Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 554/2020
PDF · 390.51 KB
No categories available
IV. ÚS 554/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátkou
JUDr. Dagmar Malaschitzovou, Černyševského 46, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 Cpr 4/2012 a jeho uznesením zo 7. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť PaedDr. , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cpr 4/2012 (ďalej len
„napadnutý postup“) a jeho uznesením zo 7. januára 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie
okresného súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v predmetnom konaní sťažovateľka
mala procesné postavenie žalobkyne. Sťažovateľka sa žalobou domáhala určenia,
že viacnásobné zmeny pracovnej zmluvy z doby neurčitej na dobu určitú, prideľovanie
práce, žalovaným vytvorené pracovné podmienky pre ňu, nerovnaké zaobchádzanie s ňou
pri kontrole dochádzky, jej odmeňovanie, nevytvorenie rovnakých podmienok pre jej ďalší
vedecký rast v porovnaní s obdobnými zamestnancami žalovaného boli počas trvania
pracovného pomeru medzi účastníkmi v období od 1. januára 2000 až do 23. septembra
2010 v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Sťažovateľka sa tiež domáhala
zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 250 000 €.
2.1 Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 Cpr 4/2012-346 z 28. septembra 2015
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 7 CoPr l/2016-415 z 30. júna 2016 bola
predmetná žaloba zamietnutá. O trovách si okresný súd vymienil rozhodnúť
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2.2 Uznesením okresného súdu č. k. 12 Cpr 4/2012-436 z 24. januára 2017 bola
žalovanému priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %.
2.3 Uznesením okresného súdu č. k. 12 Cpr 4/2012-447 z 23. februára 2018, ktoré
bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalovanému
náhradu trov konania v sume 19 078 €. Proti uzneseniu okresného súdu z 23. februára 2018
sťažovateľka podala sťažnosť v zákonnej lehote.
2.4 Napadnutým uznesením okresného súdu, ktoré bolo vydané sudcom, bolo
čiastočne vyhovené sťažnosti sťažovateľky (výrok I) a uznesenie okresného súdu
z 23. februára 2018 bolo zmenené tak, že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť protistrane
náhradu trov konania v sume 16 251,60 € (výrok II).
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd priznal protistrane
odmenu za ďalšiu poradu s klientom vykonanú 1. júla 2015, pričom sťažovateľka tento
úkon právnej služby považuje za neúčelný. Sťažovateľka tiež poukazuje tú skutočnosť,
že žalovanému bola priznaná vyššia suma cestovného ako podľa jej názoru mala byť.
Sťažovateľka totiž tvrdí, že právny zástupca žalovaného nevyužil osobné motorové vozidlo
zo sídla svojej advokátskej kancelárie v Bratislave na cestu do Nitry, ale na pojednávania
cestoval autobusom spoločnosti Turancar.
3.1 Podľa sťažovateľky okresný súd preto nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“).
3.2 Podľa názoru sťažovateľky „účelnosť celkových trov konania priznaných
okresným súdom vykazuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich rozhodovanie
o trovách konania. Okresný súd nepostačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou
vznesené tvrdenia a svoje rozhodnutie v časti trov konania ústavne neakceptovateľným
spôsobom neodôvodnil.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jej v bode 1 označených práv napadnutým postupom
a napadnutým uznesením okresného súdu. Sťažovateľka ďalej žiada zrušiť napadnuté
uznesenie okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľka
domáha aj náhrady trov konania v sume 2 242,39 €.
5. Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi
spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli
v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych predpisov
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
9. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
9.1 V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním
alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.
9.2 Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle judikatúry
(napr. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 211/08, II. ÚS 640/2016) považovať aj konkrétne okolnosti
prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska
požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia, či tieto
pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu
na jeho ústavou zaručených právach.
10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci vo veciach
patriacich do ich právomoci.
10.1 Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k orgánom verejnej moci nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred orgánmi
verejnej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
10.2 Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
11. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľky
označených v bode 1 tohto rozhodnutia napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým
bolo právoplatne rozhodnuté o výške trov úspešnej strany v sporovom konaní, pričom
na zaplatenie trov bola zaviazaná sťažovateľka. K zásahu do práv sťažovateľky malo dôjsť
z dôvodov uvedených v bode 3 tohto rozhodnutia.
12. Vychádzajúc z doktríny minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti
orgánov verejnej moci (m. m. IV. ÚS 303/04, III. ÚS 770/2016), ústavný súd vo svojej
ustálenej judikatúre opakovane uvádza, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách
konania ako o integrálnej súčasti súdneho konania je zásadne výsadou všeobecného súdu.
12.1 V tomto rozhodovaní ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný
súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to
v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek
kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv
účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu ústavnú sťažnosť.
12.2 Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť
ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto
konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
13. Vo všeobecnosti platí, že pochybenie pri rozhodovaní všeobecného súdu
o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe takú intenzitu, ktorá zakladá
možnosť porušenia základných práv a slobôd, a to bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže
účastníka konania (negatívne) dotknúť. Z hľadiska kritérií ústavnej udržateľnosti súdneho
rozhodovania podľa názoru ústavného súdu takéto pochybenie nemožno dávať na rovnakú
úroveň a pripisovať mu takú istú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o prípad
námietky pochybenia v procesnom postupe všeobecného súdu, ktorý vedie k rozhodnutiu
vo veci samej (m. m. III. ÚS 537/2015).
13.1 Ústavný súd preto pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej povahy, postupuje
nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba
výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý
proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné právo (porovnaj m. m.
II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, IV. ÚS 311/2012,
IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).
14. Podľa názoru ústavného súdu však vo veci sťažovateľky o takú situáciu nešlo.
15. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že okresný súd ústavne nesúladne
aplikoval § 251 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorého trovami konania sú všetky preukázané,
odôvodnené, účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti
s uplatňovaním alebo bránením práva.
15.1 Sťažovateľka konkrétne namietala nesprávnosť rozhodnutia sudcu okresného
súdu, ktorý žalovanému priznal odmenu za ďalšiu poradu s klientom vykonanú 1. júla 2015
z dôvodu, že tento úkon právnej služby nie je možné považovať za odôvodnený a účelne
vynaložený (prvá námietka). Podobne spochybňovala priznanie náhrady cestovného
osobným motorovým vozidlom právnemu zástupcovi žalovaného, ktorý podľa jej tvrdenia
cestoval na pojednávania autobusom z Bratislavy do Nitry (druhá námietka).
16. V prípade prvej námietky proti priznaniu odmeny za konkrétnu právnu službu
zastáva ústavný súd názor, že odôvodnenie ústavnej sťažnosti je v tejto časti iba polemikou
s názorom sudcu okresného súdu, ktorý v napadnutom uznesení jednoznačne vyslovil,
že považuje úkon za „odôvodnený a účelný“, čím posúdil účelnosť týchto trov konania
v zmysle § 251 CSP. Vo vzťahu k druhej námietke je možné z obsahu odôvodnenia
napadnutého uznesenia vyvodiť, že sa s totožnou argumentáciou sťažovateľky, akú
prezentuje aj v ústavnej sťažnosti, implicitne nestotožnil, to znamená, že ju vyhodnotil ako
nedôvodnú a priznal vypočítanú odmenu cestovných nákladov podľa ustanovení osobitného
predpisu.
17. Ústavný súd pripúšťa, že odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu je
pomerne stručné, napriek tomu nemožno vysloviť, že by okresný súd postupoval svojvoľne
alebo akýmkoľvek iným zjavne nesprávnym spôsobom vykladal, resp. aplikoval príslušné
právne predpisy. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 122/05). Podľa
názoru ústavného súdu sa okresný súd v napadnutom uznesení takéhoto výkladu či aplikácie
zákonného predpisu (resp. vyhlášky) nedopustil, a preto napriek nesúhlasnému postoju
sťažovateľky k obsahu napadnutého uznesenia, ktorý vyjadrila aj vo svojej ústavnej
sťažnosti, ústavný súd v tomto prípade nevidí priestor na zásah vo forme zrušenia
napadnutého uznesenia okresného súdu.
18. Ústavný súd nezistil, že by napadnutým uznesením došlo k porušeniu práv,
ktorých ochrany sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho
právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie je limitovaná rozsahom a dôvodmi
špecifikovanými v ústavnej sťažnosti.
19. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
20. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších jej návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu