Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Cb/73/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou v právnej veci žalobcu: JURČO JÁN, spol. s r.o., so sídlom Dovalovo 174, 033 03 Liptovský Mikuláš, IČO: 31 601 456, zast. Mgr. Dávid Štefanka, advokát, so sídlom Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zast. CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495, zaplatenie sumy 41.714,51 Eur, takto

rozhodol:

Súd žalobu zamieta.

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

odôvodnenie:

1. Dňa 15.03.2018 bol Okresnému súdu Žilina doručený žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 41.714,51 Eur s príslušenstvom a trovy konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaný zaslal žalobcovi Oznámenie o strate práva na uplatnenie si podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenie notifikačnej povinnosti, hoci žalobca má za to, že všetky povinnosti splnil, a to aj napriek tomu, že sa na neho nevzťahuje povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm.c) zák.č. 381/2013 Z.z.

2. Súd po vykonaní procesných úkonov v zmysle nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie. Súd po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav:

3. Súd mal zistené, že žalobca je výrobcom elektriny a vlastníkom zariadenia - Malá vodná elektráreň Dovalovo 382 kW, uvedené do prevádzky v septembri 1999. Žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava bola na roky 2014 až 2028 schválená pevná cena elektriny.

4. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha v zmysle zák.č. 250/2012 Z.z. a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený na roky 2014 až 2026 v zmysle § 8 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného a u URSO.

5. Žalobca mal so žalovaným uzavretú Zmluvu o doplatku s platnosťou do 31.12.2014.

6. Žalovaný listom zo dňa 17.12.2014 oznámil žalobcovi, že stratil právo na uplatnenie podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia povinností výrobcu elektriny. Žalobca trval na tom, že si všetky povinnosti

splnil riadne a včas, a to dňa 03.06.2015 vo vzťahu k URSO, aj keď má za to, že nemá takú povinnosť. Cenovým rozhodnutím bola na obdobie 2014-2028 schválená pevná cena elektriny pre žalobcu, ktorá sa požuje aj na stanovenie výšky doplatku. Má za to, že na neho sa však nevzťahujú povinnosti v zmysle § 4 ods.2 písm.c) zák.č. 381/2013 Z.z. z dôvodu prechodných ustanovení, pričom žalobca si splnil povinnosti predložením žalovanému potvrdenie o pôvode elektriny. Žalobca splnil všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na podporu. Žalobca na svoju obranu zároveň uviedol, že na zariadenie žalobcu sa nevzťahuje právna úprava v zmysle § 4 ods.3 cit.zák., nakoľko jeho zariadenie bolo uvedené do prevádzky v septembri 1999, a preto postup žalovaného je v rozpore so zákonom s poukazom na prechodné ustanovenia právnej úpravy zák.č. 381/2013 Z.z.

7. Zhrnutím možno konštatovať, že žalobca svoju obranu postavil na týchto argumentáciách, a to - A:

- tvrdí, že žalovaný odmieta poskytnúť doplatok pre rok 2015, hoci podľa jeho názoru v zmysle § 18e zák.č. 309/2009 Z.z. sa sankcie za prípadné nesplnenie povinnosti v § 4 cit.zák. nevzťahujú na žalobcu, nakoľko jeho zariadenie bolo dané do prevádzky pred 01.01.2014. B: - čo sa týka nesplnenia povinnosti, žalobca má za to, že povinnosť splnil, lebo dňa 03.06.2014 danú povinnosť splnil voči URSO žalovanému.

8. Žalovaný trval na tom, že žalobca nesplnil notifikačnú povinnosť v zmysle § 4 cit.zák.

9. Novelou zákona bola k notifikačnej povinnosti doplnená sankcia alebo ako to nazval Ústavný súd SR: „sankčný mechanizmus pre neplnenie tejto povinnosti“, ktorý rovnako bol Ústavným súdom SR vyhodnotený ako prípustný a správny a nebol v tomto vyslovený nesúlad zákona s Ústavou SR. Za splnenie povinnosti však nemožno považovať ani predloženie dokumentu URSO, nakoľko ak výrobca má prejaviť vôľu tým, že pošle dokument, ktorý vydal regulačný úrad - potvrdenie o pôvode alebo cenové rozhodnutie, predsa takýto dokument, ktorý si vie každý pozrieť aj na stránke úradu, nemôže byť niečím, čím sa prejavuje vôľa alebo povinnosť zákona výrobcu. Aj Ústavný súd SR povedal jednoznačne, že v tomto spore vzťah medzi žalobcom a žalovaným je súkromno-právny, je to nepochybné, je to obchodno-právny vzťah a rovnako je nepochybné, že žalovaný ako prevádzkovateľ sústavy distribučnej nevystupuje, ani nevystupoval nikdy ako správny orgán, čo bolo konštatované aj Najvyšším súdom SR, aj Krajským súdom v Žiline, kde bolo toto konštatované jednoznačne, že pri plnení zákona o podpore nevystupuje prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy ako správny orgán.

10. Čo sa týka argumentácie žalobcu, že na neho sa aplikácia sankcie nevzťahuje, nakoľko jeho zariadenie bolo dané do prevádzky pred 01.01.2014, súd poukazuje na to, že s aplikáciou § 18e ods. 1 cit.zák. sa vysporiadal Ústavný súd SR nálezom, ktorý bol zverejnený a jednoznačne uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 z ústavného hľadiska je nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce, pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia a okrem toho je tu súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Pripustením opačnej argumentácie by v podstate žalovaný, resp. URSO už vôbec nemal požadovať alebo resp. žalobca by si vôbec nemusel plniť povinnosti každý rok, ako to ustanovuje zákon, nakoľko zákon ustanovuje, že to urobí vždy do 15.08.

11. Podľa § 4 ods.1, 2 zák.č. 309/2009 Z.z. (1) Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje,

d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. (2) Výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona.

12. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení do 31.12.2013 právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a) a b).

13. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení od 01.01.2014 výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

14. Teda od 01.01.2014 bola sankcia rozšírená na nesplnenie ktorejkoľvek povinnosti v ods.2 a sankcia nielen vo forme straty práva na odber, ale aj na doplatok. Účelom novej právnej úpravy bolo prijať ustanovenie, obsahom ktorého by bola strata podpory na jeden rok v prípade nesplnenia si povinnosti výrobcu elektriny a to tak, že keď nepredloží potvrdenie o pôvode elektriny, neoznámi charakteristiky svojej dodávky alebo neoznámi uplatnenie si podpory v ustanovenom termíne.

15. Ustanovenie § 3 zák.č. 309/2009 Z.z. upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, teda upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené. Ustanovenie § 3 nemožno zamieňať s ust. § 4 cit.zák., ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Teda výrobca musí splniť určité podmienky, aby mal zabezpečenú podporu výroby. Zároveň výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 3, následne má určité práva a povinnosti uložené v § 4 cit. zák. a pokiaľ ich nesplní, je zákonom daná sankcia, a to od 01.01.2014 strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok.

16. Súd opakovane zdôrazňuje na logický a gramatický výklad, podľa ktorého ustanovenie § 3 cit. zák. upravuje podmienky, ktoré treba splniť, aby výrobca sa vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne plniť povinnosti v zmysle § 4 cit. zák. a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu je zákonom daná sankcia, o ktorej nie je potrebné osobitne rozhodovať, sankcia je daná zákonom. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že § 18e cit.zák. sa týka aj § 4 cit. zák. a má za to, že žalobca sa mylne domnieva, že ustanov. § 4 cit.zák. sú tiež podmienky. Ustanovenie § 4 stanovuje povinnosti, ktoré musí plniť výrobca až vtedy, pokiaľ splnil podmienky v zmysle § 3. Názor žalobcu je tak v rozpore s logickým a gramatickým výkladom, nakoľko dané znenie iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny, v prípade zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu zachované. Teda ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, a to po tom, ako žalobca už sa takým subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú žalobcu v zmysle § 18e, ale už len nových subjektov. To však neznamená, že žalobca nemusí plniť povinnosti v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. Dané povinnosti boli stanovené aj pred predmetnou novelou, avšak bez sankčného mechanizmu a mnohí výrobcovia spĺňajúci podmienky podľa § 3 tieto povinnosti neplnili. Preto bol zavedený sankčný mechanizmus od 01.01.2014. S uvedeným sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR, ktorý považoval zavedenie

sankčného mechanizmu za vyžadujúce a platí pre všetky subjekty bez rozdielu, pričom poukázal na prípustnosť nepravej retroaktivity. (nálezom PL. ÚS 50/2015-148)

17. Podľa § 18e ods.1 zák.č. 309/2009 Z.z. podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.

18. Citované zákonné ustanovenie je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 01.01.2014. Je však nutné ho vykladať podľa výkladových pravidiel a preto je nutné konštatovať, že dané ustanovenie sa týka podmienok podpory, ktoré sú zakotvené v § 3 cit.zák. Pokiaľ žalobca vykladá, že v zmysle tohto ustanovenia sa sankčné ustanovenie § 4 ods.3 nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014, takýto názor je nesprávny, nakoľko § 4 stanovuje práva a povinnosti so sankčným mechanizmom v prípade ich porušenia, avšak samotné podmienky výroby elektriny sú stanovené v § 3 a pre zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014 platí úprava podmienok podpory stanovených pred 01.01.2014 v zmysle § 18e. S týmto sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 tak, že ustanovenie zákona o podpore v § 4 ods. 2 sú relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky a kedy môžu podporu uplatňovať a zároveň povedal aj to, že tento postih a sankčný mechanizmus na stratu podpory je oprávnený, je dôvodný a je žiaduci.

19. Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS 50/2015-148 skonštatoval, že dané ustanovenie nie je v rozpore s Ústavou SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

20. Predmet a účel zákona o podpore OZE je koncentrovane vyjadrený v § 1 cit.zák., podľa ktorého zákon predovšetkým stanovuje 1. Spôsob podpory a podmienky výroby a 2. Práva a povinnosti výrobcov. V zmysle § 3 cit.zák. podpora sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Stanovené sú práva výrobcov, na ktoré nadväzujú ich povinnosti uvedené v § 4 ods.2 cit.zák. Na ustanovenie § 4 ods.2 cit.zák. je sankčný mechanizmus pre prípadné porušenie tam uvedených povinností (na rozdiel od porušenia povinností stanovených v § 4 ods.4 až 7) Je nutné zdôrazniť, že ide o povinnosti, ktoré zákon o podpore OZE ukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už podľa pôvodného znenia (tieto ustanovenia sú účinné od 01.01.2010) a povinnosť ustanovenú v § 4 ods.2 písm. d) majú výrobcovia od 01.03.2013. Účelom § 4 ods.3 cit.zák. už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá. Novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.01.2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov a to nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj práva na tzv. doplatok. ÚS SR vo svojom náleze vyslovil, že ide o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter. ÚS SR zdôraznil, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Ústavný súd SR v prvom rade poukázal na právny názor, podľa ktorého je princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov. S princípom právnej istoty je v podmienkach materiálneho právneho štátu nerozlučne spätý aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou zárukou ochrany práv fyzických osôb a právnických osôb a ich právnej istoty as treba ho považovať za jeden z definičných znakov právneho štátu.

21. K problematike retroaktívneho pôsobenia noriem sa ústavný súd už mnohokrát vyjadroval vo svojej doterajšej judikatúre, pričom usiluje sa o dôsledné rozlišovanie medzi pravou a nepravou retroaktivitou, a to predovšetkým z toho dôvodu, že nepravú retroaktivitu v prípadoch, ak existujú „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00), považuje z ústavného hľadiska za prípustnú, a to aj s poukazom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Mellacher v. Rakúsko, rozsudok z 19.12.1989, bod 51. Za nepravú retroaktivitu Ústavný súd SR v zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím. (PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti

skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Ústavný súd sa vyjadril, že je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny. Ústavný súd zastáva zároveň názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods.3 cit.zák. je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods.1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce.

22. Hoci v danom prípade je nepochybné, že žalobca sa domáha vyplatenia podpory, doplatku, odber za rok 2015, teda za obdobie, ktorému predchádzalo už nové znenie § 4 ods.3 cit.zák., podľa ktorého bol žalobca povinný splniť povinnosti, aby nestratil právo na podporu a odber na nasledujúci rok, čo znamená, že pri nesplnení povinnosti podľa § 4 ods.2 cit.zák. stratí právo na odber a na doplatok, ale iba na nasledujúci rok, súd považoval za potrebné sa vyjadriť k nálezu ÚS SR a ku konštatovaniu o prípustnosti nepravej retroaktivite.

23. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods.2 v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015, a to nielen voči URSO, ale aj voči žalovanému. Žalovaný tvrdil, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c) cit.zák.

24. Žalobca výslovne aj pred súdom potvrdil, že notifikačnú povinnosť splnil iba voči URSO, teda žalovanému nedoručoval oznámenie o uplatnení podpory a predpokladané množstvo výroby.

25. Žalobca mal za to, že nie je podstatné, či žalobca splnil notifikačnú povinnosť. Podstatné podľa jeho názoru je to, či právna úprava na úrovni SR je alebo nie je v súlade s legislatívou EÚ. Oznamovanie je iba formalizmom, ktoré je v rozpore s právnou úpravou a keďže ide o vodnú elektráreň, nemožno predsa predpokladať rozsah zrážok a teda ani predpokladanú výrobu. Pokiaľ je účelom zákona podporovať výrobu energie z obnoviteľných zdrojov, tak nemožno prijímať legislatívu s likvidačným mechanizmom. V takomto prípade je porušením práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku garantovaného Ústavou SR a s poukazom na judikatúru ESD existujúce komunitárne právo znemožňuje prijatie neskoršej vnútroštátnej normy a akákoľvek vnútroštátna norma odporujúca komunitárnemu právu je neaplikovateľná.

26. Je nesporné, že ÚS SR svojim nálezom ÚS 50/2015 skonštatoval, že ustanovenie § 4 ods.3 cit.zák. je v súlade s Ústavou SR. Pokiaľ žalobca poukazuje na porušenie práva vlastniť majetok a zároveň poukazuje na európsku judikatúru, súd zdôrazňuje, že je potrebné každú vec, každý prípad osobitne skúmať a nemožno aplikovať právne vety, či vyslovené názory vytrhnuté z kontextu. V danom prípade neexistuje žiadna prekážka žalobcovi vykonávať podnikateľskú činnosť, vyrábať energiu z obnoviteľných zdrojov a pod. Pokiaľ však energiu vyrobí, na získanie podpory je povinný splniť zákonom stanovené povinnosti. Nejde o likvidačný mechanizmus, keďže výrobca, ktorý splní podmienky dané pre „výrobcu“, vyrobí energiu, môže si (ale nemusí) uplatniť podporu. Avšak na jej získanie musí splniť zákonné povinnosti, v opačnom prípade stratí nárok na podporu na nadchádzajúci rok. Splnenie notifikačnej povinnosti je nutná pre mechanizmus financovania poskytovanej podpory. Tvrdenie žalobcu, že nemožno predpokladať rozsah zrážok, je špekulatívna, nakoľko predsa ide iba o nejaký predpoklad. Význam notifikačnej povinnosti: Predmetom úpravy zákona OZE je poskytovanie podpory pre výrobcov elektriny tak, že výrobcovia majú „garantovanú výkupnú cenu“ za vyrobenú elektrinu počas doby cca 15 rokov, pričom garantovaná výkupná cena je výrazne vyššia ako trhová cena elektriny. Na základe cit. zákona bola žalovanému uložená povinnosť poskytovať podporu výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov formou doplatku a výkupom elektriny na straty. Na to, aby žalovaný mal finančné zdroje na poskytovanie podpory pre výrobcov elektriny, určil URSO popri distribučných poplatkoch osobitnú tarifu (nový poplatok) - tarifa za prevádzkovanie systému (ďalej len TPS). Žalovaný teda účtuje odberateľom pripojeným k distribučnej sústave popri distribučných poplatkoch aj TPD tarifu, ktorú určuje URSO na kalendárny rok ako pevnú cenu, a to v závislosti od toho, koľko výrobcov elektriny a v akom rozsahu si bude uplatňovať nárok na podporu (nárok na garantovanú výkupnú cenu). Cenové konanie o určenie TPS prebieha „ex offo“ zo strany URSO ku koncu kalendárneho roka a na správne určenie TPS sú potrebné oznámenia od výrobcov elektriny, či si uplatnia podporu a v akom rozsahu na nasledujúci rok. Pre správne určenie TPS a teda vytvorenie dostatočných finančných zdrojov pre žalovaného na poskytovanie podpory výrobcom elektriny, je potrebná a nevyhnutná „súčinnosť“ zo strany výrobcov

elektriny spočívajúca v plnení oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods.2 písm.c) zák. OZE, a to tak voči URSO, ako aj voči žalovanému.

27. Súd mal predložený aj záznam z kontroly URSO a podľa záverov vyplynulo, že výrobcovia uvedení v zozname zverejnenom na webe URSO nesplnili notifikačné povinnosti voči žalovanému. V danom zozname je aj žalobca.

28. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalobca si splnil povinnosti iba voči URSO. Žalobca potvrdil, že voči žalovanému neplnil notifikačnú povinnosť.

29. Je potrebné zdôrazniť, že hoci žalobca má vydané rozhodnutie o cene na roky 2014 až 2028, teda má právo na podporu, tak bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Je treba povedať, že to samotné ustanovenie zákona, ktoré povinnosť oznamovať žalobcovi ukladá, tak toto je jednoznačné v tom, že je povinný žalobca robiť dva úkony, jednak oznámiť uplatnenie podpory a zároveň oznámiť a uviesť predpokladané množstvo. Keďže zákonodarca stanovil tieto dve povinnosti, teda výrobca je povinný splniť dve povinnosti, nemožno ich subsumovať do jednej a posudzovať oznámenie o predpokladanom množstve zároveň aj ako oznámenie o uplatnení podpory. Zákonodarca uvedené zákonným ustanovením to rozlišuje, keďže pri opačnom výklade by predsa nebolo potrebné stanovovať ako 2 samostatné povinnosti a postačovalo by napríklad iba oznámenie o predpokladom množstve, čo by pri žalobcovom výklade znamenalo aj oznámenie o uplatnení podpory. Avšak súd opätovne zdôrazňuje, že zákonodarca to zakotvil do zákonného ustanovenia ako dve samostatné povinnosti, preto je potrebné ich tak aj splniť a nemožno oznámenie predpokladaného množstva považovať aj za oznámenie o uplatnení podpory, ako sa mylne domnieva žalobca, ktorý takýto výklad považuje za formalistický. Nejde o žiadny formalizmus, ide o 2 samostatné povinnosti výslovne stanovené zákonom. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia žalobca má dané povinnosti splniť každý rok, čo vyplýva aj zo znenia § 4 ods.2 písm. c) cit.zák., podľa ktorého má dôjsť k splneniu povinnosti vždy k 15.augusu na nasledujúci kalendárny rok. Ust. § 4 ods. 2 písm. c) jednoznačne hovorí, že ide o opakovanú činnosť oznamovania alebo opakovanú povinnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, komu smeruje tá vôľa a v akom rozsahu. Právny dopad nesplnenia právnej povinnosti je v § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. jednoznačný, teda žalobca si nemôže na nasledujúci kalendárny rok uplatniť podporu. Táto nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege a je to len na nasledujúci kalendárny rok, nie je to počas celej doby trvania podpory, počas ktorej platí aj toto cenové rozhodnutie.

30. Čo sa týka podpory na odber elektriny za cenu na straty, tak zákon č. 309/2009 Z.z. jednoznačne ustanovuje, že sa tak deje na základe zmluvy, teda právo tu síce je, ale otázka je, či ho výrobca aj využije. A pokiaľ podmienky sú splnené, tak sa uzatvorí zmluva. Takže neznamená to, že by tu existovalo nejaké všeobecné právo a kedykoľvek bez zmluvy bude žalobcovi niekto vyplácať podporu.

31. Žalovaný správne poukázal na to, že žalobca je povinný splniť oznamovaciu povinnosť k 15.08., a to uplatnenie podpory na ďalší kalendárny rok a uviesť plánované množstvo vyrobenej elektriny. Bez jednoznačného prejavu vôle nemôže mať žalovaný vedomosť, či výrobca má zámer uplatniť si podporu, ako ani to, že žalobca má zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. oboma druhmi tejto podpory. Keďže žalobca si nesplnil dané povinnosti, tak žalovaný postupoval v zmysle § 4 ods.3 cit.zák. a podporu na rok 2015 neposkytol.

32. Je nepochybné, že žalobca je povinný si uplatniť podporu tak, že žiada každý kalendárny rok o uplatnenie podpory. Na uplatnenie podpory musí preukázať, že je výrobcom, ktorý má právo na podporu, to je potvrdenie o pôvode, ktoré vydáva regulačný úrad podľa § 7 ods. 1 cit.zákona. Zároveň musí preukázať, že má vydané cenové rozhodnutie podľa zákona o cenovej regulácii, kde je určená cena, v akej sa podpora poskytuje. Taktiež musí žalobca preukázať aj to, že podmienky podpory podľa ostatných ustanovení zákona o podpore splnil. Zároveň notifikačnú povinnosť je povinný vykonávať žalobca voči regulačnému úradu a žalovanému, a musí ju vykonávať opakovane každoročne. Táto povinnosť je zavedená pre žalobcu od 01.01.2010, nejde o novú povinnosť. Teda je potrebné, aby bolo oznámené prevádzkovateľovi, že či si tú podporu uplatní a v akom množstve. Žalobca si nesplnil svoje zákonné povinnosti a z toho dôvodu sa nemôže domáhať daného práva.

33. Súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu o tom, že v zmysle § 18e cit.zák. nemožno na žalobcu aplikovať danú sankciu. Súd sa už vyššie vyslovil, že dané ustanovenie sa týka len samotných

podmienok podpory výroby elektriny stanovené v § 3, čo nemožno zamieňať a vykladať spoločne s povinnosťami výrobcu stanovené v § 4 cit.zák., z ktorého citácie taktiež vyplýva, že právo na odber,..., má ten výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3.

34. Súd po vykonanom, dokazovaní a zhodnotení všetkých dôkazov navzájom a každý jednotlivo, dospel k záveru, že nárok žalobcu je neopodstatnený, nakoľko nebolo ničím relevantným preukázané v konaní, že splnil zákonom vyžadované povinnosti, a preto nemá nárok na plnenie za rok 2015 voči žalovanému. Žalobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) cit.zák. voči žalovanému, čo aj sám potvrdil. Splnenie notifikačnej povinnosti iba voči URSO, nepostačuje. Povinnosť je povinný splniť aj voči IURSO, aj voči žalovanému. Keďže žalobca nesplnil všetky svoje povinnosti v stanovenej lehote, aplikoval sa sankčný mechanizmus ex lege, kedy sa nevyžaduje osobitné rozhodnutie. Pre splnenie notifikačnej povinnosti sa vyžaduje splnenie všetkých požadovaných povinností. Pokiaľ nie je splnená čo i len jedna z nich, výrobca stráca právo na podporu pre nasledujúci rok.

35. Hoci u žalobcu ide o uvedenie do prevádzky pred 01.01.2014, súd opätovne uvádza, že prechodné ustanovenie § 18e cit.zák. sa týka pre ustanovenie § 3, teda pre podmienky podpory výroby elektriny, kedy sú doterajšie predpisy zachované, ale práva a povinnosti stanovené v § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Iný výklad by bol nelogický, nespravodlivý a diskriminačný, keby sa týkal iba zariadení uvedených do prevádzky po 01.01.2014. Treba aj v tomto prípade postupovať podľa výkladových pravidiel. Aj z ust. § 4 cit. zákona je zrejmé, že výrobca najprv musí spĺňať podmienky na získanie pdpory podľa § 3 (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu a v takom prípade musí plniť povinnosti podľa § 4, v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus ex lege, pričom nepochybne ide o súkromnoprávny vzťah, čo konštatoval aj Ústavný súd SR. Podmienky sú stanovené v § 3 a následne sú dané povinnosti. Nesplnením povinnosti nestráca výrobca spôsobilosť na právo na podporu, ale je daná sankcia straty na podporu za nasledujúci kalendárny rok. Nejde o žiadnu ďalšiu podmienku, ale len o sankčný mechnizmus, aby povinnosti boli plnené. Teda žalobca nepreukázal splnenie notigikačnej povinností aj voči žalovanému. Keďže žalobca si zákonom stanovenú povinnosť nesplnil, stratil nárok na podporu, nemôže si uplatniť na rok 2015 právo na odber a doplatok.

36. Súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia. Súd zároveň poznamenáva, že ani disponovanie s rozhodnutím URSO neznamená uplatnenie podpory voči žalovanému. Skutočnosť, že rozhodnutie URSOa je vydané na obdobie 2014-2028, v žiadnom prípade automaticky nezakladá uplatnenie podpory na celé dané obdobie. Je vecou žalobcu a teda každého výrobcu, či si v tom konkrétnom roku uplatní podporu voči žalovanému alebo nie. Dané rozhodnutie URSOa znamená iba právo výrobcu uplatniť si podporu a už závisí na výrobcovi, či si ho aj uplatní počas celého obdobia každoročne alebo niektorý rok si podporu neuplatní.

37. Súd teda posúdil, že splnenie notifikačnej povinnosti iba voči URSO, a nie aj voči žalovanému, je nepostačujúce na posúdenie splnenia notifikačnej povinnosti. Žalobca bol povinný danú povinnosť splniť aj voči žalovanému. Bolo preukázané, že dané povinnosti nesplnil voči žalovanému, čo žalobca aj sám potvrdil. Taktiež argumentácia, že v zmysle § 18e cit.zák. sa na žalobcu nevzťahuje sankčný mechanizmus, je nesprávna, keďže ust. § 18e cit.zák. sa týka iba § 3, teda podmienok výrobcu, ale nie aj povinností stanovených v § 4 a teda aj sankcie za nesplnenie zákonnej povinnosti. Z toho dôvodu súd dospel k záveru, že žalovaný postupoval správne, keď aplikoval sankčný mechanizmus, nakoľko žalobca stratil právo na podporu pre rok 2015 pre nesplnenie notifikačnej povinnosti voči žalovanému.

- podstatné v tomto konaní bolo posúdiť, či žalobca splnil svoju notifikačnú povinnosť, čo súd posúdil, že nesplnil svoju povinnosť a teda žalovaný nepostupoval v rozpore s právnymi predpismi, keď aplikoval sankčný mechanizmus

- súd má za to, že v danom prípade nemožno uvažovať o porušení práv žalobcu, ako tvrdil žalobca, keďže sú dané zákonné povinnosti, ktoré žalobca ako výrobca musí plniť. Predsa žalobca má nielen práva, ale aj povinnosti, ktoré musí plniť a je absurdné tvrdiť, že pokiaľ by ich nesplnil, sú porušené nejaké jeho práva. Pokiaľ by mali byť porušené ústavné práva, ako tvrdí žalobca, o tom, či boli porušené nejaké také práva, je oprávnený posudzovať ÚS SR, ktorý zatiaľ nič také v danej veci neskonštatoval. Je nesporné, že žalobca ako výrobca v danom vzťahu má určité oprávnenia, práva, ktoré sú mu zákonom garantované, avšak k tomu, aby nestratil určité nároky, musí splniť určité povinnosti, v opačnom prípade

nastupuje sankčný mechanizmus. Teda nie je mu bránené vo výkone, ale za splnenia určitých podmienok má nárok aj na ďalšie.

- súd posúdil obranu žalobcu za účelovú, pokiaľ tvrdil rozpor s európskou legislatívou a trval na nemožnosť aplikácie sankčného mechanizmu s poukazom na § 18e cit.zák., a to s poukazom na vyššie uvedené. Súd nezistil žiadny rozpor, pričom súd zdôrazňuje, že je potrebné skúmať všetky okolnosti prípadu, nie iba vytrhnúť z kontextu to, čo práve ktorej strane vyhovuje.

38. Podľa § 255

(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

39. Podľa § 262 ods.1 a ods.2 (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal náhradu trov žalovanému v rozsahu 100% voči žalobcovi, keďže bol v konaní plne úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

41. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§127 , t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 363 Podľa § 365 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ustanovenia § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).