Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 556/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Bytového družstva

Bratislava III, Kominárska 6, Bratislava, IČO 00 169 633, zastúpeného advokátskou

kanceláriou MV Legal s. r. o., Jedenásta 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava III

sp. zn. zo 4. júna 2017 a II. výrokom uznesenia Okresného súdu Bratislava III

sp. zn. z 20. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Bytového družstva Bratislava III o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť Bytového družstva Bratislava III, Kominárska 6,

Bratislava, IČO 00 169 633 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 4. júna 2017 a výrokom II uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 20. mája 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením sp. zn.

zo 4. júla 2017 okresný súd uložil povinnosť sťažovateľovi ako neúspešnej strane v spore

zaplatiť žalobcom náhradu trov konania v sume 3 591,79 €. Proti tomuto uzneseniu

sťažovateľ aj žalobcovia podali sťažnosť. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 20. mája 2019 bola zamietnutá sťažnosť žalobcov (výrok I) i sťažnosť sťažovateľa (výrok

II).

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že v sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu zo 4. júla 2017 namietal priznanie niekoľkých úkonov právnej služby (návrh na zmenu

žaloby rozšírením zo 6. júla 2007, návrh na zmenu návrhu o alternatívny petit z 10. apríla

2008, návrh na zmenu žaloby rozšírením z 15. januára 2009) a účasť na viacerých

pojednávaniach (okrem prvého, predposledného a posledného), keďže nejde o odôvodnené

a účelné úkony súvisiace s uplatňovaním práva, resp. ktoré zapríčinili žalobcovia.

4. Sťažovateľ dôvodil, že ak by žalobcovia naformulovali petit žaloby riadne

a správne už pri podaní žaloby, nebolo by potrebné ho v priebehu konania viackrát meniť.

Súvisiace trovy konania by v takom prípade nevznikli. Rovnako by nevznikli ani trovy

konania spôsobené konaním nadbytočných pojednávaní súvisiacich so zmenami petitu.

Tieto úkony zapríčinili žalobcovia ich nepozornosťou, resp. neodborným spracovaním

žaloby, ako aj následných zmien žaloby. Sťažovateľ sa preto domnieva, že je nespravodlivé

a v rozpore so zákonom, aby tieto platil, keď na ich vzniku (a to ani čiastočne) nemal

podiel.

5. Okresný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, že napadnuté úkony právnej

pomoci nie sú odôvodnenými a účelnými úkonmi v súvislosti s uplatňovaním práva

a uvedené trovy konania spôsobili žalobcovia. Okresný súd zastával názor, že žalobcovia

podaním návrhu na zmenu žaloby len využili svoje dispozičné právo ako prejav ich slobody

v dispozícii konaním a predmetom konania. Podľa sťažovateľa okresný súd vôbec

neodôvodnil účelnosť a opodstatnenosť napadnutých úkonov právnych úkonov, iba ju

konštatoval.

6. Sťažovateľ sa preto domnieva, že „súd sa však námietkami sťažovateľa vôbec

nezaoberal a bez akýchkoľvek logických argumentov iba formalisticky a svojvoľne

konštatoval oprávnenosť a účelnosť napadnutých úkonov, keď iba potvrdil správnosť

prvostupňového rozhodnutia. Súd sa taktiež vôbec nezaoberal napadnutými úkonmi právnej

pomoci – účasť na pojednávaniach, ktoré boli vyvolané iba v dôsledku zmien petitu

a nedôslednosti zo strany žalobcov. Súd sa k tejto problematike vôbec nevyjadril, ponechal

ju celkom bez povšimnutia. Podľa názoru sťažovateľa sú uvedené závery okresného súdu

v Napadnutom uznesení v priamom rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie, a to

najmä preto, že (i) je toto rozhodnutie zjavne arbitrárne, nepreskúmateľné, formalistické

a priečiace sa základným zásadám civilného sporového konania, (ii) rozhodnutie narúša

a zasahuje do práva sťažovateľa vlastniť majetok, (iii) ohrozuje sťažovateľa a jeho majetok

tým, že vytvára proti nemu nezákonný exekučný titul.“.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým

vysloví porušenie jeho v bode 1 označených práv uznesením okresného súdu zo 4. júna

2017 a výrokom II uznesenia okresného súdu z 20. mája 2019. Sťažovateľ ďalej žiada zrušiť

uznesenie okresného súdu zo 4. júna 2017 a výrok II uznesenia okresného súdu z 20. mája

2019 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľ domáha aj náhrady trov

konania v sume 415,51 €.

8. Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi

spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli

v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli

prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola

prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych predpisov

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.A K namietanému porušeniu v bode 1 označených práv sťažovateľa

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 4. júna 2017

12. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

13. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

14. Sťažovateľ využil svoje právo podať proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

zo 4. júna 2017 sťažnosť, o ktorej rozhodoval sudca okresného súdu. Sudca okresného súdu

bol zároveň oprávnený a aj povinný poskytnúť ochranu základným právam alebo slobodám

sťažovateľa v prípade zistenia, že napadnutým uznesením vyššieho súdneho úradníka

zo 4. júna 2017 došlo k ich porušeniu. Právomoc sudcu okresného súdu rozhodnúť

o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

15. Ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

III.B K namietanému porušeniu v bode 1 označených práv sťažovateľa

výrokom II uznesenia okresného súdu sp. zn. z 20. mája 2019

16. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

16.1 Dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je

aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou

na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo

slobody na strane druhej.

16.2 Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle

judikatúry (napr. , , ) považovať aj konkrétne

okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť

z hľadiska požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia,

či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili, alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi

ujmu na jeho zaručených právach.

17. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci vo veciach

patriacich do ich právomoci.

17.1 Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k orgánom verejnej moci nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred orgánmi

verejnej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m. , ).

17.2 Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

18. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľa o porušení jeho v bode 1

označených práv výrokom II uznesenia okresného súdu sp. zn. z 20. mája

2019, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o výške trov konania úspešnému účastníkovi

konania.

19. Vychádzajúc aj z doktríny minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti

orgánov verejnej moci (m. m. , ), ústavný súd vo svojej

ustálenej judikatúre opakovane pripomína, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách

konania ako o integrálnej súčasti súdneho konania je zásadne výsadou všeobecného súdu.

19.1 Pri tomto rozhodovaní ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný

súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to

v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek

kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu

spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv

účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu ústavnú sťažnosť.

19.2 Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (m. m. , ).

20. Vo všeobecnosti platí, že pochybenie všeobecného súdu pri rozhodovaní

o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe takú intenzitu, ktorá zakladá

možnosť porušenia základných práv a slobôd, a to bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže

účastníka konania (negatívne) dotknúť. Z hľadiska kritérií ústavnej udržateľnosti súdneho

rozhodovania podľa názoru ústavného súdu takéto pochybenie nemožno dávať na rovnakú

úroveň a pripisovať mu takú istú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietky

pochybenia v procesnom postupe všeobecného súdu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej

(m. m. ).

20.1 Ústavný súd preto pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. tej časti

predmetu konania, ktorá má akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné právo (porovnaj m. m. , ,

, , , , ).

21. Podľa názoru ústavného súdu však vo veci sťažovateľa o takú situáciu nešlo.

22. Sťažovateľ namietal nesprávnosť rozhodnutia sudcu okresného súdu, ktorý

žalobcom priznal odmenu za úkony právnej služby uvedené v bode 3, z dôvodu, že ich nie

je možné považovať za odôvodnené a účelne vynaložené z dôvodov uvedených v bode 4

(prvá námietka). Z rovnakých dôvodov sťažovateľ spochybňoval aj priznanie odmeny

za účasť na viacerých pojednávaniach (druhá námietka).

23. V prípade prvej námietky zastáva ústavný súd názor, že odôvodnenie ústavnej

sťažnosti je v tejto časti iba polemikou s názorom sudcu okresného súdu, ktorý

v napadnutom uznesení jednoznačne vyslovil, že považuje napádané úkony právnej služby

za „odôvodnené a účelné“ v zmysle . V tomto kontexte

sudca okresného súdu okrem už v bode 5 uvedených skutočností ďalej dôvodil tým,

že „odvolací súd nijak nespochybnil nárok žalobcov 1/-4/ na náhradu trov konania za

vyššie uvedené úkony právnej pomoci, pričom žalovaný vzniesol námietky už vo svojom

odvolaní proti uzneseniu č. k. -734 zo dňa 21.10.2014. Odvolací súd

nespochybnil záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia 1/ až 4/ mali v konaní plný úspech

a že boli naplnené predpoklady na priznanie trov právneho zastúpenia, preto súd prvej

inštancie rozhodol správne o výške náhrady trov konania. Súd mal v danom prípade za to,

že sťažnosť žalovaného je nedôvodná.“.

24. Vo vzťahu k druhej námietke je možné z obsahu odôvodnenia uznesenia

okresného súdu z 20. mája 2019 vyvodiť, že sa s rovnakou argumentáciou sťažovateľa, akú

prezentuje aj v ústavnej sťažnosti, implicitne nestotožnil, to znamená, že ju vyhodnotil ako

nedôvodnú a priznal žalobcom odmenu za účasť na každom z pojednávaní.

25. Ústavný súd zastáva názor, že okresný súd nepostupoval svojvoľne alebo tak,

že akýmkoľvek iným zjavne nesprávnym spôsobom vykladal, resp. aplikoval príslušné

právne predpisy. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (). Podľa

názoru ústavného súdu sa okresný súd v uznesení z 20. mája 2019 takéhoto výkladu

či aplikácie zákonného predpisu (resp. vyhlášky) nedopustil, a preto napriek nesúhlasnému

postoju sťažovateľa k obsahu uznesenia okresného súdu z 20. mája 2019, ktorý vyjadril aj

vo svojej ústavnej sťažnosti, ústavný súd v tomto prípade nevidí priestor na zásah vo forme

zrušenia predmetného uznesenia okresného súdu.

26. Ústavný súd nezistil, že by uznesením okresného súdu z 20. mája 2019 došlo

k porušeniu práv, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že jeho právomoc preskúmavať uznesenie okresného súdu z 20. mája 2019 je

limitovaná rozsahom a dôvodmi špecifikovanými v ústavnej sťažnosti. Ústavný súd

na záver opakuje, že okresný súd posúdil otázku účelnosti vynaložených trov konania,

spôsobom ktorý nesignalizuje žiaden extrémny exces a ani zásah do označených práv

sťažovateľa.

27. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

28. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších jeho návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu