Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 570/2020
PDF · 451.94 KB
No categories available
IV. ÚS 570/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. novembra 2020 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
JURČO JÁN, spol. s r. o., Dovalovo 174, IČO 31 601 456, zastúpenej advokátom
Mgr. Dávidom Štefankom, Povoznícka 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 18 Cb 73/2018-103
zo 16. novembra 2018 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob 50/2019
z 24. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti JURČO JÁN, spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti JURČO JÁN,
spol. s r. o., Dovalovo 174, IČO 31 601 456 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 Cb 73/2018-103 zo 16. novembra 2018 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Cob 50/2019 z 24. októbra 2019 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“, spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom
postavení žalobkyne v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 18 Cb 73/2018
domáhala zaplatenia sumy 41 714,51 € s príslušenstvom. Okresný súd napadnutým
rozsudkom zo 16. novembra 2018 žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým rozsudok okresného súdu
potvrdil a žalovanému priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že je právnickou osobou
prevádzkujúcou malú vodnú elektráreň, je teda výrobcom elektrickej energie a vlastníkom
zariadenia na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Na účely preukázania
práva na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov v súlade so zákonom
č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej
výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o podpore obnoviteľných zdrojov energie“) vydal Úrad pre reguláciu sieťových
odvetví (ďalej len „ÚRSO“) sťažovateľke potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie, a to na roky 2014 až 2028. Na účely zabezpečenia podpory výroby
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vydal 24. apríla 2014 ÚRSO rozhodnutie, ktorým
pre sťažovateľku schválil na obdobie od roku 2014 do 22. decembra 2028 pevnú cenu
elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 71,37 eur/MWh. Sťažovateľka ako výrobca
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie s právom na podporu v zmysle zákona o podpore
obnoviteľných zdrojov energie a žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy uzavreli
11. júna 2014 zmluvu o doplatku č. 87/2014/D s platnosťou do 31. decembra 2014. Zmluvu
o doplatku na rok 2015 žalovaný so sťažovateľkou uzatvoriť odmietol s odôvodnením,
že zariadenie sťažovateľky stratilo nárok na podporu z dôvodu nesplnenia si oznamovacej
povinnosti určenej zákonom o podpore obnoviteľných zdrojov energie. V zmysle uvedenej
sankcie si výrobca elektriny, teda sťažovateľka, nemôže uplatniť právo na doplatok,
ak si nesplní oznamovaciu povinnosť spočívajúcu v oznámení o uplatnení podpory vo forme
doplatku vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu
na nasledujúci kalendárny rok, pričom zákon ukladá povinnosť tieto skutočnosti oznámiť
jednak ÚRSO, ako aj prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Sťažovateľka si
uvedenú povinnosť splnila 3. júna 2014 vo vzťahu k ÚRSO, avšak podľa jej názoru splnenie
ohlasovacej povinnosti voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy,
resp. voči ÚRSO nie je podmienkou poskytnutia podpory, a preto s ohľadom na celkové
množstvo vyrobenej elektriny za obdobie roku 2015 predstavuje celková výška doplatku
sumu 41 714,51 eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť sťažovateľke.
4. Sťažovateľka je presvedčená, že sa na ňu „nevzťahuje povinnosť v zmysle § 4
ods. 2 písm. b) zákona o podpore OZE a to z dôvodu prechodných ustanovení právnej
úpravy zákona č. 382/2013 Z. z. Na to, aby mu vzniklo právo na podporu, musel sťažovateľ
splniť povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona o podpore OZE, avšak v znení
účinnom do 31.12.2013, t. j. sťažovateľ musel predložiť SSE ako prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny, čo aj urobil, pričom táto
skutočnosť nie je medzi stranami sporná. Sťažovateľ teda splnil všetky zákonné podmienky
pre vznik nároku na podporu v zmysle zákona o podpore OZE v znení účinnom
do 31.12.2013, ktoré sa na podporu výroby zo špecifikovanej malej vodnej elektrárne
vzťahujú.“.
5. Argumentácia sťažovateľky v podanom odvolaní proti napadnutému rozsudku
okresného súdu pozostávala z troch tvrdení, a to, že „(i)... zo strany sťažovateľa bola
notifikačná povinnosť splnená, (ii) notifikačná povinnosť bola splnená nad rámec zákona,
nakoľko sankčný mechanizmus na sťažovateľa nemožno aplikovať z dôvodu, že svoje
zariadenie uviedol do prevádzky pred 1. januárom 2014 a napokon (iii) z dôvodu,
že sankcia je navyše v rozpore s ústavne chráneným právom vlastniť majetok a v rozpore
s právom Európskej únie.“.
6. S poukazom na už citovanú argumentáciu považuje sťažovateľka odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu nielen za nesprávne, ale aj nepreskúmateľné
a nezákonné. Zmätočnosť a arbitrárnosť postupu okresného súdu okrem absencie náležitého
odôvodnenia umocňuje aj skutočnosť, ako si okresný súd postupne osvojoval argumentáciu
v neprospech sťažovateľky, avšak na jej tvrdenia, resp. na v jej prospech znejúce dôkazy
neprihliadal, čo evokuje porušenie zásady rovnosti zbraní, pričom takýto postup je
v príkrom rozpore s princípom právnej istoty.
7. Napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vytýka,
že jeho odôvodneniu chýba „riadne a presvedčivé vysporadanie sa najmä s argumentáciou
o prednosti komunitárneho práva a potrebe prihliadať na účel smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2004/8/ES.“.
8. Porušenie jej práva vlastniť majetok sťažovateľka odôvodňuje tým, že „nárok
sťažovateľa ako výrobcu elektriny na podporu vo výške stanovenej a garantovanej
na základe Zákona o podpore OZE na obdobie 15 rokov je potrebné považovať za majetok
resp. vlastníctvo chránené čl. 20 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu.“.
9. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka sumarizuje porušenie jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nesprávnej aplikácie právneho predpisu všeobecnými
súdmi, a to:
„a) z dôvodu nesprávnej aplikácie právneho predpisu (nesprávny výklad
intertemporálnych ustanovení a nesprávny výklad obsahovej stránky notifikačnej povinnosti
sťažovateľa)
Z ústavného hľadiska je nevyhnutné, aby sa pri vytváraní právneho základu
na rozhodovanie vo veci samej dôsledne aplikovali aj prechodné a záverečné ustanovenia
právnych predpisov relevantné pre rozhodnutie v danej veci, predovšetkým tie ustanovenia,
ktoré upravujú časovú pôsobnosť nových právnych predpisov. Nerešpektovanie týchto
prechodných a záverečných ustanovení (o časovej pôsobnosti nových právnych predpisov)
považuje ústavný súd za ústavne neakceptovateľný zásah do právnej istoty účastníkov
zmluvných aj iných právnych vzťahov, ktorí by boli takto pozbavení jedného z dôležitých
komponentov právnej istoty - predvídateľnosti dôsledkov ich právnych úkonov v spojitosti
s právnou úpravou platnou a účinnou v čase uskutočňovania týchto právnych úkonov.
b) nevysporiadaním sa s kľúčovou argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa
porušenia práva vlastniť majetok a o prednosti komunitárneho práva a potrebe prihliadať
na účel smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/8/ES (o podpore kogenerácie
založenej na dopyte po využiteľnom teple na vnútornom trhu s energiou, ktorou sa súčasne
mení a dopĺňa smernica 92/42/EHS ako aj smernicu Európskeho parlamentu a Rady
č. 2001/77/ES o podpore elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov
na vnútornom trhu s elektrickou energiou).
Uvedený postup, ktorý aplikovali oba súdy zakladá pochybnosti o správnosti
a vierohodnosti ich rozhodnutí. Takéto rozhodnutia potom vykazujú známky arbitrárnosti
a narúšajú dôveru v súdny systém.“
10. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie sťažovateľkou označených práv napadnutými rozhodnutiami, napadnuté
rozhodnutia zruší, vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná
náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
17. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
18. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a obdobne aj čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo
vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah
a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou
označených práv napadnutými rozhodnutiami, ktorým vytýka ich nedostatočné odôvodnenie
a považuje ich za arbitrárne a nesprávne z dôvodu nesprávnej aplikácie právneho predpisu.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
okresného súdu
20. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie
napadnutého rozsudku okresného súdu bol príslušný krajský súd, ktorého právomoc
predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie okresného
súdu v tejto veci, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie
ňou označených práv rozsudkom okresného súdu zo 16. novembra 2018,
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu
22. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,
III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
23. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ
právny poriadok poskytuje iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
24. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z názoru,
že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,
dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci
o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne
príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci,
ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým
podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,
že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie
dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom toho sa ústavný súd
pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje, avšak pri predbežnom
prerokovaní ústavných sťažností je vždy povinný preskúmať svoju vlastnú právomoc z toho
hľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc iného súdu, ktorý by bol oprávnený
sťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným porušením ním označovaných
základných práv a slobôd.
25. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka považuje aplikáciu
právneho predpisu krajským súdom v napadnutom rozsudku, a to ustanovenia zákona
o podpore obnoviteľných zdrojov energie v časti týkajúcej sa notifikačnej povinnosti
sťažovateľky, za nesprávnu. Zároveň je presvedčená, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku krajského súdu je nedostačujúce z hľadiska jej základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie a že sa krajský súd adekvátne nevysporiadal ani s jej
argumentáciou o prednosti komunitárneho práva a potrebe prihliadať na účel smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/8/ES.
26. Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že sťažovateľkou predostretá
argumentácia vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia korešponduje s dovolacím
dôvodom zakotveným v § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.
27. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie
o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae [odmietnutia
spravodlivosti (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 155/2017
z 25. októbra 2017)]. Pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa
požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP (IV. ÚS 314/2020).
28. Súčasne námietky sťažovateľky smerujúce k nesprávnej aplikácii právneho
predpisu korešpondujú s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 CSP, podľa ktorého
dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
29. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav
aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery
(pozri k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 33/2017
z 29. novembra 2017). Samozrejme, túto situáciu nemožno stotožniť so zmätočnosťou
odôvodnenia rozhodnutia, ktorá sa dá podriadiť pod dôvod dovolania podľa § 420 písm. f)
CSP, keďže taká chyba neumožňuje riadne odôvodniť dovolanie podané z dôvodu
30. Zo zistení ústavného súdu pri príprave predbežného prekovania ústavnej
sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie
nepodala, a teda nevyužila právny prostriedok, ktorý jej zákon priznáva na ochranu jej
základných práv a slobôd, čím nerešpektovala subsidiárne postavenie ústavného súdu.
Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie totiž nemožno nahrádzať ústavnou
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý, ako z už uvedeného vyplýva, môže založiť
svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, keď fyzická osoba alebo právnická osoba nemala
inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; túto možnosť však
sťažovateľka v danom prípade mala.
31. Pokiaľ ide o eventuálne ďalšie námietky, ktoré nie je možné uplatniť
v dovolacom konaní, riešenie poskytuje § 124 posledná veta zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku. V takom prípade je teda potrebné najprv vyčerpať námietky
dostupné pre dovolacie konanie a až následne využiť ústavnú sťažnosť (v rozsahu
súvisiacom aj s výsledkom rozhodovania dovolacieho súdu).
32. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti netvrdila a už vôbec
nepreukázala, že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach
jej prípadu teda neprichádzal do úvahy ani prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle
§ 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
33. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom
súde ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako neprípustnú a argumentáciou
sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu označených práv sa bližšie nezaoberal.
34. Pretože bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu