Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 642/2013
PDF · 275.96 KB
No categories available
II. ÚS 642/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. F. H., R., pre
namietané porušenie základných práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5 Tost 13/2013 z 25. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. T. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. júna 2013 doručená sťažnosť J. T., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie základných práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 13/2013 z 25. apríla
2013.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: ‹‹Porušovateľom základného práva sťažovateľa je
vecne a miestne príslušný súd konajúci vo veci, ktorý je Krajský súd Košice (ďalej len „KS
Košice“) a Najvyšší súd SR (ďalej len „ NS SR“).
KS v Košiciach rozsudkom zo dňa 25. 5. 2010 sp. zn. 2 T33/02 uznal sťažovateľa
vinným z viacčinného súbehu trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Trest. zákona
účinného do 1. 1. 2006 (ďalej len Tr. zák.)... a iné na úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 7 rokov so zaradením do I. NVS.
Proti rozsudku KS v Košiciach zo dňa 25. 5. 2010 podal sťažovateľ odvolanie.
NS SR rozsudkom zo dňa 15. 3. 2011 sp. zn. 2 T013/2010 na verejnom zasadnutí rozhodol
tak, že napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. s použitím
§35 ods. 1 Tr. zák. uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov
so zaradením do 3. NVS.
Sťažovateľ podal dňa 12. 11. 2009 oznámenie na Úrade boja proti korupcii na
základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie za zločin prijímania úplatku podľa § 329
ods. 1,2 Tr. zák.
Po tomto oznámení bol sťažovateľ ustanovený postupom podľa § 117 Tr. por.
ako agent s ďalším použitím postupu podľa § 117 ods. 13 Tr. por., § 113 Tr. por., § 114 Tr.
por. a §115 Tr. por. pričom bol poučený o povinnostiach podľa osobitných predpisov
a podpísal vyhlásenie o mlčanlivosti v zmysle § 161 Tr. por.
...
Dňa 28. 3. 2013 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu návrh na
povolenie obnovy konania - vo výroku o treste k sp. zn. 2T33/02 KS v Košiciach...
(sťažovateľ sa domáhal obnovy konania s úmyslom dosiahnuť zníženie uloženého trestu
odňatia slobody s ohľadom na skutočnosť, že sa významnou mierou podieľal na objasnení
trestného činu korupcie; pozn.)
Dňa 6. 2. 2013 sp. zn. 6 Ntok/1/2012 návrh sťažovateľa podľa § 399 ods. 2 Tr. por.
KS Košice zamietol...
Proti uzneseniu KS Košice sp. zn. 6 Ntok/1/2012 zahlásil sťažovateľ priamo
na verejnom zasadnutí sťažnosť, ktorú doplnil dňa 4. 4. 2013 písomne o dôvody sťažnosti...
Nakoľko medzitým odpadla prekážka, pre ktorú KS Košice návrh na povolenie obnovy
konania zamietol. Vo veci trestného činu korupcie (na objasnení ktorého sa sťažovateľ
podieľal ako agent, pozn.) bol uložený právoplatný odsudzujúci rozsudok Špecializovaného
trestného súdu zo dňa 13. 3. 2013 sp. zn. 3 T/5/2013...
Dňa 25. 4. 2013 NS SR uznesením sp. zn. 5 Tost 13/2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Tr. por. sťažnosť sťažovateľa zamietol. Toto uznesenie bolo doručené obhajcovi sťažovateľa
dňa 17. 5. 2013...
Rozhodnutie NS SR zo dňa 25. 4. 2013 sp. zn. 5 Tost 13/2013 je zjavne arbitrárne...
Dané rozhodnutie porušuje princíp rovnosti pred zákonom, keďže v právnych záveroch
o ktoré sa opiera, je nekonzistentné s rozhodnutiami NS SR pri posudzovaní rovnakej
otázky, teda ustanovení § 394 Tr. por. V iných konaniach o povolení obnovy konania
(viď 2 Tost/2009, 1 Tost16/2008) (správne má byť 2 Tost 6/2009, pozn.), z uvedeného
hľadiska je zjavne neodôvodnené, keďže vybočuje z obmedzení vo vzťahu k posudzovanej
otázke daných znením ust. § 394 Tr. por. a jeho výkladom rozhodnutí NS SR v obdobných
veciach. V súvislosti v súlade s ustálenou judikovanou praxou je aj povinnosť všeobecného
súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosťou a relevantnosťou týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej stránky rozhodnutia...
V sťažovateľovom napadnutom uznesení NS SR sp. zn. 5Tost13/2013 na str. 4, 5
odstavec súd konštatuje a zároveň osvedčuje novú skutočnosť v zmysle § 394 Tr. por. a síce,
že odsúdený (sťažovateľ) J. T. sa podieľal na objasnení trestného činu korupcie - prijímanie
úplatku.
Uvedená skutočnosť je nepochybne zdôvodnená podnetom Úradu boja proti korupcii
Prezídia PZ, ČVS PPZ- 159-BPK-S-2009, podnetom Úradu Špeciálnej prokuratúry GP SR
sp. zn. VII/2Gv254/09-24 zo 16.2.2012, upovedomením Krajskej prokuratúry Košice sp. zn.
2Kv109/99 z 8.3.2012 a najmä rozsudkom špecializovaného trestného súdu pracovisko
Banská Bystrica zo dňa 13. 3. 2013 sp. zn. 3 T/5/2013, na ktoré sťažovateľ poukázal
v dôvodoch sťažnosti proti uzneseniu KS Košice zo dňa 6. 2. 2013 sp, zn. 6 Tntok/1/2012.
V danom prípade je existencia skutočnosti odôvodňujúcej povolenie obnovy podľa
...
NS SR vo svojom uznesení skúma a posudzuje skutkové a právne závery - účel trestu
z pohľadu jeho trvania vo vzťahu k sťažovateľovi. Uvedené otázky však prislúcha skúmať
výlučne súdu rozhodujúcemu v pôvodnom resp. v obnovenom konaní, pretože len tento súd
pozná všetky okolnosti prípadu, či skutočností vzťahujúce sa k pomerom páchateľa a môže
postupovať v zmysle „základných zásad ukladania sankcií" podľa § 34 a nasl. Tr. zák.
a posudzovať dostatočnosť dĺžky trestu ako aj z pohľadu účelu trestu.
...
NS SR teda okrem konštatovania existencie novej skutočnosti v ďalšom svojom
postupe vôbec neskúmal podmienky, ktoré mu v zmysle § 394 Tr. por. prináleží skúmať
a ktorých existenciu, či splnenie resp. nesplnenie je povinný aj náležité odôvodniť...
Vo vzťahu k označeným ust. § 394 ods. 1 Tr. por. NS SR zjavne neodôvodnene žiadny
záver neurobil, aj napriek tomu, že nová skutočnosť má kvalitu, ktorá jej dáva v právnom
poriadku SR privilegované postavenie vyjadrené ust. § 39 ods. 2 písm. e) Tr. zák. podľa
ktorého je spôsobilá znížiť trest pod spodnú hranicu a to aj pri obzvlášť závažnom zločine.
Rovnako je tiež význam novej skutočnosti pre spoločnosť a teda aj pre trestné konanie
vyjadrený Dohovorom členských štátov Rady Európy ratifikovaný v Zbierke zákonov
zverejneným ako trestnoprávny dohovor o korupcii zákon č. 375/2002.
Nemenej významná je skutočnosť, že NS SR pri posudzovaní predmetnej veci
sa „vyviazal“ z viazanosti medzinárodnou zmluvou - Dohovorom o ľudských právach
a slobodách podľa ktorého má obnova konania predovšetkým zabezpečiť možnosť
uplatnenia práva na spravodlivý proces tam, kde je zjavná existencia nových dôkazov alebo
skutočnosti v zmysle ust. § 394 Tr. por.
Sťažovateľovi bolo znemožnené pred súdom rozhodujúcom o treste označiť všetky
skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na výšku trestu, ktoré sťažovateľ v pôvodnom konaní
neuplatnil, pretože sám akceptoval záväzok o mlčanlivosti z ust. § 161 Tr. por.
Aj s poukázaním na rozhodnutie Komisie ESĽP vo veci Jespers proti Belgicku
z 15. novembra 1996 - 27DR61, kde rozhodla, že princíp rovnosti zbraní tak ako aj čl. 6
ods. 3 písm. b) Dohovoru, ukladajú obžalobe a vyšetrujúcim orgánom povinnosť oznámiť
každý údaj, ktorý vlastnia alebo ku ktorému mohli získať prístup, ktorý môže pomôcť
obvinenému zbaviť sa obvinenia alebo znížiť mu trest.
Je zrejmé, že postupom NS SR bolo porušené právo sťažovateľa zaručené čl. 6 ods. 3
písm. b) Dohovoru ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru t.j. právo na spravodlivý proces, ktorého je
súčasťou rovnosť zbraní. To znamená, že každý, kto je procesnou stranou v konaní musí
mať primeranú možnosť na prednesenie svojho prípadu za podmienok, ktoré ho nestavajú
do podstatnej nevýhody vis-a-vis svojmu protivníkovi.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že uznesenie a postup NS SR má také nedostatky, ktoré
odôvodňujú záver o jeho arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku
aj o porušení označených práv a teda aj jeho neústavnosti.››
3. Sťažovateľ ďalej uvádza, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 13/2013
z 25. apríla 2013 bolo doručené jeho právnemu zástupcovi 17. mája 2013.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„I. Najvyšší súd SR v konaní vedenom uznesením zo dňa 25. 4. 2013 pod sp. zn.
5 Tost13/2013 porušil základné práva J. T. zaručené čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 17 Ústavy
SR a práva zaručené v čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd bolo Uznesením NS SR zo dňa 25. 4. 2013 pod sp. zn. 5 Tost13/2013, ktorým
zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu KS Košice zo dňa 6. 2. 2013 pod sp. zn. 6
Ntok/1/12 boli porušené.
II. J. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000, EUR (slovom
päťtisíc euro), ktoré mu je Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR povinný solidárne
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
III. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 4. 2013 pod sp. zn. 5 Tost 13/2013
zrušuje a Najvyššiemu súdu SR a prikazuje, aby vo veci znovu konal.
IV. KS v Košiciach a NS SR sú povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia...
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku sa obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, povolí, ak vyjdú najavo
skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
10. Podľa čl. 17ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
12. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký
trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva... b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
14. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, I. ÚS 286/2010,
III. ÚS 352/2011, IV. ÚS 113/09, III. ÚS 361/06).
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že aj keď sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti
uvádza, že porušovateľom jeho práv je Krajský súd Košice (ďalej len „krajský súd“)
a najvyšší súd, v petite sťažnosti označil za porušovateľa práv len najvyšší súd. Sťažovateľ
v odôvodnení sťažnosti tiež uviedol, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu okrem
už uvedeného malo dôjsť aj k porušeniu jeho práva na „zákonného nezávislého nestranného
sudcu“, avšak vo vzťahu k tomuto tvrdeniu neuviedol v sťažnosti žiadnu argumentáciu a ani
v petite sťažnosti neoznačil, že by žiadal nálezom rozhodnúť aj o porušení základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd, vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom
na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti, sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba
v rozsahu namietaného porušenia označených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tost 13/2013 z 25. apríla 2013 vymedzenom v petite sťažnosti.
15. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho „základného práva
na spravodlivé súdne konanie, na súdnu a inú právnu ochranu, základného práva
na spravodlivé súdne konanie, osobnú slobodu...“ uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tost 13/2013 z 25. apríla 2013, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn.
6 Ntok1/12 zo 6. februára 2013 o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Podľa
sťažovateľa je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne, nie je v súlade
s judikatúrou najvyššieho súdu v obdobných veciach a je zjavne neodôvodnené. Najvyšší
súd podľa sťažovateľa neskúmal splnenie podmienok podľa § 394 Trestného poriadku
a k splneniu podmienok podľa tohto ustanovenia „zjavne neodôvodnene žiadny záver
neurobil“. Sťažovateľovi malo byť znemožnené označiť v konaní pred súdom
rozhodujúcim o jeho treste všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na výšku trestu.
16. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Ntok/1/2012 zo 6. februára 2013 zamietol návrh
sťažovateľa na povolenie obnovy konania vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn.
2 T 33/2002. V uznesení krajský súd k splneniu podmienok na obnovu konania pre
podieľanie sa na objasnení trestného činu uviedol: „Ako vyplýva zo správ Úradu
špeciálneho prokurátora GP SR, na obvinenú I. Š. bola podaná obžaloba, vo vzťahu k E. T.
prebieha konanie o dohode o vine a o treste, teda doposiaľ nebolo právoplatným
rozhodnutím súdu konanie ako I. Š., tak aj E. T. právne kvalifikované ako trestný čin, na
objasnení ktorého sa zvlášť významnou mierou podieľal navrhovateľ.
Za súčasného znenia ustanovenia § 39 ods. 2 písm. e/, musí sa odsudzovaný páchateľ
zvlášť významnou mierou podieľať na objasnení trestného činu, avšak v dôsledku existencie
zásady prezumpcie neviny nemožno zatiaľ dospieť k záveru, že bol spáchaný trestný čin,
na objasňovaní ktorého sa mal podieľať navrhovateľ, najmä ako policajný agent v zmysle
Na základe takto zisteného skutkového stavu dospel preto krajský súd k záveru, že nie
sú splnené podmienky pre hodnotenie konania tak I. Š., ako i E. T. ako trestného činu a tak i
záver, že sa navrhovateľ podieľal na objasnení trestného činu, v dôsledku čoho nevyšli
najavo dôkazy súdu skôr neznáme, vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v
zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu
by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, teda splnené podmienky na povolenie obnovy
konania.
Preto postupoval v súlade s ustanovením § 399 ods. 2 Tr. por. a zamietol návrh
navrhovateľa — odsúdeného J. T. na povolenie obnovy konania vo veci Krajského súdu v
Košiciach, sp. zn. 2 T/33/2002.“
17. Najvyšší súd namietaným uznesením sp. zn. 5 Tost 13/2013 z 25. apríla 2013
sťažnosť sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu krajského súdu zamietol. V napadnutom
uznesení najvyšší súd uviedol: „Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa
skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak
vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Za nové skutočnosti sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo
zisťovania v konaní, ktorého sa návrh na obnovu týka. Obnove konania nebráni,
ak obvinený o existencii týchto skutočností vedel, no z akýchkoľvek dôvodov ich neuviedol.
Podstatné je, či tieto skutočnosti boli známe orgánom činným v trestnom konaní a súdom,
ktoré vo veci rozhodovali. Novú skutočnosť je treba spravidla preukázať novými dôkazmi.
Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní obsiahnutý v spise, uplatnený
niektorou z procesných strán alebo nebol vykonaný.
Pri rozhodovaní, či má byť povolená obnova konania, je povinnosťou súdu
preskúmať, či navrhovaný dôkaz je dôkazom novým, súdu skôr neznámym a či by na základe
neho mohlo dôjsť k inému rozhodnutiu vo veci. Hodnotenie dôkazov v rámci
tzv. obnovovacieho konania sa sústreďuje na zistenia, či navrhovaný dôkaz sám alebo
v spojení s inými už vykonanými dôkazmi môže viesť k inému rozhodnutiu vo veci a uvedený
rozsah by hodnotenie dôkazov nemalo prekračovať.
Z obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil, že R. H. (správne má byť J. T.,
pozn.) bol odsúdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 25. mája 2010, sp. zn. 2 T
33/02 za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák., trestný čin výtržníctva podľa § 202
ods. 1 Tr. zák. a trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., ktoré spáchal na
tom skutkovom základe, že dňa 17. februára 2001 okolo 04.30 hod. v priestoroch nočného
klubu A. v M. po ním a jeho spoločníkmi vyvolanej roztržke s personálom uvedeného klubu,
v prítomnosti viacerých osôb vytiahol legálne držanú pištoľ, ktorej pažbou udrel do čela
nad ľavým okom R. V., následne v rozpore s ustanoveniami zák. č. 246/93 Z. z. o zbraniach
a strelive v znení neskorších zmien a doplnkov, štyrikrát vystrelil do betónovej podlahy, od
ktorej sa jedna zo striel odrazila a zasiahla do ľavého stehna M. H. G. E. E. spôsobiac
tomuto zastrel ľavého stehna sprevádzaný zápalovou reakciou na zranenie s upchatím
hlbokého žilného riečišťa v povodí rany s dobou liečenia približne 2 mesiace, po tomto
zaútočil na J. P. tak, že ho pažbou pištole udrel do oblasti ľavého obočia a nakoniec v
úmysle usmrtiť podišiel k V. V., zodvihol pravú ruku s pištoľou ku hlave menovaného
na vzdialenosť ústia hlavne od ľavej časti jeho tváre približne 10 cm a jedenkrát vystrelil,
pričom tohto zasiahol do ľavej strany tváre tesne pod ľavou ušnicou spôsobiac mu priestrel
hlavy pri drvivom poranení ľavej pologule mozočka s krvácaním do mozgového tkaniva
a s trieštivými zlomeninami spodiny lebečnej, v dôsledku čoho došlo u V. V. k centrálnemu
mozgovému zlyhaniu a zakrátko potom aj k smrti...
Podľa § 39 ods. 2 písm. e/ Tr. zák. súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej
sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý sa zvlášť
významnou mierou podieľal na objasnení trestného činu korupcie podľa ôsmej hlavy
tretieho oddielu osobitnej časti tohto zákona, alebo na zistení alebo usvedčení jeho
páchateľa tým, že poskytol v trestnom konaní dôkazy o takom čine, ak vzhľadom na povahu
a závažnosť ním spáchaného trestného činu má súd za to, že účel trestu možno dosiahnuť
aj trestom kratšieho konania.
V posudzovanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že odsúdený J. T. sa
podieľal na objasnení trestného činu korupcie - prijímanie úplatku, ktorého sa mala
dopustiť vo forme pomoci obvinená I. Š. (vec je v štádiu po podaní obžaloby) a ktorého sa
ako priama páchateľka dopustila už odsúdená E. T..
V danom prípade je však potrebné uviesť, že bola splnená len formálna podmienka
pre použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia, ktorá však bezpodmienečne musí
vyvolať ten následok, že uvedená okolnosť vzhľadom na povahu a závažnosť ním
spáchaného trestného činu by viedla k záveru, že účel trestu možno dosiahnuť u odsúdeného
J. T. aj trestom kratšieho konania.
V posudzovanom prípade však takýto záver nemožno vyvodiť, keďže vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že odsúdený J. T. v posudzovanej veci najskôr vyvolal
konflikt a následne fyzicky napadol ďalšie osoby, ktorým ublížil na zdraví, pričom jeho útok
vyvrcholil úmyselným usmrtením V. V., ktorý takpovediac pripomínal popravu.
V neposlednom rade treba pripomenúť, že odsúdenému J. T. sa už v minulosti
poskytlo jedno dobrodenie zákona, keď pre zločin hrubého útlaku spáchaného opäť so
zbraňou bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené pre neúčelnosť trestu.
Najvyšší súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že krajský súd
postupoval procesne a vecne správne, keď návrh odsúdeného J. T. na obnovu konania
podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol, keďže v čase svojho rozhodovania nezistil podmienky
pre povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Na tomto závere nič nemení
ani skutočnosť, že medzičasom došlo u jednej zo stíhaných osôb (odsúdená E. T.) k
právoplatnému odsúdeniu, keďže vzhľadom na povahu a závažnosť ním spáchaného
trestného činu vraždy má Najvyšší súd Slovenskej republiky za to, že účel trestu nie je
možné u odsúdeného J. T. dosiahnuť aj trestom kratšieho konania.
Sťažnosť odsúdeného J. T. proti napadnutému uzneseniu tak nie je dôvodná, preto ju
najvyšší súd podľa § 193 ods. 1 písm. c/Tr. por. zamietol.“
18. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
19. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným
zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav
a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli
riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
20. Podstata uznesenia najvyššieho súdu spočívala v interpretácii § 394 ods. 1
Trestného poriadku a jeho aplikácii na zistený skutkový stav.
Sťažovateľ namieta, že predmetné uznesenie najvyššieho súdu „je nekonzistentné
s rozhodnutiami NS SR pri posudzovaní rovnakej otázky“, pričom poukazuje na uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 16/2008 a sp. zn. 2 Tost 6/2009. Ústavný súd uvádza,
že sťažovateľom označené uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 16/2008 a sp. zn.
2 Tost 6/2009 nesvedčia o tvrdenom odklone od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu,
keďže obe tieto uznesenia, rovnako ako aj napadnuté uznesenie vychádzajú z právneho
názoru, že v rámci konania o povolenie obnovy konania všeobecný súd pri hodnotení
nových skutočností a dôkazov posudzuje, či tieto skutočnosti a dôkazy sú samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi spôsobilé odôvodniť iné
rozhodnutie o vine alebo treste než pôvodné rozhodnutie. Podstatné pritom bolo posúdenie,
či by na základe takéhoto nového, súdu skôr neznámeho dôkazu mohlo dôjsť k inému
rozhodnutiu vo veci. V posudzovanej veci najvyšší súd dospel k záveru, že vzhľadom
na povahu a závažnosť sťažovateľom spáchaného trestného činu vraždy by na základe
sťažovateľom označených nových skutočností (podieľanie sa na objasnení trestného činu
korupcie) nemohlo dôjsť k inému rozhodnutiu o dĺžke trvania uloženého trestu odňatia
slobody.
21. K tvrdenej neodôvodnenosti a absencii záveru o splnení podmienok podľa § 394
ods. 1 Trestného poriadku ústavný súd konštatuje, že uvedené uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tost 13/2013 z 25. apríla 2013 o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 6 Ntok 1/2012 zo 6. februára 2013, ktorým bol zamietnutý návrh
na povolenie obnovy konania, nie je zjavne svojvoľné. Pokiaľ ide o napadnutý spôsob
a rozsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ
uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov
rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to sťažovateľ tvrdí vo svojej sťažnosti. Závery,
ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne
neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd
tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu vychádzajúci
a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se ako nezákonný
(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.
22. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd uvádza, že čl. 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo
fyzických osôb a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich
právach ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal
zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu
nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd
Vzhľadom na uvedené, keďže predmetom konania pred všeobecnými súdmi nebolo
rozhodnutie orgánu verejnej správy, nebola zistená žiadna príčinná súvislosť medzi
namietaným porušením čl. 46 ods. 2 ústavy a označeným uznesením najvyššieho súdu.
23. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 49 ústavy.
Ústavný súd konštatuje, že čl. 49 ústavy vyjadruje jeden z princípov právneho štátu,
požiadavku zákonnosti v trestnom práve a vymedzuje podmienky trestnej zodpovednosti
a požiadavku presného zákonného vymedzenia druhu a intenzity trestných sankcií. Podľa
ustanovenia tohto článku len Národná rada Slovenskej republiky môže zákonom ustanoviť,
čo je trestný čin, aké sú podmienky trestnej zodpovednosti a aký trest a za akých podmienok
je možné za spáchanie trestného činu uložiť. Trestný zákon musí obsahovať uzavretý
katalóg trestných činov a uzavretý katalóg trestov a súčasne zákaz analógie v neprospech
páchateľa, čím štát stanovuje zákonné limity pre obmedzenie základných práv a slobôd
občanov (I. ÚS 313/06, II. ÚS 241/06).
V okolnostiach danej veci ústavný súd konštatuje nemožnosť porušenia základného
práva podľa čl. 49 ústavy uznesením najvyššieho súdu v trestnom konaní tak, ako to
namietal sťažovateľ.
24. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu,
sťažovateľ neuviedol, porušenie ktorého konkrétneho ustanovenia čl. 17 ústavy namieta.
Vzhľadom na obsah sťažnosti sa ústavný súd zaoberal výlučne posúdením možného
porušenia čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy namietaným uznesením najvyššieho súdu.
Ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a základným právom na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy,
keďže v konaní o povolenie obnovy konania sa primárne nerozhoduje o obmedzení, resp.
pozbavení osobnej slobody, ku ktorému dochádza napríklad výrokom všeobecného súdu
o treste, ale len o tom, či navrhovanú obnovu konania súd povolí alebo zamietne,
a to vychádzajúc zo zistení, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje alebo
neobsahuje nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami alebo dôkazmi skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie všeobecného
súdu (podobne III. ÚS 541/2012).
25. Sťažovateľ tiež namietal porušenie práva na primeraný čas a možnosť
na prípravu svojej obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru, avšak bez toho, aby
uviedol konkrétne pochybenia v postupe najvyššieho súdu v tomto ohľade.
Vzhľadom na postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o návrhu na povolenie
obnovy konania v spojení s argumentáciou sťažovateľa o porušení jeho práv ústavný súd
poznamenáva, že nezistil možnosť zásahu do práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods. 3
písm. b) dohovoru. Sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam
dôležitým pre rozhodnutie v predmetnej veci už v konaní pred krajským súdom o jeho
návrhu na povolenie obnovy konania a rovnako aj v sťažnosti proti uzneseniu krajského
súdu mal možnosť predniesť najvyššiemu súdu všetky svoje argumenty proti zamietnutiu
jeho návrhu.
26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základných práv
podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 a čl. 49 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b)
dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
27. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013