Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-50-2019.pdf
PDF · 211.4 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/50/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: JURČO JÁN, spol. s r.o., so sídlom Dovalovo 174, 033 03 Liptovský Hrádok, IČO: 31 601 456, zastúpeného právnym zástupcom Mgr. Dávidom Štefankom, advokátom, so sídlom A. XX, XXX XX N. - U., proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, právne zastúpenému: CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495, v konaní o zaplatenie 41.714,51 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/73/2018-103 zo dňa 16. novembra 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/73/2018-103 zo dňa 16. novembra 2018 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) žalobu zamietol. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 4 ods. 1, 2 zák. č. 309/2009 Z.z. zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnej kombinovanej výroby (ďalej aj len „zák. č. 309/2009 Z.z.“, alebo aj „cit. zákon“), § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z., § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z., § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. okresný súd žalobu zamietol.
3. Okresný súd mal zistené, že žalobca je výrobcom elektriny a vlastníkom zariadenia - Malá vodná elektráreň Dovalovo 382 kW, uvedené do prevádzky v septembri 1999. Žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava bola na roky 2014 až 2028 schválená pevná cena elektriny.
4. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha zák. č. 250/2012 Z.z. a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený na roky 2014 až 2026 v zmysle § 8 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného a u URSO.
5. Žalobca mal so žalovaným uzavretú Zmluvu o doplatku s platnosťou do 31.12.2014.
6. Žalovaný listom zo dňa 17.12.2014 oznámil žalobcovi, že stratil právo na uplatnenie podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia povinností výrobcu elektriny. Žalobca trval na tom, že si všetky povinnosti splnil riadne a včas, a to dňa 03.06.2015 vo vzťahu k URSO, aj keď má za to, že nemá takú povinnosť. Cenovým rozhodnutím bola na obdobie 2014-2028 schválená pevná cena elektriny pre žalobcu, ktorá sa považuje aj na stanovenie výšky doplatku. Má za to, že na neho sa však nevzťahujú povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 381/2013 Z.z. z dôvodu prechodných ustanovení, pričom žalobca si splnil povinnosti predložením potvrdenia o pôvode elektriny žalovanému. Žalobca splnil všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na podporu. Žalobca na svoju obranu zároveň uviedol, že na zariadenie žalobcu sa nevzťahuje právna úprava v zmysle § 4 ods. 3 cit. zák., nakoľko jeho zariadenie bolo uvedené do prevádzky v septembri 1999, a preto postup žalovaného je podľa žalobcu v rozpore so zákonom a to s poukazom na prechodné ustanovenia právnej úpravy zák. č. 381/2013 Z.z.
7. Okresný súd uviedol, že novelou zákona bola k notifikačnej povinnosti doplnená sankcia alebo ako to nazval Ústavný súd Slovenskej republiky: „sankčný mechanizmus pre neplnenie tejto povinnosti“, ktorý rovnako bol Ústavným súdom Slovenskej republiky vyhodnotený ako prípustný a správny a nebol v tomto vyslovený nesúlad zákona s Ústavou Slovenskej republiky. „Za splnenie povinnosti však nemožno považovať ani predloženie dokumentu URSO, nakoľko ak výrobca má prejaviť vôľu tým, že pošle dokument, ktorý vydal regulačný úrad - potvrdenie o pôvode alebo cenové rozhodnutie, predsa takýto dokument, ktorý si vie každý pozrieť aj na stránke úradu, nemôže byť niečím, čím sa prejavuje vôľa alebo povinnosť zákona výrobcu. Aj Ústavný súd SR povedal jednoznačne, že v tomto spore vzťah medzi žalobcom a žalovaným je súkromno-právny, je to nepochybné, je to obchodno-právny vzťah a rovnako je nepochybné, že žalovaný ako prevádzkovateľ sústavy distribučnej nevystupuje, ani nevystupoval nikdy ako správny orgán, čo bolo konštatované aj Najvyšším súdom SR, aj Krajským súdom v Žiline, kde bolo toto konštatované jednoznačne, že pri plnení zákona o podpore nevystupuje prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy ako správny orgán.“
8. K argumentácii žalobcu, že na neho sa aplikácia sankcie nevzťahuje, nakoľko jeho zariadenie bolo dané do prevádzky pred 01.01.2014, okresný súd poukázal nato, že s aplikáciou § 18e ods. 1 cit. zák. sa vysporiadal Ústavný súd SR nálezom, ktorý bol zverejnený a jednoznačne uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 citovaného zákona z ústavného hľadiska je nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce, pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia a okrem toho je tu súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Pripustením opačnej argumentácie by žalovaný, resp. URSO už vôbec nemal požadovať alebo resp. žalobca by si vôbec nemusel plniť povinnosti každý rok, ako to ustanovuje zákon, nakoľko zákon ustanovuje, že to urobí vždy do 15.08.
9. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že od 01.01.2014 bola sankcia rozšírená na nesplnenie ktorejkoľvek povinnosti v ods. 2 a sankcia nielen vo forme straty práva na odber, ale aj na doplatok. Účelom novej právnej úpravy bolo prijať ustanovenie, obsahom ktorého by bola strata podpory na jeden rok v prípade nesplnenia si povinnosti výrobcu elektriny a to tak, že keď nepredloží potvrdenie o pôvode elektriny, neoznámi charakteristiky svojej dodávky alebo neoznámi uplatnenie si podpory v ustanovenom termíne. Ustanovenie § 3 zák. č. 309/2009 Z.z. upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, teda upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené. Ustanovenie § 3 nemožno zamieňať s § 4 cit. zák., ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Teda výrobca musí splniť určité podmienky, aby mal zabezpečenú podporu výroby. Zároveň výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 3, následne má určité práva a povinnosti uložené v § 4 cit. zák. a pokiaľ ich nesplní, je zákonom daná sankcia, a to od 01.01.2014 strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok.
10. Okresný súd opakovane zdôraznil logický a gramatický výklad, podľa ktorého § 3 cit. zák. upravuje podmienky, ktoré treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne plniť povinnosti v zmysle § 4 cit. zák. a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu je zákonom daná sankcia, o ktorej nie je potrebné osobitne rozhodovať, sankcia je daná zákonom. „Nemožno súhlasiť so žalobcom, že § 18e cit.zák. sa týka aj § 4 cit. zák. a má za to, že žalobca sa mylne domnieva, že § 4 cit.zák. sú tiež podmienky. Ustanovenie § 4 stanovuje povinnosti, ktoré musí plniť výrobca až vtedy, pokiaľ splnil podmienky v zmysle § 3. Názor žalobcu je tak v rozpore s logickým a gramatickým výkladom, nakoľko dané znenie iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny, v prípade zmeny podmienok,
zostávajú pre žalobcu zachované.“ Teda ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, a to po tom, ako sa žalobca už takým subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú žalobcu v zmysle § 18e cit. zákona, ale už len nových subjektov. To však neznamená, že žalobca nemusí plniť povinnosti v zmysle § 4 cit. zákona pod hrozbou sankcie. Dané povinnosti boli stanovené aj pred predmetnou novelou, avšak bez sankčného mechanizmu a mnohí výrobcovia spĺňajúci podmienky podľa § 3 cit. zákona tieto povinnosti neplnili. Preto bol zavedený sankčný mechanizmus od 01.01.2014. S uvedeným sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý považoval zavedenie sankčného mechanizmu za vyžadujúce a platí pre všetky subjekty bez rozdielu, pričom poukázal na prípustnosť nepravej retroaktivity (Nálezom PL. ÚS 50/2015-148).
11. Zdôraznil okresný súd, že § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 01.01.2014 a týka sa podmienok podpory, ktoré sú zakotvené v § 3 cit. zák. Pokiaľ žalobca vykladá, že v zmysle tohto ustanovenia sa sankčný § 4 ods. 3 nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, takýto názor je nesprávny, nakoľko § 4 stanovuje práva a povinnosti so sankčným mechanizmom v prípade ich porušenia, avšak samotné podmienky výroby elektriny sú stanovené v § 3 a pre zariadenia uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014 platí úprava podmienok podpory stanovených pred 01.01.2014 v zmysle § 18e ods.1 zák. č. 309/2009 Z.z. S týmto sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 tak, že ustanovenie zákona o podpore v § 4 ods. 2 zák. č. 309/2009 Z.z. je relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky a kedy môžu podporu uplatňovať a zároveň povedal aj to, že tento postih a sankčný mechanizmus na stratu podpory je oprávnený, je dôvodný a je žiaduci.
12. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.k. PL. ÚS 50/2015-148 skonštatoval, že dané ustanovenie nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
13. Predmet a účel zákona o podpore OZE je koncentrovane vyjadrený v § 1 cit. zák., podľa ktorého zákon predovšetkým stanovuje 1. Spôsob podpory a podmienky výroby a 2. Práva a povinnosti výrobcov. V zmysle § 3 cit. zák. podpora sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Stanovené sú práva výrobcov, na ktoré nadväzujú ich povinnosti uvedené v § 4 ods. 2 cit. zák. Na § 4 ods. 2 cit. zák. je sankčný mechanizmus pre prípadné porušenie tam uvedených povinností (na rozdiel od porušenia povinností stanovených v § 4 ods. 4 až 7 zák. č. 309/2009 Z.z.). Je nutné zdôrazniť, že ide o povinnosti, ktoré zákon o podpore OZE ukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už podľa pôvodného znenia (tieto ustanovenia sú účinné od 01.01.2010) a povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. d) majú výrobcovia od 01.03.2013. Účelom § 4 ods. 3 cit. zák. už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá. Novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.01.2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov, a to nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj práva na tzv. doplatok. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze vyslovil, že ide o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter a zdôraznil, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Ústavný súd Slovenskej republiky v prvom rade poukázal na právny názor, podľa ktorého je princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov. S princípom právnej istoty je v podmienkach materiálneho právneho štátu nerozlučne spätý aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou zárukou ochrany práv fyzických osôb a právnických osôb a ich právnej istoty a treba ho považovať za jeden z definičných znakov právneho štátu.
14. Okresný súd uviedol, že k problematike retroaktívneho pôsobenia noriem sa ústavný súd už mnohokrát vyjadroval vo svojej doterajšej judikatúre, pričom usiluje sa o dôsledné rozlišovanie medzi pravou a nepravou retroaktivitou, a to predovšetkým z toho dôvodu, že nepravú retroaktivitu v prípadoch, ak existujú „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00), považuje z ústavného hľadiska za prípustnú, a to aj s poukazom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Mellacher v. Rakúsko, rozsudok z 19.12.1989, bod 51. Za nepravú retroaktivitu Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje
stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Ústavný súd sa vyjadril, že je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny. Ústavný súd zastáva zároveň názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 cit. zák. je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce.
15. Hoci v danom prípade je nepochybné, že žalobca sa domáha vyplatenia podpory, doplatku, odber za rok 2015, teda za obdobie, ktorému predchádzalo už nové znenie § 4 ods. 3 cit. zák., podľa ktorého bol žalobca povinný splniť povinnosti, aby nestratil právo na podporu a odber na nasledujúci rok, čo znamená, že pri nesplnení povinnosti podľa § 4 ods. 2 cit. zák. stratí právo na odber a na doplatok, ale iba na nasledujúci rok, tak okresný súd považoval za potrebné sa vyjadriť k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky a ku konštatovaniu o prípustnosti nepravej retroaktivite. Žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods. 2 v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015, a to nielen voči URSO, ale aj voči žalovanému. Žalovaný tvrdil, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) cit. zák. Žalobca výslovne aj pred súdom potvrdil, že notifikačnú povinnosť splnil iba voči URSO, teda žalovanému nedoručoval oznámenie o uplatnení podpory a predpokladané množstvo výroby.
16. Okresný súd poukázal na argumentáciu žalobcu, ktorý mal za to, že nie je podstatné, či žalobca splnil notifikačnú povinnosť. Podstatné podľa jeho názoru je to, či právna úprava na úrovni Slovenskej republiky je alebo nie je v súlade s legislatívou EÚ. Oznamovanie je iba formalizmom, ktoré je v rozpore s právnou úpravou a keďže ide o vodnú elektráreň, nemožno predsa predpokladať rozsah zrážok a teda ani predpokladanú výrobu. Pokiaľ je účelom zákona podporovať výrobu energie z obnoviteľných zdrojov, tak nemožno prijímať legislatívu s likvidačným mechanizmom. V takomto prípade je porušením práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku garantovaného Ústavou Slovenskej republiky a s poukazom na judikatúru „ESD existujúce komunitárne právo“ znemožňuje prijatie neskoršej vnútroštátnej normy a akákoľvek vnútroštátna norma odporujúca komunitárnemu právu je neaplikovateľná.
17. Je nesporné, že Ústavný súd Slovenskej republiky svojim Nálezom sp.zn. ÚS 50/2015 skonštatoval, že § 4 ods. 3 cit. zák. je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Pokiaľ žalobca poukazuje na porušenie práva vlastniť majetok a zároveň poukazuje na európsku judikatúru, tak okresný súd zdôraznil, že je potrebné každú vec, každý prípad, osobitne skúmať a nemožno aplikovať právne vety, či vyslovené názory vytrhnuté z kontextu. V danom prípade neexistuje žiadna prekážka žalobcovi vykonávať podnikateľskú činnosť, vyrábať energiu z obnoviteľných zdrojov a pod. Pokiaľ však energiu vyrobí, na získanie podpory je povinný splniť zákonom stanovené povinnosti. Nejde o likvidačný mechanizmus, keďže výrobca, ktorý splní podmienky dané pre „výrobcu“, vyrobí energiu, môže si (ale nemusí) uplatniť podporu. Avšak na jej získanie musí splniť zákonné povinnosti, v opačnom prípade stratí nárok na podporu na nadchádzajúci rok. Splnenie notifikačnej povinnosti je nutné pre mechanizmus financovania poskytovanej podpory. „Tvrdenie žalobcu, že nemožno predpokladať rozsah zrážok, je špekulatívna, nakoľko predsa ide iba o nejaký predpoklad.“
18. Význam notifikačnej povinnosti: „Predmetom úpravy zákona OZE je poskytovanie podpory pre výrobcov elektriny tak, že výrobcovia majú „garantovanú výkupnú cenu“ za vyrobenú elektrinu počas doby cca 15 rokov, pričom garantovaná výkupná cena je výrazne vyššia ako trhová cena elektriny. Na základe cit. zákona bola žalovanému uložená povinnosť poskytovať podporu výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov formou doplatku a výkupom elektriny na straty. Na to, aby žalovaný mal finančné zdroje na poskytovanie podpory pre výrobcov elektriny, určil URSO popri distribučných poplatkoch osobitnú tarifu (nový poplatok) - tarifa za prevádzkovanie systému (ďalej len TPS). Žalovaný teda účtuje odberateľom pripojeným k distribučnej sústave popri distribučných poplatkoch aj TPD tarifu, ktorú určuje URSO na kalendárny rok ako pevnú cenu, a to v závislosti od toho, koľko výrobcov elektriny a v akom rozsahu si bude uplatňovať nárok na podporu (nárok na garantovanú výkupnú cenu). Cenové konanie o
určenie TPS prebieha „ex offo“ zo strany URSO ku koncu kalendárneho roka a na správne určenie TPS sú potrebné oznámenia od výrobcov elektriny, či si uplatnia podporu a v akom rozsahu na nasledujúci rok. Pre správne určenie TPS a teda vytvorenie dostatočných finančných zdrojov pre žalovaného na poskytovanie podpory výrobcom elektriny, je potrebná a nevyhnutná „súčinnosť“ zo strany výrobcov elektriny spočívajúca v plnení oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods.2 písm. c) zák. OZE, a to tak voči URSO, ako aj voči žalovanému.“
19. Okresný súd mal predložený aj záznam z kontroly URSO a podľa záverov vyplynulo, že výrobcovia uvedení v zozname zverejnenom na webe URSO nesplnili notifikačné povinnosti voči žalovanému. V danom zozname je aj žalobca. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalobca si splnil povinnosti iba voči URSO. Žalobca potvrdil, že voči žalovanému neplnil notifikačnú povinnosť.
20. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že je potrebné zdôrazniť, že hoci žalobca má vydané rozhodnutie o cene na roky 2014 až 2028, teda má právo na podporu, tak bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Je treba povedať, že to samotné ustanovenie zákona, ktoré povinnosť oznamovať žalobcovi ukladá, tak toto je jednoznačné v tom, že je povinný žalobca robiť dva úkony, jednak oznámiť uplatnenie podpory a zároveň oznámiť a uviesť predpokladané množstvo. Keďže zákonodarca stanovil tieto dve povinnosti, teda výrobca je povinný splniť dve povinnosti, nemožno ich subsumovať do jednej a posudzovať oznámenie o predpokladanom množstve zároveň aj ako oznámenie o uplatnení podpory. Zákonodarca uvedené zákonným ustanovením rozlišuje, keďže pri opačnom výklade by nebolo potrebné stanovovať ako dve samostatné povinnosti a postačovalo by napríklad iba oznámenie o predpokladom množstve, čo by pri žalobcovom výklade znamenalo aj oznámenie o uplatnení podpory. Avšak okresný súd opätovne zdôraznil, že zákonodarca to zakotvil do zákonného ustanovenia ako dve samostatné povinnosti, preto je potrebné ich tak aj splniť a nemožno oznámenie predpokladaného množstva považovať aj za oznámenie o uplatnení podpory, ako sa mylne domnieval žalobca, ktorý takýto výklad považoval za formalistický. Podľa okresného súdu nejde o žiadny formalizmus, ide o dve samostatné povinnosti výslovne stanovené zákonom. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia žalobca má dané povinnosti splniť každý rok, čo vyplýva aj zo znenia § 4 ods. 2 písm. c) cit. zák., podľa ktorého má dôjsť k splneniu povinnosti vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) cit. zák. jednoznačne hovorí, že ide o opakovanú činnosť oznamovania alebo opakovanú povinnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, komu smeruje tá vôľa a v akom rozsahu. Právny dopad nesplnenia právnej povinnosti je v § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. jednoznačný, teda žalobca si nemôže na nasledujúci kalendárny rok uplatniť podporu. Táto nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege a je to len na nasledujúci kalendárny rok, nie je to počas celej doby trvania podpory, počas ktorej platí aj toto cenové rozhodnutie.
21. Čo sa týkalo podpory na „odber elektriny za cenu na straty“, okresný súd uviedol, že zákon č. 309/2009 Z.z. jednoznačne ustanovuje, že sa tak deje na základe zmluvy, teda právo tu síce je, ale otázka je, či ho výrobca aj využije. A pokiaľ podmienky sú splnené, tak sa uzatvorí zmluva. Takže neznamená to, že by tu existovalo nejaké všeobecné právo a kedykoľvek bez zmluvy bude žalobcovi niekto vyplácať podporu. Žalovaný správne poukázal na to, že žalobca je povinný splniť oznamovaciu povinnosť k 15.08., a to uplatnenie podpory na ďalší kalendárny rok a uviesť plánované množstvo vyrobenej elektriny. Bez jednoznačného prejavu vôle nemôže mať žalovaný vedomosť, či výrobca má zámer uplatniť si podporu, ako ani to, že žalobca má zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. oboma druhmi tejto podpory. Keďže žalobca si nesplnil dané povinnosti, tak žalovaný postupoval v zmysle § 4 ods. 3 cit. zákona a podporu na rok 2015 neposkytol.
22. Okresný súd zdôraznil, že je nepochybné, že žalobca je povinný si uplatniť podporu tak, že žiada každý kalendárny rok o uplatnenie podpory. Na uplatnenie podpory musí preukázať, že je výrobcom, ktorý má právo na podporu, to je potvrdenie o pôvode, ktoré vydáva regulačný úrad podľa § 7 ods. 1 cit. zákona. Zároveň musí preukázať, že má vydané cenové rozhodnutie podľa zákona o cenovej regulácii, kde je určená cena, v akej sa podpora poskytuje. Taktiež musí žalobca preukázať aj to, že podmienky podpory podľa ostatných ustanovení zákona o podpore splnil. Zároveň notifikačnú povinnosť je povinný vykonávať žalobca voči regulačnému úradu a žalovanému, a musí ju vykonávať opakovane každoročne. Táto povinnosť je zavedená pre žalobcu od 01.01.2010, nejde o novú povinnosť. Teda je potrebné, aby bolo oznámené prevádzkovateľovi, že či si tú podporu uplatní a v akom množstve. Žalobca si nesplnil svoje zákonné povinnosti a z toho dôvodu sa nemôže domáhať daného práva.
23. Nestotožnil sa okresný súd ani s argumentáciou žalobcu o tom, že v zmysle § 18e cit. zák. nemožno na žalobcu aplikovať danú sankciu, pričom vyslovil, že dané ustanovenie sa týka len samotných podmienok podpory výroby elektriny stanovených v § 3 cit. zák., čo nemožno zamieňať a vykladať spoločne s povinnosťami výrobcu stanovenými v § 4 cit. zák., z ktorého citácie taktiež vyplýva, že právo na odber má ten výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 cit. zák.
24. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že nárok žalobcu je neopodstatnený, nakoľko nebolo relevantne preukázané v konaní, že splnil zákonom vyžadované povinnosti, a preto nemá nárok na plnenie za rok 2015 voči žalovanému. Žalobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) cit. zák. voči žalovanému, čo aj sám potvrdil. Splnenie notifikačnej povinnosti iba voči URSO, nepostačuje. Povinnosť je povinný splniť aj voči URSO, aj voči žalovanému. Keďže žalobca nesplnil všetky svoje povinnosti v stanovenej lehote, aplikoval sa sankčný mechanizmus ex lege, kedy sa nevyžaduje osobitné rozhodnutie. Pre splnenie notifikačnej povinnosti sa vyžaduje splnenie všetkých požadovaných povinností. Pokiaľ nie je splnená čo i len jedna z nich, výrobca stráca právo na podporu pre nasledujúci rok.
25. Hoci u žalobcu ide o uvedenie do prevádzky pred 01.01.2014, tak okresný súd opätovne uviedol, že § 18e cit. zákona sa týka § 3, teda pre podmienky podpory výroby elektriny, kedy sú doterajšie predpisy zachované, ale práva a povinnosti stanovené v § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Iný výklad by bol nelogický, nespravodlivý a diskriminačný, keby sa týkal iba zariadení uvedených do prevádzky po 01.01.2014. Treba aj v tomto prípade postupovať podľa výkladových pravidiel. Aj z § 4 cit. zákona je zrejmé, že výrobca najprv musí spĺňať podmienky na získanie podpory podľa § 3 cit. zák. (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu a v takom prípade musí plniť povinnosti podľa § 4 cit. zák., v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus ex lege, pričom nepochybne ide o súkromnoprávny vzťah, čo konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Podmienky sú stanovené v § 3 cit. zák. a následne sú dané povinnosti. Nesplnením povinnosti nestráca výrobca spôsobilosť na právo na podporu, ale je daná sankcia straty na podporu za nasledujúci kalendárny rok. Nejde o žiadnu ďalšiu podmienku, ale len o sankčný mechanizmus, aby povinnosti boli plnené, pričom žalobca nepreukázal splnenie notifikačnej povinnosti voči žalovanému. Keďže žalobca si zákonom stanovenú povinnosť nesplnil, stratil nárok na podporu, nemôže si uplatniť na rok 2015 právo na odber a doplatok.
26. Okresný súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia. Ani disponovanie s rozhodnutím URSO neznamená uplatnenie podpory voči žalovanému. Skutočnosť, že URSO vydal rozhodnutie na obdobie 2014-2028, v žiadnom prípade automaticky nezakladá uplatnenie podpory na celé dané obdobie. Je vecou žalobcu, a teda každého výrobcu, či si v tom konkrétnom roku uplatní podporu voči žalovanému alebo nie. Dané rozhodnutie, ktoré vydalo URSO znamená iba právo výrobcu uplatniť si podporu a už závisí na výrobcovi, či si ho aj uplatní počas celého obdobia každoročne alebo niektorý rok si podporu neuplatní.
27. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že splnenie notifikačnej povinnosti iba voči URSO, a nie aj voči žalovanému, je nepostačujúce na posúdenie splnenia notifikačnej povinnosti. Žalobca bol povinný danú povinnosť splniť aj voči žalovanému. Bolo preukázané, že dané povinnosti nesplnil voči žalovanému, čo žalobca aj sám potvrdil. Taktiež argumentácia, že v zmysle § 18e cit. zák. sa na žalobcu nevzťahuje sankčný mechanizmus, je nesprávna, keďže § 18e cit. zák. sa týka iba § 3 cit. zák., teda podmienok výrobcu, ale nie aj povinností stanovených v § 4 a teda aj sankcie za nesplnenie zákonnej povinnosti. Z toho dôvodu okresný súd dospel k záveru, že žalovaný postupoval správne, keď aplikoval sankčný mechanizmus, nakoľko žalobca stratil právo na podporu pre rok 2015 pre nesplnenie notifikačnej povinnosti voči žalovanému.
28. Zdôraznil okresný súd, že podstatné v tomto konaní bolo posúdiť, či žalobca splnil svoju notifikačnú povinnosť, čo okresný súd posúdil, že nesplnil svoju povinnosť a teda žalovaný nepostupoval v rozpore s právnymi predpismi, keď aplikoval sankčný mechanizmus. Akcentoval okresný súd, že v danom prípade nemožno uvažovať o porušení práv žalobcu, ako tvrdil žalobca, keďže sú dané zákonné povinnosti, ktoré žalobca ako výrobca musí plniť. Predsa žalobca má nielen práva, ale aj povinnosti, ktoré musí plniť a je absurdné tvrdiť, že pokiaľ by ich nesplnil, sú porušené nejaké jeho práva. Pokiaľ by mali byť porušené
ústavné práva, ako tvrdí žalobca, o tom, či boli porušené nejaké také práva, je oprávnený posudzovať Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý zatiaľ nič také v danej veci neskonštatoval. Je nesporné, že žalobca ako výrobca v danom vzťahu má určité oprávnenia, práva, ktoré sú mu zákonom garantované, avšak k tomu, aby nestratil určité nároky, musí splniť určité povinnosti, v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus. Teda nie je mu bránené vo výkone, ale za splnenia určitých podmienok má nárok aj na ďalšie. Okresný súd posúdil obranu žalobcu za účelovú, pokiaľ tvrdil rozpor s európskou legislatívou a trval na nemožnosť aplikácie sankčného mechanizmu s poukazom na § 18e cit. zák., a to s poukazom na všetky dôvody svojho rozhodnutia. Okresný súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalobcovi, keďže bol v konaní plne úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd v zmysle § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
29. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, písm. h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V rámci konania žalobca spoľahlivo a bez akýchkoľvek pochybností preukázal splnenie podmienok pre vznik nároku na priznanie podpory. Argumentácia „žalobcu bola založená v zásade na troch bodoch (nie na 2 ako nesprávne uvádza konajúci súd v bode 7 napádaného rozsudku) a to (i) na skutočnosti, že zo strany žalobcu bola notifikačná povinnosť splnená, (ii) notifikačná povinnosť bola splnená nad rámec zákona, nakoľko sankčný mechanizmus na žalobcu nemožno aplikovať z dôvodu, že svoje zariadenie uviedol do prevádzky pred 1. januárom 2014 a napokon (iii) z dôvodu, že sankcia je navyše v rozpore s ústavne chráneným právom vlastniť majetok a v rozpore s právom Európskej únie.“
30. V odvolaní žalobca uviedol, že z jeho strany bola notifikačná povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. splnená, a to dňa 03.06.2014, kedy žalobca notifikačnú povinnosť splnil voči URSO. V tomto bode je obzvlášť potrebné poukázať na absurdnosť predmetnej povinnosti, nakoľko táto vyžaduje od výrobcov, aby oznámili Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z., vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, a to napriek tomu, že kapacita predpokladaného množstva vyrobenej a dodanej elektriny vyplýva z cenového rozhodnutia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví, ktorého existencia a predloženie žalovanému je základnou podmienkou existencie ich zmluvného vzťahu a akýkoľvek iný (presnejší) odhad nie je ani možné vykonať, nakoľko nemožno spoľahlivo v horizonte jedného roku predpovedať frekvenciu zrážok (pri vodných elektrárňach) resp. frekvenciu slnečných dní (pri fotovoltaických elektrárňach). Preto akékoľvek „oznámenie predpokladaného množstva dodanej elektriny“ je len opakovaným oznamovaním toho istého údaju, ktorým navyše žalovaný (rovnako ako URSO) disponujú a ktorý sa v rozhodnutí stanovenom období nemení, ide teda nielen o nežiaduci formalizmus, ktorý nemá opodstatnenie, ale sankcionovanie nesplnenia tejto povinnosti je navyše v rozpore s princípmi a cieľom Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (Smernica 2009/28/ES a to s cieľom podporiť výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov a celkovo zvýšiť produkciu energie z obnoviteľných zdrojov v dlhšom časovom horizonte.
31. Žalobca v odvolaní namietal, že neobstojí argumentácia okresného súdu uvedená v bode 31. napádaného rozsudku „Bez jednoznačného prejavu vôle nemôže mať žalovaný vedomosť, či výrobca má zámer uplatniť si podporu, ako ani to, že žalobca má zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. oboma druhmi tejto podpory...'' nakoľko oznamovacia povinnosť reglementovaná v § 4 ods. 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. tu bola aj pred nadobudnutím účinnosti spornej novely č. 382/2013 Z.z., (avšak bez možnosti sankčného postihu v podobe nevyplatenia podpory) a žalovaný podporu vyplácal bez ohľadu na to, či formálne obdržal opätovne informáciu o kapacite výroby a bez toho aby od žalobcu vyžadoval samostatne urobený prejav vôle, že si právo na podporu uplatňuje“. Ak by aj žalovaný chcel argumentovať tým, že notifikačná povinnosť má opodstatnenie z dôvodu, že cenové rozhodnutie je vydávané na niekoľko rokov a výrobca môže medzičasom prerušiť, resp. zastaviť výrobu, tak ani takáto argumentácia neobstojí, pretože skutočnosť, že určitý žalobca je činný vo výrobe energie, vyplýva aj zo skutočnosti, že so žalovaným uzatvára každoročne nové zmluvy (Zmluvy na doplatok a návrh na uzatvorenie Zmluvy na výkup elektriny na bytie strát), resp. mu na ich uzatvorenie zaslal návrh.
32. V odvolaní žalobca uviedol, že čo sa týka intertemporálnych ustanovení predmetnej novely, v zmysle ktorých podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov, (§ 18 e ods. 1 zák. č. 382/2013 Z.z.), tak zotrváva na tvrdení, že sa na neho aplikácia predmetnej novely nevzťahuje.
33. Zdôraznil v odvolaní, že okresný súd sa napriek pomernej rozsiahlosti odôvodnenia napádaného rozsudku (41 bodov na cca 10 stranách odôvodnenia rozsudku) vôbec nevysporiadal s argumentáciou uvedenou napr. v časti III. žaloby pojednávajúcej o porušení jeho práva vlastniť majetok a o prednosti komunitárneho práva a potrebe prihliadať na účel smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/8/ES (o podpore kogenerácie založenej na dopyte po využiteľnom teple na vnútornom trhu s energiou, ktorou sa súčasne mení a dopĺňa smernica 92/42/EHS ako aj smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/77/ES o podpore elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov na vnútornom trhu s elektrickou energiou), ktoré žalobca podporil aj príslušnou judikatúrou, že akákoľvek vnútroštátna právna norma odporujúca komunitárnemu právu je neaplikovateľná. Ak teda je úlohou štátu podporiť výrobu energie z OZE a zvýšiť takúto produkciu, potom právna norma, ktorá je v rozpore s uvedeným cieľom odporuje komunitárnemu právu. Problematika prednosti komunitárneho práva už bola riešená v judikatúre Európskeho súdneho dvora. „Prednosť práva Európskej únie znamená, že úniová norma má vyššiu právnu silu ako akákoľvek vnútroštátna norma. V rozhodnutí Internationale Handelsgesellschaft Súdny dvor ES rozhodol, že komunitárne právo požíva prednosť pred akoukoľvek normou vnútroštátneho práva, vrátane ústavných noriem. V prípade rozporu vnútroštátneho práva a práva Európskej únie má prednosť právo Európskej únie, a to vo všetkých právnych odvetviach (Costa vs. ENEL). Európsky súdny dvor v rozhodnutí Simmenthal II zhrnul zásadu prednosti komunitárneho práva (práva Európskej únie) do troch bodov a síce (i) akákoľvek vnútroštátna právna norma odporujúca komunitárnemu právu je neaplikovateľná, (ii) existujúce komunitárne právo znemožňuje prijatie neskoršej vnútroštátnej normy, ktorá by s ním bola v rozpore a (iii) vnútroštátny súd je v prípade rozporu bez ohľadu na spôsoby kontroly ústavnosti ustanovené vo vnútroštátnej ústave povinný „ignorovať" vnútroštátnu normu a aplikovať komunitárnu normu.“
34. Odôvodnenie napádaného rozsudku považoval žalobca nielen za nesprávne, ale aj nepreskúmateľné a nezákonné. Zmätočnosť a arbitrárnosť postupu okresného súdu okrem absencie náležitého odôvodnenia umocňuje aj skutočnosť, ako si okresný súd postupne osvojoval argumentáciu znejúcu v neprospech žalobcu, avšak na jeho tvrdenia, resp. v jeho prospech znejúce dôkazy neprihliadal, čo evokuje porušenie zásady rovnosti zbraní. Takýto postup je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty, na ktorú poukazuje aj judikatúra ústavného súdu napr. Nález Ústavného súdu zo dňa 3.11.2006 sp. zn. III. ÚS 192/06-50. Legislatíva v danej oblasti je nedostatočná, a žalobca si je vedomý, že takáto úprava je tvrdá možno až nespravodlivá vo vzťahu k žalovanému ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, ktorý podľa vlastných slov „permanentne vykazuje stratu", avšak takýto stav nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Taktiež nemožno nejasný a nesprávne nastavený mechanizmus ospravedlniť a zdôvodniť tým, že aj takýto výklad predmetného ustanovenia by bol možný. Podľa žalobcu je predovšetkým potrebné brať do úvahy zmysel právnej úpravy na úrovni Európskej únie (na úrovni ustanovení smernice) a cez túto optiku následne hodnotiť predmetné ustanovenia zákona a konanie účastníkov. V prípade, že súd zistí, že vnútroštátna právna norma je v rozpore s nadradenou komunitárnou normou (smernicou) je povinný použiť túto komunitárnu normu. „V postavení Žalobcu je v súčasnosti niekoľko desiatok výrobcov el. energie z obnoviteľných zdrojov, ktorí sú uvedenou legislatívou de facto likvidovaní. Práve postup súdov, ktoré im poskytnú právnu ochranu tak ako to vyžaduje komunitárne právo, by malo byť prípravou na nevyhnutnú zmenu legislatívy, ktorá bude zodpovedať komunitárnej úprave.“ Predmetná problematika je primárne riešená právom Európskej únie a s ohľadom na skutočnosť, že v tomto prípade je kľúčové zodpovedanie otázky, či právna úprava obmedzenia podpory výroby energie z obnoviteľných zdrojov energie je alebo nie je v súlade s právnou úpravou na úrovni Európskej únie, žalobca požiadal odvolací súd, aby konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku prerušil a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania Európskemu súdnemu dvoru ohľadom zodpovedania nasledovnej otázky: „Sú splnené ciele Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (Smernica 2009/28/ES), ak vnútroštátna právna úprava zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v § 4 ods. 2písm. c) ukladá výrobcovi elektriny s právom na podporu povinnosť „oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok;... "pričom nesplnenie tejto povinnosti sankcionuje nemožnosťou uplatniť si podporu vo forme doplatku, teda nemožnosťou uplatniť si právo podľa odseku 1 písm. b) a c) citovaného zákona na nasledujúci kalendárny rok, aj keď kapacitu predpokladaného množstva vyrobenej a dodanej elektriny vyplýva z cenového rozhodnutia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví, ktorého existencia a predloženie prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy je základnou podmienkou existencie ich zmluvného vzťahu a akýkoľvek iný (presnejší) odhad nie je možné vykonať, nakoľko nemožno spoľahlivo v horizonte jedného roku predpovedať frekvenciu zrážok (pri vodných elektrárňach) resp. frekvenciu slnečných dní (pri fotovoltaických elektrárňach)“. Navrhol, aby odvolací Krajský súd v Žiline napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 16.11.2018, č.k. 18Cb/73/2018-103 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
35. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý nesúhlasil s tým, že žalobca si svoju notifikačnú povinnosť splnil. Citoval žalovaný vo svojom vyjadrení § 4 ods. 2 písm. c) cit. zák., § 4 ods. l písm. b) a c) cit. zák., § 4 ods. 3 cit. zák. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že notifikačnú povinnosť si splnil avšak iba voči Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „URSO"). Žalobca ďalej poukazuje na absurdnosť oznamovacej povinnosti, nakoľko táto vyžaduje od výrobcov, aby oznámili URSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, a to napriek tomu, že kapacita predpokladaného množstva vyrobenej a dodanej elektriny vyplýva z cenového rozhodnutia vydaného URSO. Akýkoľvek iný odhad podľa žalobcu nie je možné vykonať, nakoľko v horizonte jedného roka nemožno spoľahlivo predpovedať frekvenciu zrážok (pri vodných elektrárňach), resp. frekvenciu slnečných dní (pri fotovoltaických elektrárňach). Preto podľa žalobcu akékoľvek oznámenie „predpokladaného množstva dodanej elektriny" je len opakovaním toho istého údaju, ktorým žalovaný (rovnako ako URSO) už disponuje. Žalobca má tiež za to, že v prípade zákonnej oznamovacej povinnosti sa jedná o nežiaduci formalizmus, ktorý nemá opodstatnenie a sankcionovanie nesplnenia tejto povinnosti je v rozpore s princípmi a cieľom Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28ES zo dňa 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES. Žalovaný s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu nesúhlasí, nakoľko táto je zjavne nesprávna a nemá oporu v platnej legislatíve. Argumentácia žalobcu nezohľadňuje žalovaným citovanú právnu úpravu. Ako je teda z § 4 ods. 2 písm. c) cit. zák. zrejmé, výrobca elektriny, ktorý má záujem uplatniť si právo na podporu, je povinný oznámiť, a to jednak URSO a jednak prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy t.j. žalovanému, konkrétny druh podpory (odberom elektriny na straty, doplatkom príp. oboma) vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, a to vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Oznamovacia povinnosť je povinnosťou opakovanou, t.j. v prípade záujmu výrobcu o podporu musí byť splnená každoročne. Oznamovacia povinnosť nie je ani povinnosťou novou a zavedená bola už od 01.01.2010. Práve vzhľadom na skutočnosť, že množstvo výrobcov elektriny si oznamovaciu povinnosť neplnilo, došlo k novelizácii § 4 ods. 3 cit. zák., ktoré stanovuje sankciu v podobe straty práva na podporu na nasledujúci, jeden kalendárny rok.
36. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že novelizáciou citovaného zákona vykonanou zákonom č. 382/2013 Z.z. došlo súčinnosťou od 01.01.2014 k zmene resp. rozšíreniu právnych dôsledkov ktoré spočívajú nielen v strate práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov, ale aj práva na doplatok. Ako je pritom z doterajšieho konania zrejmé (a vyplýva to z dokazovania aj z odvolania) žalobca v konaní ani netvrdil, že by si svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému splnil. Ak si teda žalobca oznamovaciu povinnosť voči žalovanému nesplnil - a vyplýva to aj z odvolania žalobcu - žalovaný uplatnil oprávnene sankčný mechanizmus podľa § 4 ods. 3 cit. zák. a podporu na kalendárny rok 2015 mu nepriznal. Konštatovanie žalobcu o tzv. absurdnosti a nežiaducom formalizme notifikačnej povinnosti považoval za nesprávne. Žalobcovi nenáleží meniť obsah zákonných práv a povinností, ktoré pre výrobcov elektriny vyplývajú z platnej právnej úpravy. Postup žalovaného, ktorý žalovanému odmietol vyplatiť podporu na kalendárny rok 2015 je daný iba dôsledným dodržiavaním legislatívy. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, podľa ktorého: „Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že žalobca bol povinný splniť si povinnosti podľa § 4 ods.2 v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015, a to nielen voči URSO, ale aj voči žalovanému [Rozsudok súdu prvej inštancie str. 6 bod 23.]. „Žalovaný správne poukázal na to, že
žalobca je povinný splniť oznamovaciu povinnosť k 15.08., a to uplatnenie podpory na ďalší kalendárny rok a uviesť predpokladané množstvo vyrobenej elektriny. Bez jednoznačného prejavu vôle nemôže mať žalovaný vedomosť, či výrobca má zámer uplatniť si podporu, ako ani to, že žalobca má zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. oboma druhmi tejto podpory. Keďže žalobca si nesplnil dané povinnosti, tak žalovaný postupoval v zmysle §4 ods.3 cit. zák. a podporu na rok 2015 neposkytol." [Rozsudok súdu prvej inštancie str.8 bod 31.]. „Súd leda posúdil, že splnenie notifikačnej povinnosti iba voči URSO, a nie aj voči žalovanému, je nepostačujúce na posúdenie splnenia notifikačnej povinnosti. Žalobca bol povinný danú povinnosť splniť aj voči žalovanému. Bolo preukázané, že dané povinnosti nesplnil voči žalovanému, čo žalobca aj sám potvrdil. " [Rozsudok súdu prvej inštancie str.10 bod 37.].
37. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný k tvrdeniu žalobcu, že oznamovacia povinnosť bola splnená nad rámce zákona, nakoľko sankčný mechanizmus podľa § 4 ods. 3 na žalobcu nemožno aplikovať z dôvodu, že svoje výrobné zariadenie uviedol do prevádzky pred dátumom 1. januára 2014. Žalobca v konaní netvrdil, a teda ani nepreukázal splnenie oznamovacej povinnosti voči žalovanému. Skutočnosť, že žalobca si svoju notifikačnú povinnosť voči žalovanému nesplnil vyplýva aj zo zoznamu výrobcov, ktorí si nesplnili svoju povinnosť, ktorý zoznam bol uverejnený na stránke URSO dňa 09.02.2015, pod poradovým č. 30.
38. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu s poukázaním na prechodné ustanovenie (§ 18e ods. l cit. zák.), táto v odvolaní nie je bližšie konkretizovaná. Žalobca teda tvrdí, že sankčné opatrenie § 4 ods. 3 cit. zák. sa na neho nevzťahuje z dôvodu prechodného § 18e ods. l. cit. zák. V nadväznosti na predmet úpravy zákona upravuje § 3 cit. zák. spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny, § 3a citovaného zákona spôsob podpory a podmienky podpory biometánu, avšak naproti tomu § 4 cit. zák. upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Tomu zodpovedá aj názor Krajského súdu v Žiline, že § 4 cit. zák. obsahuje notifikačnú povinnosť výrobcu elektriny a sankčný následok jej nesplnenia nemožno zahrnúť pod podmienky podpory, ktoré sú upravené v § 3 a § 3a cit. zák. a teda na notifikačnú povinnosť, ktorá nie je podmienkou podpory, ale povinnosťou výrobcu elektriny, sa prechodné ustanovenia § 18e ods. l cit. zák. nemôže vzťahovať. Je preto nevyhnutné zastávať názor, že notifikačná povinnosť a sankčný charakter jej nesplnenia sa vzťahuje na každého výrobcu elektriny, ktorý má právo na podporu a spĺňa podmienky podpory stanovené v § 3 a v § 3a cit. zák., a to bez ohľadu na to, či spĺňa podmienky podpory v znení účinnom do 31.12.2013, alebo spĺňa podmienky podpory po nadobudnutí účinnosti novely Zákona OZE (zákon č. 382/2013 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2014).
39. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle, aby sa notifikačná povinnosť a sankčný následok jej nesplnenia vzťahoval len na výrobcov elektriny, ktorých výrobné zariadenie bolo uvedené do prevádzky po 01.01.2014, obsahoval by § 18e cit. zák. aj skutočnosť, že práva a povinnosti výrobcov elektriny (a nielen podmienky podpory), ktorých výrobné zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Uvedené by však nedávalo logiku, nakoľko prevažná väčšina výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov uviedla svoje výrobné zariadenie do prevádzky pred 01.01.2014 a účelom novely § 4 ods. 3 cit. zák. bolo prinútiť výrobcov elektriny, aby si svoju oznamovaciu povinnosť plnili včas, nakoľko toto bolo v minulosti z ich strany často krát porušované. Strata podpory na jeden rok sa vzťahuje len na prípad nesplnenia si povinnosti (vrátane povinnosti notifikačnej) výrobcom elektriny a nie aj na nesplnenie podmienok podpory, nakoľko v takomto prípade nemá nárok výrobca elektriny na podporu vôbec. Aj táto skutočnosť teda potvrdzuje, že prechodné ustanovenie § 18e Zákona OZE sa vzťahuje výlučne na podmienky podpory podľa § 3 a § 3a Zákona OZE a nie aj na práva a povinnosti výrobcu elektriny podľa § 4 Zákona OZE. Oznamovacia povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona OZE nie je ani novou povinnosťou pre výrobcov elektriny a výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, kedy bolo ich výrobné zariadenie uvedené do prevádzky, boli povinní si túto povinnosť splniť, čo však žalobca porušil. Rozdiel oproti právnemu stavu do 31.12.2013 a od 01.01.2014 spočíva práve v zavedení sankcie, spočívajúcej v odňatí podpory na jeden kalendárny rok v prípade nesplnenia si zákonných povinností. Zavedenie novej sankcie za nesplnenie zákonnej povinnosti nemožno teda vnímať ako ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore so zákazom retroaktivity. Opačný prístup by totiž znamenal, že novelou zákona nie je možné sankcionovať nesplnenie zákonnej povinnosti, a teda štát by de facto nemal v rukách žiadne donucovacie prostriedky na plnenie zákonných povinností voči subjektom, ktorých výrobné zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred prijatím novely zákona, čo je v rozpore so sledovaným účelom novelizácie právneho predpisu. Aplikáciou prechodného ustanovenia §18e ods. l sa vysporiadal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze ÚS PL. 50/2015-148 ktorý
jednoznačne uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 z ústavného hľadiska je nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce. Otázkou aplikácie prechodného § 18e ods. l a (nemožnosti) podriadenia práv a povinností podľa §4 Zákona OZE pod podmienky podpory sa vysporiadal už aj Krajský súd v Žiline, a to rozsudkom sp.zn. 14Cob/50/2018 zo dňa 29.11.2018 Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že by § 4 ods. 3 bolo v rozpore s ústavne chráneným právom vlastniť majetok prípadne v rozpore s právom Európskej únie. „Ako už bolo uvedené, účastníci konania ako aj konajúci súd sú viazaní platnou a účinnou právnou úpravou zákona o podpore. Z konania pritom jednoznačne vyplýva, že 1. žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť nesplnil 2. žalovaný preto oprávnene uplatnil sankciu v zmysle § 4 ods.3 Zákona OZE.“
40. Vo svojom vyjadrení žalovaný opätovne poukázal na Nález Ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017, z ktorého jednoznačne vyplýva, že § 4 ods. 3 zákona OZE je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (a to s jej čl. 1 ods. l, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. l a 4 a s čl. 35 ods. l) ako aj v súlade s čl. l Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd okrem iného uviedol, že právom na jednotlivé formy podpory disponujú jednotliví výrobcovia elektriny z OZE len za podmienky, že si riadne plnia zákonné povinnosti. Za legitímne tiež považoval vzájomné prepojenie práv a povinností ustanovených Zákonom OZE, nakoľko je podľa záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky v podmienkach právneho štátu akceptovateľné, ba až žiaduce, aby neplnenie zákonom stanovených povinností bolo sankcionovateľné. Z uvedeného vyplýva záver, že SSD, a.s. výrobcom z OZE neposkytla podporu z dôvodu nesplnenia oznamovacej povinnosti výrobcov elektriny z OZE podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona OZE oprávnene. Zásadná právna otázka, či žalovaný bol oprávnený v prípade nesplnenia oznamovacej povinnosti neposkytnúť podporu, bola ústavným súdom zodpovedaná. Výrobcovia elektriny z OZE v prípade nesplnenia oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) nemajú nárok na uplatnenie podpory doplatkom a výkupom elektriny za cenu elektriny na straty na nasledujúci kalendárny rok. Poukázal aj na „názor Ústavného súdu podľa ktorého novelizácia Zákona OZE zákonom č. 382/2013 Z.z. zakladá nepravú retroaktivitu, ktorá je v danom prípade žiaduca. Ústavný súd uvádza, že z hľadiska podstaty a účelu ustanovenia § 4 ods.3 Zákona OZE možno celkom zjavne identifikovať verejný záujem, ktorý zákonodarca sledoval jeho zmenou zavedenou prostredníctvom novelizácie vykonanej zákonom č. 382/2013 Z.z. Zdôrazňuje, že je nespochybniteľné. Že záujem na dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem (teda aj z § 4 ods.2 písm. c) Zákona OZE) je treba považovať za dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem. Za situácie, keď výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov majú nárok na zákonom ustanovené formy podpory, je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených Zákonom OZE výrobcami elektriny. Zohľadňujúc účel a ciele sledované ustanovením § 4 ods.3 Zákona OZE, zastáva Ústavný súd názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia $4 ods.3 Zákona OZE je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce.“ S tvrdením žalobcu o tom, že by aplikácia § 4 ods. 2 písm. c) v spojení na § 4 ods. 3 Zákona OZE bola porušením žalobcovho práva vlastniť majetok, v rozpore s účelom smernice Európskeho parlamentu a Rady Č.2004/8/ES a o tom, že legislatíva v danej oblasti je nedostatočná, žalovaný nesúhlasil. Z prezentovaného názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplývalo, že právom na jednotlivé formy podpory disponujú jednotliví výrobcovia elektriny z OZE len za podmienky, že si riadne plnia zákonné povinnosti. V podmienkach právneho štátu je pritom akceptovateľné, ba až žiaduce, aby neplnenie zákonom stanovených povinností bolo sankcionovateľné. Tvrdenia žalobcu v podanom odvolaní považoval žalovaný za nejednoznačné a vzájomne rozporné. Žalobca totiž svoju „obranu postavil na argumentácii kedy tvrdí, že 1. notifikačnú povinnosť splnil, avšak iba voči ÚRSO 2. splnenie oznamovacej povinnosti voči žalovanému je príliš formalistické a nie je potrebné 3. žalobca na splnenie oznamovacej povinnosti nebol povinný z dôvodu prechodného ustanovenia §18e ods. l 4. sankcia podľa ust. § 4 ods.3 je v rozpore s právom vlastniť majetok a v rozpore s právom Európskej únie, ktoré má prednosť. Zohľadňujúc odvolanie žalobcu ako celok, z uvedených dôvodov považujeme odvolanie za nejednoznačné“. Navrhol, aby Krajský súd v Žiline ako súd odvolací napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
41. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril (doručenka č.l. 171 rub spisu).
42. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP
napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
43. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
44. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
45. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
46. Podľa § 387 ods. 2 CSP, Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
47. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení so závermi v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 išlo o § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
48. Odvolací súd uvádza, že v rámci danom odvolaním žalobcu preskúmal postup v prvoinštančnom konaní a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, pričom konštatoval, že napadnutý rozsudok i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav, tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nemal priestor odvolací súd pre iný záver, v rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu, vyjadreným vo včas podanom odvolaní (č.l. 116 a nasl. spisu), potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998; pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil a aj z tohto dôvodu je dostatočný poukaz na jeho dôvody.
49. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje za potrebné uviesť nasledovné.
50. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že ťažiskové odvolacie dôvody, ktorými sa odvolací súd mohol zaoberať, spočívali v rovine právneho posúdenia veci, pričom žalobca mal odlišné nazeranie na právne hodnotenie skutkového stavu zisteného pred súdom prvej inštancie, než ktoré tvorilo základ meritórneho rozhodnutia. Okresný súd sa pritom zaoberal a dal relevantnú odpoveď na všetky skutkové a právne otázky potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. Cez odvolacie dôvody žalobcu nemal odvolací súd priestor pre iné hodnotenie veci, než ktoré vykonal okresný súd, pričom neboli zistené dôvody pre zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
51. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd dopĺňa, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu správne aplikoval a interpretoval právne normy, citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a pokiaľ dospel k záveru o (ne)dôvodnosti žaloby, tak odvolací súd sa s týmito závermi a dôvodmi prijatia týchto záverov, tak ako dostatočne vysvetlil okresný súd v napadnutom rozsudku, stotožnil. V konečnom dôsledku teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno o tom, že mu vznikol nárok na zaplatenie podpory - doplatku za rok 2015 a že tento nárok ku dňu rozhodovania vo veci samej existuje. Z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobe žalobcu nevyhovel a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP. Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo primárne na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom (ne)unesenia dôkazného bremena sporovej strany je jej (ne)úspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze buď v dôsledku absencie dôkazov ako takej (napr. neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia sporovou stranou, dopad, neúspech sa pričíta tej strane sporu, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno. Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo sporových strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že dôkazy nie sú produkované v predpísanom procesnom štádiu prvoinštančného konania.
52. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 150 CSP, § 215 CSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní.
53. Z obsahu spisu bol zrejmé, že žalobca žalobou uplatňoval ako výrobca elektriny s právom na podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. zákonný nárok na doplatok s odôvodnením, že si splnil všetky povinnosti vyplývajúce zo zákonnej úpravy. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na bod 22 a nasl. napadnutého rozsudku okresného súdu. Zo žaloby napokon vyplýva, že žalobca si nároky z podpory výroby elektriny z OZE uplatnil za celý kalendárny rok 2015.
54. Z priebehu konania a rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej bolo zrejmé, že okresný súd žalobcom uplatnený nárok preskúmal osobitne z hľadiska splnenia resp. nesplnenia zákonných podmienok a osobitne zákonných povinností vyplývajúcich z právnej úpravy zákona o podpore OZE. Žalobca v rámci odvolacieho dôvodu vymedzeného v podanom odvolaní (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) nesúhlasil s aplikáciou § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení platnom a účinnom od 1. januára 2014, podľa ktorého výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa ods. 1 písm. b) a e) na nasledujúci kalendárny rok. Z uvedeného vyplýva, že žalobca podaným odvolaním nespochybňuje skutkové a právne závery napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých k 15. augustu 2014 nesplnil povinnosť vyžadovanú § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE vo vzťahu k podpore na rok 2015, keďže za splnenie zákonom vyžadovaných povinností nebolo možné považovať len splnenie notifikačnej povinnosti iba voči URSO.
55. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd sa dostatočne zaoberal v napadnutom rozsudku aj otázkou interpretácie § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE. K týmto súdom prvej inštancie správne uvedeným dôvodom v rámci právneho posúdenia veci, odvolací súd k odvolacím dôvodom žalobcu len zvýrazňuje, že ak sa Ústavný súd Slovenskej republiky v žalobcom poukazovanom náleze č.k. PL. ÚS 50/2015-148 z 22. marca 2017 výslovne nezaoberal výkladom pojmu „podmienky podpory“ v zmysle prechodných ustanovení novely zákona, ktorá sankciu zaviedla, neznamená to, že sa citovaný nález ústavného súdu a v ňom uvedené závery predmetnej právnej otázky vôbec nedotýkajú. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že ústavný súd v dotknutom náleze vyslovil, aj pre danú posudzovanú vec relevantný názor, že v prípade § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení od 01.01.2014 ide o novo zavedenú sankciu, ktorá sa viaže na povinnosti výrobcov rovnako upravené v zákone (§ 4 ods. 2 písm. c)) aj pred 01.01.2014.
56. Odvolací súd zdôrazňuje dôvody uvedené súdom prvej inštancie v ods. 16 napadnutého rozsudku. Okresný súd správne uviedol, že § 3 zákona o podpore OZE stanovuje podmienky podpory výroby elektriny, teda upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené a nemožno ho zamieňať s § 4 cit. zákona. Výrobca elektriny z OZE, ktorý spĺňa podmienky podľa § 3 cit. zák., následne má určité práva a povinnosti uložené v § 4 cit. zák. a pokiaľ ich nesplní, je daná od 01.01.2014 sankcia - strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok. Odvolací súd osobitne a zhodne so súdom prvej inštancie zvýrazňuje z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 50/2015-148 z 22. marca 2017, že v nadväznosti na vymedzenie predmetu a účelu zákona o podpore OZE sú v § 3 ustanovené (okrem iného) spôsoby a podmienky podpory výroby elektriny OZE a v § 4 sú ustanovené práva a povinnosti výrobcov elektriny“.... „Na právnu úpravu práv výrobcov elektriny z OZE (ich práv na podporu) bezprostredne nadväzuje úprava ich povinností v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE“... „Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom nárok ustanovený v § 3 ods. 6 prvej vete zákona o podpore OZE (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknutý. Rovnako považuje ústavný súd za vhodné poukázať tiež na to, že namietaný sankčný mechanizmus bol súčasťou už pôvodného znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, aj keď v inej podobe právneho vyjadrenia a v (podstatne) užšom rozsahu (k tomu pozri časť III.1. a III.3 tohto nálezu).
57. V odvolaní žalobca argumentoval aj tým, že okresný súd sa nevysporiadal s porušením „Žalobcovho práva vlastniť majetok a o prednosti komunitárneho práva a potrebe prihliadať na účel smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/8/ES (o podpore kogenerácie založenej na dopyte po využiteľnom teple na vnútornom trhu s energiou, ktorou sa súčasne mení a dopĺňa smernica 92/42/ EHS ako aj smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/77/ES o podpore elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov na vnútornom trhu s elektrickou energiou), ktoré žalobca podporil aj príslušnou judikatúrou, že akákoľvek vnútroštátna právna norma odporujúca komunitárnemu právu je neaplikovateľná. Ak teda je úlohou štátu podporiť výrobu energie z OZE a zvýšiť takúto produkciu, potom právna norma, ktorá je v rozpore s uvedeným cieľom odporuje komunitárnemu právu.“ Tiež namietal, že „...Odôvodnenie napádaného rozsudku považujeme z vyššie uvedených dôvodov (najmä pre nevysporiadame sa s podstatnými skutočnosťami) nielen za nesprávne ale aj nepreskúmateľné a nezákonné. Zmätočnosť a arbitrárnosť postupu súdu okrem absencie náležitého odôvodnenia umocňuje aj skutočnosť, ako si súd postupne osvojoval argumentáciu znejúcu v neprospech Žalobcu, avšak na jeho tvrdenia, resp. v jeho prospech znejúce dôkazy neprihliadal, čo evokuje porušenie zásady
rovnosti zbraní“. Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súd bodu 19, 20 s dôrazom na bod 22, 23, 25, 26, 29, 37 napadnutého rozsudku, ktorá argumentácia okresného súdu bola odvolacím súdom vyhodnotená ako vecne správna a rozhodne nepredstavovala priestor na to, aby odvolací súd vyhodnotil odvolaciu argumentáciu žalobcu v tejto rovine ako relevantnú pre výsledok odvolacieho konania. Ak žalobca v rámci podanej žaloby argumentoval porušením práva vlastniť majetok s poukazom na právnu úpravu v Ústave Slovenskej republiky ako i čl. 1 Dodatkového protokolu, tak Ústavný súd SR Nálezom PL. ÚS 50/2015-148 skonštatoval, že žalobcom namietané ustanovenie nie je v rozpore s Ústavou SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
58. K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
59. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.
60. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
61. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
62. V danom prípade podľa odvolacieho súdu k takej žalobcom namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorá by predstavovala naplnenie § 365 ods. 1 písm. b), d) CSP, nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky sú pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303
- B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril ku skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) a ani písm. d) CSP. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
63. Odvolateľ teda v podstate vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd v konečnom dôsledku vychádzal zo záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k ním uplatnenému nároku, ako i ďalšími skutočnosťami uvedenými v odvolaní. Nie je však možné dôvodne vytýkať súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou sporových strán podľa predstáv odvolateľa. V rámci celého prvoinštančného konania mal žalobca vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie dôkazov v rovine ním uplatneného nároku i jeho preukázania. To, že v konečnom dôsledku súd prvej inštancie dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena na preukázanie nároku a žalobu zamietol, teda, že žalobca v spore neuspel, nie je možné interpretovať ako porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Okresný súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany, v rozsahu, ktorý postačoval na konštatovanie, že žalobca dostal odpoveď na všetky podľa neho vyjadrené podstatné okolnosti prípadu. Krajský súd vzhľadom k uvedenému poukazuje na to, že mal v rámci svojho konania spôsobilý predmet posudzovania, hodnotenia, a to rozsudok okresného súdu s náležitosťami odôvodnenia, ktoré vyžaduje § 220 ods. 2 CSP.
64. Z vyššie uvedeného potom podľa záverov odvolacieho súdu vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) CSP.
65. Vo väzbe k zhodnoteniam uvedeným odvolacím súdom sa poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého... „odvolací súd, ktorý sa stotožňuje so závermi okresného súdu, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“.
66. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu tak v meritórnom výroku ako i v závislom výroku vo vzťahu k trovám konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP), keďže nebola zistená relevancia a ani dôvodnosť ani jedného z odvolacích dôvodov žalobcu, ktoré uviedol v odvolaní „ § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „CSP"): písm. d): konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. e): súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, písm. h): rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“
67. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu bola výrokom priznaná plná náhrada odvolacích trov.
68. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.