CSP môže súd
pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku uznesenia uložiť
navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Ak je predpoklad,
že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, súd
túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia,
ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej (§ 330 ods. 2 CSP), na rozdiel
od úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku, pri ktorej dočasnosť predbežných opatrení
vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo totožný s výrokom vo veci
samej. Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas
(§ 330 ods. 1 CSP). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené
14. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
sa tak nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach
v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (porov. m. m. IV. ÚS 82/09), resp. kde s ohľadom na charakter
konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných
práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu
rozhodnutiu (porov. m. m. III. ÚS 309/2012).
15. Ústavný súd teda posudzuje problematiku neodkladných opatrení zásadne
iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu rozhodnutí tohto druhu pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecného súdu
o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu
(porov. III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
16. Podstatou ústavnej sťažnosti sú námietky sťažovateľa, že a) krajský súd
arbitrárnym spôsobom posúdil jeho návrh, b) nevysporiadal sa s navrhnutým dokazovaním
svedeckými výpoveďami.
17. Ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením uznesenia krajského súdu a konštatuje,
že ústavná sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Ústavný súd hodnotí, že krajský
súd pri rozhodovaní o zmene uznesenia súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného
opatrenia vychádzal z v tom čase jemu známych okolností a skutočností, pričom jeho závery
o ne/existencii všetkých zákonných predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia
sú riadne odôvodnené. Krajský súd predovšetkým poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ
sa domáhal nariadenia neodkladného opatrenia po uplynutí 8 mesiacov od incidentu
s odporcom, pričom zo skutočností uvádzaných sťažovateľom (v návrhu, pozn.) nevyplýva,
že od incidentu odporca akýmkoľvek spôsobom kontaktoval sťažovateľa. Okolnosti
incidentu, ako aj jeho priebehu nie sú pre rozhodnutie o neodkladnom opatrení z hľadiska
jeho účelu a podmienok, za ktorých ho súd môže nariadiť, podstatné,
keďže nie je preukázané a ani osvedčené, že k ohrozeniu telesnej a duševnej integrity
v dôsledku správania odporcu dochádza a v súčasnosti tým, že by ho kontaktoval
alebo dopúšťal sa správania, ktoré požaduje neodkladným opatrením zakázať (bod 15 a 16).
Naopak, sťažovateľ ani len nespochybnil skutočnosť, že odporca ho nekontaktuje,
nepribližuje sa k nemu, nekomunikuje s ním, ani skutočnosť, že odporca býva mimo
bydliska sťažovateľa a pracuje v zahraničí.
18. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že odporca sa slobodne pohybuje
bez akýchkoľvek obmedzení, často aj okolo domu sťažovateľa, a túto skutočnosť
vie preukázať svedeckými výpoveďami svedkov a ,
je pravda, že krajský súd na uvedené tvrdenia nereagoval.
19. V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle
ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05) a také rozhodnutie možno považovať za ústavne
konformné.
20. V kontexte obsahu toho, čo malo byť navrhovanými svedeckými výpoveďami
označených svedkov preukázané alebo aspoň osvedčené, nemožno podľa názoru ústavného
súdu považovať za ústavne relevantné pochybenie skutočnosť, že sa krajský súd
k navrhnutému dokazovaniu nevyjadril, pretože ani prípadné preukázanie skutočnosti,
že odporca bol videný neďaleko domu sťažovateľa, hoci aj opakovane, sama osebe
bez ďalšieho nezakladá zmenu skutkového stavu osvedčeného krajským súdom.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje odôvodnenie výroku napadnutého
uznesenia krajského súdu za ústavne konformné, keďže ani prípadné vykonanie takéhoto
dôkazu by nebolo spôsobilé ovplyvniť záver súdu, že nie je ani len osvedčená naliehavá
potreba úpravy upraviť pomery požadovaným neodkladným opatrením.
21. Na základe týchto záverov ústavný súd konštatuje, že krajský súd
sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal
s relevantnými námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto zmenil uznesenie
súdu prvej inštancie. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno podľa názoru
ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,
t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,
resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení
právnych predpisov.
22. Na tomto základe ústavný súd zastáva názor, že neexistuje ústavne relevantný
dôvod na to, aby do napadnutého uznesenia krajského súdu zasahoval,
pretože pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť,
ktorá by mohla zakladať dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených
procesných práv napadnutým uznesením krajského súdu po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
23. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 16
ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľ v sťažnosti nevysvetlil, ako a čím malo dôjsť k porušeniu týchto označených
práv v konaní pred krajským súdom alebo jeho rozhodnutím. Inými slovami, tejto časti
sťažnosti chýba relevantné ústavnoprávne odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti,
resp. fundamentálna náležitosť sťažnosti.
24. Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa
ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 123 ods. 1 písm. d) zákona
o ústavnom súde. Podľa názoru ústavného súdu za danej situácie neprichádzala do úvahy
výzva na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde
vzhľadom na jeho kľúčovú povahu. Označené ustanovenie zákona slúži na odstraňovanie
najmä formálnych nedostatkov návrhu, avšak nie samotnej podstaty návrhu
(m. m. I. ÚS 155/2019, III. ÚS 87/2019).
25. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že označený nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť v tejto
jej časti pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie,
čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom
zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
27. Ústavný súd preto v súlade so svojou stabilnou judikatúrou
(m. m. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné),
so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa ústavnú sťažnosť v tejto časti
odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
28. Pokiaľ ide o namietaný čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že namietaný
článok ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu a primárne neformuluje
základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Ústavný súd vzhľadom
na záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (v časti namietaného porušenia
procesných práv v spojení, s ktorým malo dôjsť k porušeniu označeného článku ústavy,
pozn.) konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným článkom ústavy
a napadnutým uznesením krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť
ústavnej sťažnosti sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
29. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd
o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu