Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 542/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

zastúpeného advokátskou kanceláriou PARA advokáti, s. r. o., Gagarinova 10/A, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát Mgr. Marek Para, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. mája 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal

28. januára 2013 na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa

domáhal určenia neplatnosti výpovede danej zamestnávateľom. Okresný súd rozhodol

vo veci rozsudkom sp. zn. zo 17. októbra 2016 tak, že výpoveď daná listom

zamestnávateľa je neplatná. Okresný súd konštatoval, že zo strany zamestnávateľa

boli splnené podmienky skončenia pracovného pomeru podľa § 61 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník

práce“), avšak neboli splnené podmienky podľa § 63 ods. 1 písm. d) bodu 2 Zákonníka

práce, keďže tzv. ponuková povinnosť zamestnávateľa v zmysle uvedeného ustanovenia je

hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede danej zo strany zamestnávateľa, pričom

pri nesplnení ponukovej povinnosti je výpoveď neplatná. V konkrétnom prípade okresný

súd považoval za preukázané, že žalovaný si ako zamestnávateľ nesplnil ponukovú

povinnosť, pretože z nadčasových hodín iných pedagogických zamestnancov

zamestnávateľa bolo možné vytvoriť sťažovateľovi vyučovací úväzok a zamestnávať

sťažovateľa aj na kratší pracovný čas.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal zamestnávateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 15. mája 2018 tak, že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu

sťažovateľa zamietol. Odvolací súd sa s argumentáciou okresného súdu vo vzťahu

k splneniu si ponukovej povinnosti zamestnávateľa nestotožnil. Podľa názoru krajského

súdu sa povinnosť podľa vzťahuje na existujúce voľné

pracovné miesto a nemožno od zamestnávateľa vyžadovať, aby vytvoril nové pracovné

miesto z nadčasov iných zamestnancov. Odvolací súd preto dospel k záveru, že k splneniu

ponukovej povinnosti zo strany žalovaného došlo, čím bola pre platnosť výpovede naplnená

aj hmotnoprávna podmienka podľa .

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd

rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol a žalovanému priznal nárok

na náhradu trov dovolacieho konania.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že v dovolaní napadol

„s použitím ustanovenia nesprávne právne posúdenie

veci odvolacím súdom.“. V dovolaní sťažovateľ okrem iného uviedol, „že sa nestotožnil

s právnym názorom odvolacieho súdu o nemožnosti ponuky práce pre sťažovateľa z práce

nadčas iných pedagogických zamestnancov.“. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu

bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté „z dôvodu nesplnenia formálnych náležitostí

stanovených pre podanie dovolania, i. c. z dôvodu nevymedzenia dovolacích dôvodov

v súlade s ustanoveniami a .

Podľa úpravy inštitútu dovolania v bol nárok

na dovolanie viac zrejmý, pretože v prípade, ak krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvej

inštancie, mal sťažovateľ ako účastník konania automaticky možnosť pre preskúmanie

rozhodnutia Najvyšším súdom ako treťou inštanciou. Podstatou právnej úpravy dovolania

v bolo určiť, či došlo k správnemu právnemu posúdeniu veci

okresným alebo krajským súdom. Podľa súčasnej právnej úpravy Civilného sporového

poriadku však nie je podstatou dovolania rozhodnutie, ktorý zo všeobecných súdov nižšej

inštancie rozhodol po právnej stránke správne, ale rozhodnúť, či právoplatné rozhodnutie

napadnuté dovolaním je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, resp. či nie je potrebné

dotvoriť rozhodovaciu prax.

V zmysle je tak Najvyšší súd Slovenskej republiky

zodpovedný za zjednocovanie a tvorbu judikatúry. V podanom dovolaní je preto dovolateľ

povinný vymedziť, o čo vo veci ide a čo je podstatou veci, pričom postupuje podľa § 432

.“.

Podľa sťažovateľa podstatou nesprávneho postupu krajského súdu bolo odlišné

právne posúdenie veci, teda splnenie hmotnoprávnej podmienky podľa § 63 ods. 2

. Sťažovateľ je toho názoru, že v dovolaní postupoval v súlade s

ods. 1 a 2 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“), pretože v podanom dovolaní výslovne prejavil svoj nesúhlas s právnym

posúdením veci krajským súdom vo vzťahu k splneniu ponukovej povinnosti podľa § 63

ods. 2 , čím aplikoval dovolací dôvod podľa , pričom rovnako

s poukazom na príslušnú právnu úpravu na úseku pedagogických zamestnancov uviedol,

prečo právny názor odvolacieho súdu považuje za nesprávny.

Sťažovateľ je presvedčený, že splnil zákonné podmienky prípustnosti dovolania,

pretože v podanom dovolaní uviedol dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci)

a tiež, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.

S odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. z 9. júna 2020 je

sťažovateľ toho názoru, že postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva

na prístup k súdu, pretože neboli splnené podmienky na odmietnutie dovolania.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci

rozhodol nálezom takto:

„Základné právo sťažovateľa podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.05.2020,

sp. zn. porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.05.2020,

sp. zn. zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 375,24 EUR... ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

8. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej

moci alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

13. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. V rámci predostretej

argumentácie prezentuje výhrady proti odmietnutiu jeho dovolania najvyšším súdom, čím

došlo k porušeniu práva na prístup k súdu.

14. Obsahom základného práva podľa a práva podľa

dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

15. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania, a preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, ). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko,

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

16. Ústavný súd aj s poukazom na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti

dovolania je v zásade otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru

o porušení označených práv sťažovateľa (napr. , ),

samozrejme za predpokladu, že ide o riešenie ústavne udržateľné.

17. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové

zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , , , z novších napr. ,

). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky

zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možne uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam.

18. V konkrétnom prípade ústavný súd posúdil súlad napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu v kontexte zaručenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Na tento účel sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, ktorým najvyšší súd dovolanie podané sťažovateľom odmietol ako neprípustné

podľa , a v rámci toho aj s dovolacími dôvodmi vymedzenými

sťažovateľom, pretože najvyšší súd ako dovolací súd je viazaný dôvodmi podaného

dovolania v zmysle zákona .

19. Sťažovateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. a) a c)

, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; c) ktorá je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.

20. Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým,

že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí

tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom

spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

21. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa

neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa, ale ako dovolací

súd jeho dovolanie riadne preskúmal so zreteľom na uplatnené dovolacie dôvody

podľa a . Najvyšší súd s poukazom na svoju judikatúru

a judikatúru ústavného súdu uviedol, že uplatnenie dovolacieho dôvodu spočívajúceho

v nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) a súčasne podľa § 421

ods. 1 písm. c) sa vzájomne vylučuje, teda ich súbeh, resp. vzájomná kumulácia je

vylúčená: „Nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým, že určitá právna otázka

je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálené a zároveň, že dovolacím súdom

nebola riešená, resp. že je ním riešená rozdielne.“

22. V súvislosti s dovolacou námietkou podľa dovolací

súd okrem iného uviedol, že dovolateľ (sťažovateľ) by mal „a/ konkretizovať právnu otázku

riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením

rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom

odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto

otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi

odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, alebo kritika toho,

ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu

uvedenému v ...

Pokiaľ dovolateľ v podanom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú

súdnu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil,

dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom,

ktorú právnu otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli.

V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých

procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a

odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce)

rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by

uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej

úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v , ale aj (konkrétne) cieľu

sledovanému ustanovením ...

... Žalobca, zastúpený advokátom, v dovolaní na preukázanie svojho tvrdenia, že

odvolací súd sa pri riešení rozhodujúcej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu, resp. rozdielneho rozhodovania dovolacieho súdu o relevantnej

právnej otázke, neuvádza v dovolaní žiadne rozhodnutia dovolacieho súdu. Žalobca tak

nevymedzuje ním uvádzaný dovolací dôvod spôsobom uvedeným v až .

Nie je totiž možné argumentovať tým, že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky,

od ktorej záviselo jeho rozhodnutie odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu bez toho, aby dovolateľ poukázal na tie rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré

pre konkrétnu právnu otázku tvoria ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Ak teda

dovolateľ prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením ,

t. j. odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, potom mal v dovolaní

výslovne uviesť relevantnú právnu otázku a rozhodnutia, od ktorých rozhodnutí dovolacieho

súdu predstavujúcich ustálenú súdnu prax sa odvolací súd pri riešení právnej otázky,

od ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odklonil.“.

23. V súvislosti s dovolacou námietkou podľa dovolací

súd uviedol:

„Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle je relevantná

právna otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pri riešení

ktorej sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyskytla nejednotnosť navonok prejavená

v prijatí odlišných právnych názorov; inými slovami: ide o otázku, ktorú už dovolací súd

riešil, avšak právne názory dovolacích senátov zostali nejednotné a neustálené

(nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu)...

Dovolateľ jednak konkrétne nevymedzil právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu a pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

vyskytla nejednotnosť, ani neuviedol žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu, čím ani

nepreukázal jeho odlišné rozhodovanie.“

24. Najvyšší súd v bode 17 napadnutého uznesenia taktiež uviedol, že vzhľadom

na ďalšie dovolacie námietky sťažovateľa „nesprávne zistenie skutkového stavu, či

(ne)vykonania, resp. vyhodnotenia dokazovania, dovolací súd akcentuje, že dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok nepredstavuje taký opravný prostriedok, ktorý by mal

slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže

v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený

preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je

oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie

a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď

ustanovenie , v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak,

ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie

skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie (okresného a krajského súdu), ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania...“.

25. Ústavný súd uvádza, že v rámci ústavného prieskumu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu môže ústavný súd reflektovať len na odôvodnenie najvyššieho súdu

vo vzťahu k dovolacím dôvodom a dovolacím námietkam tak, ako boli tieto vymedzené

v sťažovateľom podanom dovolaní proti rozsudku krajského súdu. Akékoľvek

preformulovanie právnych otázok, resp. ich iné slovné vymedzenie (vyjadrenie) v ním

podanej ústavnej sťažnosti, je z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie uznesením najvyššieho súdu bez právnej

relevancie (, ).

26. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu (na rozdiel od názoru sťažovateľa) nemožno považovať za svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivý

súdny proces. Zhodnotenie neprípustnosti dovolania najvyšším súdom nevybočuje

z ústavnoprávnych limitov kvality odôvodenia rozhodnutia. Najvyšší súd sa ústavne

konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami sťažovateľa,

dovolacie dôvody posúdil z obsahového hľadiska a nielen formálnym spôsobom.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení (body 9 až 17, pozn.)

zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a tie sú

z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné.

27. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia, nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty,

zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľa použitých procesno-právnych noriem (upravujúcich

prípustnosť dovolania v civilných sporoch).

28. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa nálezom ústavného súdu

sp. zn. z 9. júna 2020, ústavný súd z uvedeného nálezu považuje za kľúčové

predovšetkým posúdenie, či podané dovolanie spĺňa zákonné podmienky prípustnosti

dovolania. V posudzovanom prípade je z dovolania podaného sťažovateľom, ktoré bolo

pripojené k ústavnej sťažnosti, zrejmé, že dovolanie obsahuje iba všeobecné konštatovanie

sťažovateľa, že dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu „trpí vadou podľa § 421 a)

c) a je nesprávny“, bez toho, aby vymedzil dovolací dôvod v súlade s .

29. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť

k záveru o ich porušení, a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

30. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu