Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 423/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti

IRIDIS s. r. o., Sladovnícka 13, Trnava, IČO 47 895 942, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Korytár s. r. o., Sladovnícka 13, Trnava, v mene ktorej koná advokát a konateľ

Mgr. Ing. Pavol Korytár, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12,

a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -223 z 29. apríla 2019 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. júna 2019 a takto

rozhodol:

Ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti IRIDIS s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti IRIDIS s. r. o., Sladovnícka 13,

Trnava, IČO 47 895 942 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. júna 2019. Uvedená ústavná sťažnosť je vedená pod sp. zn. .

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi v súlade

s Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 a čl. X bodom 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu

práce. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) rozvrhu práce bola vec sťažovateľky 17. októbra

2019 prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II

bodu 3 rozvrhu práce členom štvrtého senátu ústavného súdu pracujúceho v zložení

Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Sťažovateľka podala 14. októbra 2019 ďalšiu ústavnú sťažnosť, ktorou namietala

porušenie základných práv podľa , a , práva podľa

ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho

súdu č. k. -223 z 29. apríla 2019 (spolu s predchádzajúcim uznesením ďalej

aj „napadnuté uznesenia“). Ústavná sťažnosť bola vedená pod sp. zn. .

4. Uznesením č. k. PLs. -9 zo 4. decembra 2019 boli ústavné sťažnosti

sťažovateľky, ktorými zhodne namietala porušenie základných práv podľa čl. 12, čl. 20

a , práva podľa dohovoru, ako aj práva podľa

dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu č. k. -223 z 29. apríla

2019 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júna 2019, spojené

na spoločné konanie vedené pod spoločnou sp. zn. .

5. Z obsahu ústavných sťažností a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka je

na základe zmluvy o postúpení pohľadávky veriteľom spoločnosti SSIM – OC, a. s. (ďalej

aj „dlžník“ alebo „úpadca“), na majetok ktorej bolo Okresným súdom Žilina (ďalej len

„okresný súd“) povolené reštrukturalizačné konanie a neskôr bol na túto spoločnosť

vyhlásený konkurz.

6. Dlžník so súhlasom správcu po potvrdení reštrukturalizačného plánu okresným

súdom uzatváral kúpne zmluvy na prevod nehnuteľností za kúpne ceny určené

reštrukturalizačným plánom s tým, že na úhradu kúpnej ceny započítal aj zálohy poskytnuté

kupujúcimi v období pred začatím reštrukturalizačného konania, pričom reštrukturalizačný

plán neupravoval takýto spôsob úhrady kúpnej ceny.

7. Sťažovateľka sa ako žalobkyňa a veriteľka úpadcu domáhala na zhodnom

skutkovom, ako aj právnom základe žalobami podanými na okresnom súde proti správcovi

dlžníka v prvom rade a proti kupujúcim v druhom rade určenia neplatnosti právneho úkonu

alebo alternatívne určenia neúčinnosti právneho úkonu – uzatvorenia kúpnej zmluvy, ktorou

bolo prevedené vlastnícke právo úpadcu k zmluvne vymedzeným nehnuteľnostiam

na žalovaných kupujúcich.

8. Okresný súd v oboch konaniach žaloby sťažovateľky zamietol. Proti rozsudkom

okresného súdu podala sťažovateľka na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

odvolania. Krajský súd potvrdil rozhodnutia okresného súdu. Proti rozhodnutiam krajského

súdu podala sťažovateľka dovolania. Najvyšší súd rozhodol o podaných dovolaniach

uznesením č. k. -23 z 29. apríla 2019 a uznesením sp. zn.

zo 14. júna 2019 tak, že podané dovolania odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c)

a f) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „CSP“).

9. Sťažovateľka zhodne uviedla, že všeobecné súdy a ani najvyšší súd nezodpovedali

podstatné otázky súvisiace s vedenými konaniami a v podaných ústavných sťažnostiach

sformulovala päť základných otázok. Prvá otázka sa týka právnych následkov porušenia

reštrukturalizačného plánu schváleného schôdzou veriteľov a toho, či v takomto prípade

právny úkon dlžníka možno posúdiť ako neúčinný alebo ako neplatný. K tejto otázke

uviedla, že najvyšší súd sa týmto nezaoberal, resp. že poskytol nelogickú argumentáciu.

10. Druhá otázka sa týkala sťažovateľky ako konkurzného veriteľa a jej oprávnenia

podať žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu v zmysle

Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších prepisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Uvádza, že všeobecné súdy nepriznali

sťažovateľke aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odporovacej žaloby, čím porušili zákon

o konkurze. Tretia otázka sa týkala úpadcu (dlžníka, pozn.) a následkov porušenia jeho

povinností vyplývajúcich z reštrukturalizačného plánu, konkrétne započítania zálohy

na kúpnu cenu pri prevode nehnuteľnosti vyplatenej pred reštrukturalizáciou, ak táto záloha

nebola prihlásená do reštrukturalizácie ako pohľadávka, čím sa stala nevymáhateľnou.

11. Štvrtou otázkou sťažovateľka smerovala k neplatnosti právneho úkonu

započítania zálohy ako nevymáhateľnej pohľadávky v reštrukturalizácii z dôvodu jej

neprihlásenia do reštrukturalizácie voči kúpnej cene, ak k uzatvoreniu kúpnej zmluvy došlo

až po reštrukturalizácii, ale záloha na kúpnu cenu bola vyplatená pred reštrukturalizáciou.

Piata otázka nadväzuje na predchádzajúcu otázku a jej predmetom je, či postupom

uvedeným vo štvrtej otázke nedošlo k ukráteniu konkurzných veriteľov právnym úkonom

dlžníka (uzatvorením kúpnej zmluvy) z dôvodu, že k uspokojeniu veriteľov nedošlo,

ale došlo k uspokojeniu pohľadávky individuálnej osoby započítaním zálohy na kúpnu cenu

s kúpnou cenou podľa zmluvy.

12. Sťažovateľka na základe uvedeného tvrdí, že popísané započítanie kúpnej ceny je

zvýhodňujúcim právnym úkonom, ktorým sa ukrátilo uspokojenie prihlásených pohľadávok

a zvýhodnil sa veriteľ, ktorý si svoju pohľadávku do reštrukturalizácie neprihlásil,

a v konečnom dôsledku došlo k zníženiu majetku úpadcu, a teda aj k zníženiu uspokojenia

pohľadávok prihlásených veriteľov.

13. Sťažovateľka upriamuje pozornosť aj na ukrátenie uspokojenia zabezpečeného

veriteľa, ktorému malo zaniknúť jeho záložné právo v rozpore s

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

14. Najvyšší súd podľa mienky sťažovateľky nedostatočne zdôvodnil obe svoje

rozhodnutia a sťažovateľke nedal dostatočnú odpoveď na ňou predostreté právne názory.

Ďalej najvyšší súd nesprávne právne posúdil, či došlo k ukracujúcemu právnemu úkonu

a či záložné právo zabezpečeného veriteľa zaniklo v súlade s ustanoveniami Občianskeho

zákonníka.

15. Zhrňujúc uvádza, že najvyšší súd ako aj všeobecné súdy bez zdôvodnenia,

prípadne na základe nelogických záverov, ako aj ústavne nekonformným výkladom dospeli

k nesprávnym právnym záverom, a tým najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu, základné právo vlastniť majetok a základné právo na rovnaké

zaobchádzanie.

16. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1

, práva vlastniť majetok podľa dodatkového protokolu a

a základného práva na rovnaké zaobchádzanie podľa uzneseniami najvyššieho

súdu č. k. -223 z 29. apríla 2019 a sp. zn. zo 14. júna 2019,

napadnuté uznesenia najvyššieho súdu žiada zrušiť a veci vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie. Zároveň si uplatňuje náhradu trov konania.

17. Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 24. apríla 2020 doplnenie podaných

ústavných sťažností. Zhodne v uvedených podaniach upriamuje sťažovateľka pozornosť

na nález ústavného súdu č. k. -286, ktorým ústavný súd na návrh veriteľov

dlžníka zrušil rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu, ktorým

bol zamietnutý reštrukturalizačný plán, a v tejto súvislosti bolo začaté konkurzné konanie

na majetok dlžníka.

18. Ďalej uvádza, že napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutia

súdov nižších inštancií neobsahujú riadne odôvodnenie k zásadným právnym názorom

týkajúcim sa sťažovateľky. Okrem už uvedenej argumentácie sťažovateľka rozvíja svoj

nesúhlas so záverom všeobecných súdov, že týmto právnym úkonom nedošlo k ukráteniu

veriteľov úpadcu. Sťažovateľka zotrvala na právnom názore, že dlžník porušil

reštrukturalizačný plán, keď kúpna cena bola uhradená aj započítaním preddavkov, ktoré

neboli v reštrukturalizácii prihlásené, a tým boli títo veritelia uspokojení v celom rozsahu

na úkor ostatných veriteľov, ako aj zabezpečeného veriteľa.

19. Nelogickým je podľa sťažovateľky aj právny názor vyslovený súdmi nižších

inštancií, že kupujúci nemal v čase začatia reštrukturalizačného konania žiadnu pohľadávku

voči dlžníkovi, ktorú by si do reštrukturalizácie mohol prihlásiť, keďže mu nesvedčalo

právo na vrátenie poskytnutého preddavku. Podľa sťažovateľky ak kupujúci nebol v pozícii

veriteľa, a teda nemal k dispozícii žiadnu pohľadávku voči dlžníkovi, neexistoval ani žiaden

nárok, ku ktorému bola kúpna cena započítaná. Poukazuje aj na bod 43 nálezu sp. zn.

, v ktorom sa konštatuje, že reštrukturalizačný plán predpokladá 100 %

uspokojenie pohľadávky banky, čo je v rozpore s úkonom dlžníka, ktorý nehnuteľnosti

predával za ceny nižšie ako určené v reštrukturalizačnom pláne z dôvodu započítania

poskytnutých záloh.

20. Konkrétne sťažovateľka poukazuje na prípad, keď si budúci kupujúci prihlásil

do reštrukturalizácie svoju pohľadávku vo výške poskytnutého preddavku a jeho

pohľadávka bola vedená ako podmienená pohľadávka. Sťažovateľka poukazuje

na nerovnaké právne postavenie tohto veriteľa oproti kupujúcemu, ktorý si poskytnutú

zálohu do reštrukturalizácie neprihlásil, pričom postupom súdov došlo k poskytnutiu

právnej ochrany nevymožiteľných práv kupujúceho na úkor prihláseného veriteľa.

21. Ústavne nekonformné až absurdné právne názory vyslovené všeobecnými súdmi

podľa sťažovateľky nespravodlivo a neprimerane fakticky zvýhodnili kupujúceho, ktorý si

svoj poskytnutý preddavok na kúpnu cenu do reštrukturalizácie neprihlásil a nehnuteľnosť

nadobudol za kúpnu cenu zníženú o poskytnutý preddavok (ktorého poskytnutie

sťažovateľka spochybňuje) oproti veriteľovi, ktorý si poskytnutý preddavok uplatnil

v reštrukturalizácii a z toho mu vyplynulo právo byť uspokojený vo výške prihlásenej

pohľadávky až po uspokojení zabezpečeného záložného veriteľa. Sťažovateľka ďalej

uvádza: „Výklad právnych noriem, ich účelu zo strany konajúcich súdov je v rozpore

so základnými princípmi právneho štátu (princíp legitímnych očakávaní, princíp právnej

istoty), vykazuje znaky svojvôle, nelogickosti, vnútorných protirečení, a neobsahuje

aplikáciu relevantných právnych noriem a v neposlednom rade je v rozpore aj s právnymi

názormi Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenými v tomto prípade -

reštrukturalizácie Dlžníka uvedenými v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky SR.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

22. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

23. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

24. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

25. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

26. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

27. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti.

Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku

smerujúce k odnárodňovaniu.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

28. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa ods. 2 tohto článku zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku

uvedeného v tejto , nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti,

potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže

byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických

osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo

právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa ods. 3 tohto článku vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu

práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon

vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky

a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa ods. 4 tohto článku vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa ods. 5 tohto článku iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba

vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov

a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

29. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

30. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

31. Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku

s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

32. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je

tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, základného práva

vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu a základného práva na rovnaké zaobchádzanie podľa uzneseniami

najvyššieho súdu č. k. -23 z 29. apríla 2019 a sp. zn.

zo 14. júna 2019.

33. Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu sťažovateľka dôvodí v spojení s porušením

základného práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu tým, že napadnuté rozhodnutia sú založené na nesprávnych,

resp. nelogických právnych záveroch a sú nedostatočne odôvodnené z dôvodu,

že sťažovateľka nedostala odpoveď na základné právne otázky, ktoré sformulovala počas

konaní a aj v podaných ústavných sťažnostiach.

34. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nie je zásadná odlišnosť

(m. m. ), a preto ich porušenie skúma spoločne (, ).

35. Ústavný súd uvádza, že ústavné sťažnosti sťažovateľky obsahujú pomerne

rozsiahlu argumentáciu týkajúcu sa výkladu zákona o konkurze a rozporujú právne závery

všeobecných súdov. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že ústavný súd

nie je ďalšou inštanciou, ktorá rozhoduje v spore sťažovateľky a rozsah ústavnoprávneho

prieskumu napadnutých rozhodnutí sa odvíja od požiadavky, či odôvodnenia napadnutých

rozhodnutí najvyššieho súdu spĺňajú podmienky na riadne odôvodňovanie súdnych

rozhodnutí v zmysle základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, teda

či v tomto prípade odmietnutie podaných dovolaní je ústavne konformné (porov.

, , ).

36. Ústavný súd stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr.

, , , ). Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie

(obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia

s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva

sťažovateľa (napr. , ), samozrejme za predpokladu, že ide

o riešenie ústavne udržateľné.

37. V konkrétnom prípade ústavný súd posúdil súlad napadnutých rozhodnutí

najvyššieho súdu v kontexte zaručenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Na tento účel sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutých rozhodnutí, ktorými

najvyšší súd odmietol dovolania podané sťažovateľkou ako neprípustné, ako aj s obsahom

dovolaní podaných sťažovateľkou, pretože najvyšší súd ako dovolací súd je

viazaný dôvodmi podaného dovolania v zmysle .

38. Obe dovolania podané sťažovateľkou sa zhodujú pri vymedzení prípustnosti

dovolania, ktorú sťažovateľka odvodila z a , teda, že právne

posúdenie krajského súdu je nesprávne, pričom krajský súd sa odklonil od ustálenej praxe

dovolacieho súdu, resp. otázky, ku ktorým zaujal právny názor, v praxi dovolacieho súdu

neboli riešené.

39. Prvým dovolacím dôvodom bolo rozporovanie právneho názoru odvolacieho

súdu, ktorý vyjadril aj okresný súd, že ak v schválenom reštrukturalizačnom pláne nie je

uvedené, že v prípade uzatvorenia kúpnej zmluvy nemožno kúpnu cenu uhradiť aj

spôsobom jej započítania s už uhradenými preddavkami, reštrukturalizačný plán to de facto

povoľuje. Naproti tomu sťažovateľka sa domnieva, že reštrukturalizačný plán (jeho záväzná

časť) by mal obsahovať všetky práva a povinnosti veriteľov, prípadne spoločníkov alebo

členov dlžníka, ale aj tretích osôb, ktoré podľa plánu majú vzniknúť, zmeniť sa alebo

zaniknúť, citujúc komentár M. Ďuricu k zákonu o konkurze. Ďalej uvádza, že aj

z konštantnej judikatúry najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. z 28. júna 2016)

vyplýva táto povinnosť. Z uvedeného vyvodila, že úhrada kúpnej ceny formou preddavkov

je v rozpore s reštrukturalizačným plánom, čo následne spôsobuje aj rozpor so zákonom

a takýto právny úkon je neplatný v zmysle . Tento dovolací

dôvod bol sťažovateľkou podradený pod .

40. Okrem toho uviedla, že otázka, či porušenie reštrukturalizačného plánu zakladá

absolútnu neplatnosť právneho úkonu, nebola dovolacím súdom ešte riešená a podané

dovolanie odôvodnila aj podľa .

41. Ďalším dovolacím dôvodom bolo zhodnotenie predmetného právneho úkonu ako

znevýhodňujúceho, keďže sa ním ukrátilo uspokojenie prihlásených pohľadávok

do konkurzu úpadcu. K tomuto ukráteniu došlo započítaním preddavkov na kúpnu cenu,

čím bol zvýhodnený žalovaný v druhom rade, ktorý si svoje pohľadávky do konkurzu vôbec

neprihlásil. Rovnako tým došlo aj k ukráteniu uspokojenia zabezpečeného veriteľa, pretože

záložné právo zriadené v jeho prospech zaniklo v rozpore s § 151 md Občianskeho

zákonníka, ktorý upravuje spôsob zániku záložného práva. Odvolací súd nesprávne právne

posúdil existenciu ukracujúceho právneho úkonu. Tento právny názor krajského súdu podľa

sťažovateľky nebol v praxi dovolacieho súdu riešený a z tohto dôvodu bol založený dôvod

dovolania podľa .

42. K dovolaciemu dôvodu sťažovateľky, ktorým poukázala na nesúlad rozhodnutí

krajského súdu s praxou dovolacieho súdu, konkrétne s rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. júna 2016, dovolací súd uviedol, že predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu nepredstavuje prax dovolacieho súdu, keďže v tejto veci rozhodoval

najvyšší súd ako súd odvolací v rámci správneho súdnictva. Z tohto dôvodu odmietol

dovolanie v časti namietaného odklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

ako neprípustné.

43. Ďalej sa dovolací súd zaoberal dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b)

, konkrétne otázkami, či zohľadnenie zálohových platieb na kúpnu cenu napriek

skutočnosti, že reštrukturalizačný plán takýto spôsob úhrady kúpnej ceny neobsahuje,

znamená, že uzatvorená kúpna zmluva je s ním v rozpore, a tým dochádza k jeho porušeniu.

Najvyšší súd uviedol: „Pokiaľ reštrukturalizačný plán neriešil otázku možnosti započítania

vopred zaplatených preddavkov na kúpnu cenu resp. tento postup výslovne nezakazoval, tak

tento právny stav nie je okolnosťou, z ktorej by mala byť vyvodzovaná neplatnosť pre rozpor

s .“

44. Najvyšší súd konštatoval, že otázka, či porušenie reštrukturalizačného plánu

zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu uzatvoreného v rozpore s reštrukturalizačným

plánom, nie je pre právne posúdenie sťažovateľkinej veci rozhodujúca a jej zodpovedanie

nijako neovplyvní rozhodnutie odvolacieho súdu bez toho, aby bola zodpovedaná otázka,

či konkrétny právny úkon je v rozpore s reštrukturalizačným plánom, čo nekonštatovali ani

všeobecné súdy a táto otázka nebola sťažovateľkou formulovaná, z tohto dôvodu bolo

dovolanie odmietnuté ako neprípustné aj v tejto časti.

45. Z hľadiska posúdenia ukracujúceho právneho úkonu a tvrdenej nezákonnosti

zániku záložného práva dovolací súd skonštatoval, že nie je zrejmé, aké právne posúdenie

považuje sťažovateľka za nesprávne, pretože súdy nižšej inštancie sa zánikom záložného

práva zriadeného v prospech zabezpečeného veriteľa ani nezaoberali, keďže sťažovateľka

nie je zabezpečeným veriteľom a zabezpečený veriteľ nie je ani stranou vedeného sporu. Aj

v tejto časti nebol sťažovateľkou uplatnený dovolací dôvod uplatnený v súlade so zákonom.

Čo sa týka zhodnotenia predmetného právneho úkonu ako ukracujúceho, už súdy nižšej

inštancie skonštatovali, že nejde o ukracujúci právny úkon a v tomto ohľade sťažovateľka

ako žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania tvrdeného ukrátenia uspokojenia jej

pohľadávky ako veriteľky.

46. Ústavný súd zároveň dodáva, že v rámci ústavného prieskumu napadnutých

uznesení najvyššieho súdu môže reflektovať len na odôvodnenie najvyššieho súdu

vo vzťahu k dovolacím dôvodom a dovolacím námietkam tak, ako boli tieto vymedzené

v sťažovateľkou podanom dovolaní proti rozsudku krajského súdu, a akékoľvek

preformulovanie právnych otázok, resp. ich iné slovné vymedzenie (vyjadrenie) v ňou

podanej ústavnej sťažnosti je z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie uznesením najvyššieho súdu bez právnej

relevancie.

47. Sumarizujúc jednak zhodný obsah podaných dovolaní a napadnuté rozhodnutia

najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že zhodnotenie prípustnosti dovolania nevybočuje

z ústavnoprávnych limitov kvality odôvodenia rozhodnutia. Najvyšší súd dovolacie dôvody

posúdil z obsahového hľadiska, a nie len formálnym spôsobom, pričom jeho závery

nemožno označiť za nelogické, resp. nedostatočne odôvodnené. Obsah ústavných sťažností

podaných sťažovateľkou, berúc do úvahy aj ďalšie doplnenie ústavných sťažností, je značne

širší ako jej argumentácia použitá nielen v dovolacom konaní, ale aj v konaní pred súdom

prvej inštancie a v odvolacom konaní, čím posúdeniu týchto argumentov ústavným súdom

bráni princíp subsidiarity ( ), keďže všeobecné súdy

nemali možnosť sa k týmto argumentom vôbec vyjadriť. Relevantná argumentácia

sťažovateľky nebola ústavným súdom posúdená ako dôvodná vo vzťahu k ňou označeným

základným právam. Použitie argumentácie a námietok, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

všeobecnými súdmi a predovšetkým v dovolacom konaní, zakladá dôvod na odmietnutie

ústavnej sťažnosti v tejto časti pre neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona

o ústavnom súde.

48. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu v rozsahu

argumentov, ktorými sa dovolací súd v dovolacom konaní vecne zaoberal, ústavný súd

ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

49. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa a práva podľa dodatkového protokolu v súvislosti

s porušením základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, aj v tejto časti musí ústavný súd konštatovať zjavnú neopodstatnenosť ústavných

sťažností sťažovateľky.

50. K namietanému porušeniu základného práva na rovnaké zaobchádzanie podľa

napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že v prvom rade základné právo vo vzťahu k sťažovateľke ako právnickej osobe možno

vyvodiť iba z druhej vety, ods. 2 a 4 , keďže v ods. 1 prvej vety tohto

článku je adresát výslovne formulovaný ako „ľudia“: „Prvá veta sa výslovne týka ľudí, teda

fyzických osôb.“ (DRGONEC, J. . 2. vydanie. Bratislava :

Nakladateľstvo C. H. Beck, 2019, s. 380.). Obsahom základného práva zakotveného v čl. 12

ods. 3 je právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti a právo rozhodovať o svojej

príslušnosti k etnickej skupine, čo sa zjavne netýka sťažovateľky ako právnickej osoby.

Vo vzťahu k možnému porušeniu druhej vety, ods. 2 a 4 je potrebné

uviesť, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla,

nevyplýva žiadna možnosť porušenia základného práva na rovnaké zaobchádzanie, reálnosť

ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Pokiaľ sťažovateľka

porušenie tohto práva odvíja od porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel

k porušeniu uvedených práv, je celkom prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva

na rovnaké zaobchádzanie podľa druhej vety, ods. 2 a 4 . Z uvedených

dôvodov aj v tejto časti ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti.

51. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu