Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 595/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej

advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a v spojení

s porušením a a porušenia

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 21. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 13. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť a 18. augusta 2020 doplnenie ústavnej sťažnosti

, ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) v spojení

s porušením a a porušenia Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. novembra 2016

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. mája 2020

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 18. februára 2013 uznaná za vinnú zo spáchania zločinu poisťovacieho podvodu v štádiu

pokusu podľa k , Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na tom skutkovom základe,

že „3. 2. 2010 , v úmysle získať finančný prospech

a bez vedomia a súhlasu poisteného , ktorý pri úraze pri parašutistickom

zoskoku z 11. júla 2009 bol v stave úplnej odkázanosti, vykonala zmenu poistnej zmluvy

o dočasnom životnom poistení, kde zmenila percentuálny podiel oprávnených

osôb vo svoj prospech a taktiež vykonala zmenu poistníka, pričom zmluvu podpísala sama

za , čím uviedla do omylu poisťovňu ,

kde pri vzniku náhodnej udalosti bližšie označenej v zmluve a následnom plnení predmetu

zmluvy vznikla škoda vo výške 11.620,79 €.“.

Za spáchanie uvedeného zločinu bol sťažovateľke uložený trest odňatia slobody

vo výmere 3 rokov a podľa jej bol výkon trestu

podmienečne odložený.

3. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením z 21. novembra 2016 tak, že odvolanie zamietol

ako nedôvodné. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 13. mája 2020 tak, že dovolanie

podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol.

4. Sťažovateľka poukazuje na to, že trestného činu poisťovacieho podvodu

podľa sa môže dopustiť iba ten, kto od iného vyláka poistné

plnenie, pričom vylákaním poistného plnenia „sa z hľadiska definície uvedenej v Trestnom

zákona, ale aj z pohľadu odbornej literatúry (napr. Komentár k II. dielu Tr. zákona, Burda,

Čentéš, Kolesár C.H.BECK, rok 2011 str. 541) rozumie poskytnutie poistného plnenia

poisťovňou bez riadneho splnenia všetkých podmienok na jeho poskytnutie. Z povahy veci

vyplýva, že trestnosť pri poistnom podvode nastupuje až pri uplatnení nároku na poistné

plnenie. Pokiaľ nebolo vyplatené poistné plnenie, uplatnenie nároku nezakladá trestnú

zodpovednosť za dokonaný trestný čin. Uvedené konanie možno postihnúť ako pokus

trestného činu poistného podvodu.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že k spáchaniu trestného činu poisťovacieho podvodu

môže dôjsť iba v prípade, ak páchateľ požiada poisťovňu o poistné plnenie (napriek tomu,

že nie sú splnené podmienky pre vyplatenie poistného plnenia v dôsledku čoho uvádza

poisťovňu do omylu ). Bez existencie žiadosti o vyplatenie poistného plnenia nejde a nemôže

ísť o trestný čin poisťovacieho podvodu a to ani v štádiu pokusu (nikto žiadne poistné

plnenie od poisťovne nežiadal). Napr. niekto kto má poistenú nehnuteľnosť pre prípad

vandalizmu ju sám poškodí ale poisťovňu o žiadne poistné plnenie nežiada.

Z popisu skutku uvedenom v bode 1.1. tejto ústavnej sťažnosti je úplne zrejmé,

že sťažovateľka nikdy od poisťovne nežiadala žiadne poistné

plnenie.“.

5. Vychádzajúc zo skutkovej vety rozsudku okresného súdu, je zrejmé,

že sťažovateľka nemohla naplniť skutkovú podstatu trestného činu poisťovacieho podvodu

a jej konanie nebolo trestným činom. Túto argumentáciu sťažovateľka „v priebehu konania

pred všeobecnými súdmi neuvádzala, nič to však nemení na tom, že k porušeniu vyššie

uvedených ústavných práv sťažovateľky došlo, nakoľko iura novit curia a aj bez toho,

aby sťažovateľka poukazovala na tieto skutočnosti a právne závery mala byť súdom

spod obžaloby oslobodená (resp. voči nej ani nemala byť podaná obžaloba za trestný

čin poisťovacieho podvodu).“. V demokratickom a právnom štáte je neprijateľné,

aby bol ktokoľvek odsúdený za skutok, ktorý nie je trestným činom. Vzhľadom

na prezumpciu neviny obžalovaný nemusí predkladať dôkazy o svojej nevine,

vec je povinný posúdiť právo poznajúci súd.

6. Sťažovateľka sa tiež domnieva, že krajský súd a najvyšší súd porušili

aj jej základné právo na súdnu ochranu tým, že odmietli vykonať dôkaz, ktorý by preukázal,

že konala v skutkovom omyle, keďže sa domnievala, že jej dlhoročný partner

súhlasí so zmenou poistnej zmluvy. Ako jeden zo zásadných dôkazov sťažovateľka

navrhovala lekársku správu ošetrujúceho lekára z 15. marca 2010, v zmysle

ktorej „zdravotný stav jej druha nebránil v udelení plnej moci jeho matke.

... ak ošetrujúci lekár dospel k záveru, že jej druh je spôsobilý prejaviť svoju vôľu

a udeliť plnú moc matke, tak o to viac ona ako osoba bez vzdelania v oblasti medicíny

mohla byť presvedčená o tom, že vedel prejaviť súhlas so zmenou poistnej zmluvy.“.

7. Krajský súd sa touto lekárskou správou a ani udelením plnomocenstiev, na základe

ktorých matka jej druha uskutočňovala rôzne právne úkony, nezaoberal a tieto okolnosti

nijako nevyhodnocoval. Predmetný dôkaz nebol vykonaný a ani vyhodnotený,

čím podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej práva na obhajobu zásadným spôsobom,

keďže išlo o zásadný dôkaz o tom, že konala v skutkovom omyle. Krajský súd tento dôkaz

nevyhodnotil, námietku sťažovateľky vybavil arbitrárne len jednou vetou, pričom svoj

postup riadne neodôvodnil. Najvyšší súd tento postup krajského súdu nepovažoval

za porušenie práva na obhajobu. Konajúce súdy takto porušili jej základné práva

podľa a , „pretože sa na ňou navrhovaný podstatný dôkaz

jasne svedčiaci o jej skutkovom omylu nijako neprihliadlo a to bez zmysluplného

a zákonného odôvodnenia... pričom ak by súd konštatoval, že sťažovateľka konala

v skutkovom omyle, nemohla sa dopustiť úmyselného konania a skutok jej kladený za vinu

by ani z hľadiska subjektívnej stránky nemohol byť trestným činom.“.

8. V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukázala na právny názor ústavného

súdu v náleze sp. zn. , podľa ktorého ak všeobecný súd nevykoná dôkaz

navrhovaný stranou, ktorý má preukazovať medzi stranami spornú skutkovú okolnosť,

ktorá je pre meritórne posúdenie uplatneného nároku významná či rozhodujúca, znemožní

tým strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu

práva na spravodlivý proces.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo (sťažovateľky)... na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

podľa ... ako aj právo na obhajobu podľa SR

a základné právo podľa článku 49, 50 ods. 6 a článku 7 ods. 1 Dohovoru... uznesením

Krajského súdu Košice sp. zn. z 21. 11. 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

SR spis. značka zo dňa 13. 5. 2020 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. z 21. 11. 2016 a uznesenie

Najvyššieho súdu SR spis. značka zo dňa 13. 5. 2020 sa zrušuje a vec vracia

Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský súd Košice a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť

sťažovateľovi trovy konania v sume 412,76 € na účet právneho zástupcu JUDr. Ivana

Husára do dvoch mesiacov od právoplatností tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

16. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade

alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

17. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať tiež na svoju judikatúru, v zmysle

ktorej rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade s platným a účinným

zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi),

nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných ľudských práv (m. m. napr. ,

, ).

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom

a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

20. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

21. Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá

podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije,

ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

22. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie

alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho

alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší,

než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

23. Ustanovenie vyjadruje jeden z princípov právneho štátu, požiadavku

zákonnosti v trestnom práve a vymedzuje podmienky trestnej zodpovednosti a požiadavku

presného zákonného vymedzenia druhu a intenzity trestných sankcií. Podľa ustanovenia

tohto článku len Národná rada Slovenskej republiky môže zákonom ustanoviť, čo je trestný

čin, aké sú podmienky trestnej zodpovednosti a aký trest a za akých podmienok je možné

za spáchanie trestného činu uložiť. musí obsahovať uzavretý katalóg

trestných činov a uzavretý katalóg trestov a súčasne zákaz analógie v neprospech páchateľa,

čím štát stanovuje zákonné limity pre obmedzenie základných práv a slobôd občanov

(, , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 v spojení s porušením a a porušeniu

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu z 21. novembra 2016

24. Pri posudzovaní tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity všeobecne vyjadreného v časti II tohto uznesenia, na ktorom je založená jeho

právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel a účel

subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva

v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu,

ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56 ods. 2 a do § 132 ods. 1 zákona o ústavnom

súde (m. m. ).

25. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta právnu kvalifikáciu skutku, tvrdí,

že skutok vymedzený v skutkovej vete rozsudku okresného súdu nie je trestným činom,

keďže nebol naplnený zákonný znak, a to vylákanie poistného plnenia, prípadne uplatnenie

nároku na poistné plnenie. Sťažovateľka tiež namieta, že konajúce súdy nevykonali dôkaz

svedčiaci o jej nevine, resp. o jej konaní v skutkovom omyle, a to správu ošetrujúceho

lekára.

26. Vychádzajúc z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, sťažovateľka v dovolaní

uplatnila dovolací dôvod podľa , pričom namietala,

že bolo zásadným spôsobom porušené jej právo na obhajobu tým, že krajský súd

a ani okresný súd nehodnotili a ani nevykonali dôkaz – správu ošetrujúceho lekára.

Sťažovateľka v dovolaní nenamietala nesprávne právne posúdenie zisteného skutku,

ktoré predstavuje dovolací dôvod podľa .

27. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie. Uplatnenie právomoci najvyššieho súdu, ktorý sa námietkou

sťažovateľky prednesenou v rámci dovolania riadne zaoberal, vylučuje rozhodovaciu

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu

k jej námietke o nevykonanom dôkaze a porušeniu ňou označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) a podľa § 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

28. Podľa je ústavná sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd. Ústavný súd v tejto časti konštatuje, že sťažovateľka

v podanom dovolaní nesprávne právne posúdenie skutku nenamietala, hoci uvedená

námietka predstavuje dovolací dôvod podľa

(svoju námietku prezentovala až v podanej ústavnej sťažnosti). Nevyužitie účinného

právneho prostriedku nápravy (keďže sťažovateľka námietku v dovolaní neuplatnila,

akoby v tej časti dovolanie nepodala) preto vo vzťahu k námietke sťažovateľky

o nesprávnom právnom posúdení skutku vylučuje, aby v uvedenej veci rozhodoval ústavný

súd. Ústavný súd preto odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k námietke

o nesprávnom právnom posúdení skutku napadnutým rozhodnutím krajského súdu

podľa a podľa

pre jej neprípustnosť.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 v spojení s porušením a a porušeniu

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 13. mája 2020

29. Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na to, že dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok umožňuje namietať zásadné porušenie

procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovení v rozhodnutiach súdov z dôvodov

taxatívne uvedených v až n) . Všeobecne vymedzil

význam práva na obhajobu v trestnom konaní. V zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho

súdu právo na obhajobu „chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných

práv obvinenej a jej obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom

konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva... o zásadné porušenie práva

na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinená nemala v konaní obhajcu, hoci v danej trestnej

veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Takéto pochybenie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu dovolací súd v konaní

nezistil, teda nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvinenej

zásadným spôsobom. Na základe vyššie uvedeného je potrebné podotknúť, že obvinená bola

počas celého trestného konania zastúpená obhajcom JUDr. Ivanom Husárom, ktorý aktívne

pristupoval k výkonu jej obhajoby.“.

30. Najvyšší súd následne reagoval na námietku sťažovateľky, že k porušeniu

jej práva na obhajobu došlo nevyhodnotením a nevykonaním dôkazu v jej prospech.

Najvyšší súd uviedol, že porušením práva na obhajobu nie je „obsah a rozsah vlastnej

úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností

podľa ... respektíve práva podľa Trestného

poriadku. Ak by záver súdu urobený v zmysle

o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať

ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c)

, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom

v zmysle , ktorá vyjadruje zásadu, že účelom

dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, a nie posudzovanie správnosti

a úplnosti zistenia skutkového stavu (R 7/2011).“.

31. Najvyšší súd zdôraznil, že konajúci súd nie je povinný vyhovieť návrhom strán

na doplnenie dokazovania, keďže v zmysle a má v rámci

rozsahu vlastnej úvahy možnosť zvoliť vhodné dôkazné prostriedky na spravodlivé

rozhodnutie. Najvyšší súd následne poukázal na to, že okresný súd sa oboznámil s dôkazom

– lekárskou správou na hlavnom pojednávaní 18. februára 2013.

V odôvodnení svojho rozsudku sa následne okresný súd vysporiadal so skutočnosťami,

ktoré považoval za dokázané, a „uviedol na základe ktorých dôkazov považuje skutkový stav

za dostatočne preukázaný. Odvolací súd sa s námietkou obvinenej vysporiadal v odôvodnení

svojho uznesenia, v ktorom uviedol, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní

všetky potrebné dôkazy majúce význam pre rozhodnutie o vine a treste a v odôvodnení

rozsudku jasne a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel

svoje skutkové zistenia.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že k porušenie práva obvinenej na obhajobu spôsobom

prezentovaným v dovolaní (ani iným spôsobom) nedošlo, pričom nevyhovenie jej požiadavke

na ďalší postup súdu pri dokazovaní podľa jej predstáv, nevyvolalo pre obvinenú negatívne

ovplyvnenie práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) a práva na obhajobu (špeciálne)

tak, aby tento postup súdu prvého stupňa, prípadne odvolacieho súdu mohol

byť považovaný za taký nedostatok súdneho konania, ktorý by oprávňoval dovolací súd

vysloviť naplnenie dovolacieho dôvodu podľa .“.

32. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia, ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľky o nevyhodnotení dôkazu

v jej prospech – správy ošetrujúceho lekára, v ktorej videla naplnenie dovolacieho dôvodu

podľa , náležite vysporiadal a riadne vysvetlil

dôvody, pre ktoré nezistil danosť uplatneného dovolacieho dôvodu. Odpoveď najvyššieho

súdu na uvedenú dovolaciu námietku sťažovateľky ústavný súd považuje za vyčerpávajúcu,

bez zjavných logických protirečení, zodpovedajúcu kritériám pre riadne odôvodnenie

rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu a zároveň súladnú s podstatou

a zmyslom aplikovaných právnych noriem [predovšetkým § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku].

33. V kontexte s právnou argumentáciou najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje

na to, že v konaní pred okresným súdom bolo vykonané znalecké dokazovanie a okresný

súd, ako aj krajský súd vychádzali zo záverov dvoch znaleckých posudkov vyhotovených

súdnym znalcom z odboru zdravotníctva odvetvia ortopédie a súdnou znalkyňou z odboru

psychológie, ktorí hodnotili zranenia, ktoré utrpel pri zoskoku padákom,

a tiež následky, ktoré mali tieto zranenia napr. na jeho intelektuálne vnímanie skutočností,

na pochopenie zložitejších úkonov, na schopnosť formulovať vlastný názor, tvoriť úsudky

a pod. Na tomto podklade konajúce súdy nepovažovali za potrebné na preukázanie

týchto skutočností (t. j. aj na preukázanie spôsobilosti prejaviť vôľu

smerujúcu k zmene poistnej zmluvy, resp. spôsobilosti poveriť inú osobu na vykonanie

takého právneho úkonu) vykonať ďalšie dôkazy. Vychádzajúc z tejto skutočnosti,

možno považovať za ústavne akceptovateľný právny záver najvyššieho súdu

o tom, že konajúce súdy nižšieho stupňa v tomto smere realizovali vlastnú úvahu v súlade

s , a . Z týchto dôvodov nemožno uvažovať o porušení

základných práv sťažovateľky podľa a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

34. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia, ústavný súd považoval

za relevantné, že sťažovateľka túto námietku neuvádzala, resp. neuplatňovala v konaní

pred všeobecnými súdmi. Toto opomenutie sťažovateľky malo nepochybne svoje právne

dôsledky v konaní o jej dovolaní. V dovolacom konaní síce možno naprávať aj pochybenia

týkajúce sa konania a rozhodnutia súdu prvého stupňa za predpokladu, že neboli napravené

v konaní o riadnom opravnom prostriedku ( ). Avšak

už pri jeho podaní musí byť dovolanie odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti

sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu,

ktoré rozhodnutiu predchádzalo, a musí sa v ňom uviesť dôvod dovolania

podľa ( a ). Zároveň je potrebné

zdôrazniť zásadu viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi, ktoré sú v dovolaní uvedené

( ).

35. Sťažovateľka bola preto povinná v dovolaní vysvetliť, z čoho konkrétne

vyvodzovala prípustnosť dovolania, a tiež označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací

dôvod. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom dovolací súd neskúma

správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu alebo súdu prvého stupňa nad rozsah,

ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolací súd

nemôže v súvislosti s tým nahrádzať aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal

dovolanie a zastupuje dovolateľa, a z vlastnej iniciatívy rozširovať dovolacie dôvody

uplatnené v dovolaní. Vzhľadom na uvedené nemožno uvažovať na tomto skutkovom

základe ani o porušení a a o porušení dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

36. Opomenutie sťažovateľky namietať nesprávne právne posúdenie skutku v konaní

pred všeobecnými súdmi má svoje konzekvencie aj v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne judikuje, že nepripúšťa námietky,

ktoré sťažovateľ uplatňuje po prvýkrát až v konaní pred ním samým (napr. ,

m. m. ). Z tohto dôvodu sa ústavný súd nemohol zaoberať námietkou

sťažovateľky o nesprávnom právnom posúdení skutku.

37. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

38. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu