Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)III. ÚS 87/2019
PDF · 176.95 KB
No categories available
III. ÚS 87/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku (sudca
spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Soňou Markovičovou Kissovou, Námestie SNP 13,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 880/18/1100 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
ustanovených náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I. Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská
prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 880/18/1100 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 5. apríla 2018 podal trestné oznámenie
na neznámeho páchateľa pre podozrenie zo spáchania trestného činu zatajenia veci v dvoch
rovinách. Istá skupina starožitných vecí mala údajne patriť do vlastníctva sťažovateľa
a druhá skupina vecí mala patriť do vlastníctva jeho rodičov a mali byť po ich smrti
súčasťou dedičského konania. Sťažovateľ ďalej uviedol, že účastníci dedičského konania,
ktorí mali prístup do nehnuteľnosti po nebohých manželoch , tvrdili a tvrdia,
že niektoré predmety (k dnešnému dňu nimi nebolo konkretizované, ktoré konkrétne
predmety) označené sťažovateľom sa v danej nehnuteľnosti po smrti manželov
nenachádzali z dôvodu, že boli ešte za ich života darované tretím osobám,
resp. predané, a tie, ktoré mali zostať v byte, boli údajne darované spolu s bytom
ml.
3. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava III sťažovateľovi doručilo
oznámenie, podľa ktorého trestné oznámenie podané sťažovateľom bolo rozdelené na dve
časti. Časť týkajúca sa zberateľských vecí, ktoré sa mali nachádzať v byte
na v a v súvislosti s ktorými mal podozrenie zo spáchania
trestného činu, bola na základe vecnej a miestnej príslušnosti odstúpená odboru kriminálnej
polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II na ďalšie konanie, kde jej
bola pridelená sp. zn. ORPZ-BAII-OKP-12-070/2018 TV. Druhá časť trestného oznámenia
týkajúca sa podozrenia zo spáchania trestného činu v súvislosti s uzavretím darovacej
zmluvy bola odstúpená odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného
zboru Bratislava I na ďalšie konanie.
4. Vyšetrovateľ uznesením vydaným pod ČVS: ORP-587/4-VYS-B2-2018 TV
z 5. júna 2018 trestné oznámenie sťažovateľa odmietol, keďže nebol dôvod na začatie
trestného stíhania alebo „postup podľa § 197 ods. 2 Trestného zákona“. Sťažovateľ proti
označenému uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Okresnej
prokuratúry Bratislava II uznesením č. k. 1 Pn 434/18/1102-7 z 20. augusta 2018 (ďalej len
„uznesenie okresnej prokuratúry BA II“) tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľ
podal na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky „návrh na postup podľa § 363 ods. 1
Trestného poriadku“ smerujúci proti uzneseniu okresnej prokuratúry BA II, o ktorom
rozhodla krajská prokuratúra rozhodnutím č. k. 1 Kn 880/18/1100-2 z 21. decembra 2018.
5. Sťažovateľ namieta, že „krajská prokuratúra nedostatočne preverila námietky
uvedené v návrhu zo dňa 25.10.2018“. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na kópiu
dokumentu priloženú k sťažnosti a označenú ako „Dodatok k prehláseniu“, podľa ktorého
sa domnieva, že musí existovať iný dokument, na ktorý tento dodatok nadväzuje.
6. Po rozdelení trestného oznámenia bolo konanie vedené na Okresnom riaditeľstve
Policajného zboru Bratislava I pod ČVS: ORP-529/3-VYS-B1-2018. Vyšetrovateľ
uznesením z 10. mája 2018 vydaným pod ČVS: ORP-529/3-VYS-B1-2018 trestné
oznámenie odmietol, keďže nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo „postup podľa
§ 197 ods. 2 Trestného zákona“. Sťažovateľ proti označenému uzneseniu vyšetrovateľa
podal sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I uznesením
č. k. 1 Pn 310/18/1101-6 zo 7. júna 2018 (ďalej len „uznesenie okresnej prokuratúry BA I“)
tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľ podal na Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky „návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku“ smerujúci proti
uzneseniu okresnej prokuratúry BA I, o ktorom rozhodla krajská prokuratúra rozhodnutím
č. k. 1 Kn 880/18/1100-4 z 22. októbra 2018.
7. Na základe uvedeného je sťažovateľ presvedčený o tom, že „vo veci posudzovanej
vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ Bratislava I, prokurátorom Okresnej
prokuratúry Bratislava I, ako aj krajským prokurátorom nedošlo k dôslednému
vyporiadaniu sa so všetkými skutočnosťami potrebnými na zákonné rozhodnutie.
Čo znamená, že neboli vykonané zákonné dôkazy a vyhodnotené podľa vnútorného
presvedčenia jednotlivo i v ich súhrne...“.
8. Sťažovateľ k svojej ústavnej sťažnosti pripojil tieto prílohy, a to kópiu oznámenia
o odstúpení trestného oznámenia sp. zn. ORP-307/2-VYS-B3-2018 z 11. apríla 2018, kópiu
tzv. ,,dodatku k prehláseniu“ z 23. júna 2011 a vyjadrenie odporcov k žalobe sťažovateľa
vo veci Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 15 C 451/2015 z 25. februára 2016.
9. Sťažovateľ v závere svojej ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Krajskej prokuratúry Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 1Kn 880/18/1100-
2 a pod sp. zn. 1Kn 880/18/1100-4 porušené bolo.
2. Krajskej prokuratúre Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 1Kn 880/18/1100-2
a pod sp. zn. 1Kn 880/18/1100-4 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov v zrušení
právoplatného rozhodnutia prokurátora a policajta.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie, ktoré je Krajská prokuratúra
Bratislava povinná vyplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4. Krajská prokuratúra Bratislava je povinná uhradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 346,26 EUR a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
II. Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak má návrh na začatie konania
uvedený v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné nedostatky, môže
ústavný súd vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil.
Ak účastník konania v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie
konania odmietne. Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42 ods. 2 písm.
a) až e), h), m), o), p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.
16. Podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí
okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať konkrétne
skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho
základných práv a slobôd.
III. Posúdenie veci ústavným súdom
17. Sťažovateľ predovšetkým namietal porušenie svojho základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajskej prokuratúry v napadnutom
konaní.
18. Sťažovateľ porušenie tohto práva odôvodnil tým, že krajská prokuratúra
nedostatočne preverila námietky uvedené v jeho návrhoch z 8. augusta 2018 a 25. októbra
2018, pričom na ne nereagovala a všetky námietky uvedené v návrhoch celkovo prokurátor
krajskej prokuratúry nepreveril. Podľa sťažovateľa nedošlo k dôslednému vysporiadaniu sa
so všetkými skutočnosťami potrebnými na zákonné rozhodnutie, teda neboli vykonané
zákonné dôkazy a vyhodnotené podľa vnútorného presvedčenia jednotlivo a v ich súhrne.
Zároveň v ústavnej sťažnosti poukazoval na dôkaz, z ktorého mal vyplynúť záver, že
v postupe krajskej prokuratúry malo dôjsť k porušeniu ním označeného základného práva.
19. Sťažovateľ k ústavnej sťažnosti nepripojil žiadne relevantné dokumenty ani
dôkazy, z ktorých by mohol vyplynúť záver o arbitrárnosti postupu krajskej prokuratúry
v jeho veci. Navyše, sťažovateľ napáda postup krajskej prokuratúry, pričom tento postup
bol uzavretý, a teda aj konzumovaný samotnými rozhodnutiami krajskej prokuratúry, ktoré
však k svojej ústavnej sťažnosti ani len nepriložil, podobne ako ani kópiu trestného
oznámenia, ani rozhodnutia vyšetrovateľov či uznesenia okresnej prokuratúry BA I a BA II.
20. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti len namietal, že došlo k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bez toho, aby ústavne relevantným spôsobom v
ústavnej sťažnosti odôvodnil porušenie tohto svojho základného práva. Všeobecné tvrdenie
o nedostatočnom odôvodnení bez uvedenia skutkovej a ústavnoprávne relevantnej právnej
argumentácie zaň nemožno považovať. Ústavný súd konštatuje, že obligatórnou
náležitosťou ústavnej sťažnosti podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde je
povinnosť sťažovateľa uviesť konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa
sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Keďže ústavná sťažnosť
neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú
náležitosť ustanovenú v § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde. Podľa názoru
ústavného súdu za danej situácie neprichádzala do úvahy výzva na odstránenie tohto
nedostatku návrhu podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde vzhľadom na jeho kľúčovú
povahu. Označené ustanovenie zákona slúži na odstraňovanie najmä formálnych
nedostatkov návrhu na začatie konania, avšak nie samotnej podstaty návrhu.
21. Pretože ústavná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré
na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce
kvalifikované odôvodnenie, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie
sťažovateľa ústavnú sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
22. Nad rámec uvedeného ústavný súd aj v nadväznosti na svoju konštantnú
judikatúru zdôrazňuje, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade po zvážení
všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného
oznámenia sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani ústavou chránené práva. Nikto
totiž nemá právny nárok, a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu
(v tomto prípade sťažovateľa, pozn.) bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia
orgánov činných v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie
v trestnom stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo
pokračovať v konaní, prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo sa v ňom
pokračovalo. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len
toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá
však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr.
II. ÚS 88/99, IV. ÚS 423/09). Trestné právo je prostriedkom ultima ratio, čo znamená, že
v trestnoprávnej náuke, ako aj praxi sa už tradične vychádza zo zásady pomocnej úlohy
trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len
ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských
vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti hlavne prostriedky ostatných
právnych odvetví nie sú dostatočné, boli už vyčerpané, sú neúčinné, prípadne sú zjavne
nevhodné.
23. V tejto súvislosti ústavný súd ďalej pripomína, že v rámci svojej judikatúry už
uviedol, že právo na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného
trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy
a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov.
II. ÚS 42/00, II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, IV. ÚS 423/09). Ústavný súd tiež vyslovil, že
súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani právo
jednotlivca, aby na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať
obžalobu proti označenej osobe. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani
v Trestnom poriadku (porov. I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09).
Inak povedané, základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je možné vykladať tak, že by
garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré zodpovedá
predstavám sťažovateľa.
24. Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie
obžaloby proti nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto k porušeniu tohto práva postupom krajskej
prokuratúry nemohlo dôjsť.
25. Keďže ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom
prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa
uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu