Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 556/2020
PDF · 419.2 KB
No categories available
IV. ÚS 556/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Bytového družstva
Bratislava III, Kominárska 6, Bratislava, IČO 00 169 633, zastúpeného advokátskou
kanceláriou MV Legal s. r. o., Jedenásta 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava III
sp. zn. 13 C 23/2002 zo 4. júna 2017 a II. výrokom uznesenia Okresného súdu Bratislava III
sp. zn. 13 C 23/2002 z 20. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Bytového družstva Bratislava III o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť Bytového družstva Bratislava III, Kominárska 6,
Bratislava, IČO 00 169 633 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
13 C 23/2002 zo 4. júna 2017 a výrokom II uznesenia okresného súdu sp. zn. 13 C 23/2002
z 20. mája 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením sp. zn. 13 C 23/2002
zo 4. júla 2017 okresný súd uložil povinnosť sťažovateľovi ako neúspešnej strane v spore
zaplatiť žalobcom náhradu trov konania v sume 3 591,79 €. Proti tomuto uzneseniu
sťažovateľ aj žalobcovia podali sťažnosť. Uznesením okresného súdu sp. zn. 13 C 23/2002
z 20. mája 2019 bola zamietnutá sťažnosť žalobcov (výrok I) i sťažnosť sťažovateľa (výrok
II).
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že v sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu zo 4. júla 2017 namietal priznanie niekoľkých úkonov právnej služby (návrh na zmenu
žaloby rozšírením zo 6. júla 2007, návrh na zmenu návrhu o alternatívny petit z 10. apríla
2008, návrh na zmenu žaloby rozšírením z 15. januára 2009) a účasť na viacerých
pojednávaniach (okrem prvého, predposledného a posledného), keďže nejde o odôvodnené
a účelné úkony súvisiace s uplatňovaním práva, resp. ktoré zapríčinili žalobcovia.
4. Sťažovateľ dôvodil, že ak by žalobcovia naformulovali petit žaloby riadne
a správne už pri podaní žaloby, nebolo by potrebné ho v priebehu konania viackrát meniť.
Súvisiace trovy konania by v takom prípade nevznikli. Rovnako by nevznikli ani trovy
konania spôsobené konaním nadbytočných pojednávaní súvisiacich so zmenami petitu.
Tieto úkony zapríčinili žalobcovia ich nepozornosťou, resp. neodborným spracovaním
žaloby, ako aj následných zmien žaloby. Sťažovateľ sa preto domnieva, že je nespravodlivé
a v rozpore so zákonom, aby tieto platil, keď na ich vzniku (a to ani čiastočne) nemal
podiel.
5. Okresný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, že napadnuté úkony právnej
pomoci nie sú odôvodnenými a účelnými úkonmi v súvislosti s uplatňovaním práva
a uvedené trovy konania spôsobili žalobcovia. Okresný súd zastával názor, že žalobcovia
podaním návrhu na zmenu žaloby len využili svoje dispozičné právo ako prejav ich slobody
v dispozícii konaním a predmetom konania. Podľa sťažovateľa okresný súd vôbec
neodôvodnil účelnosť a opodstatnenosť napadnutých úkonov právnych úkonov, iba ju
konštatoval.
6. Sťažovateľ sa preto domnieva, že „súd sa však námietkami sťažovateľa vôbec
nezaoberal a bez akýchkoľvek logických argumentov iba formalisticky a svojvoľne
konštatoval oprávnenosť a účelnosť napadnutých úkonov, keď iba potvrdil správnosť
prvostupňového rozhodnutia. Súd sa taktiež vôbec nezaoberal napadnutými úkonmi právnej
pomoci – účasť na pojednávaniach, ktoré boli vyvolané iba v dôsledku zmien petitu
a nedôslednosti zo strany žalobcov. Súd sa k tejto problematike vôbec nevyjadril, ponechal
ju celkom bez povšimnutia. Podľa názoru sťažovateľa sú uvedené závery okresného súdu
v Napadnutom uznesení v priamom rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie, a to
najmä preto, že (i) je toto rozhodnutie zjavne arbitrárne, nepreskúmateľné, formalistické
a priečiace sa základným zásadám civilného sporového konania, (ii) rozhodnutie narúša
a zasahuje do práva sťažovateľa vlastniť majetok, (iii) ohrozuje sťažovateľa a jeho majetok
tým, že vytvára proti nemu nezákonný exekučný titul.“.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví porušenie jeho v bode 1 označených práv uznesením okresného súdu zo 4. júna
2017 a výrokom II uznesenia okresného súdu z 20. mája 2019. Sťažovateľ ďalej žiada zrušiť
uznesenie okresného súdu zo 4. júna 2017 a výrok II uznesenia okresného súdu z 20. mája
2019 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľ domáha aj náhrady trov
konania v sume 415,51 €.
8. Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi
spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli
v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych predpisov
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu v bode 1 označených práv sťažovateľa
uznesením okresného súdu sp. zn. 13 C 23/2002 zo 4. júna 2017
12. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
13. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
14. Sťažovateľ využil svoje právo podať proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka
zo 4. júna 2017 sťažnosť, o ktorej rozhodoval sudca okresného súdu. Sudca okresného súdu
bol zároveň oprávnený a aj povinný poskytnúť ochranu základným právam alebo slobodám
sťažovateľa v prípade zistenia, že napadnutým uznesením vyššieho súdneho úradníka
zo 4. júna 2017 došlo k ich porušeniu. Právomoc sudcu okresného súdu rozhodnúť
o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
15. Ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
III.B K namietanému porušeniu v bode 1 označených práv sťažovateľa
výrokom II uznesenia okresného súdu sp. zn. 13 C 23/2002 z 20. mája 2019
16. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
16.1 Dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je
aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou
na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo
slobody na strane druhej.
16.2 Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle
judikatúry (napr. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 211/08, II. ÚS 640/2016) považovať aj konkrétne
okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť
z hľadiska požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia,
či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili, alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi
ujmu na jeho ústavou zaručených právach.
17. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci vo veciach
patriacich do ich právomoci.
17.1 Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k orgánom verejnej moci nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred orgánmi
verejnej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
17.2 Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
18. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľa o porušení jeho v bode 1
označených práv výrokom II uznesenia okresného súdu sp. zn. 13 C 23/2002 z 20. mája
2019, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o výške trov konania úspešnému účastníkovi
konania.
19. Vychádzajúc aj z doktríny minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti
orgánov verejnej moci (m. m. IV. ÚS 303/04, III. ÚS 770/2016), ústavný súd vo svojej
ustálenej judikatúre opakovane pripomína, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách
konania ako o integrálnej súčasti súdneho konania je zásadne výsadou všeobecného súdu.
19.1 Pri tomto rozhodovaní ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný
súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to
v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek
kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv
účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu ústavnú sťažnosť.
19.2 Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť
ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto
konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
20. Vo všeobecnosti platí, že pochybenie všeobecného súdu pri rozhodovaní
o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe takú intenzitu, ktorá zakladá
možnosť porušenia základných práv a slobôd, a to bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže
účastníka konania (negatívne) dotknúť. Z hľadiska kritérií ústavnej udržateľnosti súdneho
rozhodovania podľa názoru ústavného súdu takéto pochybenie nemožno dávať na rovnakú
úroveň a pripisovať mu takú istú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietky
pochybenia v procesnom postupe všeobecného súdu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej
(m. m. III. ÚS 537/2015).
20.1 Ústavný súd preto pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. tej časti
predmetu konania, ktorá má akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď
zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné právo (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).
21. Podľa názoru ústavného súdu však vo veci sťažovateľa o takú situáciu nešlo.
22. Sťažovateľ namietal nesprávnosť rozhodnutia sudcu okresného súdu, ktorý
žalobcom priznal odmenu za úkony právnej služby uvedené v bode 3, z dôvodu, že ich nie
je možné považovať za odôvodnené a účelne vynaložené z dôvodov uvedených v bode 4
(prvá námietka). Z rovnakých dôvodov sťažovateľ spochybňoval aj priznanie odmeny
za účasť na viacerých pojednávaniach (druhá námietka).
23. V prípade prvej námietky zastáva ústavný súd názor, že odôvodnenie ústavnej
sťažnosti je v tejto časti iba polemikou s názorom sudcu okresného súdu, ktorý
v napadnutom uznesení jednoznačne vyslovil, že považuje napádané úkony právnej služby
za „odôvodnené a účelné“ v zmysle § 251 Civilného sporového poriadku. V tomto kontexte
sudca okresného súdu okrem už v bode 5 uvedených skutočností ďalej dôvodil tým,
že „odvolací súd nijak nespochybnil nárok žalobcov 1/-4/ na náhradu trov konania za
vyššie uvedené úkony právnej pomoci, pričom žalovaný vzniesol námietky už vo svojom
odvolaní proti uzneseniu č. k. 13C 23/2002-734 zo dňa 21.10.2014. Odvolací súd
nespochybnil záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia 1/ až 4/ mali v konaní plný úspech
a že boli naplnené predpoklady na priznanie trov právneho zastúpenia, preto súd prvej
inštancie rozhodol správne o výške náhrady trov konania. Súd mal v danom prípade za to,
že sťažnosť žalovaného je nedôvodná.“.
24. Vo vzťahu k druhej námietke je možné z obsahu odôvodnenia uznesenia
okresného súdu z 20. mája 2019 vyvodiť, že sa s rovnakou argumentáciou sťažovateľa, akú
prezentuje aj v ústavnej sťažnosti, implicitne nestotožnil, to znamená, že ju vyhodnotil ako
nedôvodnú a priznal žalobcom odmenu za účasť na každom z pojednávaní.
25. Ústavný súd zastáva názor, že okresný súd nepostupoval svojvoľne alebo tak,
že akýmkoľvek iným zjavne nesprávnym spôsobom vykladal, resp. aplikoval príslušné
právne predpisy. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 122/05). Podľa
názoru ústavného súdu sa okresný súd v uznesení z 20. mája 2019 takéhoto výkladu
či aplikácie zákonného predpisu (resp. vyhlášky) nedopustil, a preto napriek nesúhlasnému
postoju sťažovateľa k obsahu uznesenia okresného súdu z 20. mája 2019, ktorý vyjadril aj
vo svojej ústavnej sťažnosti, ústavný súd v tomto prípade nevidí priestor na zásah vo forme
zrušenia predmetného uznesenia okresného súdu.
26. Ústavný súd nezistil, že by uznesením okresného súdu z 20. mája 2019 došlo
k porušeniu práv, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že jeho právomoc preskúmavať uznesenie okresného súdu z 20. mája 2019 je
limitovaná rozsahom a dôvodmi špecifikovanými v ústavnej sťažnosti. Ústavný súd
na záver opakuje, že okresný súd posúdil otázku účelnosti vynaložených trov konania,
spôsobom ktorý nesignalizuje žiaden extrémny exces a ani zásah do označených práv
sťažovateľa.
27. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
28. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších jeho návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu